Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoKR/22/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu: AGROTEC a.s., so sídlom Brněnská 12/74, 693 01 Hustopeče, Česká republika, IČ: 005 44 957, právne zastúpeného: advokátska kancelária agner & partners, s. r. o., so sídlom Špitálska 10, 811 08 Bratislava, IČO: 36 722 758, proti žalovanému: JUDr. Danica Birošová, so sídlom Piaristická 46, 911 01 Trenčín, reštrukturalizačný správca v reštrukturalizačnom konaní vedenom voči dlžníkovi GUZEP, s.r.o. Okresným súdom Trenčín, pod sp. zn. 28R/6/2011, právne zastúpenému: JD.k, advokát so sídlom B.. sv. H. XXX/XX, XXX XX Trenčín, o náhradu škody vo výške 3.368,32 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 39Cbi/18/2013-99 zo dňa 14. júna 2016, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vydaným za platnosti a účinnosti O.s.p. zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 3.368,32 Eur a k povinnosti nahradiť mu trovy konania v sume 1.310,17 Eur, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia. Vyhovel tak žalobe, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody vzniknutej porušením povinností žalovaného v reštrukturalizačnom konaní, keď ako správca do tejto funkcie ustanovený príslušným súdom neinformoval žalobcu ako veriteľa so sídlom v inom členskom štáte o povolení reštrukturalizácie a o možnosti prihlásenia si pohľadávok do reštrukturalizačného konania i napriek skutočnosti , že žalobca bol známym veriteľom dlžníka a jeho pohľadávky boli riadne evidované v účtovníctve dlžníka, pričom žalobca sa dozvedel o prebiehajúcom reštrukturalizačnom konaní až z výpisu z obchodného registra. Z dokazovania vykonaného oboznámením sa s obsahom predložených listinných dôkazov a to: poslednej výzvy na prihlásenie pohľadávok do reštrukturalizácie, doručenky z 09.07.2012, uznania záväzku 04.01.2012, úradného záznamu z 14.08.2012, výpisu z obchodného registra na žalobcu z 04.03.2013, výpisu z obchodného vestníka č. OV/3/2012, uznesenia Okresného súdu Trenčín č. k. 28R/6/2011-222, uznesenia Okresného súdu Trenčín č. k. 28R/6/2011-230, uznesenia Okresného súdu Trenčín č. k. 28R/6/2011-432, poslednej výzvy na prihlásenie pohľadávok do reštrukturalizácie, výpisu z evidencie žalovaného, podacieho lístka, záznamu o podaní zásielky, oznámenia o reštrukturalizačnom konaní, dohody o zmene záväzku, úradného záznamu z 14.08.2012, dohody o zmene záväzku, výpisu z obchodného registra na spoločnosť GUZEP s.r.o. z 01.07.2014, výpisu z obchodného registra na žalobcu z 07.04.2016, výpisu z obchodného

registra na spoločnosť PEZUG s.r.o., výpisu z obchodného registra na žalobcu z 05.05.2015 a výpisu z obchodného registra na žalobcu zo 14.06.2016 mal súd prvej inštancie za zistené, že uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 28R/6/2011-222 zo dňa 05.12.2011 bolo začaté reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi GUZEP, s.r.o. Toto uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 09.12.2011 a nadobudlo právoplatnosť dňa 10.12.2011. Uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 28R/6/2011-230 zo dňa 28.12.2011 bola povolená reštrukturalizácia dlžníka GUZEP, s.r.o., do funkcie reštrukturalizačného správcu bola ustanovená JUDr. Danica Birošová, správcovi bola uložená povinnosť bez zbytočného odkladu informovať známych veriteľov dlžníka, veritelia boli vyzvaní na prihlásenie svojich pohľadávok, bol určený rozsah právnych úkonov dlžníka a bolo uskutočnené poučenie pre veriteľov. Toto uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 04.01.2012 a nadobudlo právoplatnosť dňa 05.01.2012. Uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 28R/6/2011-432 zo dňa 24.08.2012 bol potvrdený reštrukturalizačný plán dlžníka GUZEP, s.r.o. bolo a rozhodnuté o skončení reštrukturalizácie. Toto uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 31.08.2012 a nadobudlo právoplatnosť dňa 01.09.2012. Žalovaný neinformoval žalobcu ako zahraničného veriteľa o povolení reštrukturalizácie dlžníka a možnosti prihlásiť si do reštrukturalizácie dlžníka svoje pohľadávky. Deň nasledujúci po dni zverejnenia uznesenia o povolení reštrukturalizácie sa považuje za deň povolenia reštrukturalizácie a od uvedeného dňa začína plynúť veriteľom dlžníka 30 dňová lehota na prihlasovanie svojich pohľadávok. Lehota na prihlasovanie pohľadávok plynula od 06.01.2012 a uplynula 06.02.2012. Žalobca si prihlásil do reštrukturalizácie dlžníka svoju prihlášku po uplynutí zákonnej lehoty. Žalovaný žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 14.08.2012 oznámil, že žalobca si prihlásil svoje pohľadávky po lehote na prihlasovanie pohľadávok a preto nemá na schvaľovacej schôdzi hlasovacie práva a zároveň predložil žalobcovi opakovane dohodu o zmene záväzku, súčasťou ktorej bolo zo strany dlžníka uznanie peňažného záväzku vo výške 17.728,- Eur a jeho plnenie v rovnakej lehote a splátkach ako iné záväzky dlžníka, ktoré boli súčasťou reštrukturalizačného plánu. Táto dohoda, predložená žalobcovi zo strany žalovaného, bola podpísaná dlžníkom. K jej podpisu žalobcom nedošlo. Dlžník uhradil žalobcovi aj napriek k tomu, že k jej podpisu nedošlo, prvú splátku v zmysle dohody, a to vo výške 177,28 Eur. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovení § 1, § 28 ods. 6, § 29 ods. 1, 2, § 119 ods. 1, § 121 ods. 1, § 155 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKR“), z ustanovenia § 12 ods. 1, 2 zák. č. 8/2005 Z.z. o správcoch v znení neskorších predpisov, z článku 40 nariadenia rady (ES) č. 1346/2000 zo dňa 29.05.2000 o konkurznom konaní a z ustanovenia § 20 ods. 1, 2 Obč. zák. Konštatoval, že zák. č. 8/2005 Z. z. o správcoch upravuje osobitný druh zodpovednosti správcu za spôsobenú škodu, predpokladom ktorej je vznik škody, výkon správcovskej činnosti a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a výkonom správcovskej činnosti. Zodpovednosť správcu je založená na princípe objektívnej zodpovednosti, to znamená bez ohľadu na zavinenie. Občiansky zákonník ako subsidiárny predpis vo vzťahu k úprave zodpovednosti správcu za škodu, sa použije len v prípadoch, ak tento zákon, alebo osobitný zákon, (ZoKR), neustanoví inak. Občiansky zákonník sa spravidla použije len na určenie rozsahu a spôsobu náhrady škody. Zodpovednosť správcu je upravená v § 12 zákona o správcoch, pričom v uvedenom prípade ide o objektívnu zodpovednosť s možnosťou liberácie, v prípade, ak sa preukáže, že správca škode zabrániť nemohol ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho požadovať. Dôvod, prečo zákonodarca uplatnil objektívny princíp, sa dá vyvodiť z povahy týchto právnych vzťahov. Zvýšená ochrana veriteľov je jedným zo základných princípov ZoKR, preto si ochrana záujmov poškodeného (veriteľa) vyžiadala rozšírenie zodpovednosti škodcu (správcu) za hranice jeho zavineného správania. Správca zodpovedá za porušenie takej povinnosti, ktorá je správcovi uložená v súvislosti s výkonom jeho správcovskej činnosti, pričom na splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu musí byť preukázané: 1. porušenie právnej povinnosti, ale len takej, ktorá bola uložená správcovi v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti, 2. spôsobená škoda a 3. príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a spôsobenou škodou. Súd prvej inštancie konštatoval, že vykonaným dokazovaním mal preukázané všetky podmienky vzniku zodpovednosti žalovaného správcu za vzniknutú škodu. Žalobca mal postavenie zahraničného veriteľa dlžníka (v čase povolenia reštrukturalizácie konal pod obchodným menom GUZEP, s.r.o.) a žalovaný bol v reštrukturalizačnom konaní dlžníka GUZEP, s.r.o. ustanovený súdom do funkcie správcu. V prípade zahraničných veriteľov sú povinnosti správcu upravené aj nariadením Rady (ES) č. 1346/2000 zo dňa 29.05.2000 o konkurznom konaní, v zmysle ktorého je súd alebo ním vymenovaný likvidátor, teda správca, povinný okamžite informovať známych veriteľov, ktorí majú sídlo resp. bydlisko v iných členských štátoch.

Táto povinnosť bola správcovi, žalovanému uložená aj v rozhodnutí Okresného súdu Trenčín č. k. 28R/6/2011-30 zo dňa 28.12.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05.01.2012. Zároveň má správca v predmetnom oznámení povinnosť informovať veriteľov o lehotách na prihlasovanie pohľadávok, o orgáne oprávnenom na prijímanie prihlášok pohľadávok. Žalobca v konaní tvrdil, že k oznámeniu o povolení reštrukturalizácie na dlžníka ako aj oznámeniu tým aj možnosti a spôsobu prihlasovania pohľadávok zo strany žalovaného ako správcu, v zmysle uloženej povinnosti, žalobcovi ako veriteľovi nedošlo. Žalovaný poukazoval na to, že žalobca ním tvrdenú skutočnosť nepreukázal. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca nemal ako preukázať negatívnu tvrdenú skutočnosť. Žalobca preukázal v konaní oznámenie doručované žalovanému ako správcovi zo dňa 03.07.2012, z textu ktorého vyplynulo, že žalovaného upozorňoval na porušenie jeho povinnosti včasného oznámenia povolenia reštrukturalizácie a neakceptovanie jeho prihlášok. Žalovaný sa v konaní ďalej bránil tým, že z jeho strany k žiadnemu porušeniu povinností správcu pri výkone jeho správcovskej činnosti nedošlo a že ako správca riadne informoval o reštrukturalizačnom konaní veriteľa písomne listom zo dňa 09.01.2012, ktorým ho mal vyzvať aj na prihlasovanie pohľadávok veriteľa. K tvrdeniu žalovaného, ktoré je pozitívne tvrdenie, teda tvrdí určitú pozitívnu skutočnosť, ktorá je preukázateľná, súd prvej inštancie uviedol, že táto skutočnosť, tvrdená žalovaným v konaní preukázaná nebola. Žalovaný nepredložil do spisu akýkoľvek listinný dôkaz, ktorý by preukazoval, že si svoju povinnosť správcu voči veriteľovi riadne splnil, tak ako to sám tvrdil, teda že žalobcu o povolení reštrukturalizácie a možnosti uplatnenia si jeho práv ako veriteľa riadne informoval. Jednoduchým dôkazným prostriedkom preukazujúcim uvedenú žalovaným tvrdenú skutočnosť by bola doručenka o doručení tejto písomnosti žalobcovi, ktorá v konaní do spisu predložená nebola. Žalovaný sa bránil tým, že žalobca si mohol podať určovaciu žalobu, ktorou sa mohol domáhať toho, že na jeho prihlášku je potrebné prihliadať. Túto obranu súd považuje iba za účelovú, pretože táto možnosť, ktorú žalobca nevyužil, nič nemení na skutočnosti, že žalovaný si svoju povinnosť správcu v konaní vo vzťahu k predmetnému veriteľovi nesplnil resp. jej splnenie, ktoré v konaní tvrdil, nepreukázal. Vzhľadom k vyššie uvedenému mal prvoinštančný súd v konaní preukázané splnenie prvého predpokladu vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, a to porušenie povinnosti žalovaného ako správcu, ktorá súvisí s výkonom jeho správcovskej činnosti. Žalovaný rozporoval aj výšku škody a vznik škody, pričom poukazoval na to, že žalobca podal predmetnú žalobu predčasne, nakoľko prijatý reštrukturalizačný plán predpokladá uspokojovanie veriteľov po dobu 72 mesiacov v šiestich splátkach, so začiatkom splácania do 12 mesiacov od potvrdenia plánu a to do výšky celkom 20 % zistenej pohľadávky a rovnako poukázal na možnosť uspokojiť nárok žalobcu ako veriteľa inak, s tým, že dlžník už veriteľovi dobrovoľne časť jeho pohľadávky v sume 177,28 Eur splatil. K tejto obrane súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nie je účastníkom plánu, nie je veriteľom, ktorého pohľadávky by boli zahrnuté do plánu, pričom práve porušením povinnosti žalovaného sa ním nestal a preto škoda, ktorá mu vznikla, nie je a nemôže byť viazaná na plnenie resp. neplnenie plánu, ktorého účastníkom nie je. Zdôraznil, že táto škoda žalobcovi vznikla porušením právnej povinnosti žalovaného a vo výške, v ktorej by bol, ak by k porušeniu povinnosti nebolo došlo, uspokojený v rámci plánu. Stotožnil sa s rozhodnutím uvedeným žalovaným, a to s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Cdo 23/2008, v zmysle ktorého sa škodou rozumie peniazmi vyjadriteľná ujma na majetku poškodeného, ktorú možno vyjadriť peňažným ekvivalentom, pričom môže mať podobu skutočnej škody alebo ušlého zisku. Ak sa žalobca v dôsledku porušenia povinností žalovaného nestal účastníkom reštrukturalizačného plánu, jeho potvrdením a nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu mu vznikla skutočná škoda, jeho majetok sa znížil vo výške, v ktorej by bol podľa plánu uspokojený, teda v rozsahu 20 % celkovej výšky pohľadávky, čiže v sume 3.545,60 Eur (percento uspokojenia veriteľov s reštrukturalizačného plánu dlžníka nebola medzi účastníkmi sporné, preto táto skutočnosť nebola ani predmetom dokazovania). Súd prvej inštancie poukázal na to, v zmysle § 155 odsek 2 ZoKR zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, čo znamená, že žalobca nemal po potvrdení plánu súdom žiadnu možnosť sa domáhať uplatnenia svojich nárokov voči dlžníkovi. Pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi sa schválením plánu stala zo zákona nevymožiteľnou a nič by na tom nezmenilo ani uzatvorenie dohody o zmene záväzku, ktorú predložil žalovaný na podpis žalobcovi a ktorá obsahovala dohodu o splácaní záväzku dlžníka a jej uznanie dlžníkom. Predmetná dohoda a nároky v nej obsiahnuté by boli v prípade jej neplnenia nevymožiteľné, nakoľko vymožiteľnosť predmetnej pohľadávky žalobcu, ako už bolo vyššie uvedené, potvrdením reštrukturalizačného plánu, zanikla. Konštatoval, že žaloba nebola podaná predčasne, tak ako to tvrdil žalovaný, nakoľko potvrdením

reštrukturalizačného plánu žalobcovi škoda skutočne vznikla. K možnému uspokojeniu pohľadávky žalobcu inak, poukázal na to, že pôvodný dlžník v súčasnosti už neexistuje, zanikol zlúčením so spoločnosťou H. & X., preto aj možnosť uspokojenia inak je iba v teoretickej rovine, pričom ku dňu rozhodnutia ani k uspokojeniu žalobcu nad sumu 177,28 Eur, ktorá mu bola dobrovoľne zo strany dlžníka uhradená, nedošlo. Teoretická možnosť uspokojenia žalovaného inak, plnením zo strany dlžníka, podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaného povinnosti nezbavila. Je zrejmé, že záväzok dlžníka potvrdením plánu aj voči veriteľovi, ktorý si svoju pohľadávku včas neprihlásil, nezanikol, dobrovoľne aj sám dlžník tento záväzok plniť môže, len, ako už bolo vyššie uvedené, záväzok stal sa nevymožiteľným, ale táto teoretická možnosť nič nemení na tom, že žalovaný svojím konaním škodu žalobcovi v čase rozhodnutia súdu vo výške 3.368,32 Eur spôsobil. Vzhľadom k vyššie uvedenému prvoinštančný súd mal preukázané aj splnenie druhého predpokladu vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu a to existenciu škody. K poslednému, tretiemu predpokladu vzniku škody uviedol, že ak v dôsledku porušenia povinnosti zo strany správcu nemohol si žalobca včas prihlásiť do reštrukturalizácie svoju pohľadávku, pričom následne, po jej neskorom prihlásení, sám žalovaný ako správca v zmysle zákona na takúto prihlášku neprihliadal, čiže nebola zaradená a zapísaná do zoznamu pohľadávok v reštrukturalizácii a v dôsledku jej neskorého prihlásenia táto pohľadávka nemohla byť ani súčasťou plánu a nemohlo dôjsť k jej uspokojeniu v súlade s plánom vo výške v pláne ustanovenom, teda vo výške 20 %, pričom plán, ktorého súčasťou pohľadávka žalobcu nebola, bol zo strany súdu riadne schválený a následne uznesenie o schválení plánu bolo publikované v Obchodnom vestníku, potom vznik škody a konanie žalovaného sú v príčinnej súvislosti, čím bolo v konaní preukázané splnenie aj tretieho predpokladu vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu a tým aj naplnenie všetkých predpokladov pre vznik zodpovednostného vzťahu v zmysle § 12 zákona č. 8/2005 Z. z. Súd prvej inštancie preto po čiastočnom späťvzatí, žalobe o zaplatenie 3.368,32 Eur vyhovel, nakoľko žalovaný v konaní nepreukázal existenciu liberačného dôvodu v zmysle § 12 ods. 2 zákona č. 8/2005 Z. z. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 142 ods. 3 O.s.p. platného a účinného v čase jeho rozhodovania a žalobcovi priznal plnú náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie práva, keďže žalobca mal v konaní neúspech iba v nepatrnej časti.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, resp. procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že k porušeniu jeho povinností ako správcu úpadcu nedošlo. Trval na tom, že samotné oznámenie o reštrukturalizačnom konaní zo dňa 09.01.2012 žalobcovi poslal, avšak bez doručenky, preto toto doručenie v konaní nemohlo byť logicky preukázané. Žalobca sa napriek tomu preventívne nesprával, možnej škode nepredchádzal, najmä keď mal možnosť uzatvoriť individuálnu dohodu a to dohodu o zmene záväzku podpísanú úpadcom, v ktorej mu úpadca v podstate ponúkol uspokojenie jeho oneskorene prihlásenej pohľadávky v rozsahu a v lehotách podľa schváleného a potvrdeného reštrukturalizačného plánu. To, že žalobca bezdôvodne odmietal uzatvorenie takejto dohody, znamenalo, že on, žalovaný už nemohol ani pri vynaložení ďalšieho úsilia prípadnej škode zabrániť, čím mu bola znemožnená liberácia. Žalovaný ďalej súdu prvej inštancie vytýkal, že žalobca nepreukázal vznik škody. Tým, že súd prvej inštancie mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.368,32 Eur, postavil žalobcu do neporovnateľne výhodnejšej pozície, ako zostala ostatným nezabezpečeným veriteľom úpadcu. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že úpadca, spoločnosť GUZEP s.r.o. bol zrušený podľa § 68 ods. 3 písm. b) Obch. zák. a jeho právnym nástupcom sa stala spoločnosť H. & X. s.r.o., ktorá je ku dňu podania odvolania právnym nástupcom až 39 zaniknutých obchodných spoločností. Zlučovanie takého množstva rôznych obchodných spoločností do jednej nástupníckej spoločnosti nepochybne nesledovalo napĺňanie reštrukturalizačného plánu a ani výkon bežnej podnikateľskej činnosti a možno teda vyvodiť záver, že išlo o cielené konanie smerujúce k zbaveniu sa nechcenej a zadĺženej spoločnosti. Je vysoko pravdepodobné, že spoločnosť H. & X. s.r.o., ako nástupnícka spoločnosť úpadcu GUZEP s.r.o. nebude plniť reštrukturalizačný plán úpadcu, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že nepreberá poštu a nereaguje ani na výzvy súdu. K otázke plnenia, resp. neplnenia reštrukturalizačného plánu úpadcu bol žalovaný názoru, že skutočná škoda, ktorá by v prípade ustálenia jeho objektívnej zodpovednosti mohla žalobcovi vzniknúť, môže byť iba v sume predstavujúcej skutočnú hodnotu pohľadávky žalobcu tvoriacu ušlú mieru uspokojenia, resp. pravdepodobnú mieru uspokojenia pohľadávky žalobcu v konkurznom konaní úpadcu. Neplnenie

reštrukturalizačného plánu úpadcom smeruje k jeho neúčinnosti vo vzťahu k veriteľom ako účastníkom reštrukturalizačného plánu. Napadnutým rozsudkom však prvoinštančný súd zvýhodnil žalobcu ako neprihláseného veriteľa oproti ostatným prihláseným nezabezpečeným veriteľom úpadcu, ktorí boli účastníkmi reštrukturalizačného plánu. Súd prvej inštancie teda nemal preukázaný v danom prípade ani jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Skutočná hodnota pohľadávky žalobcu tvoriaca ušlú mieru uspokojenia, resp. pravdepodobnú mieru uspokojenia nebola ku dňu rozhodnutia prvoinštančného súdu skúmaná so zohľadnením aktuálneho skutkového a právneho stavu spoločnosti úpadcu, resp. stavu nástupníckej spoločnosti. Okrem toho, súd prvej inštancie sa mal podrobne zaoberať aj otázkou plnenia reštrukturalizačného plánu úpadcom, aby sa vyhol rozhodnutiu zvýhodňujúceho žalobcu čo do rozsahu a včasnosti uspokojenia jeho pohľadávky v porovnaní s ostatnými veriteľmi úpadcu. To, že súd prvej inštancie svojim rozsudkom zvýhodnil neprihláseného veriteľa v porovnaní s ostatnými prihlásenými veriteľmi úpadcu, ktorí sú, resp. boli účastníkmi reštrukturalizačného plánu, má oporu nielen v zistenom skutkovom stave, ale aj v ustanoveniach § 11 ods. 2, § 160 a § 161 ods. 5 ZoKR, nakoľko úpadca sa dostal do predĺženia a v zmysle § 11 ods. 2 ZoKR je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu, pričom právne následky vyhlásenia konkurzu na reštrukturalizáciu vyplývajú z § 160 ZoKR, v zmysle ktorého v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka alebo preberajúcej osoby skôr, ako je plán riadne splnený, sa plán vyhlásením konkurzu stáva neúčinným voči všetkým účastníkom plánu, ktorých nároky z plánu ešte nie sú splnené.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny, lebo súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Uviedol, že tvrdenie žalovaného o tom, že z jeho strany nedošlo k porušeniu povinnosti správcu pri výkone správcovskej činnosti je nepodložené, ničím nepreukázané, pretože tvrdenia žalovaného o riadnom informovaní jeho ako žalobcu a o jeho právach ako veriteľa ostali len v rovine dohadov. Žalovaný túto skutočnosť len tvrdil, avšak ničím ju nepreukázal. K tvrdeniam žalovaného o zmarení možnosti údajnej liberácie žalobca poukázal na ust. § 139 ods. 3 a § 155 ods. 2 ZoKR, ako aj na ust. § 12 ods. 2 zák. č. 8/2005 Z.z. o správcoch a zdôraznil, že je nepochybné, že vzhľadom na ním citovanú právnu úpravu sa jeho pohľadávka voči dlžníkovi schválením plánu stala zo zákona nevymožiteľnou, čo by sa nezmenilo ani uzatvorením dohody o zmene záväzku. Predmetná dohoda teda nenapĺňala znaky liberačného dôvodu. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že škoda vznikla porušením právnej povinnosti žalovaného a vo výške, v ktorej by bol žalobca uspokojený v rámci plánu, ak by k porušeniu povinnosti nebolo došlo. Námietka žalovaného, že v dôsledku rozhodnutia súdu prvej inštancie sa on, žalobca dostal do neporovnateľne výhodnejšej pozície oproti ostatným nezabezpečeným veriteľom dlžníka, je podľa názoru žalobcu absolútne irelevantná. Vznik zodpovednosti za škodu žalovaného ako správcu totiž nemôže závisieť od postavenia ostatných veriteľov dlžníka, ktorí boli zahrnutí do reštrukturalizačného plánu dlžníka. Žalobca totiž práve v dôsledku porušenia právnej povinnosti žalovaného nie je účastníkom plánu, jeho pohľadávky neboli zahrnuté do plánu a preto aj škoda, ktorá mu vznikla, nie je a nemôže byť viazaná na plnenie alebo neplnenie plánu, ktorého účastníkom sa nestal práve kvôli porušeniu právnej povinnosti žalovaného. Žalobca zdôraznil, že suma predstavujúca škodu má byť zaplatená žalovaným ako správcom a nie dlžníkom. Okrem toho, žalovaný mal možnosť už v konaní na súde prvej inštancie namietať neplnenie plánu dlžníkom, čo však neurobil, pričom súdu aj obom stranám sporu bolo známe, že dlžník zanikol bez likvidácie zlúčením s právnym nástupcom so spoločnosťou H. & X. s.r.o. Na tieto skutočnosti, ktoré žalovaný uviedol až v odvolacom konaní, bolo teda možné poukázať už aj v konaní na súde prvej inštancie. Žalovaný v odvolaní nepreukázal, že neboli splnené základné predpoklady zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla ako priamy dôsledok porušenia jeho právnych povinností ako správcu. 4. Žalovaný v písomnom stanovisku k vyjadreniu žalobcu uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava svojho odvolania a odkazuje na argumentáciu v ňom obsiahnutú. Pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na ust. 139 ods. 3 ZoKR, sám sa týmto ustanovením neriadil, keďže najskôr dňa 17.09.2013 prijal od dlžníka platbu v sume 177,28 Eur, ktorú dlžníkovi nevrátil, resp. z titulu bezdôvodného obohatenia získaného z neplatného právneho úkonu mu ju nevydal a následne sa svojim podaním domáhal náhrady škody zníženej o túto sumu, pričom teraz poukazuje na neplatnosť prípadnej individuálnej dohody a zmene záväzku dlžníka. Žalovaný uviedol, že práve ust. § 139 ods. 3 ZoKR sa na daný prípad nemôže použiť a to vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nebol účastníkom reštrukturalizačného plánu. Uzatvorením predmetnej dohody by sa teda žalobca dostal do rovnakého postavenia ako účastníci plánu a takáto dohoda by nebola postihnutá neplatnosťou v zmysle § 139 ods. 3 ZoKR. Ďalej žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobca poukázal na právnu úpravu obsiahnutú

v § 155 ods. 2 ZoKR, v tomto konaní sa domáha náhrady škody vo výške 3.545,60 Eur, pričom v žalobe uvádza, že voči dlžníkovi eviduje pohľadávku v celkovej výške 17.728 Eur s príslušenstvom. Rozhodnutím súdu sa vzhľadom na ust. § 155 ods. 2 potom zakladá možnosť žalobcovi domáhať sa náhrady škody v celom rozsahu, teda v rozsahu celej žalobcom evidovanej výšky jeho pohľadávky, a to bez ohľadu na jej spornosť, bonitu, resp. vymožiteľnosť a podobne. Súd prvej inštancie teda nesprávne ustálil kvantitu pohľadávky a vôbec sa nezaoberal jej kvalitou vo vzťahu k nemu, žalovanému. V prípade riadneho a včasného prihlásenia pohľadávky žalobcu do reštrukturalizácie, kvantitu i kvalitu pohľadávky preskúmava správca a výsledkom jeho činnosti je buď zistenie alebo popretie prihlásenej pohľadávky. Podľa názoru žalovaného skutočná škoda, ktorá by za predpokladu ustálenia jeho objektívnej zodpovednosti mohla žalobcovi vzniknúť, môže byť iba suma predstavujúca skutočnú hodnotu pohľadávky žalobcu tvoriacu ušlú mieru uspokojenia, resp. pravdepodobnú mieru uspokojenia pohľadávky žalobcu v konkurznom konaní úpadcu. Neplnenie reštrukturalizačného plánu úpadcom smeruje k jeho neúčinnosti vo vzťahu k veriteľom - účastníkom reštrukturalizačného plánu. Súd prvej inštancie však svojim rozhodnutím nepochybne zvýhodnil neprihláseného veriteľa - žalobcu v porovnaní s ostatnými prihlásenými, nezabezpečenými veriteľmi úpadcu, ktorí sú alebo boli účastníkmi reštrukturalizačného plánu. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že pozícia žalobcu nemôže byť porovnávaná s pozíciou ostatných veriteľov, ktorí sú účastníkmi plánu. Toto je totiž nevyhnutné vzhľadom na potrebu skúmania skutočnej bonity pohľadávky žalobcu a teda preukázania vzniku skutočnej škody. Žalovaný zdôraznil, že prvoinštančný súd mal v rámci dokazovania za preukázané, že právnym nástupcom zaniknutej spoločnosti úpadcu je spoločnosť H. & X. s.r.o., čo vyplynulo z výpisu z obchodného registra a táto skutočnosť nie je žiadnou novou skutočnosťou uvedenou v odvolaní. Žalovaný len poukázal na túto skutočnosť, ktorá vyplynula z listinných dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie a ktorá nebola riadne vyhodnotená.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k stanovisku žalovaného uviedol, že žalovaný skutočnosti uvedené ním, žalobcom, vyňal z kontextu a jeho závery sú nejasné a zavádzajúce. Zdôraznil, že on vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach o dohode o zmene záväzku netvrdil, že by táto bola neplatná, snažil sa len poukázať na skutočnosť, že takáto dohoda nemohla naplniť znaky liberačného dôvodu v zmysle ust. § 12 ods. 2 zák.č. 8/2005 Z.z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov tak, ako to tvrdil žalovaný. Zdôraznil, že predmetná dohoda sa nedá považovať za dôvod, pre ktorý by bolo možné zbaviť sa zodpovednostného vzťahu žalovaného, práve naopak, v reštrukturalizačnom konaní má správca postupovať tak, aby bol dosiahnutý účel a zmysel reštrukturalizácie. Žalovaný nielen, že nemal záujem na individuálnom uspokojovaní dlžníkov, ktorí si svoje pohľadávky neuplatnili prihláškou a neboli zahrnutí do reštrukturalizačného plánu, ale jeho konanie odporovalo aj účelu samotnej reštrukturalizácie, čím došlo k opačnému efektu ako k liberácii. Keď žalovaný svojim krokom priznal pochybenie, bol si vedomý spôsobenej škody jej výšky. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalovaný v konaní existenciu liberačného dôvodu nepreukázal. Okrem toho žalobca uviedol, že on sa vo svojom vyjadrení nezaoberal platnosťou alebo neplatnosťou dohody o zmene záväzku, ani netvrdil, že platbu poskytnutú vo výške 177,28 Eur vníma ako poskytnutú výhodu nepredpokladaným plánom. Zdôraznil, že predmetná suma mu bola uhradená 17.09.2013, teda v období kedy už tento spor o náhradu škody prebiehal, takže žalovaný mal vedomosť o spore vedenom proti nemu o náhradu škody. Výška škody, ktorú si v žalobe uplatňoval, predstavovala sumu, ktorá by mu patrila v zmysle reštrukturalizačného plánu a keďže suma 177,28 Eur bola uhradená v priebehu konania o náhradu škody, toto plnenie žalobca vnímal ako uznanie vzniku škody jej výšky. Žalobca ďalej uviedol, že snaha žalovaného o viazanie existencie škody na neplnenie reštrukturalizačného plánu dlžníka nie je namieste, lebo neplnenie plánu nemôže byť na jeho škodu. Žalovaný sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za škodu tým, že bude namietať neplnenie plánu dlžníkom a zohľadňovať pritom uspokojenie veriteľov, ktorí účastníkmi plánu sú. Aj samotný žalovaný vo svojom vyjadrení pripustil, že nie je možné zhodne posudzovať žalobcu a veriteľov práve z dôvodu, že kým veritelia sú účastníkmi plánu, žalobca ním nie je, a to práve v dôsledku konania žalovaného. Žalovaný v konaní nepreukázal splnenie informačnej povinnosti správcu v zmysle článku 40 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 zo dňa 29.05.2000 o konkurznom konaní a práve v dôsledku porušenia tejto informačnej povinnosti si on, žalobca, nemohol prihlásiť svoju pohľadávku do reštrukturalizácie, takže jeho pohľadávka sa súčasťou reštrukturalizačného plánu nestala a žalobca nemohol byť a ani nebol v rámci neho uspokojený. Je teda nesporné, že v dôsledku výkonu správcovskej činnosti žalovaného mu vznikla škoda, ktorej výška je ustálená v zmysle schváleného a súdom potvrdeného reštrukturalizačného plánu.

6. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len , ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.).

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

9. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 380 v rozsahu podaného odvolania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v zmysle ods. 2 citovaného ustanovenia sa stotožnil v celom rozsahu s jeho odôvodnením. O odvolaní žalovaného rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože vo veci nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem. V odvolacom konaní postupoval v zmysle § 470 ods. 1 podľa tohto zákona, pričom podľa § 470 ods. 2 posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase rozhodovania prvoinštančného súdu, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.

10. Z úradnej povinnosti, vychádzajúc z ust. § 380 ods. 2 odvolací súd skúmal, či konanie pred súdom prvej inštancie nebolo zaťažené vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Preskúmaním procesného postupu prvoinštančného súdu predchádzajúceho rozhodnutia vo veci odvolací súd nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a), b) CSP.

11. Preskúmaním napadnutého rozsudku vo veci samej a konania mu predchádzajúceho odvolací súd dospel k názoru, že súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu na základe vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver o zodpovednosti žalovaného ako správcu za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti, keď mal za preukázané splnenie všetkých predpokladov pre vznik zodpovednostného vzťahu v zmysle ust. § 12 zák. č. 8/2005 Z.z. o správcoch v znení neskorších predpisov, a to porušenie povinnosti žalovaného ako správcu súvisiacej s výkonom jeho správcovskej činnosti, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody.

12. Skutkové zistenia prvoinštančného súdu majú oporu vo vykonanom dokazovaní, z ktorého nepochybne vyplynulo, že žalovaný si nesplnil povinnosť správcu vyplývajúcu mu z článku 40 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 zo dňa 29.05.2000 o konkurznom konaní včas informovať žalobcu ako známeho veriteľa, ktorý mal (má) sídlo v inom členskom štáte. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie len tvrdil, avšak nijako nepreukázal skutočnosť, že ako správca riadne žalobcu informoval o reštrukturalizačnom konaní a že ho zároveň včas vyzval na prihlasovanie pohľadávok. Z článku 40 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 zo dňa 29.05.2000 pritom vyplýva, že hneď po začatí konkurzného konania v členskom štáte súd tohto štátu s príslušnou právomocou alebo likvidátor ním vymenovaný bude okamžite informovať známych veriteľov, ktorí majú zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v iných členských štátoch. Súčasťou tejto informácie, poskytnutej prostredníctvom individuálneho oznamu, sú časové lehoty, pokuty stanovené v súvislosti s týmito časovými lehotami, označenie orgánu alebo úradu oprávneného prijímať prihlášky pohľadávok a iné stanovené opatrenia. V tomto ozname bude uvedené aj to, či veritelia, ktorých pohľadávky sú prednostné alebo kryté vecným právom, musia svoje pohľadávky prihlasovať. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom konštatuje, že ak žalovaný nepreukázal splnenie uvedenej povinnosti, v dôsledku čoho si žalobca svoje pohľadávky do reštrukturalizácie dlžníka prihlásil prihláškou podanou po uplynutí zákonnej lehoty, teda neskoro, bolo preukázané porušenie povinnosti žalovaného ako správcu súvisiacej s výkonom jeho správcovskej činnosti. Odvolaciu námietku žalovaného spočívajúcu v tvrdení, že včas zaslal žalobcovi oznámenie o reštrukturalizačnom konaní zo dňa 09.01.2012, odvolací súd z dôvodov vyššie uvedených vyhodnotil ako nedôvodnú.

13. Odvolací súd ako nedôvodné vyhodnotil aj námietky žalovaného o nepreukázaní výšky škody a o nezodpovednom prístupe žalobcu, ktorý sa podľa názoru žalovaného nesprával preventívne, keď v súvislosti s možným vznikom škody mal príležitosť s úpadcom uzatvoriť individuálnu dohodu o zmene záväzku, v ktorej mu úpadca ponúkol uspokojenie jeho oneskorene prihlásenej pohľadávky v rozsahu a v lehotách podľa schváleného reštrukturalizačného plánu, avšak takúto dohodu s úpadcom neuzatvoril.

14. Odvolací súd sa v otázke možnej liberácie žalovaného podľa § 12 ods. 2 zák. č. 8/2005 Z.z. o správcoch v znení neskorších predpisov plne stotožňuje s konštatovaním prvoinštančného súdu o nepreukázaní liberačných dôvodov. Súd prvej inštancie správne s poukazom na ustanovenie § 155 ods. 2 ZoKR skonštatoval, že zverejnením uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu v Obchodnom vestníku zaniklo právo žalobcu ako veriteľa, keďže si riadne a včas neprihlásil svoje pohľadávky, tieto pohľadávky voči dlžníkovi vymáhať, takže i prípadná dohoda o zmene záväzku obsahujúca záväzok dlžníka splácať dlh, by bola v prípade jej nesplnenia nevymožiteľnou, pričom z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že dlžník okrem dobrovoľného zaplatenia sumy 177,28 Eur žalobcovi viac už neplnil.

15. Pokiaľ ide o vznik a výšku škody, ktorú žalobca namietal s tým, že priznaním sumy 3.368,32 Eur titulom vzniknutej škody došlo k zvýhodneniu žalobcu ako neprihláseného veriteľa oproti ostatným prihláseným nezabezpečeným veriteľom úpadcu, ktorí boli účastníkmi reštrukturalizačného plánu, odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom poukazuje na skutočnosť, že žalobca nie je účastníkom reštrukturalizačného plánu a nestal sa ním práve v dôsledku porušenia povinnosti zo strany žalovaného správcu. Z uvedeného dôvodu škoda, ktorá mu vznikla, (ako skutočná škoda spočívajúca o znížení jeho majetku o sumu zodpovedajúcu výške, v ktorej by bol podľa plánu uspokojený, teda 20 % z celkovej jeho pohľadávky), nemôže byť viazaná na plnenie alebo neplnenie reštrukturalizačného plánu. Žalobcovi škoda vznikla porušením právnej povinnosti žalovaného a vo výške, v ktorej by bol uspokojený v rámci plánu, ak by k porušeniu povinnosti nebolo došlo.

16. Odvolací súd zdôrazňuje, že výška škody žalobcu v dôsledku porušenia právnej povinnosti žalovaného predstavuje sumu zodpovedajúcu výške nevymožiteľnej pohľadávky žalobcu, pričom je úplne irelevantné, ako mali byť, resp. boli alebo sú uspokojovaní nezabezpečení veritelia ako účastníci reštrukturalizačného plánu. Žalobca sa účastníkom plánu nestal, preto plnenie či neplnenie plánu je vo vzťahu k nemu bez akýchkoľvek účinkov a z tohto dôvodu nemôže ísť ani o žalovaným tvrdené zvýhodnenie žalobcu ako veriteľa oproti ostatným veriteľom ako účastníkom plánu. Odvolací súd v otázke preukázania výšky škody zastáva názor, že rozhodujúcou okolnosťou pre ustálenie jej výšky je okamih, kedy sa pohľadávka žalobcu stala nevymožiteľnou v dôsledku porušenia povinnosti zo strany žalovaného ako správcu. K tomu došlo schválením plánu v zmysle § 155 ods. 2 ZoKR, preto žalobca dôvodne svoj nárok na náhradu škody v dôsledku porušenia povinnosti správcu pri výkone jeho činnosti uplatnil proti nemu vo výške 3.368,32 Eur po zohľadnení dobrovoľnej úhrady sumy 177,28 Eur zo strany dlžníka.

17. Argumentácia žalovaného o neplnení reštrukturalizačného plánu a o predĺžení úpadcu, resp. jeho právneho nástupcu H. & X. s.r.o. je preto z dôvodov vyššie uvedených právne irelevantná, bez ohľadu na to, že tieto tvrdenia žalovaného neboli preukázané a presahujú rámec dokazovania v predmetnom spore o náhradu škody z porušenia právnej povinnosti správcu pri výkone jeho činnosti.

18. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. platného a účinného v čase jeho rozhodovania, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní a právne posúdenie veci má oporu v správnej aplikácii právnych predpisov.

19. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

20. O nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že žalobca, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, má nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %. 21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 . Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .