Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/346/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne F. práv. zast. V., proti žalovanému W., práv. zast. Q., za účasti intervenienta N., o zaplatenie 6.610,33 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 22. marca 2017, č.k. 14C/41/2012-291, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaný a intervenient na strane žalovaného majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 4.917,33 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne, zo sumy 4.917,33 eur od 01.02.2012 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej časti žalobu zamietol. Rozhodol, že žalobkyňa má proti žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi spoločne a nerozdielne právo na náhradu trov konania 20%. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, 2, § 415, § 417 ods. 1, 2, § 420 ods. 1, § 441, § 442 ods. 1, § 444 Obč. zák., § 9a ods. 2, 3, 4 zák. č. 135/1961 Zb., § 12 ods. 4, 5 Vyhlášky č. 35/1984 Zb., § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Obč. zák. a § 3 ods. 1 Nariadenia Vlády č. 87/1995 Zb. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že žalobkyni sa dňa 16.03.2009 stal úraz, ktorý podľa jej vyjadrenia vznikol tak, že zakopla o poškodenú a vyčnievajúcu železnú mriežku na prístupovej komunikácii, ktorá sa nachádzala na pozemku parc. č. XXX/X v k.ú. N., patriacej žalovanému, v dôsledku čoho sa liečila od 16.03.2009 do 26.08.2010. V čase od 16.03.2009 do 24.03.2009 a od 22.06.2009 do 26.06.2009 bola hospitalizovaná a podrobila sa operácii, bola aj viackrát ošetrovaná a chodila na kontroly. Žalobkyňa si dala vypracovať u znalca W.. V. L. posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia č. XXX/XX a následne požiadala listom žalovaného o náhradu škody spôsobenej uvedeným úrazom. Žalovaný odpovedal listom zo dňa 08.12.2011, v ktorom poukázala na nedostatok dôkazov, že sa skutok stal na uvedenom mieste. Žalobkyňa požiadala svedkov úrazu W. W. a W. Z. o písomné vyhlásenie o skutočnostiach, ktoré sa v ten deň stali. Znaleckým posudkom č. XXX/XXXX bolo stanovené bolestné v sume na 145 bodov: podľa pol.140b - za zlomeninu háka lakťovej kosti liečenej operáciou 50 bodov, pol. 141 - zlomenina korunového výbežku lakťovej kosti 40 bodov a pol. 142b - zlomenina hlavičky vretennej kosti liečená operáciou 55 bodov. Sťaženie spoločenského uplatnenia bolo obodované na 300 bodov podľa pol. 343- kývavý lakťový kĺb. Súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu v zrušujúcom rozsudku, ktorým je viazaný, že miesto úrazu žalobkyne bolo dostatočne ozrejmené, ako aj úrazový dej. K pádu došlo takým spôsobom, že žalobkyňa sa potkla na nerovnosti, ktorá bola spôsobená tým, že mriežka na ceste, ktorá vyúsťuje na chodník, vyčnievala. Súd prvej inštancie vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu, s poukazom na ust. § 9a ods. 3 zákona o pozemných komunikáciách,

dospel k záveru, že za škodu zodpovedá žalovaný. Konštatoval, že žalovaný nepreukázal, že nebolo v jeho medziach možností závady na chodníku, na ktorom došlo k úrazu žalobkyne, odstrániť, prípadne ich aspoň označiť, a preto sa nezbavil zodpovednosti za škodu žalobkyne na jej zdraví. Odvolací súd tento záver vyvodil z toho, že problém s mriežkou, na ktorej došlo k úrazu žalobkyne, bol dlhodobý, v čase úrazu žalobkyne bol tento problém podľa výsluchu svedkov permanentný, mriežka sa neustále vysúvala potom, ako po nej prešlo auto. Svedok W. W. uviedol vo svojej výpovedi, že bol svedkom úrazu, keď iná pani rovnako zakopla o mriežku, spadla, zlomila si obe zápästia. Z obsahu spisu vyplýva, že prístupová komunikácia, na ktorej došlo k úrazu, je frekventovaná, je preto dôležité, aby žalovaný zabezpečil jej opravu. Ak tak neurobil, nezbavil sa zodpovednosti podľa citovaných ustanovení zákona. I napriek skutočnosti, že nie je možné požadovať od žalovaného, aby zabezpečoval sám denne kontrolu všetkých komunikácií, ktoré má vo vlastníctve, nemožno ponechať bez povšimnutia, že v predmetnej veci došlo k úrazu na komunikácii v dôsledku dlhodobého problému s mriežkou a v prípade pravidelných a dôsledných kontrol by boli zo strany žalovaného zistené predmetné nedostatky, ktoré si vyžadovali bezodkladnú opravu tak, aby sa predišlo škodám na majetku, ako aj na zdraví. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalovaný v rámci kontroly stavu miestnych komunikácií, chodníkov a zisťovania možných závad v tak rozľahlom meste, akým je G., nebol schopný zistiť bez pomoci občanov, považoval odvolací súd za bezpredmetné, vzhľadom na objektívnu zodpovednosť žalovaného. Na základe týchto záverov odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel k záveru, že u žalovaného nedošlo k vyvineniu sa zo zodpovednosti za škodu, ktorú utrpela žalobkyňa na komunikácii žalovaného, keď žalovaný mal vedieť o závade na komunikácii vzhľadom na dlhodobý problém. K oprave pred úrazom žalobkyne nedošlo a žalovaný na predmetnú závadu na komunikácii ani nijakým spôsobom neupozornil. Pretože žalovaný porušil svoju povinnosť, vyplývajúcu mu z citovaných zákonných ustanovení, nezabezpečil bezpečnosť chôdze po komunikácii, zodpovedá za škodu spôsobenú úrazom žalobkyni, lebo táto vznikla v priamej príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti žalovaného. Pred tým, než sa súd prvej inštancie zaoberal konkrétnou výškou nároku na náhradu škody, vysporiadal sa so vznesenou námietkou premlčania žalovaným ako aj vedľajším účastníkom, ktorí namietali, že žalobkyňa svoj nárok neuplatnila na súde včas. Zo znaleckého posudku č. XXX/XXXX vypracovaného R. mal súd preukázané, že zdravotný stav žalobkyne po úraze zo dňa 16.03.2009 bolo možné považovať za ustálený dňa 26.08.2011. Konštatoval, že v danom prípade 3-ročná objektívna premlčacia lehota začala plynúť odo dňa vzniku úrazu, teda od 16.03.2009, skončila sa dňa 16.03.2012 a subjektívna 2-ročná premlčacia doba začala plynúť od ustálenia zdravotného stavu žalobkyne, teda od 26.08.2017 a skončila dňa 26.08.2013. Žaloba bola podaná na súde dňa 02.03.2012, teda včas a námietka premlčania celého nároku nebola dôvodná. Súd prvej inštancie mal výšku škody za preukázanú, uplatnenú v súlade so znaleckým posudkom W.. L. č. XXX/XXXX z 09.08.2011. Konštatoval, že výška bodového ohodnotenia za bolestné (145 bodov x 14,41 eur spolu 2.089,45 eur) bola uplatnená v nižšej sadzbe 14,41 eur/bod, pričom z oznámenia MZ SR č. 172/2009 Z.z. platného v čase vzniku úrazu bola hodnota bodu 14,46 eur/bod. Výška bodového ohodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia bola stanovená taktiež týmto posudkom (na 300 bodov po 14,89 eur/bod) v súlade s oznámením MZ SR č. 21/2010 Z.z. platného rok po úraze. Celková výška náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia predstavovala 6.563,7 eur (145 x 14,46 eur = 2096,7 eur, 300x 14,89 eur = 4.467 eur), žalobou bola uplatnená len vo výške 6.556,45 eur (145 x 14,41 eur = 2.089,45 eur, 300x 14,89 eur = 4.467eur). Pokiaľ išlo o mieru zavinenia súd prvej inštancie skúmal, či škoda vznikla výlučne zavinením zodpovednostného subjektu, ktorým v tomto prípade je žalovaný a teda či ju má znášať sám, alebo či bola škoda spôsobená aj zavinením poškodenej a v akej miere (441 . Považoval mieru zavinenia žalobkyne vo výške 25% na vzniku škody na jej zdraví za primeranú okolnostiam, za ktorých ku škode došlo ako aj tomu, ktoré právne povinnosti a v akom rozsahu porušil ten ktorý účastník. Mal za to, že žalobca porušil svoje povinnosti ako vlastník a správca komunikácií, keď dlhodobo (minimálne 3 roky) zanedbával svoje povinnosti tým, že neurobil žiadne kroky smerujúce k odstráneniu problému s vysúvajúcou sa mriežkou na chodníku na T. ulici v G. (resp. závadu neoznačil), čím porušil svoje povinnosti vlastníka a správcu miestnej komunikácie, hoci má povinnosť udržiavať chodníky a odstraňovať závady v schodnosti chodníkov v zmysle zákona č.135/1961 Z. z. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva cestný zákon. Uviedol, že okolnosti vylučujúce zodpovednosť žalobcu sa vzhľadom na závery odvolacieho súdu, ktorým je súd viazaný, nepreukázali. Ďalej konštatoval, že žalobkyňa porušila svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z ust. § 415 Obč. zákonníka, ktoré ukladá každému počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Toto ustanovenie sa vzťahuje na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov, bez ohľadu na to, či ide o fyzické alebo právnické osoby a povinnosť z neho vyplývajúca je povinnosťou právnou. Žalobkyňa pri

dodržaní uvedenej všeobecnej preventívnej povinnosti (venovať zvýšenú obozretnosť pri prechádzaní po chodníku v mieste, kde sa dlhodobo nachádzala vysúvajúca sa mriežka, o ktorej mala vedomosť) mohla predísť vzniku škody. Mriežka bola podľa svedeckých výpovedí vysunutá viditeľne a bolo preukázané, že žalobkyňa chodila pred úrazom k obom svedkom, vypočutým v konaní, nakupovať a používala túto cestu pravidelne, po dobu 3 rokov. V deň vzniku úrazu pripustila, že nedávala pozor. Pri porovnaní rozsahu a intenzity porušenia právnych povinností žalobkyňou a žalovaným súd prvej inštancie vyvodil, že zo strany žalovaného bolo toto porušenie závažnejšie a tomu zodpovedá aj miera zodpovednosti na vzniknutej škode, ktorú priznal v dôsledku spoluzavinenia len vo výške 4.917,33 eur (teda od žalobou uplatnenej sumy 6.556,45 eur odpočítal 1.639,125 eur vo výške 25% zo sumy 6.556,45 eur). Žalobkyňa sa obrátila na žalovaného pred uplatnením nároku na súde s predžalobnou výzvou zo dňa 20.12.2011, v ktorej sa domáhala vyplatenia škody z titulu tohto úrazu v lehote do 31.1.2012 s tým, že predložila aj doklady o svojom zdravotnom stave, znalecký posudok č. XXX/XXXX a doklady, požadované žalovaným, preukazujúce skutočnosť, kde sa úraz stal. Žalovaný plniť v lehote odmietol a preto vzniklo žalobkyni právo požadovať popri plnení 4.917,33 eur aj úrok z omeškania podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods.1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v zákonnej výške. K prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu teda od 01.02.2012 bola sadzba ECB 1% + 8 percentuálnych bodov, čo predstavuje zákonný úrok 9% ročne. Vo zvyšku sumy 53,88 eur súd prvej inštancie nárok ako nepreukázaný (nárok na vyhotovenie znaleckého posudku v sume 50 eur, fotodokumentácie 2,88 eur a kópie dokladov 1 eur) zamietol. O náhrade trov konania žalobkyne rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP, vzhľadom na pomer jej úspechu vo veci a zodpovednosti za zastavenie konania.

