Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_2S-50-2020.pdf
PDF · 136.19 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/50/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o., IČO: 35 918 519, Račianska 184/B, 831 05 Bratislava, právne zastúpený: LEGAL & CORP s.r.o., IČO: 47 237 325, Gajova 11, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102834672/2019 zo dňa 10.12.2019 , jednohlasne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102834672/2019 zo dňa 10.12.2019 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Súd žalobu v časti týkajúcej sa rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/018531/2019-77 zo dňa 07.11.2019 o d m i e t a.
Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I. Administratívne konanie
1. Daňový úrad Bratislava (správca dane) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej kontroly (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie január - december 2007, január - december 2008, január
- december 2009 a január 2010, marec - december 2010, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 91024405/5/1113356/2013/Sia zo dňa 22.03.2013.
2. Protokol bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole žalobcovi doručený dňa 02.04.2013. Nasledujúci deň po doručení protokolu začal správca dane vyrubovacie konanie, po ukončení ktorého vydal rozhodnutie č. 9104405/5/4408195/2013/Sia zo dňa 30.09.2013, ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie december 2007 rozdiel DPH v sume 17.147,58 eur.
3. Žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím č. 1100302/1/604102/2013/1042 zo dňa 16.12.2013, doručeným žalobcovi dňa 22.01.2014, odvolaniu žalobcu nevyhovel a potvrdil ( resp. nížil rozdiel DPH iba o 3,31 eur) vyrubovacie rozhodnutie správcu dane.
4. Proti pôvodnému rozhodnutiu žalovaného, podal žalobca správnu žalobu o preskúmanie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 2S/56/2014-74 zo dňa 30.09.2015 rozhodol, že pôvodné rozhodnutie žalovaného v spojení s vyrubovacím rozhodnutím správcu dane zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Sžf/48/2016 právoplatným dňa 19.07.2019 zmenil Rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, že žalobu žalobcu zamietol.
6. Správca dane vydal rozhodnutie č. 100560045/2019 zo dňa 05.03.2019 (doručené žalobcovi dňa 13.03.2019), ktorým žalobcovi vyrubil úrok z omeškania v sume 7.709,20 eurza nezaplatenie DPH vyrubenej vyrubovacím rozhodnutím správcu dane (opísané v ods. 2 odôvodnenia rozsudku).
7. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101839622/2019 zo dňa 31.07.2019, vyhovel odvolaniu a zrušil rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.
8. Ministerstvo financií Slovenskej republiky ( ďalej aj ako „MFSR“ ) z vlastného podnetu mimo odvolacieho vydalo rozhodnutie č. MF/018531/2019-77 zo dňa 07.11.2019, ktorým rozhodnutie žalovaného o zrušení úroku zrušilo a vec vrátilo žalovanému na ďalšie konanie.
9. Žalovaný následne vydal rozhodnutie č. 102834672/2019 zo dňa 10.12.2019 (doručené žalobcovi dňa 12.12.2019), ktorým bolo potvrdené rozhodnutiu správcu dane č. 100560045/2019 zo dňa 05.03.2019 (opísané v ods. 6 odôvodnenia rozsudku).
10. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že po preskúmaní rozhodnutia č. 101839622/2019 zo dňa 31.07.2019 MF SR bolo zistené, že správcom dane vyrubený úrok z omeškania rozhodnutím č. 100560045/2019 zo dňa 05.03.2019 bol v súlade s právnymi predpismi. Ak bolo právoplatne rozhodnuté vo veci samej, odkladný účinok priznaný uznesením Krajského súdu sp. zn. 2S/56/2014-51 zo dňa 16.04.2014 zanikol. Najvyšší súd SR svojím rozsudkom sp. zn. 1 Sžf/48/2016 žalobu zamietol, a preto správca dane úrok z omeškania vyrubil podľa § 156 ods. 2 daňového poriadku aj za dni trvania odkladného účinku. Splatnosť rozdielu dane nastala dňa 06.02.2014, od uvedeného dátumu až do dňa vykonania kompenzácie správca dane vyrubil úrok z omeškania podľa § 156 ods. 2 daňového poriadku, t. j. aj za dni trvania odkladného účinku.
11. Poukazujúc na znenie § 156 ods. 2 daňového poriadku žalovaný vysvetlil, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 07.02.2014 predstavovala 0.25 %. Vzhľadom k tomu, že štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahol 15 %, pri výpočte sa použila ročná úroková sadzba 15 %. Výpočet úroku z omeškania:
Dlžná suma Deň splatnosti dane Deň platby Počet dní omeškania Úrok z omeškania 13 466,81 eura 06.02.2014 01.12.2017 1 394 7 709,287 eura
12. V zmysle daňového poriadku bol správca dane povinný vyrubiť podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku úrok z omeškania rozhodnutím č. 100560045/2019 zo dňa 05.03.2019 v sume 7 709,20 eura za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej správcom dane rozhodnutím č. 9104405/5/4408195/2013/Sia zo dňa 30.09.2013 za zdaňovacie obdobie december 2007 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške.
II. Žaloba
13. Žalobou súdu elektronicky doručenou dňa 12.02.2020 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102834672/2019 zo dňa 10.12.2019. Žalobca správnou žalobou žiadal preskúmať aj rozhodnutie MFSR“ č. MF/018531/2019-77 zo dňa 07.11.2019. Obe rozhodnutia považoval žalobca za nezákonné a žiadal ich zrušiť.
14. Žalobca namietal, že pred vydaním rozhodnutia správcu dane o vyrubení úroku z omeškania nebol nijako upovedomený správcom dane o začatí konania o vyrubení úroku z omeškania, nebola mu daná možnosť sa vyjadriť k podkladom pre vydanie rozhodnutia, predložiť dôkazy na svoju obranu, a teda mu nebola poskytnutá žiadna možnosť využívať svoje procesné práva a brániť svoje subjektívne práva a záujmy v rámci daňového konania pred vydaním rozhodnutia správcu dane o vyrubení úroku z omeškania, pričom napadnutým rozhodnutím, žalovaný ako aj rozhodnutie MFSR takéto konanie správcu dane aprobovalo. Uvedenú námietku žalobca uviedol aj v svojom odvolaní proti rozhodnutiu
správcu dane o vyrubení úroku z omeškania, pričom žalovaný a ani MFSR sa s touto námietkou nijako nevysporiadali. Uvedené podľa žalobcu spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného aj rozhodnutia MFSR.
15. Žalobca spochybnil, či mal správca dane dostatok podkladov pre vydanie rozhodnutia. Predmetný daňový administratívny spis, na ktorý sa správca dane v rozhodnutí odvolával sa nachádzal Krajského súdu v Bratislave. Potom nie je zrejmé, akých podkladov potom správca dane reálne vychádzal. Takýto postup predstavuje vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávnosť jeho rozhodnutia, pričom žalovaný a ani MFSR sa tejto námietke žalobcu nijako nevenovali, čím žalovaný porušil povinnosť riadne odôvodňovať rozhodnutia orgánov verejnej správy.
16. Žalobca namietal, že žalovaný nesprávne vyhodnotil právne účinky uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/56/2014-52 zo dňa 16.04.2014, ktorým súd odložil vykonateľnosť vyrubovacieho rozhodnutia správcu dane (t.j. priznal odkladný účinok správnej žaloby v zmysle § 250c ods. 1 OSP a to až do právoplatného skončenia správneho súdneho konania ), vo vzťahu k výpočtu sankčného úroku z omeškania. Tým, že správnej žalobe bol priznaný odkladný účinok Krajským súdom v Bratislave až do právoplatného skončenia správneho súdneho konania, do jeho právoplatného skončenia nebol žalobca povinný zaplatiť správcovi dane vyrubený rozdiel DPH, čo znamená, že splatnosť daňového dlhu bola posunutá až do právoplatného skončenia správneho súdneho konania. Žalobca nesúhlasil s tvrdením, že sa dostal do omeškania so zaplatením daňového nedoplatku, keď táto povinnosť vznikla až právoplatným skončením správneho súdneho konania. Ide výklad v neprospech žalobcu, čo je ústavne neprípustné ako aj v rozpore so zásadami správneho konania (v pochybnostiach v prospech páchateľa a zákaz analógie v neprospech obvineného). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd”. (II. ÚS 148/06-33), za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorý môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade pochybností sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie - in dubio mitius“. (I. ÚS 241/07). „Podstatou odvolacej námietky žalovaného bolo posúdenie účinkov uznesenia Krajského súdu v Bratislave, ktorým odložil vykonateľnosť rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, a to v časti, týkajúcej sa žalobcu, vydaného podľa § 250c vety druhej OSP. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súdom povolený odkladný účinok žaloby podanej na súde vzťahuje na právny stav založený napadnutým správnym rozhodnutím so všetkými právnymi konzekvenciami, a nie teda iba na exekučnú vykonateľnosť. Je zrejmé, že s pojmom „vykonateľnosti“ len ako „exekučnej vykonateľnosti“ správneho rozhodnutia v správnom súdnictve si vystačiť nemožno. Ochrana len v tomto rozsahu poskytovaná súdom by bola príliš úzka.
17. Žalobca namietal, že správca dane vyrubil sankčný úrok z omeškania napriek tomu, že mu to § 156 ods. 8 písm. a) daňového poriadku nedovoľoval, nakoľko uplynulo viac ako 5 rokov od uloženia povinnosti zaplatiť vyrubený rozdiel DPH. Povinnosť zaplatiť vyrubený rozdiel DPH vzniká dňom vydania vyrubovacieho rozhodnutia správcu dane (t.j. 30.09.2013 ) a nie dňom uplynutia paričnej lehoty na jej „dobrovoľné“ zaplatenie (t.j. v tomto prípade do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti Vyrubovacieho rozhodnutia Správcu dane - viď výrok tohto rozhodnutia). Povinnosť zaplatiť vyrubenú daň vzniká už dňom vydania rozhodnutia, a nie márnym uplynutím paričnej lehoty na jej „dobrovoľnú“ úhradu ( tzn., že povinnosť trvá, len nie je spojená s možnosťou jej vymoženia prostredníctvom daňovej exekúcie ). Správca dane a žalovaný (ako aj MFSR) nesprávne právne aplikovali § 156 ods. 8 písm. a) daňového poriadku. Aplikovali výklad, ktorý viac zasahuje do základných práv žalobcu, keď pojem „povinnosť zaplatiť daň“ stotožnili s pojmom „uplynutie paričnej lehoty na dobrovoľnú úhradu povinnosti“. Takýto výklad právnych predpisov je opäť v rozpore s ústavnou povinnosťou vykladať právne predpisy v súlade s vyššie uvedenou zásadou „ v pochybnostiach miernejšie“ ako aj so zásadou zákazu výkladu právnych predpisov a ich analógie v neprospech obvineného.
III. Vyjadrenie žalovaného
18. Podaním elektronicky doručeným súdu dňa 05.06.2020 sa žalovaný vyjadril k žalobe, zotrval na svojom doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť.
19. Uviedol, že priznaním odkladného účinku sa pozastavia všetky účinky napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy, pričom napadnuté rozhodnutie nebude môcť byť podkladom pre vydanie nadväzujúcich rozhodnutí. Odkladný účinok zanikne právoplatnosťou rozhodnutia správneho súdu vo veci samej. Správca dane na základe tejto skutočnosti vyrubil žalobcovi úrok z omeškania z rozdielu DPH vyplývajúceho z rozhodnutia č. 9104405/54408195/2013/Sia zo dňa 30.09.2013 za zdaňovacie obdobie december 2007 zo sumy 13 466,81 (suma 3 677,45 bola uhradená v lehote splatnosti) do dňa 01.12.2017, t. j. do dňa použitia nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie jún 2017. O použití nadmerného odpočtu bolo žalobcovi zaslané oznámenie č. 102525882/2017 zo dňa 06.12.2017, doručené dňa 13.12.2017.
20. Ďalej žalovaný uviedol, že žalovaný vydal rozhodnutie č. 101839622/2019 zo dňa 31.07.2019, ktorým zrušil rozhodnutie správcu dane č. 100560045/2019 zo dňa 05.03.2019 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie na základe odkladného účinku priznaného Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 2S/56/2014-52 zo dňa 16.04.2014.
