Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17CoE/2/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudkýň Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, proti povinnému: N. J., bytom U. XXX, o vymoženie 402,97 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 9Er/1771/2007-39 zo dňa 20. júla 2012, takto

rozhodol:

I. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, s poukazom na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ako aj na príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že oprávnený navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn.SR 2210/07 zo dňa 17.04.2007. Povinný podal dňa 24.11.2011 návrh na odklad a zastavenie exekúcie a námietku zaujatosti súdneho exekútora. Po preskúmaní pripojeného exekučného titulu a zmluvy o úvere súd prvej inštancie zistil, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, ktorá v článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru tvoriacich jej súčasť, obsahuje rozhodcovskú doložku, ktorú posúdil ako nekalú podmienku. Súd prvej inštancie konštatoval, že možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným je len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil povinný možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Uviedol, že v danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd prvého stupňa videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť je v tomto prípade Veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej

doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Prvostupňový súd záverom uviedol, že existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Keďže exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, nepovažoval za potrebné rozhodovať o návrhu povinného na odklad exekúcie a námietke zaujatosti zo dňa 22.11.2011. Pokiaľ ide o trovy predmetnej exekúcie uviedol, že o nich rozhodne po právoplatnosti uznesenia.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, prípadne aby odvolací súd alternatívne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky: 1/ či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2 /v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorú citoval a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Svoje odvolanie oprávnený odôvodnil tým, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ OSP.); nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ OSP); že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ OSP); že prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). V súvislosti s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci oprávnený uviedol, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať všetky úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Mal za to, že k takejto situácii došlo, keď exekučný súd skúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Skonštatoval, že ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (aplikácia § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z.), nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Pre prípad, že sa súd nestotožní s jeho ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadal, aby súd postupom podľa § 191 písm. b) OSP konanie prerušil a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Je otázne, či je v súlade s uvedenými princípmi opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej imitácie. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp .zn. II. ÚS/269/2009 zo dňa 07.07.2009, podľa ktorého súd buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec Ústavnému súdu. V tomto zmysle nemožno pod domnienkou či pod dospeniu k záveru rozumieť úplne voľnú úvahu súdu. K odvolacej námietke, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný oprávnený tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (§ 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Ďalej mal oprávnený za to, že exekučný súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučnému súdu

vytýkal, že postup, ktorý zvolil, dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Poukázal na to, že oprávnený je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh. Ďalej oprávnený namietal, že exekučný súd nevykonal vo veci náležite dokazovanie a k svojim záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Konštatoval, že úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. V súvislosti so záverom prvostupňového súdu o tom, že dojednaná rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi oprávnený uviedol, že v zmysle predmetnej rozhodcovskej doložky je účastníkom zmluvy daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Ďalej vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, a teda v predmetnej zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Dodal, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. K návrhu na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP uviedol, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie povinnosť položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako aj na nesprávny slovenský preklad pojmu nekalá podmienka v ustanovení písm. q) ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS. Záverom uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi.

3. Na základe uvedeného odvolania, Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 17CoE/13/2013-66 zo dňa 29.05.2013 návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP zamietol a uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

4. Oprávnený podal proti výroku krajského súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP odvolanie (č.l. 94), o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením č.k. 2OboE/164/2013 -122 zo dňa 28.08.2014 tak, že odvolacie konanie zastavil a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Výrok uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17CoE/13/2013-66 zo dňa 29.05.2013 o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP tak nadobudol právoplatnosť.

5. Oprávnený ďalej podal proti výroku uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17CoE/13/2013-66 zo dňa 29.05.2013, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa potvrdené, dovolanie. Najvyšší súd SR uznesením č.k. 2Oboer/361/2013-125 zo dňa 25.06.2015 zamietol návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17CoE/13/2013-66 zo dňa 29.05.2013 v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení Najvyšší súd SR uviedol,

že z obsahu spisu zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní ( č.l. 43) proti uzneseniu súdu 1. stupňa navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP konanie prerušil a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Odvolací súd o tomto procesnom návrhu nerozhodol, v odôvodnení neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa návrhom na prerušenie konania nezaoberal. Takýmto postupom odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ OSP. So zreteľom na uvedené najvyšší súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že v ďalšom konaní odvolací súd posúdil návrh oprávneného na prerušenie konania podľa §109 ods. 1 písm. b/ OSP.

6. Po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len " CSP"), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), platný v čase vydania napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania oprávneného z č.l. 43 proti uzneseniu súdu prvej inštancie.

7. Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Na základe uvedeného Krajský súd v Trenčíne ( ďalej i „odvolací súd“) posúdil návrh oprávneného na prerušenie konania, obsiahnutý v odvolaní, z hľadiska § 109 ods. 1 písm. b/ OSP.

10. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

11. Na základe citovaného zákonného ustanovenia je daná povinnosť súdu prerušiť konanie v prípade, keď súd pred rozhodnutím dospeje k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. V takomto prípade súd podá Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa § 37 a nasl. zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. Prerušiť konanie podľa tohto zákonného ustanovenia však možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie účastník konania (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované pod č. R 53/1999).

12. V prejednávanej veci krajský súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo potrebné prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané v kolerácii s rozhodovaním súdov v analogických prípadoch. V súvislosti so skúmaním (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu), ktoré podľa názoru oprávneného nepatrí do právomoci exekučného súdu, je nutné uviesť, že pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní (platného a účinného v čase uzavretia rozhodcovskej doložky medzi stranami v zmluve o úvere č. 3460785 zo dňa 25.10.2006 ako i v čase vydania rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom vo veci), ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy v žalobe na príslušnom všeobecnom súde (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní), skúmanie tejto právomoci exekučným súdom v exekučnom konaní sa nevylučuje ( viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. januára 2013 sp.zn. 6 M Cdo 9/2012). To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. V tejto súvislosti Najvyšší súd SR zdôraznil princíp "vigilantibus

iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností), ktorý ustupuje dôležitejšiemu princípu, a tým je ochrana práv spotrebiteľa. Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí C - 168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity takého rozhodcovského rozhodnutia a nie je potrebné jeho prípadné zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov. Na základe uvedeného odvolací súd nezistil, že by bol daný rozpor § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR v zmysle žalobcom uvádzaných argumentov. Pokiaľ takýto názor zastáva samotný oprávnený, nie je to dôvodom na prerušenie konania tak, ako je uvedené vyššie. Na základe uvedeného, odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP zamietol ako nedôvodný.

13. Odvolací súd následne preskúmal vec podľa § 379, § 380 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie je potrebné potvrdiť ako vecne správne podľa § 387 ods. 1,2 CSP.

14. Odvolací súd vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie žalobcu bolo podané ešte za účinnosti pôvodného procesného predpisu (OSP), posudzoval dôvody odvolania podľa jeho ustanovení (§ 212 ods. 1).

15. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami vtedy účinného ust. § 157 v spojení s ust. § 167 ods. 2 OSP, preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 2 poukazuje v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a zároveň považuje za potrebné dodať:

16. Súd prvej inštancie správne uviedol, že zmluvu o úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa.

17. Preskúmaním predmetnej rozhodcovskej doložky vzhliadol odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku.

18. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. januára 2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012). Nakoľko nebolo preukázané, že by boli tieto podmienky splnené, rozhodcovská doložka sa nepovažuje za dojednanú individuálne. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je, že spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.

19. Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Neobstojí ani námietka zo strany oprávneného v tom smere, že tu existuje možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy buď súdnym konaním alebo rozhodcovským konaním. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému orgánu, resp. rozhodcovi, ktorého si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa

takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ/ES (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).

20. Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

21. Exekučný titul vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom, ktorý založil svoju právomoc na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul vydaný v súlade so zákonom.

22. Odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, teda nejde o spôsobilý exekučný titul a správne exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, účinného v čase začatia konania.

23. Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správne.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .