Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Co-119-2017.pdf
PDF · 130.34 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/119/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Jána Slebodníka a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcu Mesta Košice, so sídlom trieda SNP 48/ A, Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovanému E. G., J.. XX.X.XXXX, G. K. X, H., zastúpenému JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, o povinnosť odstrániť stavbu a o vzájomnej žalobe o zriadenie vecného bremena, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 22.9.2016 č.k. 28C/61/2013-153 jednohlasne rozhodol
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na vlastné náklady odstrániť stavbu „prikrytá a uzavretá terasa“ o zastavenej ploche 37 m2, na pozemku parc. č. XXXX, evidovanom v katastri nehnuteľnosti na LV č. XXXXX H.. Ú.. Z. S. a uviesť tento pozemok do stavu pred jeho zastavaním v lehote do 90 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň zamietol vzájomnú žalobu a žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania.
2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel nároku žalobcu na odstránenie stavby, ktorého sa domáhal na základe tvrdenia, že pri výkone stavebného dozoru zistil, že žalovaný v rozpore so stavebným povolením zrealizoval namiesto terasy prekrytú a uzavretú terasu fakticky predstavujúcu prístavbu k jestvujúcej stavbe bytového domu a z toho dôvodu mu ako prenajímateľ dal výpoveď z nájomnej zmluvy zo dňa X.X.XXXX z čoho odvodil zánik práva žalovaného zriadiť stavbu na tomto pozemku.
3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že nájomnou zmluvou zo dňa X.X.XXXX správca majetku vo vlastníctve žalobcu (príspevková organizácia žalobcu Správa mestskej zelene v Košiciach) prenechala žalovanému na dočasné užívanie na dobu neurčitú (časť V. bod 1 nájomnej zmluvy) časť pozemku parc. č. XXXX o výmere 22,05 m2 (časť II bod 2) vo vlastníctve žalobcu za účelom „realizácie výstavby terasy vo výške 1,5 m pred obytnou časťou nad terénom v rámci prestavby bytov - spojenie dvoch jednoizbových bytov žiadateľa na W.. K. X a dispozičnú zmenu priestoru pre jednu bytovú jednotku so samostatným vstupom cez rampu pre imobilnú osobu“ (časť III ). V časti V nájomnej zmluve došlo k úprave možnosti skončenia zmluvy výpoveďou každej zo zmluvných strán s plynutím 3 mesačnej výpovednej doby plynúcej od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede (bod 2 písm. b) a osobitne tiež i výpoveďou zo strany prenajímateľa z dôvodu užívania predmetu nájmu v rozpore so zmluvou, všeobecne záväznými predpismi a predpismi mesta s plynutím 1 mesačnej výpovednej doby, plynúcej odo dňa doručenia
výpovede (bod 2 písm. d). V časti VI bod 13 nájomnej zmluvy podľa zistenia súdu žalovaný prevzal povinnosť v prípade skončenia nájomného vzťahu výpoveďou odstrániť stavbu, respektíve celú jej rozostavanú časť na vlastné náklady a uviesť predmet nájmu do pôvodného stavu. Prípadné zmeny a doplnky k nájomnej zmluve vyžadovali v zmysle dojednania v časti VII bod 2 písomnú formu. Listom zo dňa XX.X.XXXX žalovaný požiadal Správu mestskej zelene v Košiciach o uzavretie dodatku k nájomnej zmluve, ktorým by došlo k zväčšeniu výmery prenajatého pozemku parc. č. XXXX z 22,05 m2 na 40m2. Túto žiadosť podľa zistenia súdu odôvodnil žalovaný novým zameraním. V nadväznosti na to dňa X.XX.XXXX došlo k uzavretiu dodatku k nájomnej zmluve, ktorým bola zväčšená výmera prenajatej časti pozemku parc. č. XXXX z pôvodných 22,05m2 na 40m2 a vykonané tiež tomu zodpovedajúce navýšenie nájomného. V ostatných častiach nájomná zmluva dodatkom zmenená nebola. Žalovaný listom zo dňa XX.X.XXXX požiadal žalobcu ako stavebný úrad o vydanie stavebného povolenia na realizáciu zámeru „rekonštruovať moje dva byty č. X M. Č.. X J. K. W.. Č.. X, X. XXXXX a vybudovať Útvarom hlavného architekta mesta Košice schválený samostatný vstup pre imobilnú osobu, pred obytnou časťou terasu vo výške 1,5m nad terénom“. V tejto súvislosti z listu Útvaru hlavného architekta mesta Košice č. U. L. O. X.X.XXXX vyplýva, že tento organizačný útvar žalobcu zaujal z architektonického hľadiska k zámeru žalovaného súhlasné stanovisko s tým, že tento zámer, vychádzajúc z projektovej dokumentácie, ktorú tento útvar posudzoval, spočíval v realizácii spojenia dvoch jednoizbových bytov a dispozičnej zmene priestoru pre jednu bytovú jednotku, zriadení samostatného vstupu pre byt cez rampu pre imobilnú osobu a zriadení terasy vo výške 1,5m nad terénom pred obytnou časťou. Žalobca pri výkone pôsobnosti stavebného úradu vydal dňa XX.X.XXXX K. N.. L.. M.-XX/IV stavebné povolenie, ktorým povolil žalovanému uskutočnenie stavby - rekonštrukciu bytov č. X M. Č.. X I. G. O. J. K. X I. H., ktorou malo dôjsť k spojeniu týchto bytov do jednej bytovej jednotky, zároveň k zriadeniu terasy o výmere 22,05 m2, prístupnej z novovytvorenej bytovej jednotky a k zriadeniu tiež nového bezbariérového vstupu do tohto bytu prostredníctvom oceľovej rampy postavenej na pozemku parc. č. XXXX H.. Ú.. Z. S.. Medzi účastníkmi nebola spornou skutočnosť, že žalobca oproti pôvodne zamýšľanej stavbe terasy v skutočnosti zrealizoval prekrytú a uzavretú terasu, vychádzajúc zo žalovaným predložených fotografií pred svojim bytom fakticky vytvoril nový uzavretý priestor s balkónom a vychádzajúc zo zistení Krajského stavebného úradu v Košiciach pri ohliadke dňa 15.11.2010, žalovaný zriadil prístavbu k bytovému domu, ktorou sa vytvorila nová miestnosť - príslušenstvo bytu kuchyňa. Spornými v konaní neboli ani skutkové okolnosti, ktoré sa udiali po zistení tejto zmeny stavby žalobcom. V tomto zmysle, že žalovaný inicioval konanie o dodatočnom povolení stavby, že v tomto konaní, ktoré, keďže sa ho zúčastnil už i žalobca bolo delegované na obec Bukovec, žalobca k dodatočnému povoleniu stavby zaujal odmietavé stanovisko, že i napriek tomu obec G. svojim rozhodnutím č. XXX/XXXX L. O. XX.X.XXXX stavbu dodatočne povolila a že na základe odvolania žalobcu Krajský stavebný úrad v Košiciach svojím rozhodnutím č. XXXX/ XXXXX L. O. XX.XX.XXXX rozhodnutie obce G. o dodatočnom povolení stavby zrušil a vec vrátil tomuto stavebnému úradu na nové prejednanie a rozhodnutie. Dňa 4.1.2012 bol žalovanému doručený (ako žalobca sám potvrdil a je zrejmé aj z poštovej doručenky) list Správy mestskej zelene v Košiciach zo dňa 28.12.2011, ktorým, vychádzajúc z jeho obsahu, táto príspevková organizácia žalobcu pri výkone správy jeho majetku na základe žiadosti žalobcu, využijúc ustanovenie časti V bod 2 písm. d) nájomnej zmluvy zo dňa X.X.XXXX, túto zmluvu vypovedala, vo všeobecnosti z dôvodu, že žalovaný predmet nájmu užíval v rozpore s uzavretou nájomnou zmluvou (predposledný odsek listu) a v konkrétnosti s poukazom na skutočnosť, že žalovaný vybudoval na prenechanom pozemku prístavbu - prekrytú uzatvorenú terasu, na čo podľa listu nebol oprávnený (tretí odsek listu). V nadväznosti na túto skutočnosť obec G. rozhodnutím č. XX/XXXX L. O. X.X.XXXX postupom podľa ust. § 88a ods. 3 Stavebného zákona odkázala žalobcu na súd a konanie o dodatočnom povolení stavby žalovaného prerušil. Medzi účastníkmi nebola spornou skutočnosť, že na základe stavebného povolenia, vydaného obcou G. O. X.X.XXXX K. Č.. XXX/XX-G. bola na bytovom dome na K. X I. H. zrealizovaná nadstavba (vytvorené nové byty a nebytové priestory), úprava inžinierskych sietí, prístavba výťahu a zrekonštruovaný celý obvodový plášť bytového domu s tým, že rozhodnutím obce G. O. Č.. XXX/XX-G. L. O. XX.X.XXXX bolo užívanie časti tejto stavby i povolené. Účastníkom tohto stavebného konania bol, vychádzajúc z kolaudačného rozhodnutia, i žalobca, ktorý v konaní nespochybnil tvrdenie žalovaného v tom, že v rámci stavebného konania námietky proti povoleniu stavby a následne proti povoleniu jej užívania nevzniesol.
4. Na základe toho s poukazom na ust. §§ 123, 126 ods. 1, 135c, 448, 489, 663, 665, 677, 678 Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 23 ods. 1 a ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. súd prvej inštancie uzavrel, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný. V tomto svojom závere súd skutkovo vyšiel zo zistenia, že právo stavby žalovaného k pozemku vo vlastníctve žalobcu bolo založené nájomnou zmluvou, ktorú prenajímateľ vypovedal, pričom zároveň
iný dôvod oprávňujúci zriadiť a ponechať stavbu na pozemku žalobcu v danom prípade zistený (ani stranami tvrdený) nebol a z hľadiska právneho posúdenia výpovede z nájomnej zmluvy ako platnej a z vylúčenia možnosti úpravy pomerov strán spôsobom podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka a tak z nevyhnutnosti aplikácie ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka na právnu situáciu, ktorá po zániku práva stavby k pozemku žalobcu nastala. Ako bolo konštatované už na inom mieste tohto odôvodnenia, žalobca sa žalobou i žalovaný vzájomnou žalobou domáhali úpravy pomerov medzi nimi - ako vlastníkom pozemku (žalobca) a vlastníkom stavby na ňom postavenej (žalovaný) podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka i keď, prirodzene s odlišnou predstavou o spôsobe usporiadania práva stavby k pozemku - žalobca odstránením stavby a žalovaný zriadením vecného bremena na pozemku, ktorému zodpovedá právo stavby. Aplikácia tohto ustanovenia zákona však podľa posúdenia súdu predpokladá podľa jeho hypotézy, že došlo k zriadeniu stavby neoprávnene (bez ohľadu na to či dovolene), a teda bez práva zriadiť stavbu odvodeného od vlastníka. Iná je však situácia, pokiaľ k zriadeniu stavby síce došlo oprávnene (opäť bez ohľadu na to či dovolene), avšak k zániku práva stavby k pozemku dôjde dodatočne. I keď na prvý pohľad je právny stav v oboch situáciách rovnaký (nie je upravený právny vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby), rozdiel spočíva v tom, že pokiaľ právo stavby k pozemku bolo napríklad obligačne dojednané na určitý čas, po zániku tohto práva je prirodzene možné spravodlivo požadovať od vlastníka stavby, aby súc vedomý len dočasnosti práva stavby a tým aj stavby ako takej, túto odstránil. Obdobná situácia nastáva v prípade, ak stavebník dohodne právo stavby k pozemku s možnosťou skončenia nájmu výpoveďou, kedy dočasnosť práva stavby i stavby ako takej možno rovnako dôvodne predpokladať. Tu je potrebné poznamenať, že obligačný (záväzkový) vzťah už svojou podstatou nie je časovo neobmedzený. Naproti tomu medzi prípadmi, na ktoré dopadá ust. § 135c Občianskeho zákonníka sú zahrnuté (prirodzene okrem prípadov kedy k zriadeniu stavby došlo zavinene protiprávne) i situácie, kedy k zriadeniu stavby na cudzom pozemku došlo v dobrej viere v existenciu práva stavby, ktoré však v skutočnosti neexistovalo (napríklad z dôvodu neplatnosti nadobúdacieho titulu k pozemku), kedy dochádza, sledujúc zachovanie v dobrej viere nadobudnutých práv, ku konkurencii dvoch rovnocenných vlastníckych práv a tejto konkurencii zodpovedajú i eventuality usporiadania podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka (od odstránenia stavby až po zriadenie vecného bremena na pozemku). V prípade stavby zriadenej na základe dočasného práva k pozemku však k takejto situácii vždy nedochádza, pretože ten, kto na základe takéhoto „nedostatočného“ - časovo obmedzeného titulu staval, si mohol byť a mal byť vedomý rizík s tým spojených a musí preto po zániku práva mať na cudzom pozemku stavbu, túto odstrániť. Vlastník pozemku, na ktorom je umiestnená stavba, ktorej vlastníkom je niekto iný, môže sa (pokiaľ nejde o neoprávnenú stavbu v zmysle ust. § 135c Občianskeho zákonníka) domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobou na odstránenie stavby (porovnaj J. Spáčil a kol. Sousedská práva 5. aktualizované vydanie, Leges s.r.o. 2010, str. 59). Súd poznamenal, že k rovnakým záverom sa priklonila i aplikačná prax súdov; medzi inými súd v tejto súvislosti upriamil pozornosť tiež na rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 22 Cdo 1997/2000, uverejnený v periodiku Soudní rozhledy č. 2/2001, v ktorom sa medzi iným tiež konštatuje (preložené do slovenčiny)“pokiaľ stavebník zriadi na základe dohody s vlastníkom stavbu na pozemku, ktorý je podľa tejto dohody oprávnený užívať len dočasne, stráca po uplynutí dohodnutej doby (prípadne po inom spôsobe zániku práva) právo mať naďalej na tomto pozemku umiestnenú stavbu a neoprávnene tak zasahuje do vlastníckeho práva vlastníka pozemku, ktorý sa môže domáhať odstránenia stavby. V prípade že stavebník umiestni stavbu na základe nájomného práva k pozemku, ktoré môže byť stranami vypovedané, ide o zvláštny prípad dočasného užívania pozemku; pokiaľ zanikne nájomné právo, zanikne tiež občianskoprávne oprávnenie mať na cudzom pozemku stavbu“. Len pre úplnosť súd pripomína, že spôsob právneho posúdenia v označenom rozsudku Nejvyššího soudu ČR sa opiera o totožnú hmotnoprávnu úpravu ako v podmienkach Slovenskej republiky a poznamenáva tiež, že so závermi, vyjadrenými v tomto rozhodnutí sa stotožnil i Ústavní soud ČR vo svojom náleze IV. ÚS 22/01 z 2.4.2001. I v danom prípade nesporne právo stavby na pozemku žalobcu malo obligačný charakter, keďže bolo založené nájomnou zmluvou, čo samo o sebe, ako už bolo spomenuté, znamená, že právo stavby malo len časovo obmedzenú podstatu. Táto časová obmedzenosť práva stavby bola v právnom vzťahu účastníkov umocnená dohodou o možnosti ktoréhokoľvek z nich, a to z akéhokoľvek dôvodu a tiež i bez jeho existencie, zmluvu vypovedať s trojmesačnou výpovednou dobou (časť V bod 2 písm. b nájomnej zmluvy) a nevyhnutnosť vedomosti žalovaného o riziku, ktoré z takto časovo obmedzeného práva stavby vyplývalo, bolo v zmluve výslovne zdôraznené v jej časti VI bod 13, zaväzujúcej žalovaného po skončení nájmu stavbu (tiež rozostavanú) na vlastné náklady odstrániť a uviesť pozemok do pôvodného stavu. Za tejto situácie možno uzavrieť, že žalovaný rozhodne nezriadil stavbu na cudzom pozemku, tak ako to predpokladá hypotéza ust. § 135c občianskeho zákonníka, ale na základe práva stavby ktoré však zaniklo. Usporiadanie pomerov medzi stranami tak podľa označeného ustanovenia
zákona (ako sa strany mylne domnievali) nebolo možné. Z uvedeného dôvodu súd nemohol vyhovieť vzájomnej žalobe žalovaného, právne opierajúcej uplatnený nárok na zriadenie vecného bremena na pozemku, ktorému zodpovedá právo stavby, práve o ust. § 135c Občianskeho zákonníka, za situácie, že iné ustanovenie zákona takúto úpravu pomerov (zriadenie vecného bremena) neumožňovalo. Inak tomu bolo v prípade žaloby žalobcu. I keď sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému odstrániť z jeho pozemku stavbu s odkazom na ust. § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou uplatneného nároku, keďže túto žalobca ani nemusí prezentovať (§ 79 ods. 1 O.s.p. a § 132 C.s.p.) a nakoľko opis rozhodujúcich skutočností umožnil súdu podriadiť spornú právnu situáciu pod úpravu iného ustanovenia zákona (ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka), súd vyhovel žalobe žalobcu, smerujúcej k ochrane jeho vlastníckeho práva a uložil v súlade s týmto ustanovením zákona žalovanému povinnosť stavbu z pozemku žalobcu odstrániť. Pre úplnosť súd považoval za potrebné v tejto súvislosti dodať, že judikatúra neprijala názor, že vzťah medzi vlastníkom pozemku a stavebníkom stavby, ktorá nie je neoprávnená podľa ust. § 135C Občianskeho zákonníka, je treba riešiť analogicky podľa zmieňovaného ustanovenia zákona (porovnaj J. Spáčil a kol. Sousedská práva 5. aktualizované vydanie, Leges s.r.o. 2010, str. 59) a poznamenal tiež k nesprávnej argumentácii dá sa povedať oboch strán sporu, že samotná skutočnosť že je stavba postavená inak ako podľa známeho a dohodnutého účelu, na ktorý sa zriaďuje právo stavby (napríklad podľa projektu ktorý je podkladom pre rokovania o uzavretí nájomnej zmluvy ) sama o sebe neznamená, že stavba bola zriadená neoprávnene (bez práva stavby). Treba mať totiž na zreteli predovšetkým povahu a účel práva stavby. Vlastník v ňom vyjadruje súhlas so zastavaním pozemku stavbou, pričom nie je vylúčené, že vlastníkovi pozemku zvlášť bude záležať a v zmluve i vymieni vymedzenie aká stavba môže byť a aká nie na pozemku postavená, prípadne právo stavby sa dohodne vo vzťahu ku konkrétne vymedzenej stavbe. Pokiaľ sa stavia niečo iné, jedná sa bezpochyby o porušenie obligačného záväzku, následky ktorého môže ale nemusí vlastník vyvodiť (tak ako to nakoniec urobil i žalobca), tieto však sami zo zákona nenastupujú, to znamená že právo stavby automaticky nezaniká. Pokiaľ by sa totiž pripustila odlišná interpretácia interakcie medzi obligačným právom stavby a medzi realizáciou stavby prakticky v každom prípade zmeny stavby oproti pôvodnému zámeru, a to i tej najmenšej, by právo stavby na cudzom pozemku nevyhnutne zaniklo a znamenalo by to tiež praktickú elimináciu možnosti obligačnej ochrany pred porušením dohodnutého obsahu práva stavby, pretože, dá sa povedať inak neobmedzená ochrana vlastníctva pred porušením obligačného práva stavby by bola nahradená značne oklieštenou taxatívne upravenou ochranou vlastníka pozemku proti neoprávnenej stavbe podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka.
5. Súd sa vo svojich úvahách nestotožnil s argumentáciou žalovaného, prezentovanou v rámci jeho obrany v konaní, ktorú v konečnom dôsledku možno sústrediť do štyroch okruhov námietok: 1/ namietanie neplatnosti výpovede z nájmu, 2/ namietanie rozporu výkonu práva žalobcom s dobrými mravmi, 3/ namietanie neúčelnosti odstránenia stavby a 4/namietanie dôvodnosti uplatneného nároku z dôvodu existencie vecného bremena na pozemku podľa ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov. Podľa názoru žalovaného je výpoveď z nájmu, listom žalobcu zo dňa XX.XX.XXXX, neplatná preto, že v tomto liste vyjadrený dôvod výpovede - užívanie predmetu nájmu v rozpore so zmluvou nie je daný. Súd na tomto mieste pripomenul, že žalovaný bol presvedčený o tom, že účel využitia pozemku, či už podľa pôvodného zámeru, vyjadreného i v nájomnej zmluve alebo tak ako bola stavba na pozemku v skutočnosti zrealizovaná, zostal zachovaný. Akcentoval pritom skutočnosť, že pôdorys zamýšľanej a zrealizovanej stavby je rovnaký a že len výškové riešenie stavby v rozpore s dohodnutým účelom pozemku nemôže byť. Na rozdiel od tejto interpretácie žalovaným, je súd toho názoru, že výpoveď z nájmu neplatná nie je. Ťažiskovou pre posúdenie platnosti tohto právneho úkonu z hľadiska namietaného žalovaným, je skutočnosť, že v nájomnej zmluve sa strany dohodli na možnosti jej výpovede z akéhokoľvek dôvodu s 3 mesačnou výpovednou dobou a osobitne len pre prípad užívania predmetu nájmu v rozpore so zmluvou sa dohodli na možnosti výpovede s jednomesačnou výpovednou dobou. Pri takto dohodnutých podmienkach výpovede nájomnej zmluvy je zrejmé, že nakoľko zmluva umožňuje dať výpoveď prakticky z akéhokoľvek dôvodu, alebo i bez existencie či vyjadrenia dôvodu, výpoveď pre svoju platnosť uvedenie dôvodu ani materiálnu existenciu vo výpovedi vyjadreného dôvodu nevyžaduje. Uvedenie dôvodu vo výpovedi, pokiaľ z výpovede je inak zrejmá vôľa skončiť nájomný vzťah, má v tomto prípade význam len z hľadiska dĺžky výpovednej doby, či už trojmesačnej, plynúcej od prvého dňa nasledujúceho mesiaca alebo jednomesačnej počítanej od doručenia výpovede. Podľa názoru súdu i ak by tomu tak nebolo, a teda pokiaľ by materiálne naplnenie uplatneného výpovedného dôvodu v danom prípade malo vplyv na platnosť výpovede, podľa úvahy súdu, žalovaný celkom nepochybne užíval prenajatý pozemok v rozpore s dohodnutým účelom, čím
uplatnený výpovedný dôvod bezpochyby uplatnil. Namiesto otvorenej terasy (prakticky platne vo výške 1,5m2 so zábradlím) totiž v skutočnosti na pozemku žalobcu zrealizoval prístavbu k bytovému domu a fakticky rozšíril svoj byt o ďalšiu obytnú miestnosť - kuchyňu. Na tento účel žalobca žalovanému pozemok na dočasné užívanie bez akýchkoľvek pochybností neprenechal. V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na to, že stavba, vo vzťahu ku ktorej strany (na strane žalobcu správca majetku v jeho vlastníctve) založili k pozemku žalobcu dočasné právo stavby, je v zmluve (a v dodatku k nej) vyjadrená nie len výmerou zastavanej plochy, ale sčasti priamo v zmluve („..za účelom realizácie výstavby terasy vo výške 1,5m pred obytnou časťou nad terénom“) a sčasti i nepriamo (odkazom v zmluve na súhlas Útvaru hlavného architekta mesta Košice, ktorý posudzoval projektovú dokumentáciu) i projektovým riešením a preto tvrdenie žalovaného v tom, že účel nájmu zodpovedal zmluve, neobstojí.
6. S poukazom na obranu žalovaného, ktorý namietal výkon práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi súd prvej inštancie konštatoval, že pri rozhodovaní o vlastníckych žalobách súdna prax výnimočne pripúšťa odmietnutie vlastníckej ochrany pre rozpor s dobrými mravmi; a ako čiastočne správne poznamenal žalovaný s odkazom na rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 740/99, uverejnený v periodiku Soudní rozhledy č. 4/2001, pokiaľ (tiež) výkon práva na ochranu vlastníctva vážne poškodí užívateľa veci, bez toho, aby to vlastníkovi prinieslo zodpovedajúci prospech. Považoval za potrebné doplniť argumentáciu žalovaného v tom smere, že rozhodnutie, na ktoré odkazuje, vychádza z právnej doktríny, ktorá ochranu vlastníckeho práva, vzhľadom na jeho význam považuje za prioritnú a odoprenie jej poskytnutia podľa nej musí predstavovať výnimočný postup. Možnosť odmietnuť ochranu vlastníckej žalobe pre rozpor s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v konečnom dôsledku viaže na kumulatívne splnenie štyroch (nie dvoch ako to uvádza žalovaný) podmienok: 1/ ide o postup mimoriadny, 2/ výkon práva na ochranu vlastníctva vážne poškodí užívateľa veci, 3/ vlastníkovi veci neprináša zodpovedajúci prospech a 4/ vyhovenie žalobe by sa dotklo zvlášť závažného záujmu žalovaného - spravidla možnosti uspokojovania bytovej potreby (por. tiež rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 604/2013 z 28.1.2015). Žalovaný v rámci svojej obrany iný dotknutý záujem ako vlastný ekonomický neoznačil. Pokiaľ v tejto súvislosti žalovaný tvrdil, že s odstránením stavby budú spojené veľké výdavky, súd upriamuje pozornosť na to, že len ekonomická nevhodnosť odstránenia stavby, ako podľa spomenutej doktríny, z ktorej vychádzal aj súd vo svojich záveroch, tak aj podľa iných všeobecne prijímaných záverov právnej praxe, sama o sebe bez ďalšieho nie je dostatočným dôvodom pre zamietnutie žaloby o jej odstránenie (porovnaj napr. tiež nález ÚS ČR I ÚS 198/95 z 28.3.1996). Posudzovaný prípad podľa úvahy súdu pre aplikáciu ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka bezpochyby nespĺňa ani požiadavku mimoriadnosti. V tejto súvislosti súd akcentuje, že prostredníctvom inštitútu dobrých mravov sa poskytuje ochrana v spoločnosti prevládajúcim hodnotám (napr. právnej istote, spravodlivosti, dobrej viere v nadobudnuté práva, bytovej potrebe, základným ľudským právam a pod.) pokiaľ takáto ochrana nie je upravená zákonom alebo je v kolízii s rovnocennou ochranou práv iného. Jeho zmyslom je tak i odstránenie nespravodlivosti, ktorá vyvstáva z dôslednej aplikácie právnej normy. O takúto krivdu však nejde tam, kde ten, kto sa cíti byť výkonom práva iného dotknutý vlastným protiprávnym, či nepoctivým konaním, zvlášť majúcim znaky svojvôle, vytvorí faktický stav, ktorý odporuje zákonu alebo dôsledkom ktorého je vznik ujmy inému (por. nález ÚS ČR III ÚS 269/96 z 6.2.1997). Premietnutím týchto všeobecných východísk na posudzovaný prípad, súd uzavrel, že žalovanému nemožno poskytnúť ochranu pred výkonom práva žalobcom podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko sám vlastným, celkom nepochybne úmyselným protiprávnym konaním (zriadením stavby v rozpore s nájomnou zmluvou i zákonným zákazom stavať stavbu alebo jej časť bez stavebného povolenia) privodil zánik časovo obmedzeného práva stavby. Bez ohľadu preto na to, aké náklady s tým budú spojené a aký prospech to bude mať pre žalobcu, ochrana vlastníckeho práva, ktorej sa žalobca v konaní domáha, v kolízii s dobrými mravmi nie je. Rovnako sa tieto úvahy bezozbytku vzťahujú i na tú časť argumentácie žalovaného, v ktorej poukazoval na to, že odstránením stavby dôjde k zásahu do existujúcich stavebných prvkov bytového domu (fasáda, dažďové zvody), náklady na odstránenie ktorej ujmy predstavujú imanentnú súčasť nákladov na odstránenie stavby. Pri takomto spôsobe právneho posúdenia otázky významu výšky nákladov na odstránenie stavby z hľadiska dobrých mravov súd za nadbytočné považoval vykonanie žalovaným navrhovaného (i tak len eventuálne) znaleckého dokazovania tejto skutkovej okolnosti. Žalovaný sa mylne domnieval tiež, že právo stavby k pozemku vo vlastníctve žalobcu je dané ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, riešiacim vzťah medzi vlastníkom bytového domu a vlastníkom pozemku úpravou vzniku vecného bremena na pozemku. Je potrebné si totiž v tejto súvislosti uvedomiť, že uvedené ustanovenie zákona upravuje len právny vzťah medzi vlastníkom bytového domu (nie vlastníkmi bytov nebytových priestorov v bytovom dome) a vlastníkom pozemku (pokiaľ boli rozdielni)
a jeho účelom je (bolo) usporiadať predovšetkým pomery k pozemku v súvislosti s usporiadaním vlastníctva k bytom po zmene spoločensko-politických vzťahov po roku 1989; nevzťahuje sa však ani na prípad, kedy by po účinnosti zák. č. 182/1993 Z. z. niekto zriadil stavbu alebo prístavbu bytového domu na cudzom pozemku a v žiadnom prípade ani na právnu situáciu kedy by takúto prístavbu k bytovému domu zriadili vlastníci bytov a nebytových priestorov (hoc i všetci). Riadiac sa týmito úvahami posúdil súd uplatnený nárok žalobcu ako dôvodný a uložil preto žalovanému povinnosť na svoje náklady odstrániť stavbu, zrealizovanú na pozemku vo vlastníctve žalobcu a uviesť pozemok žalobcu do pôvodného stavu (pred zastavaním), k čomu, zohľadňujúc, časovú náročnosť realizácie, určil žalovanému lehotu 90 dní, predstavujúcu podľa úvahy súdu (zohľadňujúcu skutočnosť, že za tento čas žalovaný stavbu zriadil) dostatočný priestor i pre odstránenie stavby s prípadnými opatreniami na bytovom dome i pre uvedenie pozemku do predchádzajúceho stavu. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p., pričom plne úspešnému žalobcovi priznal v zmysle ust. § 255 ods. 1 C.s.p. plnú náhradu trov konania. V súlade s ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
7. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a nárok žalobcu zamietnuť a vyhovieť jeho vzájomnému návrhu. Svoje odvolanie zakladal na tvrdení, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní poukázal na to, že uloženie povinnosti odstrániť neoprávnenú stavbu je najprísnejšou občiansko-právnou sankciou postihujúcou neoprávneného stavebníka za jeho protiprávne konanie. Má za to, že použitie tejto sankcie je odôvodnené v prípade, ak stavebník pri zriaďovaní stavby nebol dobromyseľný, prípadne hrubým spôsobom porušil svoje povinnosti. Je toho názoru, že takémuto rozhodnutiu by malo predchádzať dôkladné dokazovanie skutkového stavu veci zo strany súdu a to vrátane posúdenia a zohľadnenia viacerých, nižšie uvedených, okolností a malo by k nemu dôjsť až ako k poslednej možnej variante úpravy vzťahov medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku. Ma za to, že súd prvej inštancie riadne a náležite nevykonal dokazovanie a teda nezistil dostatočne skutkový stav veci a túto aj nesprávne právne posúdil. V dôsledku čoho došlo nielen k zásahu do základných procesných práv žalovaného, ale v konečnom dôsledku aj k narušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Namieta skutkový záver súdu prvej inštancie o tom, že došlo k platnému skončeniu nájomného vzťahu medzi žalovaným a Správou mestskej zelene v Košiciach a preto stále disponuje právom k pozemku, na ktorom sa predmetná stavba nachádza. S poukazom na obsah tejto nájomnej zmluvy má za to, že nájom končí výpoveďou. Z predmetného ustanovenia, ale ani z iného ustanovenia nájomnej zmluvy nie je zrejmé, kedy môže byť takáto výpoveď zo strany zmluvnej strany daná, t.j. či tak zmluvná strana môže urobiť v niektorom konkrétnom prípade (napr. porušenie zmluvnej povinnosti) alebo tak môže urobiť bez udania dôvodu, prípadne z akéhokoľvek dôvodu. Poukázal na to, že z nájomnej zmluvy vonkoncom nevyplýva, že by zmluvné strany boli oprávnené podať výpoveď z nájomnej zmluvy bez udania dôvodu, resp. z akéhokoľvek dôvodu tak, ako to prezentoval súd prvej inštancie. Ma za to, že predmetnému bodu nájomnej zmluvy absentuje určitosť, a teda je nutné ho považovať v konečnom dôsledku v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka za neplatné dojednanie. Poukázal v tomto smere na skutočnosť, že text nájomnej zmluvy vyhotovoval prenajímateľ, t.j. zástupca žalobcu. a preto uvedený nedostatok nájomnej zmluvy nemožno vykladať v neprospech žalovaného.
8. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.
9. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 380 ods. 1 a 2 C.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
10. Súd prvej inštancie zákonným postupom vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, vykonané dôkazy vyhodnotil postupom zodpovedajúcim § 191 ods. 1 C.s.p., vec správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvej inštancie.
11. Za vecne správne, výstižné a vyprecizované považuje odvolací súd aj dôvody prvoinštančného rozsudku. Súd prvej inštancie sa v dôvodoch rozsudku vyporiadal aj so skutočnosťami, na ktorých
žalovaný zakladal jednotlivé odvolacie dôvody (ods. 9 rozsudku). Vzhľadom na vecnú správnosť a výstižnosť dôvodov rozsudku sa odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. obmedzuje na konštatovanie správnosti týchto dôvodov a s poukazom na obsah odvolacích námietok žalovaného považuje k týmto dôvodom za potrebné dodať:
12. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku, v ktorej žalovaný namieta nesprávny postup súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že tento nevykonal všetky ním navrhované dôkazy. Tak ako to vyplýva z prednesu právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 22.9.2016 ním navrhované vykonanie dôkazov a to nariadením znaleckého dokazovania na zodpovedanie otázky, či prístavba je stavebno-technicky napojená na bytový dom, resp. na vyčíslenie nákladov spojených s prípadnou realizáciou odstránenia stavby, resp. na geometrické zameranie zastavaného pozemku a určenie hodnoty vecného bremena sú dôkazmi, ktorých právny význam by bol daný v prípade, ak by súd posudzoval nárok žalobcu podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie však svoje rozhodnutie založil na inom hmotnoprávnom ustanovení, ktoré považuje odvolací súd za správne a za takejto situácie neprichádza do úvahy riešenie právneho vzťahu medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku prostredníctvom vecného bremena a preto ani dôkazy smerujúce k vzniku tohto hmotnoprávneho inštitútu neboli aktuálne. Takto navrhované dôkazy teda nemohli zmeniť nič na skutkovom stave, ktorý súd prvej inštancie správne ustálil na základe ostatných vykonaných dôkazov. Za dôvodnú nepovažuje odvolací súd ani odvolaciu námietku spočívajúcu v tvrdení, že nájomný vzťah medzi účastníkmi nezanikol s poukazom na neurčitosť a teda aj neplatnosť časti zmluvy týkajúcej sa podmienok pre danie výpovede z nájmu. Žalovaný pri tejto námietke konštatuje, že z obsahu nájomnej zmluvy nevyplýva, že by zmluvné strany boli oprávnené podať výpoveď z nájomnej zmluvy bez udania dôvodu, resp. bez akéhokoľvek dôvodu. Takéto tvrdenia žalovaného sú v rozpore s ust. § 677 Občianskeho zákonníka.
13. Podľa § 677 ods. 1 OZ zrušiť nájomnú zmluvu dojednanú na neurčitú dobu možno, ak nedôjde k dohode prenajímateľa s nájomcom, iba výpoveďou.
14. Podľa ods. 2 ak osobitný zákon neustanovuje inak, nájomnú zmluvu možno vypovedať pri nájmoch nehnuteľností v trojmesačnej lehote a pri nájmoch hnuteľných vecí v jednomesačnej lehote.
15. Toto zákonné ustanovenie upravuje v ods. 1 možnosť ukončenia nájomnej zmluvy dojednanej na dobu neurčitú výlučne výpoveďou a to bez toho, aby toto všeobecné ustanovenie pre platnosť výpovede stanovovalo podmienku akéhokoľvek výpovedného dôvodu. Z uvedeného nemožno vyvodiť iný záver ako to, že platné ukončenie nájomného vzťahu uzavretého na dobu neurčitú výpoveďou nie je viazané na uvedenie dôvodu tejto výpovede. V ods. 2 je upravená iba dĺžka výpovednej lehoty v závislosti od toho, či ide o nájom nehnuteľností alebo o nájom hnuteľných vecí.
16. Z ust. § 678 Občianskeho zákonníka vyplýva, že uvedené ustanovenia o výpovednej dobe, vyprataní a odovzdaní platia iba vtedy, ak zmluva alebo osobitné predpisy neustanovujú inak. S poukazom na tieto ustanovenia preto nepovažuje odvolací súd za dôvodnú odvolaciu námietku, v ktorej žalovaný z neuvedenia konkrétneho dôvodu pre výpoveď z nájmu považuje takéto dojednanie za neurčité a teda aj neplatné. Takýto názor nemá oporu v žiadnom právnom predpise.
17. Vo vzťahu k ďalšej odvolacej námietke, v ktorej žalovaný konštatuje, že postavením krytej terasy z jeho strany nedošlo k porušeniu ustanovenia nájomnej zmluvy o účele nájmu sa súd prvej inštancie vyporiadal v dôvodoch svojho rozsudku a s jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje a to tak v časti, v ktorej tento poukázal na dohodnuté zmluvné podmienky podľa ktorých možno dať výpoveď z nájmu aj bez uvedenia konkrétneho dôvodu a rovnako aj s jeho záverom o tom, že žalovaný užíval predmet nájmu v rozpore s dohodnutým účelom (bod 9 rozsudku súdu prvej inštancie).
18. Nenáležitou je aj odvolacia námietka, v ktorej žalovaný namieta dôvodnosť žaloby s poukazom na ním tvrdený výkon práva žalobcu na odstránenie stavby ako jeho výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Uvedenú otázku je potrebné vnímať v celkovom kontexte okolností, za ktorých bola uzavretá nájomná zmluva, vrátane jej dodatku, ako aj stavebného povolenia. Samotné stavebné povolenie bolo vydávané na rekonštrukciu bytu a s tým súvisiace vytvorenie osobitného bezbariérového vstupu do tohto bytu pre imobilnú osobu. Skutočná realizácia však úplne pominula uvedený kontext, keď žalovaný vybudoval komplexnú zastrešenú prístavbu k bytovému domu a teda pri realizácii stavby úplne pominul
pôvodne prezentovaný účel vytvorenia bezbariérového vstupu do novovytvoreného bytu. Skutočnosť, že ide o podstatnú zmenu charakteru stavby vyplýva aj zo samotnej skutočnosti, že žalobca požiadal stavebný úrad o dodatočné povolenie stavby, ktoré však v konečnom dôsledku vydané nebolo. Z tohto pohľadu teda možno uvedenú stavbu kvalifikovať aj ako stavbu nepovolenú z hľadiska stavebných predpisov. Z uvedeného kontextu vyplýva, že žalovaný pri realizácii stavby zjavne konal, tak v rozpore s obsahom nájomnej zmluvy, ako aj v rozpore so stavebným povolením a preto konanie žalobcu, ktorý vyvodzuje z takéhoto postupu žalovaného právne dôsledky nemožno kvalifikovať ako jeho výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.
19. Vzhľadom na skutočnosť, že nárok žalobcu nebol kvalifikovaný na ustanovení § 135c Občianskeho zákonníka považuje odvolací súd za právne bezvýznamné aj odvolacie námietky, v ktorých žalovaný poukazuje na účelnosť odstránenia stavby s poukazom na ekonomické dôsledky.
20. Nedôvodnou je aj odvolacia námietka žalovaného vo vzťahu k nedostatočnej lehote na odstránenie stavby a uvedenie pozemku do pôvodného stavu. Odvolací súd je toho názoru, že lehota 90 dní, ktorú súd prvej inštancie žalovanému poskytol na tento účel je dostatočnou lehotou na vykonanie potrebných úkonov.
21. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. a to vrátane správneho výroku o trovách konania.
22. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a žalobcovi odvolacie trovy nevznikli, preto odvolací súd nepriznal stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).