Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6Co-79-2017.pdf
PDF · 94.11 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/79/2017
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: K. K., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXX, právne zastúpený Advokátska kancelária BABIN, PETKO & partners, s.r.o., so sídlom Hlavná 29, 080 01 Prešov, proti žalovanej: J.. J. K. rod. N., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXX, právne zastúpená JUDr. Rudolf Manik, PhD., MBH, MHA, so sídlom Masarykova 2, 040 01 Košice, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k 16C/267/2014-146 zo dňa 07.10.2016
rozhodol:
Zrušuje sa rozsudok a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol nasledovne: „Súd v y p o r i a d a v a bezpodielové spoluvlastníctvo žalobcu a žalovanej takto: Do výlučného vlastníctva žalobcu p r i k a z u j e:
- nehnuteľnosť - rodinný dom s.č. XXX, stojacom na parc. č. XX/XXX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 147 m2, zapísaný na LV č. XXX, k.ú. D., s príslušenstvom,
- hnuteľné veci:
- práčka so sušičkou
- vešiaková stena
- obývačková stena
- vonkajšia hojdačka
- stôl v obývačke
- záhradný gril
- kuchynský stôl a stoličky
- komoda na chodbe
- sedacia súprava
- nočné stolíky v spálni
- posteľ v spálni
- koberec v obývačke
- mikrovlnná rúra
- varná doska
- vstavaná rúra
- robotický vysávač
Žalobcovi p r i k a z u j e splácať zostatok úveru poskytnutého M. B., a.s. na základe Zmluvy o hypotekárnom úvere pre mladých č. XXXXX uzavretej dňa 2.4.2008. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanej titulom vyrovnania podielu sumu vo výške 55.724,56 € do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov konania.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1 a 2, § 150 Občianskeho zákonníka.
3. V odôvodnení uviedol, že strany sporu uzavreli manželstvo dňa 13.11.2004. Právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 21.5.2013, č.k. 24P/19/2013-49, ktorým bolo manželstvo strán rozvedené, zaniklo aj bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 13.6.2013.
4. Rozsah masy bezpodielového spoluvlastníctva, ako aj zostatkové hodnoty hnuteľných veci a napokon aj nehnuteľnosti sú nesporné a uvedené v predchádzajúcej časti odôvodnenia rozsudku. Celková masa bezpodielového spoluvlastníctva tak činí sumu vo výške 158.182,90 € (153.922,90 € + 4.260,-€) Súd prikázal nehnuteľnosť v súlade so zhodným návrhom strán sporu žalobcovi. Súd sa stotožnil s návrhom žalovanej, podľa ktorého majú byť všetky hnuteľné veci prikázané žalobcovi vzhľadom na to že, sa jedná o veci, ktoré boli zakúpené do domu (nábytok spotrebiče), v ktorom sa aj nachádzajú.
5. Vychádzajúc zo zásady rovnosti podielov pri vyporiadaní (súd nemal dôvod túto zásadu porušiť a napokon strany to ani nežiadali) tak ideálny podiel každej zo strán činí 79.091,45 € (158.182,90 € / 2).
6. Pri vyporiadaní bezpodielovom spoluvlastníctva manželov sa vyporiadavajú nielen aktíva, ale aj spoločné pasíva, v danom prípade hypotekárny úver, ktorý si strany vzali na výstavbu domu, na ktorom viazne záložné právo banky. Zostatok úveru ku dňu k zániku bezpodielového spoluvlastníctva činí 46.733,78 €. Tento úver spláca aj po rozvode žalobca. Nakoľko súd prikázal rodinný dom do výlučného vlastníctva žalobcu, je tento povinný splácať aj zostatok úveru. Žalovaná však musí žalobcovi uhradiť polovicu zostatku tohto úveru, ktorý existoval ku dňu zániku BSM, keďže dovtedy bol úver splácaný z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva. Konkrétne takto žalovaná má uhradiť žalobcovi z tohto úveru sumu vo výške 23.366,89 €.
7. Po zohľadnení tejto sumy je tak žalobca povinný zaplatiť žalovanej na vyrovnanie podielov sumu vo výške 55.724,56 € (79.091,45 € - 23.366,89 €).
8. Žalobca sa domáhal, aby súd pri vyporiadaní prihliadal aj na jeho vnosy do spoločného majetku. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že časť stavebného materiálu dodal a časť stavebných prác na rodinnom dome vykonávala firma otca žalobcu, čo vyplýva okrem iného aj z predložených faktúr, ktoré boli vystavené. Žalobca v konaní tvrdil, že na to, aby mohol tieto faktúry uhradiť, si len on sám vzal od svojho otca pôžičky v celkovej výške 67.353,-€. Okrem toho v rokoch 2008 až 2010 si mal priebežne požičať sumu v celkovej výške 35.000,-€. Podľa platnej judikatúry sa k uzavretiu zmluvy o pôžičke/ úvere len jedným manželom nevyžaduje súhlas druhého manžela (R 42/72) a príslušný dlh je jeho osobným dlhom, teda nie spoločným dlhom oboch manželov. Manžel, ktorý zmluvu o pôžičke neuzavrel, má možnosť namietať relatívnu neplatnosť takéhoto úkonu v zmysle § 40a v spojení s § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to v trojročnej premlčacej dobe. Žalovaná však uvedené pôžičky exmanžela spochybňuje a považuje ich za fiktívne, nakoľko nemala o nich vedomosť, a preto ani nemohla s nimi vyjadriť súhlas či nesúhlas.
9. V danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, či mu boli tieto pôžičky zo strany otca aj reálne poskytnuté. Išlo o pomerne vysoké sumy, pričom všetky mali byť odovzdané v hotovosti. Otec žalobcu síce vo februári roku 2007 vybral so svojho účtu M. W. sumu vo výške 900.000,- Sk, avšak v tom istom roku mal pár dní na to požičať žalobcovi len sumu vo výške 160.000,-Sk. Pri tejto sume je ďalej potrebné uviesť, že vo faktúre za dodávku a montáž oporného múra H ktorá bola vystavená dňa 13.4.2007, sa uvádza dátum dodania 31.3.2007, pričom zmluva o pôžičke mala byť spísaná predošlý deň. Žalobca ako aj svedok pritom tvrdili, že peniaze boli požičané na to, aby sa z nich uhradili vystavené faktúry. Podobne tomu tak bolo pri pôžičke vo výške 2.417,-€, teda zmluva bola spísaná skôr ako vystavená faktúra s tou istou sumou. Okrem sumy vo výške 900.000,-Sk svedok vybral zo svojho účtu v roku 2007 aj sumu vo výške 2.000.000,-Sk, avšak tu je potrebné poukázať, že ďalšie pôžičky mali byť žalobcovi poskytnuté až v roku 2009. Rovnako nebolo preukázané, že suma 50.000,- €, ktorú otec žalobcu vybral z banky dňa 21.12.2009 bola skutočne použitá na pôžičky z roku 2010.
10. Pri pôžičke vo výške 35.000,-€ súd uvádza, že zmluva zo dňa 2.7.2012 iba konštatuje, že žalobcovi boli požičané prostriedky v rokoch 2008 až 2010. Pri jej uzavretí teda nedošlo k odovzdaniu financií, a teda sa ani nemôže jednať o zmluvu o pôžičke ako takú, ktorá je reálnym kontraktom vyžadujúci okrem konsenzu aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Táto pôžička mala podľa potvrdenia žalobcu zaniknúť ešte počas trvania manželstva, a to dňa 26.7.2012, pričom podľa tvrdení žalobcu to bolo z prostriedkov získaných z predaja jeho bytu. Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 27.6.2012, predmetom ktorej bol práve byt žalobcu, kupujúci uhradil časť kúpnej ceny vo výške 18.800,-€ (2.500,-€ + 16.300,-€) pred podpisom zmluvy, pričom zvyšok vo výške 53.400,-€ mal uhradiť z hypotekárneho úveru a na účet predávajúceho. Z tohto dôvodu nepôsobí dôveryhodne ani zmluva o pôžičke finančnej hotovosti uzavretá toho istého dňa, t.j. 27.6.2012, medzi žalobcom ako veriteľom a kupujúcim ako dlžníkom, na základe ktorej mal žalobca požičať kupujúcemu sumu vo výške 16.300,-€ na úhradu kúpnej ceny bytu, pričom túto sumu mal vrátiť najneskôr 30.6.2014. Teda podľa kúpnej zmluvy mal kupujúci zaplatiť zvyšok kúpnej ceny z hypotekárneho úveru, avšak toho istého dňa si mal zároveň požičať u žalobcu sumu vo výške 16.300,-€ na úhradu kúpnej ceny. Súčet súm 18.800,-€ a 16.300,-€ činí 35.100,-€, t.j. sumu ktorú mal žalobca použiť na úhradu dlhu voči svojmu otcovi dňa 26.7.2012. Žalobca však v konaní nepreukázal, kedy mu kupujúci finančné prostriedky vo výške 16.300,-€ vrátil a kedy vyplatil zvyšnú časť kúpnej ceny z hypotekárneho úveru. Žalobca teda nepreukázal jednak, že mu bola poskytnutá pôžička vo výške 35.000,-€ a ak by aj súd vychádzal z toho, že bola poskytnutá, z predložených dôkazov nevyplýva, že táto bola vrátená výlučne z prostriedkov patriacich žalobcovi, resp. výlučne z jeho majetku transformovaného do finančnej podoby.
11. Podľa názoru súdu neobstojí tvrdenie otca žalobcu, že so žalovanou neuzavrel zmluvy o pôžičke preto, lebo nepredpokladal, že by ich svojim pričinením mohla vrátiť, nakoľko v žalobe sa uvádza, že žalovaná je kontinuálne zamestnaná od 2008, t.j. pracovala už v období, kedy mala byť poskytnutá väčšina z pôžičiek.
12. Takisto nie je celkom zrejmé, prečo je na príjmových pokladničných dokladoch pri mene žalobcu uvedené jeho IČO, nakoľko faktúry otca žalobcu boli vystavené na fyzickú osobu - nepodnikateľa.
13. V danom prípade súd nevyporiadaval poistné za poistenie nehnuteľnosti, nakoľko toto poistenie už zaniklo. Žiadna zo strán nepreukázala, kto toto poistenie uhrádzal po zániku BSM a v akej výške. , 14. V konaní súd aplikoval citované ustanovenie § 255 ods. 2 CSP, a to z dôvodu, že každému z účastníkov sa dostala polovica spoločného majetku a ani jeden z účastníkov nemal vo veci plný úspech, a tak súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
15. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že žalovanej muselo byť zrejmé, že peniaze z hypotekárneho úveru nemohli ani zďaleka postačovať na výstavbu domu. Nepokúsila sa predložiť akýkoľvek dôkaz o majetkovom prínose do spoločného majetku, či inú alternatívu nadobudnutia spoločného majetku. Súd nespochybňuje hodnotu majetku v sume 158 182,90 Eur, nespochybňuje ani výšku úveru 49 790,88 Eur. Súd spochybnil dôkazy žalobcu bez toho, aby objasnil iný zdroj finančných prostriedkov, ktoré by mali tvoriť rozdiel vyššie uvedených súm. Žalobca predložil dôkazy, ktorými preukázal, akým spôsobom prebehlo financovanie rodinného domu. Žalobca získal finančné prostriedky z predaja bytu, ktorý nadobudol pred uzavretím manželstva. Týmito prostriedkami vyplatil pôžičku otcovi a tieto finančné prostriedky nepatria do BSM. Rovnako ďalšia pôžička použitá pri výstavbe rodinného domu bola riadne preukázaná. Súd dokonca preveril účtovné obraty z pohľadu účtovného a daňového. Žalobkyňa zmluvu o hypotekárnom úvere podpísala, poznala podmienky úveru a vedela, že bez ručenia by tento úver nedostali. Vedela, že jej manžel uzavrel záložnú zmluvu za účelom ručenia, kde ručil za spoločný úver svojím bytom. Po kolaudácii rodinného domu uzavreli už spolu novú záložnú zmluvu na úver dňa 27.01.2012 s tým, aby žalobca mohol predať svoj byt a dofinancovať tým rodinný dom. Otec žalobcu sa ako svedok jasne vyjadril k okolnostiam pôžičky. Jeho výpoveď preukázala finančnú schopnosť z jeho strany. Keďže žalobca byt, ktorý nadobudol pred uzavretím manželstva predal za 72 000 Eur, tak na vrátení pôžičky vo výške 67 353 Eur participoval zo svojich výlučných prostriedkov. Ďalej žalobca po rozvode spláca výlučne sám sumu 46 733,78 Eur a ostáva ešte nesplatená pôžička vo výške 35 000 Eur, ktorú by vyrovnal žalobca. Potom prichádza do úvahy aj možnosť vyporiadania BSM disparitným spôsobom 90 (v prospech žalobcu) : 10 (v prospech žalovanej), resp. na úplné finančné vyrovnanie patrí žalovanej suma 14 406,14 Eur. Navrhol, aby odvolací súd zohľadnil majoritný prínos žalobcu k nadobudnutiu, a to tak, že vezme do úvahy pri
vyporiadaní BSM splatenie pôžičiek žalobcom voči svojim rodičom z predaja svojho bytu, t.j. sumy v bode 4) žaloby prostriedky vynaložené z vlastných zdrojov žalobcu v sume 35 000 Eur a záväzok podľa bodu 2 písm. b) Pôžičky od rodičov na dostavbu domu. Preto navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej titulom vyrovnania podielu sumu vo výške 14 406,14 Eur do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, resp. aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V doplnení odvolania uviedol, že súd sa nevyporiadal s určením vlastníctva k hnuteľným veciam. Kuchynský stôl a stoličky, komoda na chodbe, sedacia súprava nie sú v držbe žalobcu, ale v držbe žalovanej, teda nemôžu byť predmetom vyporiadania a žalobca nemôže byť zaviazaný uhradiť žalovanej hodnotu uvedených vecí.
16. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, ktoré malo spočívať v preukázaní opodstatnenosti zaradenia pôžičiek žalobcovi do BSM. Pôžičky vykazujú formálne nedostatky, s ktorými sa súd dostatočne vysporiadal. Rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti a výškou úveru je možné odôvodniť aj svojpomocou pri jej výstavbe a všeobecným rastom cien nehnuteľností. Rodinný dom bol totiž postavený pred niekoľkými rokmi v čase realitnej krízy a hospodárskej recesie, keď ceny stavebných materiálov a nehnuteľností boli výrazne nižšie. Hnuteľné veci, na ktoré poukazuje žalobca v odvolaní, nie sú v držbe žalovanej. Žalobca túto skutočnosť v priebehu celého konania nenamietal. Navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
17. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 27.03.2017 zotrval na argumentoch uvedených v odvolaní.
18. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie, ani na zmenu rozsudku.
19. Správne postupoval súd prvej inštancie, ak zohľadnil postoj strán sporu a prisúdil rodinný dom do výlučného vlastníctva žalobcu. Rovnako správne postupoval súd prvej inštancie, ak vychádzal z preukázanej hodnoty rodinného domu na účely konečného vyrovnania, a to zo sumy 153 922,90 Eur s odkazom na odborné závery znaleckého posudku, a ak strany tento údaj nespochybňovali.
20. Ďalej sa odvolací súd stotožňuje so súdom prvej inštancie, ak za nesporný považoval hypotekárny úver a rovnako správne ho aj vyporiadal tak, že zvyšnú časť nesplateného úveru je povinný uhradiť žalobca oproti zohľadneniu polovice dlhu aj na strane žalovanej.
21. Problematickým sa však ukázalo vyhodnotenie všetkých dôkazov ohľadne nákladov na výstavbu rodinného domu. Odvolací súd konštatuje, že v tejto časti je rozsudok nepreskúmateľný a nespravodlivý. Podľa obsahu spisu je nad všetky pochybnosti, že len z hypotéky vo výške cca 50 000 Eur dom nemohol byť postavený a žalovaná neprodukovala žiadny dôkaz, ktorý by presvedčivým spôsobom preukazoval pokrytie nákladov na výstavbu rodinného domu (hodnota domu viac ako 150 000 Eur, hypotéka cca 50 000 Eur), pričom príjmové pomery strán sporu nijako nevypĺňajú dosť značný rozdiel medzi týmito hodnotami.
22. Argumenty žalobcu o zdrojoch financovania, na základe ktorých došlo podľa jeho tvrdenia k zadĺženiu jeho osoby do seba logicky zapadajú. Nebýva ničím výnimočným, že sa aj napriek manželským vzťahom jednotliví manželskí partneri poisťujú pre prípad, že manželstvo nebude harmonické. V tomto smere „vyrábanie“ listín o zdrojoch financovania domu môže mať svoje opodstatnenie v súvislosti s tým, že žalovaná už raz bola rozvedená. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že určitú logiku ponúkajú argumenty žalobcu aj z dôvodu, že jeho otec je podnikateľom v odbore stavebníctva a obsah spisu potvrdzuje, že určitou mierou sa práve on pričinil o to, že strany nadobudli majetkovú hodnotu, a to vykonaním určitých prác na rodinnom dome. V tomto smere sa súd prvej inštancie nijako nevyporiadal pri stanovení konečného vyrovnania s rozhodnutím Ústavného súdu SR III. ÚS 343/2014-26 zo dňa 25.11.2014. Na druhej strane, aj keď sa zdajú príjmové pomery žalovanej nedostatočné, nemožno prehliadať, že určitou mierou aj ona participovala na vytvorení spoločnej veci a v tej súvislosti sa zdá suma 5000 Eur ako príspevok z jej strany ako primeraná (č.l. 35 spisu - dar určený výlučne jej od jej rodičov).
23. Súd prvej inštancie rozhodol na základe nedôsledného vyhodnotenia dôkazov, nedostatočne zistil skutkový stav, nesprávne vec právne posúdil a rozsudok je výsledkom nespravodlivého procesu. Z tohto dôvodu boli splnené podmienky pre kasačné rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
24. Úlohou súdu prvej inštancie bude dôsledne sa vyrovnať sa so zdrojmi na pokrytie nákladov na stavbu rodinného domu, pretože hypotekárny úver spolu s nižšími príjmami strán na vytvorenie rodinného domu v hodnote cca 150 000 Eur evidentne nepostačovali. Argumenty žalobcu majú svoj logický rozmer a dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie sú na ich nezohľadnenie zjavne nepresvedčivé. Ak žalovaná nepredloží dôkaz, že nedoložené náklady na výstavbu nepredstavujú dar obidvom účastníkom od rodičov žalobcu, je potrebné akceptovať, síce pre manželstvo neštandardné, ale ako vyskytujúce sa zabezpečenie dôkazov financovania zo strany otca žalobcu. V tomto smere ak bude mať súd prvej inštancie pochybnosti, môže doplniť za účelom odstránenia pretrvávajúcich pochybností dokazovanie výsluchom otca žalobcu. Zdá sa, že v dominantnej miere financovanie rodinného domu zabezpečil žalobca, no pri konečnom vyrovnaní je potrebné predsa len brať ohľad aj na žalovanú, ktorej bolo maloleté dieťa pochádzajúce z manželstva zverené do osobnej starostlivosti a rovnako nemožno prehliadať, že má v osobnej starostlivosti aj druhé dieťa z prvého manželstva, ktoré si žalobca osvojil. Na účely konečného spravodlivého vyrovnania je vhodné zabezpečiť rozvodový spis týkajúci sa prvého manželstva, pretože súd prihliada na všetky okolnosti prípadu a obsah spisu neumožňuje dobre poznať všetky okolnosti prípadu vrátane príčin rozvratu manželstva.
25. Neprehliadnuteľnými sú aj argumenty, ktoré majú svoju vypovedaciu hodnotu o zdrojoch financovania domu z prostriedkov žalobcu, a to v súvislosti s predajom bytu v jeho výlučnom vlastníctve (a to minimálne čo do sumy 18 800 Eur, ktorá mala byť žalobcovi v zmysle kúpnej zmluvy zo dňa 27.06.2012 vyplatená pred podpisom zmluvy). Logiku by strácali za stavu, ak by žalovaná predostrela presvedčivejšie argumenty o financovaní výstavby rodinného domu, čo sa však doposiaľ nestalo. Na margo svojpomoci, na ktorú poukazovala žalovaná, odvolací súd uvádza, že nemožno mať pochybnosti, že svojpomoc má svoje limity.
26. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu o držbe určitých hnuteľných vecí žalovanou, ktoré mu boli súdom prikázané do výlučného vlastníctva odvolací súd konštatuje, že držba veci určitou osobou nie je prekážkou jej prikázania do výlučného vlastníctva inej osoby, pričom však žalobca v prvoinštančnom konaní netvrdil ani nepreukázal, že hnuteľné veci (kuchynský stôl a stoličky, komoda na chodbe, sedacia súprava) sa nachádzajú v držbe žalovanej.
27. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie zrušil postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).