Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-32-2022.pdf
PDF · 122.81 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/32/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v spore žalobkyne: C. D., rodená B. nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, bytom G., J. XXX/X, občan SR, zastúpenej: JUDr. Marcel Habrman, advokát so sídlom Tajovského 12, 940 76 Nové Zámky, IČO: 42 119 464 proti žalovaným: 1/ I. D., rodený D. nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX , bytom O., Y. XXX/XX, občan SR, právne zastúpený: S. kancelária Mikáči s.r.o., so sídlom Steinov dvor 2, 811 07 Bratislava, IČO: 47 252 871, 2/ R. C., rodený C., nar XX.XX.XXXX, bytom L. X., G. J. XXX/XX, občan SR, 3/ Ing. S. B., rodená O., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., D. X/XXX, občan SR, právne zastúpená: JUDr. Miloš Záhorák, advokát so sídlom Bánov, ul. 1. mája 16, IČO: 35 613 980, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 07. septembra 2021 pod č.k. 18C/64/2018 - 446 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti prvého výroku a výroku v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e .
Žalobkyňa má voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území G. - D. pozemku parcelné číslo XXXX/X - vinica o výmere 1042 m2, v podiele 59/2499 a 177/1666 zapísaného na liste vlastníctva číslo XXXX Okresného úradu L. X., katastrálny odbor pre okres L. X., obec G., katastrálne územie D., že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území G. - D. pozemku parcelné číslo XXXX/X - vinica o výmere 1041 m2, v podiele 59/2499 a 177/1666 zapísaného na liste vlastníctva číslo XXXX Okresného úradu L. X., katastrálny odbor pre okres L. X., obec G., katastrálne územie D., že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území G. - D. pozemku parcelné číslo 1648/3 - vinica o výmere 1041 m2, v podiele 59/2499 a 177/1666 zapísaného na liste vlastníctva číslM. Okresného úradu L. X., katastrálny odbor pre okres L. X., obec G., katastrálne územie D.. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške trov konania súd rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
1.2. Z vykonaného dokazovania z osvedčenia o dedičstve č. 16D 1330/2004, D not. 263/2004 zo dňa 28.02.2005 zistil, že žalobkyňa nadobudla po poručiteľke A. N., rodenej D. zomrelej dňa XX.XX.XXXX nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, kat. územie G. - D., parcelu č. XXXX o výmere 4165 m2 v pomere XXX/XXXX. Z osvedčenia o dedičstve č.k. 8D 445/2004, D not. 269/2004 zo dňa 28.02.2005 mal preukázané, že žalobkyňa nadobudla po poručiteľke C. D. zomrelej dňa XX.XX.XXXX nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, kat. územie G. - D., parcela č. XXXX o výmere 4165 m2 v pomere 59/2499.
Z výpisu z LV č. XXX, kat. územie D. zo dňa 24.10.2005 mal preukázané, že parc. č. XXXX mala v danom čase výmeru 4165 m2, druh pozemku orná pôda. Z výpisu z LV č. XXX kat. územie D. zo dňa 14.02.2018 mal preukázané, že parc. č. XXXX mala v danom čase výmeru 1041 m2, druh pozemku orná pôda. Z geometrického plánu I. C. č. 21/2006 overeného dňa 10.03.2006 mal preukázané, že z parc. č. XXXX zapísanej na LV č. XXX bola okrem iného odčlenená parc. č. XXXX/X o výmere 1042 m2. Z geometrického plánu Ing. X. T. č. 178/08 overeného dňa 20.08.2008 mal preukázané, že z parc. č. XXXX zapísanej na LV č. XXX, o výmere 3123 m2 bola okrem iného odčlenená parc. č. XXXX/X o výmere 1041 m2. Z parc. č. XXXX zapísanej na LV č. XXX, o výmere 4165 m2 bola okrem iného odčlenená parc. č. XXXX/X o výmere 1041 m2. Z notárskej zápisnice č. N 214/2008, NZ 29167/2008 napísanej dňa 08.07.2008 na notárskom úrade notára JUDr. G. E. mal preukázané, že notár osvedčil vyhlásenie T. K. o vydržaní nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, kat. územie D., parc. č. XXXX/X o výmere 1042 m2. Z notárskej zápisnice č. N 226/2008, NZ 29609/2008 napísanej dňa 10.07.2008 na notárskom úrade notára JUDr. G. E. mal preukázané, že notár osvedčil vyhlásenie Ing. S. B. (žalovanej X/) o vydržaní nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, kat. územie D., parc. č. XXXX/X o výmere 1041 m2. Z notárskej zápisnice č. N 287/2008, NZ X6X17/2008 napísanej dňa 27.08.2008 na notárskom úrade notára JUDr. G. E. mal preukázané, že notár osvedčil vyhlásenie R. C. (žalovaného 2/) o vydržaní nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, kat. územie D., parc. č. XXXX/X o výmere 1041 m2. Z výpovede žalovaného 1/ a z kúpnej zmluvy uzavretej medzi predávajúcou T. K. a kupujúcim I. D. (žalovaný 1/) zo dňa 0X.09.2008 mal preukázané, že predávajúca predala kupujúcemu parcelu číslo XXXX/X o výmere 1042 m2, zapísanú na LV č. XXXX. Vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 1X.12.2008. Z kúpnej zmluvy je zrejmé, že ju vyhotovovala JUDr. M. X., na zmluve sa nachádza jej pečiatka. Z dodatku č. 1 k uvedenej zmluve mal preukázané, že JUDr. M. X. vyhotovila dodatok k uvedenej zmluve ,návrh na vklad vlastníckeho práva k par. č. XXXX/X. Z LV č. XXXX, kat. územie D. mal preukázané že ako vlastník parcely č. XXXX/X o výmere 1042 m2 je zapísaný žalovaný 1/, z LV č. XXXX, kat. územie D. mal preukázané, že ako vlastník parcely č. XXXX/X o výmere 1041 m2 je zapísaný žalovaný 2/ a z LV č. XXXX, kat. územie D. mal preukázané, že ako vlastník parcely č. XXXX/X o výmere 1041 m2 je zapísaná žalovaná X/.
1.X. Na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1X0 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1X4 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 1X7 písm. c) CSP a uviedol, že naliehavý právny záujem žalobkyne na podaní žaloby je daný. Nemal preukázané, že by parcely, ktoré boli predmetom vydržania žalovanými boli totožné s parcelami, ktoré mali užívať ich právni predchodcovia. Táto skutočnosť žiadnym spôsobom nevyplýva ani z jedného predloženého geometrického plánu, nevyplýva ani z prehlásení resp. čestných prehlásení osôb, ktoré s vydržaním vyjadrili súhlas. Ani svedkovia, ktorí vo veci vypovedali nevedeli jednoznačne potvrdiť, že by parcely, ktoré boli predmetom vydržania boli totožné s parcelami, ktoré mali užívať právni predchodcovia žalovaných. Nemal preukázané (ani v prípade jedného žalovaného), že by u parciel, ktoré boli predmetom vydržania išlo o nepretržitú dobromyseľnú držbu. Základný predpoklad pre vydržanie, nepretržitá dobromyseľná držba parciel, ktoré boli predmetom vydržania, nebol naplnený. Ďalej uviedol, že pokiaľ v čase vydania notárskych zápisníc nebola splnená podmienka oprávnenosti držby resp. dobromyseľnosti držby, tieto požiadavky nemohli byť splnené ani po vydaní zápisnice o vydržaní. Žalovaný 2/ a žalovaná X/ nárok žalobkyne v priebehu konania uznali, voči nim nie je ďalšie odôvodnenie rozsudku potrebné.
1.4. Ďalej uviedol, že T. K. nemohla vydržaním nadobudnúť parcelu, ktorú následne predala žalovanému v 1/, pretože nebola preukázaná nepretržitá dobromyseľná držba konkrétnej parcely. Žalovaný v 1/ nadobudol vlastnícke právo od nevlastníka.
1.X. Citoval z rozhodnutí Ústavného súdu SR I. ÚS X49/201X, NS SR obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1V Obdo/2/2020 zo dňa 27. apríla 2021 a na základe zásady nemo plus iuris, podrobne spracovanej a vysvetlenej vo vyššie uvedenom uznesení veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, žalobu zamietol.
1.6. V závere dodal, že žalovaný 1/ nebol pri nadobudnutí vlastníckeho práva k uvedenej parcele dobromyseľný. Vedel, že nadobudnutá parcela bola vydržaná. V priebehu konania neprodukoval žiaden dôkaz, ktorý by nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania žalobkyňou, spochybňoval.
1.7. O nároku na trovy konania rozhodol v súlade s § 2XX ods. 1 CSP s prihliadnutím na 262 ods. l CSP. Žalobkyňa bola v konaní úspešná v plnom rozsahu. V priebehu konania žalovaní v 2/ a X/ nárok žalobkyne uznali, žalobkyňa požadovala nárok na náhradu trov konania iba od žalovaného 1/, preto jej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 100%.
2. Žalovaný 1/ podal proti rozsudku odvolanie. Odvolanie zdôvodnil ustanovením § X6X ods. 1 písmena f), § X6X ods. 1 písm. h) CSP namietajúc, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní pripisoval oveľa väčší význam inštitútu vydržania vo vzťahu k nemu, hoci vlastnícke právo odvíja od kúpnej zmluvy a nie od vydržania. Je vo veci pasívne legitimovaný, nezaťažuje ho dôkazné bremeno. Počas súdneho konania produkoval dôkazy o dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníckeho práva. Označil svoj nadobúdací titul a navrhol svedkov v konaní, ktoré dôkazy preukazovali jeho dobromyseľnosť a okolnosti nadobudnutia nehnuteľností. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že uzavrel kúpnu zmluvu s pani T. K.. O okolnostiach jej uzavretia vypovedal svedok Mgr. C. T. zhodne s jeho výpoveďou. Jeho dobromyseľnosť okrem kúpnej zmluvy preukazuje fakt, že predmet kúpy riadne zaplatil. O špekulatívnom konaní žalobkyne môže svedčiť skutočnosť, že po nadobudnutí nehnuteľnosti v roku 2008 sa prvýkrát ozvala až po uplynutí siedmich rokov. Ďalej uviedol, že nemal možnosť zasahovať a ovplyvňovať spôsob predchádzajúceho procesu vydržania. Namietal, že súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkou, kto financoval úkon vydržania. Listina o vydržaní je verejnou listinou. Ďalej uviedol, že žalobkyňa a niektorí svedkovia spochybnili pravosť podpisov na dokumentoch. Nebol produkovaný žiadny hodnoverný dôkaz o tom, že podpisy boli sfalšované. Súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom s touto argumentáciou nevysporiadal. V časti nesprávneho právneho posúdenia namietal aplikáciu rozhodnutia obchodnoprávneho kolégia, na ktorom založil svoj právny záver súd prvej inštancie. Ide o občianskoprávny spor a nie obchodnoprávny spor. Poukazoval na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky I .ÚS X0/2010 zaoberajúce sa nemo plus iuris. Na záver dodal, že z rozhodnutia súdu nie je zrejmé, z ktorého konkrétneho dôkazu súd odvodil právny záver o tom, že nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v prospech T. K. bolo neplatné. Nevysporiadal sa so skutočnosťou, že dobromyseľne vlastníctvo k uvedeným parcelám už raz bolo zákonným spôsobom preukázané pred notárskym úradom JUDr. G. E., na základe ktorého bolo vlastnícke právo jeho právnej predchodkyne zapísané do evidencie v katastri nehnuteľností. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie žiadal zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
X. Žalobkyňa podala písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného 1/. Rozsudok súdu prvej inštancie považovala za správny a navrhla ho v celom rozsahu potvrdiť. V plnej miere sa stotožnila s jeho závermi o základnom predpoklade vydržania spočívajúcom v nepretržitej dobromyseľnej držbe nehnuteľností, ktoré boli predmetom vydržania. Námietku žalovaného spočívajúcu v nevyhodnotení sfalšovaných podpisov považovala za nedôvodnú, pretože súd prvej inštancie nezaložil svoje rozhodnutie na pravosti, respektíve nepravosti podpisov podielových spoluvlastníkov súhlasiacich s vydržaním. Svoje rozhodnutie založil na nepreukázaní totožnosti parciel užívaných právnymi predchodcami žalovaných, ktoré boli predmetom vydržania. Nestotožnila sa s názorom žalovaného o aplikácii rozhodnutia Najvyššieho súdu 1V Obdo /2/2020 zo dňa 27. apríla 2021. Poukázala na závery rozhodnutia, ktoré je zásadné a záväzné. K námietke žalovaného o jeho dobromyseľnosti nadobudnutia nehnuteľností uviedla, že mal vedomosť o nadobudnutí vlastníckeho pozemku práva jeho právnou predchodkyňou, mal záujem pozemok kúpiť a sledoval priebeh jeho nadobudnutia. Pred súdom prvej inštancie pri výsluchu klamal, že nevedel o vydržaní pozemku pred jeho kúpou. Jeho dobromyseľnosť nepreukazuje ani zápis jeho právnej nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Údaje katastra sú hodnoverné pokiaľ sa nepreukáže opak. Dobromyseľnosť žalovaného určite nepreukazuje ním tvrdená skutočnosť o vyplatení kúpnej ceny. K námietke o nadobudnutie nehnuteľnosti v roku 2008 a uplatnenie svojich nárokov po uplynutí siedmich rokoch uviedla, že o vydržaní k pozemkom nemala vedomosť a dozvedela sa o ňom náhodou až v roku 201X.
4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ X4 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ XX9, § X62 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § X6X a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ X79 ods.1 CSP, § X80 ods.1 CSP) skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (X8X CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ X8X ods.1, 219 ods. X CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného 1/ nie je dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § X87 CSP potvrdil.
Podľa § X87 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
X. Ustanovením § X87 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
6. Odvolací súd v zmysle § X80 ods. 1 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § X80 ods. 2 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.
7. Predmetom odvolacieho konania je prvý výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie určil vlastnícke vo vzťahu žalobkyne k žalovanému 1/. V ostatnej časti rozsudok nadobudol právoplatnosť.
8. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na závere o nepreukázaní užívania sporných pozemkov právnymi predchodcami žalovaných a nesplnenia podmienok dobromyseľnej držby. Vo vzťahu k žalovanému 1/ nadobúdajúcemu vlastnícke právo kúpnou zmluvou od právnej predchodkyne nadobúdajúcej vlastnícke právo na základe notárskej zápisnice o vydržaní založil rozhodnutie na zásade nemo plus iuris vychádzajúc z rozhodnutia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia IV. Obdo/2/2020 zo dňa 27.04.2021.
9. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávnu aplikáciu citovaného rozhodnutia majúc za to, že sa jedná o rozhodnutie obchodnoprávneho kolégia nezaväzujúce občianskoprávne kolégium a jeho dobromyseľnosť nadobudnutia nehnuteľnosti.
10. Odvolací súd sa nestotožnil s jeho názorom a poukazuje na definíciu pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ uvedenú v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. X Cdo 6/2017 zo 6. marca 2017, kde sa uvádza: „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia
najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali“. Vzhľadom na teritoriálnu pôsobnosť CSP možno pod pojmom dovolací súd rozumieť len Najvyšší súd Slovenskej republiky a nie aj Najvyšší súd Českej republiky spolu s Ústavným súdom Českej republiky.
11. V otázke prelomenia zásady nemo plus iuris a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a to prostredníctvom uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia (ďalej len „veľký senát“) z 27. apríla 2021 sp. zn. 1 VObdo 2/2020.
Z dôvodov rozhodnutia vyplýva, že zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona č. 7X7/2004 Z.z. o súdoch [§ 8 ods. X, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 2X ods. 1 písm. b)] zverené najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS X46/0X). Od 1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu (§ 48 Civilného sporového poriadku) [II. ÚS 2X2/2019].
