Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_10Co-54-2017.pdf
PDF · 204.07 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/54/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: V. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., U. XXXX/XX, zastúpený Mgr. Radovanom Kimákom, advokátom, Bratislava, Rožňavská 2, proti žalovaným: 1. F. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. B. XXX, zastúpená JUDr. Jánom Véghom, advokátom, Dunajská Streda, Alžbetínske nám. 1203, a 2. K. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., V. XXXX/XX, o zaplatenie 34.800,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 01.02.2016 č.k. 12C/92/2012-287, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal od žalovaných 1 a 2 zaplatenia sumy 34.800,60 Eur s príslušenstvom a uviedol, že o trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 37 ods. 1, § 40 ods. 1 Obč. zákonníka, § 3 ods. 1, § 4, § 5 ods. 1 zákona č. 149/1995 Z.z. o posunkovej reči nepočujúcich osôb. Vecne argumentoval tým, že v danom prípade ide o nepočujúcich účastníkov, ktorí uzavreli v banke v prípade oboch žalovaných zmluvu o úvere a v prípade žalobcu zmluvu o záložnom práve, ide o zmluvy spotrebiteľské. Nedodržanie formy, ktorú vyžaduje zákon (alebo dohoda účastníkov), spôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Táto neplatnosť je absolútna, ak ide o formu právneho úkonu predpísanú zákonom. Proces uzavretia zmlúv prebiehal v banke za prítomnosti povereného zamestnanca, v konaní mal však súd za preukázané, že rokovania s účastníkmi o zmluvných dojednaniach neprebiehali za prítomnosti tlmočníka, ktorý by dostatočne zrozumiteľne vysvetlil účastníkom text zmlúv a dôsledky právnych úkonov uvedených v bankových dokumentoch. Podľa názoru súdu nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že v danom prípade postačuje, že účastníci mali objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu, ktorí podpisovali. Žalobcom poukazovanú rímsku právnu zásadu „právo patrí bdelým" (vigilantibus iura scripta sunt) nemožno aplikovať v spotrebiteľských veciach, v ktorých tento princíp ustupuje dôležitejšiemu princípu, ochrane práv spotrebiteľa. V osobách účastníkov ide totiž o spotrebiteľov, a navyše ťažko zdravotne postihnutých, ktorí už aj obyčajnému písanému textu dostatočne nerozumejú, nieto ešte odbornému. Vyhodnotením vykonaného dokazovania súd tak dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Súd má za to, že obidve zmluvy - úverová aj záložná sú (absolútne) neplatné (na túto neplatnosť musí súd prihliadať z úradnej moci). Právny úkon sa musí urobiť zrozumiteľne a vážne, tieto náležitosti prejavu je potrebné skúmať so zreteľom na právny význam, ktorý sa prikladá zrozumiteľnosti a určitosti súvisiacimi so schopnosťou zrozumiteľne najmä písať a určitým spôsobom používať vyjadrovacie prostriedky. V danom prípade nepostačovala písomná forma právnych úkonov, práve pre neschopnosť účastníkov písaný text dostatočne jasne a zrozumiteľne pochopiť so všetkými dôsledkami, zo strany banky sa žiadalo zabezpečenie, aby sa účastníci mohli s obsahom textu
dostatočne oboznámiť a k tomu mal slúžiť práve tlmočník posunkovej reči, na ktorého prítomnosti, keď už aj banka jeho účasť pri rokovaniach nezabezpečovala, mala banka jednoznačne trvať, aby zabezpečila zrozumiteľnosť právneho úkonu pre účastníkov. Z neplatného právneho úkonu nebol žalobca povinný ani plniť, jeho nárok voči žalovaným tak nebol preukázaný. Preto súd žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaných zaplatiť mu náhradu trov konania, alebo tento rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, a to z dôvodov v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ sa u odporcov domáhal zaplatenia žalovanej sumy z titulu, že za nich v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka uhradil pohľadávku zo zmluvy o bezúčelovom spotrebnom úvere pre obyvateľstvo zabezpečenom nehnuteľnosťou č. 016 2014 05 SU zo dňa 26.10.2005 uzavretej s H. B. Q., a.s. (v texte len Zmluva o úvere). Navrhovateľ zabezpečoval splnenie pohľadávky banky zo Zmluvy o úvere, a to zriadením záložného práva na nehnuteľnosť v jeho vlastníctve na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 26.10.2005 uzavretej taktiež s H. B. Q., a.s. (v texte len Záložná zmluva). Z dôvodu, že odporcovia dlh zo Zmluvy o úvere nesplácali, Navrhovateľ pod tlakom výkonu záložného práva a tým aj hrozby straty bývania zaplatil dlh za odporcov. Táto skutočnosť nie je medzi stranami sporná. Navrhovateľ má za to, že konajúci súd vec nesprávne právne posúdil, keď zmluvy vyhodnotil ako absolútne neplatné. Konajúci súd argumentuje absenciou zákonom predpísanej formy týchto úkonov a nedostatkom zrozumiteľnosti ako jednej z náležitostí právnych úkonov, a napokon konštatuje, že v danom prípade forma týchto úkonov "nepostačovala" práve pre nedostatok zrozumiteľnosti ako náležitostí právneho úkonu. Navrhovateľ má za to, že tieto kategórie si nemožno zamieňať a z rozsudku preto nie je zrejmé, či súd zmluvy považoval za neplatné pre rozpor s ust. § 37 ods. 1 OZ alebo ust. § 40 ods. 6 OZ. Navrhovateľ je však presvedčený, že zmluvy netrpeli žiadnou z vád vytýkaných v rozsudku. Pokiaľ ide o zrozumiteľnosť právneho úkonu, v zmysle právnej náuky je úkon nezrozumiteľný vtedy, ak ani za použitia výkladových pravidiel nie je objektívne vzaté možné zistiť jeho obsah, t.z., že adresátovi úkonu nie je objektívne umožnené zoznámiť sa s jeho obsahom. Právnu relevanciu však nemá neschopnosť iba určitého konkrétneho adresáta právnemu úkonu porozumieť. Stačí teda, ak je obsah úkonu objektívne vysvetliteľný jeho adresátovi. Opačný záver by spôsoboval značnú právnu neistotu každého navrhovateľa zmluvy, keďže by sa musel v každom individuálnom prípade presvedčiť, či adresát jeho návrhu v úplnosti pochopil všetky slová, či výrazové prostriedky použité v návrhu. Ak by právo nechránilo dôveru navrhovateľa v to, že adresát návrhu porozumel a preto svojím súhlasným prejavom vôle návrh akceptoval, právny styk by bol vystavený neistote, keďže každý by sa mohol kedykoľvek pri akomkoľvek úkone odvolávať na to, že obsahu úkonu nerozumel, že si obsah zmluvy neprečítal a podobne. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že odporcovia sú sluchovo postihnutí (pre úplnosť je potrebné poznamenať, že navrhovateľ je taktiež sluchovo postihnutý). V konaní totiž nebolo preukázané (ani tvrdené), že by sa pri uzatváraní zmlúv vyskytla taká okolnosť, pre ktorú by sa druhá zmluvná strana (banka) mala odôvodnene domnievať, že jej zmluvní partneri obsahu úkonov nerozumejú, resp. že neprejavujú svoju slobodnú a vážnu vôľu. Navrhovateľ tiež poukazuje na to, že skutočnosť, že nepočujúci nie sú schopní porozumieť zložitejšiemu textu nie je bežnému človeku známa. Na pojednávaní konanom dňa 25.11.2015 zamestnankyňa banky, ktorá za banku Zmluvu o úvere podpisovala, uviedla, že odporkyňu 1 vždy sprevádzal niekto počujúci, a v prípade, ak bola sama, písali si a takýmto spôsobom sa dorozumeli. Navrhovateľ zdôrazňuje, že "nezrozumiteľným" v tomto prípade nemal byť jednostranný úkon, ktorý by mal vyvolať právne účinky bez ohľadu na vôľu adresátov tohto úkonu, ale šlo o vzájomný súhlasný stret vôlí všetkých zúčastnených subjektov, ktorá bola prejavená právne relevantným spôsobom (podpisom písomnej zmluvy). V posudzovanom prípade vzhľadom na všetky okolnosti nemôže byť pochýb o tom, že vôľa odporkyne 1 smerovala k požičaniu finančných prostriedkov. Podľa svojej výpovede na pojednávaní dňa 07.09.2015 odporkyňa 1 vedela, že si na základe Zmluvy o úvere požičiava peniaze, lebo si chceli so svojim vtedajším partnerom, X. F. kúpiť dom, v ktorom chceli spolu bývať, k čomu napokon aj došlo. Spoločný záujem odporkyne 1 a jej partnera o kúpu nehnuteľnosti pre účely spoločného bývania vo svojej výpovedi potvrdil aj X. F.. Odporkyňa 1 si uvedomovala, že úver musí splácať a preto úver istý čas aj splácala, a to podľa inštrukcií z banky. Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere je záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi finančné prostriedky a záväzok dlžníka tieto prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Po zhodnotení všetkých okolností je preto zrejmé, že vôľa odporkyne 1 smerovala k uzavretiu zmluvy o úvere. Tvrdenie odporkyne 1 o tom, že mala 23 rokov a bola bez znalostí o právnych úkonoch,
je zjavne účelové a právne bezvýznamné. Tvrdenie odporcu 2 o tom, že sa domnieval, že podpisom Zmluvy o úvere, sa stane ručiteľom a nie spoludlžníkom, považuje navrhovateľ taktiež za účelové a irelevantné, keďže si musel uvedomovať, že podpisom Zmluvy o úvere určitým spôsobom preberá zodpovednosť za splácanie úveru. Podľa záverov právnej doktríny konajúca osoba nemusí mať úplnú a jasnú predstavu o všetkých právnych účinkoch právneho úkonu, aby bol právny úkon platný. Stačí, že vôľa konajúcej osoby smeruje k všeobecnejším dôsledkom, bez toho, aby si konajúci uvedomoval konkrétne právne následky úkonu. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 05.09.2000, sp. zn.: 30 Cdo 2781/99, na existenciu vážnej vôle k právnemu úkonu možno usúdiť z objektívnych skutočností, za ktorých bol uskutočnený a síce, či bol uskutočnený spôsobom a za okolností, ktoré nevzbudzujú pochybnosti, že subjekt prejavujúci vôľu zamýšľal privodiť právne účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spojuje. Vzhľadom na uvedené je navrhovateľ presvedčený, že v zmysle záväznosti prejavu vôle a ochrany dobrej viery druhej zmluvnej strany (t.j. v tomto prípade banky) a vzhľadom na všetky okolnosti uzatvárania zmlúv a výpovedí odporcov o ich skutočnej vôli, nemožno dospieť k záveru, že by zmluvy trpeli nedostatkom niektorej z náležitostí právneho úkonu.
4. Špecifickú požiadavku na platnosť písomných právnych úkonov osôb, ktoré nevedia čítať alebo písať, kladie ust. § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Konajúci súd toto ustanovenie v odôvodnení rozsudku cituje, hovorí o neplatnosti zmlúv z dôvodu nedodržania formy, konkrétny záver o porušení tohto ustanovenia však nečiní. Navrhovateľ je presvedčený, že na daný skutkový stav mal súd aplikovať toto ustanovenie Občianskeho zákonníka, pričom ak by ho vykladal v súlade so závermi konštantnej judikatúry citovanej navrhovateľom, musel by nevyhnutne dôjsť k záveru o platnosti oboch zmlúv. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 16.11.2015 zaujal stanovisko, že toto ustanovenie je konštantnou judikatúrou súdov vykladané tak, že ak sú tieto osoby schopné sa podpísať, k platnosti písomného právneho úkonu nie je potrebné, aby sa s obsahom tohto úkonu skutočne oboznámili. Okolnosť, či sa takáto osoba s obsahom úkonu skutočne oboznámi, závisí iba od jej rozhodnutia; podstatné je, aby mala - objektívne vzaté - možnosť sa s obsahom právneho úkonu oboznámiť s pomocou prístrojov alebo špeciálnych pomôcok alebo prostredníctvom inej osoby, ktorú si zvolí. Podľa citovaných rozhodnutí je predovšetkým na zmluvných stranách, aby si uvedomovali riziká spojené s tým, že sa rozhodnú učiniť určitý právny úkon bez toho, aby sa predtým dostatočne zaujímali o dopad tohto úkonu na ich práva a povinnosti. Okolnosť, že na jednej strane zmluvy vystupujú osoby, ktoré nemôžu čítať, pritom uvedenú úvahu nijak nepopiera. Ak stanoví zákon špecifickú formu pre právne úkony osôb, ktoré nemôžu čítať, nezľavuje tým z požiadavky na právnu bdelosť týchto osôb do tej miery, aby neboli nútené zvažovať dôsledky svojich úkonov a niesť prípadné riziká s nimi spojené. Odvolateľ podporne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 1142/2009 zo dňa 04.05.2010, rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28 Cdo 551/2012 zo dňa 10.10.2012, oba citované rozsudky boli publikované v Súbore civilných rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČR, prvý pod C 8 582, druhý pod C 13 392, tam uvedený výklad bol použitý aj v rozsudku zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 22 Cdo 2698/2013. V konaní bolo preukázané (najmä na pojednávaní konanom dňa 14.10.2015), že všetci účastníci v čase uzatvárania zmlúv poznali tlmočníka znakovej reči a mali tak objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zmlúv. Uvedené je aj bez akéhokoľvek dokazovania vysoko pravdepodobné, keďže si len s ťažkosťami možno predstaviť, že by za celý svoj život, ktorý predchádzal uzavretiu zmlúv, ako osoby so sluchovým postihnutím nevyužívali služby tlmočníka do znakovej reči. Odporca 2 dokonca uviedol, že si prítomnosť tlmočníka vyslovene neželali, lebo chceli uzavrieť zmluvu tak, aby o nej nikto nevedel. Banke (ani iným subjektom) nevyplýva povinnosť zabezpečiť tlmočníka pri uzatváraní zmlúv zo žiadneho právneho predpisu. Objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zmlúv dokazuje tiež to, že keď sa odporkyňa 1 dostala do problémov so splácaním úveru, dostavil sa do banky spolu s účastníkmi konania aj tlmočník X. F., bol im teda plne k dispozícii, aby im pomohol situáciu riešiť. Konajúci súd v rozsudku argumentuje, že v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 149/1995 Z.z. o posunkovej reči nepočujúcich osôb majú nepočujúce osoby právo na tlmočníka, podľa názoru navrhovateľa však nie je možné klásť na ťarchu druhej zmluvnej strany, že nepočujúca osoba toto svoje právo nevyužije (či ho dokonca výslovne odmieta využiť). Možnosť oboznámiť sa s obsahom zmlúv napokon vyplýva aj z výpovede X. F. (vtedajšieho partnera odporkyne 1), že podpisovaniu zmlúv predchádzala komunikácia s finančným poradcom, t.j. osobou, ktorej hlavným predmetom činnosti je vysvetľovanie takýchto úkonov bežným spotrebiteľom. Je len ťažko uveriteľné, že by sa tri sluchovo postihnuté osoby dostavili do banky a prevzali peniaze bez toho, aby si uvedomovali, že uzatvárajú zmluvu o úvere. Konajúci súd v rozsudku nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa (a teda aj so závermi citovanej judikatúry), že stačí, aby mali účastníci objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom úkonu, nevysvetľuje však bližšie, akými úvahami sa pri odmietnutí tohto záveru riadil, resp. nevysvetľuje, z akého dôvodu nebolo možné použiť tieto závery na
posudzovaný prípad. V oboch rozhodnutiach išlo pritom o skutkovo veľmi podobné prípady (vzťah medzi spotrebiteľom a leasingovou spoločnosťou), nehovoriac o tom, že v oboch prípadoch išlo o osoby so zrakovým postihnutím, t.z. že druhá zmluvná strana (taktiež v postavení dodávateľa, v jednom prípade dokonca šlo zhodne o zmluvu o úvere) si musela byť vedomá toho, že tieto fyzické osoby (spotrebitelia) nemôžu čítať.
5. Pokiaľ ide o argument konajúceho súdu, že zásadu právo patrí bdelým nemožno aplikovať v spotrebiteľských veciach, navrhovateľ má za to, že tento záver nie je možné aplikovať na akýkoľvek skutkový stav. Nie je totiž prípustné, aby bol právny záver vyslovený v rozhodnutí aplikovaný izolovane bez zohľadnenia špecifík konkrétneho prípadu. Záver o neaplikovaní princípu právo patrí bdelým z uvedených rozhodnutí podľa názoru navrhovateľa nie je možné použiť pri výklade procesu vzniku právnych úkonov, či požiadaviek kladených na náležitosti právnych úkonov, keďže tieto sú jasne definované zákonom, právnou doktrínou či judikatúrou. V súlade so závermi konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu ČR je navrhovateľ presvedčený, že na platnosť písomného právneho úkonu účastníkov ako nepočujúcich osôb (t.j. aj navrhovateľa) stačilo, aby mali reálnu možnosť sa s obsahom týchto úkonov oboznámiť. V konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané, že túto možnosť každý z účastníkov mal, avšak bez primeraného dôvodu sa rozhodol ju nevyužiť. Najvyšší súd ČR napokon v uznesení zo dňa 18.06.2009, sp. zn. 30 Cdo 417/2009 súhlasí s názorom odvolacieho súdu, že ak odvolateľka nebola schopná chápať zmysel listín, ktoré podpísala, ak jej neboli tlmočené do znakovej reči (taktiež išlo o osobu sluchovo postihnutú), táto skutočnosť nemôže viesť k záveru o neplatnosti právnych úkonov, a to ani z dôvodu porušenia § 37 ods. l (vady právneho úkonu), pričom nejde ani o prípad podľa § 38 ods. l alebo 2 Obč. zák. (právny úkon učinený osobou, ktorá nemá spôsobilosť k právnym úkonom, resp. je spôsobilosti zbavená alebo je jej spôsobilosť obmedzená) ani o prípad podľa § 40 ods. 5 Obč. zák. (v slovenskom občianskom zákonníku ide o ods. 6) t.j. absencia formy úkonu osôb, ktoré nemôžu čítať a písať. V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (nález Ústavného súdu SR zo dňa 03.07.2008, sp. zn. I. ÚS 242/07-29) ako aj Ústavného súdu ČR (nález ústavného súdu ČR zo dňa 14.04.2005, sp. zn. I.ÚS 625/03) je základným princípom výkladu zmlúv priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. l ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim. Navrhovateľ vzhľadom na uvedené trvá na tom, že obe zmluvy sú platnými právnymi úkonmi.
6. Ak by odvolací súd z akéhokoľvek dôvodu napriek vyššie uvedenej argumentácii dospel k záveru, že zmluvy sú neplatné, podľa názoru navrhovateľa by to nič nemenilo na tom, že je jeho nárok daný v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka. Právna náuka sformulovala záver, že skutková podstata bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ predpokladá, že: 1. ten, kto plnil inému, túto povinnosť nemal, 2. plnil namiesto toho, kto bol na toto plnenie povinný, 3. pričom medzi subjektmi, medzi ktorými došlo k plneniu, bolo zrejmé, že sa plní za iného . V konaní nebolo sporu o tom, že odporkyňa 1 prevzala od banky finančné prostriedky. Za tieto finančné prostriedky nadobudla nehnuteľnosť - rodinný dom - v ktorom plánovala spoločnú budúcnosť s vtedajším partnerom. Bez ohľadu na platnosť Zmluvy o úvere teda bola povinná tieto finančné prostriedky vrátiť, minimálne z titulu bezdôvodného obohatenia. V konaní tiež nebolo sporu o tom, že navrhovateľ zaplatil finančné prostriedky namiesto odporcov, hoci na to nebol povinný, a to pod tlakom oznámenia o začatí výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby, teda fakticky pod tlakom straty strechy nad hlavou. Obaja odporcovia na pojednávaní dňa 07.09.2015 potvrdili, že navrhovateľ za nich tento dlh plnil s ich vedomím a teda aj konkludentným súhlasom. V zmysle uvedeného je zrejmé, že v posudzovanom prípade boli naplnené všetky predpoklady skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ. V jednom zo svojich rozhodnutí pri riešení skutkovo obdobného prípadu Najvyšší súd ČR navyše uzavrel, že aj pre prípad, ak by bola záložná zmluva neplatná a záložca plnil namiesto záložného dlžníka, záložný dlžník sa na jeho úkor v zmysle § 454 OZ bezdôvodne obohatil, keďže ak záložcovi nevzniká povinnosť plniť za záložného dlžníka na základe platnej záložnej zmluvy, určite takúto povinnosť nemá ak je záložná zmluva neplatná. (por. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.06.2002, sp. zn. 25 Cdo 2093/2000) Ak teda súd vyslovil záver, že nárok navrhovateľa nie je podľa § 454 OZ daný pre neplatnosť zmlúv, ignorujúc argumentáciu navrhovateľa (o nespornom poskytnutí peňazí, povinnosti ich vrátiť bez ohľadu na platnosť zmluvy, neexistencii povinnosti plniť zo strany navrhovateľa, nespornom plnení zo strany navrhovateľa s vedomím odporcov),
vlastne tým nepriamo vyslovil, že odporkyňa 1 nebola povinná vrátiť finančné prostriedky, ktoré jej boli poskytnuté.
7. Odvolateľ na záver poukázal tiež na nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09). Súd v odôvodnení rozsudku pri vyhodnocovaní platnosti zmlúv cituje ust. § 37 ods. 1 OZ a § 40 ods. 6 OZ, nerobí však jasný záver o tom, či sú zmluvy neplatné z dôvodu porušenia toho či onoho ustanovenia, čo činí rozsudok v podstate nepreskúmateľným. Súd sa pokúša argumentovať kombináciou dôvodov neplatnosti podľa oboch uvedených ustanovení (t.j. že nepostačovala písomná forma z dôvodu, že právny úkon trpel nedostatkom zrozumiteľnosti). Uvedený záver je podľa názoru navrhovateľa už na prvý pohľad zjavne arbitrárny. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04), dopĺňa však, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (II. ÚS 410/06). Konajúci súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s vyššie uvedeným tvrdením navrhovateľa, že aj v prípade neplatnosti zmlúv by bol nárok navrhovateľa daný. Hoci navrhovateľ na závere o platnosti zmlúv trvá, súd by v prípade riadneho vysporiadania sa s načrtnutou argumentáciou musel nevyhnutne rozhodnúť tak, že by nárok navrhovateľovi priznal. Ústavný súd tiež vo svojich rozhodnutiach konštatuje, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (IV. ÚS 14/07). Podľa názoru Ústavného súdu, ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06) Konajúci súd uviedol, že nesúhlasí s tvrdením, že v danom prípade postačuje, že účastníci mali objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu, teda že nesúhlasí s výkladom ustanovenia § 40 ods. 6 OZ, ktorý vo svojich rozhodnutiach konštantne podáva Najvyšší súd ČR, citované rozhodnutia boli publikované v Súbore civilných rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČR, a Najvyšší súd na ne odkazuje aj pri svojej ďalšej rozhodovacej činnosti (22 Cdo 2698/2013). Konajúci súd sa však s uvedenými judikatórnymi závermi vôbec nevysporiadal, keď sa obmedzil na stručné konštatovanie, že s týmito závermi nesúhlasí, nevysvetlil teda ani, prečo by v posudzovanom prípade bolo na mieste odkloniť sa od týchto záverov. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretože sa mu tým odníma možnosť náležite argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych prostriedkov a teda možnosť riadne konať pred súdom, prípadne ide o inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) OSP.
8. K vyjadreniu žalovanej 1 uviedol, že žalovaná 1 v úvode vyjadrenia podáva svoj výklad ustanovenia § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka o forme úkonov osôb, ktoré nemôžu čítať a písať. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na predložené závery už uvádzanej konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu ČR, ktoré toto ustanovenie jednoznačne vykladajú tak, že je na zodpovednosti týchto osôb, aby si pred tým, než idú uzatvárať určitý úkon, zabezpečili potrebnú pomoc na to, aby sa mohli oboznámiť s obsahom úkonu. Ustanovenie totiž nerieši ochranu osôb zníženej inteligencie či osoby duševne choré (o takéto osoby nejde ani v posudzovanom prípade), ktorá je obsiahnutá v iných ustanoveniach, ale osoby, ktoré "iba" nemôžu čítať a písať. Nie je teda rozhodujúce, či sa s obsahom úkonu skutočne oboznámili, ale že mali - objektívne vzaté - možnosť tak učiniť. Všetky tieto rozhodnutia sú logicky odôvodnené a dostatočne presvedčivé. V súčasnosti už nemožno ignorovať význam rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít, medzi ktoré iste kvôli zhodnosti rozoberanej právnej úpravy patrí aj Najvyšší súd ČR. Hoci tomu tak nepochybne bolo aj v minulosti, význam judikatúry napokon výslovne potvrdil aj zákonodarca v čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Čo sa týka konštrukcie žalovanej v l. rade o "objektívnej dostupnosti" ako o súčasti objektívnej možnosti naznačovanej vo vyjadrení, žalobca tieto pojmy považuje v podstate za synonymá, ale napriek tomu poznamenáva, že na pojednávaní konanom dňa 14.10.2015
tlmočník do posunkovej reči, p. X. F., uviedol, že žalovaného v 2. rade pozná asi 20 rokov, že žalovaná v l. rade navštevovala strednú školu pre sluchovo postihnutých a že ju mohol poznať, keďže tam pôsobil ako vychovávateľ. Potvrdil tiež, že každý nepočujúci má možnosť kontaktovať nejakého tlmočníka, a že on osobne si v niektorých prípadoch dokonca nežiada za tlmočenie odmenu. Už len skutočnosť, že žalovaná v l. rade chodila na strednú školu pre sluchovo postihnutých svedčí o tom, že sa musela pohybovať v kolektíve, ktorého súčasťou boli aj ľudia, ktorí sú počujúci a ovládajú posunkovú reč a teda jej boli "dostupní". Na pojednávaní konanom dňa 25.11.2015 U. O. ako úverová poradkyňa, ktorá prišla do kontaktu so žalovanou v l. rade kvôli jej problémom so splácaním úveru, uviedla, že žalovaná v l. rade stále chodila do banky s niekým, kto jej tlmočil. Uviedla tiež, že banke nevadí, keď je pri vybavovaní úveru prítomná aj tretia osoba, t.j. napríklad tlmočník. Rovnakú skutočnosť potvrdil na pojednávaní dňa 14.10.2015 aj ďalší zamestnanec banky, X. Q.. Ak bol žalovanej v 1. rade dostupný tlmočník v čase problémov so splácaním úveru, je ťažké si predstaviť, že krátky čas predtým jej tlmočník dostupný nebol. X. F. ako tlmočník posunkovej reči výslovne potvrdil, že v čase problémov so splácaním úveru sprevádzal žalovaných v banke. Na pojednávaní dňa 14.10.2015 žalovaná v 1. rade na priamu otázku sama potvrdila, že v čase uzatvárania úverovej zmluvy poznala tlmočníkov posunkovej reči. Na pojednávaní dňa 14.10.2015 žalovaný v 2. rade uviedol, že si mohli zavolať tlmočníka do posunkovej reči, ale úmyselne si žiadneho nezavolali, aby o jej uzavretí nikto nevedel. Žalobca si teda nevie predstaviť, že by bola žalovaným priznaná ochrana poskytovaná § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka za situácie, keď ju samy dobrovoľne odmietli. Vybavovanie úveru trvá dlhší čas a vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti existuje pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že počas tohto obdobia mali obaja žalovaní objektívnu dostupnosť osoby, prostredníctvom ktorej by sa mohli oboznámiť s obsahom úverovej zmluvy. Vzhľadom na uvedené považuje žalobca tvrdenie žalovanej v l. rade o neexistencii tejto "objektívnej dostupnosti" bez väčších ťažkostí a prieťahov za účelové. Žalobca poukazuje na to, že je sám rovnako sluchovo postihnutý ako ostatné strany konania. Žalovaná v 1. rade vedela, že si požičiava peniaze, viackrát v konaní uviedla, že si chcela s priateľom kúpiť dom, žalobca jej pomohol zriadením záložného práva na svoj vlastný byt, v ktorom býval, a keď žalovaná v 1. rade prestala úver splácať a žalobcovi hrozila strata strechy nad hlavou a úver zaplatil za ňu (čo v konaní nikto nerozporuje), žalovaná v 1. rade teraz v konaní tvrdí, že nevedela čo podpisuje a že ani nemala možnosť sa oboznámiť s tým, čo podpisuje. Rovnako cynicky vyznieva aj tvrdenie, že žalovaná v l. rade mala iba 23 rokov; Občiansky zákonník predsa jasne určuje 18. rok života za hranicu pre nadobudnutie plnej spôsobilosti na právne úkony. Je nemysliteľné, aby sa účastník právneho úkonu vyslovene vyhováral, že bol ešte v mladom veku a nemal skúsenosti s uzatváraním právnych úkonov. Táto skutočnosť je pre posúdenie platnosti úverovej zmluvy absolútne irelevantná. Ako už žalobca uviedol, tvrdenie o tom, že traja sluchovo postihnutí ľudia si v banke vybavili poskytnutie úveru bez toho, aby vedeli, čo vlastne robia, je sotva uveriteľný; žalobca zdôrazňuje, že ich inteligencia nie je sluchovým postihnutím nijak ovplyvnená.
9. Čo sa týka tvrdenia, že dôkazné bremeno ohľadom tejto objektívnej dostupnosti zaťažuje žalobcu, žalobca je presvedčený, že v sporovom konaní dokazuje existenciu/pravdivosť skutočnosti strana, ktorá tieto skutočnosti tvrdí. Ak žalovaná v l. rade naznačuje, že nemala objektívnu dostupnosť oboznámiť sa s obsahom úkonu bez väčších ťažkostí a prieťahov, mala toto tvrdenie dokazovať ona. Napriek tomu je z uvedeného zrejmé, že o tejto objektívnej dostupnosti tak ako ju vo vyjadrení definuje žalovaná v l. rade v posudzovanom prípade, nemôže byť pochýb. Pre úplnosť si žalobca dovoľuje uviesť, že žalovaná v 1. rade absenciu objektívnej dostupnosti oboznámenia sa s obsahom úkonov iba naznačuje, avšak priamo tento nedostatok netvrdí, neuvádza prečo táto objektívna dostupnosť nebola daná, neuvádza, či z tohto dôvodu má byt' úverová zmluva neplatná pre nedostatok formy, ako to predpokladá § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Napokon ani súd v rozsudku vlastne neuviedol, či je úverová zmluva neplatná z dôvodu nedostatku formy úkonu alebo nedostatku niektorej z náležitostí uvedených v § 37 Občianskeho zákonníka. Žalovaná v l. rade sa odvoláva na závery Najvyššieho súdu SR, ktoré zovšeobecňuje na tézu, že princíp právo patrí bdelým v spotrebiteľských vzťahoch ustupuje princípu ochrany spotrebiteľov, a tvrdí že toto konanie je spotrebiteľskou vecou. Žalobca opakuje, že toto konanie v žiadnom prípade nie je spotrebiteľskou vecou, keďže v konaní ide o to, že žalobca (ktorý je rovnako sluchovo postihnutý) pomohol žalovanej v 1. rade k zriadeniu úveru zriadením záložného práva, úver za žalovanú zaplatil (čo nikto v konaní nerozporuje) aby neprišiel o strechu nad hlavou a keď si toto plnenie pýta späť z dôvodu bezdôvodného obohatenia, žalovaná v 1. rade bez náznaku sebareflexie tvrdí, že nevedela, čo vlastne robí. V takejto situácii priznanie spotrebiteľskej ochrany nemôže byť namieste ani po právnej ani po spravodlivostnej stránke. Žalovaná v 1. rade neunáša bremeno tvrdenia o tom, že nejaká podmienka v úverovej zmluve by mala byť vyhodnotená ako neprijateľná pre jej nevyváženosť, ale chce povedať, že pre spotrebiteľov platia iné pravidlá pre samotné uzatváranie právnych úkonov ako prejavov vôle,
čo nemá oporu v žiadnom právnom predpise, právnej doktríne ani rozhodovacej praxi súdov. Je preto absolútne zrejmé, že judikáty uvádzané žalovanou v l. rade nemožno na posudzovaný prípad aplikovať. Žalobca opätovne poznamenáva, že v citovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu ČR podávajúcich výklad § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka, išlo priamo o spotrebiteľský vzťah medzi bankou a osobou so zrakovým postihnutím, kde bolo absolútne zrejmé, že tieto osoby nemohli čítať. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti nemôže byť pochýb o tom, že úverová zmluva je platným právnym úkonom. Ak by však odvolací súd z akýchkoľvek príčin dospel k opačnému záveru, je nesporným faktom, že žalovaná v l. rade prevzala od banky peniaze a bez ohľadu na platnosť úverovej zmluvy ich musela skôr či neskôr banke vrátiť. Keďže je tiež nesporné, že žalobca vrátil tieto peniaze namiesto žalovanej v 1. rade, sú splnené všetky podmienky na naplnenie skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka a jeho nárok je preto dôvodný.
10. Žalovaní 1 a 2 odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná 1 prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Na rozdiel od žalobcu, žalovaná 1 má za to, že schopnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu, požadovanú v zmysle druhej vety § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka, je nutné chápať v kontexte celého znenia § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka (teda aj prvej vety uvedeného § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na uvedené teda musí ísť podľa názoru žalovanej 1 o schopnosť a možnosť dostupnú bez väčších ťažkostí a prieťahov. V opačnom prípade by ustanovenie prvej vety § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka strácalo zmysel a význam, nakoľko je zrejmé, že ktorákoľvek osoba, ktorá nevie čítať a písať, má možnosť zebezpečiť si pomoc inej osoby a to v dlhšom alebo kratšom časovom horizonte. Žalobcom uvedený pojem tzv. "objektívnej možnosti" oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu, musí v sebe nutne zahŕňať aj tzv. "objektívnu dostupnosť" oboznámiť sa s obsahom tohto právneho úkonu, teda aby uvedená možnosť oboznámiť sa s obsahom právnych úkonov bola nielen objektívna, ale aj dostupná bez väčších ťažkostí a prieťahov. Túto skutočnosť sa žalobcovi nepodarilo preukázať. Zároveň poukázala na fakt, že v čase uzatvorenia sporných zmlúv mala žalovaná 23 rokov, teda evidentne mala ešte len minimum znalostí o uzatváraní právnych úkonov, pričom v oblasti uzatvárania úverových zmlúv bola v tom čase bez akýchkoľvek znalostí a praktických skúseností. Žalovaná 1 má tiež za to, že v zmysle znenia § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka, dôkazné bremeno ohľadom preukázania objektívnej schopnosti žalovaných oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu pomocou prístrojov, špeciálnych pomôcok, prípadne tretej osoby, zaťažuje žalobcu, resp. banku. Žalovaný (odvolateľka zrejme myslí žalobcu - pozn. odvolacieho súdu) dôkazné bremeno v danej veci neuniesol. V otázke aplikácie rímskoprávnej zásady "právo patrí bdelým" súhlasí so stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojej rozhodovacej činnosti poukázal na skutočnosť, že uvedená právna zásada môže v konkrétnych súvislostiach tiež ustúpiť inému záujmu. Princíp "vigilantibus iura scripta sunt" aj v tejto veci, ako v spotrebiteľskej veci, v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby Krajský súd v Trnave rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalovanej 1 priznal náhradu trov odvolacieho konania.
11. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spolu so závislým výrokom o náhrade trov konania zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
13. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie je návrh žalobcu, ktorým sa domáha od žalovaných 1 a 2 zaplatenia sumy 34.800,60 Eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 454 Občianskeho zákonníka.
14. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, či vec správne právne posúdil, ak dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je daný.
15. Odvolací súd je pri preskúmavaní odvolaním napadnutého rozhodnutia zásadne viazaný uplatneným rozsahom a dôvodmi odvolania, vyplýva z toho mimo iného to, že pri preskúmavaní správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie môže prihliadať len k tým dôvodom, ktoré odvolateľ v odvolaní označil, nie je viazaný rozsahom odvolania len v prípadoch uvedených v ustanovení § 379 písm. a), b), c) Civilného sporového poriadku (nejde o daný prípad), pričom však vždy musí prihliadnuť k vadám týkajúcich sa procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
16. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu, keď dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je daný, keď posúdil zmluvu o úvere a záložnú zmluvu ako absolútne neplatné, z neplatného právneho úkonu nebol žalobca povinný ani plniť, jeho nárok voči žalovaným tak nebol preukázaný.
17. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 26.10.2005 uzavrela žalovaná 1 ako dlžník (pod predchádzajúcim priezviskom L.) a žalovaný 2 ako spoludlžník s H. B. Q., a.s. (ďalej aj „banka") „Zmluvu o bezúčelovom spotrebnom úvere pre obyvateľstvo zabezpečenom nehnuteľnosťou" (ďalej aj „zmluva o úvere") pod č. 016201405SU (č.l. 93). V zmysle zmluvy sa banka zaviazala na základe žiadosti dlžníka poskytnúť dlžníkovi spotrebný úver v sume 1.260.000,- Sk s pohyblivou úrokovou sadzbou a prirážkou 3,5% ročne (ku dňu podpísania zmluvy tak úrok predstavoval 7,8% ročne). Žalovaní sa zaviazali úver splácať mesačne v splátkach po 10.383,- Sk od novembra 2005 počas 240 mesiacov. Podľa čl. 2 zmluvy bola pohľadávka banky z tohto úveru zabezpečená záložným právom k nehnuteľnostiam žalobcu. Za banku podpisoval úverovú zmluvu riaditeľ pobočky (P. Q.) a úverový poradca (G. P.). Podľa potvrdení banky (č.l. 90) bola bankou vyplatená suma vo výške 100.000,- Sk dňa 16.11.2005 a vo výške 1.105.000,- Sk dňa 21.11.2005. Žalobca ako záložca uzavrel s bankou dňa 26.10.2005 „Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti" (č.l. 72, 121) (ďalej aj „záložná zmluva"), ktorou sa žalobca zaviazal zabezpečiť návratnosť úveru poskytnutého vo výške 1.260.000,- Sk zo zmluvy o spotrebnom úvere č. 016201405SU zo dňa 26.10.2005. Za banku podpisovali záložnú zmluvu opäť riaditeľ pobočky a ten istý úverový poradca.
18. Listom zo dňa 16.06.2008 (č.l. 7, 130) banka vyhlásila úver za predčasne splatný a oznámila žalovaným, manželke žalovaného 2 a záložnému dlžníkovi začatie výkonu záložného práva. Podľa dokumentu predstavoval záväzok žalovaných po lehote splatnosti sumu 183.210,14 Sk, celý záväzok vyplývajúci z úverovej zmluvy k danému dňu predstavoval 1.383.424,26 Sk. Podľa pokladničných potvrdeniek (č.l. 13 a 14) žalobca banke dňa 12.01.2009 zaplatil 9.500,- Eur a dňa 18.02.2009 sumu 800,- Eur. Listom zo dňa 09.09.2010 (č.l. 9, 132) banka oznámila opäť žalovaným, manželke žalovaného 2 a záložnému dlžníkovi zosplatnenie úveru a začatie výkonu záložného práva vo veci zmluvy o spotrebnom úvere č. 016201405SU zo dňa 18.02.2009 v znení dodatkov, podľa ktorého predstavoval celý záväzok sumu 44.998,48 Eur.
19. Listom zo dňa 09.12.2010 (č.l. 138) oznámila banka záložnému dlžníkovi - žalobcovi postúpenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a zo zmluvy o založení nehnuteľnosti postúpenie pohľadávky na Debt Collector, s.r.o., Nitra. Listom zo dňa 10.12.2010 (č.l. 135) bolo žalovaným 1, 2 a manželke žalovaného 2 oznámené ďalšie postúpenie pohľadávky podľa zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 10.12.2010 na Akropolis invest, s.r.o., Nitra. Obchodná spoločnosť Akropolis invest, s.r.o., Nitra listom zo dňa 10.12.2010 (č.l. 11, 134) oznámila začatie výkonu záložného práva žalobcovi ako záložnému dlžníkovi s poukazom na úverovú zmluvu zo dňa 26.10.2005 v znení dodatku zo dňa 18.02.2009. Ďalej obchodná spoločnosť 1. konsolidačná, spol. s r.o., Nitra žalobcovi oznámila listom zo dňa 20.12.2010 (č.l. 12) výšku pohľadávky v celkovej sume 49.402,10 Eur.
20. V zmysle dokumentu spísaného dňa 25.02.2011 (č.l. 15) žalovaná uznala voči žalobcovi záväzok vo výške 49.650,- Eur čo do dôvodu aj výšky. Z dokumentu vyplýva, že žalobca v úmysle predísť vykonaniu dražby dňa 27.12.2010 zaplatil spoločnosti Akropolis invest, s.r.o. sumu 49.650,- Eur, čím za žalovanú splnil jej záväzok. Kúpnou zmluvou zo dňa 25.02.2011 (č.l. 16) žalobca kúpil od žalovanej rodinný dom súp. č. XXX aj s priľahlými pozemkami vedené na LV č. XXX pre kat. úz. Q. za 25.000,- Eur. Podľa kúpnej zmluvy si zmluvné strany vzájomne započítali pohľadávku predávajúcej - žalovanej na kúpnej cene voči pohľadávke kupujúceho z uznania dlhu.
21. Súd prvej inštancie svoj záver o nedôvodnosti žaloby založil na posúdení zmluvy o úvere a záložnej zmluvy ako absolútne neplatných, v zmysle § 37 ods. 1 a § 40 ods. 6 Obč. zákonníka.
22. Odvolací súd sa stotožňuje a argumentáciou odvolateľa, ktorý dôvodne poukázal na to, že pokiaľ súd prvej inštancie argumentoval absenciou zákonom predpísanej formy týchto úkonov a nedostatkom zrozumiteľnosti ako jednej z náležitostí právnych úkonov, a napokon konštatoval, že v danom prípade forma týchto úkonov "nepostačovala" práve pre nedostatok zrozumiteľnosti ako náležitostí právneho úkonu, tieto kategórie si nemožno zamieňať a z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, či súd zmluvy považoval za neplatné pre rozpor s ust. § 37 ods. 1 OZ alebo s ust. § 40 ods. 6 OZ.
23. Pokiaľ ide o zrozumiteľnosť právneho úkonu, v zmysle právnej náuky je úkon nezrozumiteľný vtedy, ak ani za použitia výkladových pravidiel nie je objektívne vzaté možné zistiť jeho obsah, t.z., že adresátovi úkonu nie je objektívne umožnené zoznámiť sa s jeho obsahom. Právnu relevanciu však nemá neschopnosť iba určitého konkrétneho adresáta právnemu úkonu porozumieť. Stačí teda, ak je obsah úkonu objektívne vysvetliteľný jeho adresátovi. Opačný záver by spôsoboval značnú právnu neistotu každého navrhovateľa zmluvy, keďže by sa musel v každom individuálnom prípade presvedčiť, či adresát jeho návrhu v úplnosti pochopil všetky slová, či výrazové prostriedky použité v návrhu. Ak by právo nechránilo dôveru navrhovateľa v to, že adresát návrhu porozumel a preto svojím súhlasným prejavom vôle návrh akceptoval, právny styk by bol vystavený neistote, keďže každý by sa mohol kedykoľvek pri akomkoľvek úkone odvolávať na to, že obsahu úkonu nerozumel, že si obsah zmluvy neprečítal a podobne. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že žalovaní 1 a 2 sú sluchovo postihnutí (pre úplnosť je potrebné poznamenať, že žalobca je taktiež sluchovo postihnutý). V konaní totiž nebolo preukázané (ani tvrdené), že by sa pri uzatváraní zmlúv vyskytla taká okolnosť, pre ktorú by sa druhá zmluvná strana (banka) mala odôvodnene domnievať, že jej zmluvní partneri obsahu úkonov nerozumejú, resp. že neprejavujú svoju slobodnú a vážnu vôľu. Z ničoho nevyplynulo ani to, že by mala byť spôsobilosť na právne úkony na strane žalovaných akokoľvek obmedzená.
