Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6C-42-2021.pdf
PDF · 152.69 KB
Case nature
Area
Subarea
6C/42/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Milanom Majerníkom, PhD. v spore žalobcu: Z. M., J.. XX.X.XXXX, G. K.H. XXX/X, XXX XX G., právne zastúpeného: JUDr. Mgr. Drahoslav Magdziak, advokát, so sídlom Dlhý rad 16, 085 01 Bardejov, proti žalovaným: 1/ Mesto G., so sídlom Radničné námestie 16, 085 01 Bardejov, IČO: 00 321 842, 2/ EWING PARTNERS, s.r.o., so sídlom Kacvinského 2849, 085 01 Bardejov, IČO: 47 792 825, právne zastúpeného JUDr. Matúšom Hribom, advokátom so sídlom Tehelná 46, 085 01 Bardejov, o neplatnosť právneho úkonu, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o zriadení vecného bremena, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému v 1. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
III. Žalovanému v 2. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 11.11.2021 žiadal, aby súd určil, že prechod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, katastrálne územie G., parc. mpč. XXXX o výmere XXXX m2 vedená ako V.M. J. K. v celosti J. Č. Š. v správe operatívnej ONV v G. rozhodnutím Mestského národného výboru, odboru výstavby a VH v G. Č.. XXXX-XX I.. H. zo dňa XX.XX.XXXX je neplatný a že nehnuteľnosť zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, katastrálne územie G., parc. mpč. XXXX o výmere XXXX m2 vedená ako V. J. K. v celosti patrí do dedičstva po vlastníkoch zapísaných v pôvodne pozemnoknižnej vložke č. XXXX katastrálne územie G. - H. M. M. S. M., V.. A.. Ďalej žabca žiadal, aby súd zriadil vecné bremeno k časti pozemku parc. U. Č.. XXXX/X ostatná plocha o výmere XXX m2, parc. U. Č.. XXXX/X ostatná plocha o výmere XXX m2, parc. U. Č.. XXXX/X ostatná plocha o výmere XXX m2, parc. U. Č.. XXXX/X ostatná plocha o výmere XXXX m2, parc. U. XXXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2, parc. U. Č.. XXXX ostatná plocha o výmere XXX m2, parc. U. Č.. XXXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXXX m2, parc. U. Č.. XXXX ostatná plocha o výmere XXX m2, parc. U. Č.. XXXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXXX m2, parc. U. Č.. XXXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2, parc. U. Č.. XXXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2 vedených na LV č. XXXX, katastrálne územie G. a k časti pozemku parc. U. Č.. XXXX ostatná plocha o výmere XXXX m2, vedenej na LV č. XXXXX, katastrálne územie G., v prospech žalovaného 1/ podľa vyhotoveného geometrického plánu, zodpovedajúce jeho právu
pozemok užívať za náhradu vyčíslenú znaleckým posudkom a aby súd zriadil vecné bremeno k časti pozemku parc. U. Č.. XXXX/X ostatná plocha o výmere XXXX m2, parc. U. Č.. XXXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXXX m2 vedenej na LV č. XXXXX, katastrálne územie G., v prospech žalovaného 2/ podľa vyhotoveného geometrického plánu, zodpovedajúce jeho právu pozemok užívať za náhradu vyčíslenú znaleckým posudkom.
2. Žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu /rodičia žalobcu/ H. M., J.. XX.XX.XXXX, L.. XX.XX.XXXX M. S. M., V.. A., J.. XX.XX.XXXX, L.. XX.XX.XXXX boli vlastníkmi nehnuteľnosti, pôvodne parc. mpč. XXXX orná pôda o výmere XXXX m2 správne má byť XXXX m2 vedená v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, katastrálne územie G.. V roku XXXX došlo k vyvlastneniu predmetnej nehnuteľnosti rozhodnutím mestského národného výboru pod č. XXXX/XX I.Ý.. H. L. O. XX.XX.XXXX; týmto vyvlastňovacím rozhodnutím bola celá parcela mpč. XXXX z vložky č. XXXX vyvlastnená v prospech Č. Š. v správe operatívnej ONV v G.; s poukazom na b od č. XX rozhodnutia. Listom zo dňa 19.02.1991 bolo požiadané v zmysle reštitučného zákonodarstva o prinavrátenie a vysporiadanie vyššie uvedenej pôdy, k čomu však z doposiaľ nezistených dôvodov nedošlo, predpokladajúc, že žiadosť žiadateľa zrejme nebola žiadnym spôsobom vybavená. Z potvrdenie Štátneho archívu v K., pracovisko Archív G. zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že náhrada za vyvlastnenie pozemkov vlastníkom pozemkov poskytnutá nebola. Taktiež bolo zistené, že peňažné prostriedky titulom vyplatenia náhrady za vyvlastnenie do úschovy súdu v relevantnom období zložené neboli. O danej situácií sa žalobca dozvedel až po tom, ako otec žalobcu zomrel a bolo vykonané šetrenie po doručení oznámenia o začatí stavebného konania zo dňa XX.XX.XXXX, voči ktorému podal námietky, ktorým sa však nevyhovelo. Žalobca o skutočnostiach viažucich sa k tejto nehnuteľnosti nemal vedomosť skôr, preto ani nemohol žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu do uplynutia prekluzívnej lehoty t.j. do XX.XX.XXXX. Ďalej uviedol, že žalovaný v 1. rade už ako výlučný vlastník uvedenej pôvodnej nehnuteľnosti v roku XXXX odpredal uzatvorením kúpnej zmluvy časť parcely č. XXXX a to nehnuteľnosť - objekt I.. S. Š. K. K. Č.. XXXX kupujúcemu D. T., .N..V.., H.E. XXXX G., ktorá následne predala nehnuteľnosť žalovanému v 2. rade. Žalovaný tvrdí, že jeho právnym predchodcom nebola za vyvlastnené pozemky vyplatená náhrada ani im nebolo doručené rozhodnutie o vyvlastnení. Žalobca má preto za to, že rozhodnutie nie je právoplatné a vykonateľné. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva ani na organizáciu, v prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená a to bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný. Mal za to, že je neakceptovateľné, ak na súkromnom pozemku stavia v podstate štátna moc. Poukázal na to, že reštitučné predpisy neboli vydané na ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva (F.. Ú. XXX/XX, F.: Ú. XXX/XX, F.. Ú. XXX/XXXX).
3. Z registra tunajšieho súdu bolo zistené, že tomuto konaniu predchádzalo konanie vedené Okresným súdom G. pod sp. zn. XC/XX/XXXX, ktoré bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku s odôvodnením, že žalobcovi bol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci rozhodnutím číslo H. zo dňa XX.XX.XXXX Centrom právnej pomoci, kancelária N., a bol mu určený advokát Z. v právnej veci o zaplatenie peňažnej sumy, vrátane spísania a podania žaloby až do právoplatného skočenia veci. Predmetom konania nie je zaplatenie peňažnej sumy, na ktoré konanie bol určený pre žalobcu právny zástupca, a preto v tomto konaní nemôže ísť o prípad zákonného oslobodenia od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Uznesením sp. zn. XC/XX/XXXX zo dňa 21.5.2021 súd zamietol sťažnosť proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Následne bol žalobcovi priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci rozhodnutím číslo H. L. O. XX.X.XXXX a na zastupovanie žalobcu bol určený advokát JUDr. Mgr. Drahoslav Magdziak.
4. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určovacej žalobe a zároveň mal za to, že nie je pasívne legitimovaným. Žalovaný v 2. rade nebol účastníkom vyvlastňovacieho konania a nie je ani univerzálny sukcesorom Mestského národného výboru v G., ktorý vydal rozhodnutie o vyvlastnení. Žalobca v žalobe uvádza, že účastníkom vo vyvlastňovacom konaní v roku XXXX, ktoré považuje za absolútne neplatný právny úkon boli jeho rodičia a nebol ním on sám. Jediný dôvod neplatnosti uvádza, že v Štátnom archíve v K., pracovisko G. sa nenachádza potvrdenie o náhrade za vyvlastnenie pozemkov. S tým nie je možné súhlasiť, lebo na predložených dokladoch je vyznačená právoplatnosť vyvlastňovacieho konania a preto je potrebné predpokladať, že náhrada bola riadne vyplatená. Žalobca nebol účastníkom vyvlastňovacieho konania a preto nemôže vedieť, či náhrada bola alebo nebola uhradená. Mesto G. nadobudlo žalované nehnuteľnosti v súlade
so zákonom č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“). Zákonom č. 447/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov v súvislosti so zákonom č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky v oblasti školstva a sociálnych služieb, zákonom určený hnuteľný a nehnuteľný majetok Slovenskej republiky prešiel dňom X. Z. XXXX do vlastníctva obce. Konštatovanie žalobcu, že Mesto G. sa stalo vlastníkom predmetných nehnuteľností až zápisom vlastníckeho práva bývalou Správou katastra v G. na základe delimitačného protokolu v roku XXXX je preto nesprávne. V súlade s § 14b ods. 3 zákona o majetku obcí veci uvedené v § 2b ods. 1 prechádzajú do vlastníctva obcí dňom nadobudnutia účinnosti osobitného zákona, ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec; tento deň je dňom prechodu majetku Slovenskej republiky na obec. Zákonom č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky v oblasti školstva a sociálnych služieb nadobudol účinnosť dňom júla 2002. Týmto okamžikom sa Mesto G. stalo vlastníkom a zároveň dobromyseľným držiteľom žalovaných nehnuteľnosti. Od tohto momentu by sa počítala prípadná 10 ročná doba potrebná na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Žalovaný v 1. rade ďalej uviedol, že žiaden zákon mu neurčoval mestu vyvlastňovacie konania na základe, ktorých sa jeho právny predchodca stal vlastníkom dotknutých nehnuteľností. Mesto G. sa zároveň nestalo univerzálnym sukcesorom bývalých štátnych orgánov, z ktorých prešli vlastníctve práva na Mesto G.. Teda Mesto G. neprebralo ani všetky práva a povinnosti vyplývajúce z vyvlastňovacích konaní. Žalobca mal listom zo dňa 19.02.1991 požiadať v zmysle reštitučného zákonodarstva o prinavrátenie a vysporiadanie predmetnej pôdy. Tento list však nebol adresovaný Mestu G. a preto Mesto G. o nároku žalobcu a definitívnom spôsobe jeho vybavenia nebolo a ani nemohlo byť informované. Pre posúdenie prípadného nároku uplatňovaného žalobcom je dôležitá aj judikatúra súdov. Je možné konštatovať, že rozhodovacia prax všeobecných súdov o otázke konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby, ktorá bola na Slovensku v minulosti protichodná, sa stala v rokoch 2009 - 2010 stabilnou. Vyplýva to z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. X U. XXX/XXXX z 25. februára 2009, sp. zn. X S. X/XXXX z 24. februára 2010, sp. zn. X U. XXX/XXXX z 27. októbra 2010). Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedených rozhodnutiach zjednotil rozhodovaciu prax v otázke konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby. Argumentoval tým, že:. Reštitučný predpis je k všeobecným predpisom, akým je najmä Občiansky zákonník, vo vzťahu špeciality. To znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti, ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. V dôsledku princípu, podľa ktorého tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva a navrhovateľ v takomto prípade nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Z tohto dôvodu na podaní takejto určovacej žaloby nie je daný naliehavý právny záujem. Poskytnutie možnosti oprávneným osobám uplatňovať si nárok upravený v reštitučnom zákone prostredníctvom žalôb podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, by viedlo k otvoreniu celého reštitučného procesu, čo by v konečnom dôsledku v značnom rozsahu narúšalo princíp právnej istoty v právnych vzťahoch týkajúcich sa nehnuteľností, keďže v takom prípade by sa dali reštitučné nároky uplatňovať „donekonečna“.
5. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k žalobe uviedol, že spochybňuje nárok žalobcu v celom rozsahu a podanú žalobu považuje za nedôvodnú a žiadal, aby túto súd v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania. Dotknuté nehnuteľnosti boli v roku XXXX vyvlastnené a následne prešli do vlastníctva Mesta G. delimitáciou štátneho majetku. Tento majetok nadobudol štát na základe vyvlastnenia. Pokiaľ ide o spor o neplatnosť prechodu vlastníctva, tak žalovaný v 2. rade sa nepovažuje za pasívne legitimovaného, nakoľko neexistuje žiadna spojitosť medzi ním a rozhodnutím o vyvlastnení a táto nemôže byť založená kúpou nehnuteľností, ktorých sa žaloba týka. Žiaden zákon neukladal ani neumožňoval žalovanému v 1. rade skúmať nadobúdacie tituly pri delimitácii. Právny titul
nadobudnutia je tak nepochybný a zákonný a už len uvedené samotné v celom rozsahu neguje tvrdenia žalobcu. Mesto G. takto nadobudlo veľké množstvo nehnuteľností a malo možnosť s týmito nakladať v súlade s príslušnými predpismi. Ako aj zo žaloby vyplýva na daných nehnuteľnostiach sa nachádzali stavby škôlky a školy a teda boli užívané k plneniu úloh školstva. Od nadobudnutia nehnuteľnosti do ich predaja žalovanému v 2. rade Mesto G. bolo riadnym dobromyseľným vlastníkom a ak by aj existovala vada nadobúdacieho titulu, tak už samotný žalovaný v 1. rade splnil podmienky vydržania tohto nehnuteľného vlastníctva, nakoľko disponoval právnym titulom nadobudnutia a bez narušenia dobrej viery držal tieto nehnuteľnosti ako vlastník a to viac ako 10 rokov (od roku 2004 do roku 2015). Nakoľko sa jedná o spôsobilý predmet vydržania, došlo by aj v prípade vady nadobúdacieho titulu k vzniku vlastníctva na strane žalovaného v 1. rade osobitným originárnym spôsobom a to vydržaním. V tomto smere tak nie sú podstatné žiadne konštrukcie žaloby v tom, prečo by nemal platiť prvý či nebodaj „druhý“ nadobúdací titul. Žalovaný v 2. rade nadobudol nehnuteľnosti zákonným spôsobom od Mesta G. a začal realizovať svoj zámer výstavby polyfunkčného objektu (byty, nebytové priestory a pod.) v súlade s príslušnými rozhodnutiami stavebného úradu a už takmer pred 2 rokmi uplatnil svoje výhrady k požiadavkám žalobcu v rovnakom rozsahu ako týmto podaním. Listom svojho vtedajšieho právneho zástupcu JUDr. Ivana Savčáka, advokáta sa žalobca od žalovaného 2/ domáhal vysporiadania práv k pozemku, pôvodnej parcely mpč. XXXX (k.ú. G.), ktorej má v súčasnosti zodpovedať časť parciel vo vlastníctve žalovaného 2/ a to parcely U. Č.. XXXX/X M. XXXX, ktoré sú zapísané na LV č. XXXXX, k.ú. G.. Žiadosť smerovala k úhrade kúpnej ceny vo výške trhovej ceny za celkovú výmeru XXX m2 (XXX +XXX m2), pričom hodnotu v tom čase žalobca neuvádzal. V roku 2019 sa mohla hodnota nehnuteľností pohybovať na úrovni okolo XX € za 1m2. V dnešnej dobe sa hodnota pohybuje v čiastke presahujúcej XXX €/m2 a teda predmet konania predstavuje sumu XX.XXX €. Žalobca bol žalovaným 2/ upozornený na jeho dobromyseľnosť (podporenú rozhodovacou praxou Ústavného súdu), ktorá má byť chránená aj v prípadoch nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka, o čo sa (nadobudnutiu od nevlastníka) v danom prípade vonkoncom nejednalo. Ďalej žalovaný v 2. rade poukázal na to, že na dôkaze predloženom žalobcom je doručenie rozhodnutia riadne vyznačené konkrétnym dátumom. Stanoviská Ministerstva vnútra SR a tunajšieho súdu nepreukazujú, žeby nedošlo k výplate právnych predchodcov žalobcu, jeho rodičov v určenej výške po XXX Kčs, iným spôsobom ako notárskou či súdnou úschovou. Tvrdenia žalobcu o nevedomosti jeho či jeho rodičov ohľadne vyvlastnenia považuje za výslovne účelové, nakoľko pokiaľ rodičia parcelu ako spoluvlastníci v celom rozsahu vlastnili, nepochybne museli vedieť o tom, že bola vyvlastnená a že sa na nej stavia škola a škôlka. Aj v čase Československa platili právne predpisy upravujúce proces vyvlastnenia, riadne či mimoriadne opravné prostriedky, pričom nič nenasvedčuje tomu, aby boli uplatnené. Pokiaľ uplynuli lehoty na preskúmanie rozhodnutí, nemožno ich navrátiť právnymi konštrukciami po takmer XX rokoch. Súdmi je taktiež dlhodobo a jednoznačne akceptovaná zásada o tom, že právo patrí bdelým. Žalobca okrem jedného listu adresovaného OÚ v G. nepreukázal, žeby sa od roku XXXX akýmkoľvek spôsobom o svoje domnelé vlastníctvo uchádzal, či vykonal akékoľvek právne kroky. Táto jeho nečinnosť jednoznačne favorizuje argumentáciu žalovaného. Žiadal žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania.
6. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 23.12.2021 mal za to, že naliehavý právny záujem na žalobe je daný, nakoľko právne postavenie žalobcu je bez súdneho rozhodnutia neisté, keďže žalovaný v 1. rade je v čase podania žaloby vedený na listoch vlastníctva ako vlastník a teda jeho procesné postavenie vyplýva z jeho hmotnoprávneho postavenia. Na podporu argumentácie poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. F.. Ú. XXX/XXXX zo dňa 24.4.2013 a I. Ú.N. XXX/XXXX.
7. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení zo dňa 10.1.2022 uviedol, že žalobca reagoval iba na časť argumentov, pričom sa nevysporiadal s otázkou pasívnej legitimácie Mesta G. a s otázkou vydržania. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. Ú. XXX/XXXX riešil inú situáciu, aká je predmetom tohto konania, pričom žalobca okrem nepodloženého tvrdenia, že odplata nebola vyplatená, čo vzhľadom na to, že žiadna zo strán sporu nebola účastníkom konania, nie je možné po tak dlhej dobe preukázať.
8. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení zo dňa 21.1.2022 upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že žalobca okrem jednej žiadosti za 30 rokov nevykonal takmer nič na to, aby bolo obnovené jeho údajné vlastnícke právo. Mal za to, že tomu bolo preto, lebo pozemky boli zastavané školou a škôlkou a teda vedel, že v tomto smere by nemohol dôjsť k zásadnej zmene stavieb ani k vysokému finančnému vyrovnaniu. Akonáhle došlo k predaju škôlky a jej komerčnému využitiu, žalobca sa zaktivizoval a uplatňuje si svoje domnelé práva, preto považuje postup žalobcu za špekulatívny. Uvedené má totiž význam aj z hľadiska konkurencie rôznych právnych princípov a ich uprednostnenia. Súd by teda mal nepochybne prihliadať
na všetky špecifiká danej veci a okolnosti uplatňovania práv žalobcom a až na základe vyhodnotenia týchto aspektov v súhrne chrániť práva získané v dobrej viere, čím sa potvrdí aj princíp právnej istoty. Žalovaný totiž zakúpil nehnuteľnosti (budovy a pozemky) za nemalé prostriedky a investoval množstvo prostriedkov do rekonštrukcie-stavby, pričom tretie subjekty už zakúpili bytové či nebytové priestory v realizovanom projekte. Má za to, že tak právna argumentácia žalovaného 1/ i žalovaného 2/ je vecná a uplatniteľná v danom prípade, pričom poukázali na závery plynúce z uvádzanej judikatúry, ktoré nekorešpondujú s tvrdeniami žaloby.
9. Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie, pričom na pojednávaniach vypočul žalobcu a oboznámil sa s vyjadreniami strán sporu a listinnými dôkazmi: žaloba na č.l. 1-3, majetková podstata na č.l. 7, rodný list žalobcu na č.l. 8, rozhodnutie na č.l. 8-11, žiadosť na č.l. 11, oznámenie na č.l. 12, odpoveď na č.l. 12, oznámenie o začatí stavebného konania na č.l., 13, vyjadrenie žalovaného v 2. rade na č.l. 23-25, vyjadrenie žalovaného v 1.rade na č.l. 30-32, vyjadrenie žalobcu na č.l. 45-46, vyjadrenie žalovaného v 1. rade na č.l. 59 a vyjadrenie žalovaného na č.l. 63-65, žiadosť o prinavrátenie na č.l. 79, žiadosť o prinavrátene na č.l. 79, žiadosť o prinavrátenie na č.l. 80, žiadosť o prešetrenie užívania pozemkov na č.l. 80 zo dňa 9.5.1995 a rozhodnutie na č.l. 81 zo dňa 17.8.197, ako aj ďalším obsahom spisu. Ďalšie dôkazy strany sporu nenavrhovali, čo potvrdili aj po vykonaní spomenutého dokazovania prehlásením, že žiadne ďalšie dôkazy nenavrhujú.
10. Na základe spomenutého vykonaného dokazovania zistil súd nasledovný skutkový stav:
11. Bolo zistené, že právnym predchodcom žalobcu (rodičom žalobcu) boli vyvlastnené pozemky, ktorých určenia, že patria do dedičstva po nich, sa žalobca domáha a zároveň určenia neplatnosti ich prechodu na Č. Š. v roku XXXX rozhodnutím Mestského národného výboru, odboru výstavby a VH v G. Č.. XXXX-XX I.. H. L. O. XX.XX.XXXX. Zároveň z vykonaného dokazovania bolo zistené, že uvedeným rozhodnutím bol okrem iných vlastníkov, vyvlastnený pozemok rodičov žalobcu mpč. XXXX o výmere XXXX m2 za náhradu X,XX Kčs/m2, spolu v sume X.XXX Kčs. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa XX.XX.XXXX. Z uvedeného rozhodnutia ďalej plynie, že k vyvlastneniu pozemkov došlo na účely komplexnej bytovej výstavby Sídliska O. a teda podľa zhodných tvrdení strán sporu aj školy a škôlky.
12. Podaním zo dňa 19.2.1991 právny predchodca žalobcu (jeho otec) adresoval Obvodnému úradu, odbor poľnohospodárstvo G. žiadosť označenú ako „žiadosť o prinavrátenie - vysporiadanie poľnohospodárskej pôdy“, pričom podľa pečiatky toto podanie bolo doručované a doručené Jednotnému roľníckemu družstvu v G. - Predstavenstvu dňa X.XX.XXXX. Aj ďalšie žiadosti, ktoré žalobca doložil celkom pred pojednávaním dňa 26.4.2022, zo dňa X.X.XXXX a zo dňa XX.X.XXXX boli adresované predstavenstvu PD G. a zo dňa X.X.XXXX Pozemkovému úradu v G. N. tým, že H. M. žiada o vrátenie okrem iných parcely č. XXXX.
13. Z výpovede žalobcu na pojednávaní súd zistil, že tento o tom, či rozhodnutie o vyvlastnení bolo H. M. M. S. M., V.. A. doručované alebo nie, vedomosť nemá. Síce tvrdil, že bol pri úkonoch vyvlastnenia, avšak zároveň tvrdil, že sa v tom čase o ne nezaujímal, keďže bol malý chlapec, o ktorého sa musel otec starať a mal iné záujmy, aby zároveň tvrdil, že v čase XX V.okov veku sa Q. a opustil rodičovský dom (nar. XXXX, opustil rodičovský dom r. XXXX, pričom vyvlastňovacie rozhodnutie, na ktoré odkazuje je z r. XXXX, čo zjavne nezodpovedá tvrdeným skutočnostiam o tom, že bol uvedeného účastný). Následne až pri dedičskom konaní sa dozvedel, že nehnuteľnosti neboli zahrnuté do dedičstva, teda malo to byť v rokoch XXXX M. XXXX. Dovtedy sa o to nezaujímal. A následne chodil do archívu a zháňal doklady a potom až v roku 2021 podal túto žalobu.
14. Na základe vykonaného dokazovania, keďže strany sporu ďalšie návrhy ani po výzve súdu nemali, súd vec posúdil nasledovne:
15. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
16. Podľa § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka, obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.
17. Podľa § 137 CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
18. Podľa § 194 ods. 1 CSP, otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť.
19. Podľa § 194 ods. 2 CSP, ak bolo o otázke podľa odseku 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.
20. Podľa § 5 ods. 1-5 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách povinná osoba vydá vec na písomnú výzvu oprávnenej osobe, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci a uvedie spôsob jej prevzatia štátom. Ak ide o vydanie hnuteľnej veci, ak tiež preukáže, kde sa vec nachádza. Ak je oprávnených osôb viac a nárok na vydanie veci uplatnia v lehote podľa odseku 2 len niektoré z nich, vydá sa im celá vec. Na vydanie veci vyzve oprávnená osoba povinnú osobu do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona, inak jej nárok zanikne. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou dohodu o vydaní veci a vec jej vydá najneskôr do tridsiatich dní po uplynutí lehoty uvedenej v odseku 2. Ak je predmetom dohody o vydaní veci nehnuteľnosť, použije sa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak povinná osoba nevyhovie výzve podľa odseku 2, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona. Ak bola vec vydaná, môžu osoby, ktorých nároky uplatnené v lehote uvedenej v odseku 2 neboli uspokojené, tieto nároky uplatniť na súde voči osobám, ktorým sa vec vydala, do jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona.
21. Podľa § 6 ods. 1 písm. i), j) zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách povinnosť vydať vec sa vzťahuje na tie prípady, keď v rozhodnom období vec prešla na štát i) vyvlastnením za náhradu, pokiaľ vec existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená, j) vyvlastnením bez vyplatenia náhrady.
22. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku m) vyvlastnenia za náhradu, pokiaľ nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená, n) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady, o) znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi alebo bez vyplatenia náhrady,
23.Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu3) právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú.
24. Podľa § 2b zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci v správe
a) právnických osôb, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitných zákonov,11c) b) zriaďovateľov škôl a školských zariadení bez právnej subjektivity v užívaní týchto škôl alebo zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného zákona,11d) c) zriaďovateľov zariadení sociálnych služieb bez právnej subjektivity v užívaní týchto zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného zákona.11e).
25. Do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky aj veci v správe právnických osôb, ak ústredný orgán štátnej správy alebo príslušný orgán miestnej štátnej správy prevedie zriaďovateľskú funkciu k týmto právnickým osobám na obec dohodou alebo ak tak ustanoví osobitný zákon, pričom sa na tento prechod a tento majetok použijú ustanovenia § 4a a 14b primerane.
26. Veci uvedené v odseku 1 prechádzajú do vlastníctva obcí, na území ktorých sa nachádzajú. Veci uvedené v odseku 2 prechádzajú do vlastníctva obcí, na území ktorých sa nachádzajú, ak osobitný zákon neustanoví inak.
27. Podľa § 14b ods.3 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí Veci uvedené v § 2b ods. 1 prechádzajú do vlastníctva obcí dňom nadobudnutia účinnosti osobitného zákona, ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec; tento deň je dňom prechodu majetku Slovenskej republiky na obec. Veci uvedené v § 2b ods. 2 prechádzajú do vlastníctva obcí dňom uvedeným v dohode alebo dňom ustanoveným v osobitnom zákone.
28. Podľa § 134 ods. 1-4 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.
29. Podľa § 132 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.
30. V prvom rade sa žiada uviesť, že súd pri zachovaní zásady kontradiktórnosti civilného sporového poriadku vykonal všetky stranami sporu navrhované dôkazy, preto vychádzajúc z vykonaného dokazovania bolo už len otázkou právne posúdenie veci.
31. Na základe vykonaného dokazovania má súd v prvom rade za to, že žaloba žalobcu nespĺňa kritériá podľa § 6 ods. 1 písm. i), j) zákona č. 87/1991 Zb., nakoľko z právoplatného rozhodnutia Mestského národného výboru, odboru výstavby a VH v G. Č.. XXXX-XX I.. H. L. O. XX.XX.XXXX vyplýva, že pozemok právnych predchodcov bol vyvlastnený len v nevyhnutnom rozsahu a za náhradu, čo v konečnom dôsledku potvrdil právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 6.4.2022, ktorý po dotaze súdu na náhradu uviedol, že vyplatenia náhrady by sa právni predchodcovia ani nedomáhali a netrvali alebo ani nežiadali, lebo s vyvlastnením nesúhlasili, čo však podľa súdu platí logicky, že pozemky boli vyvlastnené bez náhrady, (viď obdobný prípad ÚS ČR sp. zn. F..Ú. XXX/XX zo dňa 21. 9. 1998 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, čj. X U. XXXX/XX, in Súdna judikatúra, č 16/1998, str 358.) keďže vyvlastnenie samo o sebe predpokladá nesúhlas/nedohodu (uvedené je zvýraznené v samotnom rozhodnutí Mestského národného výboru, odboru výstavby a VH v G. Č.. XXXX-XX I.. H. L. O. XX.XX.XXXX, kde sa spomína, že boli aj takí, ktorí nesúhlasili a poniektorí sa aj záporne vyjadrili). Inštitút vyvlastnenia sám o sebe predpokladá, že sa cieľ (v danom prípade výstavba bytových domov, školy a škôlky v prípade pozemku právnych predchodcov žalobcu) nedá dosiahnuť dohodou a súhlasom, preto argumentácia žalobcu, že neprevzali náhradu, lebo nesúhlasili, neobstojí. To, že právni predchodcovia svoj nárok na náhradu doteraz neuplatnili, neznamená, že im nebola riadne priznaná a teda vylučuje použitie ustanovenia § 6 zákona č. 87/1991 Zb.. Ešte pokiaľ ide o reštitučný dôvod podľa § 6 ods. 1 písm. i) zákona č. 87/1991 Zb. boli, ako už bol súd z uvedeného rozhodnutia spomenul, nehnuteľnosti vyvlastnené k bytovej výstavbe a k nej prináležiacej stavbe školy a škôlky a tomu účelu aj slúžili, čo potvrdili obe strany sporu. Citujúc z rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. F..Ú. XXX/ XX zo dňa 21. 9. 1998, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje, „pokiaľ ide o ďalší reštitučný dôvod podľa ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., konštatoval Najvyšší súd ČR, že ak ide o prechod veci na štát vyvlastnením, napravuje reštitučný zákon krivdu spôsobenú odňatím vlastníctva v rozpore s vtedy platným právom len vo dvoch, už konštatovaných prípadoch. Systematickým a logickým výkladom ustanovenia § 6 reštitučného zákona možno podľa názoru Najvyššieho súdu ČR vyvodiť,
že iné prípady krívd, vzniknuté odňatím vlastníckeho práva v rozhodnom období vyvlastnením, zákon č. 87/1991 Zb. neodčiňuje (na rozdiel od krivdy vzniknutej odňatím vlastníckeho práva znárodnením vykonaným v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona). Takisto Ústavný súd má za zo, že reštitučné dôvody súvisiace s vyvlastnením sú presne vymedzené v ustanovení § 6 ods. 1 písm. i) a j) zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, čo znamená, že za odškodniteľné podľa tohto reštitučného zákona možno považovať len tieto krivdy súvisiace s vyvlastnením, nie však už krivdy iné, teda napríklad krivda spôsobená vyvlastnením, vykonaným, ako je to pri znárodnení, v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi. Práve okolnosť, že rozpor s vtedy platnými zákonnými predpismi je upravený v ustanovení § 6 ods. 1 citovaného zákona ako reštitučný dôvod len pri znárodnení, nasvedčuje súčasnej nemožnosti aplikácie ustanovenia § 6 ods. 2 tohto zákona, pretože vyvlastnenie ako reštitučný dôvod je upravené v ods. 1, pričom skutočnosť, že sa tak prípadne stalo v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi, možno ťažko posunúť do roviny ustanovenia § 2 ods. 1 písm. c) zákona, týkajúceho sa politickej perzekúcie a postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva. V tejto súvislosti treba rovnako poukázať na preambulu k tomuto reštitučnému zákonu obsahujúcemu princíp zmiernenia niektorých krívd.“
32. V danom prípade u právnych predchodcov žalobcu teda nedošlo ku konfiškácii spomenutej nehnuteľnosti, ale ku vyvlastneniu pozemkov na účely komplexnej bytovej výstavby, na ktorý účel aj uvedené veci slúžili a bola za toto vyvlastnenie poskytnutá náhrada, ktorá mala byť vyplatená vyvlastniteľom na účet vyvlastneného v Štátnej sporiteľni v G. ihneď po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia. Reštitučné zákony (zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, resp. zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov) boli prijaté na zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989 a vzťahujú sa ako na prípady vyvlastnenia vecí (nehnuteľností) bez náhrady [§ 6 ods. 1 písm. n) zákona č. 229/1991 Zb., resp. § 6 ods.1 písm. j) zákona č. 87/1991 Zb.] tak na prípady prevzatia vecí (nehnuteľností) bez právneho dôvodu [§6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb., resp. § 6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.]. Právo na vydanie vecí (nehnuteľností) v reštitúcii však bolo časovo limitované [podľa § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. do 31.12.1992 a podľa § 5 ods. 2 v spojení s § 35 zákona č. 87/1991 Zb. do 30.9.1991] a to pod sankciou zániku práva na jeho vydanie.
33. Preklúzia je názov pre zánik práva v dôsledku jeho neuplatnenia v stanovenej (prekluzívnej) lehote (§ 583 Občianskeho zákonníka). Príkladom prekluzívnej doby sú lehoty na uplatnenie reštitučných nárokov. Ak právo v prekluzívnej lehote nebolo uplatnené u určitej osoby, alebo na príslušnom orgáne, právo zaniká. Prekludovaním oprávnený stráca právo na plnenie úplne. Ak sa plní na základe prekludovaného práva, ide o bezdôvodné obohatenie. Prekluzívne lehoty, nemôžu byť predĺžené, ich trvanie sa nezastavuje, ani neprerušuje.
34. Zákon o mimosúdnych rehabilitáciách. v ustanovení § 5 ods. 2 umožňuje oprávnenej osobe uplatniť nárok podaním výzvy na vydanie veci u povinnej osoby, teda aj povinnej osoby v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona, a to do šiestich mesiacov od účinnosti tohto zákona, ak tak v ustanovenej lehote neurobí, jej nárok zanikne. Predmetný zákon nadobudol účinnosť dňom 01.04.1991. Zároveň platí, že ak povinná osoba nevyhovie výzve podľa odseku 2, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona. Zákonná lehota na podanie žaloby uplynula dňa X.X.XXXX. Z dôvodu, že žalobca sa domáhal nároku po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty, súd aj z tohto dôvodu jeho žalobe nemohol vyhovieť. Žalobca uplatnil svoj nárok, po uplynutí prekluzívnej lehoty, na uplynutie ktorej musel súd z úradnej moci prihliadnuť.
35. Ešte k otázke právnej možnosti domáhať sa určenia vlastníckeho práva po uplynutí prekluzívnych lehôt na uplatnenie reštitučných nárokov je potrebné poukázať na nejednotnosť súdnej praxe - podľa prvého názoru je možné domáhať sa ochrany vlastníckeho práva aj po uplynutí reštitučných lehôt (okrem žalobcami uvádzaných rozhodnutí napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. XCdo/ XX/XXXX, XCdo/XXX/XXXX, nález ÚS SR sp. zn. II. Ú. XXX/XXXX), podľa druhého právneho názoru je však uplatnenie ochrany prostredníctvom vlastníckej žaloby po uplynutí prekluzívnych lehôt vylúčené (napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX, sp. zn. XCdo/X/XXXX, sp. zn. XCdo/XXX/ XXXX, rozhodnutia ÚS SR sp. zn. F.. Ú. a ÚS ČR sp. zn. K.. Ú.-N. XX/XX a iné);- rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít sa prikláňa viac k druhému formulovanému názoru stabilizovanému okolo rokov 2009-2010, v zmysle ktorého je reštitučný predpis k Občianskemu zákonníku vo vzťahu
špeciality, to znamená, kde existuje špeciálna úprava nemožno použiť úpravu všeobecnú a pokiaľ predmetný účel (napr. vydanie majetku vyvlastneného bez náhrady, eventuálne majetku zabratého bez právneho dôvodu) napĺňajú reštitučné predpisy, nemožno ho obchádzať žalobou určovacou (v tomto prípade nie je daný ani naliehavý právny záujem na požadovanom určení) a nevyužitie možnosti domáhať sa reštitučného nároku v zákonom stanovenej lehote dochádza k nezvratnému zániku práva; podľa označeného druhého názoru reštitučné predpisy vychádzajú z domnienky, že vec prešla v rozhodujúcom období na štát a to aj v prípade jej prevzatia bez právneho dôvodu a oprávnené osoby sa stali naspäť ich vlastníkmi až ich vydaním, preto u nich bola vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak ako postupom obsiahnutým v reštitučných predpisoch a iný prístup by bol zásahom do princípu právnej istoty osoby, ktorá nadobudla majetok, na ktorý nebol uplatnený reštitučný nárok do svojho vlastníctva po uplynutí lehoty na jeho uplatnenie (bližšie Š., S.., O.,M.., G., Z.., P. S.., N., P.., Y., S.. a kol. Občiansky zákonník I. § 1-450. Komentár.Praha: c.E.. G., XXXX, XXX-XXX s.);
36. Ako už bol súd spomenul, tvrdenie žalobcov o nadobudnutí nehnuteľnosti štátom bez právneho dôvodu v dôsledku nenadobudnutia právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, nie je pre tento záver dostatočný, keďže v čase vedenia vyvlastňovacieho konania účinné znenie zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní umožňovalo doručovanie aj postupom podľa § 26 správneho poriadku, a teda doručovať správne rozhodnutie verejnou vyhláškou (skutočnosť, že tak správny orgán skutočne nepostupoval, nebol žalobcom preukázaný a ani dôkazy označené a predložené neboli). Ak by k prevzatiu parcely mpč. XXXX o výmere XXXX m2 vedenej na pozemnoknižnej vložke č. XXXX došlo skutočne bez právneho dôvodu a ak by súd aj pripustil výklad založený na žalobcom prezentovanej judikatúre, žalovanému v 2. rade (zarátajúc aj dobu právnych predchodcov (minimálne od prevzatia nehnuteľnosti žalovaným v 1. rade, od 1.X.XXXX - ustanovenie § 14b ods. 3 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v spojení s § 416/2001 Z.z. nehnuteľnosti) by muselo vlastnícke právo k tejto parcele vzniknúť vydržaním (§ 134 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.1992), pretože žalobca mal možnosť domáhať sa svojho nároku súdnou cestou, keďže nehnuteľnosť mpč. XXXX bola preukázateľne vedená v evidencii nehnuteľností na právnych predchodcov žalovaného v 2. rade a jeho predchodcov. Žalovaný v 1. rade aj jeho predchodca užívali nehnuteľnosť, keďže boli využívané na vzdelávací proces (škola a škôlka), následne ďalší právny nástupca a po ňom žalovaný v 2. rade, resp. jeho právni predchodcovia nehnuteľnosť dlhodobo dobromyseľne užívali na základe právneho titulu, kúpnej zmluvy, bez toho, aby mohli mať reálnu vedomosť o tom, že rozhodnutie o vyvlastnení prípadne nenadobudlo právoplatnosť, pričom užívanie nehnuteľnosti žalovaným, resp. jeho právnymi predchodcami po jej vyvlastnení, hoci aj len domnelom a po dobu viac ako 10 rokov pred podaním žaloby vyplýva z tvrdení samotného žalobcu, ktorý vedel o tom, že tam je postavená škola a škôlka a za akým účelom boli využívané.
37. Pri odôvodňovaní rozhodnutia na podporu právnej argumentácie súd využíval vo väčšom rozsahu aj mimoriadne obohacujúcu a náležitú judikatúru a rozhodnutia vyšších súdnych inštancií Českej republiky, a to vzhľadom na spoločnú historickú skúsenosť v spomínanom období a v tejto oblasti treba zdôrazniť, že aj rovnakú právnu úpravu platnú a účinnú na celom území Českej a Slovenskej federatívnej republiky a týkajúcu sa reštitučných nárokov zo zákonov č. 87/1991 Zb., č. 229/1991 Zb., preto mal za to, že aj závery z nej plynúce sú plne použiteľné na daný skutkový stav. Obdobne sa to týka českej odbornej spisby (viď tiež nižšie) .
38. Nad rámec uvedených argumentov, ďalší argument, ktorý by v prípade, ak by aj bola splnená podmienka, že by bola vyvlastnená nehnuteľnosť bez náhrady, poukazujúc na princíp proporcionality nárokov uplatňovaných na základe údajnej, či skutočnej nespravodlivosti. Tu ide už o tak dlhú dobu odňatia majetku (XX rokov), že nároky týchto osôb by mali byť odmietnuté pre nedostatok tzv. legitímneho očakávania jeho navrátenia a naopak by mala byť posilnená ochrana tých, ktorý tento majetok medzitým v dobrej viere nadobudli. (viď napríklad názor odbornej spisby k otázke dĺžky doby od odňatia majetku, In.: N., Z.. Q. I. M. O. v občanském zákoníku. 2. doplnené vydanie. Praha : C. E.. G., XXXX, N.. XXX) „Účel zákonov reštitučnej povahy najmä v období 1990 - 1992 nespočíval len v snahe urýchliť a zjednodušiť vrátenie majetku skonfiškovaného v rozhodnom období (XX.X.XXXX -X.X.XXXX), ale do týchto zákonov bol takisto premietnutý zrejmý úmysel rozlíšiť, ktoré krivdy minulosti majú byť napravované alebo zmierňované a do ktorých právnych vzťahov (najmä aj v záujme predchádzania vzniku možných nových krívd a nastolenia právnej istoty nových vlastníkov) štát nemieni zasahovať. Tým, že reštitučné predpisy vymenovali prípady krívd, ktoré možno zmierniť, či napraviť, a súčasne vymedzili rozhodné obdobie, v ktorom sú spôsobené krivdy relevantné. To vyplývalo z nutnosti stanoviť
hranicu pre odčinenie krívd, lebo v opačnom prípade by bola ohrozená právna istota nadobúdateľov majetku právnou argumentáciou, idúcou ďaleko do minulosti; v právnom a obchodnom styku by hrozil chaos, lebo nikto by si nebol minimálne do uplynutia vydržacej doby istý tým, že jeho riadne nadobudnutý majetok mu nebude odňatý na základe argumentácie tretej osoby, vzťahujúcej sa k dobe pred desiatkami rokov, ba aj k dobe staršej. Taký stav by bol v rozpore s princípmi právneho štátu. Nemožno prehliadnuť negatívne dôsledky úpravy vydržania vlastníckeho práva v rokoch XXXX-XXXX a jeho zdeformovanú podobu v rokoch 1982-1992 a takisto neexistenciu mimoriadneho vydržania; túto situáciu stanovenia reštitučnej hranice do značnej miery napravilo. Zákonodarca teda zvolil riešenie, ktoré tým, že časovo obmedzuje obdobie pre zmiernenie krívd, vylučuje uplatnenie nárokov na nápravu tvrdených krívd, ktoré vznikli pred prechodným obdobím spôsobmi inak popísanými v reštitučných zákonoch, vrátane prechodu vecí na štát bez právneho dôvodu. Toto riešenie nie je v rozpore s článkom 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. (uvedené súd uvádza ako poukaz na dĺžku doby XX rokov, po ktorej si žalobca uplatňuje domnelé nároky“ (In. N., Z.. Q. I. M. O. v občanském zákoníku. 2. doplnené vydanie. Praha : C. E.. G., XXXX, N.. XXX)) Uvádzaná argumentácia poukazuje na krivdy spôsobené konfiškáciou majetku, preto o to viac uvedené musí platiť na vyvlastnenie (argumentum a minori ad maius)za náhradu.
39. „Ústavný súd Českej republiky sa v celom rade nálezov vyslovil v tejto súvislosti k otázke vzťahu ochrany vlastníctva a ochrany nadobúdateľa konajúceho v dobrej viere (nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. F.. Ú. XXX/XX, F.. Ú. XXX/XX, F.. Ú. XXXX/XX, F.. Ú. XXXX/XX, F.. Ú. XXX/XX, F.. Ú. XXXX/ XX, F.. Ú. XXXX /., F.. Ú. XXXX/XX, F.. Ú. XXX/XX). V citovaných nálezoch konštatoval, že pokiaľ dochádza ku stretu princípu ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, je nutné nájsť praktickú konkordanciu medzi obidvomi týmito princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z oboch, a ak to nie je možné, potom tak, aby bol výsledok zlučiteľný so všeobecnou predstavou o spravodlivosti. Ústavný súd proporcionalitou a prežarovaním, ochrane vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ochrane dobrej viery priznal povahu princípov naplňujúcich sa v prípade kolízie v rozdielnej miere, pričom princípu ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa prisúdil pozíciu špeciality majúcej za daných podmienok prednosť pred všeobecnosťou ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka.(Pozri aj E., K.. : Vplyv ústavnoprávnych princípov na zásahy súdov do súkromnoprávnych úkonov In.: Prenos poznatkov do justičnej praxe: Zásahy súdov do súkromnoprávnych úkonov. Pezinok, Justičná akadémia SR, 2015, s. 35)
40. Súd má teda za to, že po 1. - k vyvlastneniu došlo na základe vtedy platných predpisov za náhradu a pozemky slúžili na účel, na ktorý boli vyvlastnené (zhodné tvrdenia strán sporu - škola a škôlka), preto niet dôvodu na vydanie nehnuteľnosti, po 2. - uplynutie prekluzívnej lehoty, keďže nebola podaná žaloba na vrátenie nehnuteľnosti a naviac je tu po 3. - princíp proporcionality súvisiaci so spomenutým nedostatkom tzv. legitímneho očakávania jeho navrátenia po tak dlhej dobe a priorizácie dobrej viery nadobúdateľov (vydržanie), ktorý pri pomerovaní princípu právnej istoty a princípu dobrej viery podľa názoru súdu v tomto prípade favorizuje dobrú vieru nadobúdateľov (žalovaného v 2. rade a jeho právnych predchodcov), pričom v danom prípade od vyvlastnenia do doby podania žaloby prešlo XX rokov, teda uvedeným konaním by boli významným spôsobom narušené a porušené práva ďalších nadobúdateľov. Nakoľko otázka určenia vlastníckeho práva predchádzala ďalším výrokom rozsudku týkajúcim sa zriadenia vecného bremena vo vzťahu k spomenutému pozemku, ktorého určenia vlastníckeho práva sa žalobca domáhal, súd logicky pri zamietnutí žaloby, zamietol žalobu aj v časti navrhovaného vecného bremena (výroky III., IV. petitu žaloby). Z hľadiska splnenia podmienok konania, sa žiada uviesť, že žalobca v tejto časti ani riadne nešpecifikoval, akú náhradu požaduje a nepredložil geometrický plán, na ktorom mali byť vyznačené zriadené vecné bremená a nerealizoval tak zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom ani na pojednávaní s tým, že uviedol, že až po rozhodnutí súdu o nárokoch v bode I., II. žaloby bude môcť uvedené upresniť, odkazuje súd na ustanovenie článku 11 CSP (uvedené postupom podľa § 129 CSP neodmietol), ale v záujme naplnenia požiadavky právnej istoty (čl. 2 ods. 1 CSP), pri previazanosti požadovaných nárokov, žalobu aj v tejto časti zamietol.
41. Nakoniec súd dodáva, že nie je jeho povinnosťou reagovať na každý argument účastníka konania. Povinnosťou súdu je však vysporiadať sa s relevantnými argumentmi, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ sa jedná o ďalšie námietky žalobcu súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. Ú. XXX/XX L. XX. Z. XXXX: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. 42. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalovaní boli v konaní plne úspešnými, súd im v súlade s citovaným zákonným ustanovením priznal náhradu trov konania v pomere 100 % proti žalobcovi. Súd sa zaoberal aj možnou aplikáciou ustanovenia § 257 CSP, avšak prejednávaný prípad nevykazoval existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, s tým, že vzhľadom na postoj žalobcu v konaní, ktorý po prednesení právneho názoru súdu a tiež postoju žalovaných, zotrval na svojich požiadavkách, neostávalo súdu iné, keďže nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa ani v okolnostiach danej veci, ani u strán sporu, zaviazať ho k povinnosti nahradiť žalovaným trovy konania.
43. V súlade s § 262 ods. 1 CSP súd rozhodoval len o nároku na náhradu trov konania, o ich výške podľa §262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
44. Súd sa zaoberal aj možnou aplikáciou ustanovenia § 257 CSP, avšak prejednávaný prípad nevykazoval existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, s tým, že vzhľadom na postoj žalobcu v konaní, ktorý po prednesení právneho názoru súdu a tiež postoju žalovaných (ktorí upozorňovali žalobcu na dobromyseľnosť podporenú rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR), zotrval na svojich požiadavkách, neostávalo súdu iné, keďže nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa ani v okolnostiach danej veci, ani u strán sporu, zaviazať ho k povinnosti nahradiť žalovaným trovy konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia na Okresný súd Bardejov.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 C.s.p.).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.