Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_11CoE-6-2018.pdf
PDF · 137.26 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoE/6/2018
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: K. Z., D. XX, D., o vymoženie sumy 350,- eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 12Er/693/2014 a u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Záhradnícka 60, Bratislava pod sp. zn. EX 17803/2014, o odvolaní oprávneného zo dňa 18. 03. 2017 proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 24. februára 2017 č. k. 12Er/693/2014-36, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e .
Odvolací súd odvolanie oprávneného zo dňa 18. 03. 2017 proti výroku o nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie, ktorú je povinný nahradiť oprávnený, o d m i e t a .
Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu vedenú u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod sp. zn. EX 17803/2014 za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Ďalej rozhodol, že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie, ktoré je povinný uhradiť oprávnený.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil citáciou ustanovení § 9a ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 5, § 203 ods. 1, § 243d ods. 2, § 243f ods. 1, 3, 6 zákona č. 233/1995 Z. z o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), ustanovení § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, účinnom do 31. 12. 2014, ustanovení § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový priadok a ustanovení § 39, § 52 ods. 1, 3, 4 § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.
3. Uviedol, že v predmetnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný dňa 02. 04. 2012 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. pod sp. zn. SR 12082/11.
4. Súd prvej inštancie mal za to, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti. Vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. 6Cdo 105/2011, pozri aj 3Cdo 122/2011, 3Cdo 146/2011).
5. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Uvedený právny názor vyplýva z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011).
6. Exekučný súd je povinný nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, prihliadať na zákonnosť prebiehajúcej exekúcie a v prípade, že zistí existenciu takej skutočnosti, pre ktorú nie je možné v ďalšom vykonávaní exekúcie pokračovať, je povinný exekúciu aj bez návrhu zastaviť.
7. Vychádzajúc z uvedeného, exekučný súd ako prvé skúmal, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej písomnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka musí mať písomnú formu inak je neplatná, pričom písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Za týmto účelom súd preskúmal zmluvu o úvere č. 400700626 zo dňa 15. 12. 2010 uzavretú medzi oprávneným a povinným, zmenku zo dňa 15. 12. 2010, rozhodcovskú zmluvu zo dňa 15. 12. 2010 uzavretú medzi oprávneným a povinným, podľa ktorej : „Všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 400700626 uzatvorenej dňa 15. 12. 2010 vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. 2. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 1 tohto článku zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“.
8. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie nepochybne zistil, že povinný je a aj v čase uzatvorenia zmluvy o úvere bol spotrebiteľom, pretože nebolo preukázané, že by pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej, resp. podnikateľskej činnosti. Napriek tomu, že zmluva o úvere obsahuje označenie povinného aj ako podnikateľa s vyznačením, že ide o úver na výkon podnikania, súd túto skutočnosť nepovažoval za relevantnú pre určenie, že v danom prípade nejde o spotrebiteľský úver, nakoľko primárne je povinný označený ako fyzická osoba - nepodnikateľ, pričom v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (bližšie pozri nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07, ktorý konštatuje, že: „ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil“, t. j. v prejednávanom prípade v neprospech oprávneného).
Ustanovenie § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ako aj ustanovenia článku 2 písm. b) Smernice Rady 93/13/EHS nevylučujú, že by spotrebiteľ mohol vykonávať podnikateľskú resp. obchodnú činnosť, dokonca výslovne pripúšťajú, že to tak môže byť, vylučujú však, aby osoba požívajúca status spotrebiteľa pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Aj s prihliadnutím na znenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno mať za preukázaný nespotrebiteľský charakter predkladanej zmluvy o úvere. Z uvedených údajov možno dôjsť skôr k predpokladu, že povinný predmetnú zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ a nie ako podnikateľ, keď údaje obsiahnuté v rámci označenia zmluvných strán, ktoré by charakterizovali povinného ako podnikateľa, sú voľne dostupné vo verejnej časti živnostenského registra alebo z osvedčenia o živnostenskom oprávnení, a naopak, údaje charakterizujúce povinného ako fyzickú osobu nepodnikateľa, nie sú verejne prístupné a je ich možné zistiť len z dokladov priamo poskytnutých povinným, napr. z občianskeho preukazu. Zo zmluvy o úvere je zrejmé, že verejná listina (napr. občiansky preukaz) nebola pri uzatváraní zmluvy využitá len na identifikáciu dotknutej fyzickej osoby, či napr. ide o tú istú osobu, ktorá predložila živnostenské oprávnenie, ale tieto údaje boli do obsahu zmluvy priamo zahrnuté (vrátane rodného čísla). Aj preto sa dá predpokladať, že povinný (dlžník) v uvedenom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ. Ako je uvedené vyššie, z hľadiska ochrany práv spotrebiteľa je rozhodujúci skutočný účel, na ktorý bol úver poskytnutý. Dostatočným preukázaním nie je ani uvedený všeobecný údaj o poskytnutí úveru „na výkon podnikania“. Takýto údaj neposkytuje odpoveď na otázku, akú konkrétnu súvislosť s podnikateľskou činnosťou povinného vôbec uzavretie zmluvy o úvere má, nie je dostatočným preukázaním, že úver si povinný vzal na podnikanie, že finančné prostriedky použil na výkon jeho živnostenského oprávnenia. Zároveň treba dodať, že povinný ani nemal možnosť odmietnuť prehlásenie o poskytnutí finančných prostriedkov na výkon podnikania, pretože to bolo v texte zmluvy predtlačené. S poukazom na vyššie uvedené súd oprávneným predloženú zmluvu o úvere, ktorá založila záväzkový vzťah medzi oprávneným a povinným, jednoznačne považoval za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal i na uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 8CoE/292/2015-31 zo dňa 29.04.2016.
10. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej zmluvy považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu. Takto formulovaná rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Spotrebiteľovi je v danom prípade fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, keď oprávneným je podaná žaloba na rozhodcovský súd. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec oprávneného najprv poučil povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Predtlačené poučenie oprávneného v rozhodcovskej zmluve o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy súd nepovažuje za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov rozhodcovského konania. Oprávnený si tak v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Nakoľko tieto podmienky neboli splnené a povinný nemal možnosť ovplyvniť ani obsah zmluvy o úvere, ani rozhodcovskej zmluvy, nemožno považovať rozhodcovskú zmluvu za zmluvnú podmienku dojednanú individuálne. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je, že spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovskú zmluvu preto súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
11. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Pri preskúmavaní toho, či je predložené rozhodnutie vykonateľným exekučným titulom, sa súd zameral najmä na zistenie, či bol predložený rozsudok vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné po formálnej
a materiálnej stránke. S poukazom na uvedené skutočnosti súd zistil, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Vzhľadom na to je možné vychádzať z toho, že ak neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Preto súd rozhodol tak, ako to je uvedené v prvej výrokovej vete tohto uznesenia.
12. V súvislosti so skutočnosťou, že oprávnený včas doplnil návrh na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f Exekučného poriadku, súd poznamenal, že v danom prípade považoval za nadbytočné skúmať aj existenciu dôvodu na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v spojitosti s § 243f ods. 6 Exekučného poriadku, nakoľko zistil, že existuje dôvod na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
13. S poukazom na ustanovenie § 196 Exekučného poriadku mal súd prvej inštancie za to, že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie za výkon exekučnej činnosti. V danom prípade súd na náhradu trov exekúcie zaviazal oprávneného, pretože bol toho názoru, že k zastaveniu exekúcie došlo jeho zavinením, keďže oprávnený predložil súdu nespôsobilý exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Na záver poznamenal, že po nadobudnutí právoplatnosti predmetného uznesenia rozhodne o výške náhrady trov exekúcie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
14. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
15. Oprávnený poukázal na skutočnosť, že dňa 15. 12. 2010 uzavrel s povinným zmluvu o úvere č. 400700626, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 350,- eur. Ďalej uviedol, že samotnému uzavretiu zmluvy predchádzalo vyplnenie žiadosti o úver dňa 13. 12. 2010 (ďalej len „žiadosť“). Povinný v žiadosti dobrovoľne uviedol údaje preukazujúce, že je živnostníkom (podnikateľ), t. j. identifikačné číslo, miesto podnikania a taktiež prejavil záujem, aby mu bol úver poskytnutý na účely podnikania. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Spolkovej republiky Nemecko zo dňa 22. 12. 2004, sp. zn.: VIII ZR 91/04. Konštatoval, že argumentácia oprávneného v tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Zdôraznil, že ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu; per analogiam zamestnancom), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ktoré dostatočne preukazujú, že záväzkovo-právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy má povahu absolútneho obchodu oprávnený sa nestotožňuje najmä s odsekom 13. odôvodnenia napadnutého uznesenia. Oprávnený mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne posúdil, pretože pri posudzovaní právnej povahy zmluvy neaplikoval ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré predstavuje zákonnú definíciu spotrebiteľskej zmluvy, podľa ktorého „Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom“. Ďalej mal oprávnený za to, že nebolo dostatočne preukázané, že povinný mal pri uzavieraní zmluvy a následne postavenie spotrebiteľa. Dodatočne sa nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka) sám svojím konaním povinný vyvolal a inicioval. V súvislosti s právnou povahou predmetnej zmluvy o úvere oprávnený uviedol, že právnu úpravu ochrany spotrebiteľa nie je možné bezvýnimočne aplikovať na všetky prípady, kde spolukontrahentom je fyzická osoba. Namietal, že princíp contra proferentem upravený v ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie nevhodne aplikoval na daný prípad. Poukázal na to, že výkladovým princípom contra proferentem, ako princípom všeobecne platným, argumentoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky zo dňa 19. 08. 2008, sp. zn.: I ÚS 243/07-25: „Ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany“. V prípade, ak tvorca zmluvy argumentuje neurčitým ustanovením, ktoré sám v zmluve naformuloval, mal by podľa uvedeného rozhodnutia „sám preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne konsenzus na
tvorcom zmluvy tvrdenom význame, a nie naopak, tak ako to ustálili všeobecné súdy.“ Oprávnený mal za to, že je to povinný, kto do zmluvy vložil rozporné údaje a tie by sa nemali vykladať v neprospech oprávneného, pretože povinný na jednej strane mal v úmysle preukázať bonitu, t. j. splniť podmienky na poskytnutie úveru a získať úver a v súčasnosti má byť jeho postavenie kvalifikované v jeho prospech ako postavenie spotrebiteľa. Oprávnený mal za to, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, záväzkovo- právny vzťah nie je možné podriadiť režimu spotrebiteľských zmlúv - právnej úpravy zakotvenej v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Oprávnený odmietol akékoľvek argumenty povinného alebo súdu prvej inštancie, ktoré majú evokovať stav, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, nakoľko rozhodcovská zmluva nie je uzatváraná vždy. V prípade predmetnej zmluvy sa teda jedná o individuálne dojednanú podmienku, v prípade ktorej nemôže ísť o podmienku neprijateľnú v zmysle naznačovanom žalobcom. Navyše z dôvodu existencie samostatného dokumentu má dlžník/klient (v tomto prípade povinný) na výber, či sa rozhodcovského konania zúčastní, alebo nie. Rovnaký záver vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej smernice č. 2005/48/ES o spotrebiteľskom úvere (čl. 24 ods. 1), ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Oprávnený je presvedčený, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne, v zmysle platných právnych predpisov a nemožno mať teda žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Oprávnený mal ďalej za to, že úplné zastavenie exekúcie by prichádzalo do úvahy iba vtedy, ak by mal exekučný súd za preukázané a zistené, že povinný nemá postavenie podnikateľa a rozhodcovská zmluva je neplatná. Pokiaľ exekučný súd napriek tomu exekučné konanie úplne zastavil, zbavil tým oprávneného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súdna ochrana sa podľa tohto článku totiž vzťahuje aj na exekučné konanie. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal aj na skoršie rozhodnutia Ústavného súdu, a to sp. zn. I. ÚS 5/2005 z 13. júla 2000 a sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. novembra 2002. Oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
17. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len "CSP"), viazaný rozsahom odvolania oprávneného, odvolacími dôvodmi, ako i zisteným skutkovým stavom (ust. § 379, § 380 ods. 1, 2, § 383 CSP), prejednal podané odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného proti I. výroku napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 24. 02. 2017 nie je dôvodné a podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP v tejto časti, t. j. v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie uznesenie potvrdil ako vecne správne, pričom sa stotožnil i odôvodením napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie. Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného zo dňa 18. 03. 2017 proti výroku, ktorým súd priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému (výrok II). odvolací súd dospel k záveru, že proti tomuto výroku odvolanie prípustné nie je. S poukazom na túto skutočnosť odvolanie oprávneného zo dňa 18. 03. 2017 proti výroku o nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému je potrebné podľa ust. § 386 ods. c/ CSP odmietnuť, nakoľko smeruje proti rozhodnutiu (výroku), proti ktorému nie je prípustné.
18. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie sa začalo dňa 31. 03. 2014, kedy bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného dňa 02. 04. 2012 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. pod sp. zn. SR 12082/11, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 07. 05. 2012 a vykonateľnosť dňa 10. 05. 2012. Následne súdny exekútor podaním zo dňa 31. 03. 2014, osobne podaným na súde prvej inštancie dňa 23. 05. 2014, požiadal súd prvej inštancie o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie udelil dňa 26. 06. 2014 súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vyššie uvedeného exekučného titulu. V podaní zo dňa 22. 01. 2016 (doručenom dňa 03. 02. 2016) súdny exekútor postúpil súdu prvej inštancie doplnenie návrhu oprávneného zo dňa 21. 01. 2016 na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Dňa 24. 02. 2017 súd prvej inštancie vydal napadnuté uznesenie, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod č. EX 17803/2014 zastavil. Súdnemu exekútorovi priznal nárok na náhradu trov exekúcie, ktoré je povinný uhradiť oprávnený.
19. Podľa § 39 ods. 1, 2, 4 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, v znení účinnom od 23. 12. 2015, z návrhu na vykonanie exekúcie musí byť zjavné, ktorému exekútorovi
je určený, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísaný a datovaný. Okrem toho návrh na vykonanie exekúcie musí obsahovať meno, priezvisko, bydlisko účastníkov, prípadne bydlisko zástupcov, údaj o štátnom občianstve, ak je účastníkom fyzická osoba, názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, pokiaľ je pridelené, ak je účastníkom právnická osoba, a presné označenie exekučného titulu, vymedzenie vymáhaného nároku, prípadne označenie dôkazov, ktorých sa oprávnený dovoláva. K návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený pripojí rovnopis rozhodnutia opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti (exekučný titul). Potvrdenie o vykonateľnosti sa nevyznačuje na notárskej zápisnici (§ 41 ods. 2). V návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu 4da) s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.
Podľa § 41 ods. 1, 2 písm. d/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v čase začatia exekučného konania, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade d/ vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 57 ods. 1 písm. m/, ods. 4 vyššie citovaného zákona, exekúciu súd zastaví, m) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. Exekútor je povinný predložiť vec súdu bezodkladne po tom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie. Podľa § 58 ods. 1 vyššie citovaného zákona, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 58 ods. 6 vyššie citovaného zákona v znení účinnom do 31. 10. 2013, proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.
Podľa § 58 ods. 6 vyššie citovaného zákona, v znení účinnom od 01. 11. 2013, proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.
Podľa § 200 vyššie citovaného zákona v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
Podľa § 243b ods. 1, 3 vyššie citovaného zákona, exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak. O odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.
Podľa § 243d ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2015) v znení účinnom od 01. 01. 2015, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.
Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Podľa § 243f ods. 1, 4 vyššie citovaného zákona, v znení účinnom v čase rozhodovania odvolanie súdu, od v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona. Ak sa v konaniach podľa odseku 1 nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m).
Podľa § 243h ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
Podľa § 9a ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení účinnom do 31. 03. 2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
20. Podľa § 386 písm. c/ zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), účinného od 01. 07. 2016, odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
21. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver o tom, že exekúcia je neprípustná a je potrebné ju zastaviť, a z toho dôvodu bolo potrebné jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Na doplnenie však odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že predpokladom na vykonávanie exekúcie proti povinnému je vykonateľný exekučný titul. Okruh exekučných titulov, na základe ktorých je možné realizovať nútený výkon rozhodnutia, bol uvedený v ust. § 41 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania.
22. V predmetnom exekučnom konaní sa vymáha plnenie na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného dňa 02. 04. 2012 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava pod sp. zn. SR 12082/11, ktorým bola žalovanému (povinný v exekučnom konaní) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (POHOTOVOSŤ, s.r.o.) sumu 350,- eur, zmenkový úrok vo výške 0,25% denne zo sumy 500,- eur od 21. 08. 2011 do 28. 03. 2012, zo sumy 350,- eur od 29. 03. 2012 do zaplatenia, zákonný úrok vo výške 6% ročne zo sumy 500,- eur od 04. 11. 2011 do 28. 03. 2012, zo sumy 350,- eur od 29. 03. 2012 do zaplatenia a náhradu trov rozhodcovského konania v sume 184,03 eur a to všetko v mesačných splátkach v sume 80,- eur splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci, pod následkom straty výhody splátok. Z odôvodnenia exekučného titulu vyplýva, že žalobca (spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o.) spolu s návrhom na začatie konania o zaplatenie zmenkovej sumy s príslušenstvom doručil i zmenku vystavenú dňa 15. 12. 2010, v ktorej bol bezpodmienečný sľub žalovaného zaplatiť zmenkovú sumu spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne, údaj o vystaviteľovi zmenky, miesto splatnosti a ďalšie skutočnosti, pričom v čase vystavenia zmenky absentoval údaj o zmenkovej sume a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. V odôvodnení predloženého exekučného titulu je ďalej uvedené, že súd v predmetnej veci okrem iného aplikoval i zákon č. 191/1950 Sb. pričom z jeho obsahu vyplýva, že predloženú zmenku skúmal ako
cenný papier, teda, či spĺňa náležitosti vyššie citovaného zákona a či je platnou zmenkou. Uviedol, že kauzálny vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je možné posúdiť v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, lebo žalobca návrh na začatie rozhodcovského konania smeroval voči fyzickej osobe oprávnenej na podnikanie.
23. Podľa právnej úpravy platnej a účinnej od 23. 12. 2015 obsiahnutej v ust. § 39 ods. 4 a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, sú exekučné súdy v exekučných konaniach o vymáhaní nároku zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou povinné ex offo skúmať, či vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, či bolo alebo nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Táto povinnosť priamo vyplýva i z ust. § 17 ods. 2 zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov účinného od 23. 12. 2015, v zmysle ktorého, ak sa v konaní uplatňuje alebo vymáha nárok zo zmenky, z úradnej povinnosti sa prihliadne na skutočnosti odôvodňujúce námietky podľa odseku 1, ktoré by ten, kto je žalovaný zo zmenky mohol uplatniť, ak jeho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Uvedené znamená, že exekučný súd je povinný prihliadať k tomu, či bola povinnému v konaní pred všeobecnými, ale aj rozhodcovskými súdmi poskytnutá taká primeraná ochrana, aká mu patrí ako spotrebiteľovi podľa predpisov o spotrebiteľskom práve.
24. V prejednávanej exekučnej veci si teda oprávnený uplatňoval pohľadávku priznanú rozhodcovským rozsudkom vydaným dňa 02. 04. 2012 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava pod sp. zn. SR 12082/11.
25. Z predloženého návrhu oprávneného zo dňa 31. 03. 2014 (spísaného pred súdnym exekútorom vo forme zápisnice) na vykonanie exekúcie oprávnený výslovne uviedol, že právny vzťah vznikajúci na základe zmluvy o úvere nie je vzťahom spotrebiteľským. V priebehu exekučného konania súdny exekútor, ktorý bol poverený vykonaním exekúcie, postúpil súdu doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku a zároveň žiadal, aby súd preskúmal, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, písm. m/ Exekučného poriadku, alebo rozhodol o pokračovaní exekúcie. V doplnení návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 21. 01. 2016 oprávnený uviedol, že exekučný titul bol vydaný ak dôsledok riadne vykonaného súdneho konania, v ktorom boli dodržané všetky zásady spravodlivosti. Skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným sa stali predmetom dokazovania a strany sporu voči nim mali možnosť uplatniť akékoľvek relevantné námietky. Opísané skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným nespochybnil ani sám povinný podaním žaloby podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z.z.
26. Odvolací súd je toho názoru, že exekučný súd ako súd prvej inštancie vo veci správne rozhodol, keď vyhlásil exekúcie za neprípustnú a zastavil ju, i keď z iných právnych dôvodov. Vec správne právne posúdil tak, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom (POHOTOVOSŤ, s.r.o.) a dlžníkom (povinný v exekučnom konaní), ktorý bol zabezpečený zmenkou, je potrebné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah. Právny inštitút zmenky je založený na pomerne prísnej formálnosti zmenkových vzťahov, táto formálnosť samotná by však nemala vychyľovať práva zo zmenkového vzťahu plynúce v prospech jednej zo zúčastnených strán. Túto skutočnosť je treba akcentovať najmä za situácie, kedy zmenková prax inklinuje k využívaniu zaisťovacej funkcie zmeniek vo vzťahu k spotrebiteľom ako subjektom, od ktorých reálne nemožno očakávať hlbšie poznatky z oblasti zmenkového práva. V súdnom konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul, sa uplatňoval nárok zo zmenky, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. Opak sa zo žiadneho dôkazu nepreukázal, pričom dôkazné bremeno bolo jednoznačne na strane oprávneného.
27. V predmetnej veci a k námietke oprávneného ohľadne povahy právneho vzťahu, vzniknutého medzi účastníkmi zmluvy o úvere zo dňa 15.12.2010 je potrebné uviesť, že táto zmluva o úvere je štandardnou formulárovou zmluvou používanou veriteľom na poskytovanie finančných prostriedkov fyzickým osobám ako i podnikateľom, v ktorej sa vypisuje meno, priezvisko, bydlisko dlžníka, číslo zmluvy, rodné číslo a podobne. V predloženej zmluve o úvere je vyplnené i obchodné meno a IČO dlžníka, ako i číslo živnostenského registra dlžníka a prehlásenie dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. S poukazom na obsah predloženej zmluvy a údajov v nej uvedených o dlžníkovi však nemožno vyvodiť záver, ktorý tvrdí oprávnený v podanom odvolaní, že sa jedná o právny vzťah medzi dvomi podnikateľmi, na ktorý sa neaplikujú ustanovenia spotrebiteľského práva. Na
jednoznačné posúdenie charakteru právneho vzťahu ako obchodno-právneho vzťahu nestačí uvedenie obchodného mena, identifikačného čísla dlžníka, čísla živnostenského registra, ani údaj o tom, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania a to z dôvodu, že predložená zmluva o úvere je predtlačenou formulárovou zmluvou, ktorú používa veriteľ na poskytovanie úverov tak pre fyzické osoby ako i pre podnikateľov a sú v nej uvedené i údaje o rodnom čísle, čísle občianskeho preukazu a pod. V predloženej zmluve o úvere, Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru a ani v predloženej zmenke nie je jednoznačný údaj o tom, že by bol úver poskytnutý dlžníkovi ako živnostníkovi za účelom podnikania. Odvolací súd považuje za správny právny názor súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o úvere zo dňa 15. 12. 2010 je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase jej uzavretia (teda v znení účinnom od 01. 01. 2008), podľa ktorého je irelevantná právna forma zmluvy, a teda medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Uvedenú zmluvu uzatvoril dodávateľ
- oprávnený ako právnická osoba, pričom pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (ust. § 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka), resp. oprávnený takéto konanie povinného nepreukázal. Na tomto konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že povinný je v zmluve o úvere identifikovaný jeho obchodným menom (Štefan Petrík), miestom podnikania, číslom živnostenského registra a zároveň je tu uvedené i jej IČO. V zmluve o úvere je povinný totiž zároveň identifikovaný svojim bydliskom a rodným číslom. Za použitia interpretačného pravidla v ust. § 54 Občianskeho zákonníka je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv uprednostniť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím je potrebné dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, teda oprávneného. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, t. j. spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti, pričom podľa názoru súdu, bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o poskytnutí úveru na výkon podnikania, ktorý nepreukazuje konkrétny účel a konkrétnu súvislosť s podnikaním účastníka zmluvy a navyše, ak je tento údaj v zmluve len súčasťou vopred pripraveného tlačiva. V tomto smere je potrebné poukázať na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 243/07 zo dňa 01. 09. 2008, z ktorého vyplýva, že ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v prospech strany, ktorá ich do zmluvy nenapísala, v danom prípade v prospech povinnej. Inak povedané, označenie dlžníka v zmluve o úvere je spravodlivé vykladať v prospech dlžníka - povinného, ktorý text tejto zmluvy vopred nevyhotovil. Za danej situácie teda možno nejasné označenie povinného hodnotiť ako pokus o vyňatie posudzovaného vzťahu spod ochranného spotrebiteľského režimu. Odvolací súd teda nemal pochybnosť o tom, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa 15. 12. 2010 je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka aj s ohľadom na predmet činnosti oprávneného a postavenie povinného. V zmysle ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď na vzťah účastníkov konania aplikoval aj príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa. 28. Z právnej úpravy citovanej v bode 19 tohto uznesenia vyplýva, že minimálne od 23. 12. 2015 existuje povinnosť exekučného súdu v prípade, ak zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, ex offo prihliadať na všetky námietky, ktoré by mohol spotrebiteľ voči vystaviteľovi zmenky, jej majiteľovi, či predošlému majiteľovi uplatniť. Uvedené znamená, že v exekučnom konaní exekučný súd prihliadne osobitne na to, či v základnom konaní bolo alebo nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, prípadne na rozpor plnenia s dobrými mravmi.
29. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, pričom sa vysporiadal i s podstatnými tvrdeniami oprávneného v podanom odvolaní.
30. Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného zo dňa 18. 03. 2017 proti II. výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie (súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie, ktoré je povinný uhradiť oprávnený), odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie účastníkov exekučného konania nesprávne poučil, keď v poučení napadnutého uznesenia uviedol, že proti predmetnému uzneseniu je prípustné odvolanie. Odvolací súd je toho názoru, že proti rozhodnutiu o nároku na náhradu trov exekúcie (II. výrok napadnutého uznesenia) odvolanie nie je prípustné.
31. Oprávnený vo svojom odvolaní vyslovene neuviedol, proti ktorému výroku napadnutého uznesenia podáva odvolanie, a tak odvolací súd toto odvolanie vyhodnotil ako odvolanie podané proti uzneseniu zo dňa 24. 02. 2017 v celom rozsahu, teda i proti výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že súdny exekútor na náhradu trov exekúcie, ktoré je povinný uhradiť oprávnený (II. výrok).
32. Trovy exekúcie sú osobitný inštitút upravený v ust. § 200 a nasl. Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. 03. 2017), pričom Exekučný poriadok odvolanie proti rozhodnutiu o nároku na náhradu trov exekúcie nepripúšťa. Ak by zákonodarca chcel pripustiť proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie, bol by to vyjadril v Exekučnom poriadku tak, ako to je pri iných inštitútoch v exekučnom konaní uvedené priamo v Exekučnom poriadku. Ustanovenie § 200 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. 03. 2017) výslovne neupravuje možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu o nároku na náhradu trov exekúcie, preto odvolací súd, s prihliadnutím na dôkaz opaku (a contrario), odvolanie oprávneného zo dňa 18. 03. 2017 proti výroku o nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému ako neprípustné podľa ust. § 386 písm. c/ CSP odmietol. Odvolací súd považuje za dôležité poznamenať, že vo vzťahu k trovám exekúcie nie je možné aplikovať ustanovenie § 357 písm. m/ CSP, v zmysle ktorého je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. Trovy exekúcie predstavujú osobitný inštitút upravený Exekučným poriadkom, ktorý je odlišný od trov konania, pričom rozhodnutie o trovách exekúcie nemožno podľa názoru odvolacieho súdu ani „primerane“ subsumovať pod rozhodnutie „o nároku na náhradu trov konania“ podľa ust. § 357 písm. m/ CSP.
33. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a zákonné ustanovenia rozhodol odvolací súd tak, že odvolanie oprávneného zo dňa 18. 03. 2017 proti výroku o nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému odmietol.
34. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že náhradu trov odvolacieho konania v tomto konaní úspešnému povinnému nepriznal, pretože mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
35. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.