Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6CoPr-7-2017.pdf
PDF · 166.2 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/7/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: Y.. M. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX, zastúpeného PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o., so sídlom Košice, Kmeťova 24, IČO: 36 860 930, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, F. inšpektorát, so sídlom Bratislava 27, Prievozská 32, IČO: 17 331 927, zastúpenému JUDr. Jánom Legerským, advokátom so sídlom Trenčín, Nám. sv. Anny 15/25, o určenie, že štátnozamestnanecký pomer trvá, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 26. februára 2016 č. k. 27Cpr/5/2013-95 takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol s tým, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania spočívajúcich v náhrade hotových výdavkov (cestovné) 24,92 eur a v trovách právneho zastúpenia 252,41 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet zástupcu žalovaného.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal určenia, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo a štátnozamestnanecký pomer žalobcu k žalovanému trvá, eventuálne zároveň aj o tom, že oznámenie žalovaného o skončení štátnozamestnaneckého pomeru č. 505/1000/2013 zo dňa 21.03.2013 je neplatné. Uplatnil si aj náhradu trov konania. Uviedol, že v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 4Sžo/2/2012 zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.10.2011 tak, že rozhodnutie žalovaného č. 710/1000/2010 zo dňa 12.04.2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že preskúmavané rozhodnutia vydané po 01.11.2009 boli vydané podľa neúčinného zákona č. 312/2000 Z.z., pričom žalovaný mal vo veci postupovať v súlade s ustanoveniami zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. Predmetným rozhodnutím žalovaného č. 710/1000/2010 zo dňa 12.04.2010 bolo v celom rozsahu zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie vedúceho služobného úradu zo dňa 26.01.2010 č. 119/1000/2010, ktorým žalovaný skončil štátnozamestnanecký pomer so žalobcom ku dňu 15.11.2007. V spojení s týmto právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydal žalovaný dňa 21.03.2013 rozhodnutie č. 508/1000/2013, ktorým zrušil rozhodnutie vedúceho služobného úradu č. 119/1000/2010 zo dňa 26.01.2010. Zároveň žalovaný dňa 21.03.2013 vydal oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru č. 505/1000/2013, ktorým žalobcovi oznámil, že jeho štátnozamestnanecký pomer sa skončil dňa 13.11.2007 zo zákona, v súlade s § 46 os. 2 zákona č. 400/2009 Z.z., ktoré oznámenie bolo žalobcovi doručené prostredníctvom zástupcu dňa 28.03.2013.
V oznámení žalovaný uvádza, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu zanikol ku dňu 13.11.2007 v nadväznosti na rozhodnutie vedúceho služobného úradu č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007, ktorým bol žalobca ku dňu 13.11.2007 v súlade s vtedajšou právnou úpravou, zákonom č. 312/2000 Z.z., odvolaný z funkcie štátneho radcu - predstaveného. Nakoľko vlastnoručným podpisom úradného záznamu zo dňa 13.11.2007 žalobca odmietol v tom čase jediné voľné štátnozamestnanecké miesto v služobnom úrade, je nepochybné, že táto skutočnosť mala zo zákona č. 312/2001 Z.z. súčasne za následok skončenie jeho štátnozamestnaneckého pomeru v služobnom úrade žalovaného. V súlade s § 56 zákona č. 400/2009 Z.z. podal žalobca v lehote 2 mesiacov odo dňa doručenia písomného potvrdenia podľa § 52 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z.z. žalobu o určenie, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo a jeho štátnozamestnanecký pomer trvá. Podľa jeho presvedčenia nedošlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru, pretože výklad a aplikácia § 43 zákona č. 312/2001 Z.z. žalovaným nie sú správne. Zo zákona zaniká štátnozamestnanecký pomer len v prípade, ak nastala niektorá zo skutočností uvedených v § 43 ods. 1 alebo 2 zákona č. 312/2001 Z.z.. Žalovaný sa teda domnieva, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo podľa § 43 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z.z., ktoré ustanovenie sa ale na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru nevzťahuje, pretože nebol predstaveným v politickej funkcii. Žalobca bol do stálej štátnej služby vymenovaný rozhodnutím žalovaného č. 665/2004 zo dňa 01.05.2004. Predstavený v politickej funkcii mohol byť pritom podľa zákona vymenovaný iba do dočasnej štátnej služby. Žalobca nemal práva a povinnosti predstaveného v politickej funkcii, pričom nenastali iné skutočnosti, s ktorými zákon spája následky skončenia štátnozamestnaneckého pomeru zo zákona. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril dňa 28.06.2013 tak, že žiadal, aby súd žalobu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania. Uviedol, že z ust. § 56 z.č. 400/2009 Z.z. vyplýva, že štátny zamestnanec, ktorý sa domnieva, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo, sa môže obrátiť na súd najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa doručenia písomného potvrdenia podľa § 52 ods. 3 zákona, čo znamená, že základnou podmienkou na úspešné uplatnenie nároku je existencia písomného potvrdenia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. Táto základná podmienka nie je splnená. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžo 2/2012 zo dňa 29.05.2012 vyplýva, že po zrušení pôvodných rozhodnutí vedúceho služobného úradu rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 01.12.2009 neexistovalo ku dňu 01.11.2009 začaté konanie vo veci štátnozamestnaneckého pomeru podľa z. č. 312/2001 Z.z., v ktorom by bol dôvod pokračovať podľa predpisov platných do 31.10.2009, keď zrušenie pôvodných rozhodnutí žalovaným rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 01.12. 2009 nezakladá dôvod pre pokračovanie konania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru v právnom režime z. č. 312/2009 Z. z.. Z oznámenia č. 505/1000/2013 zo dňa 21.03.2013 vyplýva, že v tomto sa len konštatuje zánik štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u žalovaného ku dňu 13.11.2007 z dôvodov tam uvedených s poukazom na zák. č. 312/2001 Z.z., čo znamená, že oznámenie nemá charakter písomného potvrdenia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 52 ods. 3 z.č. 400/2009 Z.z.. Žalobca už dňom 13.11.2007 v dôsledku právoplatného rozhodnutia o zmene štátnozamestnaneckého pomeru, ktorým bol odvolaný z funkcie štátneho radcu - predstaveného a zároveň v dôsledku písomného odmietnutia ponúknutej funkcie odborného radcu - inšpektora Štátnej energetickej inšpekcie na Krajskom inšpektoráte v Bratislave ako jediného voľného štátnozamestnaneckého miesta, prestal spĺňať základné zákonné predpoklady ďalšieho trvania štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle z.č. 312/2001 Z.z.. Poukázal na § 16, § 17 z.č. 312/2001 Z.z., z ktorých vyplýva, že jedným zo základných predpokladov, bez ktorého nemôže štátnozamestnanecký pomer vzniknúť, a teda ani trvať, bolo zaradenie štátneho zamestnanca na konkrétne štátnozamestnanecké miesto do konkrétnej funkcie. Žalobca v dôsledku právoplatného rozhodnutia o jeho odvolaní dňom 13.11.2007 z funkcie, do ktorej bol vymenovaný dňom 01.05.2004, prestal spĺňať jeden zo základných predpokladov ďalšieho trvania štátnozamestnaneckého pomeru, čo malo za následok zo zákona jeho zánik. Keďže k zániku štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu k žalovanému došlo ešte za platnosti zák. č. 312/2000 Z.z. žalovaný túto skutočnosť oznámením napadnutým žalobou len oznámil žalobcovi, pričom nejde o právny úkon, keďže oznámenie neobsahuje prejav vôle žalovaného smerujúci k zániku štátnozamestnaneckom pomeru, ale len konštatovanie právnej skutočnosti, že k zániku štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu došlo z dôvodov, ktoré nastali ku dňu 13.11.2007. Namietal, že žalobca nemá na požadovanom určení ani naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O.s.p. z dôvodu, že v konaní vedenom na Okresnom súde pod sp.zn. 27Cpr 4/2011 je vedené konanie o nároku žalobcu na zaplatenie funkčného platu s príslušenstvom proti žalovanému. Otázka existencie štátnozamestnaneckého pomeru sa bude riešiť v tomto konaní ako prejudiciálna otázka. Žalobca na pojednávaní doplnil, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.05.2012 bolo treba postupovať podľa zák. č. 400/2009 Z.z.. Žalovaný sa
týmto neriadil a štátnozamestnanecký pomer žalobcu ukončil podľa zák. č. 312/2001 Z.z., teda v rozpore s týmto názorom. Ak zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu v zmysle služobnej zmluvy, pričom nedošlo k skončeniu služobného pomeru právnym úkonom, v zmysle judikatúry je zamestnanec oprávnený domáhať sa určenia, že zamestnanecký pomer trvá. Obdobne rozhodol napríklad Krajský súd v Prešove. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení vidí v tom, že štátnozamestnanecký pomer nebol vysporiadaný, služobný úrad žalobcovi neprideľuje prácu a toto treba vysporiadať. Žalovaný má za to, že odvolaním z funkcie akoby zanikol štátnozamestnanecký pomer žalobcu, ale na to neboli splnené základné zákonné predpoklady. Poukázal na stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny ohľadne nesprávnosti takéhoto postupu. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že štátnozamestnanecký vzťah žalobcu nezanikol odvolaním z funkcie predstaveného, ale okamihom, keď žalobca odmietol ponúkanú prácu.
3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil zo zhodných tvrdení strán sporu, ktorých pravdivosť podľa jeho názoru vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžo 2/2012 zo dňa 29.05.2012, že rozhodnutím vedúceho služobného úradu ŠEI v Trenčíne č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007 o zmene štátnozamestnaneckého pomeru bol žalobca odvolaný z funkcie štátneho radcu - predstaveného - riaditeľa služobného úradu Krajského inšpektorátu ŠEI v Prešove podľa § 31 ods. 2 z. č. 312/2001 Z. z. (bez udania dôvodu) ku dňu 13.11.2007. Medzi stranami pritom nebolo sporné, že dňa 13.11.2007 žalobca odmietol ponúknuté v tom čase jediné voľné štátnozamestnanecké miesto v služobnom úrade ŠEI v Trenčíne, a to funkciu odborného radcu - inšpektorát ŠEI v Trenčíne na Krajskom inšpektoráte so sídlom Bratislave. Proti tomuto rozhodnutiu (č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007) sa žalobca odvolal dňa 27.11.2007, o ktorom odvolaní bolo rozhodnuté vedúcim služobného úradu ŠEI Trenčín dňa 29.01.2008 rozhodnutím č. 221/1000/2007 tak, že odvolanie bolo zamietnuté a rozhodnutie o zmene štátnozamestnaneckého pomeru č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007 bolo potvrdené. Žalobca požiadal o preskúmanie právoplatného rozhodnutia dňa 20.02.2009, pričom vedúci služobného úradu ŠEI Trenčín dňa 23.03.2009 podľa § 143 ods. 1 z. č. 312/2001 Z. z. žalobcovi oznámil, že dôvodom uvedeným v návrhu na preskúmanie právoplatného rozhodnutia nevyhovuje. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2S /32/2009-66 zo dňa 01.12.2009 bolo zrušené rozhodnutie vedúceho služobného úradu ŠEI Trenčín č. 2825/1000/2007 zo dňa 13.11.2007 v spojení s rozhodnutím vedúceho služobného úradu ŠEI Trenčín č. 588/1000/2009 zo dňa 20.03.2009 podľa § 250j ods. 3 O.s.p.. Následne, rozhodnutím č. 119/1000/2010 zo dňa 26.01.2010 vedúci služobného úradu ŠEI Trenčín ukončil so žalobcom štátnozamestnanecký pomer ku dňu 15.11.2007 s odôvodnením, že žalobca prevzal rozhodnutie č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007 po odvolaní z funkcie predstaveného ku dňu 13.11.2007 dňa 13.11.2007 a zároveň v ten istý deň odmietol v tom čase jediné voľné štátnozamestnanecké miesto v služobnom úrade ŠEI v Trenčíne, a to funkciu odborného radcu - inšpektorát ŠEI v Trenčíne na Krajskom inšpektoráte so sídlom Bratislave ohľadne čoho podpísala aj úradný záznam. Podľa § 40 ods. 2 písm. b/ v spojení s § 40 ods. 4 z. č. 312/2001 Z. z. sú potom splnené všetky podmienky na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu ku dňu 15.11.2007. Na odvolanie žalobcu vedúci služobného úradu ŠEI Trenčín vydal dňa 12.04.2010 rozhodnutie č. 710/1000/2010, ktorým odvolanie žalobcu zo dňa 08.02.2010 proti rozhodnutiu č. 119/1000/2010 zo dňa 26.01.2010 zamietol a napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdil. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 1S3 /60/2010-77 zo dňa 21.10.2011 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia č. 710/1000/2010 zo dňa 12.04.2010 podľa § 250j ods. 1 O.s.p. Na odvolanie žalobcu proti tomuto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 4Sžo/2/2012 zo dňa 29.05.2012 rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 1S3 /60/2010-77 zo dňa 21.10.2011 zmenil tak, že rozhodnutie vedúceho služobného úradu ŠEI Trenčín č. 710/1000/2010 zo dňa 12.04.2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že v predmetnej veci považuje za podstatné nasledovné skutočnosti: 1/ Predmetom preskúmania je zákonnosť rozhodnutia žalovaného z 12. apríla 2010. Rozhodnutím žalovaného bolo potvrdené rozhodnutie služobného orgánu vydané 26. januára 2010 podľa § 31 ods. 4 písm. a/ v spojení s § 40 ods. 2 písm. b/ a § 40 ods. 4, § 125 a § 126 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, ktorým ku dňu 15.11.2007 končí štátnozamestnanecký pomer žalobcu v služobnom úrade štátnej energetickej inšpekcie Trenčín. 2/ Zákon č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe bol zrušený zákonom č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 2009. 3/ Podľa § 131 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1. novembrom 2009 sa postupuje podľa predpisov platných do 31.októbra 2009, t.j. podľa zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe. 4/ Odvolací súd zisťoval, či ku dňu 1.novembra 2009 bolo začaté a neukončené konanie podľa zákona o štátnej službe vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Zistil,
že konanie začaté pôvodným rozhodnutím z 13.novembra 2007 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalovaný 20.03.2009 potvrdil a stalo sa právoplatným. Uvedené rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom KS v Prešove 2S/32/2009 z 1.decembra 2009. 5/ Z uvedeného vyplýva, že ku dňu 1.novembra 2009 neexistovalo začaté konanie vo veci štátnozamestnaneckého pomeru - skončenia štátnozamestnaneckého pomeru - vydaného podľa zák. č. 312/2001 Z.z., v ktorom by bol dôvod pokračovať podľa § 131 zákona č. 400/2009 Z.z. a to podľa predpisov platných do 31.10.2009, t.j. podľa zák. č. 312/2001 Z.z.. 6/ Zrušenie rozhodnutia žalovaného rozsudkom z 1.decembra 2009 nezakladá dôvod pre pokračovanie konania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru v právnom režime zák. č. 312/2009 Z.z. rozhodnutím služobného orgánu podľa ustanovení tohto zákona. Ustanovenie § 131 zák. č. 400/2009 Z.z. sa totiž vzťahuje len na prípady, ak konanie vo veci skončenia služobného pomeru nebolo skončené do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. 7/ Preskúmavané rozhodnutia vydané po 1. novembri 2009, t.j. prvostupňové rozhodnutie služobného orgánu z 26.01.2010 a odvolacieho orgánu z 12.4.2010, boli vydané podľa neúčinného zák. č. 312/2009 Z.z.. Podľa § 250j ods. 3 OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, ak bolo vydané podľa neúčinného právneho predpisu. Preto odvolací súd zmenil prvostupňový rozsudok a rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 8/ V čase po 1. decembri 2009 sa mal žalovaný (vrátane 1.st. služobného orgánu) postupovať a riadiť vo veci štátneho služobného pomeru žalobcu ustanoveniami zák. č. 400/2009 Z.z.. Len pre úplnosť odvolací súd poukázal na ust. § 125 zák. č. 400/2009 Z.z., podľa ktorého spory medzi štátnymi zamestnancami a služobným úradom o nároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. Žalovaný rozhodnutím č. 508/1000/2013 zo dňa 21.03.2013 zrušil prvostupňové rozhodnutie vedúceho služobného úradu ŠEI Trenčín č. 119/1000/2010 zo dňa 26.01.2010 s poukazom na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžo/2/2012 zo dňa 29.05.2012. Oznámením č. 505/1000/2013 zo dňa 21.03.2013 žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho štátnozamestnanecký pomer v služobnom úrade ŠEI Trenčín zanikol ku dňu 13. 11. 2007 v nadväznosti na rozhodnutie vedúceho služobného úradu ŠEI Trenčín č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007, ktorým bol odvolaný z funkcie štátneho radcu - predstaveného, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Nakoľko vlastnoručným podpisom úradného záznamu dňa 13.11.2007 žalobca odmietol v tom čase jediné voľné štátnozamestnanecké miesto je nepochybné, že táto skutočnosť mala zo zákona č. 312/2001 Z.z. súčasne za následok skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v služobnom úrade ŠEI Trenčín. Podľa stanoviska Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 09.03.2010 skončiť štátnozamestnanecký pomer jedným zo spôsobov upravených v zákone č. 400/2009 Z.z. so spätnou účinnosťou ku dňu 15.11.2007 nie je možné, pretože účinky právnych úkonov môžu nastať len do budúcnosti, rovnako aj skončenie štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. Služobný úrad je povinný rešpektovať skutočnosť, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru je neplatné, a teda štátnozamestnanecký pomer zamestnanca naďalej trvá. Základným právom, ktoré štátnemu zamestnancovi na základe rozhodnutia súdu patrí, je zachovanie práva na prácu. Sporné medzi stranami bolo, či na základe nesporného skutkového stavu zanikol alebo nezanikol štátnozamestnanecký pomer žalobcu u žalovaného, resp. či tento trvá.
4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 80 písm. c/ O.s.p., § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 17 ods. 2, § 31 ods. 2, 4, § 40 ods. 2 písm. b/ zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe v znení účinnom ku dňu 12.11.2007, § 56, § 52 ods. 1, 2, 3, § 121 ods. 1, § 125, § 129 ods. 2, § 131 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v znení účinnom ku dňu 21.03.2013, § 34 Občianskeho zákonníka s odkazom na ktoré konštatoval, že podľa § 125 z.č. 400/2009 Z.z. v znení účinnom ku dňu podania žaloby (29.05.2013), spory medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o nároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy vzhľadom na opustenie systému osobitného správneho konania v štátnozamestnaneckých vzťahoch a prechod na zmluvný princíp. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nemá na požadovanom určení naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O.s.p., pretože v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 27Cpr 4/2011 sa rozhoduje o nároku žalobcu na zaplatenie funkčného platu s príslušenstvom proti žalovanému a otázka existencie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu k žalovanému sa bude riešiť v tomto konaní ako prejudiciálna otázka, súd konštatoval, že žalobca na požadovanom určení naliehavý právny záujem má. Zásadne síce platí, že možnosť žaloby na plnenie spravidla vylučuje právny záujem na žalobe určovacej; tento predpoklad však nemožno chápať rigidne a všeobecne. Ak žalobca preukáže, že má právny záujem na tom, aby rozhodnutím súdu bolo určené určité právo, alebo právny pomer napriek tomu, že by mohol žalovať priamo na plnenie, nemožno mu určovaciu žalobu odoprieť. Za nedovolenú - pri možnosti žaloby na plnenie - možno považovať určovaciu žalobu len tam, kde by neslúžila potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Ak však určovacia žaloba vytvára pevný
právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie, je určovacia žaloba prípustná aj napriek tomu, že je možná i žaloba na plnenie (ZSP 40/1996). Je pravdou, že v danom prípade sa už na súde vedie iné konanie o plnenie - o zaplatenie funkčného platu žalobcom proti žalovanému z totožného štátnozamestnaneckého pomeru, avšak súd má za to, že určovacia žaloba v danej veci je - vzhľadom na protichodné závery strán ohľadne existencie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu nevyhnutná k vytvoreniu pevného právneho základu pre právny vzťah účastníkov sporu, a to nielen pokiaľ ide o doplatenie funkčného platu žalobcu (žaloba o plnenie). Obsahom štátnozamestnaneckého pomeru (či už podľa z.č. 312/2001 Z.z. alebo podľa z.č. 400/2009 Z.z.) nie je totiž len vyplácanie funkčného platu, ktorého sa žalobca domáha v inom konaní, ale i mnohé iné vzájomné práva a povinnosti, vrátane práv a povinností, ktoré zasahujú do systémov verejného práva (odvody, dane, poistenie a podobne). Preto bolo podľa názoru súdu nevyhnutné v danej veci rozhodnúť tak, aby sa medzi stranami odstránil stav právnej neistoty, v ktorom nepochybne obe sú a vytvoril sa právny základ pre ich vzájomný vzťah. Po preskúmaní veci súd zistil, že žaloba nie je dôvodná. Štátnozamestnanecký pomer žalobcu k žalovanému, vzniknutý dňa 01.05.2004 na základe rozhodnutia o vymenovaní č. 665/2004, totiž skončil podľa § 31 ods. 2, § 31 ods. 4, § 40 ods. 2 písm. b/ z.č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe rozhodnutím vedúceho služobného úradu ŠEI v Trenčíne č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007 o zmene štátnozamestnaneckého pomeru, ktorým bol žalobca odvolaný z funkcie predstaveného podľa § 31 ods. 2 z. č. 312/2001 Z.z. ku dňu 13.11.2007, pričom dňa 13.11.2007 žalobca odmietol ponúknuté (v tom čase jediné voľné) štátnozamestnanecké miesto. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v spojení s rozhodnutím vedúceho služobného úradu ŠEI Trenčín č. 221/1000/2007 zo dňa 29.01.2008. Žalobca ďalej požiadal o preskúmanie právoplatného rozhodnutia pričom vedúci služobného úradu ŠEI Trenčín dňa 23.03.2009 podľa § 143 ods. 1 z.č. 312/2001 Z.z. žalobcovi oznámil, že dôvodom v návrhu na preskúmanie právoplatného rozhodnutia nevyhovuje. Uvedené rozhodnutia boli vydané za účinnosti zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, pričom dané rozhodnutia služobného úradu nie sú právnymi úkonmi, teda prejavmi vôle smerujúcimi k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú tak, ako to má na mysli ustanovenie § 34 Občianskeho zákonníka. Ide o individuálne správne akty, ktorými sa predpísaným procesným postupom autoritatívne zasahuje do právnej situácie konkrétnej fyzickej osoby, resp. právnickej osoby. Rozhodnutie je zároveň aktom aplikácie práva, ktorým správny orgán ustanovenie právnej normy prostredníctvom rozhodovacieho procesu privádza k individuálne určenej fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Podľa § 144 ods. 1 č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe účinného v čase zániku štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu právoplatné rozhodnutia vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru sú preskúmateľné súdom. Žalobca mal teda jedinú možnosť - podať návrh na preskúmanie týchto rozhodnutí (č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007 v spojení s rozhodnutím č. 221/1000/2007 zo dňa 29.01.2008) súdom a domáhať sa svojho práva postupom, ktorý výslovne upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach § 244 až 250k, čo však neučinil. Rozhodnutia tak zostali platné a záväzné. V konaní o určenie, že štátnozamestnanecký pomer trvá, sa súd pritom obmedzuje len na zistenie, či existuje právny titul skončenia pomeru a nemôže už skúmať jeho platnosť či neplatnosť (obdobne viď ZSP 4/2007). Z toho dôvodu sa súd vecnou správnosťou predmetných rozhodnutí žalovaného v tomto súdnom konaní zaoberať nemohol (obdobne rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 21C/106/2009 zo dňa 05.11.2010). Uvedenému záveru o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu napokon nasvedčuje i názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 4Sžo 2/2012 zo dňa 29.05.2012, na ktorý sa odvoláva sám žalobca, že ku dňu 1.novembra 2009 (deň nadobudnutia účinnosti z.č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe) neexistovalo začaté konanie vo veci štátnozamestnaneckého pomeru podľa zák. č. 312/2001 Z.z., v ktorom by bol dôvod pokračovať podľa § 131 zákona č. 400/2009 Z.z.. Zrušenie ďalších rozhodnutí žalovaného (z 13.11.2007, potvrdené odvolacím orgánom dňa 20.3.2009) rozsudkom Krajského súdu Prešove sp.zn. 2S/32/2009 zo dňa 01.12.2009 nezakladá dôvod pre pokračovanie konania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru v právnom režime zákona č. 312/2009 Z.z. rozhodnutím služobného orgánu. Ustanovenie § 131 zák.č. 400/2009 Z.z. sa totiž vzťahuje len na prípady, ak konanie vo veci skončenia služobného pomeru nebolo skončené do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Pokiaľ ide o oznámenie č. 505/1000/2013 zo dňa 21.03.2013, ktorým žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho štátnozamestnanecký pomer zanikol ku dňu 13. 11.2007 v nadväznosti na rozhodnutie vedúceho služobného úradu ŠEI Trenčín č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007, v nadväznosti na uvedené nejde o právny úkon žalovaného v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka, teda prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Podľa názoru súdu nejde dokonca ani o správne rozhodnutie, teda rozhodnutie vydané v správnom konaní, resp. iné rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté, ktoré by bolo možné preskúmať v rámci správneho súdnictva. Ide len o poskytnutie informácie, oboznámenie žalobcu so skutkovým a právnym stavom zo strany žalovaného, ktorý mal v zhode s vyššie popísaným právnym názorom súdu za to, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu v služobnom úrade ŠEI Trenčín skončil dňa 13.11.2007 na základe rozhodnutí č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007 a č. 221/1000/2007 zo dňa 29.01.2008 podľa § 31 ods. 2, § 31 ods. 4, § 40 ods. 2 písm. b/ z. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe. Z tohto dôvodu súd nemohol preskúmavať platnosť oznámenia ako právneho úkonu podľa § 34 Občianskeho zákonníka a v tomto smere bola žaloba nedôvodná. Ak by sa súd priklonil k právnej argumentácii žalobcu, v platnosti by síce zostali rozhodnutia žalovaného č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007 a č. 221/1000/2007 zo dňa 29.01.2008 a právne účinky by vyvolávalo i odmietnutie jediného voľného štátnozamestnaneckého miesta žalobcom, avšak žalovaný by nemohol postupovať podľa z. č. 312/2001 Z.z.., za účinnosti ktorého k uvedenému došlo, pričom ale ustanovenia z. č. 400/2009 Z.z. obdobnú skutkovú a právnu situáciu neriešia. V konaní neboli zistené iné skutočnosti, na základe ktorých by súd dospel k záveru, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu trval aj po 13.11.2007. Pokiaľ žalobca namieta aplikáciu z. č. 312/2001 Z.z. na riešenie otázky skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru, s ohľadom na zákaz pravej retroaktivity právnych noriem v Slovenskej republike, vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, plnenie právnej povinnosti sa musí uskutočňovať na základe práva platného v čase, kedy dochádza k plneniu danej právnej povinnosti. Obdobné platí aj pre spôsob uplatňovania nárokov, ku ktorému musí dôjsť na základe práva platného v čase, kedy sa uskutočňuje realizácia nároku. Súdu tak nezostávalo nič iné, ako konštatovať vyššie uvedené, teda že na základe právoplatných rozhodnutí žalovaného č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007 a č. 221/1000/2007 zo dňa 29.01.2008 došlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalovaného podľa ustanovení z.č. 312/2001 Z.z.. Súd opätovne poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžo 2/2012 zo dňa 29.05.2012, podľa ktorého nie je možné ďalej vo veci aplikovať z. č. 312/2001 Z.z. práve z dôvodu, že ku dňu 01.12.2009 neexistovalo začaté konanie vo veci štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu podľa z.č. 312/2001 Z.z. (pretože bolo právoplatne skončené rozhodnutiami č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007 a č. 221/1000/2007 zo dňa 29.01.2008). Taktiež podľa stanoviska Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 09.03.2010 skončiť štátnozamestnanecký pomer jedným zo spôsobov upravených v zákone č. 400/2009 Z.z. so spätnou účinnosťou ku dňu 15.11.2007 nie je možné, pretože účinky právnych úkonov môžu nastať len do budúcnosti, rovnako aj skončenie štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. Vzhľadom k všetkým uvedeným skutočnostiam, súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. Súčasťou rozsudku je aj výrok o trovách konania. Súd pri rozhodovaní o trovách konania postupoval podľa § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalovaný bol v konaní plne úspešný a patrí mu plná náhrada trov konania, ktoré spočívali v náhrade hotových výdavkov- cestovné za účasť na pojednávaní dňa 09.02.2016 na trase Bratislava- Trenčín a späť, spolu 230 km x spotreba 9,35 l PHM na 100 km x cena 1,159 € / 1 l PHM ku dňu 09.02.2016, spolu suma 24,92 € a v trovách právneho zastúpenia podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Súd pri určení tarifnej odmeny advokáta žalovaného vychádzal z ust. § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky tak, že odmena za 1 úkon právnych služieb predstavuje sumu 60,07 € za rok 2013 € a sumu 66,- € za rok 2016. Zástupca žalovaného vykonal 3 úkony právnej služby, a to príprava a prevzatie zastúpenia (§ 13a ods. 1 písm. a/ vyhlášky) á 60,07 €, vyjadrenie k žalobe zo dňa 25.06.2013 (§ 13a ods. 1 písm. b/ vyhlášky) á 60,07 € a účasť na pojednávaní súdu dňa 09.02.2016 (§ 13a ods. 1 písm. d/) á 66,- €. Advokátovi žalovaného ďalej patrí 2 x náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky ) á 7,81 € za úkony v roku 2013 a 1 x 8,58 € za úkon v roku 2016. Pretože je advokát žalovaného platiteľom DPH, patrí mu podľa § 18 ods. 3 vyhlášky i DPH 42,07 €. Spolu trovy právneho zastúpenia žalovaného predstavujú sumu 252,41 €. Žalobcu súd zaviazal zaplatiť náhradu trov konania podľa § 149 ods. 1 O.s.p. na účet zástupcu žalovaného. 5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že jeho žalobe bude vyhovené a žalovaný bude zaviazaný nahradiť mu trovy konania. Namietajúc dôvody na odvolanie uvedené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. - teraz § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery) za najzávažnejšiu vadu považoval skutočnosť, že súd prvej inštancie na základe dokazovania dospel k záveru o tom, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu vzniknutý dňa 01.05.2004 skončil rozhodnutím vedúceho služobného úradu Štátnej energetickej inšpekcie v Trenčíne zo dňa 12.11.2007, ktorým bol žalobca odvolaný z funkcie predstaveného ku dňu 13.11.2007, ktorý záver je v priamom rozpore s výrokom rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté výlučne o odvolaní žalobcu z funkcie predstaveného, teda len o zmene štátno-zamestnaneckého pomeru, nie
o jeho skončení. Napadnuté rozhodnutie tiež považoval za nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, čím uplatnil vychádzajúc z obsahu odvolania dôvody na odvolanie uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojitosti s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., resp. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. - teraz § 365 ods. 1 písm. b/ CSP). Vo výroku rozhodnutia vedúceho služobného úradu Štátnej energetickej inšpekcie v Trenčíne zo dňa 12.11.2007 o zmene štátno-zamestnaneckého pomeru sa uvádza, že vedúci služobného úradu odvoláva žalobcu dňom 13.11.2007 z funkcie štátneho radcu - predstaveného - riaditeľa služobného úradu Krajského inšpektorátu štátnej energetickej inšpekcie so sídlom v Prešove, je teda zrejmé, že jeho predmetom nebolo rozhodovanie o skončení štátno-zamestnaneckého pomeru, ale výlučne o jeho zmene podľa ust. § 27 písm. e/ zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe v znení platnom a účinnom ku dňu 12.11.2007. V súlade s ust. § 27 písm. e/ citovaného zákona zmena štátno-zamestnaneckého pomeru je odvolanie predstaveného. V súlade s názvom druhej hlavy citovaného zákona je zrejmé, že zákon o štátnej službe rozlišoval vznik, zmenu a skončenie štátno-zamestnaneckého pomeru. Dôvody zmeny boli pritom špecifikované v ust. § 27 tohto zákona. Štátno-zamestnanecký pomer sa mohol skončiť výlučne spôsobom uvedeným v ust. § 39, ktorý je označený ako skončenie (vtedy sa jedná o skončenie štátno-zamestnaneckého pomeru rozhodnutím o odvolaní štátneho zamestnanca zo štátnej služby) a zánik štátno-zamestnaneckého pomeru (vtedy sa jedná o skončenie ex lege na základe skutočností uvedených v ust. § 43 citovaného zákona). Ak teda súd prvej inštancie dospel k záveru o tom, že štátno-zamestnanecký pomer žalobcu vzniknutý dňa 01.05.2004 skončil rozhodnutím vedúceho služobného úradu zo dňa 12.11.2007, je nepochybné, že tento záver je v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním. Právny záver o tom, že skončeniu štátno-zamestnaneckého pomeru odvolaním zo štátno-zamestnaneckého pomeru muselo podľa citovaného zákona predchádzať vydanie rozhodnutia o jeho odvolaní z funkcie predstaveného, vyplýva z iných rozhodnutí NS SR, napríklad z rozsudku pod sp. zn. 8Sžo/106/2009, v ktorom sa uvádza nasledovný právny záver: „Predpokladom skončenia štátno- zamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b/ v znení platnom a účinnom ku dňu rozhodovania bolo, aby išlo o odvolaného predstaveného, ktorého služobný úrad nemôže zaradiť na vykonávanie štátnej služby na štátno-zamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu z dôvodu, že služobný úrad také miesto nemá. Druhou alternatívnou podmienkou, ktorá musí byť naplnená predtým, ako služobný úrad skončí štátno-zamestnanecký pomer s predstaveným je to, že sa s ním nedohodne inak. Podľa názoru odvolacieho súdu musí teda služobný úrad zistiť, či nemá voľné miesto v tom istom odbore štátnej služby a tej istej funkcii a ak také miesto nemá, tak sa má pokúsiť sa s tým odvolaným predstaveným dohodnúť. Pokiaľ sa súd prvej inštancie odvoláva v odôvodnení na rozhodnutie NS SR a to rozsudok pod sp. zn. 4Sžo/2/2012 zo dňa 29.05.2012 žalobca opätovne poukazuje na to, že zo žiadneho záveru citovaného rozhodnutia nemožno odvodiť záver o tom, že štátno-zamestnanecký pomer žalobcu skončil dňom 12.11.2007. Naopak, z obsahu rozhodnutia je nesporný záväzný právny názor súdu o tom, že po tom, čo boli rozhodnutia vedúceho služobného úradu Štátnej energetickej inšpekcie zrušené, pre ich nezákonnosť Krajským súdom v Prešove, bolo povinnosťou právneho predchodcu žalovaného postupovať vo veci skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru so žalobcom už podľa zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čo je výslovne uvedené na strane 9 písomného vyhotovenia tohto rozsudku, kde sa pod bodom č. 8 uvádza „ v čase po 01.12.2009 mal žalovaný postupovať a riadiť sa vo veci štátno- služobného pomeru žalobcu ust. zákona č. 400/2009 Z. z.. Z uvedeného je zjavné, že podľa jeho názoru sa štátno-zamestnanecký pomer neskončil (prinajmenšom k 01.12.2009) a bolo potrebné ho ukončiť spôsobom podľa zákona č. 400/20096 Z. z.. Záver súdu prvej inštancie v tom, že skutkovo obdobnú situáciu zákon č. 400/2009 Z. z. neupravuje, nie je v súlade so zákonom. Je nesporné, že žalobca bol rozhodnutím vedúceho služobného úradu odvolaný z funkcie predstaveného. Podľa ust. § 47 písm. d/ zákona č. 400/2009 Z. z. služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak štátny zamestnanec, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 37 ods. 3 písm. b/ a c/ alebo podľa § 37 ods. 4 a 5 nesúhlasí so zaradením na vykonávanie štátnej služby na štátno- zamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 29) a nedohodne sa so služobným úradom inak. Rozhodnutie vedúceho služobného úradu je možné podľa jeho obsahu posúdiť ako odvolanie predstaveného podľa § 37 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z. z. z čoho je nesporné, že žalovaný mal so žalobcom skončiť štátno-zamestnanecký pomer výpoveďou podľa ust. § 47 písm. d/ zákona č. 400/2009 Z. z.. V úmysle sa zákonnému skončeniu štátno-zamestnaneckého pomeru v súlade so zákonom vyhnúť, preto žalovaný doručil žalobcovi len list zo dňa 21.03.2013 označený ako oznámenie o skončení štátno-zamestnaneckého pomeru, v ktorom žalobcovi v rozpore so zákonom oznámil, že jeho štátno-zamestnanecký pomer sa skončil dňom 13.11.2007. Dôvody, pre ktoré žalobca pokladá skončenie štátno-zamestnaneckého pomeru k 13.11.2007 za irelevantné boli špecifikované v podanej žalobe, pričom súd prvej inštancie sa s nimi nezaoberal a ich relevanciu neposudzoval. Právny
predchodca žalovaného teda so žalobcom nikdy štátno-zamestnanecký pomer spôsobom stanoveným zákonom neskončil, ale ho len odvolal z funkcie predstaveného. Nesprávny je záver o tom, že ust. zákona č. 400/2009 Z. z. nie je možné aplikovať na skutkový stav vo veci žalobcu potom, čo bol zákon č. 312/2001 Z. z. zrušený. 6. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom právneho zástupcu navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalobcu nahradiť mu trovy odvolacieho konania. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vyčerpávajúco odôvodnený, obsahujúci podrobný popis rozhodujúcich skutkových zistení, ku ktorým dospel súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, obsahujúci presvedčivé právne úvahy, ktorými sa súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci riadil. Žalobca sa pri existencii takéhoto presvedčivého odôvodnenia napadnutého rozhodnutia snaží jeho správnosť spochybniť v podstate len opakovaným uvádzaním tvrdenia o tom, že rozhodnutím vedúceho služobného úradu ŠEI v Trenčíne zo dňa 12.11.2007 o zmene štátno-zamestnaneckého pomeru, ktorým bol žalobca odvolaný z funkcie predstaveného podľa § 31 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z. z. ku dňu 13.11.2007, kedy zároveň odmietol ponúknuté jediné v tom čase voľné štátno-zamestnanecké miesto, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v spojení s rozhodnutím vedúceho služobného úradu ŠEI v Trenčíne zo dňa 29.01.2008, nemohlo dôjsť ku skončeniu jeho štátno-zamestnaneckého pomeru, pretože takýto záver by mal byť v priamom rozpore s výrokom takéhoto rozhodnutia. Tieto odvolacie námietky sú účelové a v kontexte s odôvodnením napadnutého rozhodnutia nedôvodné. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí podrobne uviedol všetky skutočnosti, pre ktoré uvedeným rozhodnutím vedúceho služobného úradu ŠEI v Trenčíne, došlo ku skončeniu štátno-zamestnaneckého pomeru žalobcu u žalovaného a pre ktoré už v súčasnosti takéto rozhodnutie z hľadiska jeho platnosti a záväznosti nie je možné v tomto konaní akokoľvek preskúmavať a toto bolo možné vykonávať len postupom podľa 5. časti O.s.p., ktorú možnosť žalobca nevyužil, z čoho vyplýva zjavná neopodstatnenosť uplatnených odvolacích námietok. Rovnako účelové sú aj námietky žalobcu týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré má všetky náležitosti predpokladané ust. § 157 ods. 2 O.s.p., toto je podrobné, zrozumiteľné a teda aj v tomto smere je jeho námietka neopodstatnená. Žalobca v podanom odvolaní nepredniesol žiadne skutkové a právne tvrdenia, ktorými by mohla byť akokoľvek správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie v rozhodnutí obsiahnutých spochybnená. Odvolanie považuje za v celom rozsahu neopodstatnené a uplatňuje nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 7. Žalobca vo svojom písomnej reakcii k podanému vyjadreniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že žalovaný neuviedol vo svojom vyjadrení žiadnu novú argumentáciu, zotrval len na tvrdení, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Žalobca trvá na svojej argumentácii prezentovanej v odvolaní. 8. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v znení neskorších predpisov. 9. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti. 10. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 11. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval v odvolacom konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. Odvolací súd tak rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP). 12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
13. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 14. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP. 15. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že odvolacie námietky žalobcu smerujú proti nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie (dôvody na odvolanie, uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ OSP - teraz v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), a tiež spočívali v tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za nedostatočne odôvodnené (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom - teraz § 365 ods. 1 písm. b/, resp. d/ CSP).
16. Odvolací súd podrobil predovšetkým prieskumu odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia z hľadiska zistenia, či postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu možnosti stranám sporu konať pred súdom, od 01.07.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. či tu nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP).
17. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
18. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), inak ide o tzv. inú vadu konania ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (teraz § 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno podriadiť pod ustanovenie § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., t. j. posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/CSP).
19. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP (do 30.6.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz
Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že žalobca sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.
20. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k odňatiu možnosti stranám konať pred súdom, resp. od 01. 06. 2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tiež nebola zistená ani tzv. iná vada konania, spôsobilá mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
21. Posúdením zostávajúceho obsahu odvolania považoval odvolací súd za podstatné odvolacie námietky žalobcu, a to jeho tvrdenia o tom, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku (ne)skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru so žalovaným, keďže sa dostatočne nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania, nesprávnosť ktorých skutkových a právnych záverov, viedla k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čím žalobca uplatnil dôvody na odvolanie, uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. ( teraz § § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP).
22. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 132 O.s.p. (teraz § 191 CSP). Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
23. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
24. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa § 132 O.s.p.) a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď za aplikácie ust. § 31 ods. 2, § 31 ods. 4, § 40 ods. 2 písm. b/ z. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a § 34 Občianskeho zákonníka žalobu zamietol z dôvodu, že na základe právoplatných rozhodnutí žalovaného č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007 a č. 221/1000/2007 zo dňa 29.01.2008 došlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalovaného podľa ustanovení z. č. 312/2001 Z.z., pri súčasnom závere o nemožnosti preskúmavania oznámenia žalovaného adresovaného žalobcovi zo dňa 21.03.2013 z hľadiska jeho platnosti, posúdiac toto len ako poskytnutie informácie, resp. oboznámenie žalobcu so skutkovým a právnym stavom zo strany žalovaného a súčasne za aplikácie § 142 ods. 1 O.s.p. priznal žalovanému ako plne úspešnej strane sporu náhradu trov konania. Žalobcom produkované odvolacie námietky sú prakticky totožné s námietkami, ktoré žalobca prezentoval už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP (do 30.6.2016
podľa § 157 ods. 2 OSP). Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
25. Na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd dodáva nasledovné: 26. Predmetom posudzovanej veci bolo rozhodovanie o žalobe žalobcu, ktorou sa tento domáhal určenia, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo a štátnozamestnanecký pomer žalobcu k žalovanému trvá, eventuálne tiež, že oznámenie žalovaného o skončení štátnozamestnaneckého pomeru č. 505/1000/2013 zo dňa 21.03.2013 je neplatné. 27. Z vykonaného dokazovania v preskúmavanej veci vyplynulo, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu k žalovanému vznikol dňa 01.05.2004 na základe rozhodnutia o vymenovaní pod č. 665/2004. Rozhodnutím vedúceho služobného úradu ŠEI v Trenčíne č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007 v spojitosti s rozhodnutím pod č. 221/1000/2007 zo dňa 29.01.2008 o zmene štátnozamestnaneckého pomeru bol žalobca odvolaný z funkcie štátneho radcu - predstaveného - riaditeľa služobného úradu Krajského inšpektorátu ŠEI v Prešove podľa § 31 ods. 2 z. č. 312/2001 Z. z. (bez udania dôvodu) ku dňu 13.11.2007. Uvedené rozhodnutia boli vydané za účinnosti zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca odmietol ponúknuté v tom čase jediné voľné štátnozamestnanecké miesto v služobnom úrade ŠEI v Trenčíne, a to funkciu odborného radcu - inšpektorát ŠEI v Trenčíne na Krajskom inšpektoráte so sídlom Bratislave. Rovnako nebolo sporným, že vyššie uvedené rozhodnutia sa stali platnými a záväznými, keďže žalobca nepodal návrh na ich preskúmanie postupom, ktorý výslovne upravoval v čase ich vydania Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach § 244 až 250k. Oznámením pod č. 505/1000/2013 zo dňa 21.03.2013 žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho štátnozamestnanecký pomer v služobnom úrade ŠEI Trenčín zanikol ku dňu 13. 11. 2007 v nadväznosti na rozhodnutie vedúceho služobného úradu ŠEI Trenčín č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007, ktorým bol odvolaný z funkcie štátneho radcu - predstaveného, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť s tým, že vlastnoručným podpisom úradného záznamu dňa 13.11.2007 žalobca odmietol v tom čase jediné voľné štátnozamestnanecké miesto, teda je nepochybné, že táto skutočnosť mala zo zákona č. 312/2001 Z.z. súčasne za následok skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v služobnom úrade ŠEI Trenčín. 28. Podľa § 31 ods. 2 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe v znení účinnom ku dňu 12.11.2007 vedúci úradu v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo alebo ostatný ústredný orgán štátnej správy, môže odvolať predstaveného aj bez uvedenia dôvodu. Vedúci úradu v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo alebo ostatný ústredný orgán štátnej správy, odvolá na návrh štatutárneho orgánu alebo predstaveného v politickej funkcii predstaveného aj bez uvedenia dôvodu. Vedúci úradu, ktorý je štatutárnym orgánom, môže odvolať predstaveného aj bez uvedenia dôvodu, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Vedúci úradu, ktorý je štatutárnym orgánom, môže odvolať na návrh predstaveného v politickej funkcii predstaveného v jeho riadiacej pôsobnosti aj bez uvedenia dôvodu, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 29. Podľa § 31 ods. 4 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe v znení účinnom ku dňu 12.11.2007 služobný úrad zaradí odvolaného predstaveného na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3), ak sa štátny zamestnanec nedohodne so služobným úradom inak. Ak služobný úrad takéto štátnozamestnanecké miesto nemá alebo sa so štátnym zamestnancom nedohodol inak, postupuje pri odvolaní podľa a) odseku 1 písm. a), c), e) a g) a odseku 2 podľa § 40 ods. 2 písm. b), b) odseku 1 písm. b) podľa § 40 ods. 3. 30. Podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe v znení účinnom ku dňu 12.11.2007 v stálej štátnej službe alebo v dočasnej štátnej službe služobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním z dôvodu nezaradenia odvolaného vedúceho úradu alebo predstaveného na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, že služobný úrad takéto miesto nemá alebo sa so štátnym zamestnancom nedohodne inak, pričom sa poskytne predstavenému náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného platu; vedúcemu úradu a predstavenému, ktorý bol odvolaný podľa § 31 ods. 2, sa poskytne náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného platu. 31. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, keďže štátnozamestnanecký pomer žalobcu v služobnom úrade ŠEI Trenčín skončil za účinnosti zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a to na základe rozhodnutí č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007 a č. 221/1000/2007 zo dňa 29.01.2008 podľa § 31 ods. 2, § 31 ods. 4, § 40 ods. 2 písm. b/ z. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe. Citované rozhodnutia žalovaného o odvolaní žalobcu vydané za účinnosti zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe
(§ 31 ods. 2) sa stali právoplatnými, teda záväznými a ako správne uviedol súd prvej inštancie, v tomto konaní (o určenie, že štátnozamestnanecký pomer trvá), ich preskúmavať z hľadiska vecnej správnosti už nie je možné. Keďže súčasne nebolo sporným, že žalobca odmietol žalovaným ponúknuté v tom čase jediné voľné štátnozamestnanecké miesto v služobnom úrade ŠEI v Trenčíne, a to funkciu odborného radcu - inšpektorát ŠEI v Trenčíne na Krajskom inšpektoráte so sídlom Bratislave je zrejmé, že došlo k súčasnému naplneniu zákonných predpokladov odôvodňujúcich záver o skončení jeho štátnozamestnaneckého pomeru vyžadovaných ust. § 40 ods. 2 písm. b/ z. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a to za účinnosti cit. zákona, preto na strane žalovaného nebol dôvod tento ukončovať následne spôsobom upraveným podľa zákona č. 400/2009 z.z. ktorého postupu sa žalobca nedôvodne v odvolaní domáha a rovnako nebol dôvod podľa uvedeného zákona posudzovať ani rozhodnutia o jeho odvolaní, vydané žalovaným za účinnosti zák. č. 312/2001 Z.z.. Takýto záver nevyplýva ani z rozhodnutia NS SR pod sp.zn. 4Sžo 2/2012 na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje. Bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia je tiež skutočnosť, že oznámením pod č. 505/1000/2013 zo dňa 21.03.2013 žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho štátnozamestnanecký pomer v služobnom úrade ŠEI Trenčín zanikol ku dňu 13. 11. 2007 v nadväznosti na rozhodnutie vedúceho služobného úradu ŠEI Trenčín č. 2824/1000/2007 zo dňa 12.11.2007, ktorým bol odvolaný z funkcie štátneho radcu - predstaveného, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť s tým, že žalobca odmietol v tom čase jediné voľné štátnozamestnanecké miesto ktorá skutočnosť mala zo zákona č. 312/2001 Z.z. za následok skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v služobnom úrade ŠEI Trenčín, keďže ako rovnako správne súd prvej inštancie posúdil, nejde o právny úkon žalovaného v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka, teda prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, išlo len o poskytnutie informácie, oboznámenie žalobcu so skutkovým a právnym stavom zo strany žalovaného, z ktorého dôvodu nebolo možné toto podrobiť vecnému prieskumu z hľadiska jeho platnosti. 32. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania tak nebolo možné považovať za opodstatnené, pričom odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene napadnutého rozhodnutia a s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol dostatočným spôsobom vysporiadal. 33. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej, za súčasného záveru o vecnej správnosti rozhodnutia tiež v jeho súvisiacej časti o náhrade trov konania medzi stranami sporu je správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
34. O náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu žalobcu a žalovanej rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ako úspešnej strane sporu v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).