Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-23-2018.pdf
PDF · 122.94 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/23/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: T., proti žalovanej: E., o zaplatenie 43,94 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 17. októbra 2017, č. k. 3Csp/35/2017-31, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanej voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu zostatok poplatku vo výške 43,94 eur, poplatok za upomienky 64,- eur, úrok vo výške 32 % ročne zo sumy 350,- eur od 09. 05. 2012 do 15. 06. 2012 v sume 11,35 eur, 292,- eur od 16. 06. 2012 do 18. 07. 2012 v sume 8,19 eur, 234,- eur od 19. 07. 2012 do 20. 08. 2012 v sume 6,56 eur, 176,- eur od 21. 08. 2012 do 21. 09. 2012 v sume 4,78 eur, 118,- eur od 22. 09. 2012 do 20. 11. 2012 v sume 6,1 eur, 60,- eur od 21. 11. 2012 do 20. 05. 2013 v sume 9,47 eur a 2,- eur od 21. 05. 2013 do 21. 06. 2013 v sume 0,05 eur a ďalej úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 121,28 eur od 20.03.2014 do 26.05.2014 v sume 1,11 eur, zo sumy 43,94 eur od 27.05.2014 do zaplatenia a náhradu trov konania. V žalobe tvrdil, že na základe Zmluvy o úvere číslo XXXXXXXXX zo dňa 09.05.2012 uzatvorenej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovanej zmluvy, žalobca ako veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníkovi úver vo výške 350,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 346,- eur za podmienok dohodnutých v zmluve, a to v 12 mesačných splátkach po 58,- eur, počnúc dňom 15.06.2012. Dňa 25.03.2013 a dňa 30.10.2013 požiadala žalovaná o úpravu splátkového kalendára formou posunu splátky. Na základe týchto žiadostí mal byť celý úver uhradený dňa 15.03.2014. V zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa žalobca a žalovaná dohodli, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a dve tretiny poplatku predstavujú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Vzhľadom na to, že žalovaná neplnila riadne a včas svoj záväzok v zmysle dohodnutých podmienok, porušila dojednania predmetnej zmluvy o úvere, stratila výhodu splátok. Preto žalobca vyzval žalovanú na úhradu jej záväzku. V zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa žalovaná zaviazala uhradiť žalobcovi v prípade porušenia podmienok tejto zmluvy aj poplatok za zasielanie upomienok celkom vo výške 64,- eur. Žalovaná doposiaľ uhradila žalobcovi sumu vo výške 541,34 eur. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení predložil listinné dôkazy a to: Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 09.05.2012, Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, dve žiadosti o úpravu splátkového kalendára zo dňa 25.03.2013 a zo dňa 31.10.2013. Vo vyjadrení, ktoré došlo na súd dňa 04.10.2017, žalobca tvrdí, že žalovaná splácala úver tak, že v dňoch 15.06.2012, 18.07.2012, 20.08.2012, 21.09.2012, 20.11.2012, 20.05.2012, 21.06.2013 a 19.02.2014 zaplatila zakaždým po 58,- eur, a dňa 26.05.2014 zaplatila 77,34 eur. Žalovaná sa k žalobe písomne ani ústne nevyjadrila. Súd vykonal dokazovanie prečítaním, resp. oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov predložených žalobcom a v zmysle § 295 CSP vykonal i dôkazy, ktoré nenavrhli strany sporu - údaje o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch a priemerné úrokové miery z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny za mesiac 5/2012, a zistil, že dňa 09.05.2012 uzatvoril žalobca ako veriteľ so žalovanou ako dlžníkom zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanej peňažné prostriedky vo výške 350,- eur, ktoré sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s poplatkom 346,- eur. Celkovo mala žalovaná zaplatiť žalobcovi sumu 696,- eur v 12-tich mesačných splátkach po 58,- eur počnúc dňom 15.06.2012. RPMN bola v zmluve uvedená vo výške 314,02 %, údaj o priemernej hodnote RPMN sa v zmluve nenachádza. V zmluve je žalovaná označená svojim menom, priezviskom, číslom občianskeho preukazu, rodným číslom a adresou trvalého bydliska. Zmluva je podpísaná žalovanou a žalobcom. Podľa bodu 10 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, dlžník uznáva dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy ako svoj dlh voči veriteľovi, čo do dôvodu aj výšky tak, ako je uvedené v tejto zmluve a zaväzuje sa ju uhradiť v mesačných splátkach tak ako je uvedené na prvej strane tejto zmluvy. Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Podľa bodu 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v prípade, ak bude dlžník v omeškaní s niektorou splátkou 7 dní a viac, je povinný túto omeškanú splátku uhradiť do rúk mandatára v hotovosti spolu so zmluvnou pokutou 15,- eura za každý 1 prípad omeškania. Ostatné splátky je dlžník povinný platiť podľa splátkového kalendára naďalej vkladovými lístkami, alebo prevodnými príkazmi. V prípade, že dlžník neuhradí včas 4 po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky, stáva sa celý dlh okamžite splatný. Dlžník má možnosť uhradiť 4 po sebe idúce splátky, prípadne len v časti po sebe štyroch idúcich splátok, v oboch prípadoch spolu so zmluvnou pokutou vo výške 30,- eura, do rúk mandatára v hotovosti alebo poukázať na účet veriteľa s možnosťou návratu platenia podľa pôvodného splátkového kalendára. Dlžník sa zaväzuje uhradiť veriteľovi za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia podmienok tejto zmluvy čiastku 4,- eurá ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej do 5 dní od doručenia písomnej výzvy na úhradu. Podľa bodu 8 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, Veriteľ poskytne dlžníkovi pomôcku na vedenie záznamov o platbách v zmysle zmluvy o úvere (splátkový kalendár). Dlžník sa zaväzuje uchovať uvedený splátkový kalendár bezpečným spôsobom a zaväzuje sa, že sa doň nebude nič spisovať, škrtať, ani meniť. Dlžník má právo na predpísanom tlačive veriteľa požiadať prostredníctvom mandatára veriteľa o nespoplatnenú, alebo spoplatnenú úpravu splátkového kalendára, za podmienok bližšie špecifikovaných v žiadosti o úpravu splátkového kalendára. Zo žiadosti o úpravu splátkového kalendára zo dňa 25.03.2013 k zmluve č. 302002387 súd zistil, že žalovaná požiadala o spoplatnenú úpravu splátkového kalendára medzi ňou a žalobcom o 1 mesiac. Žiadosť bola spoplatnená sumou 56,- eur. Zo žiadosti o úpravu splátkového kalendára zo dňa 30.10.2013 k zmluve č. XXXXXXXXX súd zistil, že žalovaná požiadala o úpravu splátkového kalendára medzi ňou a žalobcom formou odloženia splátok o 141 dní tak, aby dátum prvej posunutej splátky bol 15.11.2013. Z priemerných úrokových mier z poskytnutých úverov za rok 2012 vyplýva, že priemerná výška úrokovej sadzby pri spotrebiteľskom úvere do 1 roka za mesiac máj 2015 pri nových obchodoch bola 7,93 % ročne.
3. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 100 ods. 1, § 101, § 103 veta prvá, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2 písm. i), y), § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov účinného v čase uzatvorenia zmluvy, s odkazom na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou vznikol právny vzťah zo zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Na základe tejto zmluvy sa žalobca v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti zaviazal poskytnúť žalovanej ako fyzickej osobe
- nepodnikateľovi peňažné prostriedky a žalovaná sa tieto zaviazala splácať v pravidelných splátkach spolu s úrokmi a poplatkom. Žalovaná pri uzatváraní zmluvy nevystupovala v rámci svojej podnikateľskej, alebo obchodnej činnosti. Uvedená zmluva vzhľadom na povahu účastníkov právneho vzťahu (žalobca - dodávateľ, žalovaná - spotrebiteľ) je teda zároveň i spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere
podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže sa jedná o spotrebiteľský vzťah a v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je povinnosťou súdu aj bez návrhu prihliadať na to, či nárok žalobcu - dodávateľa nie je premlčaný, súd sa zaoberal aj otázkou premlčania uplatneného nároku. Žalobca sa evidentne domáha okrem iného i zaplatenia sumy 43,94 eur ako zostatku poplatku, zaplatenia úroku vo výške 32 % ročne ako i úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo súm a za obdobie uvedené v bode 1. odôvodnenia rozsudku. V konaní bolo preukázané, a medzi stranami to nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 350,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať spolu s poplatkom 346,- eur v pravidelných 12- tich mesačných splátkach po 58,- eur, počnúc dňom 15.06.2012. Je teda zrejmé, že pri pravidelných 12- tich mesačných splátkach mala žalovaná splatiť úver dňa 15.05.2013. Ďalej mal súd za preukázané, že žalovaná požiadala dňa 25.03.2013 o úpravu splátkového kalendára o jeden mesiac, čím sa konečná splatnosť úveru, ktorá bola zároveň i termínom splatnosti poslednej splátky úveru posunula na 15.06.2013. Ak aj z listinných dôkazov predložených žalobcom vyplýva, že žalovaná opakovane dňa 30.10.2013 požiadala o úpravu splátkového kalendára, súd k uvedenému uvádza, že nakoľko toto učinila po termíne splatnosti poslednej splátky, k žiadnemu posunu termínu splatnosti splátok úveru nemohlo dôjsť, keďže všetky splátky úveru ku dňu 30.10.2013 už boli splatné. Medzi stranami nebolo sporným i to, že žalovaná celkovo uhradila žalobcovi titulom uzatvorenej zmluvy sumu 541,34 eur. Keďže nárok žalobcu vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy, na premlčanie je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne § 101 a 103. Posledná splátka zahŕňajúca splátku istiny, poplatku a úroku, bola splatná dňa 15.06.2013, a keďže žalobca mohol po prvý raz vykonať svoje právo - domáhať sa na súde vymoženia poslednej splátky splatnej dňa 15.06.2013 už dňa 16.06.2013, od tohto dátumu, t. j. od 16.06.2013 začala plynúť 3-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 16.06.2016. Pretože žalobca podal žalobu na súd dňa 02.03.2017, premlčané sú uplatnené nároky na poplatok vo výške 43,94 eur, ako aj celý uplatnený úrok a úrok z omeškania. Žalobca totiž prvýkrát mohol uplatniť svoje právo nielen na istinu, ale aj jej príslušenstvo - úrok a úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti tej-ktorej splátky (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/157/2009 zo dňa 29.06.2010). Na základe uvedeného, a síce, že nárok žalobcu vo vzťahu k sume 43,94 eur, úroku a úroku z omeškania je premlčaný, súd žalobu v tejto časti z dôvodu premlčania zamietol. Čo sa týka zvyšku uplatneného nároku na zaplatenie poplatku za upomienky vo výške 64,- eur súd uvádza, že žalobca žiadnym spôsobom nielenže nepreukázal, že nejakú upomienku žalovanej zaslal, ale toto ani netvrdil. Súd preto žalobu aj v tejto časti zamietol. Okrem vyššie uvedeného súd poukazuje aj na to, že uzatvorená zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ktorá neobsahuje obligatórnu náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. i), teda úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, z ktorého dôvodu sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona. Pokiaľ sa aj žalobca domáha zaplatenia časti poplatku 43,94 eur a úroku 32 % ročne, pričom považuje za dohodu o úrokoch bod 10 Všeobecných obchodných podmienok, s uvedeným súd nesúhlasí. Pokiaľ je v bode 10 Všeobecných obchodných podmienok uvedené, že tretina fixného poplatku predstavuje úrok, z uvedeného nevyplýva dohoda strán o úroku 32 % ročne z poskytnutých peňažných prostriedkov. Výška úroku určená konkrétnym percentom by musela byť uvedená priamo v zmluve, čo v posudzovanom prípade nebola. Naviac, takéto ustanovenie o úrokoch by nespĺňalo ani požiadavku písomnej formy kladenú na zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1 cit. zákona, pretože pokiaľ zmluva musí byť vyhotovená v písomnej forme, písomná forma platí aj pre jej podstatné obligatórne náležitosti. K uvedenému súd poukazuje aj na názor Ústavného súdu Českej republiky, ktorý v náleze sp. zn. I. ÚS 3512/11 zo dňa 11.11.2013 uviedol, že náležitosti so závažnými dôsledkami pre spotrebiteľa nemôžu byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ale musia byť priamo súčasťou spotrebiteľskej zmluvy (listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája teda svoj podpis). Uzatvorená zmluva neobsahuje ani ďalšiu obligatórnu náležitosť - priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to podľa § 9 ods. 2 písm. y) cit. zákona, čo je taktiež náležitosť zmluvy, nedostatok ktorej spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Na základe uvedeného, keďže poskytnutý úver sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov, mala žalovaná vrátiť žalobcovi len sumu, ktorú jej žalobca poskytol, teda sumu 350,- eur. Ak by aj nárok žalobcu na zaplatenie zostatku poplatku spolu s úrokom a úrokom z omeškania nebol premlčaný, žalovaný by nebol v konaní úspešný práve z dôvodu, že úver je považovaný za bezúročný a bez poplatkov - uvedený záver by sa týkal i poplatku za upomienky 64,- eur, ktorých zasielanie však žalobca nepreukázal. V neposlednom rade súd poukazuje i na tú skutočnosť, že úrok, ktorý žalobca od žalovanej požaduje - t. j. 32 % ročne, je s prihliadnutím na priemerné úrokové miery z úverov obchodných bánk zverejnených
Národnou bankou Slovenska, ktoré boli v mesiaci máj 2012 pri nových spotrebiteľských úveroch so splatnosťou do 1 roka vo výške 7,93 %, v rozpore s dobrými mravmi, keďže je o viac ako 4 krát vyšší, než je výška priemerných úrokov vyberaných oprávnenými subjektmi pri obdobných spotrebiteľských úveroch v danom období. Nezodpovedá totiž všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby veriteľ poskytoval úvery za neprimerané, až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov. Uvedené konštatoval aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 26.04.2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011, keď uviedol, že neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Z uvedeného vyplýva záver, že zmluva v časti dohodnutého úroku 32 % ročne je neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a teda ani z tohto dôvodu nemá žalobca právo požadovať od žalovanej za poskytnutie finančných prostriedkov úrok. Na základe uvedených skutočností súd potom žalobu ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná mala v konaní plný úspech, keďže súd žalobu v celom rozsahu zamietol, preto by mala nárok na náhradu trov konania. Keďže si žiadne trovy neuplatnila ani jej zo spisu žiadne nevyplývajú, súd jej náhradu trov konania nepriznal.
4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žalobe bude vyhovené a žalovaná bude zaviazaná nahradiť mu trovy konania. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP (nesprávne skutkové a právne závery) namietal, že odmieta postavenie žalovanej ako spotrebiteľa. Zmluva o úvere bola uzatvorená na základe dohody zmluvných strán v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, s tým, že týmto právnym predpisom sa budú spravovať aj právne vzťahy z nej plynúce. Z uvedeného dôvodu podľa jeho názoru nemožno na daný právny vzťah aplikovať Občiansky zákonník. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.05.2014, obmedzenie výšku odplaty sa neaplikuje. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Prihliada sa na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia prostriedkov a lehotu splatnosti. Zmluva bola uzatvorená vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni, ani za nápadne nevyhovujúcich podmienok, čo potvrdila žalovaná svojim podpisom. V súvislosti s termínom konečnej splatnosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 C-42/15. Pokiaľ ide o výšku príslušného poplatku tento je aj v zmluve dostatočne jasne uvedený, „žalobca“ musel vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia. Pri podpisovaní mal vedomosť o tom, aká je cena úveru. V čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecne záväzný predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Žalobca musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá významne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Pokiaľ sa „žalobca“ dovoláva údajov bánk, koná v priamom rozpore s ust. § 53 ods. 6 OZ. Vychádzajúc z aktuálnych záverov rozhodovacej praxe, u nebankových subjektoch nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a o úvere v určitom období. Obchodný zákonník umožňuje vyberanie iných platieb ako splátok úveru a úroku. Slovenské právo poplatok za spracovanie zmluvy pripúšťa, ale ho aj výslovne uvádza. Poplatok nie je neprimerane vysoký, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne oproti bankám. Čo sa týka príslušného poplatku tento v 1/3 predstavuje úrok v zmysle § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a v 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou. Poplatok nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Dohodnutá výška úroku 0,25% denne nie je neprimeraná a nie v rozpore so zásadami jej poctivého obchodného styku. Zmluvná pokuta vo výške 0,25% z istiny za každý deň omeškania nie je neprimeraná účelu, ktorý bol dohodou o zmluvnej pokute sledovaný. Pre posúdenie primeranosti výšky úroku z omeškania nie je možné vychádzať len z jej číselnej výšky, ale je potrebné aj zistiť, zhodnotiť a zohľadniť konkrétne okolnosti prípadu. Dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje žalovaného, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúcemu z dohodnutej zmluvy. Na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Možnosť splatenia úrokov je možné odvrátiť tým, že si svoje povinnosti dlžník riadne a včas splní. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci, tzv. absolútny obchod, teda úroky
z omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení. V prílohe k zmluve o úvere sú štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy a medzi stranami bola dohodnutá úroková sadzba vo výške 32 %, zvyšná časť odplaty bola vo výške 230,67 eur, predstavovala administratívny poplatok. Pripojil štandardnú informáciu o spotrebiteľskom úvere. Navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Žalovaná nevyužila svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.
6. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.
7. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
10. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Odvolacím prieskumom žiadna vada, týkajúca sa procesných podmienok zistená nebola.
11. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že rozhodujúce odvolacie námietky žalobcu smerujú proti ním tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje zamietajúce rozhodnutie za podľa jeho názoru nesprávnej aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, odmietajúc status žalovanej ako spotrebiteľa, čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
12. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
13. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
14. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď dotknutý záväzkový vzťah, vyhodnotil ako spotrebiteľský, nárok žalobcu za v časti premlčaný, v ktorej časti žalobu za aplikácie ust. § 100, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka zamietol, rovnako správne v časti nároku na zaplatenie poplatku za upomienku, ktorý považoval za nepreukázaný a súčasne vzhľadom síce na plný úspech žalovanej v spore o trovách konania rozhodol tak, že jej nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže tejto vznik trov zo spisu nevyplynul. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostačujúco odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).
15. Na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza:
16. Súd prvej inštancie žalobu na zaplatenie prevažnej časti nárokovanej sumy (okrem nároku na zaplatenie poplatku za upomienky vo výške 64,- eur) zamietol z dôvodu, že nárok žalobcu považoval za premlčaný. Na prejednávanú vec aplikoval ust. § 100, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka. Nesprávnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia vzhliadal žalobca v nedôvodnosti aplikácie Občianskeho zákonníka na daný právny vzťah s poukazom na to, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom, uvádzal tiež, že odmieta postavenie žalovanej ako spotrebiteľky.
17. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno pochybovať o spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu, založeného žalobcom a žalovanou zmluvou o úvere zo dňa 09.05.2012 pod č. XXXXXXXXX. Odvolací súd nespochybňuje, že medzi žalobcom a žalovanou vznikol právny vzťah zo zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Na základe tejto zmluvy sa žalobca v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti zaviazal poskytnúť žalovanej ako fyzickej osobe - nepodnikateľovi peňažné prostriedky a žalovaná sa tieto zaviazala splácať v pravidelných splátkach spolu s úrokmi a poplatkom, pričom pri uzatváraní zmluvy nevystupovala v rámci svojej podnikateľskej, alebo obchodnej činnosti. Ako správne tiež uviedol súd prvej inštancie, uvedená zmluva vzhľadom na povahu účastníkov právneho vzťahu (žalobca - dodávateľ, žalovaná - spotrebiteľ) je teda zároveň i spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. zákona o spotrebiteľských úveroch. Nedôvodne teda žalobca namieta záver o tom, že žalovaná má postavenie spotrebiteľa, ktorú odvolaciu námietku skutkovo nepodporil žiadnymi argumentmi, naviac kontraproduktívne v ďalších častiach odvolania, jej toto postavenie sám priznáva.
18. Vzhľadom na tento spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, v ktorom má pôvod v konaní uplatňovaný nárok žalobcu voči žalovanej, súd prvej inštancie zákonu zodpovedajúcim spôsobom, vychádzajúc z princípu ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu posúdil, že naň dopadajú normy spotrebiteľského práva.
19. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní práva podľa § 100, § 101, § 103. Aj keď má úverová zmluva charakter absolútneho obchodu, na uvedené právne inštitúty je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie.
20. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 19. júna 2013 č.k. I. ÚS 402/2013-10, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. S Obchodným zákonníkom je totiž spojená dlhšia premlčacia doba štvorročná (ktorá má práve pre stranu v postavení dlžníka aj spotrebiteľa rozhodujúci význam, keďže jemu vzniká dlh - povinnosť na majetkové plnenie, ktoré je predmetom premlčania), v porovnaní s kratšou premlčacou dobou v Občianskom zákonníku (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.01.2011 sp.zn. 5M Cdo 20/2009.)
21. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis vyriešila výkladové rozdiely, na ktoré sa odvoláva žalobca (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka) tak, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva, že cieľom jej prijatia je odstrániť výkladové problémy v otázke použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, s nimi súvisiace vzťahy a osobitne vzťahy tzv. akcesorického charakteru. Výslovne sa ustanovuje, že na všetky právne vzťahy vzniknuté na základe spotrebiteľskej zmluvy sa vždy použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z tohto dôvodu sa preferuje priorita Občianskeho zákonníka, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší a to na celý režim právneho vzťahu, aj keby sa na právny režim mohla použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne. Predmetné ustanovenie zachytáva prevažujúcu výkladovú prax a jeho cieľom je iba výslovne stanoviť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Z uvedeného dôvodu je námietka žalobcu o aplikácii Obchodného zákonníka na daný právny vzťah a tiež otázku premlčania s tým, že ide o odklon od rozhodovacej praxe súdov, nedôvodná.
22. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka na právne posúdenie daného vzťahu a to ustanovenia upravujúce premlčaciu dobu, teda uvedená odvolacia námietka žalobcu, nebola spôsobilá privodiť v prospech neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
23. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že slovenské súdy v konštantnej judikatúre potvrdenej Najvyšším súdom SR opakovane konštatovali a vyložili, že na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať normy, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, teda v danom prípade na otázku premlčania Občiansky zákonník, preto závery súdu prvej inštancie v tomto smere nie sú odklonom od ustálenej súdnej praxe.
24. Súdy sú viazané zásadou právnej istoty vyjadrenou v článku 2 ods. 2 CSP, ktorá vyžaduje, aby spor v rovnakej veci bol rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít na ktorú paradoxne poukazuje žalobca, domáhajúc sa však vo výsledku odklonu od nej. Akékoľvek odvolacie argumentácie, ktorými sa žalobca snažil narušiť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti, sú tak bez právneho významu.
25. S poukazom na vyššie uvedené, pokiaľ teda súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu (premlčujúceho sa za tri roky), vychádzajúc z toho, že žaloba bola podaná na súd dňa 02.03.2017, pričom posledná splátka zahŕňajúca splátku istiny, poplatku a úroku, bola splatná dňa 15.06.2013, a teda žalobca mohol po prvý raz vykonať svoje právo - domáhať sa na súde vymoženia poslednej splátky splatnej dňa 15.06.2013 už dňa 16.06.2013, od ktorého dátumu, t. j. od 16.06.2013 začala plynúť 3- ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 16.06.2016, premlčané sú uplatnené nároky na poplatok vo výške 43,94 eur, ako aj uplatnený úrok a úrok z omeškania a súd žalobu v tejto časti správne z dôvodu premlčania zamietol. Samotný žalobca v odvolaní síce namietal vo všeobecnosti aplikáciu Občianskeho zákonníka na daný právny vzťah, skutkovo však voči záveru o premlčaní vyššie uvedenej časti nároku neargumentoval, rovnako nenamietal správnosť záveru týkajúceho sa zvyšku uplatneného nároku na zaplatenie poplatku za upomienky vo výške 64,- eur, ktorý súd zamietol z dôvodu, že žalobca žiadnym spôsobom nielenže nepreukázal, že nejakú upomienku žalovanej zaslal, ale toto ani netvrdil. Pokiaľ súd prvej inštancie teda žalobu za týchto okolností zamietol aj v tejto časti, nemožno jeho rozhodnutiu z hľadiska vecnej správnosti nič vytknúť.
26. S poukazom na dôvody zamietnutia žaloby sa odvolací súd ďalšími odvolacími námietkami žalobcu nezaoberal. Naviac z obsahu odvolania je zrejmé, že žalobca nemal dostatočne jasno v tom, v akom procesnom postavení v danom spore vystupuje, keď jeho odvolacie námietky boli čiastočne formulované z pozície nielen žalobcu, ale aj žalovaného a čiastočne ani nemajú oporu v dôvodoch, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie (napr. žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru založil na závere o absencii obligatórnej náležitosti úverovej zmluvy - konečnej splatnosti úveru, súd však pri skúmaní náležitostí zmluvy nad rámec záveru o premlčaní konštatoval absenciu priemernej RPMN).
27. Vecne správnym je tiež rozhodnutie v časti náhrady trov konania medzi stranami sporu. V sporovom konaní sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania uplatňuje tzv. zásada plného, či čiastočného úspechu (§ 255 ods. 1, 2 CSP), t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov konania proti
neúspešnej strane, príp. vysloví, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Neúspešná strana, má teda povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli úspešnej strane.
28. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania, tak nebolo možné považovať za opodstatnené.
29. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.
30. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že nepriznal nárok na ich náhradu žalovanej napriek jej plnému úspechu v odvolacom konaní, keďže tejto vznik trov v odvolacom konaní z obsahu spisu nevyplynul.
31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).