Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_4Co-37-2018.pdf
PDF · 104.88 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/37/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a Mgr. Stanislavy Miklánkovej v spore žalobcu V. B. P., s.r.o., so sídlom v Q., U. 5, I.: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou A. B., s.r.o., so sídlom Q., U. X proti žalovanému C. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. E. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného do 30.06.2016: Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom v Bratislave, Šafárikovo námestie 7, IČO 423 629 62, zastúpeného JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom so sídlom v Bratislave, Dobrovičova 13, o zaplatenie 5.221,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 05. júna 2017, č. k. 6C/14/2014-107, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu o zaplatenie 5.221,80 eur s príslušenstvom. Žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, ktoré do 30.06.2016 v konaní vystupovalo ako vedľajší účastník na strane žalovaného priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 5.221,80 € s príslušenstvom a náhrady trov konania z dôvodu, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 medzi postupcom P. P., a.s. a žalobcom postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca svoj nárok voči žalovanému odvodzuje zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 04.08.2008, ktorú žalovaný uzavrel so P. sporiteľňou, a.s.. Súd prvej inštancie mal za to, že predmetná úverová zmluva aj keď bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a je absolútnym obchodom, je spotrebiteľskou zmluvou vzhľadom na charakter zmluvných strán, kde veriteľ pri jej uzatváraní vystupoval s poukazom na jeho predmet podnikania ako dodávateľ a dlžník vystupoval v tomto zmluvnom vzťahu ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej a ani obchodnej činnosti. Postúpenie pohľadávky je upravené v ustanoveniach § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že pôvodným veriteľom bola banka, mal byť pred postúpením veci dodržaný postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, nakoľko ten má vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu lex specialis. Žalobca nepreukázal, že by taký postup bol dodržaný. Žalobca síce súdu predložil výzvu právneho predchodcu žalobcu adresovanú žalovanému, v ktorej právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že splácanie pohľadávky je v omeškaní ku dňu 31.12.2008 a v prípade neuhradenia dlžnej sumy P. P., a.s. pristúpi k zvereniu vymáhania predmetnej pohľadávky do mandátnej správy tretej osoby, súd mal však za to, že nejde o výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a z výzvy nemôže byť pre spotrebiteľa zrejmé, že banka v prípade jeho nepretržitého omeškania dlhšie ako 90 dní postúpi svoj splatný záväzok.
V písomnosti sa nikde neodkazuje na postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Takisto žalobca nepreukázal, že by túto výzvu jeho právny predchodca čo i len odoslal žalovanému, nieto ešte že by ju doručil. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal dodržanie ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách pôvodným veriteľom pred postúpením pohľadávky, súd prvej inštancie vyhodnotil postúpenie v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako rozporné so zákonom. Žalobca teda nepreukázal, že by sa stal veriteľom pohľadávky uplatnenej v tomto spore. Nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu, v dôsledku čoho súd jeho žalobu zamietol. Právne vec posúdil podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka;§ 2 písm. a), písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch; § 52 ods. 1 až 4, § 524 ods. 1, ods. 2, § 525 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Žalovaný bol v konaní úspešný, preto by mu patril nárok na náhradu trov konania. Keďže si však trovy konania neuplatnil a z obsahu spisu nevyplýva, že by mu v súvislosti s konaním vznikli nejaké trovy, súd prvej inštancie mu náhradu trov konania nepriznal. V danej veci vedľajší účastník vstúpil do konania v záujme ochrany spotrebiteľa - žalovaného, preto mu súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 470 ods. 2 CSP za obdobie do 30.06.2016 priznal náhradu trov konania podľa miery procesného úspechu, ktorý v prejednávanej veci predstavuje 100 %. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Súd bol tohto názoru, že za obdobie do 30. 6. 