Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/154/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobkyne: B. W., nar. XX.XX.XXXXX, bytom E. P. X, XXX XX F., právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 8C/89/2016-45 zo dňa 31.05.2017 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 620 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 620 eur od 22.04.2016 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalším výrokom určil, že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23.05.2014, uvedená v bode 2.

- administratívne poplatky na vypracovanie a uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 345,95 eur (,,administratívny poplatok“), je neprijateľná. Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 620 eur s prísl. a určenia, že administratívny poplatok v zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 23.05.2014 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ustanovenia § 3 ods. 1, § 39, § 41, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 6, § 53a ods. 1, § 54 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, § 454, § 456 veta prvá, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka § 4 ods. 8, § 8 ods. 3, zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 451 ods. 1, ako aj § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. zistil, že strany sporu uzavreli dňa 23.05.2014 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX vo výške 700,- eur. Žalobkyňa sa zaviazala žalovanému vrátiť úrok vo výške 274,05 eur a administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administráciou vo výške 345,95 eur a to všetko do 20.05.2015. RPMN bola stanovená vo výške 88,57 % a priemerná RPMN v sadzbe 45,02 %. V rovnaký deň strany uzavreli Dohodu o plnení v splátkach k vyššie uvedenej úverovej zmluve, podľa ktorej sa žalobkyňa zaviazala dlžnú sumu vo výške 1.320 eur uhradiť v 12. mesačných splátkach po 110 eur s tým, že RPMN bola určená vo výške 266,18 %. Žalobkyňa zaplatila žalovanému celkom sumu 1.320 eur. Žalobkyňa pri svojom výsluchu uviedla, že

úver brala kvôli tomu, že neplatila za byt a dohodu o splátkach musela podpísať a nebola jej daná na výber voľba, či túto dohodu môže odmietnuť. Zmluvu uzavretú medzi stranami sporu súd prvej inštancie považoval za spotrebiteľskú.

4. K namietanému naliehavému právnemu záujmu na vyhlásení administratívneho poplatku za neprijateľný, prvoinštančný súd uviedol, že vychádzajúc z ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je potrebné vyhodnotiť, že v každom prípade je daný naliehavý právny záujem žalobkyne ako spotrebiteľa na určení neprijateľnej zmluvnej podmienky, a to bez toho, aby žalobkyňa musela tento naliehavý právny záujem na určení osobitným spôsobom preukazovať, pretože tento vyplýva priamo z vyššie uvedených zákonných ustanovení, najmä z citovaného § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.12.2013, sp.zn. 1Co/237/2013). Administratívny poplatok podlieha preskúmavanej právomoci súdu. Podľa názoru súdu administratívny poplatok, ktorý je uvedený v zmluve, nie je dojednaním o hlavnom predmete plnenie, ktorým pri zmluve o úvere je záväzok poskytnúť dlžníkovi finančné prostriedky a záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté finančné prostriedky. Na základe uvedeného teda administratívny poplatok podlieha prieskumu, či jeho dojednaním nedošlo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

5. Administratívny poplatok je uvedený v bode 2 zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to vo výške 345,95 eur za administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 700 eur, pričom sa zaviazala vrátiť 1.320 eur. Z toho je zrejmé, že administratívny poplatok tvorí podstatnú časť odplaty, ktorú mala žalobkyňa vrátiť žalovanému. Súd prvej inštancie tento poplatok vyhodnotil ako neplatný z dôvodu rozporu s § 39 Občianskeho zákonníka pre obchádzanie zákona. Obchádzanie zákona videl súd v tom, že dojednanie tak vysokého administratívneho poplatku, prevyšujúceho úrok, nie je ničím iným ako snahou obísť ustanovenia o tom, že výška úrokov pri úvere nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a zároveň spôsobil neúmerne navyšovanie úveru. Samotné dojednanie administratívneho poplatku protizákonné nebolo a v čase uzavretia úverovej zmluvy právnym predpisom nebola ani stanovená resp. obmedzená výška úroku pri úveroch. Z rozhodnutí súdov Slovenskej republiky je však zrejmé, že dojednanie úrokov v neprimeranej výške bolo a je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Taktiež výška poplatku je 49,42 % z poskytnutej čiastky a teda je nepochybné, že takýto poplatok značne prevyšuje náklady, ktoré má žalovaný s vypracovaním a uzatvorením zmluvy, a preto je takýto poplatok neprimeraný a aj z tohto dôvodu sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd bol názoru, že administratívny poplatok spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je neprijateľný. Poukázal aj na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp. zn. AZ17U 192/2010 zo dňa 03.05.2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné: „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene... Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery, ktorými banka odôvodňovala vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru Vrchní krajinský súd odmietol a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom záujme minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva, že banka mu poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo. V konečnom dôsledku predstavuje zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi účtovaný poplatok bez toho, aby banka spotrebiteľovi poskytovala skutočné protiplnenie“. Súd prvej inštancie poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Prešov, č.k. 11C/42/2012-46, zo dňa 13.09.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č.k. 5Co/219/2013-91, zo dňa 21.08.2014.

6. Prvoinštančný súd tak dospel k záveru, že zmluvná podmienka v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23.05.2014 uvedená v bode 2, administratívne náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 345,95 eur je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

7. K bezdôvodnému obohateniu uviedol, že nemá dôvod neveriť žalobkyni, že spolu so zmluvou o spotrebiteľskom úvere musela uzavrieť so žalovaným aj dohodu o plnení v splátkach. Je nelogické, aby žalobkyňa požiadala o uzavretie takejto dohody, keďže podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere mohla dlh splatiť do 20.05.2015, ktorý mohla aj postupne splácať, pretože je povinnosťou veriteľa prijať aj čiastočné

plnenie. Takýmto konaním, ak uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere podmieňuje uzavretie dohody o plnení v splátkach, sa žalovaný dopustil konania v rozpore s dobrými mravmi podľa § 4 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa a nekalej obchodnej praktiky podľa § 8 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa.

8. Tiež konštatoval, že úrok vo výške 39,15 % dohodnutý v zmluve o spotrebiteľskom úvere je v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom treba považovať právny úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi (pozri rozhodnutie NS SR sp.zn. 3 Cdo 137/2003). Podľa údajov Národnej banky Slovenska bola priemerná úroková miera obchodných bánk pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných domácnostiam v mesiaci máj 2014 na úrovni 8,11 % ročne. Dohodnutá výška úrokov 39,15 % ročne uvedená v zmluve podstatne (skoro pätnásobne) prekračuje priemernú úrokovú mieru obchodných bánk pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných domácnostiam v mesiaci máj 2014. Nebankový subjekt pri poskytovaní úverov síce podstupuje vyššiu mieru rizika, čo sa odráža aj vo výške úroku, avšak dohodnutá výška úrokov (aj keď vyššia ako pri bankách) musí byť stále súladná s požiadavkou dobrých mravov a nesmie vykazovať znaky nepoctivého úžerného úroku. Dlžník uzatvára zmluvu o úvere a dohodu o úrokoch prevažne z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané úroky. Dohodnutá úroková sadzba je preto v rozpore s dobrými mravmi, a preto v tejto časti je zmluva v zmysle § 39 občianskeho zákonníka neplatná.

9. Prvoinštančný súd tiež vyhodnotil, že zmluva obsahuje nesprávnu výšku RPMN v neprospech spotrebiteľa. RPMN predstavuje celkové náklady spojené s úverom. Do výpočtu sa zahŕňa nielen výška poplatkov, ktoré sú spojené s úverom, ale aj výška úrokovej sadzby. V zmluve je uvedená RPMN vo výške 88,57 %. Žalovaný sám vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že do výpočtu RPMN zahrnul iba administratívny poplatok vo výške 345,95 eur a nie aj úrok vo výške 39,15 % p.a., ktorý vyčíslil vo výške 274,05 eur. RPMN je preto nižšia, než aká by bola v prípade, ak by do výpočtu žalovaný zahrnul aj úrokovú sadzbu vo výške 39,15 % p.a. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch sa úver pokladá za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. V úverovej zmluve nebola uvedená obligatórna náležitosť, a to adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. V zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. absencia uvedených údajov (údajov podľa § 9 ods. 2 písm. c)) je sankcionovaná tým, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

10. S poukazom na závery rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-42/15 uviedol, že Smernica č. 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky, preto nedošlo k nedodržaniu § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ.

11. Vzhľadom na to, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX. zo dňa 23.05.2014 uzavretej medzi stranami konania je bezúročný a bez poplatkov a žalobkyňa z poskytnutého úveru 700 eur uhradila sumu 1.320 eur, žalovaný sa na jej úkor obohatil o sumu 620 eur a preto je povinný bezdôvodné obohatenie vydať. Súd prvej inštancie ho preto zaviazal na zaplatenie sumy 620 eur. Žalovaný sa dostal do omeškania dňom 22.04.2016, t.j. dňom nasledujúcim po doručení žaloby. Vzhľadom na uvedené súd zaviazal žalovaného na zaplatenie zákonného úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 620 eur od 22.04.2016 až do zaplatenia.

12. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 262 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 1 a v konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému. O výške trov rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

13. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. V odvolaní tvrdil, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 365 ods. 1 písm. d), f), h) tým, že rozsudok je nedostatočne odôvodnený, lebo sa súd nevyporiadal s argumentáciou žalovaného, čím mu odňal možnosť konať pred súdom, rovnako prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súdu SR a rozsudky ESĽP, ako aj NS SR. K zmluve o spotrebiteľskom

úvere č. XXXXXXXXX uviedol, že výška, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto nie je možné hovoriť o absencii uvedených údajov. Dlžník však v ten istý deň požiadal o využitie splátkového kalendára, podľa ktorého sa zaviazal uhradiť dlžnú sumu v 12. mesačných splátkach po 110 eur, vždy k 20. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 20.06.2014. Vzhľadom na dohodu o splátkach sa navýšila RPMN na 266,18 % z pôvodnej 88,57 % v prípade jednorázovej úhrady. Vzorec na výpočet RPMN je jasne a zreteľne uvedený vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. Podľa odvolateľa preto súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil úver ako bezúročný a bezpoplatkový, lebo nebol naplnený ani jeden prvok na takéto konštatovanie. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie sa nezhoduje s Rozsudkom Súdneho dvora z 09.11.2016 sp. zn. C-42/15. Ďalej tvrdil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie, v čom spočíva klamlivé uvádzanie RPMN. Keďže Dohodu o plnení v splátkach podpísala žalovaná na základe slobodnej vôle, považuje ju za platnú. Ďalej uviedol, že úrok nie je odplatou pri poskytovaní peňažných prostriedkov, ale odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. Úrok pritom nie je vyžadovaný pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale až po poskytnutí peňažných prostriedkov. V predmetnej spotrebiteľskej zmluve o úvere je odplata vo výške 620 eur, čo predstavuje RPMN vo výške 88,57 %. Pritom výška priemernej RPMN bola 45,02 %. Výška odplaty je tak v súlade s nariadením.

14. K administratívnemu poplatku uviedol, že slovenská právna úprava jeho účtovaniu nebráni. Zákon poplatok za spracovanie zmluvy nielen že pripúšťa, ale aj uvádza. V čase uzavretia zmluvy žiaden právny predpis nestanovoval maximálne prípustnú výšku úrokov, preto možno vychádzať z § 53 ods. 6 OZ, keď dôkazné bremeno v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca, nie žalovaný. Poukazovať na údaje bánk k výške odplaty bolo možné len na základe § 53 ods. 6 účinného do 31.10.2008 alebo do 31.05.2010. Pritom úroková sadzba je pre banky nižšia, je preto správne prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Zákon zakazuje iba podstatné prevýšenie odplaty. Vzhľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované nebankovými veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové úroky. Tiež upriamil pozornosť na ustanovenia obchodného zákonníka, ktoré umožňujú vyberanie iných platieb ako len splátok úveru a úroku. Zotrval na tvrdení, že žalobcom uvádzanú neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného Zákona o spotrebiteľských úveroch. Odmietol, aby zmluvná podmienka, ktorú súd vyhodnotil za neprijateľnú, takou bola. Ani zo Smernice Rady 93/13/EHS 05.04.1993 záver súdu nevyplýva, lebo primeranosť ceny plnenia má upravovať dohoda strán a ponuka na trhu. Preto nekalá povaha jasných a zrozumiteľných podmienok, ktoré stanovujú cenu alebo rozsah povinností súvisiacich s hlavným plnením, nepodlieha kontrole podľa čl. 3 citovanej smernice. Z ustanovení európskeho primárneho práva vyplýva, že efektívny trh založený na voľnej súťaži cien a súťaži služieb, rovnako ako trhové hospodárstvo založené na autonómii vôle zmluvných strán, patrí medzi základné princípy európskeho práva. Nemožno preto pripustiť, aby rozširujúca aplikácia práva na ochranu spotrebiteľa vylúčila princíp autonómie vôle pri dojednávaní základných prvkov zmluvného vzťahu, akým sú predmet plnenia a jeho cena. Uvedené bolo do nášho právneho poriadku implementované cez § 53 ods. 1 OZ. Predmetom prieskumu preto nemôže byť zmluvné dojednanie týkajúce sa primeranosti ceny. V opačnom prípade by dochádzalo k neprimeraným a extrémnym zásahom do trhu a k regulácii cien všetkých tovarov a služieb. Bolo by to v rozpore s článkom 95 ods. 1 Ústavy SR. Preto zmluvné dojednanie nemôže byť predmetom súdneho preskúmavania, vzhľadom na § 53 ods. 1 OZ, ako aj čl. 4 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS.

15. K bezdôvodnému obohateniu s poukazom na § 451 uviedol, že vo vzťahu k zmluve o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia stanovená zákonom. Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy vyhlásená za neplatnú, rovnako nikdy neodpadol dôvod plnenia a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Razantne odmietol, aby z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konanie.

16. K odvolaniu žalovaného sa žalobkyňa nevyjadrila.

17. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 , preskúmal rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) s

tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 29.01.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

18. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazuje, preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza, že napadnutý rozsudok spĺňa zákonné predpoklady riadneho odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Odvolacia námietka žalovaného, že napadnutý rozsudok nie je riadne odôvodnený, čo je možné považovať za odňatie možnosti strane sporu konať pred súdom, je preto nedôvodná. Rovnako nie je možné súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania nesprávne zistil skutkový stav. Podľa názoru odvolacieho súdu súd správne vyhodnotil zmluvu uzavretú medzi stranami sporu pod č. XXXXXXXXX zo dňa 23.05.2014 ako spotrebiteľskú zmluvu, a preto správne poskytol žalobkyni ako spotrebiteľke ňou žiadanú ochranu.

19. Nie je možné súhlasiť s odvolateľom, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzavretej medzi stranami sporu boli uvedené všetky náležitosti v zmysle zákona. Ak žalovaný tvrdí, že v zmluve bola konkretizovaná výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, čo podľa odvolateľa má byť uvedené priamo na prednej strane zmluvy, toto tvrdenie nie je pravdivé. Zmluva o spotrebiteľskom úvere ani možnosť prípadných splátok a tobôž výšku istiny, úrokov a iných poplatkov neobsahuje. Zmluva o spotrebiteľskom úvere nebola uzavretá s tým, že poskytnutý úver bude splácaný v splátkach, lebo obsahuje dohodu, že žalobkyňa celú sumu uhradí do 20.05.2015. Uvedené údaje nie sú obsahom ani ďalšej dohody o plnení v splátkach, lebo tam nie je rozlíšené, z čoho splátky pozostávajú, a to čo sa týka výšky istiny, úrokov a iných poplatkov. K RPMN, ktorej výška podľa žalovaného je správne uvedená odvolací súd uvádza, že pokiaľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere výška RPMN je vyčíslená hodnotou 88,57 eur, v dohode o plnení v splátkach je jej výška stanovená hodnotou 266,18 %. Neobstojí ani obrana žalovaného, že v dohode o plnení v splátkach je RPMN vyššia ako v základnej zmluve o spotrebiteľskom úvere vzhľadom na možnosť žalobkyne úver zaplatiť v splátkach. Podľa názoru odvolacieho súdu je totiž nelogické, aby mohla byť platne určená RPMN za situácie, keď žalobkyňa mala povinnosť poskytnutý úver uhradiť do 20.05.2015 a to, či už jednorázovo alebo aj v splátkach, ak by sa tak rozhodla kedy sa RPMN navýšila na hodnotu 266,18 % z pôvodnej 88,57 %. Pritom správne aj súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný by bol povinný prijať aj čiastočné plnenie od žalobkyne, ak by sa táto rozhodla poskytnutú sumu uhradiť žalovanému v splátkach alebo naraz k 20.05.2015. Ťažko možno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že dohodu o plnení v splátkach žalobkyňa uzavrela na základe slobodnej vôle, keďže podľa jej tvrdenia na pojednávaní dňa 31.05.2017 dohodu o splátkach musela podpísať a nemala na výber, či ju môže alebo nemôže odmietnuť.

20. Vo vzťahu k administratívnemu poplatku namietanému v odvolaní súd dáva do pozornosti názor, podľa ktorého, ak do celkovej výšky spotrebiteľského úveru bol zahrnutý aj poplatok za poskytnutie pôžičky, ktorý mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe, poskytnutému úveru, takéto konanie zákonodarca považuje za nekalú obchodnú praktiku a súčasne ju zakazuje, čo plynie aj z rozsudku NS SR z 27.11.2013, sp. zn. 6Sž/21/2013. Tiež je možné poukázať aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22.05.2014, sp. zn. 9Co/350/2012, podľa ktorého poplatky za služby spojené s administratívnou agendou predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa a konanie subjektu poskytujúceho úvery, ktoré spočíva v účtovaní takýchto poplatkov, možno vo vzťahu k spotrebiteľovi hodnotiť ako poškodzujúce. Opodstatnený je preto názor o neprijateľnosti zmluvných ustanovení, ktoré oprávňujú vyberať tieto poplatky. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými nie sú spotrebiteľovi poskytované nijaké protiplnenia.

21. Je však možné súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že úroky požadované nebankovými veriteľmi môžu byť vyššie ako úroky poskytované bankovým sektorom. No ak poplatok v predmetnej veci označenej ako administratívne náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou je vo výške 345,95 eur, nemožno ho považovať za súladný so zákonom. Správne preto uvedenú zmluvnú podmienku súd prvej inštancie určil za neprijateľnú. Ide o podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že ak do celkovej výšky spotrebiteľského úveru bol zahrnutý aj poplatok označený ako administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou, je nutné ju považovať za nekalú obchodnú praktiku, ktorú zákon zakazuje,

čo plynie aj z vyššie uvedeného rozsudku NS SR z 27.11.2013, sp. zn. 6Sž/21/2013 a aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22.05.2014, sp. zn. 9Co/350/2012. V tejto súvislosti možno podporiť názor súdu prvej inštancie, ktorým poukázal na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe, sp. zn. AZ17U192/2010 zo dňa 03.05.2010 a z ktorého vychádzal. Správny je aj záver súdu prvej inštancie, že výška administratívnych nákladov predstavuje hodnotu 49,42 % z poskytnutej sumy úveru a je možné jednoznačne súhlasiť s jeho záverom, že takýto poplatok značne prevyšuje náklady, ktoré mal žalovaný s vypracovaním a uzavretím zmluvy so správnym záverom, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

22. Odvolací súd rovnako považoval aj ďalšiu námietku žalovaného o tom, že nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia na jeho strane za nedôvodnú. Ak totiž súd prvej inštancie aj podľa odvolacieho súdu správne vyhodnotil zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú medzi stranami sporu dňa 23.05.2014 ako bezúročnú a bez poplatkov a keďže žalobkyňa z poskytnutého úveru 700 eur uhradila sumu 1.320 eur, na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 620 eur, ktoré súd prvej inštancie správne uložil žalovanému vydať žalobkyni. Žalobkyňa totiž uvedenú sumu plnila žalovanému bez právneho dôvodu, keďže úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Žalovaný tak nemal nárok na zaplatenie žiadnych úrokov ani poplatkov v súvislosti s uzavretím predmetnej úverovej zmluvy.

23. Vzhľadom na to, že žalovaný v odvolacom konaní namietal aj nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny, t.j, náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. O nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v predmetnom konaní však nejde. Súd prvej inštancie správne aplikoval príslušné právne predpisy na zistený skutkový stav pri rozhodovaní v tejto veci.

24. Judikatúrou súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ďalšími odvolacími námietkami.

25. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil, a to aj vo výroku o trovách konania, ktorý tiež zodpovedá zákonným ustanoveniam, všetko v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.

26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a nasl. tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni bol voči v odvolacom konaní neúspešnému žalovanému priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradní.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.