Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Cb-172-2015.pdf
PDF · 89 KB
Case nature
Area
Subarea
10Cb/172/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava IV, v konaní pred sudcom JUDr. Karolom Rihákom, v právnej veci žalobcu: Adam B., X. XXX/XX, XXX XX F., zast. JUDr. Elena Matulová - advokátka, Ak Poltár, Železničná 287/9, proti žalovanému: Pohotovosť, s.r.o., Pribinova 25, IČO: 358 075 98, 811 09 Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, zo dňa 27.08.2014, sp. zn. SR XXXXX/XX takto
rozhodol:
Súd žalobu zamieta.
Súd priznáva žalovanému náhradu trov konania vo výške 100%, ktorú je povinný zaplatiť žalobca.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 17.10.2014 navrhol, aby súd vydal rozsudok, ktorým zruší rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 03220/14 zo dňa 27.08. 2014, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 1.271,97 eura, spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.271,97 eura od 03.05.2014 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1.271,97 eura od 23.06.2014 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 326,34 eura, to všetko v mesačných splátkach vo výške 120,- eur splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci na účet žalobcu.
2. Žalobca rozsudok navrhol zrušiť z dôvodu, že je v tomto prípade spotrebiteľom a žalovaný je dodávateľom, a preto na túto rozhodcovskú zmluvu je potrebné aplikovať ex offo ustanovenia zákonov, ktoré majú za cieľ ochranu spotrebiteľa. Na prvý pohľad by sa mohla zdať, že rozhodcovská zmluva výslovne neurčuje ako jediný orgán právomoc riešiť spory z úverovej zmluvy rozhodcovský súd, ale dáva možnosť výberu medzi rozhodcovským orgánom a príslušným všeobecným súdom SR. Je zrejmé, že takouto formuláciou chcel dodávateľ - žalovaný, ktorý bol samotný tvorca obsahu rozhodcovskej zmluvy, ktorej obsah nemal žalobca - spotrebiteľ možnosť ovplyvniť, zamedziť tomu, aby rozhodcovská zmluva bola považovaná za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, avšak pri faktickom naplnení tejto neprijateľnej podmienky. Len formálne zakotvenie alternatívneho spôsobu riešenia sporov všeobecnými súdmi nepredstavuje aj faktickú - skutočnú možnosť spotrebiteľa vybrať si aj iný spôsob riešenia sporov ako v rozhodcovskom konaní. Totiž v prípade ak riešenie sporu zo zmluvy iniciuje dodávateľ, čo je pravdepodobné v 99% sporov vzniknutých z obdobných úverových zmlúv a dodávateľ podá návrh na Stálom rozhodcovskom súde, spotrebiteľ už nemá nijakú možnosť tento proces zvrátiť a žiadať, aby spor zo zmluvy neriešil tento orgán, ale všeobecný súd. Rozhodcovská zmluva tak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Na základe uvedeného považuje žalobca rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania dňa 23.06.2011, ktorá mala založiť právomoc Stáleho rozhodcovského súdu na riešenie sporov z úverovej zmluvy, za neprijateľnú. Túto rozhodcovskú zmluvu považuje za neprijateľnú a za neplatnú podľa § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka s poukazom aj na § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka. Navyše zmluva o úvere má viaceré nedostatky a nespĺňa základné kritériá požadované zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení v čase uzatvorenia zmluvy, a to najmä podľa § 4 ods. l písm. g),h),i),j),k),m),n),o),p),q),r),s) v súvislosti s § 4 ods. 3 posledná veta a ods. 4 a ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z.. Navyše poukázal na znenie § 4 ods. 7 v súvislosti s vypísaním zmenky odporujúcim § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. a absenciu akéhokoľvek údaju o výške RPMN alebo úroku.
3. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný. Vo svojom vyjadrení uviedol, že preskúmanie veci z hmotnoprávnej stránky v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku je vzhľadom na právnu úpravu vylúčené. Žaloba o zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu nie je ani riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom. Účelom konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku je umožniť ešte v inom konaní ako v konaní o výkon rozhodnutia súdne preskúmanie toho, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci rozhodcom a či bola dodržaná zákonnosť. Ak by mal súd totiž v rámci konania o zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu preskúmať aj jeho správnosť, právna úprava rozhodcovského konania by stratila zmysel. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. US 335/2010, podstata rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti.
4. Žalobca so žalovaným uzatvorili Zmluvu o úvere ako dva podnikateľské subjekty a nie je pravdou, že úver si žalobca musel zobrať výlučne na účel podnikania. Žalovaný disponuje nespočetným množstvom zmlúv, kde klienti prehlasujú, že si berú úver za účelom výkonu povolania, zamestnania, prípade na iný účel. žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere vyhlásil, že poskytnuté peňažné prostriedky si berie na účel podnikania, ktorý vylučuje záver o tom, že v tomto právnom vzťahu pôsobí ako spotrebiteľ. Uvedené jednoznačne vyplýva zo zmluvnej dokumentácie a je z nej zrejmé, že žalobca žiadal úver ako podnikateľ a to v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou. žalobca teda nie je spotrebiteľ, a teda ani Zmluva o úvere nemôže byť ani z tohto dôvodu zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou. Žalobca totiž vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia žalobcu, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon podnikania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 129/2010 Z. z. v znení neskorších predpisov) v znení platnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný a/alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. v Zmluvách o úvere a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ako aj v príslušných žiadostiach o úver, žalobca vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom zmluvy a súvisiacej zmluvnej dokumentácie (vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) a že nemá k nej žiadne výhrady a zaväzuje sa ju dodržiavať. Žalobca tiež prehlásil, že informácie, ktoré poskytol žalovanému pred uzavretím zmluvy, sú pravdivé. Žalobca tiež vyhlásil, že zmluvu a príslušnú dokumentáciu uzatvoril slobodne, vážne, zrozumiteľne a nie v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok. V prípade postavenia žalovaného treba akcentovať aj jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval. Argumentácia žalovaného v tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (M., C - XXX/XX). Podľa judikatúry ESD dokonca nie je spotrebiteľom ani podnikateľ konajúci mimo rámca svojho podnikania (Rozhodnutie ESD zo dňa 14.03.1991, vo veci 361/89 (Di Pintó).
5. Pri uzatváraní zmluvy o úvere sa súčasne zmluvné strany dohodli, že pre prípad, ak by došlo k sporu vyplývajúceho zo zmluvy, uzatvoria nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu. Žalovaný so žalobcom dňa 23.06.2011 pristúpil k podpisu samostatnej nevýhradnej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je uzavretá platne, v zmysle ustanovenia § 3 a násl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Ako žalovaný vyššie uviedol, žalobca so žalovaným uzatvoril samostatnú Rozhodcovskú zmluvu, obsiahnutú na samostatnom dokumente a nie rozhodcovskú doložku ako sa nesprávne domnieva žalobca. Z toho dôvodu neprichádza do úvahy ani aplikácia ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
podľa ktorého sa za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považuje najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko žalobca nie je spotrebiteľom a žalobca so žalovaným uzatvorili nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu.
6. Žalobca k žalobe pripojil listinné dôkazy, a to: rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 03220/14, zmluva o úvere, kópiu zmenky, rozhodcovskú zmluvu. Žalovaný k svojim vyjadreniam k žalobe pripojil aj listinné dôkazy: živnostenský list žalobcu, potvrdenie o podaní daňového priznania žalobcu s označeným DIČ, žiadosť o poskytnutie úveru.
Podľa § 4 zákona číslo 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní:
(1) Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. (2) Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. (3) Písomná forma rozhodcovskej zmluvy je zachovaná aj vtedy, a) ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá vo vzájomnej písomnej komunikácii strán alebo b) ak bola uzatvorená elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a osoby, ktorá právny úkon urobila. (4) Odkaz v zmluve alebo v písomnej komunikácii strán na akýkoľvek dokument obsahujúci rozhodcovskú doložku sa považuje za písomnú rozhodcovskú zmluvu, ak sa takýmto odkazom má podľa vôle strán stať rozhodcovská doložka súčasťou zmluvy.
Podľa § 40 ods. 1 až 4 zákona číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak a) účastník rozhodcovského konania preukáže, že 1. nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade s právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo že takáto dohoda nebola uzavretá, podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, 2. nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu, o rozhodcovskom konaní alebo že mu nebolo umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní, 3. rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva, alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že rozsudok prekračuje dosah dohovoru o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky; ak ale môžu byť časti rozhodcovského rozsudku vo veciach podrobených rozhodcovskému konaniu oddelené od častí rozsudku pojednávajúcich o veciach, ktoré nie sú mu podrobené, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti, 4. rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej alebo b) súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona.
Súd v konaní o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku vždy preskúma, či sú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa odseku 1 písm. b).
Ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný. Súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložiť.
Na dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa odseku 1 písm. a) súd neprihliadne, ak ich účastník nenamietal v konaní pred rozhodcovským súdom v lehote na to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu.
7. Pri rozhodovaní o podanej žalobe musel súd primárne skúmať či mal žalobca postavenie spotrebiteľa, nakoľko od tohto postavenia bol odvodený procesný útok. Súd pri vyhodnocovaní tejto otázky dospel k jednoznačnému záveru, že žalobca nemohol mať postavenie spotrebiteľa, nakoľko z vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca žiadal žalovaného o úver ako podnikateľ. Uvedené vyplýva zo samotnej zmluvy o úvere, kde je žalobca okrem iných identifikačných údajov označený aj údajom IČO, taktiež na zmenke je uvedené IČO žalobcu, nie rodné číslo. Taktiež so žiadosti o úver jednoznačne vyplýva, že žalobca o úver žiadal ako samostatne zárobkovo činná osoba s označením činnosti - majiteľ potravín a brúsenie skla s jasným označením, že o úver žiada na výkon podnikania. Tiež kópia živnostenského listu preukazuje postavenie žalobcu ako podnikateľa. Úver bol teda žalobcovi síce poskytnutý, čo žalobca ani nenamieta, ale nejednalo sa o úver spotrebiteľský, keďže žalobca nebol v zákonom definovanom postavení spotrebiteľa.
8. Na základe uvedeného, súd pri svojom rozhodnutí súd vychádzal zo zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a to v znení účinnom v čase kedy prebiehalo rozhodcovské konanie, vydal sa rozhodcovský rozsudok a navrhovateľ podal na súd návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Vykonaným dokazovaním neboli zistené žiadne zákonom uvedené dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Tieto dôvody sú uvedené v § 40 ods. 1 až 4 zákona číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Žalobca vo svojej žalobe ani netvrdil, že bol splnený niektorý z dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa uvedeného zákona.
9. Na základe uvedených skutočností, dospel súd k záveru, že neboli preukázané dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku a z toho dôvodu musel žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
10. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane sporu náhradu trov konania podľa jej úspechu vo veci, pričom žalovaný mal plný úspech v konaní, preto mu súd priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.