Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Uznesenie_2To-53-2017.pdf
PDF · 100.47 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/53/2017
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Bugeľa a sudcov JUDr. Emila Dubňanského a JUDr. Petra Farkaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.2.2018, trestnej veci proti obžalovanému X. E., pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/51/2017 zo dňa 13.10.2017 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného X. E..
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov uznal obžalovaného X. E. za vinného z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že -dňa XX.X.XXXX v čase okolo 01.00 hod. na prístupovom chodníku pred barom S. na ulici E. č. XXX v K., pod vplyvom alkoholu spolu s už odsúdeným S. A. sa dopustili hrubej neslušnosti tým, že po predchádzajúcej slovnej výmene názorov najprv S. A. fyzicky napadol S. O. z K. a to tak, že zovretou päsťou ho jedenkrát udrel do oblasti tváre, čím mu spôsobil poranenia v oblasti tváre, na to X. E. pravou rukou, na ktorej mal sadru, udrel do oblasti tváre F.. S. E., čím mu spôsobil drobné povrchové zranenie pokožky, ako aj S. A. udrel päsťou do oblasti spodnej pery F.. S. E., čím mu spôsobil drobnú ranu nad hornou perou a nakoniec X. E. pravou rukou, na ktorej mal sadru, jedenkrát udrel Z. H. do oblasti tváre, čím mu spôsobil drobné poranenie pery, pričom takto poškodenému S. O.i boli spôsobené poranenia na hlave, a to pomliaždenie tváre v jarmovej oblasti a v okolí ľavej očnice, zlomenina nosových kostí, kožná odrenina sánky, ktoré si vyžiadali lekárske ošetrenie s dobou liečenia do X dní, poškodeným F.. S. E. a Z. Z. H. boli spôsobené povrchové odreniny tváre, ktoré si nevyžiadali práceneschopnosť.
Uložil mu za to podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 37 písm. m/ Tr. zák., § 38 ods. 2, 4, 8 Tr. zákona trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ÚVTOS s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodeného S. O., nar. X.X.XXXX v K., trvale bytom K., N. č. XX s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces, prípadne konanie pred iným príslušným orgánom.
Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, do zápisnice o hlavnom pojednávaní zahlásil odvolanie obžalovaný. Odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnil, pričom v písomných dôvodoch odvolania uviedol, že rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za nesprávne, lebo konajúci súd nevykonal obhajobou navrhnuté dôkazy a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym a neúplným skutkovým zisteniam a nevysporiadal sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, v dôsledku čoho nesprávne právne posúdil tresntú vec. Podľa názoru obhajoby nesprávne okresný súd dospel k záveru, keď neaplikoval ust. §
25 Tr. zák., uviedol, že u neho v konkrétnom prípade silné rozrušenie bolo vyvolané, vzhľadom na prebiehajúci konflikt, stavom čiastočnej opilosti, fyzickou indispozíciou spočívajúcou v zlomenej ruke a sluchovým problémom, ako aj jeho závažnou psychiatrickou diagnózou, ktorou trpí - panickou poruchou spojenou s jeho impulzívnou povahou a zvýšenou irritabilitou, prvotne nečakaným útokom A. na O. a následne konaním poškodeného E., ktorý hádku s A. vyvolal, a ktorého krátko predtým dole v bare videl ukazovať bojové hmaty na inom chlapcovi a nečakaným pristúpením poškodeného H. k nemu spredu a s natiahnutými rukami. Jeho schopnosť myslieť a konať štandardným a pre neho bežným spôsobom bola v dôsledku toho značne obmedzená. Všetko sa udialo veľmi rýchlo, bol v strese, v šoku, opitý, lieky bral len ráno, ruku mal v sadre, teda mal obmedzenú vlastnú obranyschopnosť a boli tam predchádzajúce provokácie zo strany E., to všetko vyvolalo napätú situáciu a jeho intezívne zľaknutie. Mal za to, že jeho reakcia - reflexívny úder rukou bol konaní v nutnej obrane, i keď zo strany poškodených E. a H. sa mohlo jednať o domnelý útok, ktorý v danom momente vnímal ako hroziaci a daný. Aj podľa znaleckého posudku vypracovaného S.. P. trpí dušenou poruchou - panickou poruchou, patriacou medzi neurotické, stresom podmienené úzkostné poruchy, ktoré sa prejavujú sporadickými epizódami, záchvatmi paniky. Podľa znalkyne bola, i keď nepodstatne, ale predsa pre požitie alkoholu znížená jeho ovládacia schopnosť, čo viedlo k nárastu impulzivity a agitovanosti. Požívanie alkoholu deliberizuje kôrové, kontrolné mechanizmy a racionálnu autoreguláciu rozhodovania a správania, čo pri mentálne oslabenej a emočne labilnej osobnosti znamená výrazný negatívny vplyv, ktorý je rozhodujúcim spôsobom zodpovedný za realizáciu inkriminovaných skutkov. Znalkyňa z odvetvia psychiatrie síce uviedla, že tieto jeho diagnózy sú z forenzného hľadiska vo vzťahu ku skutku nevýznamné a panický atak u neho pri konflikte nenastal, ale k otázke zľaknutia sa vôbec vyjadriť nevedela, lebo psychiatri takýto termín ani nepoznajú, no v tomto smere má za to, že súd prvého stupňa nepostupoval dostatočným spôsobom pre zistenie podstatných okolností, keďže, ako to už uvádzal, jeho subjektívne rozpoloženie bolo nutné objektivizovať znalcom z odvetvia psychológie. Aj preto v prvostupňovom konaní navrhoval výsluch psychológa S.. P., ktorého navštevuje, ktorý mohol jeho stav a konanie súdu objasniť a následne mohol súd zvážiť aj vykonanie znaleckého dokazovania znalcom psychológom. V tejto súvislosti už aj v prvostupňovom konaní poukazoval na závery lekárskej správy K.. P. zo dňa 24.1.2017 a závery lekárskej správy S.. E. zo dňa 9.6.2017, ktoré pojednávajú o jeho duševnom stave a osobnostných vlastnostiach. Jeho celkový stav a duševné i psychické rozpoloženie, v ktorom sa v čase incidentu nachádzal, naozaj intenzívne ovplyvnili koherenciu jeho vnímania konania poškodených ako existujúceho a prítomného útoku na jeho osobu. V ďalšej časti namieta rozhodnutie okresného súdu, keď súd uviedol, že konal v spolupáchateľstve s A.. Uviedol, že toto preukázané nebolo, nakoľko A. napadol O. a on mal udrieť iných poškodených. Má za to, že aj pokiaľ by odvolací súd nevzhliadol dôvody nutnej obrany, nebezpečnosť jeho konania nenaplnila závažnosť trestného činu. Konfliktu chcel zabrániť, neinicioval žiaden útok, bránil sa reflexívne a až potom, ako došlo k ohrozeniu jeho osoby zo strany poškodených, ako to subjektívne vnímal. na útok nemal žiaden dôvod ani pohnútku, poškodeným sa v krátkom čase ospravedlnil, resp. okamžite po incidente, poškodeným žiadna škoda v tejto súvislosti nevznikla a žiadnu si ani v trestnom konaní neuplatnili. Ďalej uviedol, že nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov je neadekvátny, nespravodlivý a neprimerane prísny. Konajúci súd vzhliadol ako priťažujúcu okolnosť, že sa nepriznal, čin neoľutoval a že už bol za druhovo totožný trestný čin odsúdený. Takýto záver súdu neobstojí, pretože nemôže byť ani základom spravodlivého a zákonného trestu. Od počiatku trestného konania nespochybnil, ani nesporil, že by nemalo ku úderom z jeho strany dôjsť. V rámci obhajoby ale sa snažil súdu objasniť, že jeho reakcia bola konaním v nutnej obrane vzhľadom na stav zľaknutia. Tu je aj zásadný rozdiel oproti jeho predchádzajúceho odsúdeniu, kde sa týmto spôsobom nebránil, ale prijal následky vtedajšieho svojho konania. Je si vedomý, že mu stále plynie skúšobná predchádzajúceho odsúdenia, o to viac nemal žiaden záujem spáchať akúkoľvek trestnú činnosť. Keď bol do konfliktu vtiahnutý E., reagoval neprimerane pod vplyvom vypätej situácie a jeho rozpoloženia tým, že jeho a H. udrel. Išlo však len o jediný úder obrannou rukou bez vzniku poranení u poškodených a obom poškodeným sa osobne ospravedlnil. Za tento exces považuje súd za primerané mu uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov. Ak by aj odvolací súd dospel k záveru, že spáchal trestný čin, navrhol, aby sa individualizoval trest voči jeho osobe vo forme uloženia trestu, ktorý nebude spojený s odňatím slobody. Ďalej uviedol, že nepovažuje za správny výrok o odkázaní poškodeného O. s nárokom na náhradu škody na civilné alebo iné konanie. Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že poškodenie zdravia tomuto poškodenému spôsobil výlučne už ods. S. A. a nie on, a preto za žiadnu škodu nezodpovedá.
Krajský súd na základe odvolania obžalovaného v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
Okresný súd rozhodnutie o vine a treste obžalovaného odôvodnil výpoveďou obžalovaného, ktorý uviedol, že po tom, čo videl ako A. udrel O., na čo k nemu priskočil E., ktorého sa zľakol, pričom ho možno chytil za ruku, na čo ho udrel jedenkrát a to pravou rukou, na ktorej mal sadru, ale kam, to nevie, po čom tento spadol a keď sa otočil, tak H. niečo povedal a vyzeralo to, že ho ide napadnúť, preto sa zľakol a udrel ho jedenkrát rukou, na ktorej mal sadru, niekam do oblasti úst, na čo sa mu ospravedlnil.
Z výpovede poškodeného Z. Z. H. vyplýva, že A. prišiel k O. a skočil do neho, ale ako presne, to nevie a on (svedok) sa rozprával s tým tretím v šiltovke, čo nebol A., ani obžalovaný, s tým, že videl, ako O. tečie krv z nosa a videl ako sa E. naťahuje a háda s obžalovaným, po čom ho obžalovaný udrel, ale kde presne, to nevie. Keď videl ako E. spadol, tak pristúpil k obžalovanému a pýtal sa ho, či je normálny a čo to rieši, na čo on ako keby nevnímal a udrel ho pravou rukou do líca pod okom.
Y. poškodený F.. S. E. uviedol, že keď videl ako O. leží na zemi, preto sa k nemu zohol, aby mu pomohol a dostal úder do pravej časti tváre, ale nevie od koho, až následne sa dozvedel, že to malo byť od obžalovaného.
Svedok S. G. uviedol, že čo sa týka konfliktu, tak si pamätá, že jeden z tých mužov mal sadru a myslí, že udrel toho, ktorému pomáhal, pričom bol tam ešte jeden V., ktorý napadol iného chlapca s čiernymi vlasmi, viac úderov nevidel.
Z výpovede svedka Z. G. vyplýva, že videl von konflikt medzi A. a ďalšou osobou, ale nevidel, aby E. niekoho napadol.
N. v predmetnej veci, už ods. S. A. uviedol, že on napadol jedného z chlapcov, ktorí tam boli a videl ako obžalovaný so sadrou na ruke udrel toho, ktorý chodil pýtať pivo, pričom ho udrel iba jedenkrát.
Následne okresný súd vychádzal zo záverov znaleckého posudku znalkyne S.. H. P. z odvetvia psychiatrie, ako aj z výpovede znalca na hlavnom pojednávaní, pričom z týchto dôkazov zistil, že obžalovaný v čase spáchania trestného činu netrpel ani toho času netrpí na žiadnu duševnú poruchu ani chorobu v zmysle psychózy, v čase skutku i toho času trpí na duševnú poruchu patriacu medzi neurotické, stresom podmienené úzkostné poruchy, a to panickú poruchu, ktorá sa prejavuje sporadickými epizódami - záchvatmi paniky a depresívnu poruchu, zistila u neho v anamnéze i patologické hráčstvo, čo je porucha kontroly impulzov, u obžalovaného ide o emočne labilnú osobnosť. Z forenzného hľadiska vo vzťahu k skutku sú tieto diagnózy nevýznamné, rovnako ako aj v minulosti diagnostikovaná atypická depresia. Obžalovaný sa v čase spáchania skutku nachádzal v stave jednoduchej opitosti stredne ťažkého stupňa, jeho rozpoznávacia a ovládacia schopnosť bola v čase spáchania skutku zmenšená nepodstatne, len pod vplyvom užitého alkoholu, pokiaľ vyšetrovanie jednoznačne preukáže, že obžalovaný v deň skutku ráno skutočne užil dve kapsuly lieku s obsahom dulexetínu (Cymbalta) a následne večer začal konzumovať alkohol aj napriek tomu, že mal vedomosť o zákaze konzumu psychiatrických liekov s alkoholom, jeho ovládacia schopnosť mohla byť zmenšená nepodstatne, nakoľko pri tejto kombinácii mohlo dôjsť k nárastu impulzivity a agitácie. Podstatné zníženie ani vymiznutie týchto schopností znalkyňa nezistila. Obžalovaný chápe zmysel trestného konania, je schopný plnohodnotnej účasti na trestnom konaní, keďže konzum alkoholu u neho nevykazuje známky závislosti, ochranné protialkoholické liečenie nie je potrebné. Doporučila mu uložiť zákaz konzumu alkoholu, keďže užívanie alkoholu deliberizuje kôrové kontrolné mechanizmy a racionálnu autoreguláciu rozhodovania a správania, ochranné protitoxi-komanické liečenie nie je potrebné, keďže obžalovaný nie je duševne chorý, jeho pobyt na slobode z hľadiska psychiatrického nie je pre spoločnosť nebezpečný, ochranné psychiatrické liečenie nie je potrebné, patickú opitosť nezistila. Znalkyňa ďalej uviedla, že mala k dispozícii aj kompletnú zdravotnú dokumentáciu od S.. V. E. v K., kde sa aj spomínalo, okrem iného, že obžalovaný navštevuje ordináciu K.. P., vyšetrovací spis a vykonala aj vyšetrenie obžalovaného, mala tiež k dispozícii prepúšťaciu správu z psychiatrického oddelenia z K., kde bol hospitalizovaný v januári XXXX, kde sa uvádza, že zohľadnili psychologické vyšetrenie a zobrazovacie vyšetrenie mozgu, pričom ponechali diagnózu panickej poruchy. To, že obžalovaný porušuje liečebný režim požívaním alkoholu, aj keď s tým nemá problém, vyplýva z jeho osobnosti. K. porucha sa liečiť dá, sú obdobia, kedy po preliečení úplne vymizne aj na XX-XX rokov, ale tá sa môže kedykoľvek vrátiť. Je potrebné dodržiavanie liečebného
režimu a návštevy psychiatria a psychológa, pričom konzum alkoholu nie je žiaduci. V čase priznania invalidity trpel aj diagnózou depresívnej poruchy, ktorá medzičasom vymizla, preto v čase spáchania skutku to na obžalovaného nemalo vplyv. L. skonštatovala, že panická porucha sa prejavuje tak, že u jedincov dochádza k náhlym vzniknutým stavom úzkosti, teda bez akéhokoľvek podnetu, prichádzajú tieto záchvaty z ničoho nič, v stave pokoja, typickými prejavmi tejto poruchy sú náhle vzniknutá úzkosť, strach, strach zo zošaletia, táto porucha sa prejavuje aj telesnými poruchami, napr. tlakom na hrudi, búšením srdca, závratmi, pocitom na odpadnutie, mravenčením, pocitmi chladu, tepla, nie u každého jedinca sa môžu všetky príznaky súčasne vyskytovať, pričom mnohí ľudia pripisujú panickú poruchu k stavu infarktovému. Tieto stavy u obžalovaného nemohli vzniknúť aj v dôsledku skutku, tieto prichádzajú z čista jasna, a ani z ničoho nevyplýva, aby obžalovaný mal pri skutku tento stav, toto sa prehliadnuť, išlo by o intenzívne konanie, preto môže jednoznačne vylúčiť, aby sa v čase skutku u obžalovaného jednalo o panický atak a osobne sa znalkyňa nestretla s tým, aby niekto pod vplyvom alkoholu dostal panický atak a následne konal agresívne. Ak z výpovede svedka H. na hlavnom pojednávaní vyplýva, že po tom, čo pristúpil k obžalovanému a pýtal sa ho či je normálny, tak ho obžalovaný ako keby nevnímal a udrel ho, tak toto nemôže byť príznakom panickej poruchy, ide o príznak impulzivity, žiadna z psychiatrických diagnóz obžalovaného nemala vplyv na jeho konanie. Znalkyňa záverom skonštatovala, že obžalovaný pri vyšetrení o žiadnom zľaknutí nerozprával, ani ako psychiatri nepoznajú termín stav zľaknutia.