21. Po preskúmaní rozhodnutia žalovaného č. 101839622/2019 zo dňa 31.07.2019 Ministerstvom financií SR bolo zistené, že správcom dane vyrubený úrok z omeškania rozhodnutím č. 100560045/2019 zo dňa 05.03.2019 je v zmysle právnych platných predpisov. Ak bolo právoplatne rozhodnuté vo veci samej, odkladný účinok priznaný uznesením Krajského súdu sp. zn. 2S/56/2014-52 zo dňa 16.04.2014 zanikol. Najvyšší súd SR svojím rozsudkom sp. zn. 1Sžf/48/2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.07.2017, žalobu zamietol, a preto správca dane úrok z omeškania sa vyrubil podľa § 156 ods. 2 zákona č. 563//2009 o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) aj za dni trvania odkladného účinku. Splatnosť rozdielu dane nastala dňa 06.02.2014, od uvedeného dátumu až do dňa vykonania kompenzácie správca dane vyrubil úrok z omeškania podľa § 156 ods. 2 daňového poriadku, t. j. aj za dni trvania odkladného účinku. Správca dane postupoval v súlade s § 156 daňového poriadku, keď vyrubil úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti až do dňa platby, nakoľko § 156 daňového poriadku neobsahuje právnu úpravu nevyrubenia úroku.
22. V tomto prípade splatnosť dane nastala dňa 06.02.2014, t. j. päť rokov od konca roka 2014 je 31.12.2019 a správca dane rozhodnutím č. 100560045/2019 zo dňa 05.03.2019 vyrubil úrok z omeškania v sume 7 709,20 eura za nezaplatenie DPH vyrubenej správcom dane rozhodnutím č. 9104405/5/4408195/2013/2013/Sia zo dňa 30.09.2013 za zdaňovacie obdobie december 2007 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške.
23. K namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu žalovaný uviedol, že zásada objektívnej pravdy nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia žalobcu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných odvolávajúcim sa. Nie je povinnosťou správcu dane pomáhať žalobcovi uniesť dôkazné bremeno tým, že sa bude z vlastnej iniciatívy snažiť vyhľadávať dôkazné prostriedky svedčiace v prospech žalobcu. Preto je na správcovi dane a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní.
IV. Relevantné právne predpisy
24. Podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani
25. Podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane
26. Podľa § 156 ods. 2 daňového poriadku správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15 %. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Ak nebol úrok z omeškania správcom dane vyrubený právoplatným rozhodnutím do vyhlásenia konkurzu, do začatia reštrukturalizačného konania alebo do rozhodujúceho dňa, správca dane vypočíta úrok z omeškania za obdobie do vyhlásenia konkurzu, do začatia reštrukturalizačného konania alebo do rozhodujúceho dňa; takto vypočítaný úrok z omeškania sa považuje za vyrubený dňom predchádzajúcim vyhláseniu konkurzu, začatiu reštrukturalizačného konania alebo dňom predchádzajúcim rozhodujúcemu dňu. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.
27. Podľa § 156 ods. 8 písm. a) daňového poriadku úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane.
28. Podľa § 246d O.s.p. ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú. Obdobne to platí o lehotách pre zánik práva vo veciach daní, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest a vyšších územných celkov.
29. Podľa § 71 ods. 1 SSP ak osobitný predpis upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty (ďalej len „správny delikt“) určuje lehoty na zánik zodpovednosti, prípadne na výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tohto zákona neplynú. Obdobne to platí o lehotách na zánik práva vo veciach daní, cla, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, rozpočtu Európskej únie, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov.
30. Podľa § 250c ods. 1 O.s.p. žaloba nemá odkladný účinok na vykonateľnosť rozhodnutia správneho orgánu, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo iné. Na žiadosť účastníka môže predseda senátu uznesením vykonateľnosť rozhodnutia odložiť, ak by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozila závažná ujma. Ak predseda senátu nevyhovie žiadosti, upovedomí o tom účastníka.
31. Podľa § 491 ods. 1 SSP ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
32. Podľa § 492 ods. 2 SSP Odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.
V. Posúdenie veci správnym súdom
33. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
34. Podľa § 6 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
35. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobu sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
36. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
37. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou jeho postupu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré mal zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.
38. Predmetom preskúmania zákonnosti správnym súdom bolo rozhodnutie žalovaného č. 102834672/2019 zo dňa 10.12.2019, ktorým bolo potvrdené vyrubovacie rozhodnutie správcu dane č. 100560045/2019 zo dňa 05.03.2019, ktorým bol žalobcovi vyrubený úrok z omeškania v sume 7.709,20 eur za nezaplatenie DPH vyrubenej rozhodnutím správcu dane č. 9104405/5/4408195/2013/Sia zo dňa 30.09.2013.
39. Úrok z omeškania bol žalobcovi vyrubený zo sumy 13.466,81 eur za obdobie od 06.02.2014 do 01.12.2017 (1 394 dní omeškania) vo výške 7.709,287 eur. Na vysvetlenie: Sumu 13.466,81 eur žalovaný určil odpočítaním sumy 3.677,45 eur, ktorú podľa žalovaného uhradil žalobca v lehote splatnosti a odpočítaním sumy 3,31 eur, o ktorú žalovaný znížil rozhodnutím č. 1100302/1/604102/2013/1042 zo dňa 16.12.2013 vyrubovacie rozhodnutie správcu dane č. 9104405/5/4408195/2013/Sia zo dňa 30.09.2013, ktorým bol určený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie december 2007 v sume 17.147,58 eur. Dátum 15.02.2014 je pätnástym dňom po právoplatnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/604102/2013/1042 zo dňa 16.12.2013 (doručené žalobcovi dňa 22.01.2014) a dátum 01.12.2017 predstavuje deň úhrady dlžného rozdielu DPH.
40. Pokiaľ daňový subjekt nezaplatí v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane správca dane vyrubí úrok z omeškania. Uvedená skutočnosť a výklad ustanovenia § 156 ods. 1 daňového poriadku medzi účastníkmi nebolo sporným.
41. Žalobca však namietal, že žalovaný vyrubil úrok z omeškania za celé obdobie od vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/604102/2013/1042 zo dňa 16.12.2013 až do 01.12.2017 bez ohľadu na skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 2S/56/2014-52 zo dňa 16.04.2014 vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného odložil, čím žalovaný nesprávne vyhodnotil právne účinky uznesenia vydaného v zmysle § 250c ods. 1 OSP do právoplatného skončenia správneho súdneho konania.
42. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí i vo vyjadrení k správnej žalobe poukazujúc na ustanovenie § 156 ods. 2 daňového poriadku argumentoval, že vo veci samej bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Najvyššieho súdu SR svojím sp. zn. 1 Sžf/48/2016, ktorý žalobu zamietol, a preto odkladný účinok priznaný uznesením krajského súdu sp. zn. 2S/56/2014-51 zo dňa 16.04.2014 zanikol. Pokiaľ správca dane úrok z omeškania vyrubil aj za dni trvania odkladného účinku, celkove od 06.02.2014 do dňa vykonania kompenzácie, teda aj za dni trvania odkladného účinku, konal v súlade s daňovým poriadkom.
43. Hoci nemožno poprieť, že ustanovenie § 156 ods. 1, ods. 2 daňového poriadku nabáda daňový orgán vyrubiť úrok z omeškania z dlžnej sumy v každom prípade, kedy daňový subjekt neuhradil riadne a včas, správny súd by rád pripomenul, že právny poriadok tvorí jednotný celok, má povahu systému, ktorý je ďalej diferencovaný na subsystémy rôznych úrovní (právo súkromné a verejné, právne odvetvia a právne
inštitúty), ktoré v sebe zlučujú prvky podľa rôznych kritérií. Zo systémovej povahy právneho poriadku vyplýva, že jeho jednotlivé súčasti (subsystémy a prvky) vstupujú do určitých funkčných väzieb. Z toho vyplýva prirodzená požiadavka, aby interpret určitého ustanovenia právneho predpisu neobmedzoval svoj rozhľad len na jedno či niekoľko ustanovení, ale aby ho chápal ako súčasť celku (systému), ktoré s ohľadom na princípy jednotnosti a bezrozpornosti právneho poriadku vytvárajú s ostatnými časťami logický, resp. logicky súladný významový celok. Súčasťou systémového chápania právneho poriadku je aj rešpektovanie toho, že rôzne právne predpisy upravujú inštitúty, ktoré sú spoločné celému právnemu poriadku, príp. aspoň niekoľkým jeho odvetviam.
44. Tiež je potrebné zdôrazniť, že pri výklade právnej normy treba vychádzať z toho, že podstatná je aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť (napr. nález ÚS ČR z 04.02.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96). Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi (napr. nález ÚS ČR z 02.11.2009, sp. zn. II. ÚS 2048/2009). Podľa konštantnej judikatúry nemožno orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov (napr. nález ÚS ČR z 07.09.2010, sp. zn. Pl. ÚS 34/09). Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.
45. Správne súdy pri svojej prieskumnej činnosti rozhodujúce spory na základe správnych žalôb dbajú na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb. Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR)“.
46. Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno nechať bez povšimnutia skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 2S/56/2014-52 zo dňa 16.04.2014 odložil vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného č. 9104405/5/4408195/2013/Sia zo dňa 30.09.2013 (v spojení s vyrubovacím rozhodnutím správcu dane č. 9104405/5/4408195/2013/Sia zo dňa 30.09.2013), ktoré žalobca napadol žalobou na súde podanou dňa 17.03.2014. Je treba dodať, že jednotlivé ustanovenia právnych predpisov sú všeobecné súdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky možnej konkurencie viac metodologicky racionálne obhájiteľných interpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá opodstatnene nadobúda prednosť pred ostatnými, t.j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne konformnejšia.
47. Súd bol teda v danom prípade pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia vzhľadom aj na uvedenú špecifickosť povinný dôsledne dbať na princípy právneho štátu a nevykladať príslušné ustanovenia zákonov iba formalisticky, aby tak nedošlo k neprimeranej tvrdosti zákona voči žalobcovi, ktorý podal správnu žalobu rozhodnutia žalovaného daňového orgánu č. 9104405/5/4408195/2013/ Sia zo dňa 30.09.2013 a neuhradil po dobu trvania súdneho konania rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie december 2007 určený uvedeným rozhodnutím, keďže správny súd vyhovel jeho žiadosti a vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia odložil.
48. Inštitút odloženia vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu podľa § 250c ods. 1 O.s.p. umožňoval na žiadosť účastníka uznesením odložiť vykonateľnosť rozhodnutia. Obdobnú právna úpravu pozná aj SSP v § 185, pričom zákonodarca rozšíril dôvod, pre ktoré môže správnej žalobe priznať odkladný účinok (ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom alebo ak napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy má podklad v právne záväznom akte Európskej únie, o ktorého platnosti možno mať vážne pochybnosti, a žalobcovi by inak hrozila vážna a nenapraviteľná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore so záujmom Európskej únie).
49. Zmyslom odloženia vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu bolo zabránenie takej situácie, kedy by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozila žalobcovi závažná ujma. Vydaním uznesenia (právoplatnosťou) o odklade vykonateľnosti boli pozastavené účinky žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, teda nebolo možné trvať na splnenie povinnosti určené takýmto rozhodnutím ani ich splnenie nijako vynucovať.
50. Pokiaľ ide o dĺžku trvania uznesenia o odklade vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu, O.s.p. neobsahoval osobitné ustanovenie, ktoré by ju ustanovovalo. Je však logické, že sa odloženie vykonateľnosti založenej uznesením týkalo celého súdneho konania, teda od právoplatnosti tohto uznesenia po právoplatnosť rozhodnutia súdu vo veci samej.
51. Správny súd poukazuje na to, že zo žiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva, že by nevyhovením administratívnej žalobe nastal právny stav rušiaci od počiatku všetky účinky odloženia vykonateľnosti. Uvedené je mimo rámec právnej úpravy O.s.p. a takto to neupravuje ani SSP, ktorý nadviazal na inštitút odkladu vykonateľnosti podrobnejšou právnou úpravou priznania odkladného účinku správnej žalobe.
52. K takémuto záveru nemožno rozumne dospieť aj z dôvodu, že počas trvania účinkov uznesenia o odklade bolo priznané účastníkovi (žalobcovi) právo neplniť povinnosť určenú žalobou napadnutým rozhodnutím (hoci nebolo vylúčené plnenie dobrovoľné) a počas tohto obdobia nemohol byť ani v omeškaní s plnením určeným rozhodnutím správneho orgánu. Za nesprávny považuje správny súd výklad žalovaného opísaný v ods. 10 až 12 odôvodnenia rozsudku, ktorý vlastne znamenal neprimerané znevýhodnenia (sankciu) pre žalobcu za to, že využil zákonný inštitút, umožňujúci mu požiadať o odklad vykonateľnosti, a tento bol súdom akceptovaný uznesením, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok a ktorého účinok trvá po dobu celého súdneho konania, ktorého dĺžku žalobca (účastníci) nevedia predpokladať a de facto ani priamo ovplyvniť.