2016, dokedy bol účinný Občiansky súdny poriadok, patrí uvedenému združeniu náhrada trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca uviedol, že v konaní podľa jeho názoru celkom nesporne preukázal, že žalovaný bol pred postúpením pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (čo bolo v danom prípade v konaní preukázané jednak prílohou č. l k Zmluve o postúpení pohľadávok, ako aj platobnou históriou úveru). Ust. § 92 ods. 8 ZoB pojednáva len o písomnej výzve banky voči svojmu klientovi, t. i. výzve banky k úhrade omeškaných splátok úveru, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka a pri ktorej zákonodarca nestanovuje žiadne osobitné obsahové náležitosti, napr. vo forme upozornenia dlžníka na možnosť zvrátiť postúpenie pohľadávky, ako v odôvodnení rozhodnutia uvádza súd. Žalobca v súvislosti s platným postúpením pohľadávky poukázal aj na bod 18.14 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého „Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky“. Poukázal na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona, a to v bode 18.14 Všeobecných obchodných podmienok a v čl. I bode 7 Zmluvy. Žalobca v súvislosti s aktívnou legitimáciou v konaní ďalej poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Zastával názor, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 ZoB nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 ZoB, nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 ZoB. S nedoručením výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Na základe uvedeného považoval žalobca za nesporné, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalovaný bol v
čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve banky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (žalovaný bol v nepretržitom omeškaní voči banke najneskôr odo dňa 10.02.2011 kedy posledný krát vykonal platbu titulom úveru a k postúpeniu pohľadávky došlo až ku dňu 27.09.2012) a zároveň bol písomne vyzvaný na splnenie svojho záväzku (podaním zo dňa 28.01.2009), a teda bolo preukázané, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 ZoB a porušeniu bankového tajomstva. Žalobca sa záverom nestotožnil s rozhodnutím o trovách konania, kedy súd bez bližšieho odôvodnenia a v rozpore s ust. § 255 ods. 1 CSP priznal združeniu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Združenie nebolo v súdenom prípade stranou sporu, a preto v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP nemá nárok na náhradu trov konania. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že vyhovie jeho žalobe v celom rozsahu, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 4. Združenie - Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom v Bratislave, Šafárikovo námestie 7 vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu prvej inštancie dňa 11.12.2017 uviedlo, že odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z úplne zisteného skutkového stavu a zo správneho právneho posúdenia veci. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Postupca je povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka písomne vyzvala klienta na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nebolo preukázané, že právny predchodca zaslal žalovaným výzvu pred postúpením pohľadávky. Žalobca nepredložením dôkazu o odoslaní výzvy neuniesol dôkazné bremeno. Pokiaľ teda banka postúpi pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi bez toho, aby riadne vyhlásila mimoriadnu splatnosť, alebo ukončila zmluvný vzťah, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.. Má za to, že ak by žalobca dodržal podmienky postúpenia pohľadávky (teda, že by preukázal doručenie výzvy banky žalovaným, po tomto doručení by banka vyčkala 90 dní a až následne by postúpila bankovú pohľadávku), banka nemôže postúpiť pohľadávku, ktorá nie je splatná. Z prvej vety ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. vyplýva, že banka môže postúpiť iba pohľadávku zodpovedajúcu tomuto (rozumej záväzku v omeškaní) peňažnému záväzku. Banka tak môže postúpiť iba nesplácanú časť peňažného záväzku (spolu s príslušenstvom) a celý záväzok až po jeho predchádzajúcom zosplatnení. Ak zákon hovorí o omeškaní klienta banky so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, potom sa nesplnená povinnosť klienta banky musí rozhodne týkať splatných splátok úveru. Zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá v rozpore s ustanovením § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatným právnym úkonom. V spore o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. o jej splnenie, kedy postúpená pohľadávka nie je ešte uhradená, je však súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo) ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ak vyjdú v konaní najavo. K nároku na náhradu trov konania združenia uviedol, že účinky vstupu vedľajšieho účastníka do konania v zmysle § 470 ods. 2 CSP zostali zachované. Trovy vynaložené v danej veci považoval za účelné. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP /keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem/ v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
6. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovanému z pôvodného veriteľa P. P., a.s., keď pri postúpení pohľadávky nebol dodržaný postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.
7. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:
8. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,
alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.
9. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 § 92 ods. 8 zákona o bankách: "Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom."
10. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.
11. Žalobca ďalej v konaní namietal, že podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne
nezakazuje, došlo k odlišnej dohode medzi klientom a bankou týkajúcej sa postúpenia pohľadávky, a to v zmysle bodu 18.14 Všeobecných obchodných podmienok. Na tomto mieste odvolací súd konštatuje, že v čase postúpenia pohľadávky, t. j. dňa 27.09.2012 žalobcom vyššie uvádzané ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách takúto možnosť neupravovalo, keď pojednávalo len o povinnosti banky požadovať preukázanie totožnosti klienta. Možnosť upraviť si vzájomné práva a povinnosti odlišne od zákona bola do zákona o bankách zakomponovaná až s účinnosťou od 10.06.2013. Preto ak si právny predchodca a žalovaný upravili možnosť postúpenia pohľadávky odlišne od zákonného znenia v čase, keď to zákon neumožňoval, je takéto dojednanie neplatné pre rozpor so zákonom.
12. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že v prípade pohľadávky banky /ako to bolo aj v tomto prípade/ je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná /dospelé splátky/ a len za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky na plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky postúpenia stanovuje priamo zákon o bankách, a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom ochrany bankového tajomstva, ide o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon a je preto neplatný.
13. V tomto prípade žalobca v spore pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky a preto možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal pohľadávku proti žalovanému nadobudnúť, je pre rozpor so zákonom neplatná a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu na vymáhanie žalovanej pohľadávky.
14. Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV v tomto spore vystupovalo do 30.06.2016 v postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. Dňom 01.07.2016 stratilo toto občianske združenie zmenou právnej úpravy občianskeho súdneho konania podstavenie vedľajšieho účastníka v spore, ale na druhej strane rovnako platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom 01.07.2016, kedy sa stal účinným nový procesný kódex /Civilný sporový poriadok/,zostávajú zachované. Podľa odvolacieho súdu medzi účinky oprávneného vstupu vedľajšieho účastníka do občianskeho súdneho konania v období do 30.06.2016 môžeme zaradiť aj vznik práva vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania v prípade úspechu účastníka konania, na ktorého strane v spore vedľajší účastník vystupoval. Ak potom nejakej osobe v postavení vedľajšieho účastníka vznikli trovy konania, je potrebné pri meritórnom skončení sporu s ohľadom na jeho výsledok skúmať, či táto osoba nemá právo na ich náhradu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že medzičasom už postavenie tejto osoby ako vedľajšieho účastníka v spore zaniklo.
15. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol aj o náhrade trov konania občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, ktoré v spore vystupovalo do 30.06.2016 ako vedľajší účastník na strane žalovanej a do uvedeného dňa mu vznikli trovy konania. Za účelne vynaložené trovy konania podľa § 251 CSP treba považovať také náklady, ktoré musela procesná strany nevyhnute vynaložiť, aby mohla riadne uplatniť alebo brániť svoje právo na príslušnom súde. Správne preto súd prvej inštancie posudzoval, či náklady vynaložené na jednotlivé úkony právnej služby v danej veci boli vynaložené účelne. Pokiaľ ide o postavenie vedľajšieho účastníka v spotrebiteľských sporoch a jeho nárok na náhradu trov konania, táto otázka už bola súdnou praxou vyriešená. Úspech vedľajšieho účastníka v konaní je vždy závislý od úspechu toho účastníka, na strane ktorého vystupuje. Žalovaní boli v konaní úspešní, a preto aj vedľajší účastník na ich strane je v konaní úspešný a má preto právo na náhradu trov konania.
16. Odvolacie námietky žalobcu boli preto nedôvodné. 17. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
18. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V konaní mu však žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd vyslovil, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
19. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, ktoré si občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV uplatnilo vo svojom vyjadrení k odvolaniu, odvolací súd uvádza, že síce do 30.06.2016 vystupovalo uvedené občianske združenie v postavení vedľajšieho účastníka, ale po 01.07.2016 mu toto postavenie zaniklo. Občianske združenie sa zmenou právnej úpravy občianskeho súdneho konania zároveň nestalo automaticky v danom spore intervenientom v zmysle § 81 CSP alebo osobitným subjektom v zmysle § 95 CSP. Odvolací súd tak nekonal s menovaným občianskym združením v odvolacom konaní, t. j. po 01.07.2016, ako intervenientom a ani ako s osobitným subjektom, a preto ani nerozhodoval o jeho uplatnených trovách odvolacieho konania.
20. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).