Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/77/2017

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Jozefa Angeloviča v sporovej veci žalobkyne: M. K., N..: XX.XX.XXXX, A. A. XX, XXX XX W., právne zastúpenej: JUDr. Ambróz Motyka, advokát so sídlom Námestie SNP 7, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., IČO: 35 805 731, so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava, právne zastúpeného: De minimis, spol. s r.o., advokátska kancelária so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO: 36 868 949, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 135,60 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 29Csp/147/2016-85 zo dňa 07.07.2017, jednohlasne takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 135,60 Eur a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 37, § 39, § 41, § 52, § 107, § 451, § 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“).

3. Na základe vykonaného dokazovanie mal preukázaný skutkový stav, že žalobca a žalovaná uzatvorili dňa 29.08.2011 formulárovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni bezúčelový úver vo výške 380,- Eur s uvedením celkových nákladov tvorených súčtom úroku a administratívneho poplatku, pričom úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou 23,57 % a administratívny poplatok pevnou sumou 76,38 Eur. Celkové náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú RPMN 70,38 % a priemerná hodnota RPMN je 45,11 %. Žalobkyňa sa zaviazala splatiť žalovanému sumu 511,09 Eur v 60-tich týždenných splátkach vo výške 8,52 Eur s tým, že výška poslednej splátky je 8,47 Eur, pričom splatnosť prvej splátky nastáva 7.kalendárny deň po uzatvorení zmluvy a termín konečnej splatnosti bol určený 7. dňom 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Z prehľadu splátok a úhrad vyplýva, že žalobkyňa titulom splátok úveru realizovala v prospech žalovaného úhrady v celkovej výške 515,60 Eur. Mal za nepochybné, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere má charakter spotrebiteľskej zmluvy. V danom prípade sa súd nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje podstatnú náležitosť v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z. s poukazom na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 9.11.2016 vo veci C - 42/15, zo záverov ktorého vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Súd prvej inštancie preto nemohol dospieť k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere pre absenciu náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z.. Napriek tomu, že súd prvej inštancie nepripustil zmenu žaloby v zmysle podania doručeného súdu dňa 6.6.2017, súd v

danom prípade nesúhlasil s názorom žalobkyne o neprijateľnej zmluvnej podmienky vo vzťahu k administratívnemu poplatku a odmene za zabezpečenie splátok úveru. Neprijateľnú zmluvnú podmienku totiž možno vysloviť iba za predpokladu, že príslušná zmluva alebo jej časť, je platná. V zmluve o spotrebiteľskom úvere medzi stranami sporu bol dohodnutý administratívny poplatok, avšak nespĺňa atribút určitosti, čo sa týka jeho obsahu. Zo žiadneho zo zmluvných dojednaní medzi stranami sporu nevyplýva, aké konkrétne služby, či protiplnenia žalovaný žalobkyni poskytne, a to spôsobuje neplatnosť dohody v časti administratívneho poplatku s poukazom na ust. § 37 ods. 1 a § 41 Občianskeho zákonníka. V konaní bolo ďalej preukázané, že strany sporu v zmluve o spotrebiteľskom úvere uzatvorili aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru, na základe ktorej za dohodnutú odplatu mal žalovaný poskytnúť žalobkyni službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru. V danom prípade ide o nepomenovanú zmluvu, pričom hlavným predmetom plnenia je povinnosť žalobkyne platiť za túto službu, a dojednanie o platbe za službu prevzatia hotovosti je teda dojednaním o hlavnom predmete plnenia. Toto dojednanie je vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, a preto podľa názoru súdu, nemôže byť preskúmavané ako neprijateľná zmluvná podmienka. Odmena za doplnkovú službu sa nezahŕňa do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom pre účely výpočtu RPMN za predpokladu, ak jej uzatvorenie nebolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru a spotrebiteľ mal možnosť výberu z niekoľkých foriem pri jeho splácaní. Takto to bolo aj v danom prípade, kedy žalobkyňa mala možnosť si vybrať z 2 foriem platenia úveru v hotovostnom, aj bezhotovostnom režime, pričom sama si určila spôsob splácania, a to výberom dohodnutých splátok zo strany obchodného zástupcu žalovaného. Podľa názoru súdu prvej inštancie, odmena dohodnutá v zmluve o zabezpečení splátok úveru je v rozpore s dobrými mravmi pre výrazne neprimeranú cenu za plnenie, nakoľko jej výška predstavuje viac ako 50 % hodnoty poskytnutého úveru za obdobie zodpovedajúce maximálne 60 týždňovej splatnosti úveru, teda by opätovne išlo o absolútne neplatné zmluvné dojednanie pre rozpor s ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

4. Napriek záveru, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne v časti nad sumu pozostávajúcu z istiny úveru vo výške 380,- Eur a zmluvného úroku vo výške 23,57 %, ktorý v peňažnom vyjadrení predstavuje sumu 54,71 Eur, a žalobkyňa by mala nárok iba na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu rozdielu prijatých úhrad vo výške 515,60 Eur a sumy pozostávajúcej zo súčtu istiny úveru a zmluvného úroku vo výške 434,71 Eur, súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že uplatnený nárok treba považovať za premlčaný, pretože žalobkyňa sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia dozvedel v čase úhrady poslednej splátky, teda 05.01.2012 a je nemysliteľné, aby súd akceptoval jej názor o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty od apríla 2015, kedy sa údajne dozvedela o bezdôvodnom obohatení na základe právnej analýzy. Takéto ponímanie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je neakceptovateľné a znamenalo by, že ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zbytočné, keďže každý oprávnený subjekt by si začiatok plynutia tejto lehoty prispôsobil tak, aby nárok premlčaný nebol, keďže posúdenie by záviselo len od jeho tvrdenia. V danom prípade tak pri posudzovaní vedomostí žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia, a o tom, v prospech koho k obohateniu došlo, treba z hľadiska § 107 ods. 1 vychádzať zo dňa, kedy žalobkyňa splatila žalovanému úver, z ktorého požadovala vydanie bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho zo zaplateného administratívneho poplatku, zmluvného úroku a odmeny za zabezpečenie splátok úveru, a to bez ohľadu na skutočnosť, či žalobkyňa skutočne vedela o prípadnej neplatnosti zmlúv v uvedenej časti, a o tom, že sa žalovaný bezdôvodne obohacuje. Mal preto za to, že nárok žalobkyne by sa premlčal tak v 3-ročnej, ako aj v prípade, pokiaľ by súd aplikoval 10-ročnú premlčaciu dobu, a to z toho dôvodu, že subjektívna premlčacia doba uplynula už v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby, a preto súd žalobu žalobkyne zamietol.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 C.s.p. a úspešnému žalovanému voči neúspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Proti rozsudku podala v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Odvolanie odôvodnila tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.) a právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej má vadu uvedenú v odseku 1 (nesprávne právne posúdenie veci), a táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.). Namietala závery súdu prvej inštancie o nemožnosti

určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru na základe údajov týkajúcich sa uvedenia termínu končenej splatnosti a nesprávnej RPMN. Poukázala na to, že závery súdu prvej inštancie o premlčaní nárokov uplatňovaných žalobcom v tomto konaní sú nesprávne, pretože žalobkyňa nemá právnické, ani ekonomické vzdelanie, a ako priemerný spotrebiteľ nemala ani tušenie o tom, že existuje dôvod, pre ktorý je nevyhnutné považovať celkové náklady spotrebiteľského úveru za neplatné. Žalobkyňa ako spotrebiteľ uzatvárala so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere v dobrej viere a dôvodne očakávala, že tento ako profesionál na finančnom trhu koná so znalosťou možného a dovoleného, čo by zodpovedalo jeho poctivému prístupu v podnikaní. O tom, že žalovanému vzniklo bezdôvodné obohatenie, pretože výška nákladov úveru je objektívne neobhájiteľná, sa skutočne dozvedela až od združenia HOOS v septembri 2016, ako to vyplýva z čestného prehlásenia združenia HOOS, ktoré je súčasťou súdneho spisu. Súd stotožňuje začiatok plynutia subjektívnej doby so začiatkom plynutia doby objektívnej, k čomu v tomto konkrétnom prípade nemohlo dôjsť. Takýto právny záver súdu je logicky neudržateľný. Súd poprel vymedzenie a zmysel trojročnej resp. desaťročnej objektívnej premlčacej doby špecifikovanej v § 107 ods. 2 OZ. Zmluvný podmienka, v ktorej je obsiahnutý administratívny poplatok, je podľa § 53 ods 1 neprijateľná a podľa § 53 ods. 5 neplatná. Tvrdí, že zmluvný poplatok spôsobuje hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa na základe svojej neurčitosti, fiktívnosti, neposkytnutia skutočného protiplnenia spotrebiteľovi, neprimeranej výšky, ako aj z dôvodu, že nesleduje záujmy spotrebiteľa ale len veriteľa. Rovnako aj poplatok za zabezpečenie splátok úveru je neprijateľný, pretože je netransparentný, neurčitý a neprimerane navyšuje náklady na doplnkovú službu spojenú s hotovostným inkasovaním splátok. Navyše žalovaný nezahrnutím tohto poplatku obchádza správny výpočet RPMN, čím dochádza ku klamaniu spotrebiteľa a nekalej obchodnej praktiky. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočíva v tom, že uzavretie zmluvy o zabezpečení splátok úveru je nevyhnutnou podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru. Žalovaný do zmluvy o zabezpečení splátok úveru zakomponoval odplatu, ktorá nebola individuálne dohodnutá. Výška poplatku navyše nezávisí od trasy, ktorú musí obchodný zástupca absolvovať, ale paradoxne od výšky poskytnutého úveru.

7. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 07.07.2017 uznesením nepripustil zmenu žaloby o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorú žalobkyňa navrhla podaním zo dňa 06.06.2017. Takýmto nesprávnym procesným postupom súd prvej inštancie znemožnil žalobkyni realizáciu jej patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Povinnosť vnútroštátnych súdov vykonať ex offo kontrolu neprijateľných zmluvných podmienok bola judikovaná aj rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ. Zistenie skutočnosti, či spotrebiteľská zmluva obsahovala neprijateľnú zmluvnú podmienku, má zásadný vplyv aj na posúdenie vznesenej námietky premlčania žalovanou stranou. K trovám konania uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o ich náhrade neprihliadol na existujúce dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému ako ekonomicky silnejšiemu subjektu. S poukazom na všetky uvedené dôvody navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alebo napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. K podanému odvolaniu žalobkyne podal žalovaný svoje vyjadrenie zo dňa 11.10.2017. Uviedol, že žalovaný považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, pričom súdom prvej inštancie osvedčený skutkový stav veci, ako aj jeho právne posúdenie veci uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, považuje za správne, logické a dostatočné. Žalovaný sa v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie. Je preukázateľné, že sa o skutočnostiach postačujúcich pre uplatnenie nároku na súde žalobou dozvedela najneskôr dňa 05.01.2012. Vo vzťahu k trovám konania uviedol, že priznanie plnej náhrady trov konania v danom prípade považuje za opodstatnené. Žalobkyňa nepreukázala žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa žalovaného takéto dôvody neexistujú. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pričom si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len „C.s.p.“), po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 C.s.p., so zreteľom na jeho preskúmavacie oprávnenia dané týmito ustanoveniami, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

10. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je totiž v podstatných okolnostiach, teda najmä v otázke posúdenia premlčania nárokov uplatňovaných žalobkyňou v tomto konaní nepreskúmateľné, pričom nepreskúmateľnosť rozhodnutia dosahuje intenzitu nesprávneho procesného postupu znemožňujúceho strane (v danom prípade žalobkyni), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

11. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

12. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že sporové strany uzavreli dňa 29.08.2011 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou bol žalobkyni poskytnutý bezúčelový úver vo výške 380,- Eur s uvedením celkových nákladov, ktoré sú tvorené súčtom úroku a administratívneho poplatku, pričom úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou 23,57 % a administratívny poplatok pevnou sumou 76,38 Eur. Celkové náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú RPMN 70,38 % a priemerná hodnota RPMN je 45,11 %.

13. Súd prvej inštancie v zásade akceptoval tvrdenie žalobkyne o tom, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne v časti administratívneho poplatku a odmeny za doplnkovú službu, pričom žalobkyňa by mala nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu rozdielu prijatých úhrad a sumy pozostávajúcej zo súčtu istiny úveru a zmluvného úroku.

14. Nesprávne a nepreskúmateľné sú však závery súdu prvej inštancie týkajúce sa premlčania nárokov uplatňovaných žalobkyňou v tomto konaní. V tejto súvislosti treba dať do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/145/2004, z ktorého vyplýva, že za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto ho získal; nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr.

15. Právne významné sú aj názory vyplývajúce z odbornej literatúry, z ktorých vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nie len predpokladaná vedomosť oprávneného (pozri Fekete, I.: Občiansky zákonník 1, veľký komentár Bratislava: Eurokódex 2011, str. 514).

16. Podobne česká judikatúra (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30.9.2009, sp.zn. 25Cdo/3306/2007) upriamuje pozornosť na to, že v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatného právneho úkonu, je pre začiatok plynutia premlčacej doby rozhodujúci subjektívny moment, keď oprávnený zistí také okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že právny úkon, z ktorého bolo plnené, je neplatný. Z hľadiska premlčania nároku zo zodpovednosti za škodu vzniknutú v dôsledku neplatnosti právneho úkonu, sú rozhodujúcimi informáciami v zmysle uvedeného skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že právny úkon (zmluva) je neplatný a informácie o osobe, ktorej možno pripočítať zavinenie na spôsobení neplatnosti právneho úkonu (zmluvy).

17. Práve preto (vychádzajúc z uvedených právnych názorov judikatúry i literatúry), možno upriamiť pozornosť súdu prvej inštancie na to, že ide o subjektívnu lehotu, ktorá ma takýto názov preto, že pri zvažovaní začiatku jej plynutia treba vždy počítať aj so subjektívnym faktorom, teda s možnosťami a konkrétnymi okolnosťami viažucimi sa na toho, kto si práva v tejto lehote uplatňuje, tak ako to vyplýva z uplatnených názorov.

18. V tejto súvislosti možno upriamiť pozornosť aj na názor profesora JUDr. Jána Mazáka, PhD. (dostupný z komentára k O.s.p. v systéme ASPI), podľa ktorého problémom bude aj to, ako posudzovať subjektívnu lehotu v takých prípadoch, lebo návrh na obnovu konania treba podať v lehote 3 mesiacov od toho času, keď sa ten, kto obnovu navrhuje dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď sa

mohol uplatniť. Ak vezmeme do úvahy, že rozsudky Súdneho dvora, alebo súdu prvého stupňa pred 1.5.2004 z prevažnej časti nie sú preložené do slovenského jazyka, potom táto subjektívna lehota je tiež viac - menej otvorená, lebo použitie rozsudku v inom, než slovenskom jazyku, znemožňuje uplatnenie takého dôvodu obnovy konania. V tejto spojitosti je nejasné, ako preukazovať, kedy sa navrhovateľ dozvedel o rozsudku, ktorý by mal byť dôvodom obnovy konania, lebo od navrhovateľa nemožno spravodlivo očakávať, aby sledoval celú judikatúru Súdneho dvora a ďalších dvoch komunitárnych súdov. Vychádzajúc z uvedeného právneho záveru máme za to, že súd, pokiaľ vôbec nevykonal nijaké dokazovanie, mal vychádzať z tvrdenia navrhovateľa a dospieť k záveru, že subjektívna lehota bola dodržaná.

19. Teda aj tento názor upriamuje pozornosť na subjektívne možnosti dotknutej osoby, ktorá sa musí vyporiadať s námietkou premlčania v súvislosti s uplatňovaním nárokov v civilnom sporovom konaní.

20. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu lehotu, nemožno opomenúť tú skutočnosť, že pre úplnosť posúdenia predmetnej veci je v uvedenom prípade potrebné skúmať aj to, či nejde o bezdôvodné obohatenie získané úmyselne. Je pravdou, že žalovaný je podnikateľským subjektom na získanie profitu z poskytovania úverov, ale práve na základe tejto okolnosti, spolu so zisteniami týkajúcimi sa toho, aká bola štruktúra celkovej sumy poskytnutých finančných prostriedkov (vlastný úver, poplatky, úroková sadzba), je možné dospieť k záveru, že žalovaný ako podnikateľský subjekt si bol veľmi dobre vedomý, akým spôsobom získava svoj profit, z čoho je tento zložený a akú výšku a dôvod majú poplatky, ktoré sa na poskytnutie takéhoto úveru viažu. O všetkých týchto okolnostiach mal žalovaný vedomosť a taktiež aj priamy úmysel, aby ich takýmto spôsobom získal. Vo veci je preto potrebné zaoberať sa skutočnosťou, či v prejednávanej veci možno konštatovať priamy úmysel žalovaného vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu, ktoré na jeho strane došlo.

21. Nevyporiadanie sa s týmito poznatkami vyplývajúcimi z uvedenej judikatúry (pričom treba poukázať aj na ďalšie rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/293/2014, sp. zn. 2Co/9/2012, sp. zn. 3Co/41/2012) spôsobuje uvedenú nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, čo je zároveň dôvodom na zrušenie tohto rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie v zmysle § 391 ods. 1 C.s.p..

22. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie riadiť sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí, vychádzať z toho, že nároky uplatňované žalobkyňou v tomto konaní nie sú premlčané, posúdiť okolnosť, či skutočne v predmetnej veci ide o úver, ktorý by mal byť kvalifikovaný ako úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov, a v závislosti od toho vyvodiť k tomu závery v rovine posúdenia nárokov uplatňovaných žalobkyňou v tomto konaní. Taktiež sa súd prvej inštancie vyporiada aj s otázkou uvedenia znenia eventuálne zistených neprijateľných zmluvných podmienok v prejednávanej veci vo výroku rozhodnutia, a to bez ohľadu na to, že nedošlo k pripusteniu zmeny žaloby v tomto konaní, pretože o určení neprijateľnej zmluvnej podmienky rozhoduje súd aj bez návrhu.

23. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 C.s.p.).