Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5CoPr-2-2017.pdf
PDF · 112.56 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoPr/2/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v antidiskriminačnom spore žalobkyne: Z.. M. M., R.., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. 8, X., zastúpenej: Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, Laurinská 18, Bratislava proti žalovanému: Prešovská univerzita v Prešove, so sídlom v Prešove, ul. 17.novembra č. 15, IČO: 17 070 775 (Fakulta manažmentu so sídlom Konštantínova 16, Prešov) zast. JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom Prešov, Sládkovičova 8, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 7Cpr/2/2014-231 zo dňa 13.10.2016 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o trovách konania.
Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 1, § 2 ods. 2, § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, § 11 ods. 1, ods. 2 zákona č. 365/2004Z.z. Výrok o trovách konania ustanovením § 257 CSP.
3. Vychádzal zo zistenia, že medzi žalobkyňou a žalovanou existoval v rozhodnom období pracovnoprávny vzťah. Dňa 27.09.2012 sa žalobkyňa zúčastnila výberového konania, ktoré bolo vypísané na obsadenie dvoch miest odborných asistentov pre výučbu ekonomických disciplín u žalovaného. Namietala, že spolu s kolegyňou Z.. J. F., R.., kde boli ako tzv. interné uchádzačky, boli neúspešné proti tzv. externým uchádzačom Z.. E. a Z.. J., pričom žalobkyňa mala za to, že žalovaná pri prijímaní uchádzačov o zamestnanie porušila viaceré povinnosti, ktoré jej vyplývajú z platného právneho poriadku Slovenskej republiky. V prvom rade žalobkyňa konštatovala, že diskriminovaná mala byť žalovanou z dôvodu tzv. iného postavenia. Na tomto mieste súd poukázal na skutočnosť, že práve vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa bola tzv. internou uchádzačkou, použijúc túto terminológiu, teda zamestnankyňou žalovaného, sa mu javilo práve určitým spôsobom zvýhodnenie tohto uchádzača, nakoľko sa zúčastňuje výberového konania z tzv. interného prostredia. Je nesporné, že práve potenciálne kolegiálne vzťahy medzi členmi výberovej komisie a žalobkyňou by mohli skôr evokovať zvýhodnenie žalobkyne ako uchádzačky vo výberovom konaní, čo je v rozpore s tým, čo vo svojej žalobe tvrdila žalobkyňa. Výpoveďami svedkov bolo nepochybne preukázané, že výberové konanie prebehlo štandardným spôsobom v súlade so zásadami výberového konania, ktoré boli známe všetkým účastníkom konania pred predmetným výberovým konaním. Námietka žalobkyne vo vzťahu k
pochybnosti o splnení požiadavky minimálnej 3-ročnej pedagogickej praxe na vysokej škole a náležitej publikačnej a vedeckovýskumnej činnosti v odbore u tzv. externých uchádzačov, ktorí boli úspešní v predmetnom výberovom konaní neobstojí v tom zmysle, že ako dĺžka pedagogickej praxe, tak náležitá publikačná činnosť, neboli rozhodujúcimi kritériami pri zhodnocovaní kvality jednotlivých uchádzačov, čo bolo podporené aj svedeckými výpoveďami svedkov prof. Z.. N. T., R.., dekana fakulty, svedkom Dr. J. A., CSc. a svedkom doc. X.. Všetci vypočutí svedkovia uviedli, že pri hodnotení jednotlivých uchádzačov hlasovali podľa svojho vedomia, svedomia, tajne, pričom sa snažili vychádzať z tzv. objektívnych kritérií a požiadaviek, ktoré boli vytýčené pred vypísaným výberovým konaním. Súd prvej inštancie nevzhliadol ako rozpor so zásadami výberového konania to, že tzv. interní uchádzači, t. j. žalobkyňa spolu so svojou kolegyňou, mali predložiť diplomové práce ako to vyplynulo zo zápisnice č. 4/2012 zo zasadnutia rozšíreného kolégia dekana Fakulty manažmentu PÚ v Prešove konaného dňa 12.06.2012, kde dekan vystúpil s informáciou, že voči každému uchádzačovi spomedzi učiteľov fakulty sa pri nadchádzajúcom výberovom konaní bude prihliadať na splnenie 6 bodov podľa podpísanej dohody. Je pochopiteľné, že žalovaná ako zamestnávateľ a zároveň organizátor predmetného výberového konania vo vzťahu k svojim zamestnancom, ktorí sa tohto výberového konania zúčastnili, mohla týmto spôsobom požadovať od svojich zamestnancov takúto informáciu tak ako napr. nemohla vo vzťahu k tzv. externým uchádzačom požadovať predloženie diplomových prác, keďže títo externí uchádzači u žalovanej doposiaľ nepôsobili. Vzhľadom na svedecké výpovede členov výberovej komisie, najmä dekana, prodekana, vo vzťahu k ekonomickému postaveniu fakulty, ako to namietala žalobkyňa, že fakulta mala ekonomické problémy, tieto tvrdenia boli vyvrátené svedeckými výpoveďami, nakoľko dekan fakulty uviedol, že fakulta sa dravo vyvíja, čo odôvodnil aj viac ako 4- násobným zvýšením počtu zamestnancov od vzniku fakulty. Čo sa týka prítomnosti všetkých 7 členov výberovej komisie počas osobného pohovoru, ako namietala žalobkyňa, že v miestnosti bolo prítomných 6 členov komisie, teda absentoval doc. Kireta, je potrebné poukázať na jeho svedeckú výpoveď, v ktorej uviedol, že nevylučuje, že mohol na chvíľu dočasne opustiť miestnosť, v ktorej prebiehalo výberového konanie, či už z dôvodu telefonátu alebo pod., avšak hlasoval o každom z uchádzačov podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Žalobkyňa vo svojej žalobe taktiež uvádzala, že vedúci katedry doc. Z.. N. X., R.. jej mal telefonicky po uskutočnení výberového konania uviesť, že nevie kde nastala chyba a zároveň mal konštatovať, že po tom, čo sa skončilo výberové konanie, dekan fakulty mal mať zhruba hodinový predslov pred komisiou, aby komisia prijala tzv. externých uchádzačov, že je to jeho záujem. Svedok doc. X. jednoznačne poprel, že by takýto telefonát so žalobkyňou uskutočnil. Rovnako všetci svedkovia, ktorí boli vypočutí na jednotlivých pojednávaniach uviedli, že príhovor dekana vo vzťahu k zvýhodneniu tzv. externých uchádzačov vo výberovom konaní v žiadnom prípade uskutočnený nebol. Potrebné je taktiež uviesť fakt, že výberová komisia bola kreovaná rektorom vysokej školy, nie dekanom fakulty, pričom všetci štyria uchádzači sa zúčastnili výberového konania preto, že splnili podmienky tohto výberového konania, a preto boli na toto predmetné výberové konanie aj pozvaní. Súd konštatoval, že aj napriek subjektívnemu pocitu žalobkyne, že bola vo výberovom konaní diskriminovaná, nedospel k rovnakým záverom aj s ohľadom na skutočnosť, že ani z predložených listinných dôkazov, ale najmä zo svedeckých výpovedí nevyplynulo, že by žalovaná akýmkoľvek spôsobom žalobkyňu diskriminovala.
4. V zmysle § 11 ods. 2 ADZ, je žalovaná povinná preukázať, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, avšak v danom prípade mal súd za to, že žalobkyňa sa podaním tejto žaloby domáhala nielen preukázania jej diskriminácie, ale sa snaží o nahradenie rozhodnutia jednotlivých členov výberovej komisie. Súd konštatoval, že je možné, že v predmetnom výberovom konaní neboli podľa názoru žalobkyne vybratí najlepší uchádzači, avšak to samo o sebe ešte nezakladá diskriminačné správanie zo strany žalovanej. Žalovaná prostredníctvom výpovedí svojich zamestnancov jednoznačne preukázala, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Na pojednávaniach svedeckými výpoveďami boli tvrdenia žalobkyne postupne vyvrátené. Diskrimináciou môžeme chápať také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom inak než s iným človekom na základe jeho odlišností, pričom rozhodovanie o tom, či došlo alebo nedošlo ku diskriminácii, sa uskutočňuje na základe toho, či existuje príčinná súvislosť medzi znevýhodnením a použitím kritéria pre rozlišovanie. Zvlášť pracovnú diskrimináciu možno považovať za porušenie základných ľudských práv.
5. V predmetnej veci však z obsahu spisu nevyplynulo také konanie žalovanej, ktoré by zakladalo dôvodnosť vzniku diskriminačného správania vo vzťahu k žalobkyni. Je logické, že nahliadajúc na priebeh výberového konania optikou žalobkyne, by nastala paradoxne situácia, že tzv. externí uchádzači
by nikdy nemali šancu byť úspešní vo výberovom konaní oproti tzv. interným uchádzačom, ktorí majú prax, prípadne skúsenosti na pracovisku, kde takéto výberové konanie prebieha. Tak ako má žalovaná strana preukázať, že nediskriminovala, taktiež časť dôkazného bremena spočíva v tomto konaní na žalobkyni s tým, že by mala preukázať, že sa s ňou nezaobchádzalo rovnako. Konštatácia žalobkyne, že pre zachovanie rovnakého zaobchádzania by pritom stačilo požadovať ako ekvivalent už spomínaným 6 bodov uvedených v zápisnici č. 4/2012 zo zasadnutia rozšíreného kolégia dekana Fakulty manažmentu Prešovskej univerzity v Prešove od tzv. externých uchádzačov predložiť napr. pracovný posudok od ich dovtedajšieho zamestnávateľa, v ktorom by boli zohľadnené sformulované požiadavky neobstojí, nakoľko je to žalovaná, ktorá má právo upraviť zásady výberového konania a podmienky pre jednotlivých uchádzačov na účasť v tomto výberovom konaní podľa potrieb fakulty, zvlášť v situácii, keď žiadne zo spomínaných kritérií takpovediac nevytŕča nad ostatnými požadovanými kritériami pre účasť uchádzačov vo výberovom konaní.
6. Z ohľadom na vyššie uvedené je preto tvrdenie žalobkyne, že dvaja externí uchádzači neboli vo výberovom konaní úspešní na základe ich kvalít, schopností alebo kvalifikácie, ale na základe toho, čo bolo pre žalovanú výhodnejšie z dôvodu väčšieho rozsahu práv a nárokov interných uchádzačov, je ničím nepodložené. Rovnako tvrdenie, že žalovaná mlčala, a teda že nepreukázala, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania a nepreukázala, že výberové konanie prebehlo objektívne a zákonným spôsobom, v ktorom jednotliví uchádzači boli hodnotení na základe nediskriminačných kritérií, bolo vyvrátené najmä už spomínanými svedeckými výpoveďami 6 zo 7 členov výberovej komisie. Súd konštatoval, že nesporne existuje celospoločenský záujem na eliminácii odstraňovania všetkých foriem diskriminácie, zvlášť vyskytujúcich sa v pracovnej oblasti, avšak v danom prípade neúspech žalobkyne vo výberovom konaní nemožno automaticky stotožňovať s diskrimináciou žalovanej, navyše v situácii, keď žalovaná všetkými dostupnými dôkaznými prostriedkami deklarovala, že nediskriminovala. V opačnom prípade by bolo možné výsledky akéhokoľvek, nielen predmetného, výberového konania spochybňovať tým, že akákoľvek výberová komisia diskriminovala jednotlivého uchádzača z dôvodu jeho neúspešnosti vo výberovom konaní. Nakoľko subjektívny pocit nespravodlivosti sa prirodzene musí dostaviť viac menej u každého z potenciálnych uchádzačov v akomkoľvek výberovom konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
7. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe strany.
8. Žalobkyňa podala odvolanie proti celému rozsudku a namietala, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 365 ods. 1 písm. f/ CSP), že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Mala za to, že súd prvej inštancie sa dominantne orientoval na dôkazy svedčiace v prospech univerzity a opomínal skutočnosti argumentované žalobkyňou, v dôsledku čoho vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa viackrát ako diskriminačný dôvod uviedla, že bola znevýhodnená kvôli tomu, že bola internou uchádzačkou a na výberovom konaní neuspela pre to, lebo škola chcela ušetriť finančné prostriedky a tak prijala externých uchádzačov. Súd prvej inštancie sa nevyporiadal s jej popísanou dôkaznou črtou prejednávaného prípadu a nezaujal k nej žiadne hodnotiace stanovisko, čím následne dospel k nesprávnym skutkovým zistenia. Ďalej sa súd prvej inštancie podľa tvrdenia žalobkyne nevyporiadal s odlišnosťami výpovedí členov výberovej komisie vo vzťahu k týmto dodatočným požiadavkám na interných uchádzačov vo vzťahu ku výverovému konaniu. K porušeniu práva na spravodlivý proces poukázala na celkovú dĺžku konania, zmeny zákonného sudcu, ako aj to, že na pojednávaní dňa 04.05.2015 jej bola doručená zápisnica č. 4/2012, bolo to pred výsluchom dekana fakulty, kde ona nemala možnosť oboznámiť sa s jej obšírnym obsahom a efektívne konfrontovať s jej obsahom vypočutého svedka. Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Žalovaný podal odvolanie proti výroku o trovách konania. Mal za to, že rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné, lebo absentuje konkretizácia dôvodov hodných osobitného zreteľa a tiež zdôvodnenie prečo, resp. v čom sú tieto dôvody výnimočné (§ 257 CSP). Súčasne zastáva názor, že na prejdnávaný spor bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 255 ods. 1 CSP.
10. Na odvolanie žalobkyne kontra argumentačne reagoval žalovaný. Obsah tejto reakcie však nebolo potrebné premietnuť do odôvodnenia tohto rozhodnutia, pretože tá sama osebe nemohla spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci, a na ktorú už žalovaná navyše ani nereagovala. 11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( § 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 15.02.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a odvolanie žalovaného dôvodné je.
12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
14. Žalobkyňa tvrdí, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“ následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
15. Žalobkyňa ďalej tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).
16. Odvolací súd má po oboznámení sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, odôvodnením napadnutého rozhodnutia za to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na starne jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Súd prvej inštancie na každý významný argument strany konania učinený pred ním rozumným a primeraným spôsobom vo svojom rozhodnutí reagoval. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie v merite veci a na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza nasledovné.
17. V prípade posudzovania, či v konkrétnom prípade došlo k porušeniu zásady rovného zaobchádzania, je potrebné splniť základné predpoklady tzv. prima facie prípadu. V prvom rade žalobca musí preukázať pri namietaní určitej formy diskriminácie, že existuje (existoval) rozdiel v zaobchádzaní s ním, v porovnaní s inou osobou, ktorá sa nachádza v rovnakej alebo podobnej situácii. Ďalšou podmienkou je preukázanie, že napadnutým konaním vznikla prípadnej obeti diskriminácie nejaká nevýhoda. Medzi dôvodom rozdielneho zaobchádzania a vzniknutou nevýhodou musí existovať kauzálna súvislosť.
18. Terminologické vymedzenie pojmu diskriminácia je predmetom úpravy v antidiskriminačnom zákone. V tomto zákone sú taktiež určené a diferencované jednotlivé formy diskriminácie, pričom samotný rozsah pojmu diskriminácia, konkretizovaný v ustanovení § 2 a ods. 1 antidiskriminačného zákona, znamená, že diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. Takto formulované ustanovenie má podstatný právny význam aj pre právnu kvalitu procesnoprávnych záruk poškodenej osoby.
19. Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu(§ 2a ods. 3 ADZ) pojem nepriamej diskriminácie sa podľa existujúcej právnej literatúry a judikatúry ESD vyznačuje tým, že: a) ide o predpis, pravidlo, rozhodnutie alebo pokyn, ktoré sa vzťahujú na všetkých, resp. na určitú skupinu osôb vymedzenú všeobecnými znakmi, b) realizáciou tohto predpisu, pravidla, rozhodnutia alebo pokynu dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu, c) toto rozdielne zaobchádzanie znevýhodňuje diskriminačným spôsobom určitú, a to priamo vymedzenú skupinu osôb a zároveň d) takéto rozdielne zaobchádzanie nie je odôvodnené sledovaním oprávneného cieľa alebo nie je primerané a nevyhnutné na jeho dosiahnutie (pozri napr. Rozsudok ESD v kauze C-79/99) (porovnaj komentár k ZP www.epi.sk <http://www.epi.sk>).
20. Podľa § 11 ods. 2 ADZ, žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
21. Obsah preskúmavaného spisu dáva dostatočný obraz pre prijatie záveru, že v danom prípade zo strany žalobkyne neboli tvrdené/preukázané skutočnosti, ktoré by na základe racionálneho posúdenia založili prenos dôkazného bremena na žalovaného a nebolo preukázané ani diskriminačné konanie žalovaného voči žalobkyni.
22. K namietanému možnému porušeniu práva na spravodlivý proces súdom prvej inštancie vo vzťahu ku žalobkyni odvolací súd uvádza. V prípade, ak má strana pochybnosti o primeranosti dĺžky súdneho konania, má právo obrátiť sa so sťažnosťou na predsedu príslušného súdu ( § 62 zákona o súdoch), resp. podať individuálnu ústavnú sťažnosť ( čl. 127 ústavy SR). Odvolací súd nie je povolaný a oprávnený v rámci odvolacieho konania uvedené posudzovať. Za účelom oboznámenia sa s rozsiahlym podaním protistrany, ktoré bolo žalobkyni doručené priamo na pojednávaní, tá mala právo z uvedeného dôvodu požiadať o odročenie pojednávania. Obsah spisu nesvedčí, že by tak bola učinila, a preto jej pasivitu nemožno pripísať na ťarchu konajúceho súdu.
23. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí uvedenými, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v merite veci.
24. Výrok o trovách konania oprel súd prvej inštancie o ustanovenie § 257 CSP.
25. Tu uviedol, že účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný účastník nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov, prihliada na postoj účastníkov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnému účastníkovi alebo o
nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 8. 12. 2011, č. k. II. ÚS 563/2011-14).
26. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať sociálnej situácie účastníkov. V takomto prípade je potrebné pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch (všetkých) účastníkov, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov v konaní.
27. Zohľadňujúc celkové majetkové, finančné a sociálne pomery žalobkyne vo vzťahu k žalovanej je potrebné konštatovať, že vskutku prípadný dopad vyplývajúci z úhrady trov by mal pre žalobkyňu nepomerne negatívnejší dopad, ako na žalovanú. Žalovaná je verejnou inštitúciou - univerzitou, pričom na druhej strane je fyzická osoba, teda nemožno v absolútne žiadnom meradle porovnávať východiskové pozície týchto účastníkov konania.
28. Je nutné akcentovať aj tú skutočnosť, že žalobkyňa sa pravidelne zúčastňovala pojednávaní, nespôsobovala prieťahy a v neposlednom rade je potrebné uviesť tiež to, že žalobkyňa svojou žalobou nesplnila definíciu neúčelnej obrany práva, nakoľko bránila svoje práva v oblasti pracovnoprávnej, od výkonu práce ktorej bola v rozhodnom období existenčne závislá. Súd prvej inštancie preto pri rozhodovaní o trovách konania zohľadňoval aj samotný charakter sporu.
29. S ohľadom na vyššie citované právne ustanovenie súd prvej inštancie rozhodol tak, že aj napriek úspechu žalovanej, poukazujúc na § 257 CSP, vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania, práve pre vyššie uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa.
30. K uvedenému je žiaduce uviesť nasledovné. K porušeniu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru dochádza aj vtedy, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutie vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania celkom nedostatočné, t.j. nepreskúmateľné. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní v časti týkajúcej sa náhrady trov konania nepostupoval podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku ( § 220 ods. 2), lebo neuviedol dostatočné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie.
31. Z uvedeného bolo potom potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a podľa § 391 CSP v rozsahu zrušenia vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
32. Bude preto úlohou súdu prvej inštancie sa opätovne zaoberať trovami konania, o nich nanovo rozhodnúť a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodniť.
33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.