Z výpovede svedkýň X. Z. L. a S. N., ktoré pracovali v bare S. v K., súd zistil tú skutočnosť, že tieto počuli hluk pred barom a keď svedkyňa N. vyšla pred bar, nevidela tam už nikoho, iba krvavé stopy na dlažbe.
Zo zápisu o dychovej skúške vyplýva, že obž. X. E. bola dňa 14.9.2016 o 03.02 hod. nameraná hodnota 0,73 mg/l alkoholu v dychu.
Zo správ a charakteristík vyplýva, že obžalovaný X. E. je k trvalému pobytu prihlásený na adrese K., Z. č. XXXX/X, je slobodný a bezdetný, bol hospitalizovaný na Psychiatrickom oddelení FNsP J.A.Reimana K. od 5.1.2017 do 27.1.2017 pre úzkostnú poruchu, celkovo bol trinásťkrát postihnutý za priestupok, prevažne na úseku cestnej dopravy, avšak jedenkrát aj za to, že dňa 17.12.2011 o 02.30 hod. na ulici D. pred barom D. fyzicky napadol K. G., za čo mu v rozkaznom konaní bola uložená pokuta vo výške 30,00 Eur.
Z odpisu z registra trestov obžalovaného vyplýva, že doposiaľ bol dvakrát súdne trestaný, v oboch prípadoch pre druhovo totožnú trestnú činnosť, naposledy rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/104/2013 zo dňa 15.1.2014 pre zločin podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona a prečin podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, za čo mu súd uložil trest odňatia slobody podmienečne na 3 mesiace (správne malo byť 3 roky), so skúšobnou dobou v trvaní 4 roky do 15.1.2018 s probačným dohľadom, obmedzenie podrobiť sa psychoterapii a povinnosť nahradiť škodu, pričom uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.1.2014.
S poukazom na vyššie uvedené dôkazy, ako aj ďalšie dôkazy, ktoré vykonal okresný súd na hlavných pojednávaniach dospel k záveru, že skutok sa stal a tento spáchal obžalovaný, pričom svojim konaním naplnil pojmové znaky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., nakoľko spoločným konaním fyzicky a na mieste verejnosti príslušnom sa dopustil výtržnosti tým, že napadol iného.
Pri rozhodovaní o výmere trestu vzhliadol okresný súd jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zák., a to že už obžalovaný už bol za trestný čin odsúdený. Ďalej okresný súd vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce pri výmere ukladaného trestu, pričom prihliadol najmä na spôsob spáchania trestného činu, prevahu priťažujúcich okolností, ale aj na osobné pomery a možnosti nápravy obžalovaného a dospel k záveru, že vzhľadom na to, že obžalovaný bol v minulosti opakovane súdne trestaný pre druhovo totožnú trestnú činnosť, pričom v jednom prípade sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený, avšak v druhom prípade sa mal skutku dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a za obdobné konanie bol už aj priestupkovo postihnutý, obžalovanému zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby v budúcnosti viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov, pre výkon ktorého obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred
spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.
Vzhľadom na to, že poškodený S. O. si nárok na náhradu škody v zmysle § 46 ods. 3 Tr. por. uplatnil riadne a včas, avšak v predmetný trestný čin bol spáchaný spolupáchateľstvom, pričom spolupáchateľ už ods. S. A. v predmetnej trestnej veci uzatvoril dohodu o vine a treste, v ktorej bol uvedený poškodený s nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces a súd túto dohodu schválil, na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a predlžilo by ho, súd poškodeného S. O. rovnako s nárokom na náhradu škody v zmysle § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal na civilný proces, príp. konanie pred iným príslušným orgánom.
Krajský súd sa po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania obžalovaného, ako aj dôkazov, ktoré boli vykonané okresným súdom, dospel k záveru, že okresný súd na zistenie skutkového stavu vykonal všetky dôkazy tak, ako to má na mysli ust. § 2 ods. 10 Tr. por. a tieto dôkazy aj v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. vyhodnotil. Aj krajský súd je toho názoru, že z vykonaných dôkazov bola jednoznačne preukázaná vina obžalovaného. Jednak sa obžalovaný k spáchaniu skutku priznal a bol usviedčaný zo spáchania skutku poškodenými Z. Z. H., F.. S. E., ako aj svedkami S. A. a S. G.. Námietka obhajoby spočívajúca v tom, že obžalovaný konal v nutnej obrane bola vyvrátená závermi znaleckého posudku znalkyne S.. P., ako aj jej výpoveďou na hlavnom pojednávaní, kde táto znalkyňa uviedla, že konanie obžalovaného vo vzťahu k poškodeným samo osebe nemôže byť príznakom panickej poruchy, ale ide o príznak impulzivity. Ani podľa názoru krajského súdu, keďže sa nejednalo o žiaden útok zo strany poškodených na obžalovaného, nemôže jeho konanie naplniť znaky nutnej obrany, a to s prihliadnutím na výpovede poškodených, keď poškodený F.. S. E. vypovedal, že išiel zdvíhať poškodeného O., ktorý ležal, resp. sedel na zemi a vtedy dostal úder a následne aj výpoveď poškodeného H., ktorý vypovedal, že po tom, čo udrel obžalovaný poškodeného E., sa ho spýtal, čo tu vlastne robí a vtedy ho obžalovaný opätovne udrel rukou, na ktorej mal sadru, do tváre.
Ani návrh obhajoby na výsluch S.. P., resp. znalecké dokazovanie z odvetvia psychológie nie je, podľa názoru krajského súdu, v danej veci potrebné, nakoľko znalkyňa S.. P. uviedla, že mala k dispozícii pri vypracovaní znaleckého posudku celú zdravotnú dokumentáciu, ako aj správu od psychológa, z ktorých pri záveroch znaleckého posudku aj vychádzala.
Za takejto dôkaznej situácie preto správne dospel okresný súd k záveru, že skutok spáchal obžalovaný a správne kvalifikoval jeho konanie ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., nakoľko spoločným konaním obžalovaný fyzicky na mieste verejnosti prístupnom sa dopustil výtržnosti tým, že napadol iného.
Vo vzťahu k námietkam obhajoby, že sa nejednalo o spolupáchateľstvo zo strany obžalovaného a A., nakoľko títo mali napadnúť rôzne osoby, je potrebné uviesť, že sa jedná o spolupáchateľstvo prečinu výtržníctva, kedy obaja na mieste prístupnom verejnosti sa mali dopustiť výtržnosti tým, že napadli iného, teda obaja obžalovaní páchali súčasne a spoločne predmetnú trestnú činnosť.
Vo vzťahu k výroku o treste ani tu krajský súd nedospel k záveru, že okresný súd v tomto výroku pochybil. Je evidentné, že obžalovaný už bol dvakrát súdne trestaný, aj keď sa v jeho prípade na neho hľadí akoby nebol odsúdený, a to za totožnú trestnú činnosť. Krajský súd na verejnom zasadnutí oboznámil aj spis Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T 104/13, z ktorého je zrejmé akej trestnej činnosti sa obžalovaný dopustil, teda zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., pričom mal spáchať žalovaný skutok v skúšobnej dobe tohto odsúdenia. Správne preto dospel okresný súd k záveru, a to aj vzhľadom na priestupky, ktorých sa obžalovaný dopustil, že na nápravu obžalovaného nie je možné pôsobiť trestom, ktorý nebude spojený s jeho výkonom a vzhľadom na osobu obžalovaného, ako aj na úpravu trestnej sadzby pri prevahe priťažujúcej okolnosti v zmysle ust. § 38 ods. 4 Tr. zák. uložil obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov.
Nepochybil okresný súd ani pri rozhodovaní, ktorým podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný v posledných 10-tich rokoch pred spáchaním tohto skutku nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za iný úmyselný trestný čin.
Čo sa týka rozhodovania v adhéznom konaní, je nesporné, že súd odkázal poškodeného S. O. s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Je evidentné, že v tejto trestnej veci mal škodu spôsobiť poškodenému S. A. a nie obž. X. E., avšak vzhľadom na tú skutočnosť, že škoda bola riadne a včas uplatnená v tomto konaní, nepovažuje krajský súd za potrebné tento výrok v napadnutom rozsudku zrušiť, pričom rozsah a mieru zodpovednosti za náhradu škody u poškodeného O. bude možné posúdiť, a to aj s prihliadnutím na rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k ods. S. A. a rozhodnutie okresného súdu v nadväznosti s krajským súdom u obž. X. E..
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné v zmysle ustanovenia § 319 Tr. por. zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.