Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Csp-87-2017.pdf
PDF · 127.03 KB
Case nature
Area
Subarea
23Csp/87/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní pred sudkyňou JUDr. Adrianou Mazúchovou, v právnej veci žalobcu Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpeného právnym zástupcom Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, proti žalovanému I. Š., T.. XX.XX.XXXX, U. H. Š. H. XXX, XXX XX Š. H., štátny občan SR, o zaplatenie 1.241,31 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.241,31 Eur, a to v pravidelných mesačných splátkach vo výške 100,-Eur splatných k 20-temu dňu v mesiaci, počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky, má za následok splatnosť celého plnenia.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.
III. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 95,08 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 15.06.2017 domáhal voči žalovanému zaplatenia neuhradenej istiny úveru vo výške 1.241,31 Eur, vyčíslených úrokov vo výške 31,37 Eur za obdobie do 18.09.2014 spolu s úrokmi vo výške 24,50 % p.a. zo sumy 1.241,31 Eur od 07.10.2014 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 12.09.2012 uzavrel žalobca ako veriteľ s poručiteľom žalovaného ako dlžníkom zmluvu o úvere - dostupná pôžička č.XXXXXXXXXX (ďalej len „úverová zmluva“), na základe ktorej poskytol poručiteľovi žalovaného peňažné prostriedky vo výške 2.000,- Eur. Poručiteľ dňa 26.08.2014 zomrel, v dôsledku čoho žalobca v súlade s všeobecnými obchodnými podmienkami vyhlásil úver za predčasne splatný dňom 18.09.2014. Žalovaný je zákonným dedičom po poručiteľovi a v zmysle rozhodnutia o dedičstve nadobudol po poručiteľovi dedičstvo v hodnote 10.000,-Eur, preto podľa § 470 Občianskeho zákonníka zodpovedá za poručiteľove dlhy. Žalovaný poslednú úhradu vykonal dňa 06.10.2014. Výšku žalovanej sumy žalobca vyčíslil v zmysle predloženého „Aktuálneho stavu úveru“, vyhotoveného ku dňu 31.05.2017, v ktorom sú uvedené jednotlivé platby a spôsob ich započítania. Žalovaný dlžnú sumu nezaplatil, preto uplatnil žalobca svoj nárok žalobou na súde.
2. Uznesením zo dňa 23.08.2017 súd v súlade s § 167 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. z 21.mája 2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k doručenej žalobe a poučil ho o jeho procesných právach a povinnostiach. Spolu s uznesením súd dňa 29.09.2017 doručil žalovanému žalobu s prílohami.
3. Žalovaný sa k doručenej žalobe nevyjadril.
4. Na prejednanie žaloby súd nariadil pojednávanie na deň 28.02.2018, na ktoré sa žalobca nedostavil. Právny zástupca žalobcu podaním doručeným súdu elektronicky dňa 21.02.2018 ospravedlnil svoju neúčasť a neúčasť žalobcu na vytýčenom termíne pojednávania a výslovne súhlasil, aby sa konalo v jeho neprítomnosti. Nakoľko dôvody na odročenie pojednávania podľa § 183 CSP splnené neboli, súd podľa § 180 CSP rozhodol o pojednávaní v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu a podanú žalobu prejednal za osobnej účasti žalovaného.
5. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením obsahu žaloby, pripojenými listinnými dôkazmi, písomnými vyjadreniami strán, výsluchom žalovaného a v súlade s § 151 ods. 1 CSP rozhodol na základe nesporných skutkových tvrdení a listinných dôkazov založených v súdnom spise. Súd zistil tento skutkový a právny stav.
6. Z predložených a vykonaných dôkazov súd zistil, že dňa 12.09.2012 uzavrel žalobca ako veriteľ s I. Š.Y., T.. XX.XX.XXXX ako dlžníkom Zmluvu o úvere dostupná pôžička č.XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol dlžníkovi poskytnutý hotovostný spotrebiteľský úver vo výške istiny 2.000,-Eur. Úver bol poskytnutý pri úrokovej sadzbe 24,50 % p.a., RPMN 29,45 %; priemerná RPMN bola 21,30 %. Žalovaný sa zaviazal splatiť úver 48 pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 66,-Eur, splatnými k 12. dňu príslušného kalendárneho mesiaca, s termínom splatnosti prvej splátky 12.10.2012 a poslednej splátky 12.09.2016. Podľa časti III, bod 3.11 písm. k/ obchodných podmienok k úverovej zmluve, ak klient zomrel a medzi bankou a dedičmi nedošlo bez zbytočného odkladu k inej dohode, je banka oprávnená postupovať podľa bodu 3.12 a vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.
7. Z osvedčenia o dedičstve po I. Š.Y., T.. XX.XX.XXXX, zomrelom dňa 26.08.2014, sp.zn. 19D/88/2014-17, Dnot187/2014 zo dňa 28.11.2014 súd zistil, že dedičstvo po zomrelom nadobudol žalovaný. Čistá hodnota dedičstva bola stanovená sumou 9.255,28 Eur.
8. Z predloženej výzvy na úhradu dlžnej sumy zo dňa 08.10.2015 súd zistil, že žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie úverovej pohľadávky v celkovej výške 1.547,11 Eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 1.241,31 Eur a úrokov vo výške 305,80 Eur.
9. Súd z listinného dôkazu „Aktuálny stav úveru ku dňu 31.05.2017“ na č. l. 22 až 24 spisu zistil, že sa jedná o výpis k úverovej zmluve č.XXXXXXXXXX, ktorý viedol žalobca. Z predloženého výpisu súd zistil, že čerpanie úverových prostriedkov bolo realizované dňa 20.09.2012 v celkovej výške 2.000,-Eur. Z výpisu súd ďalej zistil, že žalovaný na úver celkovo zaplatil sumu 1.695,38 Eur, z čoho suma 758,69 Eur bola započítaná na úhradu istiny, suma 87,62 Eur na úhradu poplatkov a suma 849,07 Eur na úhradu úrokov. Ku dňu zosplatnenia tak zostala neuhradená istina vo výške 1.241,31 Eur (2000-758,69).
10. Podľa § 290 CSP, spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.
11. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, kde žalobca vystupuje ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ. Hoci uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere je vo svojej podstate zmluvou o úvere podľa § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“) a predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah podľa § 261 ods. 3 písm. d) ObchZ, je zrejmé, že predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože dlžník pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Súd má za to, že právny vzťah medzi stranami sporu, založený uzavretou zmluvou o úvere, je spotrebiteľským vzťahom, preto je ho potrebné posúdiť aj podľa ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) o spotrebiteľských zmluvách a zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), a to s prihliadnutím na právnu úpravu platnú v čase uzavretia zmluvy o úvere. Tzv. spotrebiteľské zmluvy, i keď sú upravené v Občianskom zákonníku, totiž nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len výlučne na občianskoprávne vzťahy, ale príslušné ustanovenia je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, a to bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah. Ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať v súlade s obsahom smernice 93/13/EHS v zmysle princípu tzv. nepriameho účinku smernice, podľa ktorého súd je povinný vykladať vnútroštátne právo
v súlade s cieľmi, ktoré boli sledované touto smernicou - táto sa nevzťahuje len na zmluvy podľa Občianskeho zákonníka (ako to vyplýva z uvedeného § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ale na všetky zmluvy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Súd na právny vzťah aplikoval aj zákon č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
12. Pri právnom posúdení veci súd aplikoval nasledovné zákonné ustanovenia právnych predpisov:
Podľa § 497 ObchZ, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 502 ods. 1 prvá veta ObchZ, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom, alebo na základe zákona.
Podľa § 503 ods. 3 ObchZ, dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.
Podľa § 504 ObchZ, dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v dojednanej lehote, inak do 1 mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal.
