Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/170/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: R. L., nar.: XX.XX.XXXX, X. X, XXX XX P., zastúpeného JUDr. Svätoslavom Vaškom, advokátom, Baštová 5/A, 085 01 Bardejov, proti žalovanému: Dopravný podnik mesta Prešov, akciová spoločnosť, Bardejovská 7, 080 06 Ľubotice, IČO: 31 718 922, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody spôsobenú na zdraví a veciach s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 13C/257/2013 -156 zo dňa 20.05.2016 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zastavení konania.

Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne:

Konanie v časti o zaplatenie sumy 1.009,- Eur z titulu škody na zdraví a vecnej škody prevyšujúcej sumu 9.344,- Eur a úrokov z omeškania zo sumy 10.353,- Eur od 07.06.2013 do 27. 06.2013 z a s t a v u j e .

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 9.344,- Eur spolu s 8,5 %-ným úrokom z omeškania ročne od 28.06.2013 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania vo výške 1.235,31 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému náhrady škody na zdraví a vecnej škody vo výške 10.353 eur s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 07.06.2013 do zaplatenia a sumy 600 eur z titulu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a žiadal náhradu trov konania. Žalobcovi škoda vznikla dňa 25.05.2008, kedy ho ako cyklistu zachytil trolejbus vedený zamestnancom žalovaného.

3. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 132 OSP, § 420 ods. 1, ods. 2, § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, § 3 ods. 1, § 563, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka.

4. Vychádzal zo zistenia, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný zodpovedá žalobcovi za spôsobenú škodu na zdraví z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorej peňažné

vyjadrenie bolo napokon medzi nimi počas konania ustálené spolu vo výške 9.344,- Eur, ktorá pozostáva z náhrady za bolestné vo výške 3.343 eur a za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 6.001 eur. Táto škoda medzi stranami sporu nebola sporná, a obrana žalovaného spočívala len v námietke premlčania.

5. Ďalej uviedol, že premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou premlčania. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Uplynutím premlčacej doby právo nezaniká, iba sa oslabuje. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Je však na úvahe povinnej osoby, či námietku uplatní.

6. Prvoinštančný súd súhlasil s názorom žalovaného, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúce, kedy sa poškodený (t.j. nie tretí subjekt) dozvie o vzniknutej škode a o tom kto za ňu zodpovedá. To sú predpoklady pre možnosť uplatnenia nároku na súde (actio nata). Podstatné je teda kedy poškodený získal dostatočne konkrétne informácie o škode (a jej rozsahu) a o tom, ktorá konkrétna osoba za škodu zodpovedá, teda skutkové okolnosti pre vymedzenie zodpovedného subjektu - nezávisle na tom, kedy bude mať dostatok dôkazov, resp. kedy sa vytvorí preňho priaznivejšia procesná situácia k tomu, aby skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní preukázať, alebo kedy prípadné rozhodnutie o vine nadobudne právoplatnosť (m.m. porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 2086/2005, 21 Cdo 2958/2007).

7. V súvislosti s týmto prípadom poukázal na to, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane (čo napokon už veľakrát judikoval aj Ústavný súd SR - okrem iného napr. i pri posudzovaní aplikácie inštitútu dobrých mravov v náleze IV. ÚS 55/2011).

8. Ústavný súd ČR (a podobne aj Ústavný súd SR) pritom už mnohokrát uviedol, že nemožno tolerovať „formalistický postup, který používá sofistikované odůvodňování k prosazení zřejmé nespravedlnosti. Zdůraznil přitom mimo jiné, že obecný soud není absolutně vázán doslovným zněním zákona, nýbrž se od něj smí a musí odchýlit, pokud to vyžaduje účel zákona, historie jeho vzniku, systematická souvislost nebo některý z principů, jež mají svůj základ v ústavně konformním právním řádu jako významovém celku, a že povinnost soudů nalézat právo neznamená pouze vyhledávat přímé a výslovné pokyny v zákonném textu, ale též povinnost zjišťovat a formulovat, co je konkrétním právem i tam, kde jde o interpretaci abstraktních norem a ústavních zásad [srov. např. nález sp. zn. Pl. ÚS 21/96 ze dne 4. 2. 1997 (N 13/7 SbNU 87; 63/1997 Sb.)]. … Přílišný formalismus při výkladu právních norem vedoucí k extrémně nespravedlivému závěru pak znamená porušení základních práv [viz např. nález sp. zn. IV. ÚS 1735/07 ze dne 21. 10. 2008 (N 177/51 SbNU 195) či citovaný nález sp. zn. II. ÚS 3168/09] (porovnaj nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2216/09, Výběr ÚS 1671/2011, K námitce promlčení vznesené v rozporu s dobrými mravy). 9. Spravedlnost musí být přítomna vždy v procesu, kterým soudce interpretuje a aplikuje právo, jako hodnotový činitel. Spravedlnost je hodnotovým principem, který je společný všem demokratickým právním řádům. Zásada souladu práv, resp. jejich výkonu s dobrými mravy představuje významný princip, který v odůvodněných případech dovoluje zmírňovat tvrdost zákona a dává soudci prostor pro uplatnění pravidel slušnosti (ekvity). Pojem „dobré mravy“ nelze vykládat pouze jako soubor mravních pravidel užívaných jako korektiv či doplňující obsahový faktor výkonu subjektivních práv a povinností, ale jako příkaz soudci rozhodovat v souladu s ekvitou (haec aexuitas suggerit ...), což ve svých důsledcích znamená nastoupení cesty nalézání spravedlnosti (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 6.9.2005, sp. zn. I. ÚS 643/04).

10. Najvyšší súd ČR v súvislosti s námietkou premlčania a dobrých mravov v rozhodnutí sp. zn. 25 Cdo 2648/2003, Soubor rozhodnutí Nejvyššího soudu č. C 2955, uviedol: „Jestliže by však výkon práva namítat promlčení uplatněného nároku byl toliko prostředkem umožňujícím poškodit jiného účastníka právního vztahu, zatímco dosažení vlastního smyslu a účelu sledovaného právní normou by pro něj

zůstalo vedlejší a z hlediska jednajícího by bylo bez významu, jednalo by se sice o výkon práva, který je formálně se zákonem v souladu, avšak šlo by o výraz zneužití tohoto subjektivního práva (označované rovněž jako šikana) na úkor druhého účastníka, a tedy o výkon v rozporu s dobrými mravy (srov. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 28. 6. 2000, sp. zn. 21 Cdo 992/99, uveřejněný v časopise Soudní judikatura, 2000, č. 11, pod poř. č. 126, či rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 28. 11. 2001, sp. zn. 25 Cdo 2905/99)”.

11. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené princípy, s ktorými sa súd prvej inštancie plne stotožnil, sa preto v snahe o spravodlivé posúdenie veci zameral na účel premlčania a všetky konkrétne okolnosti prípadu, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. Súd prvej inštancie pritom vychádzal z toho, že hlavnou „funkciou premlčania je uľahčiť obranu povinného subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a preto často možno predpokladať, že už zanikli. Keby povinný subjekt nemal námietku premlčania, musel by sa brániť námietkou, že právo zaniklo určitým spôsobom (napr. splnením, započítaním alebo inak) /pozn. súdu: prípadne nevzniklo vôbec, alebo nie v takom rozsahu, resp. výške, ako sa ho veriteľ domáha/. Dokázanie tejto skutočnosti po dlhšom čase by mohlo viesť k značným alebo neprekonateľným ťažkostiam práve preto, lebo právo trvalo dlho“. Súvisí to s tým, že za bežných okolností nemožno spravodlivo očakávať, aby povinný po neprimerane dlhý čas uchovával dôkazy, alebo po neodôvodnene alebo neočakávane dlhej dobe zabezpečoval dôkazy a preukazoval, že jeho povinnosť v uplatnenom rozsahu nevznikla, alebo určitým spôsobom zanikla. Podstatou a účelom inštitútu premlčania z pohľadu dlžníka je teda „zabrániť dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcich povinností, ktoré môžu byť, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie, spojené s neistotou, pochybnosťou a spornosťou, a tým aj s prípadnými zložitými súdnymi spormi“ (porovnaj: Vojčík, P. a kol.: Občiansky zákonník. Stručný komentár. Bratislava, IURA EDITION 2008, s. 200 a s. 205). Zmyslom premlčania a včasného uplatňovania práv je zároveň nútiť veriteľa aby bezdôvodne neotáľal s uplatňovaním práv a súvisí i s hospodárnosťou konania. „Čím neskôr od relevantných okolností zakladajúcich nárok sa vedie konanie, tým obtiažnejšie je spravidla dokazovanie“ (Tichý, L.: K subjektivnímu počátku promlčecí doby. Právní rozhledy 19/2010, s. 703, zdroj: www. beck-online.cz). 12. V danom prípade však námietka premlčania podľa zistených okolností s týmto účelom nijako nesúvisí. Pokiaľ ide o zodpovednosť za porušenie právnej povinnosti (a s tým spojenú zodpovednosť za škodu) a s ňou spojené dokazovanie, žalovaný (a aj vedľajší účastník), tak ako to vyplýva z ich písomnej korešpondecie, sa plne spoľahli na vyšetrovanie a rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní, a toto ani nijako nekomentovali a nespochybňovali. Z predložených dôkazov je pritom zrejmé, že žalovaný (a aj vedľajší účastník - jeho poisťovňa) bol o priebehu vyšetrovania a jeho výsledkoch priebežne informovaný, a svoju vlastnú zodpovednosť nijako nevyvracal, a ani neobmedzoval. Hlavný účel námietky premlčania, ktorým je vo všeobecnosti odvrátenie neodôvodnene dlho trvajúcej neistoty žalovaného, a uľahčenie alebo odvrátenie potreby po neprimerane dlhom čase preukazovať, že jeho zodpovednosť a povinnosť nevznikla, teda žalovaný v tomto prípade zjavne sledovať nemôže. Na druhej strane v súvislosti s konkrétnymi okolnosťami, za ktorých bola námietka vznesená, je pritom významné, že žalovaný, resp. osoba, ktorej súčinnosť pri vybavení tejto veci žalovaný použil (poisťovňa) / a ktorých úkony preto (aj vzhľadom na povinnosť poisťovne splniť potenciálnu povinnosť za žalovaného, a možnosť poškodeného uplatňovať nárok voči obom - § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z.) treba zohľadňovať spoločne/ už na začiatku vzniknutého zodpovednostného vzťahu (a premlčacej doby) vyzval žalobcu (ako poškodeného - zranenie) na súčinnosť pri vysporiadaní nárokov poškodeného s tým, aby mu po skončení vyšetrovania orgánov verejnej moci predložil ich právoplatné rozhodnutie. Táto okolnosť nepochybne u žalobcu mohla vyvolať presvedčenie, že zodpovedný subjekt chce nároky zo zranenia vysporiadať, a že v ďalšom svoju povinnosť (či už on resp. sprostredkovane za neho zodpovedná osoba) podmienil iba právoplatným rozhodnutím o zodpovednosti za dopravnú nehodu. Možno to vyvodzovať z listu poisťovne, ktorú žalobca predtým sám nekontaktoval, a ktorá ho (bez toho aby mal inak voči nej akúkoľvek povinnosť) na základe oznámenia žalovaného z vlastnej iniciatívy sama kontaktovala. Oznámenie zo dňa 03.12.2009 (počas premlčacej doby) o tom, že na základe (neprávoplatného) uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru o vine cyklistu (žalobcu) poisťovňa vybavila žalovaným hlásenú poistnú udalosť bez náhrady škody pritom už žalobcovi nezaslali.

13. Vzhľadom na to súd prvej inštancie dospel k záveru, že v tomto prípade ak škodca (resp. na základe jeho oznámenia poisťovateľ) sám vyvolal rokovanie o nároku na náhradu škody za zranenie, a z jeho vyjadrenia vyplývalo podmienenie plnenia iba racionálnou a objektívne pochopiteľnou podmienkou, ktorá nejaví známky zbytočného odkladania povinnosti či vyhýbania sa splnenia dlhu, a neoznámil žalobcovi ukončenie týchto rokovaní (vybavenie poistnej udalosti bez náhrady škody), nemožno žalobcovi spravodlivo vyčítať bezdôvodné otáľanie s uplatnením jeho nároku na súde. Tieto okolnosti podľa

názoru súdu nemožno v slušnej spoločnosti normálne považovať za dôvod na preventívne podávanie žaloby, ktorá sa v danom čase mohla javiť ako zbytočná, a s ktorou sú spojené ďalšie zbytočné a podľa okolností zrejme neúčelné náklady. Vzhľadom na to preto, ak bolo plnenie zo strany povinného rozumne podmienené objektívnou podmienkou, a po jej naplnení (bez ohľadu na jej výsledok) dlžník vznesie námietku premlčania, vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti ide o nepoctivé konanie a zavádzanie hraničiace až s klamlivou obchodnou praktikou, a teda výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ktoré v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže požívať právnu ochranu. Preto súd prvej inštancie na námietku premlčania neprihliadol a uložil žalovanému nahradiť žalobcovi spôsobenú ujmu na zdraví vo výške 9.344,- Eur.

14. Žalobca si z tejto sumy voči žalovanému (po čiastočnom späťvzatí žaloby) uplatňoval aj úroky z omeškania vo výške 8,5% ročne od 28.06.2013 do zaplatenia. Čas splnenia náhrady škody nie je ustanovený právnym predpisom, a keďže žalobca žalovaného o plnenie formálne požiadal listom zo dňa 10.05.2013, ktorý bol podľa listu žalovaného poisťovni zo dňa 30.05.2013 (č.l. 41) najneskôr dňa 30.05.2013 doručený, v zmysle § 563 najneskôr od nasledujúceho dňa je tak v omeškaní s plnením peňažného dlhu. Preto súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť na jeho zaplatenie spolu s úrokmi z omeškania uplatnenými v súlade so zákonom od 28.06.2013 vo výške o 8 percentuálnych bodov vyššími ako bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k tomuto dňu.

15. Vo vzťahu k uplatneným nárokom týkajúcim sa náhrady nákladov žalobcu vo výške 600,- Eur spojených s vyhotovením súkromného znaleckého posudku (v trestnom konaní) však súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný za tieto náklady nezodpovedá. Nebolo vecou a ani možnosťou žalovanej strany tieto výdavky ovplyvniť. Žalovaný zodpovedá za spôsobenú škodu, a prípadne za náklady spojené s jej uplatnením voči nemu. Vlastný súkromný znalecký posudok žalobcu však nesúvisel s uplatňovaním nárokov voči žalovanému a bol len súčasťou trov trestného resp. priestupkového konania, kde ak bol žalobcom fakultatívne zabezpečený v dôsledku žalovaným nezavineného vývoja v uvedenom konaní (keď žalobca bol príslušnými orgánmi medzitýmne uznaný za vinného), mohol by zakladať nárok iba voči týmto orgánom v súvislosti s ich eventuálnym nesprávnym postupom v prípade, ak bol vynaložený úplne účelne a nevyhnutne na zvrátenie tohto postupu (podobne ako tomu býva v prípade škody resp. nákladov vynaložených pri oslobodení spod nedôvodného trestného stíhania). Vzhľadom na to súd prvej inštancie žalobu v tejto časti voči žalovanému ako nedôvodnú zamietol.

16. Proti výroku rozsudku v merite veci, ktorým súd prvej inštancie žalobnému návrhu vyhovel, podal odvolanie žalovaný. Proti výroku rozsudku v merite veci, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, podal odvolanie žalobca.

17. Odvolacie námietky žalovaného možno zhrnúť nasledovne: 1. nesúhlas s právnym názorom súdu prvej inštancie pri aplikácií ustanovení upravujúcich premlčanie náhrady škody, nesúhlas s 2. názorom, že úrok z omeškania je viazaný na nesplnenie si povinnosti z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. Preto navrhol rozsudok v ním napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. S názorom žalovaného sa stotožnil aj intervenient vystupujúci na jeho strane.

18. Odvolacia námietka žalobcu spočíva v podstate v nesúhlase s názorom súdu prvej inštancie, kde žalobca zastáva naproti súdu prvej inštancie názor, že náklady na vypracovaný znalecký posudok v trestnom konaní možno považovať za účelne vynaložený náklad v súvislosti s uplatnením škody v tomto konaní. Navrhol rozsudok v ním napadnutej časti zmeniť a vyhovieť jeho žalobnému návrhu aj v tejto časti.

19. Na to nadväzovali písomné repliky sporových strán na ich vzájomné podania, ktorých obsah nebol takej povahy, aby mohli priniesť pre toho ktorého odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie.

20. Odvolací súd najskôr musí konštatovať, že pokiaľ súd prvej inštancie (okresný súd) správne rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Z. z. v znení zmien a doplnkov účinného do 30.06.2016), tak odvolací súd musel postupovať a vec posudzovať už podľa nového civilného procesného kódexu, a to zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.07.2016, pričom aplikoval ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, s tým, že účinky procesných úkonov pred súdom prvej inštancie (okresným súdom) ostali zachované (§ 470 ods. 2 .

21. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 OSP a § 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 , preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 15.02.2018 a dospel k záveru, že odvolania oboch strán konania sú nedôvodné.

22. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej.

23. K odvolacím námietkam žalovaného je potrebné uviesť nasledovné:

1/ námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, ale v danom prípade nastala situácie, že uplatnenie tejto námietky zo strany žalovaného a intervenienta je výrazom zneužitia práva na úkor žalobcu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplatnenia premlčacej doby zo strany žalovaného a intervenienta bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Preto táto odvolacia námietka žalovaného nie je dôvodná.

2/ iba pre prípady, ak bolo súdom rozhodnuté o primeranom zvýšení odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, čas plnenia nastáva rozhodnutím súdu, a teda k omeškaniu dlžníka dochádza až uplynutím lehoty na plnenie povinnosti. Predmetom tohto konania nebolo rozhodovanie o primeranom zvýšení, preto ani táto odvolacia námietka žalovaného neobstojí.

24. S otázkou, ktorá bola nastolená žalobcom v jeho odvolaní sa súd prvej inštancie rozumným a dostatočným spôsobom vyporiadal vo svojom rozhodnutí. Odvolací súd sa plne stotožňuje s týmto názorom súdu prvej inštancie a v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti.

25. Odvolaním bol napadnutý oboma stranami aj výrok o trovách konania. Žalobca toto rozhodnutie považoval za nezákonné, neodôvodnené a nepreskúmateľné. Žalovaný zase tvrdil, že ak odvolací súd posúdi dôvodnosť jeho odvolania, trovy konania žalobcovi nepatria.

26. Výrok o trovách konania sa opieral o ustanovenia § 142 ods. 2 a § 146 ods. 1 OSP (z obsahu je zrejmé, že správne ide o § 146 ods. 2 OSP). V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v konaní o svojom návrhu o zaplatenie sumy 10.953,- Eur (10.353,- Eur a 600,- Eur) zobral svoj návrh čiastočne späť, čím z procesného hľadiska v rozsahu späťvzatia zavinil zastavenie konania a je povinný nahradiť jeho trovy, a vo zvyšku bol úspešný v časti o zaplatenie 9.344,- Eur, čo celkovo predstavuje jeho 85 % úspešnosť z predmetu konania, a žalovaný bol v konaní úspešný vo zvyšku, čo predstavuje 15 % úspešnosť, takže žalobca má potom podľa pomeru úspechu nárok na náhradu trov konania v rozsahu rozdielu 70 %. Súd prvej inštancie pri posúdení náhrady trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva žalobcu pritom vychádzal z trov jeho právneho zastúpenia na odmene za zastupovanie vo výške 1.424,92 Eur (1.310,52 Eur + 2 x 57,20 Eur) za 5 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie na súd - žaloba zo dňa 26.09.2013, účasť na pojednávaní 12.02.2014, 09.02.2016 a 20.05.2016) uplatnených vo výške po 253,94 Eur po pripočítaní režijného paušálu k týmto úkonom 2 x 7,81 Eur za úkony v roku 2013, 1 x 8,04 Eur za úkon v roku 2014 a 2 x 8,58 Eur za úkony v roku 2016, a 2 x 57,20 Eur za stratu času v roku 2016 počas cesty na pojednávania a späť podľa § 17 vyhl. č. 655/2004 Z.z. z V. do P. za 2 x 4 polhodiny po 14,30 Eur, a na hotových výdavkoch jeho právneho zástupcu vo výške 45,69 Eur za cestovné použitím vlastného motorového vozidla na pojednávanie vozidlom I. U. dňa 09.02.2016 (2 x 42 km x 0,183 Eur základná náhrada podľa opatrenia MPSVRSR č. 632/2008 Z.z. + náhrada za spotrebované PHM ako súčin prejdenej vzdialenosti v stovkách kilometrov 84/100, priem. spotreby podľa technického preukazu 7,9l/100km a ceny paliva 1,129 Eur/l) uplatnené vo výške 22,55 Eur, a dňa 20.05.2016 (2 x 42 km x 0,183 Eur základná náhrada podľa opatrenia MPSVRSR č. 632/2008 Z.z. + náhrada za spotrebované

PHM ako súčin prejdenej vzdialenosti v stovkách kilometrov 84/100, priem. spotreby podľa technického preukazu 7,9l/100 km a ceny paliva 1,217 Eur/l) uplatnené vo výške 23,14 Eur, spolu teda vo výške 1.470,61 Eur, z ktorých mu súd podľa 70 % pomeru jeho úspechu vo veci a pripočítaní 20 % DPH priznal sumu 1.235,31 Eur. Súd žalobcovi nepriznal náhradu za úkony právnej služby jeho právneho zástupcu - vyjadrenie zo dňa 03.02.2014 doručené súdu krátko pred pojednávaním 07.02.2014, ako aj návrhy na dokazovanie 19.05.2015 a jeho doplnenie 15.01.2016, nahliadnutie do spisu 05.02.2016, rokovanie s klientom 08.02.2016 a 08.03.2016, čiastočné späťvzatie 16.03.2016 a písomné vyjadrenie k špecifikácii nároku na náhradu nákladov vo výške 600,- Eur dňa 19.04.2016, ktoré súd nepovažoval za potrebné na účelné uplatňovanie práva. Tieto úkony, ktoré žalobca, resp. jeho právny zástupca bez výzvy sudu prvej išntancie doručil len krátko pred pojednávaním (07.02.2014) hoci ich obsah mohol a mal predniesť na pojednávaní, alebo súviseli so zmenou právneho zastúpenia žalobcu (nevyvolané druhou stranou), obsahujúce všeobecné návrhy na doplnenie dokazovania (bez uvedenia preukazovaných skutočností), prípadne doplňujúce dôvody uplatnených nedôvodných nárokov na náhradu nákladov vo výške 600,- Eur, ktoré mali byť súčasťou už žaloby samotnej (a preto to nemožno považovať za ďalší samostatný úkon potrebný na účelné uplatňovanie práva, ale len ako doplnenie svojich predchádzajúcich tvrdení), ako aj čiastočné úpravy žaloby (späťvzatia) neodôvodnené správaním (plnením) žalovaného a s nimi spojené náklady nemožno považovať za potrebné na účelné uplatňovanie práva proti druhému účastníkovi, a idú na ťarchu toho účastníka, ktorý ich urobil. Opačný výklad by umožňoval priznať náhradu trov konania za v podstate akékoľvek úkony vykonané v konaní, a to aj vrátane takých, ktorými by žalobca počas konania bez zavinenia žalovaného nedôvodne niekoľkokrát upravoval, dopĺňal a postupne bral svoju čiastočne nedôvodnú žalobu späť. Vzhľadom na uvedené má žalobca voči žalovanému nárok na náhradu trov vo výške 1.235,31 Eur tak, ako o tom správne rozhodol súd prvej inštancie.

27. K uvedenému je žiaduce uviesť, že trovy konania vynaložené stranou v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jej procesným postojom k predmetu sporu. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná obrana proti takému tvrdenému nároku. Inými slovami, je potrebné prima facie zohľadňovať hľadisko účelnosti vynaložených nákladov. Týmto princípom sa súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu vo svojom rozhodnutí riadil dôsledne, postupoval pri tom podľa príslušných ustanovení OSP, vyhlášky, opatrenia a uviedol dostatočné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Preto aj v tomto smere odvolacie námietky strán konania nie sú dôvodné.

28. Odvolací súd tak potom rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti vo veci samej a vo výroku o trovách konania ako vecne správny s osvojením si odôvodnenia potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 .

29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 tak, že priznal vo veci samej úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.