Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoPr/9/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: Ing. S. K., nar. XX.X.XXXX, bytom L., G. XXXX/X, právne zastúpenému Mgr. Jánom Skákalom, advokátom so sídlom L., Y. X, o zaplatenie 1.605,49 eur, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 7Cpr/6/2015-69 zo dňa 19. apríla 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, žalobu zamieta.

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu vyhovel žalobe, keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.605,49 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku titulom práva na peňažnú náhradu v zmysle § 62 ods. 8 Zákonníka práce. Vykonaným dokazovaním mal preukázaný vznik pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom, a to na základe pracovnej zmluvy zo dňa 26.6.2012. Dodatkom zo dňa 30.4.2014 sa sporové strany písomne dohodli na zmene obsahu predmetnej pracovnej zmluvy; okrem iného, v bode 2.5. dojednali, že ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľovi vznikne nárok na peňažnú náhradu u zamestnanca vo výške určenej pracovnoprávnymi predpismi. 2. Súd prvej inštancie v daj spojitosti argumentoval, že v ust. § 62 ods. 8 upravuje maximálnu výšku peňažnej náhrady, a to súčinom priemerného mesačného zárobku zamestnanca a celkovej dĺžky výpovednej doby. Predmetná peňažná náhrada predstavuje pre zamestnávateľa určitú formu satisfakcie, kompenzácie, resp. paušálnej náhrady vzniknutej škody a pre zamestnanca motiváciu pod hrozbou peňažnej sankcie riadne a včas splniť povinnosti súvisiace s končiacim sa pracovným pomerom. Dohodu o peňažnej náhrade v bode 2.5. predmetného dodatku vyhodnotil za určitú a zrozumiteľnú, a teda platnú. Pokiaľ sporové, resp. zmluvné strany odkázali ohľadom výšky peňažnej náhrady na pracovnoprávne predpisy, ktorú upravujú jej maximálnu výšku, do tejto maximálnej výšky vznikol žalobcovi nárok na peňažnú náhradu. Inak medzi stranami nebolo sporné, že počas plynutia výpovednej doby si žalovaný neplnil povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy - nechodil do práce. 3. Okresný súd uzavrel, že žalobcovi vzniklo podľa § 62 ods. 8 Zákonníka práce a bodu 2.5. dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 26.6.2012 právo na zaplatenie náhrady v rozsahu súčinu priemerného mesačného zárobku zamestnanca 1.605,49 eur a dĺžky výpovednej doby v mesiacoch (v počte 1).

4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na ich náhradu v celom rozsahu. Vychádzal zo záveru o úspechu žalobcu v celom rozsahu (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 .

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne jeho zmeny v podobe zamietnutia žaloby. 6. Namietal, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd považoval dohodu o peňažnej náhrade za určitý, a teda platný právny úkon. Pritom tento záver odôvodnil (len) konštatovaním, že „pokiaľ teda sporové strany v dohode o peňažnej náhrade ohľadom jej výšky odkázali na pracovnoprávne predpisy, ktoré upravujú maximálnu výšku, do tejto výšky vznikol žalobcovi nárok na peňažnú náhradu“. Predmetná dohoda je však neplatná pre neurčitosť, nakoľko odkazuje na výšku peňažnej náhrady, ktorá má byť určená pracovnoprávnymi predpismi, hoci § 62 ods. 8 Zákonníka práce určuje len maximálnu výšku, ktorú je možné dohodnúť („najviac v sume“). Teda pracovnoprávne predpisy stanovujú len strop, v rámci ktorého môže zamestnávateľ manévrovať (za predpokladu dohody so zamestnancom). Ak má teda zamestnávateľ záujem na dohode o peňažnej náhrade, musí v súlade so Zákonníkom práce v pracovnej zmluve dohodnúť samotný nárok, ako aj jeho výšku. Rovnakého názoru bol zrejme aj žalobca, inak by v dohode o peňažnej náhrade nepoužil formuláciu „vo výške určenej“. Ak teda zamestnávateľ v časti dohody o výške nároku len odkázal na výšku určenú pracovnoprávnymi predpismi, ide o neurčitú dohodu, pretože neurčuje presnú výšku nároku. Na vznik platnej dohody o peňažnej náhrade sa vyžaduje uvedenie určitej alebo aspoň určiteľnej výšky tejto náhrady v pracovnej zmluve, pričom odkaz na zákon, ktorý stanovuje len horný limit, za takéto určenie nemožno považovať. Je nepochybné, že cieľom zákonodarcu v súlade so zásadou ochrany zamestnancov nebolo umožniť zamestnávateľom uzavrieť dohodu o peňažnej náhrade s neurčitým odkazom na jej výšku, a tým si zabezpečiť svoje právo v čo najväčšej miere pre prípad akejkoľvek budúcej zmeny Zákonníka práce. Takou dohodou by zamestnanec udelil zamestnávateľovi otvorený (blanketný) súhlas do budúcna, čím by sa mohol vzdať svojich práv, ktoré môžu v budúcnosti vzniknúť. 7. Odvolateľ súčasne v danej spojitosti poukázal na znenie platné do 1.1.2013, ktoré určovalo presne a určito, že zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu v sume priemerného mesačného zárobku zamestnanca za jeden mesiac. Žalobca v rámci prípravu príslušného dodatku o peňažnej náhrade opomenul zohľadniť (aj teraz aktuálne) znenie ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce. 8. Záverom žalovaný vytýkal porušenie práva na spravodlivý proces, a to v súvislosti s nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku pre nedostatočnosť jeho odôvodnenia. Okresný súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozsudku vôbec nezaoberal kľúčovým argumentom žalovaného o neurčitosti (a teda neplatnosti) dohody o peňažnej náhrade, čo inak predstavovalo v zásade jediný spor medzi stranami v konaní. K uvedenej otázke len stroho konštatoval, že odkaz na zákonné rozpätie je platným určením presnej výšky peňažnej náhrady (viď vyššie uvedenú citáciu), bez uvedenia ďalšieho bližšieho a presvedčivého odôvodnenia. Pokiaľ chcel okresný súd za účelom odôvodnenia platnosti dohody o peňažnej náhrade dotvoriť uvedené pravidlo (ktoré, podľa názoru odvolateľa, nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce), resp. dospieť k nemu interpretáciou práva, vo svetle práva žalovaného na spravodlivý proces mal tento svoj záver odôvodniť rozsiahlejšie a presvedčivejšie.

9. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje, potvrdiť. Poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 361/2012 Z.z., ktorým došlo k novelizácii ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce, podľa ktorej „Navrhuje sa peňažnú náhradu za nezotrvanie v pracovnom pomere viazať na dĺžku výpovednej dobe zamestnanca, t. z. zamestnanec má v prípade skončenia pracovného pomeru dodržať záväzok odpracovať celú výpovednú dobu ak ho neodpravuje, uplatní sa sankcia podľa § 62 ods. 8, ak sa dohodla písomne v pracovnej zmluve“. Z uvedeného vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo zvýšiť finančnú sankciu podľa dĺžky výpovednej doby pre zamestnanca za nezotrvanie v pracovnom pomere počas plynutia výpovednej doby. Pri použití teleologického výkladu, ktorého správnosť potvrdzuje aj dôvodová správa, je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu nebolo pridávať ďalšiu povinnosť do dohody a tým chrániť zamestnanca pred neurčitou dohodou, ale prísnejšie nastaviť režim pri nezotrvaní zamestnanca v pracovnom pomere počas výpovednej doby viazaním výšky náhrady na dĺžku výpovednej doby. Je zrejmé, že zákonodarca použil formuláciu dotknutého ustanovenia Zákonníka práce, nakoľko na začiatku pracovného pomeru pri uzatváraní pracovnej zmluvy a dohody o peňažnej náhrade nie je možné určiť výšku priemerného mesačného zárobku, ani dĺžku výpovednej doby. Argumentácia žalovaného je preto špekulatívna,

založená výlučne na jazykovom výklade dotknutého ustanovenia. Inak žalobca poukazoval na okolnosti prejednávanej veci, ktoré neboli medzi stranami sporné (existencia pracovnej zmluvy, nezotrvanie žalovaného počas plynutia výpovednej doby u žalobcu atď.).

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu žalobcu uviedol, že dôvodová správa k zákonu č. 361/2012 Z.z. nijako nevyvracia jeho odvolaciu argumentáciu, keď hovorí len o tom, že maximálna výška možnej peňažnej náhrady je naviazaná na dĺžku výpovednej doby a výšku zárobku zamestnanca. Žalobca ponúka výklad akoby sa slovo „najviac“ v zákone vôbec nenachádzalo, prípadne akoby nemalo žiaden význam. Pokiaľ žalobca neprispôsobil znenie svojich zmlúv novej (vtedy už platnej) platnej právnej úprave, nemôže si tento nedostatok kompenzovať u žalovaného v súdnom konaní. V prípade výkladu prezentovaného žalobcom by zákonodarca v znení zákona len jednoducho vymenil spojenie „priemerný mesačný zárobok za jeden mesiac“ za „súčin priemerného mesačného zárobku a výpovednej doby“ bez uvedenia slovného spojenia „najviac v rozsahu“ stanovujúceho príslušného rozpätie umožňujúce stranám dohodnúť určenie peňažnej náhrady napríklad pomerne, podľa počtu dní, počas ktorých zamestnanec nezotrvá v práci, prípadne dohodnúť, že sa na výpočet peňažnej náhrady bude aplikovať len polovica z celkovej výpovednej doby a podobne.

11. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané subjektívne legitimovanou stranou sporu (§ 359 preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 a § 385 ods. 1 a contrario) napadnutý rozsudok zmenil podľa § 388 ods. 1 tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku.

12. Opodstatnenou je odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko (súd) síce aplikoval správny právny predpis (zákonné ustanovenie), avšak nesprávne ho vyložil.

13. Podľa § 62 ods. 8 Zákonníka práce, ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu najviac v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej doby, ak sa na tejto peňažnej náhrade dohodli v pracovnej zmluve; dohoda o peňažnej náhrade musí byť písomná, inak je neplatná.

14. Otázka existencie dojednania výšky peňažnej náhrady za nezotrvanie zamestnanca u zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby v zmysle § 62 ods. 8 Zákonníka práce ako takého nebola medzi stranami spornou. Sporným bolo, či toto dojednanie - v bode 2.5. Dodatku zo dňa 30.4.2014 k pracovnej zmluve zo dňa 26.6.2012 (ďalej len „Dodatok“) v znení „ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľovi vznikne nárok na peňažnú náhradu u zamestnanca vo výške určenej pracovnoprávnymi predpismi“ v spojení s ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce - je dostatočne určitým. Krajský súd mal za to, že predmetné dojednanie požiadavku určitosti nespĺňa.

15. Ust. bodu 2.5. Dodatku nijako osobitne nešpecifikuje výšku peňažnej náhrady, iba bez ďalšieho odkazuje na pracovnoprávne predpisy. Ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce, (práve) ktorý je tým „pracovnoprávnym predpisom“ v zmysle označeného ustanovenia Dodatku, však neurčuje konkrétnu výšku tejto náhrady; konkrétnu v zmysle relatívne konkrétnu, keďže presne určiteľná by mohla byť až pri znalosti konkrétnej výšky priemerného mesačného zárobku konkrétneho zamestnanca. Určuje len jej strop, hornú hranicu, čo je zrejmé z použitia neurčitej číslovky „najviac“. Teda ani samotný Dodatok, resp. dohoda o peňažnej náhrade, ani právny predpis, na ktorý odkazuje, neurčuje konkrétnu výšku peňažnej náhrady. Aplikáciou bodu 2.5. Dodatku v spojení s § 62 ods. 8 Zákonníka práce nie je možné dospieť ku konkrétnej výške peňažnej náhrady, na ktorú by žalobca mal nárok.

16. Nemožno sa stotožniť s názorom okresného súdu, že pokiaľ strany v dohode o peňažnej náhrade ohľadom jej výšky odkázali na pracovnoprávne predpisy, ktoré upravujú maximálnu výšku, do tejto výšky vznikol žalobcovi nárok na peňažnú náhradu. 17. Ak by mal uvedený názor okresného súdu v okolnostiach prejednávanej veci platiť, musela by byť maximálna výška peňažnej náhrady buď medzi zmluvnými stranami dojednaná (napr. spôsobom „ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľovi vznikne nárok na peňažnú náhradu u zamestnanca v maximálnej výške určenej pracovnoprávnymi predpismi“)

alebo by „pracovnoprávny predpis“ - v ust. § 62 ods. 8 musel určovať konkrétnu výšku peňažnej náhrady (tak ako tomu bolo v znení účinnom do 31.12.2012 - v sume priemerného mesačného zárobku zamestnanca za jeden mesiac). 18. Podporne možno poukázať na zrejmý rozdiel medzi vyššie spomenutým spôsobom stanovenia výšky peňažnej náhrady podľa § 62 ods. 8 Zákonníka práce v jeho znení účinnom do 31.12.2012 a spôsobom jej stanovenia v znení účinnom od 1.1.2013, t.j. keď bola vymedzená len jej hornou hranicou. 19. Okresný súd sa obmedzil v podstate len na konštatovanie predmetného záveru, pričom neozrejmil, prečo za stranami dohodnutú výšku peňažnej náhrady považoval práve výšku maximálnu, hoci zákon stanovuje vlastne sadzbu, a nie určitú/určiteľnú výšku peňažnej náhrady. Pokiaľ aj argumentoval, že nie je relevantné rozdielne vnímanie obsahu dojednania, jeho pochopenie tou ktorou zmluvnou stranou, pokiaľ výkladom možno vzniknutý rozpor odstrániť, táto argumentácia bezprostredne nesúvisí s problematikou nedostatočného - neurčitého zmluvného dojednania. V prejednávanej veci zmluvné dojednanie v bode 2.5. Dodatku v spojení s § 62 ods. 8 Zákonníka práce predstavuje taký nedostatok zmluvy (z hľadiska požiadavky na jej určitosť), ktorý nie je možné odstrániť výkladom.

20. V okolnostiach daného prípadu nemožno absenciu dohody o určitej alebo aspoň určiteľnej výške peňažnej náhrady nahradiť výkladom, a to navyše tak, že dohodnutá bola jej maximálna výška. Predmetná interpretácia by v spore medzi zamestnávateľom a zamestnancom vyznievala v neprospech zamestnanca ako slabšej zmluvnej strany, pričom nemožno opomenúť tiež skutočnosť, že zamestnávateľ je spravidla tým subjektom, ktorý pripravuje, koncipuje zmluvné podklady, a teda v uvedenej súvislosti zodpovedá za ich prípadné nedostatky. Pokiaľ nemožno na základe blanketového zmluvného dojednania v spojení s príslušným právnym predpisom určiť výšku peňažnej náhrady, takéto dojednanie ako celok nie je určité a nemôže vyvolávať právne následky.

21. Dôvodová správa k zákonu č. 361/2012 Z.z., na ktorú poukazoval žalobca v odvolacom konaní, vôbec nerieši spornú problematiku, keď iba prezentuje model viazanosti peňažnej náhrady na dĺžke výpovednej doby zamestnanca. V prejednávanej veci nebola otázka závislosti nároku na peňažnú náhradu od dĺžky výpovednej doby zamestnanca vôbec riešená, navyše uplatňovaný bol nárok na peňažnú náhradu za obdobie 1 mesiaca. 22. Obstojí názor žalobcu, že naviazanie rozsahu peňažnej náhrady na dĺžku výpovednej doby predstavuje sprísnenie právnej úpravy v neprospech zamestnancov, resp. zvýšenie ochrany zamestnávateľa pred neplnením si povinností zamestnancov (v danom prípade zotrvať počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa). Nemožno sa však stotožniť s jeho výkladom, že v duchu predmetného sprísnenia, resp. rozšírenia zodpovednosti zamestnancov nebolo cieľom zákonodarcu pridávať ďalšiu povinnosť do dohody a chrániť tak zamestnanca pred neurčitosťou. Pokiaľ zákonodarca namiesto jednoznačného určenia výška peňažnej náhrady (§ 62 ods. 8 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2012) stanovil len jej maximálnu výšku, bolo nutné zo strany zamestnávateľa reflektovať na túto zmenu úpravou jeho zmluvných formulárov. 23. Pokiaľ zákonodarca použil v ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce slovné spojenie „najviac v sume“, urobil tak nie preto, že v čase uzatvorenia dohody o peňažnej náhrade (spravidla v rámci pracovnej zmluvy, resp. súčasne s ňou) nie je možné určiť výšku priemerného mesačného zárobku a dĺžku výpovednej doby, ako sa nesprávne domnieva žalobca. Jednoznačným cieľom použitia uvedeného slovného spojenia je ochrana zamestnanca tým, že je stanovená maximálna prípustná výška peňažnej náhrady, ktorú môže zamestnávateľ (za podmienky jej dojednania) od zamestnanca žiadať (s následkom absolútnej neplatnosti dohôd, v zmysle ktorých by dohodnutá výška presahovala násobok priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej doby).

24. Možno teda zhrnúť, že dohoda o peňažnej náhrade v bode 2.5. Dodatku v spojení s § 62 ods. 8 Zákonníka práce postráda prvok určitosti, preto nemôže spôsobovať právne účinky. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že (primárnym) účelom obmedzenia výšky peňažnej náhrady, resp. stanovenia jej sadzby podľa § 62 ods. 8 Zákonníka práce nebolo dať zmluvným stranám priestor pre dojednanie výšky tejto náhrady, ale chrániť zamestnanca stanovením jej hornej hranice.

25. Vychádzajúc z uvedeného sa krajský súd, pri nezmenenom skutkovom stave, odchýlil od právneho posúdenia vykonaného okresným súdom a zmenil odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej tak, že žalobu zamietol.

26. V dôsledku zmeny prvoinštančného rozhodnutia rozhodoval krajský súd v zmysle § 396 ods. 2 (v spojení s § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 o nároku na náhradu trov celého (prvoinštančného i odvolacieho) konania. Krajský súd na základe odvolania žalobcu zmenil napadnuté rozhodnutie okresného súdu vo veci samej a žalobu zamietol. Žalovaný tak bola procesne úspešný v celom rozsahu, preto mu bol priznaný nárok na plnú náhradu trov konania (pred súdom prvej inštancie ako i pred súdom odvolacím). O konečnej/konkrétnej výške týchto trov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 okresný súd.

27. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.