24. Je potrebné prihliadnuť tiež na to, že na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 25.11.2015 zamestnankyňa banky, ktorá za banku Zmluvu o úvere podpisovala, uviedla, že žalovanú 1 vždy sprevádzal niekto počujúci, a v prípade, ak bola sama, písali si a takýmto spôsobom sa dorozumeli. "Nezrozumiteľným" v tomto prípade tak nemal byť jednostranný úkon, ktorý by mal vyvolať právne účinky bez ohľadu na vôľu adresátov tohto úkonu, ale šlo o vzájomný súhlasný stret vôlí všetkých zúčastnených subjektov, ktorá bola prejavená právne relevantným spôsobom (podpisom písomnej zmluvy). V posudzovanom prípade vzhľadom na všetky okolnosti nemôže byť pochýb o tom, že vôľa žalovanej 1 smerovala k požičaniu finančných prostriedkov. Podľa svojej výpovede na pojednávaní dňa 07.09.2015 žalovaná 1 vedela, že si na základe Zmluvy o úvere požičiava peniaze, lebo si chceli so svojim vtedajším partnerom X. F. kúpiť dom, v ktorom chceli spolu bývať, k čomu napokon aj došlo. Spoločný záujem žalovanej 1 a jej partnera o kúpu nehnuteľnosti pre účely spoločného bývania vo svojej výpovedi potvrdil aj X. F.. Žalovaná 1 si uvedomovala, že úver musí splácať a preto úver istý čas aj splácala, a to podľa inštrukcií z banky. Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere je záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi finančné prostriedky a záväzok dlžníka tieto prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Po zhodnotení všetkých okolností je preto zrejmé, že vôľa žalovanej 1 smerovala k uzavretiu zmluvy o úvere. Jej tvrdenie o tom, že mala 23 rokov a bola bez znalostí o právnych úkonoch, je z tohto hľadiska právne bezvýznamné.
25. Odvolateľ dôvodne poukázal na to, že podľa záverov právnej doktríny konajúca osoba nemusí mať úplnú a jasnú predstavu o všetkých právnych účinkoch právneho úkonu, aby bol právny úkon platný. Stačí, že vôľa konajúcej osoby smeruje k všeobecnejším dôsledkom, bez toho, aby si konajúci uvedomoval konkrétne právne následky úkonu. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 05.09.2000, sp. zn. 30 Cdo 2781/99, na existenciu vážnej vôle k právnemu úkonu možno usúdiť
z objektívnych skutočností, za ktorých bol uskutočnený a síce, či bol uskutočnený spôsobom a za okolností, ktoré nevzbudzujú pochybnosti, že subjekt prejavujúci vôľu zamýšľal privodiť právne účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spája. V zmysle záväznosti prejavu vôle a ochrany dobrej viery druhej zmluvnej strany (t.j. v tomto prípade banky) a vzhľadom na všetky okolnosti uzatvárania zmlúv a výpovedí žalovaných o ich skutočnej vôli, nemožno ani podľa odvolacieho súdu dospieť k záveru, že by zmluvy trpeli nedostatkom niektorej z náležitostí právneho úkonu.
26. Špecifickú požiadavku na platnosť písomných právnych úkonov osôb, ktoré nevedia čítať alebo písať, kladie ust. § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Konajúci súd toto ustanovenie v odôvodnení rozsudku cituje, hovorí o neplatnosti zmlúv z dôvodu nedodržania formy, konkrétny záver o porušení tohto ustanovenia však nečiní. Toto ustanovenie je konštantnou judikatúrou súdov vykladané tak, že ak sú tieto osoby schopné sa podpísať, k platnosti písomného právneho úkonu nie je potrebné, aby sa s obsahom tohto úkonu skutočne oboznámili. Okolnosť, či sa takáto osoba s obsahom úkonu skutočne oboznámi, závisí iba od jej rozhodnutia; podstatné je, aby mala - objektívne vzaté - možnosť sa s obsahom právneho úkonu oboznámiť s pomocou prístrojov alebo špeciálnych pomôcok alebo prostredníctvom inej osoby, ktorú si zvolí. Podľa citovaných rozhodnutí je predovšetkým na zmluvných stranách, aby si uvedomovali riziká spojené s tým, že sa rozhodnú učiniť určitý právny úkon bez toho, aby sa predtým dostatočne zaujímali o dopad tohto úkonu na ich práva a povinnosti. Okolnosť, že na jednej strane zmluvy vystupujú osoby, ktoré nemôžu čítať, pritom uvedenú úvahu nijak nepopiera. Ak stanoví zákon špecifickú formu pre právne úkony osôb, ktoré nemôžu čítať, nezľavuje tým z požiadavky na právnu bdelosť týchto osôb do tej miery, aby neboli nútené zvažovať dôsledky svojich úkonov a niesť prípadné riziká s nimi spojené. Odvolací súd zhodne s odvolateľom v tomto podporne poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 1142/2009 zo dňa 04.05.2010, rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28 Cdo 551/2012 zo dňa 10.10.2012, oba citované rozsudky boli publikované v Súbore civilných rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČR, prvý pod C 8 582, druhý pod C 13 392, tam uvedený výklad bol použitý aj v rozsudku zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 22 Cdo 2698/2013.
27. V konaní bolo preukázané (najmä na pojednávaní konanom dňa 14.10.2015), že všetci účastníci v čase uzatvárania zmlúv poznali tlmočníka znakovej reči a mali tak objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zmlúv. Žalovaný 2 dokonca uviedol, že si prítomnosť tlmočníka vyslovene neželali, lebo chceli uzavrieť zmluvu tak, aby o nej nikto nevedel. Objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zmlúv dokazuje tiež to, že keď sa žalovaná 1 dostala do problémov so splácaním úveru, dostavil sa do banky spolu s účastníkmi konania aj tlmočník X. F., bol im teda plne k dispozícii, aby im pomohol situáciu riešiť. Konajúci súd v rozsudku argumentuje, že v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 149/1995 Z.z. o posunkovej reči nepočujúcich osôb majú nepočujúce osoby právo na tlmočníka, podľa odvolacieho súdu však nie je možné klásť na ťarchu druhej zmluvnej strany, že nepočujúca osoba toto svoje právo nevyužije (či ho dokonca výslovne odmieta využiť). Z tohto ustanovenia vyplýva právo nepočujúcej osoby na tlmočníka posunkovej reči, nijako však z neho nevyplýva, že pokiaľ nepočujúca osoba toto právo pri akomkoľvek právnom úkone nevyužije, tak to spôsobuje neplatnosť takéhoto právneho úkonu.
28. Odvolateľ dôvodne poukázal na to, že možnosť oboznámiť sa s obsahom zmlúv vyplynula aj z výpovede X. F. (vtedajšieho partnera žalovanej 1), že podpisovaniu zmlúv predchádzala komunikácia s finančným poradcom, t.j. osobou, ktorej hlavným predmetom činnosti je vysvetľovanie takýchto úkonov bežným spotrebiteľom. Je len ťažko uveriteľné, že by sa tri sluchovo postihnuté osoby dostavili do banky a prevzali peniaze bez toho, aby si uvedomovali, že uzatvárajú zmluvu o úvere. Odvolateľ dôvodne namietal, že konajúci súd v rozsudku nesúhlasil s tvrdením žalobcu (a teda aj so závermi citovanej judikatúry), že stačí, aby mali účastníci objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom úkonu, nevysvetľuje však bližšie, akými úvahami sa pri odmietnutí tohto záveru riadil, resp. nevysvetľuje, z akého dôvodu nebolo možné použiť tieto závery na posudzovaný prípad. V oboch rozhodnutiach išlo pritom o skutkovo veľmi podobné prípady (vzťah medzi spotrebiteľom a leasingovou spoločnosťou), nehovoriac o tom, že v oboch prípadoch išlo o osoby so zrakovým postihnutím, t.z. že druhá zmluvná strana (taktiež v postavení dodávateľa, v jednom prípade dokonca šlo zhodne o zmluvu o úvere) si musela byť vedomá toho, že tieto fyzické osoby (spotrebitelia) nemôžu čítať.
29. Pokiaľ ide o argument konajúceho súdu, že zásadu právo patrí bdelým nemožno aplikovať v spotrebiteľských veciach, ani podľa odvolacieho súdu tento záver nie je možné aplikovať na akýkoľvek skutkový stav. Nie je totiž prípustné, aby bol právny záver vyslovený v rozhodnutí aplikovaný izolovane bez zohľadnenia špecifík konkrétneho prípadu. Záver o neaplikovaní princípu právo patrí bdelým z
žalovanou uvedených rozhodnutí nie je možné použiť pri výklade procesu vzniku právnych úkonov, či požiadaviek kladených na náležitosti právnych úkonov, keďže tieto sú jasne definované zákonom, právnou doktrínou či judikatúrou.
30. V súlade so závermi konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu ČR odvolací súd konštatuje, že na platnosť písomného právneho úkonu účastníkov ako nepočujúcich osôb stačilo, aby mali reálnu možnosť sa s obsahom týchto úkonov oboznámiť. V konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané, že túto možnosť každý z účastníkov mal, avšak bez primeraného dôvodu sa rozhodol ju nevyužiť. Odvolací súd v tejto súvislosti zhodne s odvolateľom poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, ktorý v uznesení zo dňa 18.06.2009, sp. zn. 30 Cdo 417/2009 súhlasí s názorom odvolacieho súdu, že ak odvolateľka nebola schopná chápať zmysel listín, ktoré podpísala, ak jej neboli tlmočené do znakovej reči (taktiež išlo o osobu sluchovo postihnutú), táto skutočnosť nemôže viesť k záveru o neplatnosti právnych úkonov, a to ani z dôvodu porušenia § 37 ods. l (vady právneho úkonu), pričom nejde ani o prípad podľa § 38 ods. l alebo 2 Obč. zák. (právny úkon učinený osobou, ktorá nemá spôsobilosť k právnym úkonom, resp. je spôsobilosti zbavená alebo je jej spôsobilosť obmedzená) ani o prípad podľa § 40 ods. 5 Obč. zák. (v slovenskom občianskom zákonníku ide o ods. 6), t.j. absencia formy úkonu osôb, ktoré nemôžu čítať a písať.
31. Rovnako je potrebné prihliadnuť na to, že v zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (nález Ústavného súdu SR zo dňa 03.07.2008, sp. zn. I. ÚS 242/07-29) ako aj Ústavného súdu ČR (nález ústavného súdu ČR zo dňa 14.04.2005, sp. zn. I.ÚS 625/03) je základným princípom výkladu zmlúv priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. l ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.
32. Odvolateľ tiež dôvodne poukázal na to, že z už uvádzanej konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu ČR vyplýva taký výklad ust. § 40 ods. 6 Obč. zákonníka, podľa ktorého je na zodpovednosti týchto osôb, aby si pred tým, než idú uzatvárať určitý úkon, zabezpečili potrebnú pomoc na to, aby sa mohli oboznámiť s obsahom úkonu. Ustanovenie totiž nerieši ochranu osôb zníženej inteligencie či osoby duševne choré (o takéto osoby nejde ani v posudzovanom prípade), ktorá je obsiahnutá v iných ustanoveniach, ale osoby, ktoré nemôžu čítať a písať. Nie je teda rozhodujúce, či sa s obsahom úkonu skutočne oboznámili, ale že mali - objektívne vzaté - možnosť tak učiniť. Všetky tieto rozhodnutia sú logicky odôvodnené a dostatočne presvedčivé.
33. Čo sa týka posúdenia objektívnej dostupnosti ako súčasti objektívnej možnosti na strane žalovanej 1, je aj podľa odvolacieho súdu potrebné prihliadnuť na zistené skutkové okolnosti, z ktorých vyplýva, že na pojednávaní konanom dňa 14.10.2015 tlmočník do posunkovej reči, p. X. F., uviedol, že žalovaného 2 pozná asi 20 rokov, že žalovaná 1 navštevovala strednú školu pre sluchovo postihnutých, potvrdil tiež, že každý nepočujúci má možnosť kontaktovať nejakého tlmočníka, a že on osobne si v niektorých prípadoch dokonca nežiada za tlmočenie odmenu. Už len skutočnosť, že žalovaná 1 chodila na strednú školu pre sluchovo postihnutých svedčí o tom, že sa musela pohybovať v kolektíve, ktorého súčasťou boli aj ľudia, ktorí sú počujúci a ovládajú posunkovú reč a teda jej boli "dostupní". Na pojednávaní konanom dňa 25.11.2015 U. O. ako úverová poradkyňa, ktorá prišla do kontaktu so žalovanou 1 kvôli jej problémom so splácaním úveru, uviedla, že žalovaná 1 stále chodila do banky s niekým, kto jej tlmočil. Uviedla tiež, že banke nevadí, keď je pri vybavovaní úveru prítomná aj tretia osoba, t.j. napríklad tlmočník. Rovnakú skutočnosť potvrdil na pojednávaní dňa 14.10.2015 aj ďalší zamestnanec banky, X. Q.. Ak bol žalovanej 1 dostupný tlmočník v čase problémov so splácaním úveru, možno uzavrieť, že jej bol dostupný aj v čase uzatvárania zmluvy o úvere. Na pojednávaní dňa 14.10.2015 žalovaná 1 na priamu otázku sama potvrdila, že v čase uzatvárania úverovej zmluvy poznala tlmočníkov posunkovej reči. Na pojednávaní dňa 14.10.2015 žalovaný 2 uviedol, že si mohli zavolať tlmočníka do posunkovej reči, ale úmyselne si žiadneho nezavolali, aby o jej uzavretí nikto nevedel. Vybavovanie úveru trvá dlhší čas a vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti existuje pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že počas tohto obdobia mali obaja žalovaní objektívnu dostupnosť osoby, prostredníctvom ktorej by sa mohli oboznámiť s obsahom úverovej zmluvy.
34. Vzhľadom na uvedené je potrebné považovať tvrdenie žalovanej 1 o neexistencii tejto objektívnej dostupnosti bez väčších ťažkostí a prieťahov za nepreukázané a účelové. Odvolateľ dôvodne poukázal na to, že žalovaná 1 vedela, že si požičiava peniaze, viackrát v konaní uviedla, že si chcela s priateľom kúpiť dom, žalobca jej pomohol zriadením záložného práva na svoj vlastný byt, v ktorom býval, a keď žalovaná 1 prestala úver splácať a žalobcovi hrozila strata strechy nad hlavou a úver zaplatil za ňu (čo v konaní nikto nerozporuje), žalovaná 1 teraz v konaní tvrdí, že nevedela čo podpisuje a že ani nemala možnosť sa oboznámiť s tým, čo podpisuje. Je nemysliteľné, aby sa účastník právneho úkonu vyslovene vyhováral, že bol ešte v mladom veku a nemal skúsenosti s uzatváraním právnych úkonov. Táto skutočnosť je pre posúdenie platnosti úverovej zmluvy absolútne irelevantná. Tvrdenie o tom, že traja sluchovo postihnutí ľudia si v banke vybavili poskytnutie úveru bez toho, aby vedeli, čo vlastne robia, je sotva uveriteľný. Nebolo nijako preukázané, že by bola schopnosť žalovaných 1 a 2 ako osôb so sluchovým postihnutím uvedomovať si dôsledky svojho konania, a teda ich spôsobilosť na právne úkony akokoľvek obmedzená.
35. Čo sa týka tvrdenia, že dôkazné bremeno ohľadom tejto objektívnej dostupnosti zaťažuje žalobcu, v sporovom konaní dokazuje existenciu/pravdivosť skutočnosti strana, ktorá tieto skutočnosti tvrdí. Ak žalovaná 1 naznačuje, že nemala objektívnu dostupnosť oboznámiť sa s obsahom úkonu bez väčších ťažkostí a prieťahov, mala toto tvrdenie dokazovať ona. Žalovaná 1 absenciu objektívnej dostupnosti oboznámenia sa s obsahom úkonov iba naznačuje, avšak priamo tento nedostatok netvrdí, neuvádza prečo táto objektívna dostupnosť nebola daná, neuvádza, či z tohto dôvodu má byt' úverová zmluva neplatná pre nedostatok formy, ako to predpokladá § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Napokon ani súd v rozsudku vlastne neuviedol, či je úverová zmluva neplatná z dôvodu nedostatku formy úkonu alebo nedostatku niektorej z náležitostí uvedených v § 37 Občianskeho zákonníka.
36. Žalovaná 1 sa neodôvodnene odvoláva na závery Najvyššieho súdu SR, ktoré zovšeobecňuje na tézu, že princíp právo patrí bdelým v spotrebiteľských vzťahoch ustupuje princípu ochrany spotrebiteľov, a tvrdí že toto konanie je spotrebiteľskou vecou. Toto konanie medzi žalobcom a žalovanými nemožno považovať za spotrebiteľskú vec, keďže ide o spor medzi fyzickými osobami, ani jedna z nich nevystupuje v pozícii dodávateľa. Odvolateľ dôvodne poukázal na to, že žalobca (ktorý je rovnako sluchovo postihnutý) pomohol žalovanej 1 k zriadeniu úveru zriadením záložného práva, úver za žalovanú zaplatil (čo nikto v konaní nerozporuje) aby neprišiel o strechu nad hlavou a keď si toto plnenie pýta späť z dôvodu bezdôvodného obohatenia, žalovaná 1 účelovo tvrdí, že nevedela, čo vlastne robí. V takejto situácii priznanie spotrebiteľskej ochrany nemôže byť namieste ani po právnej ani po spravodlivostnej stránke. V citovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu ČR podávajúcich výklad § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka išlo pritom priamo o spotrebiteľský vzťah medzi bankou a osobou so zrakovým postihnutím, kde bolo absolútne zrejmé, že tieto osoby nemohli čítať.
37. Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považuje závery súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere ako aj záložnej zmluvy za nesprávne, nedostatočne odôvodnené a arbitrárne, rozporné s preukázaným skutkovým stavom ako aj citovanou rozhodovacou praxou súdov v obdobných veciach.
38. Súd prvej inštancie tiež pochybil, keď žalobcom uplatnený nárok nijako nevyhodnotil a právne neposúdil v zmysle § 454 Obč. zákonníka.
39. Právna náuka sformulovala záver, že skutková podstata bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ predpokladá, že: 1. ten, kto plnil inému, túto povinnosť nemal, 2. plnil namiesto toho, kto bol na toto plnenie povinný, 3. pričom medzi subjektmi, medzi ktorými došlo k plneniu, bolo zrejmé, že sa plní za iného . V konaní nebolo sporu o tom, že žalovaná 1 prevzala od banky finančné prostriedky. Za tieto finančné prostriedky nadobudla nehnuteľnosť - rodinný dom - v ktorom plánovala spoločnú budúcnosť s vtedajším partnerom. Bez ohľadu na platnosť Zmluvy o úvere teda bola povinná tieto finančné prostriedky vrátiť, minimálne z titulu bezdôvodného obohatenia. V konaní tiež nebolo sporu o tom, že žalobca zaplatil finančné prostriedky namiesto žalovaných, hoci na to nebol povinný, a to pod tlakom oznámenia o začatí výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby, teda fakticky pod tlakom straty strechy nad hlavou. Obaja žalovaní na pojednávaní dňa 07.09.2015 potvrdili, že žalobca za nich tento dlh plnil s ich vedomím a teda aj konkludentným súhlasom. V zmysle uvedeného je zrejmé, že v
posudzovanom prípade boli naplnené všetky predpoklady skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ.
40. V jednom zo svojich rozhodnutí pri riešení skutkovo obdobného prípadu Najvyšší súd ČR navyše uzavrel, že aj pre prípad, ak by bola záložná zmluva neplatná a záložca plnil namiesto záložného dlžníka, záložný dlžník sa na jeho úkor v zmysle § 454 OZ bezdôvodne obohatil, keďže ak záložcovi nevzniká povinnosť plniť za záložného dlžníka na základe platnej záložnej zmluvy, určite takúto povinnosť nemá ak je záložná zmluva neplatná. (por. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.06.2002, sp. zn. 25 Cdo 2093/2000)
41. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu vzťahu medzi sporovými stranami je potrebné vychádzať z judikovaného právneho záveru, podľa ktorého ak uhradí záložný dlžník z titulu záložného práva viazaného na majetok v jeho vlastníctve za osobného dlžníka záložnému veriteľovi zabezpečenú pohľadávku alebo ak privodí zánik záložného práva tým, že zloží cenu zálohu, a ak nie je iná dohoda medzi ním a osobným dlžníkom, má právo domáhať sa v rozsahu takejto úhrady voči osobnému dlžníkovi vydania bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 454 Obč. zákonníka. To isté platí, ak záložné právo zanikne tým, že záložný dlžník strpí realizáciu záložného práva speňažením zálohu; a to bez ohľadu na to, či k speňaženiu zálohu došlo proti jeho vôli (že bolo voči nemu vynútené). (por. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.03.2009, sp. zn. 29 Odo 1343/2006, judikát R 58/2010)
42. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že obrana žalovanej 1, založená doposiaľ výlučne na argumente o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere ako aj záložnej zmluvy, bez toho, že by akokoľvek relevantne spochybnila či vyvrátila rozhodujúcu skutočnosť spočívajúcu v tom, že žalobca plnil dlh za žalovaných, na základe čoho mu vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 454 Obč. zákonníka, neumožňuje v danom štádiu sporu prijať záver o nedôvodnosti žaloby.
43. Odvolateľ tiež dôvodne poukázal na nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09). Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku pri vyhodnocovaní platnosti zmlúv síce cituje ust. § 37 ods. 1 OZ a § 40 ods. 6 OZ, nerobí však jasný záver o tom, či sú zmluvy neplatné z dôvodu porušenia toho či onoho ustanovenia, čo činí rozsudok v podstate nepreskúmateľným. Súd sa pokúša argumentovať kombináciou dôvodov neplatnosti podľa oboch uvedených ustanovení (t.j. že nepostačovala písomná forma z dôvodu, že právny úkon trpel nedostatkom zrozumiteľnosti). Uvedený záver je aj podľa odvolacieho súdu zjavne arbitrárny.
44. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04), dopĺňa však, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (II. ÚS 410/06). Konajúci súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s rozhodujúcim tvrdením žalobcu, že aj v prípade neplatnosti zmlúv by bol jeho nárok daný v zmysle § 454 Obč. zákonníka. Ústavný súd tiež vo svojich rozhodnutiach konštatuje, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (IV. ÚS 14/07). Podľa názoru Ústavného súdu, ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06) Súd prvej inštancie uviedol, že nesúhlasí s tvrdením, že v danom prípade postačuje, že účastníci mali objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu, teda že nesúhlasí s výkladom ustanovenia § 40 ods. 6 OZ, ktorý vo svojich rozhodnutiach konštantne podáva Najvyšší súd ČR, citované rozhodnutia boli publikované v Súbore civilných rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČR, a Najvyšší súd ČR na ne odkazuje aj pri svojej ďalšej rozhodovacej činnosti (22 Cdo 2698/2013). Konajúci súd sa však s
uvedenými judikatórnymi závermi vôbec nevysporiadal, keď sa obmedzil na stručné konštatovanie, že s týmito závermi nesúhlasí, nevysvetlil teda ani, prečo by v posudzovanom prípade bolo na mieste odkloniť sa od týchto záverov.
45. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
46. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
47. Podľa § 157 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil (odsek 2). V záujme výchovného pôsobenia rozsudku dbá súd na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a zaoberalo sa i príčinami sporu (ods. 3).
48. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
49. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
50. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania/strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie), pričom účastníkovi konania/strane musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka/strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj z hľadiska práv účastníka konania/strany na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania/strany
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu" (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia". Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
51. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu prvej inštancie relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd k zamietnutiu žaloby žalobcu a najmä z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva na základe akých úvah vzhľadom na zistený skutkový stav veci dospel sud k záveru, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná.
52. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v žiadnom prípade nenapĺňa sledovaný účel, ktorým je opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť záverečného úsudku súdu. Odôvodnenie rozsudku je príliš stručné a bez uchopenia problematiky sporu, s ktorou sa strana na súd obrátila. Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek diskusie fakt, že vadou nepreskúmateľnosti je postihnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý neobsahuje zdôvodnenie vzájomnej koherencie skutkových zistení a právnych záverov súdu prvej inštancie, resp. neobsahuje žiadne právne závery, jeho odôvodnenie nie je konzistentné a pochopiteľné, jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky a samotné rozhodnutie nie je logickým a právnym vyústením priebehu konania a pri jeho vydaní neboli zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia. Len dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie môže zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne rozhodnutia a náležite odôvodnené rozhodnutie napĺňa ústavné kritéria vyplývajúce preň z Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
53. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.
54. S poukazom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
55. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), bude opätovne vec prejednať za stavu dodržania postupu opísaného vyššie a znova posúdiť žalobou uplatnený nárok, posúdiť jeho danosť v zmysle žalobcom uplatnenej právnej kvalifikácie podľa § 454 Obč. zákonníka a ďalších na vec sa vzťahujúcich ustanovení, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je povinný v prípade potreby doplniť v závislosti na aktivite sporových strán a potom vo veci znova rozhodnúť o celom predmete konania, pričom výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v čl. 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku a v ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení. V odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť aj citáciu aplikovaných právnych noriem, vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.
56. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
57. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).