53. Správnosť vyššie uvedenej potvrdzuje vyššie spomínaná podrobnejšia úprava možnosti pozastaviť vykonateľnosť rozhodnutia správneho orgánu súdom uvedená v SSP. Podľa § 186 ods. 1, ods. 2 SSP nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho priznaním na základe rozhodnutia správneho súdu pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy a takéto rozhodnutie alebo opatrenie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí orgánov verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy. Odkladný účinok zaniká právoplatnosťou rozhodnutia správneho súdu vo veci samej.
54. Ako už súd uviedol, účelom odklad vykonateľnosti je to, aby správny súd zabránil akýmkoľvek právnym dôsledkom, ktoré vyplývajú z právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu z dôvodov uvedených v § 250c ods. 1 druhá veta O.s.p.. Nepochybne inštitút chrániaci žalobcu (účastníka administratívneho konania) nemôže byť príčinou hrozby väčšej ujmy v podobe platenia sankcie (úrokov z omeškania) za obdobie, kedy účastník neplnil povinnosť určenú rozhodnutím správneho orgánu, ktorého účinnosť bola súdom odložená, a to ani v prípade, kedy žalobca v konaní nebol úspešný a jeho žalobu súdu zamietol.
55. Akceptovaním ústavne nekonformného právneho posúdenia prijatého žalovaným v jeho rozhodnutí považoval správny súd za prejav ústavne neprípustného zákazu denegatio iustitiae zasahujúceho do podstaty za´kladne´ho pra´va žalobcu na su´dnu ochranu a jeho pra´va na spravodlive´ su´dne konanie.
56. Ak by sa účastník administratívneho konania dostal do stavu horšieho (ako keby žalobu nepodal) z dôvodu zvýšenia jeho nákladov (úrokov z omeškania) a pripustila sa jeho (vyššia) ujma z dôvodu uplatňovania legitímneho práva na podanie správnej žaloby a žiadosti o odklad vykonateľnosti, takýto postup by bol v zrejmom rozpore s ústavným právom na súdnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1, ods.
2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane lˇudsky´ch práv a základných slobôd v spojeni´ s článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane lˇudsky´ch pra´v a základných slobôd.
57. Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis, alebo ak sa síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne sa interpretoval alebo ak sa zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery.
58. V prejednávanej veci žalovaný založil svoje rozhodnutie na nesprávnom závere, že správca dane úrok z omeškania vyrubil aj za dni trvania odkladného účinku podľa § 156 ods. 2 daňového poriadku. Z uvedených dôvodov správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto napadnuté rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
59. Uvedený dôvod zrušenia rozhodnutia žalovaného konzumuje aj ďalšie prípadné vady napadnutého rozhodnutia, preto sa ďalšími námietkami žalobcu správny súd zaoberal len okrajovo, pričom ich vyhodnotil ako neopodstatnené, nespôsobilé byť dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného.
60. Pokiaľ žalobca namietal, že pred vydaním rozhodnutia správcu dane o vyrubení úroku z omeškania nebol nijako upovedomený správcom dane o začatí konania o vyrubení úroku z omeškania a nebola mu daná možnosť sa vyjadriť k podkladom pre vydanie rozhodnutia, správny súd poukazuje na to, že rozhodnutie č. 1100302/1/604102/2013/1042 zo dňa 16.12.2013 bolo vydané v odvolacom konaní a všetky podklady pre rozhodnutie boli žalobcovi známe vrátane rozhodnutia MF SR č. MF/018531/2019-77 zo dňa 07.11.2019, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 13.11.2019.
61. Pokiaľ žalobca spochybnil, či mal správca dane dostatok podkladov pre vydanie rozhodnutia, pretože daňový administratívny spis sa nachádzal Krajského súdu v Bratislave, správny súd je toho názoru, že z rozhodnutia správcu dane ani z rozhodnutia žalovaného nevyplýva neznalosť obsahu administratívneho spisu a údaje právne relevantné pre výpočet úroku z omeškania boli v oboch rozhodnutiach uvedené správne.
62. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že správca dane vyrubil sankčný úrok z omeškania napriek tomu, že mu to § 156 ods. 8 písm. a) daňového poriadku nedovoľoval, nakoľko uplynulo viac ako 5 rokov od uloženia povinnosti zaplatiť vyrubený rozdiel DPH. Súd poukazuje na § 246d O.s.p., podľa ktorého lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú. Uvedené zákonné ustanovenie explicitne tento účinok súdneho konania ustanovuje aj pri lehotách pre zánik práva vo veciach daní. Rovnaká právna úprava sa nachádza aj v § 71 ods. 1 SSP, pričom ale súd zdôrazňuje, že v súlade s § 492 ods. 2 SSP, počas účinnosti ktorého bolo ukončené odvolacie konanie pred NS SR, začalo však podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, teda predo dňom nadobudnutia účinnosti SSP, dokončilo sa podľa doterajších predpisov (O.s.p.).
63. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). Žalovaný v ďalšom konaní bude na zistený skutkový stav aj s ohľadom na odôvodnenie tohto rozsudku aplikovať príslušné ustanovenia daňového poriadku a opätovne rozhodne v intenciách právneho názoru vysloveného správnym súdom v tomto rozsudku.
64. Pokiaľ ide o druhý výrok rozsudku správneho súdu, ktorým súd žalobu v časti týkajúcej sa rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/018531/2019-77 zo dňa 07.11.2019 odmietol, urobil tak z dôvodu odstránenia pochybností, či bolo rozhodnuté o celom predmete konania.
65. Žalobca v správnej žalobe MF SR priamo neoznačil ako žalovaného, ale k rozhodnutiu č. MF/018531/2019-77 zo dňa 07.11.2019 vydaným MF SR sa vyjadruje v texte správnej žaloby a
namieta jeho nezákonnosť, pričom toto rozhodnutie uvádza aj v žalobnom návrhu hoci len „v spojení“ s rozhodnutím žalovaného č. 102834672/2019 zo dňa 10.12.2019.
66. Podľa § 181 ods. 1 SSP fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
67. Podľa § 98 ods. 1 písm. d) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak bola podaná oneskorene
68. Z administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie MF SR č. MF/018531/2019-77 zo dňa 07.11.2019 bolo žalobcovi doručené dňa 13.11.2019. Lehota na podanie správnej žaloby žalobcovi márne uplynula dňom 13.01.2020. Žalobca správnu žalobu proti rozhodnutiu MF SR č. MF/018531/2019-77 zo dňa 07.11.2019 podal elektronicky dňa 12.02.2020, teda po lehote ustanovenej § 181 ods. 1 SSP, pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť (§ 181 ods. 4 SSP). Preto správny súd v tejto časti žalobu v súlade s § 98 ods. 1 písm. d) SSP odmietol.
69. Súd dodáva, že z dôvodu hospodárnosti konania správny súd nevyzýval MF SR na vyjadrenie k správnej žalobe a ani ho nepredvolal na pojednávanie, pretože nechcel zaťažovať štátny rozpočet určovaním povinností správnemu orgánu s vedomím, že žaloba proti jeho rozhodnutiu bola podaná oneskorene.
VI. Posúdenie nároku na náhradu trov konania
70. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
71. Podľa § 167 ods. 1 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
72. Podľa § 171 ods. 1 SSP ak účastník konania procesne zavinil odmietnutie žaloby alebo zastavenie konania, správny súd prizná trovy konania ostatným účastníkom konania.
73. Žalobca žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného 1 a stanovisko žalovaného 2. Pokiaľ ide o správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného 1, v tejto časti bol žalobca úspešný. Na druhej strane v časti týkajúcej sa stanoviska žalovaného 2, v ktorej bola žaloba zamietnutá, ako súd vysvetlil v časti VI odôvodnenia rozsudku, odmietnutie žaloby zavinil žalobca.
74. Žalobca mal vo veci len nepatrný neúspech, pričom voči žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR bol žalobca úspešný. Preto sa správny súd priklonil k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
75. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v 30 dní mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).