2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Súdu prvej inštancie vytýkala, že sa neriadil závermi a právnym stanoviskom krajského súdu v zmysle uznesenia zo dňa 22.03.2017, č.k. 14C/41/2012-291. Zastávala názor, že súd prvej inštancie na základe vykonaných a predložených dôkazov, pokiaľ sa týka miery zodpovednosti za škodu, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec posúdil. Pokiaľ súd prvej inštancie považoval mieru zavinenia žalobkyne vo výške 25% na vzniku škody na jej zdraví za primeranú okolnostiam, za ktorých ku škode došlo, ako aj tomu, ktoré právne povinnosti a v akom rozsahu porušil ten - ktorý účastník, mala za to, že uvedené tvrdenia súd prvej inštancie neoprel o žiadne priame dôkazy, ba práve naopak, zo svedeckých výpovedí mala za zrejmé, že nie je pravda to, čo uvádza súd vo svojom odôvodnení o tom, že mriežka bola podľa svedeckých výpovedí vysunutá viditeľne. Uviedla, že zo svedeckých výpovedí vyplýva, ale aj zo samotného odôvodnenia rozsudku na strane 8, že mriežka podľa výsluchu svedkov nebola vysunutá viditeľne, ale len permanentne a tiež sa len permanentne posúvala. Čiže je zrejmé, že súd prvej inštancie zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, ako aj výsluchu strán nevyplynuli a ani inak nevyšli v konaní najavo. Uvedenú úvahu súdu považuje za nesprávnu, nakoľko z výpovede svedkov je zrejmé, že síce problém s mriežkou bol dlhodobý, ale nie pravidelný, nakoľko žalobkyňa chodila mimo poškodeného chodníka, nemohla si všimnúť poškodenú mriežku. Mriežka vytŕčala len vtedy, keď po nej prešli autá, takže sa v žiadnom prípade stav chodníka nedal predvídať. Čiže v tomto prípade jednoznačne nemožno hovoriť o tom, že nedávala pozor. Poukazovala na to, že v deň, keď sa stal úraz, bolo už vonku šero a vzhľadom na svoj vyšší vek, XX rokov, mala zhoršenú viditeľnosť, ale aj mobilitu. Úraz podľa záznamu o hodnotení zdravotného stavu Záchrannej zdravotnej služby G. bol hlásený o 15:48 hod., teda v čase tzv. zimného času, kedy už vonku bolo šero, a teda aj zmenšená viditeľnosť. Zastávala názor, že v tomto prípade sa súd prvej inštancie nemôže odvolávať, že porušila svoju prevenčnú povinnosť a nezachovala taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od nej rozumne požadovať. Chodník bol obyvateľmi sídliska bežne používaný a neboli tam žiadne upozornenia na prípadné závady, ktoré sa vyskytujú. Mala za to, že nemožno od nej požadovať a ani od žiadneho laika, aby predvídala, kedy je na chodníku vysunutá mriežka a kedy nie, zvlášť keď išlo o mriežku, ktorá raz bola vysunutá a raz nebola, ktorú raz obyvatelia opravili, alebo neopravili a ktorá mriežka sa pod záťažou vysunie, alebo nevysunie. V tejto súvislosti zdôraznila možnosť liberácie v zmysle § 9a ods. 3 Cestného zákona, že žalovaný nepreukázal, že by v medziach svojich možností tieto závady nebolo možné odstrániť a ani na ne predpísaným spôsobom upozorniť. Zastávala názor, že pri použití chodníka, a to aj vzhľadom na čas, kedy sa úraz stal, na svoj vek, zachovala taký stupeň opatrnosti, ktorý od nej možno rozumne požadovať. Svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Obč. zákonníka neporušila, a preto nie je dôvod na to, aby jej žalobný nárok bol krátený o 25% vrátane úroku z omeškania, tak ako o tom rozhodol súd prvej inštancie. Uviedla, že z vykonaných dôkazov, ktoré zobral do úvahy aj odvolací súd, ako aj z jeho odôvodnenia je zrejmé, že u žalovaného nedošlo ani len k čiastočnému vyvineniu zodpovednosti za škodu. Súd prvej inštancie v tomto prípade je viazaný

právnym názorom odvolacieho súdu, a preto zastávala názor, že v tomto prípade rozhodoval v rozpore s názorom odvolacieho súdu, ale aj v rozpore so zákonom a s vykonanými dôkazmi. V prípade, že by súd vyhodnotil, že škoda bola spôsobená aj zavinením žalobkyne, nesúhlasila s výpočtom pomeru úspechu a neúspechu, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, pokiaľ by jeho rozhodnutie ohľadne náhrady škody zostalo bez zmeny. Mala za to, že nie je možné do pomeru úspechu a neúspechu zarátať sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré je možné zvýšiť a kde súd rozhoduje na základe svojej voľnej úvahy a nie je možné toto zvýšenie ovplyvniť žalobkyňou.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Pokiaľ žalobkyňa sa vo svojom odvolaní snaží proklamovať výlučnú 100%-nú zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú úrazom žalobkyne odôvodňujúc to tým, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení neuvádza, že by existovala alebo bola daná zodpovednosť, prípadne spoluzodpovednosť žalobkyne uviedol, že ak sa odvolací súd v danom prípade nezaoberal otázkou porušenia prevenčnej povinnosti žalobkyne, nezakladá to automaticky záver o tom, že žalobkyňa neporušila svoju prevenčnú povinnosť a nevzniká tak na jej strane určité spoluzavinenie. Mal za to, že povinnosť žalobkyne ako užívateľa miestnej komunikácie, vyplývajúca z § 6 ods. 1 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (Cestný zákon) v platnom znení, v zmysle ktorej sa užívateľ musí prispôsobiť stavebnému stavu a dopravno-technickému stavu dotknutej komunikácie a jej porušenie má za následok zníženie zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá bola žalobkyni spôsobená. Keďže žalobkyňa pravidelne predmetnú komunikáciu užívala, mala vedomosť o jej stave a mala k tomu prispôsobiť svoju chôdzu. Spoluzodpovednosť poškodeného podľa § 441 Obč. zákonníka je daná, ak jeho konanie bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody, t.j. ak škoda vznikla tiež následkom úkonu poškodeného. Pritom nemusí ísť o jedinú príčinu, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľala na vzniku škody, o ktorej poškodenie ide. Konanie poškodeného, príp. jeho opomenutie konať tak, ako konať mal, sa však nemusí časovo kryť s protiprávnym konaním škodcu, môže mu predchádzať aj ho nasledovať (NS ČR zo dňa 17.06.2009 sp. zn. 25Cdo/371/2007). Žalovaný vyslovil názor, že súd prvej inštancie tak dospel k správnemu zisteniu, že žalobkyňa ako poškodená spoluzavinila vlastnú škodu na zdraví a na takto zistený skutkový stav správne aplikoval citované zákonné ustanovenie. Za účelovú považoval argumentáciu žalobkyne ohľadne nesprávneho hodnotenia dôkazov zo strany prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti uviedol, že žalobkyňa sa snaží svoju argumentáciu v odvolaní postaviť na tom, že zo svedeckých výpovedí nevyplýva to, čo uvádza súd vo svojom odôvodnení rozsudku, t.j. že mriežka bola podľa svedeckých výpovedí vysunutá viditeľne. Žalobkyňa si však pri tejto svojej argumentácii odporuje, keď na jednej strane hovorí, že mriežka podľa výsluchu svedkov nebola vysunutá viditeľne, ale len permanentne a tiež sa permanentne posúvala a na druhej strane zase poukazuje, že problém s mriežkou bol dlhodobý, ale nie nepravidelný, čo len svedčí o účelovosti tvrdenia žalobkyne. Ďalej uviedol, že z výpovedí je evidentné, že mriežka na predmetnom chodníku bola veľmi často vysunutá a ľudia, ktorí často po tomto chodníku chodili, ju sami naprávali. Z výpovedí je ďalej zrejmé (p. W.), že žalobkyňa po chodníku chodila pravidelne (2 - 4x týždenne na ovocie a zeleninu). Zároveň vypovedal, že to, že mriežka bola vysunutá, bolo viditeľné. V čase pádu nebol chodník zasnežený ani inak poškodený, tzn. mriežka bola dostatočne viditeľná. Mal za to, že súd v kontexte všetkých dôkazov správne posúdil a dospel k záveru, že žalobkyňa porušila svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví. Tým, že žalobkyňa chodievala tou istou cestou na nákupy 3 roky, konkrétne okolo stĺpa mimo poškodeného chodníka, musela vedieť o probléme s mriežkou a stav chodníka predvídať. V ten deň nemala žiadne zdravotné problémy, nebola tma a žalobkyňa sama uviedla, že pri chôdzi nedávala pozor, čím zanedbala svoju prevenčnú povinnosť týkajúcu sa prispôsobenia stavebnému stavu chodníka, a preto má táto skutočnosť správne za následok zníženie zodpovednosti za škodu žalovaného. Uviedol, že z doterajšieho dokazovania na prvoinštančnom súde je nepopierateľné, že na závadu v mriežke nebol žalovaný do úrazu žalobkyne nikým upozornený, a to ani konateľom spoločnosti U. G., ako na to poukazuje právny zástupca žalobkyne vo svojom odvolaní. Konateľ - p. W. N. vo svedeckej výpovedi síce uviedol, že žiadal o opravu mriežky, čo bolo údajne promptne vykonané, avšak nie je zrejmé, kedy a kým mala byť táto oprava vykonaná, keďže žalovaný takéto práce nevykonal na takýto podnet. Takáto urgencia zo strany konateľa nebola preukázaná. Vyslovil názor, že aj z tohto dôvodu mala byť miera spoluzavinenia na strane žalobkyne vyššia ako len 25%, ak nie približovať sa spravodlivo k polovici. Uviedol, že voľnú úvahu súdu, ktorou sa pri stanovení výšky riadil, však rešpektuje, a preto túto skutočnosť v rámci možnosti podania odvolania ani nerozporoval.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by žalobkyňa porušila prevenčnú povinnosť. Zotrvával na tom, že nemožno od žalobkyne ani od žiadneho laika požadovať, aby predvídal, kedy je na chodníku vysunutá mriežka a kedy nie. Zastával názor, že žalobkyňa, vzhľadom na svoj vek, ale aj na skutkový stav, ktorý uviedol v odvolaní, zachovala taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od nej požadovať, preto z jej strany nedošlo k porušeniu prevenčnej povinnosti uvedenej v § 415 a žalovaný zodpovedá za škodu v plnom rozsahu. Keby mala existovať za daný stav vždy zodpovednosť aj na strane poškodeného, tak ako to uvádza žalovaný, zákonodarca by pravdepodobne takýto stav upravil priamo v zákone. Pokiaľ sa týka oznamovacej povinnosti, na ktorú sa odvoláva žalovaný, že na závadu mriežky nebol žalovaný nikým upozornený, považuje žalobkyňa túto argumentáciu za bezpredmetnú, vzhľadom na objektívnu zodpovednosť žalovaného.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že od zákonodarcu nemožno vyžadovať doslovnú úpravu každého jedného právneho vzťahu, ktorý sa v praxi môže vyskytnúť. V danom prípade však niet pochýb o tom, že otázka spoluzodpovednosti na strane poškodenej je jasne daná a upravená v rámci ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že z jej strany nedošlo k porušeniu prevenčnej povinnosti vzhľadom na jej vek, s takouto argumentáciou nesúhlasil. Uviedol, že Občiansky zákonník v rámci ustanovenia o všeobecnej prevenčnej povinnosti nerozlišuje rozsah / intenzitu porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti z hľadiska veku, t.j. nerobí rozdiely v jej posudzovaní, keď má niekto 90 rokov a niekto 20 rokov a podobne. Je zrejmé, že keď niekto nedisponuje obmedzenou spôsobilosťou mať práva a povinnosti, tak pokiaľ má táto osoba práva v plnom rozsahu, musí mať v tomto rozsahu aj povinnosti. Nie je možné mať v plnom rozsahu práva, avšak povinnosti už len v zúženom rozsahu. Z tohto dôvodu povinnosťou žalobkyne bolo prispôsobiť svoju chôdzu stavu chodníka. Pokiaľ teda žalobkyňa aj s poukazom na svoje tvrdenia v odvolaní uvádza, že mala vyšší vek, zhoršenú viditeľnosť, ale aj mobilitu, mal za to, že práve úlohou žalobkyne bolo prispôsobiť svoje konanie tak, aby bolo v súlade s jej bezpečnosťou, napr. pomalšou chôdzou, doprovodom z hľadiska statusu jej veku, zhoršenej viditeľnosti, náležitou pozornosťou a podobne. Nič z toho sa nestalo. V ostatných bodoch sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení a tvrdení.

6. Krajský súd preskúmal vec v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov v napadnutej časti, čo do výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP. 7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobkyňou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 O.s.p. poukazuje.

8. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:

9. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že odvolacie námietky žalobkyne smerujú proti ňou tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých založila svoje rozhodnutie, čo viedlo podľa jej názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

10. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

11. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobkyne, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver.

12. Pokiaľ žalobkyňa v podanom odvolaní vytýkala súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo stanovené dispozíciou právnej normy).

13. Aj túto odvolaciu námietku žalobkyne vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnenú, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Tak ako odvolací súd už uviedol, stotožňuje sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 .

14. V danom spore sa žalobkyňa domáhala (po čiastočnom späťvzatí žaloby o zaplatenie sumy 2.233,50 eur) náhrady škody vo výške 6.610,33 eur s prísl. z dôvodu, že dňa 16.03.2009 sa jej stal úraz, ktorý vznikol tak, že zakopla o poškodenú a vyčnievajúcu železnú mriežku na prístupovej komunikácii patriacej žalovanému. Súd prvej inštancie v poradí prvým svojím rozsudkom zo dňa 06.05.2013 č.k. 14C/41/2012-111 žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že žalovaný je zodpovedný za úraz, ktorý sa jej nepozornosťou prihodil. V dôsledku podaného odvolania žalobkyňou odvolací súd uznesením zo dňa 25.09.2014 č.k. 19Co/453/2013-147 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd na základe vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie vyvodil, že u žalovaného nedošlo k vyvineniu sa zo zodpovednosti za škodu, ktorú utrpela žalobkyňa na komunikácii žalovaného, keď žalovaný mal vedieť o závade na komunikácii, vzhľadom na dlhodobý problém. K oprave pred úrazom žalobkyne nedošlo a žalovaný na predmetnú závadu na komunikácii ani nijakým spôsobom neupozornil. Pretože žalovaný porušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z príslušných zákonných ustanovení (§ 9 ods. 2 veta prvá Cestného zákona), nezabezpečil bezpečnosť chôdze po komunikácii, zodpovedá za škodu spôsobenú úrazom žalobkyni. Nakoľko súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nevykonal dokazovanie zamerané na výšku uplatneného nároku žalobkyňou, touto sa vôbec nezaoberal, túto neskúmal, preto ju ani následne nevyhodnocoval, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 4.917,33 eur s úrokom z omeškania, keď na základe výsledkov vykonaného dokazovania v zmysle intencií predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu dospel k záveru, že žalobca porušil svoje povinnosti ako vlastník a správca komunikácií, keď dlhodobo zanedbával svoje povinnosti tým, že neurobil žiadne kroky smerujúce k odstráneniu problému s vysúvajúcou sa mriežkou na chodníku, čím porušil svoje povinnosti vlastníka a správcu miestnej komunikácie, hoci má povinnosť udržiavať chodníky a odstraňovať závady v schodnosti chodníkov v zmysle zákona č. 135/1961 Zb., keď okolnosti vylučujúce zodpovednosť žalobcu sa nepreukázali. Konštatoval však, že žalobkyňa porušila svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť vyplývajúcu jej z ust. § 415 Obč. zákonníka, keď pri dodržaní uvedenej všeobecnej preventívnej povinnosti (venovať zvýšenú pozornosť pri prechádzaní po chodníku v mieste, kde sa dlhodobo nachádzala vysúvajúca sa mriežka, o ktorej mala vedomosť), mohla predísť vzniku škody. Za primeranú okolnostiam, za ktorých ku škode došlo, ako aj tomu, ktoré právne povinnosti a v akom rozsahu porušil ten-ktorý účastník súd prvej inštancie považoval za primeranú mieru zavinenia žalobkyne vo výške 25%.

15. V preskúmavanej veci v dôsledku podaného odvolania žalobkyňou ide o posúdenie spoluzavinenia poškodenej žalobkyne a určenie podielu zodpovednosti žalobkyne, ako aj žalovaného za škodu na zdraví, ktorá bola spôsobená žalobkyni.

16. V zmysle ust. § 415 Obč. zákonníka je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

17. Podľa § 420 ods. 1, 3 Obč. zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

18. V zmysle ust. § 441 Obč. zákonníka, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. 19. Východiskom ustanovenia § 441 Obč. zákonníka je skutočnosť, že škoda nemusí byť iba výsledkom konania škodcu, ale aj samotného poškodeného. Preto je potrebné, aby v súlade so všeobecnou prevenčnou povinnosťou v občianskoprávnych vzťahoch bola táto skutočnosť zohľadnená a poškodený, buď pomerne, alebo úplne niesol škodu vzniknutú na vlastnom majetku, či zdraví. Aj keď zákon hovorí o zavinení poškodeného, neznamená to, že zavinenie vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti je nevyhnutým predpokladom jeho spoluúčasti v zmysle § 441 Obč. zákonníka. V občianskom sporovom konaní súd na spoluzaivnenie poškodeného prihliada aj bez návrhu z úradnej povinnosti. Ak v priebehu súdneho konania vyšli najavo také skutkové okolnosti na strane poškodeného, ktoré boli príčinou, poprípade jednou z príčin vzniku škody, nemožno vyvodiť plnú zodpovednosť škodcu práve pre chýbajúcu príčinnú súvislosť medzi jeho konaním a škodou. V rozsahu, v akom sa na škodlivom následku podieľali okolnosti na strane poškodeného, nie je daná zodpovednosť škodcu. Príčinná súvislosť medzi odškodňovaným následkom a konaním škodcu je nevyhnutým predpokladom jeho zodpovednosti za škodu. Preto stále platí, že v konaní súd aj bez námietky škodcu rozhoduje o prípadnej spoluúčasti poškodeného na vlastnej škode. Pokiaľ žalobkyňa v podanom odvolaní namietala, že súd prvej inštancie sa neriadil závermi a právnym stanoviskom odvolacieho súdu a rozhodoval v rozpore s ním s poukazom na tú skutočnosť, že odvolací súd vo svojom rozsudku nikde neuvádza, že by existovala alebo bola daná aj zodpovednosť, prípadne spoluzodpovednosť žalobkyne, odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že súd prvej inštancie sa v ďalšom konaní po predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí riadil intenciami odvolacieho súdu, v súlade s ktorými rozhodol. Skutočnosť, že odvolací súd sa otázkou porušenia prevenčnej povinnosti žalobkyne v zrušujúcom rozhodnutí nezaoberal, z tejto skutočnosti nemožno vyvodiť, že by žalobkyňa neporušila svoju prevenčnú povinnosť a nevzniká tak na jej strane spoulzavinenie. Správne bolo porušenie prevenčnej povinnosti žalobkyňou predmetom ďalšieho dokazovania a vyhodnocovania súdom prvej inštancie.

20. Súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom, keď po zistení, že žalobkyňa porušila svoju prevenčnú povinnosť podľa § 415 Obč. zákonníka, ustálil jej spoluzodpovednosť na vzniknutej škode. Dostatočným spôsobom sa vyporiadal so spoluzavinením žalobkyne na spôsobenej škode a svoje úvahy presvedčivo odôvodnil. Žalobkyňa chodievala 3 roky na nákupy tou istou cestou, chodníkom. Stav chodníka, po ktorom pravidelne a dlhodobo prechádzala, musela poznať, čo zrejme bolo dôvodom, prečo chodievala okolo stĺpa. Z obsahu spisu, z výpovede žalobkyne zo dňa 27.06.2012 nesporne vyplýva, že v deň úrazu videla dobre, cítila sa dobre, nemala žiadne zdravotné problémy. Sama žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že nedávala pozor. Pokiaľ v podanom odvolaní dôvodila tým, že v čase úrazu, t.j. v čase zimného času vonku bolo už šero, a teda zmenšená viditeľnosť, odvolací súd jej tvrdenie nepovažuje za pravdivé. Je nesporné, že úraz sa stal 16.03.2009 o cca 15:45 hod. Aj z meteorologického hľadiska je mesiac marec už jarným mesiacom, v ktorom v uvedenom období je už v uvedenom čase viditeľnosť veľmi dobrá. Ani odvolací súd nespochybňuje spoluzavinenie žalobkyne na spôsobenej škode, keďže táto zanedbala svoju prevenčnú povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví. Súdom prvej inštancie určený podiel zodpovednosti žalobkyne vo výške 25% na vzniku škody na jej zdraví považoval aj odvolací súd za primeraný.

21. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

22. O nároku na náhradu trov konania odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 tak, že žalovaný a intervenient na strane žalovaného, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní, majú proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 .

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .