Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-663-2016.pdf
PDF · 102.6 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/663/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobcu: F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, W. O., XXX XX S. O., t. č. bytom XXX XX X. XXX, zastúpeného Mgr. Henrietou Slavkovskou, advokátkou so sídlom Ľ. Štúra 19, 934 01 Levice, proti žalovanej: M. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. G. XX, XXX XX S. O., o zaplatenie sumy 10.500 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 11C/413/2013-119 zo dňa 10.11.2015 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 4.481,18 eura s príslušenstvom m e n í tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a .
Žalovanej priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.481,18 eura a úroky z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 4481,18 eura od 15.12.2013 do zaplatenia do troch dní od dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobu v časti o zaplatenie 6.000 eur a úrokov z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 6.000 eur od 15.12.2013 do zaplatenia zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V časti o zaplatenie 18,82 eura súd konanie zastavil a vo vzťahu k tomuto výroku rozhodol, že v zastavujúcej časti nepriznal žalovanej náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej súd oprel o ustanovenia § 657, § 653, § 517 ods .2 a § 657 Občianskeho zákonníka, keď vec právne posúdil ako vzťah zo zmluvy o pôžičke. Výroky o trovách konania odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 142 ods. 2 a § 146 ods. 2 prvej vety zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“). Výrok o zastavení časti konania súd oprel o ustanovenie § 96 ods. 1 OSP s tým, že žalobca v časti vzal svoju žalobu späť. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 10.500 eur, ale následne žalobu zmenil a žiadal žalovanú zaviazať na zaplatenie sumy 10.481,18 eura a úroku z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 4.481,18 eura od 15.12.2013 do zaplatenia a vo 5,25 % ročne zo sumy 6.000 eur od 15.12.2013 do zaplatenia; vo zvyšku vzal žalobu späť. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovaná mu nevrátila pôžičku v sume 135.000 Sk, t.j. 4.481,18 eura, ktorú jej poskytol dňa 04.09.2005 a dňa 21.04.2013 v sume 6.000 eur. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalovaný jej žiadne peniaze nepožičal.
2. Súd po vykonanom dokazovaní rozhodol vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu. Žalobca uviedol, že sumu 135.000 Sk požičal žalovanej dňa 04.09.2005 vo večerných hodinách a asi dva - tri dni predtým ho žalovaná požiadala, že potrebuje peniaze aj „na opravu domu a aj všeličo povyplácať“. Tvrdil, že sumu 135.000 Sk jej odovzdal ako pôžičku v kuchyni rodinného domu za prítomnosti I. G.,
ktorá bola v tom čase jeho priateľkou. So žalovanou sa dohodol tak, že keď bude môcť, peniaze mu vráti. Ďalšiu sumu 6.000 eur jej podľa jeho tvrdenia požičal dňa 21.04.2013, pričom sa znovu dohodli tak, že keď bude žalovaná môcť, tak mu túto sumu vráti. Ona reagovala tak, že keď jej tieto peniaze požičia, bude sa on môcť nasťahovať so synom k nej do domu a pomôže mu pri opatere jeho syna; v tom čase totiž so žalovanou spolu chodili, pričom on býval v rodinnom dome. Keď však ten rodinný dom predal, žalovaná mu povedala, že už nie je možné, aby sa k nej nasťahoval. So žalovanou mali vážny vzťah, chodili spolu štyri roky, on za ňou chodieval domov a ona za ním. Potom sa dozvedel, že nadviazala známosť s iným mužom, a preto sa rozhodol od nej peniaze, ktoré jej požičal, pýtať späť. Sumu 6.000 eur požičal žalovanej aj jej ich odovzdal v kuchyni jeho rodinného domu za prítomnosti Eriky Kršiakovej, s ktorou boli už v tom čase rozvedení. Žalobca uviedol, že v roku 2005 podnikal, darilo sa mu, kúpil si dom aj auto a za odpredaj domu dostal zálohu. Mal teda peniaze, aby žalovanej požičal 6.000 eur. Zálohu dostal vo výške 10.000 eur a mal aj ďalšie peniaze, nielen tie, ktoré mu boli poskytnuté ako záloha za odpredaj domu. Žalovaná oproti tomu uvádzala, že žalobca jej nepožičal žiadne peniaze. Uviedla, že od roku 2001 pracuje a opravy domu financovala z úveru od Poštovej banky v roku 2010 a ďalšie opravy v rokoch 2011 a 2012 vykonala z ďalších úverov, poskytnutých Poštovou bankou. Žalobca síce predal dom, nebolo to však kvôli nej, ale kvôli tomu, že mal exekúcie a bol nezamestnaný. Dňa 04.09.2005 v O. ani nebýval. Potvrdila, že mali vážnu známosť od apríla 2009 do konca apríla 2013, kedy sa z Ďura odsťahoval, a počas známosti sa len navštevovali. Zvykla k nemu chodievať aj predtým, keď ešte žil s Erikou Kršiakovou.
3. Súd ďalej zistil, že kúpnou zmluvou zo dňa 05.08.2005 žalobca kúpil rodinný dom súp. č. 318 s pozemkami v kat. úz. W.X., obec S.X., vedený na LV č. XXX. Časť kúpnej ceny 50.000 Sk uhradil žalobca pri podpise kúpnej zmluvy. Zvyšok kúpnej ceny vo výške 510.000 Sk zaviazal sa uhradiť z hypotekárneho úveru poskytnutého ČSOB, a.s. Kúpnou zmluvou zo dňa 11.04.2013 žalobca uvedené nehnuteľnosti predal za kúpnu cenu 30.000 eur. Súd tiež zistil, že žalovaná uzavrela s veriteľom Poštová banka, a.s., zmluvu o úvere dňa 20.06.2012 na sumu úveru 3.00 eur s mesačnou splátkou 74 eur, dňa 22.07.2011 na sumu úveru 2.000 eur s mesačnou splátkou 57,29 eura, dňa 28.02.2012 na sumu úveru 4.050 eur s mesačnou splátkou 94 eura a dňa 24.11.2010 na sumu úveru 1.500 eur s mesačnou splátkou 42 eur. Zo spisu zn. 12C/136/2009 súd zistil, že žalobca bol od 31.05.2008 ženatý s I. G. a ich manželstvo bolo právoplatne rozvedené dňa 07.09.2009. Aj žalovaná bola vydatá za Milana Bobočeka a jej manželstvo bolo rozvedené rozsudkom súdu právoplatne dňa 09.01.2006. Svedkyňa I. G. vypovedala, že so žalobcom začali bývať spolu v rodinnom dome žalobcu vo S.X. od augusta 2005, potom sa v r. 2009 rozviedli. Vypovedala, že žalovaná žiadala žalobcu z titulu finančných problémov o pôžičku, pričom dňa 04.09.2005 jej žalobca požičal 135.000 Sk, ktoré si prevzala u nich v kuchyni v dome žalobcu večer, keď išla z roboty; on vtedy podnikal a peniaze mal, z toho časť mal doma a časť vybral deň predtým zo Slovenskej sporiteľne. Dátum si pamätala podľa toho, že na ďalší deň išla jej dcéra do škôlky. Dohoda o vrátení peňazí bola taká, že keď bude mať peniaze, tak ich žalobcovi vráti. Svedkyňa uviedla, že bola prítomná ešte pri jednej pôžičke dňa 21.04.2013, kedy si bola u žalobcu v jeho dome po veci, ktoré jej tam zostali, čo bolo v čase, kedy bol dom už predaný a žalobca ho potreboval vypratať. Vypovedala, že žalovaný požičal peniaze v kuchyni toho rodinného domu a ona bola vo vedľajšej miestnosti, pričom vedela o tom, že požičiava peniaze žalovanej, lebo sa pozerala okienko na dverách, ktoré viedli z tej izby do kuchyne. Už predtým boli tie peniaze pripravené, bolo to 6.000 eur, no žalovaná ju nevidela. Ohľadom času vrátenia tejto druhej sumy nemala žiadnu vedomosť.
4. Žalobca vyzval žalovanú na vrátenie požičaných peňazí písomnou výzvou, doručenou jej dňa 13.12.2013, čo vyplýva z potvrdenia dodacej pošty. Žalovaná súdu predložila potvrdenie Materskej školy vo Veľkom Ďure zo dňa 24.10.2014, podľa ktorého mal. V. G., nar. XX.XX.XXXX, bola prijatá do materskej školy dňa 02.09.2008 a predčasne ukončila dochádzku pre zmenu bydliska 01.10.2009. I. G. na výzvu súdu písomne oznámila, že jej dcéra V. začala navštevovať Materskú školu v Trnávke, avšak oficiálne tam nebola vedená. Materská škola v Trnávke to však nepotvrdila, lebo v archíve nenašla ani prihlášku, ani meno dieťaťa. Svedok M. G. vo svojej výpovedi uviedol, že žalobca a žalovaná chodili spolu a od žalobcu vie, že jej požičiaval peniaze. Nebol však prítomný pri odovzdávaní peňazí. Svedok osobne počul, keď v lete 2006 pri oprave domu žalobcu žalovaná za ním prišla s požiadavkou o pôžičku peňazí.
5. Súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 4.481,18 eura (135.000 Sk) považoval za opodstatnenú, pretože žalobca preukázal svedeckou výpoveďou I. G., že v jej prítomnosti žalovanej požičal túto sumu a žalovanú ju od neho prevzala s tým, že peniaze vráti, že keď bude mať peniaze. Svedkyňa si pamätala na dátum pôžičky, keďže jej dcéra nastupovala na druhý deň do predškolského zariadenia. Žalovaná
síce predložila potvrdenie, že do materskej školy v Pukanci dcéra svedkyne nastúpila dňa 02.09.2008, avšak svedkyňa to vysvetlila tak, že dcéra v skutočnosti začala navštevovať Materskú školu v Trnávke, aby sa aklimatizovala medzi deťmi, avšak oficiálne tam nebola vedená. Žalobca dostatočne preukázal, že peniaze mal, a to výpisom z účtu za júl a august, na ktorý mu dňa 04.07.2005 bola pripísaná suma 168.620 Sk. V júli - auguste 2005 uskutočnil výbery v hotovosti: dňa 06.07.2005 v sume 168 000 Sk a dňa 01.08.2005 v sume 20.000 Sk. Dňa 31.08.2005 bola pripísaná na jeho účet suma 28.800 Sk. Žalobca svoje tvrdenie, že dňa 21.04.2013 požičal žalovanej sumu 6.000 eur hodnoverne nepreukázal, a to ani výpoveďou svedkyne I. G.. I keď zmluva o pôžičke nemusí mať písomnú formu, žalobca v konaní mal predložiť taký dôkaz, z ktorého bude uzavretie zmluvy ako aj odovzdanie peňazí dlžníkovi nepochybne vyplývať. Na základe takéhoto hodnotenia súd žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi len sumu 4.481,18 eura a vo zvyšku žalobu zamietol. Zároveň mu priznal aj úroky z omeškania, pretože žalovaná sa dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu dňom 15.12.2013, t.j. dňom nasledujúcim po tom, čo došlo k splatnosti pôžičky, ktorej splatnosť nastala dňa 14.12.2013. Splatnosť dlhu podľa záveru súdu nastala dňom nasledujúcim po doručení výzvy žalobcu žalovanej na vrátenie pôžičky. Pri stanovení výšky úrokov z omeškania súd vychádzal z nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
6. Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť. Uviedla, že opísaný skutkový stav nie je pravdivý, lebo žalovaný aj svedkyňa vypovedali nepravdivo. Peniaze ona požičiavať nepotrebovala, lebo opravy a úpravy domu, ktorý s vtedajším manželom darovali ich dvom neplnoletým dcéram, uskutočňovali spolu a po darovaní domu opravy rieši poručníčka p. Beličáková. Žalovaná ďalej uvádzala, že si vzala na opravy domu aj úvery a tvrdenie žalobcu o pôžičke peňazí je zavádzajúce a nepravdivé. So žalobcom sa zoznámila až na jeseň r. 20005. Je nelogické, aby sa po nejakom krátkom čase žalobca rozhodol požičať jej takú vysokú sumu peňazí. Výbery z účtu žalobca podľa nej nepreukázal, pričom on aj svedkyňa uvádzali rôzne dni výberov, čo znamená, že ich tvrdenia sa nezakladajú na pravde. Žalovaná poukázala aj na nepravdivé tvrdenie svedkyne o nástupe dieťaťa do materskej školy, keď navyše išlo o 1,5 ročné dieťa, ktoré do materskej školy v takom veku nastúpiť nemohlo. Žalobcova finančná situácia nebola dobre preskúmaná. V podanom odvolaní žalovaná namietala aj premlčanie pohľadávky žalobcu podľa § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, lebo odo dňa 04.09.2005 ohľadom sumy 4.481,18 eura ubehlo obdobie dlhšie ako tri roky. Žiadala preto žalobu zamietnuť.
7. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že pri uzavieraní zmluvy o pôžičke 135.000 Sk, t. j. 4.481,18 eura nebol čas plnenia dohodnutý. Pôžička bola preukázaná výpoveďou svedkyne Eriky Kršiakovej a aj podpornými listinnými dôkazmi, faktúrami, vystavenými z jeho živnosti, ako aj výpismi z účtu osvedčujúci jeho príjmy. Doba vrátenia pôžička dohodnutá nebola, a tak podľa § 563 Občianskeho zákonníka je dlžník povinný dlh vrátiť prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal, v tomto prípade išlo o výzvu, ktorú žalovaná prevzala dňa 13.12.2013. Trojročná premlčacia doba začala plynúť dňom 15.12.2013 a žaloba bola podaná na súd v lehote, dňa 29.04.2014, čo znamená, že pohľadávka premlčaná nie je. Vzhľadom na to žalobca navrhol rozsudok súdu potvrdiť.
8. Žalovaná v písomnej reakcii na stanovisko žalobcu uviedla, že si nikdy žiadne peniaze od neho nepožičiavala, ústnu zmluvu o pôžičke neuzatvorila a svedecké výpovede sú klamstvom. Žiadala preto žalobu zamietnuť.
9. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1. júla 2016, ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec v napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c/, § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci rozsudok v napadnutej časti vo veci samej podľa § 388 CSP zmenil a žalobu aj v tejto časti zamietol. Vo veci postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1, 2 prvej vety CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Rozsudok vo výroku o zamietnutí časti žaloby, o zastavení časti konania a v súvisiacom výroku o trovách konania v dôsledku absencie odvolania nadobudol právoplatnosť.
10. Žalobca v tejto veci tvrdil, že dňa 04.09.2005 požičal žalovanej na základe ústnej zmluvy sumu 135.000 Sk, a to bez písomného potvrdenia za prítomnosti svojej vtedajšej družky, neskôr manželky I. G. a v súčasnosti rozvedenej manželky, a uvedenú sumu jej v hotovosti aj odovzdal. Zároveň tvrdil, že sa so žalovanou dohodli na tom, že peniaze mu vráti, keď bude môcť. Žalovaná poprela uzavretie zmluvy o pôžičke ako aj prevzatie peňazí; namietala nepravdivosť tvrdení samotného žalobcu a aj svedkyne G. s tým, že žiadne peniaze od žalobcu nepotrebovala. V odvolacom konaní vzniesla aj námietku premlčania, lebo podľa jej názoru bola žaloba podaná na súd po uplynutí trojročnej premlčacej doby.
11. Odvolací súd posudzujúc odvolanie žalovanej konštatoval, že v podstate namietala nesprávne a neúplné zistenie skutkového stavu, a vzniesla aj námietku premlčania (§ 100 a nasl. Občianskeho zákonníka). V odvolacom konaní bol odvolací súd viazaný dôvodmi odvolania ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní uveril tvrdeniu žalobcu a aj výpovedi svedkyne G. o tom, že došlo k ústnej zmluve o pôžičke a peniaze boli žalovanej odovzdané uvedeného dňa v jeho rodinnom dome bez toho, aby bolo prevzatie peňazí písomne potvrdené. Zároveň súd konštatoval, že žalobca disponoval danou sumou peňazí. V súvislosti so splatnosťou pôžičky vychádzal z ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal, a keďže žalobca žalovanú požiadal o vrátenie až listom doručeným dňa 13.12.2013, žalovaná mu mala peniaze vrátiť dňa 14.12.2013.
12. Na podklade uvedeného odvolací súd dospel k tomu, že súd prvej inštancie správne po právnej stránke nezhodnotil tvrdenie samotného žalobcu o tom, že sa so žalovanou dohodli tak, že peniaze mu vráti, keď bude môcť. S ohľadom na to, čo sám žalobca uvádzal o splatnosti pôžičky, právne posúdenie splatnosti dlhu bolo potrebné posudzovať podľa § 564 Občianskeho zákonníka, ktorý stanovuje, že ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolnosti prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi. Domáhať sa určenia doby plnenia dlhu návrhom na súde môže teda veriteľ vtedy, keď je plnenie výslovne ponechané na vôli dlžníka, ako tomu podľa žalobcu bolo aj v tomto prípade. Ak sa účastníci zmluvy dohodli tak, že čas plnenia sa ponechal na vôľu dlžníka, môže sa splnenie dlhu bezdôvodne odkladať, a v takom prípade toto ustanovenie poskytuje veriteľovi potrebnú právnu ochranu a umožňuje mu podať návrh na súd, aby čas splnenia určil svojím rozhodnutím súd. Pri určovaní času splatnosti pohľadávky súd musí vychádzať z konkrétnych okolností, za ktorých bola zmluva uzavretá, a to aj so zreteľom na dôvody, ktoré viedli k tomu, že čas plnenia bol ponechaný na vôľu dlžníka, na platobnú neschopnosť dlžníka a naliehavosť potreby veriteľa, pričom vec bude treba posúdiť aj z hľadiska jej súladu s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vtedy by šlo o žalobu podľa § 229 CSP na vydanie rozsudku, ktorý nahrádza prejav vôle dlžníka. Súdne rozhodnutie môže obsahovať iba výrok, ktorým sa určuje čas splatnosti pohľadávky a ktoré bude v tomto smere nahrádzať vôľu dlžníka, no bez toho, aby sa v ňom súčasne dlžníkovi uložila aj povinnosť plniť. Preto rozhodnutie vydané v zmysle § 564 Občianskeho zákonníka nemôže byť podkladom pre prípadnú exekúciu. Trojročná premlčacia doba začína plynúť až nasledujúcim dňom po uplynutí času splatnosti pohľadávky, ktorý určil súd (§ 101 Občianskeho zákonníka).
13. K možnému posúdeniu citovaného ustanovenia § 564 Občianskeho zákonníka odvolací súd vyzval obe strany podľa § 382 CSP na vyjadrenie. Totiž aplikácia všeobecne záväzného predpisu, ktorý nebol pri rozhodovaní ešte použitý, je podmienená tým, že odvolací súd dá priestor stranám na vyjadrenie k tejto možnej aplikácii. Zmyslom je, aby nedochádzalo k prekvapivým rozhodnutiam, pričom ide o obdobu uvedenia predbežného právneho posúdenia veci tak, ako je to v prvoinštančnom konaní podľa § 171 alebo § 181 ods. 2 CSP. Žalobca v písomnom vyjadrení zotrval na svojom právnom názore, že čas splnenia nebol dohodnutý a že čas plnenia bol určený dňom 14.12.2013 v dôsledku jeho výzvy doručenej žalovanej dňa 13.12.2013. Podľa žalobcu teda nie je potrebné rozhodovať v zmysle § 564 Občianskeho zákonníka. Žalovaná vo svojom písomnom stanovisku zotrvala na tom, že k žiadnej pôžičke nedošlo, a preto aplikácia ustanovenia § 564 Občianskeho zákonníka nie je dôvodná. Podľa nej je odvolací súd povinný preskúmať správnosť a úplnosť skutkových zistení a právne posúdenie veci. K uvedenému stanovisku žalobcu odvolací súd uvádza, že žalobca si evidentne zmýlil pojmy „ak čas splnenia nie je dohodnutý“ (§ 563 Občianskeho zákonníka) a „ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka“ (§ 564 Občianskeho zákonníka). V tomto prípade totiž sám žalobca tvrdil, že žalovaná mala dlh vrátiť, keď bude môcť, z čoho nesporne vyplýva, že čas plnenia - za predpokladu skutočne poskytnutej pôžičky
- mal byť ponechaný na jej vôli. Ak by sa mal prijať názor žalobcu, že čas plnenia medzi nimi vôbec
nebol dohodnutý, tak to mal tak aj tvrdiť. Jeho prejavy o splatení dlhu však k takémuto záveru vôbec nesmerovali a nutne viedli k právnemu záveru, že čas plnenia bol ponechaný na vôľu žalovanej, lebo pôžičku podľa žalobcu mala vrátiť vtedy, keď bude môcť, t. j. keď sama zváži, že je v situácii spôsobilej pre plnenie záväzku, alebo mohlo ísť aj o prípad, v ktorom splnenie záväzku záviselo od okolnosti, ktorú by mohla ovplyvniť len ona ako dlžníčka. Obdobný záver obsahuje aj judikát publikovaný pod R 68/1969, podľa ktorého „ak bolo dohodnuté, že dlžník zaplatí až bude chcieť alebo môcť (ak bol čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka), veriteľ je povinný prijať plnenia, len čo mu ho dlžník ponúkne. Sám však nemôže, a to ani tým, že by požiadal dlžníka o splnenie dlhu, určiť čas splnenia, môže len navrhnúť, aby ho určil súd“.
14. Za situácie, ktorú ohľadom splatnosti tvrdil sám žalobca, nemohol si splatnosť pohľadávky vyvolať on priamo podľa § 563 Občianskeho zákonníka výzvou k dlžníčke tak, ako to v tomto prípade súd prvej inštancie akceptoval. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu konštatoval, že ak súd na základe dokazovania uveril žalobcovi, že žalovanej poskytol uvedenú pôžičku, potom pri skúmaní splatnosti dlhu pri zistení skutkového stavu o dohode strán, že žalovaná bude plniť, keď bude môcť, prijal súd nesprávny právny názor. Pri závere o existencii platnej zmluvy o pôžičke mal vychádzať z tvrdenia žalobcu o tom, že sa so žalovanou na termíne splatnosti nedohodli, lebo pôžičku mala vrátiť, „keď bude môcť“, čo ho malo následne viesť k záveru, že čas plnenia bol ponechaný na vôli žalovanej. Preto súd nemal akceptovať postup žalobcu, ktorý zaslal žalovanej výzvu opierajúcu sa o ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka, ale mal vychádzať z toho, že žalobca mohol priamo podať žalobu o určenie splatnosti dlhu v súlade s ustanovením § 564 Občianskeho zákonníka. Keďže takúto žalobu nepodal, súd prvej inštancie viazaný žalobným návrhom nemohol ísť nad rámec jeho žaloby a bez ďalšieho mal žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
15. Odvolací súd konštatoval, že rozsudok súdu prvej inštancie so záverom o tom, že žalobca preukázal zmluvu o pôžičke spojenej s odovzdaním peňazí a so splatnosťou dlhu na základe písomnej výzvy žalobcu voči žalovanej, bol vydaný predčasne. Vzhľadom na to, že odvolací súd prijal v súvislosti so splatnosťou dlhu iný právny názor, než aký prijal súd prvej inštancie, nemohol inak, než za splnenia si povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 382 CSP rozsudok v napadnutej časti vo veci samej podľa § 388 CSP zmeniť a žalobu v tejto časti zamietnuť. S ohľadom na takéto posúdenie veci potom odvolací súd nemohol akceptovať námietku premlčania podľa § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, vznesenú žalovanou v podanom odvolaní, lebo podmienky na jej aplikáciu neboli dané. V závere odvolací súd poznamenáva, že v tomto odvolacom konaní, ktoré sa skončilo zamietnutím žaloby, neriešil otázku, či medzi stranami sporu vôbec došlo k uzavretiu platnej zmluvy o pôžičke, a teda v tomto smere neposudzoval správnosť skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. Pri prejave samotného žalobcu o tom, ako sa mali so žalovanou dohodnúť o splatení dlhu, pre dané rozhodnutie odvolacieho súdu stačila právna úvaha o tom, že žalobcom uvádzaný dlh z titulu zmluvy o pôžičke nemohol byť ešte splatný.
16. Keďže s prihliadnutím na celkový výsledok konania bola úplne úspešná v spore žalovaná, odvolací súd podľa § 396 ods. 1,2, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP rozhodol, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania, o výške ktorých podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).