Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoCsp/11/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobkyne: S. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. X. XXXX/XX, XXX XX E., zastúpenej JUDr. Marekom Glembom, advokátom so sídlom Mýtna 50, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 42 353 963, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, obchodnou spoločnosťou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o určenie právnej skutočnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -198 zo dňa 01. februára 2022, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. -198 zo dňa 01. februára 2022 potvrdzuje.

II. Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom určil, že úverová zmluva č. 07/301/12 uzatvorená dňa 19.07.2012 medzi žalobkyňou ako klientom a žalovaným ako bankou, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 57.000,- eur žalobkyni zo strany žalovaného, je neplatná (výrok I.). Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). 2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou podanou na súde dňa 09.07.2021 domáhala určenia, že úverová zmluva č. 07/301/12 uzavretá dňa 19. júla 2012 medzi žalovaným ako bankou a ňou ako klientom je neplatná. Žalobkyňa skutkovo vymedzila žalobu tým, že Okresný súd Žilina sa pri rozhodovaní sporu vedeného pod spis. zn. prejudiciálne zaoberal otázkou platnosti spornej úverovej zmluvy, pričom dospel k záveru, že táto je v zmysle ust. a (ďalej len „“) absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu absencie jej podstatnej náležitosti podľa ust. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov a Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v uvedenej veci rozsudkom spis. zn. zo dňa 27.02.2020 predmetný rozsudok Okresného súdu Žilina ako vecne správny potvrdil. Poukázala aj na uznesenie Krajského súdu Žilina spis. zn. zo dňa 31.05.2021, ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie a zároveň uložil žalobkyni, aby do 30 dní od doručenia uznesenia podala na súde proti žalovanému žalobu vo veci samej o určenie neplatnosti úverovej zmluvy č. 07/301/12 uzavretej dňa 19.06.2012 medzi sporovými stranami. Dôvod neplatnosti dotknutej úverovej zmluvy žalobkyňa videla v absencii podrobného vymedzenia druhu, rozsahu a spôsobu zabezpečenia hypotekárneho úveru v rozpore s ust. s následkom jej neplatnosti. Z dotknutej úverovej zmluvy podľa názoru žalobkyne vôbec nevyplývalo, ktoré presne špecifikované nehnuteľnosti mali zabezpečovať úver, ale len to, že táto otázka

bude riešená osobitnou zmluvou. Špecifikácia konkrétnej nehnuteľnosti bola v zmluve uvedená len v ust. čl. 1.2, kde bolo len definované na kúpu akej nehnuteľnosti sa úver použije (účelová viazanosť). 3. K žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý namietal prípustnosť podanej žaloby podľa ust. (ďalej len „“). Ďalej uviedol, že z ustanovení úverovej zmluvy, Obchodných podmienok a záložných zmlúv má vyplývať, že žalovaný podrobne vymedzil druh, rozsah aj spôsob zabezpečenia poskytovaného hypotekárneho úveru. Žalobkyňa mala byť uzrozumená s tým, že predmetom zabezpečenia bude rodinný dom aj byt - v bode 6.2. úverovej zmluvy sa uvádza, že nehnuteľný majetok je špecifikovaný v zmluve o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. 07/301/12. Keďže poskytnutý úver bol zabezpečovaný tak nadobúdanou nehnuteľnosťou - rodinným domom, ako aj nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalobkyne (byt), bol do názvu záložných zmlúv, konkrétne do ich číselného označenia, doplnený príznak (dolný index) v podobe písmen „A“ a „B“, aby boli ľahšie odlíšiteľné. Žalovaný považoval za nekorektné, že žalobkyňa začala napádať platnosť uzavretej zmluvy až, keď sa žalovaný začal domáhať uspokojenia svojho peňažného nároku. o úveroch na bývanie a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorého aplikácie sa dovolávala žalobkyňa, sankcionuje absenciu náležitosti podľa ust. (podrobné vymedzenie druhu, spôsobu a rozsahu zabezpečenia pohľadávok veriteľa zo zmluvy o úvere na bývanie) bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, a nie absolútnou neplatnosťou zmluvy. 4. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 19.07.2012 uzavrela žalobkyňa so žalovaným úverovú zmluvu č. 07/301/12, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 57.000,- eur. Žalovaný ako záložný veriteľ a žalobkyňa ako záložca uzatvorili dňa 19.07.2012 aj zmluvu o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. , predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva k bytu č. XX na T. ulici X, v bytovom dome súp. č. XXXX nachádzajúcom sa na pozemku parcela č. 1247, k. ú. X., zapísaného na LV č. XXXX na zabezpečenie zaplatenia pohľadávok žalovaného z úveru poskytnutého na základe zmluvy o poskytnutí úveru č. 07/301/12. Žalovaný ako záložný veriteľ a R. V. ako záložca uzatvorili dňa 19.07.2012 zmluvu o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. , predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva k pozemku parcela č. 2648 a stavbe súp. č. XXXX postavenej na pozemku parcela č. 2648, zapísanej na LV č. XXX vedenom pre k. ú. W. na zabezpečenie zaplatenia pohľadávok žalovaného z úveru poskytnutého na základe zmluvy o poskytnutí úveru č. 07/301/12. 5. Vo vzťahu k prípustnosti žaloby súd prvej inštancie dospel k záveru, že podanú žalobu nemožno považovať za žalobu na určenie právnej skutočnosti v zmysle ust. . Zákonný predpoklad na podanie takej žaloby je, že možnosť podať žalobu o určenie právnej skutočnosti musí vyplývať z osobitného predpisu. Pokiaľ žalobkyňa odvodzovala prípustnosť predmetnej žaloby z ust. , podľa ktorého sa spotrebiteľ môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o úvere na bývanie alebo určenia bezúročnosti alebo bezpoplatkovosti poskytnutého úveru žalobou, súd prvej inštancie uviedol, že nadobudol účinnosť v roku 2016, pričom zmluva o úvere 07/301/12 bola uzatvorená dňa 19.07.2012, teda za účinnosti , ktorý v čase uzatvorenia úverovej zmluvy obsahoval aj ustanovenia týkajúce sa hypotekárnych úverov. účinný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere ustanovenie o možnosti domáhať sa na súde určenia neplatnosti úverovej zmluvy alebo bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru neobsahoval. Záver o nemožnosti aplikácie ust. súd prvej inštancie vyvodil aj z prechodného ust. § 28 zákona č. 90/25016 Z. z. Aj napriek uvedenému súd prvej inštancie konštatoval prípustnosť žaloby podľa ust. , v zmysle ktorého je prípustná žaloba o určenie či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem na určení, že zmluva o úvere je (ne)platná mal súd prvej inštancie preukázaný tým, že určenie jej (ne)platnosti je objektívne spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty žalobkyne a nakoniec aj žalovaného. Bez uvedeného určenia sa žalobkyňa nachádza v stave právnej neistoty, či už započatá realizácia výkonu záložného práva s cieľom vymoženia pohľadávky žalovaného z predmetnej zmluvy o úvere má byť vykonávaná v rozsahu tak, aby došlo k uspokojeniu pohľadávky žalovaného na plnenie zmluvných záväzkov žalobkyne podľa úverovej zmluvy č. 07/301/12 alebo pohľadávky žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného žalobkyňou plnením žalovaného bez právneho dôvodu podľa neplatnej úverovej zmluvy č. 07/301/12 (aj táto pohľadávka na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého z dôvodu plnenia žalovaného z neplatného právneho úkonu v súvislosti s úverovou zmluvou bola totiž v zmysle ust. čl. 1.2. záložnej zmluvy č. ako aj č. predmetom zabezpečenia záložným právom na nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. X. ako aj v k. ú. W.). Súd prvej inštancie videl naliehavý právny záujem žalobkyne na podanej žalobe aj z dôvodu, že uznesením Krajského súdu v Žiline spis. zn. zo dňa 31.05.2021 bolo do právoplatného skončenia

konania nariadené neodkladné opatrenie, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam v k. ú. X. a W. s výnimkou výkonu záložného práva na uspokojenie pohľadávky s príslušenstvom v rozsahu zodpovedajúcom pohľadávke na vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom vzniknutého plnením podľa úverovej zmluvy č. 07/301/12. Pokiaľ by však v tomto spore bola podaná žaloba pre prípadný nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení platnosti/neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy zamietnutá, žalovaný by po prípadnej právoplatnosti takého rozsudku mohol pristúpiť k realizácii výkonu záložného práva aj za účelom vymoženia celkovej pohľadávky z „platne“ uzatvorenej úverovej zmluvy, a to bez toho, aby súd záväzne posúdil otázku (ne)platnosti uzatvorenej úverovej zmluvy. 6. Pri rozhodovaní v spore vychádzal ďalej súd prvej inštancie z ust. , , ust. , , , , , , , ust. , , , , , a ust. (ďalej len „“). 7. Predmetnú zmluvu o úvere č. 07/301/12 zo dňa 19.07.2012 uzatvorenú medzi sporovými stranami posúdil súd ako hypotekárnu zmluvu o úvere uzatvorenú v zmysle ust. v spojení s ust. účinného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. Zároveň išlo o spotrebiteľskú zmluvu, keďže žalovaný pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti (pričom spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva, ktorú uzatvára dodávateľ ako osoba konajúca v rámci svojej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľ ako osoba nekonajúca v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti). 8. Súd prvej inštancie sa primárne zaoberal žalobkyňou tvrdenou (ne)platnosťou úverovej zmluvy z dôvodu popísaného v žalobe, a to síce z dôvodu absencie podrobného vymedzenia druhu, rozsahu a spôsobu zabezpečenia hypotekárneho úveru v rozpore s ust. Otázka zabezpečenia úveru bola riešená v rámci ust. čl. 6 samotnej zmluvy, konkrétne v odseku 6.1. bolo uvedené, že ako zábezpeka sa dojednáva záložné právo na nehnuteľný majetok. Hodnota zálohu podľa znaleckého posudku a/alebo podľa celkového posúdenia Banky s prihliadnutím na trvalé vlastnosti nehnuteľnosti a možný výnos, ktorý môže nehnuteľnosť pri riadnom hospodárení dlhodobo poskytovať vlastníkovi, nesmie byť v žiadnom momente nižšia ako 143 % nesplatených pohľadávok Banky podľa úverovej zmluvy. Podľa bodu 6.2. úverovej zmluvy je Nehnuteľný majetok špecifikovaný v Zmluve o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. 07/301/12. Podľa bodu 6.3. úverovej zmluvy Podrobnosti o druhu, rozsahu a spôsobe zabezpečenia sú uvedené v Obchodných podmienkach. Posúdením uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že v uzatvorenej úverovej zmluve absentuje povinná náležitosť hypotekárnej zmluvy stanovená v ust. Predovšetkým znenie čl. 6 úverovej zmluvy označené ako „zabezpečenie úveru“ súd prvej inštancie nepovažoval za splnenie zákonnej požiadavky podrobne vymedziť druh, spôsob a rozsahu zabezpečenia pohľadávok hypotekárnej banky zo zmluvy o úvere, keďže v predmetnom ustanovení zmluvy o úvere sa vo vzťahu k druhu zabezpečenia uvádzalo, že sa dojednáva záložné právo na nehnuteľný majetok, pričom v ďalšom bol uvedený údaj o najnižšej možnej hodnote zálohu. Predmetné ustanovenie pritom neobsahovalo údaj o tom, o aký konkrétny nehnuteľný majetok sa má pri zabezpečení úveru jednať. V odseku 6.2. zmluvy o úvere sa nachádzal namiesto podrobného vymedzenia druhu zabezpečenia odkaz na „zmluvu o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. 07/301/12“ a aj keď boli na zabezpečenie pohľadávky z úverovej zmluvy uzatvorené dve záložné zmluvy, ani jedna z nich nebola označená ako „č. 07/301/12“. Z uvedeného vyplynulo, že v samotnej úverovej zmluve nebol podrobne vymedzený spôsob zabezpečenia, keďže odkaz na zmluvu o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok nebol ani podrobný a nezohľadňoval ani tú skutočnosť, že na zabezpečenie predmetného úveru boli uzatvorené dve záložné zmluvy, každá s iným záložcom ako vlastníkom nehnuteľného majetku a v úverovej zmluve absentovalo správne označenie uzatvorených záložných zmlúv. 9. Čo sa týka odkazu samotnej úverovej zmluvy na to, že nehnuteľný majetok je špecifikovaný v zmluve o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. 07/301/12, súd prvej inštancie okrem uvedenej skutočnosti, že odkaz na záložnú zmluvu bol nepresný a nezodpovedal označeniu ani jednej z uzatvorených záložných zmlúv, uviedol, že stanovoval, aby povinnú náležitosť v zmysle ust. obsahovala samotná úverová zmluva, pričom tak záložná zmluva č. , ako ani záložná zmluva č. neboli neoddeliteľnými súčasťami predmetnej úverovej zmluvy č. 07/301/12. V spore nebolo preukázané, že tento absentujúci údaj bol súčasťou inej listiny, ktorá by tvorila neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere (v zmluve o úvere sa ani nenachádzal odkaz na uzatvorené dve záložné zmluvy). Do pozornosti dal súd prvej inštancie aj skutočnosť, že žalobkyňa ani nebola zmluvnou stranou záložnej zmluvy č. , a teda touto záložnou zmluvou

v čase uzatvorenia úverovej zmluvy z toho dôvodu nedisponovala. Za spĺňajúci kritérium podrobnosti podľa ust. nepovažoval súd prvej inštancie ani odkaz na obchodné podmienky úveru, v zmysle ktorých bol záloh definovaný ako tuzemská nehnuteľnosť/ nehnuteľnosti, ktorá zabezpečuje pohľadávku Banky voči Klientovi vyplývajúcu z Úverovej zmluvy a ktorá je špecifikovaná v zmluve o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok. 10. Aplikujúc ust. v spojení s ust. súd prvej inštancie na základe zisteného stavu skonštatoval neplatnosť zmluvy o úvere č. 07/301/12 pre nedodržanie jej zákonom stanovenej formy. 11. V rámci prejednávania sporu podľa názoru súdu prvej inštancie nebol možný príklon k platnosti uzatvorenej úverovej zmluvy, keďže v uzatvorenej zmluve absentoval podrobné vymedzenie zabezpečenia pohľadávok z tejto zmluvy vznikajúcich, pričom práve požiadavka podrobnosti má legitimitu zabrániť vzniku rozporov, resp. sporov ohľadne predmetu, prípadne rozsahu záložného práva zabezpečujúceho pohľadávky banky. Pokiaľ z dôvodu absencie uvedenej požiadavky vzniká stav neplatnosti uzatvorenej úverovej zmluvy, nemôže sa jednať o príliš formalistické posudzovanie jej (ne)platnosti. Na doplnenie ešte súd prvej inštancie uviedol, že zmluvu vypracoval žalovaný ako banka, ktorý sa spravuje pri svojej činnosti , a teda je dôvodné predpokladať, že je znalý predmetnej zákonnej úpravy a žalobkyňa bola pri uzatváraní predmetnej zmluvy na strane spotrebiteľa, pričom podľa ust. v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. 12. Súd prvej inštancie záverom odôvodnenia poukázal na zamietnutie návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom Y. W., pričom svedkyňa sa mala vyjadriť ku kontraktačnému procesu pri uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že bez ohľadu na to, čo by vyplynulo z predmetného výsluchu svedkyne, tieto skutočnosti by nemali dopad na to, že zmluva o úvere nebola uzatvorená v zákonom stanovenej forme, čo bolo dôsledkom rozhodnutia súdu o určení jej neplatnosti pre rozpor so zákonom. 13. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. v spojení s ust. , keď priznal žalobkyni ako plne úspešnej sporovej strane nárok na ich náhradu voči žalovanému, ktorý v spore úspech nemal. 14. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania. 15. Žalovaný bol toho názoru, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [ ]. Za mylnú považoval domnienku, že v úverovej zmluve nebol dostatočne podrobne vymedzený predmet zabezpečeného úveru. Žalobkyňa zároveň nenamietala, že nemala možnosť dozvedieť sa o rozsahu založených nehnuteľností z inej zmluvnej dokumentácie. Za nesprávny považoval odvolateľ aj postup súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že žalobkyňa nemala v čase uzatvorenia úverovej zmluvy k dispozícii záložnú zmluvu znejúcu na rodinný dom, hoci žiadna zo strán takú skutočnosť netvrdila a ani nepoprela. Súd prvej inštancie zároveň o tomto závere neinformoval sporové strany počas konania, napr. v rámci predbežného právneho posúdenia, ale uvedené prezentoval prvý krát až v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku a strany tak nemali možnosť navrhnúť v tejto súvislosti ďalšie dôkazné prostriedky. Ak by žalovaný vedel, že súd prvej inštancie (bez ďalšieho) dospel k záveru, že žalobkyňa nemala k dispozícii zmluvu o zriadení záložného práva č. , resp. že nevedela o jej obsahu, navrhol by jej výsluch. Ide o kľúčové skutkové zistenia, pokiaľ chcel súd prvej inštancie prijať definitívny záver o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy. 16. Žalovaný ďalej namietal nevykonanie navrhnutých dôkazov [ ] a nesprávne skutkové zistenia súdu [ ]. Na preukázanie priebehu kontraktačného procesu (osobitne k otázke participácie žalobkyne) a k preukázaniu vedomosti žalobkyne o predmete zabezpečenia žalovaný navrhol, aby súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj výsluchom svedkyne Y. W., ktorá podpisovala za žalovaného úverovú zmluvu, ktorý návrh však súd prvej inštancie zamietol. Žalovaný poukázal aj na popis skutkových okolností produkovaný už vo vyjadrení k žalobe, ktoré vyvracajú tvrdenia o tom, že žalobkyňa pri podpise úverovej zmluvy nevedela o rozsahu zabezpečenia úveru, pričom súd prvej inštancie sa uvádzanými skutočnosťami a dôkaznými prostriedkami predloženými na ich preukázanie vôbec nezaoberal. Konečné rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa názoru žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci [ ]. Pochybenie žalovaný videl najmä v nesprávnej interpretácii ust. zakladajúceho v danom prípade po posúdení súdu prvej inštancie prípustnosť podanej žaloby. V súlade s ust. sa žalobou možno domáhať iba určenia, či tu právo (a nie právna skutočnosť)

je alebo nie je. Žalobný návrh na určenie neplatnosti právneho úkonu, ktorý z osobitného predpisu nevyplýva, je preto potrebné považovať za vadný. Prípustnosť podanej žaloby podľa názoru žalovaného nezaložilo ani to, že Krajský súd v Žiline v uznesení spis. zn. zo dňa 31.05.2021 uložil žalobkyni povinnosť podať žalobu o určenie neplatnosti úverovej zmluvy. Odkázal totiž na ust. , ktorý umožňuje spotrebiteľovi domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy o úvere na bývanie, avšak ustanovenia tohto právneho predpisu sa na daný prípad neaplikujú. Odhliadnuc od uvedeného, ak sa žalobkyňa domnievala, že žalovaný nemá nárok na uspokojenie celej úverovej pohľadávky (istiny a úrokov), ale iba na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov (istiny), mohla sa po výkone záložného práva domáhať vydania bezdôvodného obohatenia na súde. V danom konaní by sa posudzovala platnosť úverovej zmluvy ako prejudiciálna otázka. Žalobkyňa preto aktuálne nemala na požadovanom určení naliehavý právny záujem. 17. K samotnej otázke (ne)platnosti úverovej zmluvy žalovaný uviedol, že tvrdenia žalobkyne, ktoré následne prevzal súd prvej inštancie, sú len špekulatívne a zmluvné strany vedeli, resp. nebolo sporné, že zabezpečenie úveru bolo v záložných zmluvách vymedzené dostatočne určito. Poukázal pritom na rozhodnutie Súdneho dvora EU vo veci C-42/15, v zmysle ktorého zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky povinné náležitosti musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Záložné zmluvy boli v danom prípade uzatvorené v písomnej podobe. Zároveň tvorili súčasť úverovej dokumentácie, t. j. súboru zmlúv alebo dokumentov, ktoré boli uzatvárané spolu s úverovou zmluvou (obe záložné zmluvy). Keďže poskytnutý úver bol zabezpečovaný nadobúdanou nehnuteľnosťou - rodinným domom aj nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalobkyne (byt), bol do názvu záložných zmlúv, konkrétne do ich číselného označenia, doplnený príznak (dolný index) v podobe písmen „A“ a „B“, aby boli ľahšie odlíšiteľné. Je však nesporné, že obe záložné zmluvy boli číselne označené totožne s úverovou zmluvou (07/301/12), čiže tak aby ich bolo možné jednoznačne priradiť k úverovej zmluve a zároveň sa zhodovali s číselným označením uvedeným v bode 6.2. úverovej zmluvy. Postup súdu prvej inštancie, ktorý podľa názoru žalovaného vykonal prieskum tendenčne v prospech žalobkyne, popiera nielen rovnosť sporových strán, ale aj základný princíp zmluvného práva

- výklad in favorem negotii, v zmysle ktorého platí, že pri pochybnostiach o platnosti právneho úkonu sa preferuje jeho platnosť pred neplatnosťou. Rigidné pridŕžanie sa textu v konaniach o určenie neplatnosti právneho úkonu je prejavom nežiaduceho formalizmu a pri posudzovaní určitosti zmluvy nie je totiž dôležité, ako rozumie zmluve súd, ale naopak ako jej porozumeli zmluvné strany. Súd prvej inštancie nakoniec uzavrel, že určenie úverovej zmluvy za neplatnú je forma sankcie pre veriteľa, ako obdoba straty nároku na úroky a poplatky z úveru na bývanie. Absolútna neplatnosť právnych úkonov nemá plniť túto úlohu. Navyše, vyhlásenie úveru za bezúročný a bez poplatkov by malo byť pre veriteľa sankciou za to, že sa porušením zákona snažil zneužiť svoje postavenie na úkor spotrebiteľa. Ak vznikne pochybnosť vo vzťahu k tomu, či je opatrenie neprimerané vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, mal by sa súd prikloniť k čo najmenej obmedzujúcej alternatíve (napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.3.2010 vo veci Raffinerie Mediterranee (ERG) SpA a spol. proti Ministero dello Sviluppo economico a spol.). Žalobkyňa pôvodne nespochybňovala obsahové náležitosti úverovej zmluvy. Práve naopak cítila sa ňou byť viazaná a plnila svoje zmluvné povinnosti, a to až do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (viac ako štyri roky od uzatvorenia úverovej zmluvy). Akonáhle sa žalovaný začal legitímne domáhať uspokojenia svojho peňažného nároku z titulu nevrátenia poskytnutého úveru, žalobkyňa účelovo napadla platnosť úverovej zmluvy. Takýto postup bol podľa žalovaného nekorektný a vykazuje znaky evidentného zneužitia subjektívnych práv na škodu žalovaného. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na viacero teoretických východísk obsiahnutých v knižných publikáciách, ako aj na rozhodnutia všeobecných súdov (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR spis. zn. , spis. zn. , spis. zn. a iné), Ústavného súdu SR (napr. rozhodnutie a iné) či rozhodnutia Súdneho dvora EU (napr. rozsudok zo dňa 21.02.2013 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol., C-472/11 a iné). 18. Iné podania v rámci odvolacieho konania odvolaciemu súdu predložené neboli. 19. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané oprávneným subjektom ( - súd prvej inštancie rozhodol v neprospech žalovaného, keďže žalobe vyhovel a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania), včas ( ) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom [ a a ] , preskúmal odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. , t. j. v celom rozsahu, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa ust. v spojení s ust.

a a contrario) a rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. tak v meritórnom výroku I., ako aj v závislom výroku o trovách konania na súde prvej inštancie (výrok II.) ako vecne správny potvrdil. 20. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobkyne a vecne správne rozhodol, aj keď odvolací súd niektoré čiastkové otázky, ktoré boli predmetom odvolacieho konania posúdil inak, a to tak, ako je uvedené nižšie. V ostatnom rozsahu sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ). 21. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalovaného formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Súčasne odvolací súd konštatuje, že konanie netrpelo vadou spočívajúcou v nedostatku procesných podmienok ( ). 22. Žalovaný primárne namietal procesnú neprípustnosť žaloby žalobkyne s odôvodnením, že v danom prípade prípustnosť žaloby nevyplývala z ust. v spojení s ust. (pričom k rovnakému záveru dospel aj súd prvej inštancie), ako ani z ust. , keďže žalobkyňa sa v zmysle tohto ustanovenia nedomáhala určenia, či tu právo je, alebo nie je, ale domáhala sa určenia právnej skutočnosti (neplatnosti právneho úkonu). Podľa novej právnej úpravy však nemožno žalovať neplatnosť právnych úkonov, ak to nevyplýva z osobitného predpisu. 23. Odvolací súd sa však nestotožnil s argumentáciou žalovaného (a rovnako s právnym posúdením súdu prvej inštancie), že na daný prípad nemožno aplikovať ust. , v zmysle ktorého sa spotrebiteľ môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o úvere na bývanie alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru na bývanie žalobou. Toto ustanovenie bolo inkorporované do s účinnosťou od 01.01.2018 novelou vykonanou , pričom podľa osobitnej časti dôvodovej správy k tomuto zákonu bola zavedená pre spotrebiteľa nová možnosť podať žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o úvere na bývanie s ohľadom na zavedenie obsahu žaloby podľa , v zmysle ktorého sa medzi iným rozhoduje o určení právnej skutočnosti, ak tak vyplýva z osobitného predpisu. V čase prijatia ust. tak bol už účinný nový a súčasne ešte pred tým s účinnosťou , t. j. od 21.03.2016 bolo týmto ust. , podľa ktorého na podmienky poskytovania hypotekárnych úverov spotrebiteľom, ktoré nie sú ustanovené v odsekoch 1 až 3 a v až 88, sa vzťahuje všeobecný predpis o úveroch na bývanie (). V čase novelizácie , a to tak už nebol logicky dôvod dopĺňať do ustanovenie, v zmysle ktorého by sa mohol spotrebiteľ žalobou pred súdom domáhať určenia zmluvy o hypotekárnom úvere poskytnutom spotrebiteľovi podľa , keďže špecifické podmienky poskytovania hypotekárnych úverov spotrebiteľom neupravoval. Zámerom zákonodarcu tak zjavne nebolo vyňať spotrebiteľov, ktorý uzavreli zmluvu o hypotekárnom úvere podľa spod ochrany poskytnutej spotrebiteľom podľa ust. a vytvoriť tak týmto spôsobom dve kategórie rovnakých spotrebiteľov, s ktorými banka uzavrela z hľadiska predmetu zmluvy obsahovo rovnakú zmluvu, a to jednu kategóriu s možnosťou podať žalobu podľa ust. (teda skupinu spotrebiteľov, ktorým bol poskytnutý úver na bývanie podľa tohto zákona, resp. ktorým bol poskytnutý hypotekárny úver po 20.03.2016) a druhú kategóriu bez možnosti podať takú žalobu (teda skupinu spotrebiteľov, ktorým bol poskytnutý hypotekárny úver v období do 20.03.2016 ešte podľa ). Tomu nasvedčuje aj znenie ust. , podľa ktorého úverom na bývanie sú aj hypotekárny úver podľa osobitného predpisu [2) o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov] poskytovaný spotrebiteľovi. Pokiaľ ide o ust. , podľa ktorého ustanoveniami tohto zákona sa spravujú právne vzťahy upravené týmto zákonom, ktoré vznikli po 20. marci 2016; vznik právnych vzťahov, ako aj právne účinky úkonov, ktoré nastali pred 21. marcom 2016, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 20. marca 2016, toto ustanovenie (ako výnimka z ust. , podľa ktorého ustanovenia tohto zákona sa nevzťahujú na zmluvy o úvere na bývanie uzavreté pred 21. marcom 2016, ak odseky 3 až 5 neustanovujú inak) v kontexte posudzovania platnosti zmluvy o hypotekárnom úvere poskytnutom spotrebiteľovi do 20.03.2016 upravuje len hmotnoprávny rámec posudzovania vzniku (platnosti) takejto zmluvy (teda podľa účinných predpisov v čase jej uzavretia, a teda nie podľa ) a nie možnosť spotrebiteľa podať žalobu o určenie platnosti

zmluvy o hypotekárnom úvere, ktorá navyše v čase nadobudnutia účinnosti ust. vôbec v právnom poriadku Slovenskej republiky explicitne upravená nebola (ako už bolo uvedené ust. totiž nadobudlo účinnosť až dňa 01.01.2018). Ust. však treba prisudzovať procesnoprávny aspekt, a to práve vo vzťahu k ust. , ako to vyplýva aj z dôvodovej správy k ust. . Prechodné ustanovenia k novele vykonanej , konkrétne ust. neobsahujú žiadnu normu, ktorá by obmedzovala procesnoprávny účinok ust. len na zmluvy o hypotekárnom úvere uzavreté spotrebiteľom podľa V nadväznosti na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že procesná prípustnosť žaloby podľa ust. vyplývala v danom prípade práve z ust. Na uvedenom nič nemení ani argument žalovaného o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení, a to vzhľadom na preferenciu žalôb na plnenie pred žalobami na určenie, kedy predstavuje predmet určenia len prejudiciálnu otázku vo vzťahu k žalovanému plneniu, keďže prípustnosť žaloby bola daná ust. , ktoré nevyžaduje preukázanie (existenciu) naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pretože tento vyplýva priamo z osobitného právneho predpisu. 24. V ďalšom odvolací súd poukazuje na to, že z obsahu podanej žaloby vyplýva, že žalobkyňa vyvodzovala neplatnosť spornej úverovej zmluvy uzavretej medzi ňou ako klientom a žalovaným ako bankou dňa 19.07.2012 z toho, že táto neobsahovala náležitosť podľa ust. v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy, teda podrobné vymedzenie druhu, spôsobu a rozsahu zabezpečenia pohľadávok hypotekárnej banky zo zmluvy o hypotekárnom úvere alebo zmluvy o komunálnom úvere. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že obsah ust. čl. 6 (body 6.1. až 6.3.) úverovej zmluvy nemožno považovať za zákonom požadované „podrobné“ vymedzenie druhu, spôsobu a rozsahu zabezpečenia pohľadávok hypotekárnej banky zo zmluvy o hypotekárnom úvere. V danom prípade úverová zmluva obsahovala len vymedzenie druhu zabezpečenia pohľadávok žalovaného ako banky z úverovej zmluvy, a to, že ako zábezpeka sa dojednáva záložné právo na nehnuteľný majetok. Rozsah tohto zabezpečenia je však v úverovej zmluve uvedený len všeobecne, a to že hodnota zálohu podľa znaleckého posudku a/alebo podľa celkového posúdenia žalovaného musí byť počas celého obdobia trvania zmluvného vzťahu so žalovaným dostatočná na zabezpečenie všetkých nesplatených pohľadávok žalovaného podľa úverovej zmluvy. Špecifikácia nehnuteľného majetku (zálohu) je v úverovej zmluve vymedzená len odkazom na zmluvu o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. 07/301/12 (bod 6.2. zmluvy). V súvislosti s tým odvolací súd zistil, že v danom prípade bol nehnuteľný majetok, ktorý bol predmetom zálohu špecifikovaný v dvoch zmluvách o zriadení záložného práva, a to v zmluve č. uzavretej medzi žalovaným ako záložným veriteľom a žalobkyňou ako záložcom dňa 19.07.2012 a v zmluve č. uzavretej medzi žalovaným ako záložným veriteľom a R. V. (tretia osoba) ako záložcom dňa 19.07.2012. Z obsahu druhej záložnej zmluvy uzavretej so záložcom R. V. vyplýva, že táto zmluva nebola krytá podpisom žalobkyne. V ďalšom sporná úverová zmluva odkazuje v podrobnostiach o druhu, spôsobe a rozsahu zabezpečenia na Obchodné podmienky, ktoré však tieto náležitosti podrobnejšie špecificky pre daný prípad nevymedzujú. 25. V zmysle cit. ust. zmluva o hypotekárnom úvere musí byť písomná, teda pre jej platné uzavretie ( ) musí dôjsť medzi jej účastníkmi k písomnému dojednaniu všetkých jej podstatných (esenciálnych) náležitostí. Pre dodržanie písomnej formy právneho úkonu je v zásade potrebné, aby bola vôľa účastníka právneho úkonu vtelená do textu zaznamenaného písmom na materiálnom podklade (listine) a súčasne, aby bol na tento materiálny podklad pripojený podpis konajúcej osoby. V zmysle ust. , ak ide o právny úkon viacerých osôb, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine. Uvedený mechanizmus uzavretia zmluvy platí tak v občianskoprávnych vzťahoch, ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch, keďže neobsahuje osobitnú právnu úpravu tohto mechanizmu, a preto sa aj na obchodnoprávne vzťahy podľa ust. vzťahujú vyššie uvedené ustanovenia . Ak ide o právny úkon, pre ktorý je stanovená pod sankciou neplatnosti písomná forma ( ), musí určitosť obsahu prejavu vôle ( ) vyplývať z textu listiny, na ktorej je tento prejav vôle zaznamenaný a nestačí, ak je zmluvným stranám jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to nie je objektívne zistiteľné z jej textu. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a taký prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u osôb, ktoré nie sú účastníkmi daného zmluvného vzťahu. Tomu zodpovedá aj právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v uznesení spis. zn. zo dňa 27.05.2020, v zmysle ktorého ak strany uzatvorili zmluvu, ktorej podstatné náležitosti sú v listine podpísanej obidvomi stranami určené výslovným odkazom na samostatnú listinu, ktorá nebola podpísaná, nespôsobuje to bez ďalšieho neplatnosť tejto zmluvy za podmienky, že ich prejav vôle bol dostatočne určitý a zmluvný konsenzus

pokrýva aj tieto dojednania. Stačí, že zmluvné strany ju vyhlásia za súčasť zmluvy v podpísanom texte vlastnej zmluvy. 26. V danom prípade však možno konštatovať, že prejav vôle účastníkov spornej úverovej zmluvy ohľadom náležitosti podľa ust. nebol dostatočne v texte samotnej zmluvy určito vymedzený. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovaného, že vymedzenie nehnuteľného majetku, ktorý bol predmetom zálohu, v spornej úverovej zmluve, a to v ust. bodu 6.2 zmluvy, by podmienku dostatočnej určitosti písomného prejavu vôle zmluvných strán napĺňalo. Keďže zo samotného textu úverovej zmluvy (výlučne z ust. bodu 6.2. úverovej zmluvy) vyplýva len toľko, že nehnuteľný majetok, ktorý mal byť predmetom zálohu je špecifikovaný v zmluve o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. 07/301/12, teda v jednej zmluve, a nie v dvoch samostatných zmluvách navyše uzavretých nie medzi tými istými subjektmi (v prípade prvej medzi stranami sporu a v prípade druhej medzi žalovaným a R. V.), možno uzavrieť, že z textu úverovej zmluvy, krytej podpismi účastníkov zmluvy, nemožno objektívne zistiť špecifikáciu nehnuteľného majetku, ktorý mal byť predmetom zálohu. Pripustiac odvolaciu argumentáciu žalovaného, by potom napĺňal podmienku určitosti aj prípad existencie viac ako dvoch záložných zmlúv, napr. troch s označením č. 07/301/12 s dolnými indexmi A, B, C, teda: č. , č. a č. , ktoré by na strane záložcu boli uzavreté tromi rôznymi subjektmi, v ktorých by predmet zálohu bol riadne špecifikovaný. Z textu spornej úverovej zmluvy ani nevyplýva, že by účastníci úverovej zmluvy dotknuté dve záložné zmluvy s označením č. a č. vyhlásili za súčasť úverovej zmluvy v podpísanom texte vlastnej úverovej zmluvy. 27. Možno tak uzavrieť, že sporná úverová zmluva ako zmluva o hypotekárnom úvere neobsahovala určité písomné dojednanie o podstatných náležitostiach podľa ust. , a preto je podľa ust. absolútne neplatným právnym úkonom (a to od samotného počiatku; ex tunc). Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že účastníci zmluvy mali reálnu vedomosť, aké konkrétne nehnuteľnosti majú byť predmetom záložného práva zabezpečujúceho pohľadávky banky (žalovaného) zo spornej úverovej zmluvy, keďže zo samotného textu úverovej zmluvy to nemožno dostatočne určito a bezpochybne vyvodiť. V danom prípade tak nebolo možné vykladať právny úkon strán sporu, t. j. vykladať spornú úverovú zmluvu v prospech jej platnosti, ako argumentoval žalovaný s poukazom na bohatú judikatúru Ústavného súdu SR. 28. Vzhľadom na už uvedené potom dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade nebol naplnený odvolací dôvod podľa ust. . 29. Odvolací súd v kontexte nižšie uvedeného vo všeobecnosti zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. zo dňa 03.03.2004). Do obsahu základného práva podľa ust. SR a práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. zo dňa 17.12.2003). V súvislosti s preskúmavanou vecou je potrebné tiež uviesť, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (, , ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. zo dňa 08.10.2009). 30. V nadväznosti na uvedené potom ani nebolo podstatné, či žalobkyňa mala pri podpise úverovej zmluvy k dispozícii, resp. mala vedomosť o zmluve o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. . Potom ani okolnosť, že súd prvej inštancie napriek tomu, že žalobkyňa nenamietala v spore, resp. netvrdila opak, že mala v dispozícii uvedenú záložnú zmluvu, dospel k opačnému skutkovému záveru, nebola spôsobilá nič zmeniť na vecnej správnosti napadnutého rozsudku, keďže aj napriek takémuto nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie, nebolo znemožnené žalovanému uplatňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces [ ]. Rovnako z pohľadu vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia nebolo podstatným to, ak súd prvej inštancie v zmysle ust. nevykonal dôkazy namietané v odvolaní žalovaným, keďže podstatným pre posúdenie platnosti bol obsah, text spornej úverovej zmluvy, ktorý, ako už bolo uvedené nenaplnil podmienku určitosti prejavu ich vôle, pričom táto

musí vyplývať pri obligatórne písomných právnych úkonov objektívne priamo z textu zmluvy. Preto v danom prípade neboli naplnené ani ďalšie žalovaným namietané odvolacie dôvody podľa ust. a . 31. Napokon ak žalovaný namietal, že v danom prípade išlo zo strany žalobkyne o zjavné zneužitie práva, keďže žalobkyňa začala namietať neplatnosť spornej úverovej zmluvy až v čase, kedy sa žalovaný začal legitímne domáhať uspokojenia svojich peňažných nárokov z titulu nevrátenia poskytnutého úveru, ani s touto námietkou sa nebolo možné stotožniť. Ako už bolo uvedené, prípustnosť žaloby žalobkyne ako spotrebiteľa vyplývala v danom prípade priamo zo zákona ( ). Ak teda samotný zákon prezumuje podanie žaloby o neplatnosť zmluvy o hypotekárnom úvere uzavretej medzi profesionálnym veriteľom (bankou) a dlžníkom spotrebiteľom, a to následne po uzavretí takejto zmluvy, čo vyplýva priamo z logiky veci, keďže podať žalobu o neplatnosť zmluvy možno len v prípade jej skoršieho uzavretia a súčasne časovo neobmedzuje toto právo spotrebiteľa, nemožno uvažovať o zneužití práva zo strany spotrebiteľa, ak procesne prípustnú žalobu podá aj s väčším časovým odstupom od uzavretia neplatnej zmluvy. Uvedené je v danom prípade zdôraznené tým, že to bol samotný žalovaný, ktorý vopred pripravil zmluvnú dokumentáciu, ktorá nebola v súlade so zákonnými požiadavkami a žalobkyňa túto v dôvere v profesionalitu bankovej inštitúcie, akou žalovaný je, túto podpísala. Nemožno tak brať na ťarchu žalobkyne, že začala prostredníctvom iniciovania súdneho konania namietať (ne)platnosť úverovej zmluvy až v čase potom, ako došlo zo strany žalovaného k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. 32. S poukazom na uvedené odvolací súd žalovaným napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny tak vo výroku v merite veci, ako aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania, podľa ust. potvrdil. 33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa pri aplikácii ust. a ust. . Žalobkyňa bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a vznikol jej tak nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré jej v súvislosti s odvolacím konaním vznikli ( ), a to v rozsahu 100 %. Odvolací súd však žalobkyni nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže jej preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy v odvolacom konaní nevznikli (žalobkyňa nevykonala v odvolacom konaní žiaden procesný úkon). Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom v rozhodnej právnej úprave by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške náhrady (porovnaj a ) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak, taký zmysel nemá, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (u jednej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesení Najvyššieho súdu SR spis. zn. zo dňa 26.10.2016 a spis. zn. zo dňa 28.02.2018. 34. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) [ ]. Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [ ]. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [ ]. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).