Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (19)Uznesenie_7Co-101-2017.pdf
PDF · 96.97 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/101/2017
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMAŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XXX/XX, K., o zaplatenie sumy 4.078,10 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 10C/66/2014-96 zo dňa 24.08.2016 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a zároveň rozhodol, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 4.078,10 eura, úroku z omeškania zo splátok za obdobie od 11.12.2010 do 10.9.2013 vo výške 249,77 eura, ročného úroku z omeškania vo výške 8,50 % zo sumy 4.078,10 eura od 11.9.2013 do zaplatenia a trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka zo dňa 4.11.2009 s postupcom SLSP, a.s., mu postúpil postupca pohľadávku voči žalovanému vyplývajúcu zo Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej dňa 13.4.2006, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov. Na základe tejto zmluvy veriteľ poskytol žalovanému peňažné prostriedky a zmluva spĺňa podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka a Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Pohľadávka ku dňu postúpenia predstavovala sumu 7.529,41 eura a pozostávala z istiny 6.729,93 eura a úroku z omeškania 799,48 eura. Podľa zmluvy postupca poskytol žalovanému úver vo výške 4.315,21 eura, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 62,74 eura vždy k 10. dňu v mesiaci. Predmetom tohto konania sú splátky úveru splatné od 10.12.2010 do 10.4.2016 v počte 65 a celkovej výške 4.078,10 eura; splátky pôvodne splatné od 20.9.2013 do 10.4.2016 sa stali splatnými dňa 10.9.2013, kedy vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Úrok z omeškania v zmysle § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka si uplatnil počnúc dňom splatnosti každej splátky úveru samostatne a pri splátkach, ktorých splatnosť mala vzniknúť po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru dňa 10.9.2013, si uplatnil úrok z omeškania od tohto dňa.
2. Po vykonanom dokazovaní súd zistil, že medzi pôvodným veriteľom - Slovenská Sporiteľňa, a.s., Bratislava, a žalovaným došlo dňa 13.4.2006 k uzavretiu zmluvy o splátkovom úvere č. 0212196025 podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov a veriteľ poskytol žalovanému spotrebný bezúčelový úver vo výške 130.000 Sk (4.315,21 eura) na premenlivú úrokovú sadzbu 11,50 % ročne v deň uzatvorenia zmluvy. Úver sa žalovaný zaviazal splácať po dobu 120 mesiacov mesačnými splátkami vo výške 1.890 Sk (62,37 eura) vždy k 10. dňu v kalendárnom mesiaci, prvá splátka bola splatná 10.5.2006, posledná 10.4.2016. Poplatok za poskytnutie úveru dohodli sumou 1.600 Sk (53,11 eura), poplatok za správu úveru 50 Sk (1,67 aura). Ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) určili v rozsahu 5,79 %. V článku II bod 2 dlžník vyhlásil, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené zverejnením, za ktorých sa bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky banky pre poskytovanie splátkových a kontokorentných úverov a povolených prečerpaní fyzickým osobám nepodnikateľom s účinnosťou od 1.2.2006. Predmetom tohto konania sú splátky splatné od 20.9.2013 do 10.4.2016 v počte 65 a celkovej výške 4.078,10 eura. Splátky pôvodne splatné od 20.9.2013 do 10.4.2016 sa stali splatnými dňa 10.9.2013, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru prípisom zo dňa 22.8.2013. Podľa tejto výzvy dlžnú čiastku 7.529,41 eura pozostávajúcu z istiny 6.729,93 eura, úroku z omeškania k 4.11.2009 v sume 799,48 eura, mal žalovaný zaplatiť v lehote do 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Žalovaný si svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy, t.j. riadne splácať úver, neplnil. Vyplýva to z výkazu transakcií na jeho účte predloženého súdu žalobcom. Žalobca podľa jeho tvrdenia pohľadávku nadobudol od SLSP, a.s., Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1105/2009/CE uzavretej dňa 4.11.2009. Podľa Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok žalovaný bol v omeškaní so splácaním úveru ku dňu postúpenia pohľadávky 1243 dní, ale predčasnú splatnosť úveru vyhlásil až žalobca listom zo dňa 22.8.2013.
3. Toto rozhodnutie súd odôvodnil s odkazom na ustanovenia § 52 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 28.2.2007, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, a dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Ďalej súd poukázal na ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.2014, § 5b Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, doplneného zákonom č. 102/2014 Z. z., § 100 ods. 1, § 101, § 3 a § 565 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. v znení zákona č. 102/2014 Z.z. súd skúmal, či zmluva o splátkovom úvere je spotrebiteľskou zmluvou a či na tento právny vzťah treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Napriek tomu, že úverová zmluva je absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom v zmysle Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 6 písm. d/ a § 497 a nasl. Obchodného zákonníka), v tejto veci ide o právny vzťah zmluvných strán na základe spotrebiteľskej zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi veriteľom (t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti okrem iného poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania). Účelom zákona o spotrebiteľských úveroch je ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany na odstránenie nerovnováhy v zmluvnom vzťahu, kde oproti spotrebiteľovi vystupuje profesionálny dodávateľ, ktorý má väčšiu vyjednávaciu silu, vzhľadom na skúsenosti, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Z citovaného ustanovenia § 52 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka teda vyplýva, že všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. To znamená, že aj pri posúdení premlčania práva zo spotrebiteľskej zmluvy treba aplikovať ustanovenia § 100 ods.1 a 101 Občianskeho zákonníka o premlčaní. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť) možno odvrátiť námietkou. Premlčanie je teda uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul, bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané. Použitie tejto námietky má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch.
Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u súdu svojho práva.
4. S ohľadom na uvedené súd skúmal, či si žalobca právo uplatnil v zákonom stanovenej premlčacej dobe. Podľa Prílohy č.1 k Zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 4.11.2009 počet dní omeškania žalovaného so splácaním úveru je 1243. Z transakcií na účte žalovaného predloženého žalobcom vyplýva, že žalovaný na úvere zaplatil 2.890 Sk (95,93 eura), a to dňa 8.6.2006 sumu 1.890 Sk a dňa 20.12.2006 sumu 1.000 Sk. Veriteľ mohol odstúpiť od zmluvy, keďže žalovaný nesplácaním úveru v súlade so zmluvnými podmienkami závažne porušil podmienky zmluvy, a mal aj možnosť žiadať od dlžníka celý zostatok úveru vrátane jeho príslušenstva. Účelom tohto zákonného ustanovenia pojatého aj do VOP je, aby veriteľ mohol bezodkladne vykonať úkony, ktorými návrat ním poskytnutých finančných prostriedkov mohol čím skôr dosiahnuť. Ak veriteľ i napriek takejto možnosti po dobu dlhšiu ako 3 roky nevykoná žiaden úkon za účelom nápravy, resp. za účelom bezodkladného uplatnenia svojich právnych nárokov voči dlžníkovi, sleduje tým protizákonné predlžovanie premlčacej doby, pričom dlžníka zaťažuje nespočetnými poplatkami, vysokým zmluvným úrokom z omeškania a zmluvnými úrokmi. Takáto nekalá obchodná praktika je v rozpore s dobrými mravmi a preto nemôže požívať zákonnú ochranu. Žalobca mal možnosť uplatniť si predmetnú pohľadávku voči žalovanému na súde dňa 11.1.2007 a od nasledujúceho dňa, t.j. od 12.1.2007 mu plynula 3-ročná premlčacia doba na podanie žaloby na súd a skončila dňom 12.1.2010. Žaloba bola súdu doručená až 13.11.2013, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, preto celá pohľadávka je premlčaná. Z toho dôvodu pre premlčanie uplatneného práva nebolo možné žalobcovi priznať uplatnenú pohľadávku, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Výrok o trovách konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1 CSP s tým, že žalobca vo veci úspech nemal a žalovanému žiadne trovy nevznikli.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, resp. rozsudok v tejto časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a toto rozhodnutie nie je ani preskúmateľné. Pokiaľ súd ustálil, že jeho právo je premlčané, lebo premlčacia doba začala plynúť od 12.03.2007, tak takýto záver je svojvoľný a nerešpektujúci skutkový stav veci, čím mu súd odňal možnosť konať pred súdom a porušil aj jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu. On si uplatnil len nepremlčané splátky úveru, teda splátky splatné od 10.12.2010 do konečnej splatnosti úveru - 10.04.2016. Nie je preto zrejmé, na základe akých skutočností súd vyhodnotil, že konaním právneho predchodcu žalobcu došlo k nezákonnému predĺženiu premlčacej doby. Oprávnenie pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti je oprávnením, nie však povinnosťou veriteľa. Právny predchodca nevyužil právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti dlhu a túto vyhlásil až žalobca listom zo dňa 22.08.2013 a mimoriadna splatnosť nastala ku dňu 10.09.2013 podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Závery súdu prvej inštancie preto nemajú oporu v zákone. Ak veriteľ svoje právo nevyužil, plynie premlčacia doba v súlade s ustanovením § 103 Občianskeho zákonníka pre každú splátku samostatne. Jeho nárok preto nie je premlčaný, aj keď je toho názoru, že bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, lebo ide o tzv. absolútny obchodno-záväzkový vzťah. Podľa § 397 Obchodného zákonníka je totiž premlčacia doba upravená na štyri roky. V tomto smere poukázal na úryvky niektorých súdnych rozhodnutí. Premlčacia doba začala plynúť dňa 11.09.2013 a uplynula by až dňa 11.09.2017. Žaloba bola podaná v rámci tejto lehoty a jeho nárok nemožno považovať za premlčaný ani len v časti.
6. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.
7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016, ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“), prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Pritom postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1, 2 prvej vety CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
8. Z obsahu spisu vyplýva ten skutkový stav, ktorý opísal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku a ktorým bol odvolací súd viazaný. Žalobca svoju aktívnu legitimáciu odvodzoval zo zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej dňa 04.11.2009 so Slovenskou sporiteľňou, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, ako postupcom, pričom tento pôvodný veriteľ so žalovaným ako dlžníkom uzavrel dňa 13.04.2006 zmluvu o splátkovom, na základe ktorej mu poskytol úver bezúčelový vo výške 130.000 Sk a dlžník sa zaviazal úver splácať tak, ako to uviedol aj súd prvej inštancie s počiatkom splácania prvej splátky dňa 10.05.2006 a s konečnou splatnosťou dňa 10.04.2016 vždy k 10. dňu v mesiaci, a to s odkazom na ustanovenia Všeobecných obchodných podmienok a Obchodného zákonníka. Pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s., (postupca) zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 04.11.2009 postúpil svoju pohľadávku žalobcovi (postupníkovi) a s ohľadom na tento dátum je zrejmé, že k postúpeniu pohľadávky zo strany banky na žalobcu došlo pred uplynutím doby konečnej splatnosti úveru, pričom do momentu postúpenia k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti bankou nedošlo. Banka oznámila dlžníkovi až samotné postúpenie pohľadávky žalobcovi. Žalobca v konaní uvádzal, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, a preto právne vzťahy zo zmluvy o úvere sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Zároveň poukazoval na to, že ním uplatnené právo nie je premlčané.
9. S ohľadom na obsah spisu a obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že vzťah z prezentovanej zmluvy o splátkovom úvere je vzťahom spotrebiteľským, pričom v tomto hodnotení sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, na ktorý v podrobnostiach poukazuje. Na druhej strane však odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie sa v tomto individuálnom spotrebiteľskom spore nezaoberal dodržaním povinností banky ako pôvodného veriteľa v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“), ktoré sa týka postupu banky vo vzťahu k dlžníkovi pred postúpením pohľadávky, a to najmä v nadväznosti na ustanovenie § 295 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, a aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní žalobcu urobil záver, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je dostatočne preskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezodpovedá úplne požiadavke presvedčivosti súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), a to v časti nielen podrobnejšieho zdôvodnenia záveru o premlčaní pohľadávky, ale najmä v súvislosti s posúdením aktívnej legitimácie žalobcu ako postupníka. Súd prvej inštancie sa primárne zaoberal premlčaním práva žalobcu, no vec z hľadiska splnenia podmienok ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách neposudzoval a žalobca prirodzene túto okolnosť ani nekomentoval. Odvolací súd aj s ohľadom na aktuálnu rozhodovaciu prax všeobecných súdov dospel k tomu, že kvalifikované posúdenie veci z tohto aspektu je prednostné, pretože v prípade ustálenia záveru o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky by bolo nutné prijať záver, že aktívna legitimácia žalobcu na uplatnenie si predmetnej pohľadávky nie je daná, a zamietnutie žaloby by bolo možné oprieť primárne práve o tento dôvod.
10. Odvolací súd v súvislosti s uvedeným konštatoval, že súd sa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal s posúdením aktívnej legitimácie žalobcu na podklade splnenia podmienok právneho úkonu postúpenia pohľadávky banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom bol povinný sa tým zaoberať v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je (absolútne) neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Zákon o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky (04.11.2009) v ustanovení § 92 ods. 8 stanovil nasledovné: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“
11. S ohľadom na citované zákonné ustanovenie bolo dôvodné podrobnejšie zaoberať sa tým, či žalobca, na ktorom spočíva dôkazné bremeno, listinnými dôkazmi (ktoré mu pri postúpení banka bola povinná odovzdať) dostatočne preukázal, že banka pred postúpením pohľadávky vyzvala žalovaného na zaplatenie niektorej časti, resp. celej časti v tom čase nesplateného peňažného záväzku, v dôsledku čoho by bol s platením dlhu v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a či následne žalobcovi postúpila svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku. Ak totiž banka postúpila svoju pohľadávku žalobcovi bez splnenia zákonnej povinnosti písomnej výzvy a vo výške nad rámec v tom čase splatných dlžných súm, bolo potom potrebné súdom prvej inštancie zhodnotiť súlad takéhoto právneho úkonu postúpenia pohľadávky so zákonom a urobiť záver o platnosti či neplatnosti takéhoto právneho úkonu (§ 39, § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Záver o premlčaní pohľadávky žalobcu tak bol vyslovený predčasne.
12. Vzhľadom na uvedené bolo nutné najskôr posúdiť platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky žalobcovi bankou a v prípade zistenia, že tento právny úkon je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný pre rozpor so zákonom o bankách pri nesplnení zákonných podmienok, bolo nutné žalobu zamietnuť z dôvodu, že na základe neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky žalobca nemohol platne nadobudnúť právo na zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere voči žalovanému, t.j. že nebol nositeľom práva, a teda nebol ani aktívne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby. Odvolací súd podotýka, že v čase postúpenia pohľadávky nebol celý dlh zo zmluvy o úvere splatný, keďže aj sám žalobca tvrdil, že banka mimoriadnu splatnosť nevyhlásila, a teda v čase postúpenia pohľadávky banka vôbec nebola oprávnená postúpiť celý dlh, t. j. aj vrátane v budúcnosti splatných splátok. Banka bola oprávnená žalobcovi postúpiť len v tom čase splatný dlh, a to len po predchádzajúcej výzve doručenej žalovanému podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.
13. Keďže z uvedených dôvodov neboli v tejto veci dané podmienky ani na potvrdenie napadnutého rozsudku a ani na jeho zmenu, odvolací súd tento rozsudok v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec podľa § 391 ods. 2 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie preto vo veci opätovne rozhodne viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) a svoje nové rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo požiadavke presvedčivosti a prekúmateľnosti (§ 220 ods. 2 CSP). V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).
14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).