Úlohu veľkého senátu, ktorý je zásadným právnym nástrojom, je zjednotiť rozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, a to aj s ohľadom na záväznosť jeho rozhodnutí podľa § 48 ods. X veta prvá CSP pre ostatné senáty (občianskoprávneho ako aj obchodnoprávneho kolégia) najvyššieho súdu. Aby totiž najvyšší súd mohol plniť svoju základnú úlohu, ktorou je zjednocovanie judikatúry, musí samotná judikatúra najvyššieho súdu pôsobiť navonok jednotne, k čomu majú prispieť najmä všeobecne záväzné rozhodnutia veľkého senátu.
Vo vzťahu k nastolenej právnej otázke okrem iného uviedol, že slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade derivatívneho nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v prípade originárneho nadobúdania vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Veľký senát dodal, že z predmetného konštatovania vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva, t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. Zároveň uviedol, že nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti (t. j. okrem prípadov výslovne predpokladaných zákonom) nie je možné zaradiť ani medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci (podľa § 1X2 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Veľký senát ďalej poukázal na výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce ochranu dobromyseľného nadobúdateľa, ktoré sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi predpismi. Medzi tieto výnimky zaradil ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka, § 9X ods. X zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. X zákona o cenných papieroch a § 61 Exekučného poriadku (v znení účinnom do X1. marca 2017) [resp. § 140 ods. 2 písm. l/ v spojení s § 1X0 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017], pričom uviedol, že v iných prípadoch má dobrá viera nadobúdateľa význam len pri nárokoch podľa ustanovenia § 126 ods. 2 v spojení s § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorých sa však nadobúdateľ v dobrej viere - ktorý sa nestal vlastníkom veci s poukazom na zásadu nemo plus iuris - nemôže domáhať voči skutočnému vlastníkovi veci.
Ďalej konštatoval, že pri posudzovaní zásady nemo plus iuris (resp. ochrany dobromyseľného nadobúdateľa) je potrebné rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy k zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu (absolútnej) neplatnosti zmluvy ako nadobúdacieho titulu na strane predávajúceho. Dodal, že v prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou predkladaným. Uvedené okrem iného znamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami nakladať, čo okrem iného znamená, že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt (ktorý sa v takom prípade taktiež nemôže stať ich vlastníkom).
Veľký senát vyslovil, že je potrebné naďalej zotrvať na právnom závere vyslovenom najvyšším súdom už v rozsudku sp. zn. 1 Cdo 96/199X (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. X9/1998), v zmysle ktorého „absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a hľadí sa naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností“. Možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris - okrem zákonom predvídaných výnimiek - nie je podľa veľkého senátu možné odvodiť ani zo znenia ustanovenia § 70 ods. 1 katastrálneho zákona, a to ani s odkazom na článok 1 ods. 1 ústavy, z ktorého ako takého tiež nie je možné odvodiť uprednostnenie ochrany dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti pred ochranou jej vlastníka alebo aspoň pomerovanie medzi ochranou vlastníka veci a dobrou vierou ďalšieho nadobúdateľa.
Veľký senát napokon dospel k záveru, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť zapísaného údaja v katastri nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke právo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu, že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľnosti predstavovala absolútne neplatný právny úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy predávajúci nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na ďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej viere. Naďalej tak je potrebné zotrvať na právnom závere, že absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe už bolo kladné rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. S ohľadom aj na vyššie uvedené veľký senát uzatvoril, že: I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností; II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností; III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje; IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/199X Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.
12. Žalovaný 1/ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti kúpnou zmluvou od pani K., ktorá nadobudla vlastníctvo na základe osvedčenia notára podľa § 6X Notárskeho poriadku. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaní v konaní nepreukázali užívanie sporných nehnuteľností počas vydržacej lehoty, preto nemohli nadobudnúť vlastníctvo titulom vydržania. Tým, že právna predchodkyňa nevydržala vlastnícke právo k spornému pozemku, preukázal sa opak zápisu jej vlastníckeho práva zapísaného na liste vlastníctva. Ako nevlastníčka nehnuteľnosti nemohla kúpnou zmluvou previesť vlastnícke právo na žalovaného 1/. Kúpna zmluva je absolútne neplatný právny úkon. Žalovaný 1/ sa nemôže domáhať dobromyseľnosti nadobudnutia nehnuteľnosti vzhľadom na vyššie uvedené závery najvyššieho súdu a podľa názoru odvolacieho súdu mal vedomosť o nadobudnutí vlastníckeho práva jeho právnou predchodkyňou a sledoval celý proces jeho nadobudnutia.
1X. Žalovaný namietal len otázku dôkazného bremena, ktorú ako žalovaný nemusel plniť a nevyhodnotenie rozporuplných výpovedí svedkov spočívajúcich v ich písomnom súhlase s vydržaním vlastníckeho práva a následnými výpoveďami na pojednávaní, kde popreli pravosť podpisov.
Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 1X2 CSP, podľa ktorého strany označia dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Tá strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho, kto síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana sporu vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Právo súdu je v tom, že rozhodne, ktorý z dôkazov vykoná. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v spore o zaplatenie kúpnej ceny má predávajúci ako žalobca bremeno tvrdenia, že s kupujúcim ako žalovaným uzavrel kúpnu zmluvu a že žalovaný kúpnu cenu riadne a včas nezaplatil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné len pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá. Ak táto skutočnosť bude preukázaná, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Naopak žalovaný, ak sa chce úspešne brániť, musí tvrdiť, že kúpnu cenu zaplatil a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy (ak nebude na mieste obrana námietkou premlčania, započítania a pod.). Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej-ktorej strany sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter, sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný ešte nevrátil požičané peniaze. V takomto alebo podobnom prípade je na žalovanom, aby tvrdil a preukazoval, že pôžičku už vrátil.
14. V prejednávanej veci mala žalobkyňa bremeno tvrdenia, že je vlastníčkou nehnuteľnosti. Dôkazné bremeno uniesla. V konaní predložila dedičské rozhodnutia 16D 1XX0/2004, 8D44X/2004 , na základe ktorých nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Žalovaný 1/ tvrdil, že je vlastníkom nehnuteľnosti titulom kúpy nehnuteľnosti od právnej predchodkyne nadobúdajúcej vlastnícke právo titulom vydržania. Okrem kúpnej zmluvy preto musel tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých by bolo možné dôvodne usúdiť, že jeho právna predchodkyňa bola držiteľkou predmetnej nehnuteľnosti (t.j. nakladala s ňou ako s vlastnou) a spĺňala podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bola držiteľkou oprávnenou (t.j. bola so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľná v tom, že jej nehnuteľnosť patrí). Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce jej dobromyseľnosť a oprávnenosť držby. Vo vyjadrení k žalobe uviedol, že mal vedomosť o usporiadaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti jeho právnou predchodkyňou vydržaním. K otázke nadobudnutia vlastníckeho práva najmä doby trvania držby a jej dobromyseľnosti navrhol vypočuť dcéru
pani K., T. T.ovú. K vyjadreniu predložil fotokópiu vyjadrenia navrhnutej svedkyne dosvedčujúcom ,že jej matka užívala spornú parcelu zdedenú po svojej matke. Vinicu obhospodarovali ako rodina 100 rokov a žalobkyni nič nevzali. Na pojednávaní 18.0X.2021 uviedla, že ona obrábala ich vinicu, žalobkyňa susednú vlastnú, medzi vinicami bol širší chodník. Užívanie susednej vinice potvrdil na pojednávaní aj svedok Mgr. T.. Žalovaný 1/ nemal ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania. Súd prvej inštancie rozhodnutie založil na závere nepreukázania, že parcely, ktoré boli predmetom vydržania žalovanými, boli totožné s parcelami, ktoré mali užívať ich právni predchodcovia. K tomuto právnemu záveru súdu prvej inštancie žalovaný 1/ v odvolaní nemal žiadne námietky. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku, ktorým súd prvej inštancie určil vlastnícke právo žalobkyne k parcele č. XXXX/ X ako vecne správny potvrdil.
1X.O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § X96 ods.1 v spojení s § 2XX a § 262 CSP tak, že žalobkyni úspešnej v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O trovách konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vypracovaným vyšším súdnym úradníkom.
Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov X : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).