Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Tos/5/2018

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr. Evy Rešatkovej a Mgr. Iva Maruščáka na neverejnom zasadnutí konanom dňa 27.02.2018, v trestnej veci proti ods. S. M., o sťažnosti obhajcu proti uzneseniu Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/174/2013 zo dňa 13.11.2017, takto

rozhodol:

Podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku z r u š u j e napadnuté uznesenie v celom rozsahu a u k l a d á súdu prvého stupňa, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 50 ods. 4 Tr. zákona vyslovil, že ods. S. M. sa v skúšobnej dobe uloženej mu trestným rozkazom Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/174/2013 zo dňa 9.1.2014, právoplatným 9.1.2014, neosvedčil a trest odňatia slobody uložený mu podľa § 207 ods. 3 Tr. zákona vo výmere 18 mesiacov vykoná. Zároveň podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona zaradil odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení podal obhajca odsúdeného sťažnosť, ktorú neskôr aj bližšie písomne odôvodnil. Nesúhlasí s napádaným uznesením a považuje výroky napádaného uznesenia za nesprávne. Ďalej poukazuje na to, že odsúdený nemal možnosť riadne sa vyjadriť ku skutočnostiam, pre ktoré si nemohol riadne splniť povinnosť uloženú mu právoplatným trestným rozkazom Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/174/2013 zo dňa 9.1.2014. To, že na strane odsúdeného zrejme došlo ku okolnostiam majúcim za následok nepokračovanie v plnení si uloženej povinnosti právoplatným trestným rozkazom preukazuje podľa neho i tá skutočnosť, že aj súd v napadnutom uznesení konštatuje, že odsúdený spočiatku uloženú povinnosť čiastočne plnil a to vo výške 574,48 eur a to Detskému Domovu sv. Nikolaja Medzilaborce. Dôvody, pre ktoré odsúdený nepokračoval v plnení uloženej povinnosti trestným rozkazom ostali nepreskúmané a neobjasnené. Keďže súdom prvej inštancie nebolo možné odsúdenému riadne doručiť predvolanie na verejné zasadnutie a to ani opakovane, takisto ani ÚPSVaR Poprad neposkytol žiadne iné, resp. bližšie informácie o tom, kde by sa mohol nachádzať odsúdený, nakoľko o nich nemal vedomosť (s výnimkou uvedenia zamestnávateľa odsúdeného), dokonca ani zamestnávateľ - spoločnosť PEOPLE CAPITAL CZ, s.r.o. Praha na výzvu súdu nereagoval a skutočnosti týkajúce sa trvalého, resp. iného pobytu odsúdeného neuviedol, odsúdený nemal možnosť riadne sa vyjadriť k podstatným skutočnostiam jeho správania sa, resp. nekonania, hoci práve výsluch a vypočutie odsúdeného by mohli mať vplyv na objasnenie dôvodov neplnenia si uloženej povinnosti. Má za to, že bolo porušené základné právo odsúdeného na prejednanie veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie vo veci. Má za to, že konajúci súd nevyužil všetky zákonné prostriedky na to, aby zistil skutočný pobyt odsúdeného. Keďže odsúdený sa nemohol zúčastniť verejného zasadnutia, nakoľko sa o ňom nedozvedel (predvolanie mu nebolo riadne doručené), nemohla byť ani skúmaná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré v danom prípade mohli mať za následok nepremenu trestu. Na základe uvedeného navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil.

Na základe podanej sťažnosti preskúmal krajský súd v zmysle ust. § 192 ods. 1 Tr. poriadku správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie, ktoré týmto výrokom napadnutého uznesenia predchádzalo, a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné zrušiť.

V prvom rade prvostupňový súd dostatočne nezisťoval, či má splnené podmienky pre vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti odsúdeného.

Verejné zasadnutie v neprítomnosti odsúdeného prvostupňový súd vykonal s odkazom na ust. § 293 ods. 4 Tr. poriadku, podľa ktorého sa verejné zasadnutie môže vykonať v neprítomnosti obvineného, ak nie je možné doručiť mu predvolanie na verejné zasadnutie a z toho dôvodu ustanovený obhajca bol o verejnom zasadnutí riadne upovedomený.

V danom prípade však súd nevyužil všetky možnosti na doručenie predvolania odsúdenému. Z obsahu spisu je zrejmé, že odsúdený bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 10.1.2014 do 2.5.2016, a následne po nástupe odsúdeného do pracovného pomeru v Českej republike sprostredkovaného úradom práce bol z evidencie vyradený. Od 13.1.2014 do 1.5.2016 býval v útulku v zariadení Inštitút Krista Veľkňaza v Žakovciach a tento útulok opustil, pretože mu bola ponúkaná práca cez ÚPSVaR do ČR.

Zo správy Detského domova sv. Nikolaja je zrejmé, že odsúdený S. M. si od júla 2014 vyživovaciu povinnosť začal sporadicky plniť a k 30.9.2017 zaplatil na výživnom celkom 574,48 eur. Rovnako aj zo správy syna Y. M. sa dá vyvodiť, že mu časť dlžnej sumy odsúdený uhradil, keď oznamuje, že mu odsúdený neuhradil celú dlžnú sumu. Dlžné výživné mal odsúdený zasielať aj súdnemu exekútorovi JUDr. Dušanovi Sopkovi.

Súd však od týchto oprávnených osôb nezisťoval, či im nie je známe odkiaľ odsúdený dlžné výživné zasiela (čo im môže byť známe napríklad aj z poštového poukazu). Nie je preto možné konštatovať, že odsúdenému nie je možné doručiť predvolanie na verejné zasadnutie, čo ust. § 293 ods. 4 Tr. poriadku určuje ako podmienku pre vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti odsúdeného.

Okrem porušenia ustanovení o konaní, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo, však aj závery prvostupňového súdu o neosvedčení odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia je potrebné považovať za predčasné.

Trestným rozkazom Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/174/2013 zo dňa 9.1.2014, právoplatným 9.1.2014, bol ods. S. M. za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov. Jeho výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona bol podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určená skúšobná doba v trvaní 3 rokov. Zároveň podľa § 51 ods. 4 písm. d) Tr. zákona bola odsúdenému uložená povinnosť zaplatiť v skúšobnej dobe Detskému domovu sv. Nikolaja dlh na výživnom vo výške 2.698,40 eur, matke detí E. M. dlh na výživnom vo výške 2.091,29 eur a Y. M. dlh na výživnom vo výške 1.155,40 eur.

Podmienky, za ktorých pri povolení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody súd rozhodne, či sa podmienečne odsúdený osvedčil alebo či trest odňatia slobody vykoná, upravuje ust. § 50 ods. 4 Tr. zákona. Podľa neho ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a riadne vykonal iné uložené sankcie a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby. Výnimočne môže súd vzhľadom na okolnosti prípadu ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci odsúdený konaním spáchaným v skúšobnej dobe dal príčinu na nariadenie výkonu trestu, a súčasne môže a) ustanoviť nad odsúdeným probačný dohľad, b) primerane predĺžiť skúšobnú dobu, nie však viac ako o dva roky, pričom nesmie prekročiť hornú hranicu skúšobnej doby ustanovenej v odseku 1, c) ustanoviť doteraz neuložené primerané obmedzenia alebo primerané povinnosti uvedené v § 51 ods. 3 a 4, smerujúce k tomu, aby viedol riadny život, alebo d) nariadiť kontrolu uložených primeraných obmedzení alebo povinností technickými prostriedkami, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu a ak takáto kontrola nebola doposiaľ nariadená.

Základným predpokladom pre rozhodnutie, či sa odsúdený pri povolení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody osvedčil, alebo či je potrebné nariadiť, aby trest odňatia slobody vykonal, prípadne či je možné ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti, je teda zistenie, či počas skúšobnej doby viedol riadny život a plnil uložené obmedzenia a povinnosti. V každom konkrétnom prípade je preto súd povinný po náležitom objasnení všetkých skutočností rozhodných pre posúdenie jeho spôsobu života a stavu jeho nápravy starostlivo zvážiť účel trestu.

Splnenie uvedených podmienok súd prvého stupňa dôsledne neskúmal a nemal tak dostatočný podklad pre zistenie, že sa odsúdený z dôvodu nezaplatenia dlžného výživného v skúšobnej dobe neosvedčil.

Len zistenie, že odsúdený v skúšobnej dobe celé dlžné výživné nezaplatil, totiž pre záver o neosvedčení sa v skúšobnej dobe nepostačuje. Nesplnenie si povinnosti odsúdeným uhradiť v skúšobnej dobe celé dlžné výživné môže byť podkladom pre rozhodnutie o nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobody len v tom prípade, pokiaľ sa preukáže, že odsúdený zavinene, hoci aj z nedbanlivosti, dlžné výživné neuhrádzal. Pokiaľ by bolo preukázané, že odsúdený si uloženú povinnosť uhradiť dlžné výživné neplnil bez svojho zavinenia, lebo napríklad by počas výkonu trestu odňatia slobody nemal možnosť pracovať a získať tak finančné prostriedky, tak by nesplnenie uloženej povinnosti pre rozhodnutie o nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobody podkladom byť nemohlo.

Dokazovanie v tomto smere v potrebnom rozsahu prvostupňový súd nevykonal a uspokojil sa so zistením, že celé dlžné výživné odsúdený v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neuhradil a že tak nesplnil povinnosť uloženú mu v trestnom rozkaze Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/174/2013 zo dňa 9.1.2014.

Z obsahu spisu však vyplýva, že odsúdený od 13.1.2014 do 1.5.2016 býval v útulku Inštitútu Krista Veľkňaza v Žakovciach, pričom v tomto období nemal žiaden majetok, bol nezamestnaný, do 2.5.2016 evidovaný v evidencii uchádzačov o zamestnanie, pričom poberal len pomoc v hmotnej núdzi 117,40 eur mesačne. Z tejto sumy hradil mesačne poplatky za stravu a ubytovanie a začal čiastočne platiť aj dlžné a bežné výživné a to súdnemu exekútorovi JUDr. Dušanovi Sopkovi a Detskému domovu sv. Nikolasa. Z evidencie uchádzačov o zamestnanie bol odsúdený vyradený 2.5.2016 po nástupe do pracovného pomeru v Českej republike sprostredkovaného úradom práce.

Za týchto okolností bolo povinnosťou okresného súdu dôslednejšie zisťovať schopnosti, možnosti a majetkové pomery odsúdeného a teda podrobnejšie skúmať jeho osobné, zárobkové a majetkové pomery a jeho výdavky na základné životné potreby.

Ako už bolo vyššie uvedené, prvostupňový súd v prvom rade nezisťoval dôsledne súčasný pobyt odsúdeného. Spoločnosť PEOPLE CAPITAL CZ, s.r.o., v ktorej mal odsúdený nastúpiť do pracovného pomeru, má v Slovenskej republike zriadenú organizačnú zložku, ktorá je zapísaná v obchodnom registri. Keďže sa zásielka súdu adresovaná tejto spoločnosti do Českej republiky vrátila nedoručená, tak bolo potrebné pobyt a existenciu pracovného pomeru odsúdeného a jeho príjem zisťovať v uvedenej organizačnej zložke spoločnosti.

Ďalej bolo potrebné zistiť v akom rozsahu si odsúdený splnil vyživovaciu povinnosť nielen Detskému domovu sv. Nikolaja, ale aj E. M. a Y. M. a to aj dopytom na súdneho exekútora JUDr. Dušana Sopka. U nich bolo potrebné zisťovať aj pobyt odsúdeného.

Keďže tieto skutočnosti prvostupňový súd neobjasňoval, nemohol ani zistiť či odsúdený povinnosť uloženú v trestnom rozkaze nesplnil zavinene.

Povinnosť súdu postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci v takom rozsahu, aby mohol dospieť k spravodlivému rozhodnutiu (§ 2 ods. 10 Tr. poriadku), sa vzťahuje na celé trestné konanie. Vzťahuje sa teda aj na rozhodovanie o výkone podmienečného trestu odňatia slobody (§ 50 ods. 4 Tr. zákona a § 418 ods. 1 Tr. poriadku). Pokiaľ okresný súd v takomto rozsahu skutkový stav nezisťoval, tak nemal dostatočný podklad pre rozhodnutie tak závažnej otázky, či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil, alebo či bude potrebné nariadiť výkon trestu.

Za tohto stavu musí krajský súd konštatovať, že napadnuté uznesenie okresného súdu je potrebné považovať minimálne za predčasné, nakoľko pre takéto rozhodnutie v doposiaľ vykonaných dôkazoch podklad nemal.

Preto krajskému súdu neostávalo nič iné, než napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a prvostupňovému súdu uložiť, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

V ďalšom konaní však prvostupňový súd bude musieť najprv skúmať, či u odsúdeného nedošlo k osvedčeniu sa podľa § 50 ods. 5 Tr. zákona. V zmysle tohto ustanovenia, ak súd do roka od uplynutia skúšobnej doby neurobil rozhodnutie o osvedčení sa alebo o nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobody bez toho, že by mal odsúdený na tom vinu, má sa za to, že sa odsúdený osvedčil.

Skúšobná doba v predmetnej veci 5T/174/2013 odsúdenému uplynula dňa 10.1.2017. Rozhodnutie podľa § 50 ods. 4 Tr. zákona by tak súd mohol urobiť len do 10.1.2018. Preto pokiaľ prvostupňový súd zistí, že odsúdený nezavinil, že do tohto dátumu nebolo rozhodnuté podľa § 50 ods. 4 Tr. zákona, takéto rozhodnutie už súd urobiť nebude môcť, pretože vznikla zákonná fikcia, že sa odsúdený osvedčil.

Vzhľadom na uvedené sťažnostný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého uznesenia. jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.