Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-77-2017.pdf
PDF · 86.82 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/77/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO 31 575 951, proti žalovanému: T. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, o zaplatenie 1.479,11 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 13. decembra 2016, č. k. 5C/104/2016-148, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.479,11 eur s úrokom vo výške 28 % ročne zo sumy 1.479,11 eur od 01.05.2013 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril dňa 02.08.2006 Zmluvu č. 8416207001, na základe ktorej pre žalovaného zriadil a viedol účet č. 8416207001/5600. Žalovaný porušil zmluvu tým, že sa na predmetnom účte dostal do nepovoleného debetu vo výške žalovanej istiny. Podľa všeobecných obchodných podmienok je nepovolené prečerpanie účtu úročené úrokom 28 % p. a.. Na výzvu súdu žalobca dňa 01.07.2016 oznámil súdu, že žalovaná suma predstavuje rozdiel všetkých debetných a kreditných obratov vykonaných na účte žalovaného. Debetné obraty predstavovali úroky pripisované vždy mesačne a účtované zo sumy aktuálne v debete za celé obdobie, poplatky za vedenie účtu, poplatky za výzvy, poplatok za platobnú kartu, poplatok za vedenie exekúcie. Pokiaľ ide o operácie na účte žalovaného, žalobca odkázal na predložené výpisy z účtu. Spolu s vyjadrením žalobca predložil výpisy z účtu žalovaného za obdobie od mája 2008 do apríla 2013. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril. Súd prvej inštancie z listinných dôkazov zistil, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 02.08.2006 zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb. Na základe tejto zmluvy žalobca zriadil pre žalovaného osobný účet a v súvislosti s tým poskytol ďalšie služby. Podľa výpisov z účtu za obdobie od 05/2008 do 12/2008 mal žalovaný na účte povolený debetný limit 40 000,- Sk, od 01.01.2009 povolený debetný limit 1.328,- eur, od marca 2010 bola výška povoleného debetného limitu 1.050,- eur, od 15.03.2011 do 01.04.2012 bola výška povoleného debetného limitu na účte žalovaného 930,- eur, pričom s výnimkou apríla 2011 a októbra 2011 bol ku koncu každého mesiaca debetný limit vždy prekročený. Účet bol uzatvorený dňa 30.04.2013, kedy bol debet žalovaného na účte vo výške 1.479,11 eur. Od januára 2012 neboli na účte žalovaného zaznamenané žiadne kreditné položky. Po 13.02.2012 sa nepovolený debet zvyšoval už len o úroky a poplatky. Súd prvej inštancie uviedol, že v žalovanej sume sú zahrnuté rôzne poplatky a úroky, pričom súd sa môže iba domnievať, aké poplatky a úroky to sú, pretože tieto okolnosti z predložených dôkazov nevyplývajú. Zmluva je z augusta 2006, no žalobca predložil výpisy až od mája 2008. Žalobca ďalej predložil všeobecné obchodné podmienky účinné od 01.04.2016 a úrokové sadzby účinné od 01.09.2015, avšak účet žalovaného bol uzatvorený už 30.04.2013. Žalobca tak nepreukázal oprávnenosť výšky žalovanej sumy, keď nepredložil žiaden dôkaz o výške úrokov a poplatkov za obdobie, za ktoré ich účtoval, a za ktoré predložil výpisy z účtu žalovaného. Nepreukázal ani výšku úroku pri nepovolenom prečerpaní účtu za obdobie, za ktoré je vyčíslená žalovaná suma a ani za obdobie, odkedy si ho zo žalovanej sumy uplatňoval. Vzhľadom k tomu považoval súd prvej inštancie nárok žalobcu pokiaľ ide o jeho rozsah za spoľahlivo nepreukázaný, nepreskúmateľný, a preto ho ako nedôvodný zamietol. Žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať nielen právny základ, ale aj výšku uplatneného nároku predložením dôkazov preukazujúcich výšku poplatkov a úrokov. Žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol, pričom toto bolo jeho povinnosťou bez toho, aby ho na splnenie dôkaznej povinnosti vyzýval súd. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že aj keď na účte žalovaného nebola už od januára 2012 zaznamená žiadna kreditná položka, žalobca účet viedol a účtoval žalovanému úroky a poplatky viac ako rok a až potom účet uzatvoril, pričom len za toto obdobie sa suma debetu zvýšila takmer 1,5-násobne. Takýto postup žalobcu považoval súd prvej inštancie za postup, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a so zásadami poctivého obchodného styku. Právne súd prvej inštancie zdôvodnil rozhodnutie ustanoveniami § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 392 ods. 1, § 397, § 708 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a), b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Okrem toho súd prvej inštancie, aplikujúc ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa uviedol, že žaloba bola nedôvodná aj preto, že bez ohľadu na výšku nároku bol tento v celom rozsahu premlčaný.
2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu. Odvolanie zdôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pokiaľ súd považoval žalobu za neúplnú, mal žalobcu vyzvať na jej doplnenie v zmysle § 129 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Napriek tomu, že výzva súdu podľa uvedeného ustanovenia je obligatórna, nie fakultatívna, súd prvej inštancie žalobcu na doplnenie žaloby nevyzval a meritórne rozhodol o neurčitom návrhu na začatie konania. Takýmto postupom súd prvej inštancie odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa žalobcu zahŕňa aj právo na rozhodnutie, ktorému predchádza faktická činnosť súdu v súlade s procesným predpisom upravujúcim postup súdu. Súd prvej inštancie vyzval žalobcu výzvou zo dňa 16.06.2016 na špecifikáciu žalovanej sumy a na túto výzvu žalobca zaslal odpoveď podaním zo dňa 01.07.2016, v ktorom zodpovedal predmetné otázky súdu. Žiadna iná výzva nebola žalobcovi doručená.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
5. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že procesným postupom súdu prvej inštancie mu bolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva, lebo súd prvej inštancie ho mal vyzvať na doplnenie žaloby, ak ju považoval za neúplnú, odvolací súd uvádza, že je potrebné rozlišovať medzi neúplnosťou žaloby a neunesením dôkazného bremena. Súd má povinnosť zaslať strane výzvu na odstránenie vád podania podľa § 129 CSP (predtým § 43 Občianskeho súdneho poriadku) len v prípade podania, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, prípadne neúplného alebo nezrozumiteľného podania (vrátane žaloby). Ak však zo žaloby je zrejmé, čo sa ňou sleduje (žaloba obsahuje označenie súdu, strán, žalobný návrh, opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov a podpis žalobcu) a z opísania rozhodujúcich skutočností vyplýva aj dôvod (základ) uplatňovaného nároku, postup podľa § 129 CSP (§ 43 O.s.p.) neprichádza do úvahy. V tomto prípade žaloba obsahovala povinné náležitosti žaloby a tiež zo žaloby a jej doplnenia žalobcom bolo zrejmé, že dôvodom žaloby je nepovolený debet na osobnom účte žalovaného, vedenom u žalobcu na základe zmluvy č. 8416207001 o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb z 02.08.2006. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku jednoznačne uviedol, že tieto skutkové okolnosti neboli sporné, avšak nebol preukázaný rozsah nároku žalobcu, teda žalobca nepreukázal oprávnenosť výšky žalovanej sumy, keď nepredložil žiaden dôkaz o výške úrokov a poplatkov za obdobie, za ktoré ich účtoval. Súd nemôže vyzývať strany na predloženie dôkazov, môže len na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností požiadať strany o ďalšie skutkové tvrdenia (§ 150 ods. 2 CSP), čo súd prvej inštancie v tomto prípade urobil a žalobca na túto výzvu súdu aj reagoval doplnením skutkových tvrdení, avšak bez dostatočného preukázania oprávnenosti výšky žalovanej sumy.
6. Zo súdneho spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie dňa 16.06.2016 doručil žalobcovi predvolanie na pojednávanie, nariadené na termín 03.11.2016, spolu s výzvou, aby špecifikoval žalovanú sumu, z čoho pozostáva, ako k nej žalobca dospel a dokedy žalovaný čerpal finančné prostriedky z účtu. Ako bolo uvedené vyššie, žalobca na túto výzvu písomne odpovedal doplnením skutkových tvrdení, pričom k výške žalovanej sumy a k otázke, z čoho táto žalovaná suma pozostáva, sa vyjadril, že istina dlhu vo výške 1.479,11 eur predstavuje rozdiel medzi všetkými debetnými a všetkými kreditnými obratmi vykonanými na účte žalovaného, vyplývajúcimi z predložených výpisov z účtu s tým, že všetky konkrétne operácie a ich výška vyplývajú z výpisov z účtu. Za základ nároku označil žalobca nepovolené prečerpanie v zmysle ods. 3.12 všeobecných obchodných podmienok. Dňa 29.09.2016 bolo žalobcovi doručené upovedomenie o zrušení pojednávania nariadeného na 03.11.2016 spolu s predvolaním na nový termín pojednávania 13.12.2016, na čo žalobca reagoval písomným ospravedlnením. Na pojednávaní dňa 13.12.2016 súd prvej inštancie uviedol okrem iného aj predbežné právne posúdenie veci tak, že nárok žalobcu sa javí byť nedôvodný jednak z dôvodu, že nie je spoľahlivo preukázaná jeho výška, ako aj z dôvodu, že sa javí byť premlčaný. Súd prvej inštancie teda postupoval procesne správne. Žalobca mal možnosť zúčastniť sa na pojednávaní a reagovať na vývoj dôkaznej situácie a aj na predbežné právne posúdenie súdom prvej inštancie. Ak túto možnosť nevyužil, sám znáša dôsledky neunesenia dôkazného bremena.
7. Pokiaľ ide o skutkový stav, v konaní nebolo sporné, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 02.08.2006 zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, na základe ktorej žalobca zriadil pre žalovaného osobný účet. Súčasťou tejto zmluvy bolo aj ustanovenie (čl. I bod 4) obsahujúce „Návrh majiteľa účtu na uzatvorenie zmluvy o poskytovaní služby Povolené prečerpanie na osobnom účte“ s tým, že „v prípade konkludentného prijatia návrhu zmluvy o poskytovaní služby Povolené prečerpanie na osobnom účte bankou dôjde povolením čerpania peňažných prostriedkov do výšky debetného limitu na účte žalovaného k platnému a účinnému uzavretiu zmluvy o poskytovaní služby povolené prečerpanie na osobnom účte; výšku a účinnosť debetného limitu banka oznámi majiteľovi účtu formou výpisu z technického systému banky“. Z listín predložených žalobcom nevyplýva, že by bolo žalovanému doručené oznámenie o povolení čerpania peňažných prostriedkov do výšky debetného limitu. Pokiaľ mal žalobca pod slovným spojením „formou výpisu z technického systému banky“ na mysli výpis z účtu, súd prvej inštancie správne uviedol, že zmluva je z augusta 2006, no žalobca predložil výpisy až od mája 2008. Žalobca ďalej predložil všeobecné obchodné podmienky účinné od 01.04.2016 a sadzobník úrokov účinný od 01.09.2015, avšak predmetom konania bolo prečerpanie na účte žalovaného za obdobie predchádzajúce obom uvedeným dátumom, keďže účet žalovaného bol uzatvorený už 30.04.2013. Na prvom výpise z účtu, ktorý žalobca predložil (z mája 2008) je síce uvedená výška povoleného debetného limitu na účte žalovaného (40 000 Sk), nie je tam však uvedená výška úrokov povoleného (a nepovoleného) prečerpania. Je teda zrejmé, že aj keby súd pripustil, že dohoda o povolenom prečerpaní na osobnom účte môže vzniknúť aj konkludentným konaním banky po predchádzajúcej žiadosti klienta (čo je sporné vzhľadom na ustanovenie § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinné v deň uzavretia zmluvy), vykonaným dokazovaním nebola preukázaná dohodnutá výška úroku pri povolenom prečerpaní (pričom pod pojmom „dohodnutá“ má odvolací súd na mysli aj dohodu formou zmluvného odkazu na všeobecné zmluvné podmienky).
8. Vzhľadom na nepreukázanie dohodnutej výšky úroku pri povolenom (prípadne aj nepovolenom) prečerpaní účtu by mal žalobca nárok len na vrátenie istiny, ktorú žalovaný vyčerpal podľa výpisov z účtu predložených žalobcom, bez úrokov (a aj bez poplatkov, keďže žalobca nepreukázal ani dohodnutú výšku poplatkov v čase čerpania peňažných prostriedkov žalovaným). K tomu však treba uviesť, že už na prvom výpise z účtu, ktorý žalobca predložil (z mája 2008), je už uvedený negatívny zostatok za predchádzajúce obdobie vo výške 31.537,32 Sk (1.042,87 eur) a tento negatívny zostatok je započítaný vo výslednej žalovanej sume 1.479,11 eur. V tejto časti žalobca neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia, keďže nepreukázal a ani neuviedol, ako tento negatívny zostatok na účte vo výške 1.042,87 eur vznikol. Pokiaľ ide o zvyšok uplatňovanej sumy (436,24 eur), v období, za ktoré žalobca predložil výpisy z účtu žalovaného, boli žalovanému účtované úroky za prečerpanie na účte a poplatky za upomienky celkovo vo vyššej sume než 436,24 eur. Z toho vyplýva, že samotnú istinu prečerpania (za obdobie doložené výpismi, teda od mája 2008 do apríla 2013) žalovaný vrátil žalobcovi pred podaním žaloby, ani v tejto časti preto nebolo možné žalobe vyhovieť.
9. Odvolací súd teda dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval procesne správne, neznemožnil žalobcovi uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv, teda nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, súd prvej inštancie tiež správne zistil skutkový stav a správne právne posúdil vec, keď konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno k výške uplatneného nároku. Vzhľadom k tomu už nebolo potrebné, aby odvolací súd preskúmaval aj ďalšie právne závery súdu prvej inštancie (že nárok žalobcu by bol aj tak premlčaný a že žalobca konal v rozpore s dobrými mravmi a so zásadami poctivého obchodného styku). Preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
10. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, teda by mal v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP voči neúspešnému odvolateľovi (žalobcovi) nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný bol však v odvolacom konaní (rovnako ako v konaní pred súdom prvej inštancie) nečinný, žiadne trovy odvolacieho konania mu teda nevznikli, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).