Podľa § 506 ObchZ, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, je veriteľ oprávnený do zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.
Podľa § 369 ods. 1 ObchZ v znení platnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 2 zákona č. 129/2010 Z.z. , na účely tohto zákona sa rozumie: a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, g) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok, h) celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, i) ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19, j) úrokovou sadzbou spotrebiteľského úveru úroková sadzba vyjadrená ako fixné alebo variabilné percento, ktoré sa na ročnom základe uplatňuje z výšky čerpaného spotrebiteľského úveru, k) fixnou úrokovou sadzbou spotrebiteľského úveru jedna úroková sadzba spotrebiteľského úveru dohodnutá medzi veriteľom a spotrebiteľom v zmluve o spotrebiteľskom úvere na celú dobu trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo viac úrokových sadzieb spotrebiteľského úveru dohodnutých medzi veriteľom a spotrebiteľom v zmluve o spotrebiteľskom úvere na čiastkové obdobia s výhradným použitím fixného konkrétneho percenta; ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie sú stanovené všetky úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, úroková sadzba spotrebiteľského úveru sa považuje za fixnú iba na tie čiastkové obdobia, na ktoré sú úrokové sadzby spotrebiteľského úveru určené výhradne použitím fixného konkrétneho percenta dohodnutého pri uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, l) celkovou výškou spotrebiteľského úveru maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať náležitosti uvedené v tomto zákonnom ustanovení.
Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa § 460 OZ dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.
Podľa § 470 ods. 1 OZ dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou.
13. Po preskúmaní obsahu zmluvy má súd za to, že uzavretá zmluva o úvere spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. Poskytnutý úver nie je preto možné podľa ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č.129/2010 Z.z. považovať za bezúročný a bez poplatkov.
14. Na základe vykonaného dokazovania a po právnom posúdení súd dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná, preto súd podanej žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.241,31 Eur, ktorá predstavuje neuhradený zostatok istiny poskytnutého úveru. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca ako veriteľ uzavrel s dlžníkom dňa 12.09.2012 zmluvu o úvere, na základe ktorej žalobca poskytol dlžníkovi úver vo výške 2.000,-Eur, z ktorého dlžník na istene uhradil sumu 758,69 Eur. Neuhradená tak zostala istina vo výške 1.241,31 Eur. Tieto skutočnosti žalovaný nepoprel, neboli teda v zmysle § 151 ods. 1 CSP medzi stranami sporné a vyplývajú z vykonaného dokazovania. Z predloženého osvedčenia o dedičstve mal súd preukázané, že dlžník dňa 26.08.2014 zomrel, pričom dedičstvo po zomrelom nadobudol žalovaný, ktorý ako dedič zodpovedá podľa § 470 Občianskeho zákonníka za poručiteľove dlhy do výšky čistej hodnoty nadobudnutého dedičstva, ktorá bola v osvedčení o dedičstve stanovená sumou 9.255,28 Eur. Súd preto podanej žalobe v časti uplatnenej istiny vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.241,31 Eur.
15. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Súd žalobe nevyhovel v časti uplatnených zmluvných úrokov vyčíslených sumou 31,37 Eur, nakoľko žalobca v tejto časti uplatnený nárok nepreukázal, keďže súdu nepredložil špecifikáciu žalovaného nároku, z ktorej by bolo možné posúdiť oprávnenosť vyúčtovaných úrokov. Z predloženého aktuálneho zostatku úveru ku dňu 31.05.2017 táto suma nevyplýva a jej dôvodnosť nebolo možné overiť.
16. Podľa § 215 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
17. Podľa § 217 ods. 1 CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté.
18. Podľa ustanovenia § 132 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Základnou zákonnou povinnosťou žalobcu v civilnom sporovom konaní je teda opísať rozhodujúce skutočnosti svojho nároku, ktoré následne vykonaním dokazovania dôkazmi označenými alebo predloženými žalobcom budú potvrdené alebo vyvrátené, keď v právnej úprave účinnej od 01.07.2016 už zákonodarca výslovne uvádza, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy (§ 132 ods. 2 CSP). Súd musí mať nárok pri jeho priznaní dostatočne preukázaný, vyčíslený z jednotlivých položiek tak, aby mohol v rámci rozhodovacej činnosti prekontrolovať a posúdiť celkovú výšku žalobcom uplatneného nároku. Úlohou súdu v sporovom konaní nie je pátrať z čoho a za aké obdobie uplatnený nárok pozostáva, nakoľko by tým súd zasiahol do rovnosti postavenia strán sporu. Je povinnosťou žalobcu svoj nárok jednoznačne predloženými dôkazmi preukázať. Úlohou súdu je len oboznámiť sa s predloženými dôkazmi a posúdiť, či obsah predložených dôkazov zodpovedá tvrdenému skutkovému stavu a dostatočne preukazuje dôvodnosť uplatneného nároku, a to nielen čo do jeho právneho základu ale aj jeho výšky. Žalobca v konaní nevyužil možnosť plniť dôkaznú povinnosť ani účasťou na pojednávaní, na ktorom súd podľa § 182 ods. 2 CSP uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie a uviedol predbežné právne posúdenie veci. Ak však strana nesplní, resp. nedostatočne splní svoju dôkaznú povinnosť, súd nemá povinnosť vykonávať iné dokazovanie, ale rozhodne na základe výsledkov dokazovania navrhnutého stranami sporu a bez návrhu ďalšie dôkazy nevykonáva (§ 185 ods. 2 CSP). Súd teda rozhodne na základe zisteného skutkového stavu, ktorý sa zisťuje procesným postupom podľa CSP (§ 215 ods. 1, 2 CSP) a dopad núdze tvrdenia a dôkaznej núdze pripočíta tej strane, na ktorej podľa predpisov hmotného práva leží povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Hoci skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP), neznamená to, že tieto skutkové tvrdenia si má vyvodzovať súd z predložených listín a rovnako to neznamená, že tieto skutkové tvrdenia by nemali byť dôkazmi preukázané, keďže v meritórnom rozhodnutí je povinnosťou súdu jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, a ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie (§ 220 ods.2 CSP). Keďže oprávnenosť uplatneného nároku na zaplatenie vyčíslených úrokov vo výške 31,37 Eur nebolo možné z predložených dôkazov posúdiť, súd v tejto časti žalobu zamietol.
19. Súd žalobu ako nedôvodnú zamietol aj v časti uplatnených zmluvných úrokov vo výške 24,50 % ročne zo sumy 1.241,31 Eur od 07.10.2014 do zaplatenia, t.j. za obdobie po zosplatnení úveru do zaplatenia, nakoľko veriteľovi za obdobie po zosplatnení úveru prináležia len úroky z omeškania, ktoré však žalobou uplatnené neboli. Nakoľko je súd podľa § 216 CSP viazaný rozsahom podanej žaloby, nebolo možné žalobcovi priznať nárok na úroky z omeškania, keďže tento nárok žalobca žalobou neuplatnil.
20. Súd nevyhovel žalobe v časti pokračujúcich zmluvných úrokov uplatnených za obdobie omeškania, t.j. po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru do jeho zaplatenia a tento uplatnený nárok zamietol ako nedôvodný, a to s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, v zmysle ktorej zmluvné úroky z úveru patria veriteľovi len do splatnosti úveru (rozhodnutie NS SR č.k. 4 Obo 143/98, resp. nález US SR IV. 476/2012 z 18.9.2012, rovnako posledné rozhodnutia odvolacieho súdu - rozsudky KS v Banskej Bystrici, sp.zn. 15Co/52/2016 zo dňa 10.05.2017, sp.zn. 15Co/243/2015 zo dňa 25.01.2017). Súd má za to, že zmluvné (šandardné) úroky si veriteľ nemôže dôvodne uplatňovať za obdobie po zosplatnení úveru. Ako dovodila súdna prax zmluvný úrok síce predstavuje cenu peňazí, no len za obdobie, keď dlžník peniaze veriteľa užíva v súlade s dohodnutými zmluvnými podmienkami za stavu „lege artis“, t.j. za obdobie v súlade s právom do dohodnutého termínu splatnosti. Ak však dlžník poruší
svoje povinnosti, v dôsledku čoho veriteľovi vznikne právo požadovať jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia a veriteľ toto svoje právo aj využije a úver zosplatní, navodí tým stav, keď už dlžník nie je oprávnený poskytnuté prostriedky užívať. Niet preto dôvodu na to, aby veriteľ popri úrokom z omeškania inkasoval naďalej aj zmluvné úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov veriteľa. Počnúc prvým dňom omeškania dlžníka s jednorazovým vrátením poskytnutých prostriedkov vzniká veriteľovi nárok na úroky z omeškania, ktoré predstavujú „cenu“ peňazí za obdobie omeškania. S protiprávnym stavom omeškania sa tak spájajú prirodzene a logicky výhradne sankcie v podobe úroku z omeškania. Bolo by nelogické, aby sa s protiprávnym stavom omeškania spájali aj nároky, ktoré patria veriteľovi za stavu „lege artis“, teda za stavu oprávnenej držby peňažných prostriedkov. Ak by aj v spotrebiteľskom právnom vzťahu napriek tomu existovala zmluvná úprava, ktorá by s protiprávnym stavom stotožňovala aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, bolo by takéto zmluvné dojednanie na škodu spotrebiteľa (ktorý by bol v prípade omeškania duplicitne zaťažený okrem úroku z omeškania aj dohodnutým zmluvným úrokom) neprijateľne odchylné od zákona, nakoľko skutočná výška úrokov za obdobie omeškania by prekračovala zákonom prípustnú maximálnu výšku úroku z omeškania podľa § 369 ods. 1 ObchZ v spojení s § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády č.87/1995 Zb. v príslušnom znení, v dôsledku čoho by bolo takéto zmluvné dojednanie podľa § 52 ods. 2 OZ, resp. § 53 ods. 1 a 5 OZ absolútne neplatným (rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015; obdobne rozsudky KS v Prešove sp.zn. 6Co/12/2014 zo dňa 30.06.2014, sp.zn. 3Co/79/2014 zo dňa 13.08.2014, 4Co/83/2013 zo dňa 07.05.2014, sp.zn. 1Co/29/2014 zo dňa 19.03.2014, sp. zn.3Co/85/2013 zo dňa 25.10.2013, rozsudok KS v Trenčíne zo dňa 29.10.2014 sp. zn. 5Co/223/2014, rozsudky KS v Banskej Bystrici, sp.zn. 15Co/52/2016 zo dňa 10.05.2017, sp.zn. 15Co/243/2015 zo dňa 25.01.2017). Hoci existuje aj odlišný názor, podľa ktorého dispozitívna norma neobsahuje dobu na poskytnutie finančných prostriedkov, a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky sú odmenou za užívanie peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. NS ČR z 27.06.2007 sp. zn. 33Odo/657/2005), súd sa s týmto názorom nestotožňuje, nakoľko tento právny názor opomína skutočnosť, že zmluvné úroky sú vždy medzi veriteľom a dlžníkom dojednané vždy len na určitú dobu (do dohodnutej splatnosti záväzku), nikdy nie však až do jeho skutočného zaplatenia. Zásadný posun v uvedenej otázke však predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra Súdneho dvora Európskej únie. Výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách súdny dvor stanovil zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozičných noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr. C-416/11,AZI), čl. 3 ods. 1 uvedenej smernice sa má vykladať tak, že pojem „značná nerovnováha“ (poškodiť spotrebiteľa) treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve; a na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe napriek požiadavke dôvery treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní. Bez pochýb je to, že za úver možno dohodnúť úroky, a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov, t. j. úverové obdobie. Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu, teda do splatnosti podľa jeho predstáv poskytnúť úver a žiadať si za to dohodnuté úroky. Od počiatku sú v záujme dodávateľa úroky na dohodnutú dobu, a to až do splatnosti úveru. Rovnako so zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ právo splatnosť posunúť. Niet však zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania aj po dobe splatnosti. Ak úrok nie je zaplatený do splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie, a to či už zákonné napr. úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. dohodnutú zmluvnú pokutu). Je nepochybné, že prípadná dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškania a ďalších sankciách indikuje neprimeraný nárast dlhu v neprospech spotrebiteľa. Je potom nevyhnutná otázka vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody ohľadom úrokov popri úrokoch z omeškania a prípadných ďalších sankciách. Takýto odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z omeškania či iných sankciách, je v neprospech spotrebiteľa. Zákon totiž umožňuje po splatnosti priznať úroky z omeškania v zmysle § 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Kým dohodnutý úrok predstavuje cenu za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi istinu k dispozícii. Tento zisk predstavuje práve dohodnutý úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Takýto úrok predstavuje kapitalizovanú odplatu za celé obdobie
postupného splácania úveru v splátkach. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Teda zosplatnením úveru nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým teda stráca nárok veriteľ na úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Ak teda spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ požadoval od neho úroky, ktoré by mu patrili, ak by spotrebiteľ mal právo držby finančných prostriedkov. Inak by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo zmluvy. Išlo by teda o stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo. Spotrebiteľ by nemal žiadne garantované práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Navyše došlo by k hrubej nadváhe veriteľa, ak by bol tento nečinný pri vymáhaní svojej pohľadávky, a odplatné úroky by si nárokoval aj pri svojej potenciálnej nečinnosti. Takéto správanie dodávateľa nemôže byť podporované a nemôže požívať právnu ochranu. Niet kogentnej úpravy, podľa ktorej by bolo možné priznať úroky dohodnuté popri rokoch z omeškania. Dohodnuté úroky za úver zákon reguluje bez časovej úpravy, a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je v neprospech spotrebiteľa a tiež vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Žalobcovi preto nepatrí nárok na dohodnutý úrok zo zmluvy po zosplatnení úveru. Dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania platiť ďalšie sankcie aj po splatnosti pohľadávky, a to aj úroky za poskytnutie úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, a tým zhoršuje postavenie spotrebiteľa oproti zákonnej úprave, ktorá chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu vo vzťahu k výške úveru. Je preto viac než nepravdepodobné, aby si spotrebiteľ takúto dohodu individuálne vyjednal s dodávateľom, ktorý by zaobchádzal so spotrebiteľom čestne a rovnocenne.
21. Súd s poukazom na vyššie uvedené nepovažoval žalobu v časti zaplatenia zmluvných úrokov za obdobie po zosplatnení úveru za dôvodnú. Súd zároveň poukazuje na to, že pre posúdenie dôvodnosti žaloby ohľadne uplatnených zmluvných úrokov nie je rozhodujúce výlučne zmluvné dojednanie uvedené v uzavretej zmluve a obchodných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, hoci v prípade §§ 502-506 ObchZ sa v zmysle § 263 ObchZ jedná o dispozitívne zákonné ustanovenia. Zároveň však nemožno opomenúť skutočnosť, že v prejednávanom prípade sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah a dispozitívne zmluvné dojednanie umožňujúce uplatňovať zmluvné úroky popri úrokom z omeškania po zosplatnení úveru až do jeho skutočného zaplatenia by nebolo ničím iným ako faktickým zvýšením výšky úrokov z omeškania v neprospech spotrebiteľa v rozpore s ustanoveniami smerujúcimi k ochrane spotrebiteľa, najmä §§ 369 ods. 1 ObchZ a 53b OZ. Súd poukazuje zároveň na to, že ustanovenia §§ 502 a 503 ObchZ upravujú povinnosti strán za stavu „lege artis“, keď dlžník užíva prostriedky veriteľa v zmysle dohodnutých podmienok. Nemožno z nich preto automaticky odvodzovať rovnaké závery aj pre stav, keď už dlžník nie je oprávnený poskytnuté prostriedky užívať. Ustanovenie § 503 ods. 3 ObchZ je celkom jednoznačne koncipované na ochranu dlžníka, keďže upravuje situáciu, keď sa dlžník rozhodne vrátiť prostriedky pred dojednanou splatnosťou, čo vyplýva z právnej normy „Dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté prostriedky pred dobou určenou v zmluve.“ Úroky je však v takom prípade povinný zaplatiť len za dobu do vrátenia peňažných prostriedkov veriteľovi, ku ktorému dochádza skôr, t.j. pred pôvodne dohodnutou dobou splatnosti. Hoci je toto ustanovenie dispozitívne a v praxi často veriteľmi upravené v neprospech dlžníkov, povinnosť dlžníka platiť zmluvné úroky aj po dobe splatnosti záväzku až do skutočného vrátenia peňažných prostriedkov v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru zo strany veriteľa, z neho nevyplýva. Toto dispozitívne zákonné ustanovenie totiž neupravuje následky v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru zo strany veriteľa pre porušenie záväzkových povinností dlžníkom, ale len prípady kedy sa dlžník rozhodne úver predčasne dobrovoľne vrátiť pred dobou určenou v zmluve. Následky pre protiprávny stav zákonná úprava výslovne neupravuje, no súdna prax vo vyššie uvedených rozhodnutiach správne v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa dovodila, že s protiprávnym stavom sa spájajú výlučne úroky z omeškania, ktoré majú sankčný charakter a prípadné dispozitívne dojednania v neprospech spotrebiteľa nie sú v spotrebiteľských vzťahoch prípustné. Takáto súdna prax je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR IV. 476/2012-14 z 18.9.2012. Zmluvné dojednanie umožňujúce uplatňovať zmluvné úroky popri úrokom z omeškania po zosplatnení úveru až do jeho skutočného zaplatenia nie je totiž ničím iným ako faktickým zvýšením dohodnutej výšky úrokov z omeškania.
22. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
23. Podľa § 232 ods. 4 CSP, ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
24. Súd vyhovel žiadosti žalovaného a v súlade s § 232 ods. 3,4 CSP povolil žalovanému plniť záväzok v pravidelných mesačných splátkach po 100,-Eur s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Pri rozhodovaní súd prihliadol najmä na sociálne pomery žalovaného, ktorý je momentálne nezamestnaný a poberá podporu v nezamestnanosti vo výške 209,- Eur. Žalovaný požadoval priznať plnenie v splátkach po 60,-Eur, súd však s prihliadnutím na výšku žalovanej sumy, pôvodnú výšku splátok a dobu nesplácania záväzku určil splátky vo výške 100,-Eur, ktoré považuje za primerané a povolil žalovanému uloženú povinnosť plniť v pravidelných mesačných splátkach pod hrozbou straty výhody splátok, pričom poskytnutie takejto možnosti splácať uloženú povinnosť v splátkach zohľadňuje sociálnu situáciu žalovaného a zároveň poskytnutie tejto možnosti v žiadnom prípade nemôže ohroziť ekonomickú situáciu žalobcu.
25. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
26. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
27. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobca bol v konaní úspešný na 97,54 % (1241,31/1272,68), žalovaný na 2,46 % (100-97,54), súd preto priznal nárok na náhradu trov konania žalobcovi v rozsahu 95,08 % (97,54-2,46).
28. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Žiar nad Hronom, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( § 358 CSP).
Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Náležitosťou odvolania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 CSP). Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis s prílohami zostal na súde a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov).