Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoE/66/2017

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 31 815 138, proti povinnému: C. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., E. XX/XX, o vymoženie sumy 278,83 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 15. augusta 2017 č. k. 8Er/24/2007-86 takto

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e .

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu, ktorá začala pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 5720/2010, na základe návrhu oprávneného zo dňa 21. 12. 2006, poverenia Okresného súdu Topoľčany č. 5406 010901 zo dňa 15. 01. 2007 v spojení s uznesením Okresného súdu Topoľčany č. k. 8Er/24/2007-14 zo dňa 25. 02. 2010, vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Posledným výrokom priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 243b ods. 1, § 57 ods. 1, 2, § 58 ods. 1, § 44 ods. 2, § 41 ods. 1, 2 písm. d), § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku platného a účinného v čase do 31. 10. 2013 (ďalej Exekučný poriadok), § 45 ods. 1, 2, § 40 ods. 1, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy, § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, článkami a prílohami Smernice Rady (Európskej únie) č. 93/13/ EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že uznesením zo dňa 01. 06. 2012, č. k. 8ER/24/2007-25 exekučné konanie zastavil a rozhodnutie o trovách exekúcie ponechal na samostatné rozhodnutie. Exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastavil z dôvodu, že predmetná exekúcia je nezákonná, vedená na podklade exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku, ktorý priznáva plnenie zákonom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi a je aj nevykonateľné. Proti tomuto uzneseniu podal dňa 12. 06. 2012 oprávnený odvolanie. Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 9CoE/27/2013-47 zo dňa 31. 05. 2013 odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol a odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 8Er/24/2007-25 zo dňa 01. 06. 2012 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti. Výzvou zo dňa 06. 06. 2017 boli súdny exekútor aj právny zástupca

oprávneného vyzvaní na predloženie spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok k zmluve o úvere. Predmetné listiny neboli súdu predložené. Súd prvej inštancie preskúmal zmluvu o úvere zo dňa 06. 02. 2006 uzavretú medzi účastníkmi a všeobecné podmienky a zistil, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo, pričom úver poskytnutý povinnému je spotrebiteľským úverom. Podľa predloženého exekučného titulu

- rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. SR 2768/2006 zo dňa 31. 07. 2006, z jeho odôvodnenia vyplývalo, že rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo všeobecných podmienok. Nakoľko medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, rozhodcovská doložka by mala byť podrobená súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej (nekalej) podmienky (dojednania, požiadavky) spotrebiteľskej zmluvy, t. j. je nutné posúdiť, či rozhodcovská doložka začlenená medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy, teda v rámci oprávneným vopred pripravených zmluvných dojednaní, nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy a nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom (§ 3 Občianskeho zákonníka). Význam rozhodcovskej doložky je pritom v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. V prípade rozhodovania v rozhodcovskom konaní totiž nejde o výkon verejnej moci, ale o rozhodovanie súkromnou osobou, ktorej zmluvné strany delegovali právomoc rozhodnúť ich spor. Rozhodcovskú doložku, z ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov, súd prvej inštancie v predmetnom konaní nemal možnosť posúdiť, nakoľko ani súdny exekútor ani právny zástupca oprávneného súdu rozhodcovskú zmluvu napriek výzve nepredložili. Súd tak nemal možnosť posúdiť, či rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného (spotrebiteľa) dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak podá žalobu oprávnený (dodávateľ). Ak aj rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je treba preto vykladať tak, že neodporuje ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ, čo nebol tento prípad, pretože v tomto exekučnom konaní na základe rozhodcovského rozsudku uplatňuje práva dodávateľ, ktorý aj podal návrh na začatie rozhodcovského konania. Je nepochybné, že rozhodcovskú doložku si povinný (podobne ako v iných obdobných prípadoch známych súdu z jeho činnosti) osobitne nevyjednal, bola veriteľom vopred pripravená a dlžník ju nemal možnosť ako zmeniť, alebo ovplyvniť jej obsah (mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam). Len veľmi ťažko pritom možno predpokladať, že si dlžník bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Dokonca vzhľadom na formu a spôsob, akým sú úverové zmluvné dojednania oprávneného písané, je odôvodnená obava, že spotrebiteľ ani nemal možnosť si ich vôbec riadne prečítať a dôsledne sa s nimi oboznámiť a teda aj pochopiť ich význam a následky. Rozhodcovské doložky sú taktiež v neprospech povinného ako spotrebiteľa aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania, nakoľko v prípade riešenia sporu by bol miestne príslušný súd, v ktorého obvode je bydlisko povinného (spotrebiteľa), čo neplatí v prípade rozhodcovského konania. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že vo všeobecných zmluvných podmienkach poskytnutia úveru, v bode 17. Rozhodcovská doložka, bolo dohodnuté, že všetky spory , ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy, vrátene sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovská zmluva (bez ohľadu na formu akou bola uzavretá), ktorá síce poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, ale v prípade, že rozhodcovské konanie iniciuje dodávateľ a spotrebiteľ sa musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, je iba iluzórna, pretože trvá iba do podania návrhu na začatie rozhodcovského konania dodávateľom. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je pritom zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi

- spotrebiteľovi. Všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Nakoľko súd prvej inštancie nemal preukázané uzatvorenie spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, ktoré by zakladalo právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor zo zmluvy o úvere č. 4510078 zo dňa 06. 02. 2007, rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a. s., Bratislava sp. zn. SR 2768/2006 zo dňa 31. 07. 2006 je nespôsobilým exekučným titulom. Predmetný

rozhodcovský rozsudok má tak pre absenciu rozhodcovskej zmluvy/doložky, uzatvorenej medzi stranami sporu, nedostatok uvedený v § 45 ods. 1 písm. c), t. j. predmetný rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania (povinného) na plnenie právom nedovolené a odporujúce dobrým mravom. Na základe uvedených skutočností preto predmetnú exekúciu vyhlásil na neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a zastavil ju.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie postavil na základných štyroch bodoch, v rámci ktorých vytýkal rozhodovanie súdu nad rámec zverenej právomoci, odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom, inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a v neposlednom rade nesprávne právne posúdenie veci. Bol toho názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1, 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Navyše, ak z výkladu vyplývalo, že exekučný súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ, potom čo je súdom upozornený, nemá zámer dovolávať sa takéhoto vylúčenia. Ak súd nehodlal akceptovať uvedenú interpretáciu, navrhol konanie prerušiť a predložiť ďalšiu prejudiciálnu otázku. Tvrdil, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Dodal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okrem toho exekučný súd nepovažoval za súd v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, ako ani nebol podľa neho súdom konajúcom o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani súdom pokračujúcim v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Mal za to, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Konštatoval, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stratil vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Z pohľadu ochrany princípov právneho štátu, ale aj ochrany základných práv, zvýraznil problém plynutia času, ktorý bližšie vo svojom odvolaní rozobral, na základe čoho zastal názor, že aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovským súdom, Slovenská republika bola právnym štátom a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie v konaní pred exekučným súdom, pričom tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Vzhľadom na to dodal, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom

prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Pre prípad nestotožnenia sa s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom namietal predovšetkým porušenie princípu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Vytýkal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Mal za to, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, a preto nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Okrem toho konštatoval aj porušenie princípu rovnosti zbraní, na základe ktorého bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ako ani nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Zároveň vytkol aj nevykonávanie dokazovania a prijatie záveru len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by odvolací súd, napriek vyššie uvedenej argumentácii, usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdil, že táto je platná a to z dôvodu, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Dodal, že nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Okrem toho nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v takejto zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania a tiež sa vyjadril k poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok. Okrem toho zvýraznil skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len , viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že návrhy oprávneného na prerušenie konania je potrebné zamietnuť a uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

4. V priebehu odvolacieho konania oprávnený navrhol s poukazom na ustanovenie § 162 ods. 1 písm. b) konanie prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na ustanovenie § 162 ods. 1 písm. c) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení: Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval

jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?

5. Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

7. Na margo návrhov na prerušenie konania, odvolací súd uvádza, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Takýmto osobitným zákonom je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, a nie Civilný sporový poriadok. Naviac povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

8. Zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh strany v konaní, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010).

9. V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie exekúciu zastavil, keďže zistil rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom. S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Naviac, podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky.

10. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnenú a irelevantnú, preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 14. 12. 2006 požiadal súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku o vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy 278,83 eura (8.400 Sk) spolu s príslušenstvom a trovy konania, ako aj trovy exekúcie. Za exekučný titul označil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 31. 07. 2006 sp. zn. SR 2768/06, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11. 09. 2006 a vykonateľnosť dňa 14. 09. 2006. Súdny exekútor doručil dňa 12. 01. 2007 súdu prvej inštancie žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo, splátkový kalendár a rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul. Súd prvej inštancie poveril dňa 15. 01. 2007 súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Následne súd prvej inštancie vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Po predložení zmluvy o úvere rozhodol súd prvej inštancie obsadený vyššou súdnou úradníčkou uznesením zo dňa 01. 06. 2012 č. k. 8Er/24/2007-25 tak, že exekúciu zastavil a rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením. Voči predmetnému uzneseniu podal oprávnený odvolanie, na základe ktorého odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol a uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Následne súd prvej inštancie vyzval súdneho exekútora a oprávneného na predloženie spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok k zmluve o úvere č. 4510078 zo dňa 06. 02. 2006. Všeobecné

obchodné podmienky doposiaľ neboli súdu prvej inštancie predložené. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.

12. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

13. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.

14. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

15. Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).

16. Inštitút rozhodcovského konania je upravený v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní) a umožňuje alternatívnym spôsobom riešiť niektoré majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa strany môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí, že jeho preskúmanie je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Do 31. 12. 2014 mu to umožňovalo ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého mohol súd príslušný na exekúciu exekučné konanie zastaviť buď na návrh (ods. 1) alebo aj bez návrhu strany v konaní (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemohla byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b)). Rovnako tak mohol exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak zistil, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c), ods. 2). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvovalo osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu. Uvedené v zmysle prechodného ustanovenia § 243d ods. 2 Exekučného poriadku platí na všetky konania začaté do 31. 12. 2014, čo je aj daný prípad.

17. V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd bol oprávnený posudzovať, či vec bola spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom alebo dobrými mravmi, t. j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako by tu rozhodcovský rozsudok nebol. Toto posudzovanie bolo potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré boli základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa preskúmaval. I v kontexte s ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na strany, bol potom dôvodný záver, že v exekučnom konaní bol exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 Zákone o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31. 12. 2014, aj čo do jeho materiálnej správnosti, a teda, či tento rozhodcovský rozsudok netrpel nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm. a) alebo b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo či nezaväzoval stranu rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nebol viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď v preskúmavanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31. 12. 2014, čo mu zákon umožňoval i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto postupu netvorila ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, mal nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 230 CSP, keď zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

19. Vychádzajúc z obsahu spisu, zmluvu o úvere zo dňa 06. 02. 2006 súd prvej inštancie správne posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, ako aj správne na ňu aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedené nenarúša ani skutočnosť, že zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

20. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvej inštancie vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, teda postupoval správne podľa právneho predpisu platného a účinného v čase rozhodovania a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Súd prvej inštancie správne považoval zmluvu o úvere zo dňa 06. 02. 2006 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, vykonal potrebné dokazovanie a jeho právny záver o tom, že rozhodcovské konanie nie je v súlade so zákonom, nakoľko nemal preukázanú právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať spor účastníkov konania a vydať rozhodcovský rozsudok považoval za správny. Povinný na výzvu súdu prvej inštancie nereagoval a nepredložil všeobecné obchodné podmienky, z ktorých podľa rozhodcovského rozsudku vyplýva, že v bode 17 všeobecných obchodných podmienok je zakotvená rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej sa účastníci zmluvy dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Súd prvej inštancie správne ustálil, že nemal za preukázané uzatvorenie spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, ktorá by zakladala právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor zo zmluvy o úvere č. 4510078 zo dňa 06. 02. 2007 a preto je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a. s., sp. zn. SR 2768/2006 zo dňa 31. 07. 2006 nespôsobilým exekučným titulom. Z rozhodovacej činnosti súdu je pritom zrejmý obsah bodu 17 všeobecných obchodných podmienok k uzavretým zmluvám o úvere spoločnosťou Pohotovosť ako veriteľom, v ktorom je formulovaná rozhodcovská doložka tak, že celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, keď táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

21. Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za neopodstatnené a zhodne so súdom prvej inštancie mal za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, keď nemal za preukázané, že exekučný titul bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti zastavenia exekúcie podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 a v odvolacom konaní úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .