Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Co-536-2016.pdf
PDF · 187.56 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/536/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: Spoločnosť ľudí dobrej vôle, Občianske združenie, so sídlom v Košiciach, Mäsiarska č. 13, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Lexpert s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Horná č. 15, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej: E. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v J., D. Č.. XXXX/XXX, zastúpenej JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Poštová č. 14, o zaplatenie 149.372,63 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 13. septembra 2016 č.k. 25C/156/2014 - 424 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku, vo výroku o zamietnutí protinávrhu žalovanej a o trovách konania.
P r i z n á v a žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku istinu 149.372,63 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 149.372,63 eur od 23.12.2010 do zaplatenia, žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, zamietol i protinávrh žalovanej a vyslovil, že žalobca má právo na náhradu trov konania.
2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu podanej na súd dňa 31.5.2013, ktorou sa žalobca voči žalovanej domáhal vydania bezdôvodného obohatenia v sume 149.372,63 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 22.12.2010 do zaplatenia, vzniknutého nevrátením prijatej kúpnej ceny 4.500.000,- Sk zo zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu žalovanej vo výške 1 k nehnuteľnostiam, zapísaným na LV č. XXXXX, okres Košice I, obec Košice - Staré mesto, kat. úz. Stredné Mesto, ako pozemok parc. č. XX/X o výmere 340 m2 a budova súp. č. XXX postavená na parc. č.XX/X, uzatvorenej so žalovanou dňa 26.9.2003, a to potom, ako bola zmluva určená za neplatnú rozsudkom Okresného súdu Košice I v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.10.2010 sp.zn. 6Co/272/2009.
3. Zároveň súd rozhodol o návrhu žalovanej, ktorým žiadala uložiť žalobcovi povinnosť zaplatiť jej istinu 3.758,01 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania z istiny od 23.5.2016 do zaplatenia, titulom „úhrady nájomného, vrátane médií“, za obdobie od 22.12.2010 do 19.7.2013, spolu sumu 153.130,64 eur, s odôvodnením, že žalobca až do dňa 19.7.2013 neoprávnene užíval „štvrtinu nehnuteľnosti“ patriacej žalovanej od 22.12.2010, t.j. od právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 4.9.2009 sp. zn. 25C/41/2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.10.2010 sp. zn. 6Co/272/2009, čoho dôkazom mala byť skutočnosť, že v rámci exekučného konania vedeného súdnym exekútorom JUDr. Mgr. Andrejom Dembickým pod sp. zn. Ex 4030/2012 bola na LV č. XXXXX, kat. úz.
Stredné Mesto zo dňa 23.5.2013 zapísaná poznámka o zriadení exekučného záložného práva, nielen na podiel žalobcu, ale aj na 1 podiel žalovanej, žalobca ešte dňa 23.5.2013 bol zapísaný ako spoluvlastník označenej nehnuteľnosti v podiele 3 a na základe kúpnej zmluvy z 19.7.2013 bol v katastri nehnuteľnosti povolený vklad vlastníckeho práva pre spoločnosť Quelle so sídlom v Bratislave, Obchodná 39, ktorá nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti v podiele 1 na základe zrealizovaného výkonu záložného práva veriteľa S. J. priamym predajom. Dodal, že žalovaná podaním zo dňa 9.9.2016, tvrdiac, že žalobca užíval jej podiel na nehnuteľnosti už od 29.9.2003, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi vyčíslila za obdobie od 29.9.2003 do 19.7.2013, spolu na sumu 334.793,87 eur a rozšírila vzájomnú žalobu tak, že žiadala uložiť žalobcovi povinnosť zaplatiť jej sumu 185.421,24 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 185.421,24 eur od 23.5.2016 do zaplatenia, čo prvoinštančný súd vyhodnotil ako zmenu vzájomného návrhu, ktorú podľa § 142 ods. 1 CSP nepripustil.
4. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca vzniesol námietku premlčania nároku žalovanej a tvrdil, že nikdy neužíval ani neprenajal priestory v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne, lebo potrebovali rekonštrukciu, dôvodom kúpy bolo totiž zriadenie vzdelávacieho centra z prostriedkov európskych fondov a on svoje aktivity na zaobstaranie finančných prostriedkov pre vzdelávacie centrum zastavil po podaní žaloby o neplatnosť označenej zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu žalovanej, od roku 2008 využíval len dve miestnosti ako archív pre uskladnenie dokumentov, so žalovanou neuzatvoril dohodu o užívaní nehnuteľnosti za úhradu, žalovaná nikdy odovzdanie nehnuteľnosti nepožadovala, a preto žalobca nemal za zrejmé, z akého dôvodu žalovaná požaduje započítanie pohľadávok, keď po rozhodnutí súdu o určení neplatnosti označenej kúpnej zmluvy sama žalovaná potvrdila, že finančné prostriedky na vrátenie kúpnej ceny nemá, o nehnuteľnosť nejavila záujem, neiniciovala zmenu údajov o vlastníkovi v katastri nehnuteľností, neplnila si daňovú povinnosť týkajúcu sa nehnuteľnosti, nestarala sa o jej údržbu a ani o úhradu nákladov spojených s nehnuteľnosťou, naopak dňa 23.5.2013 žalovaná s pánom S.R. J. spísala zmluvu o pôžičke, ktorá bola zabezpečená záložným právom jej spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti, z dôvodu nesplatenej pôžičky záložný veriteľ začal výkon záložného práva jej priamym predajom a následne na základe výzvy pána J. zo dňa 1.7.2013 žalobca vypratal priestory za tri hodiny a odovzdal ich.
5. Prvoinštančný súd poukázal i na obranu žalovanej, ktorá: 1/ vzniesla námietku premlčania nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia tvrdiac, že neprichádza do úvahy aplikácia § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 149.372,63 eur s príslušenstvom bez vyjadrenia vzájomnej podmienenosti, 2/ žaloba je nedôvodná, lebo nezodpovedá § 457 Občianskeho zákonníka, 3/ v odpore proti platobnému rozkazu Okresného súdu Košice II č.k. 19Ro 189/2013-56 žalovaná vzniesla „z opatrnosti započítaciu námietku v celom rozsahu žalovanej sumy“, 4/ v podaní zo dňa 23.5.2016 uviedla, že žalobca jej podiel nehnuteľnosti nikdy neodovzdal, naďalej nehnuteľnosť užíval a nakladal s ňou, o čom svedčí skutočnosť, že na LV č. XXXXX zo dňa 23.5.2013 bola zapísaná poznámka o zriadení exekučného záložného práva v rámci exekučného konania vedeného súdnym exekútorom JUDr. Mgr. Andrejom Dembickým, pod sp. zn. Ex 4030/2012, ktoré bolo zriadené nielen na podiel žalobcu vo výške 1/2, ale aj na 1 podiel nehnuteľnosti patriaci žalovanej, 5/ tvrdila, že žalobca síce použil len dve miestnosti na sklad, ale ďalšie štyri miestnosti nebolo možné užívať z dôvodu, že tieto sa mohli užívať len prechodom cez dve miestnosti, ktoré zapratal žalobca, 6/ potvrdila, že od právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy sa voči žalobcovi nedomáhala vydania nehnuteľnosti a užívacieho práva k nehnuteľnosti, nakoľko jej tento stav vyhovoval, keďže nemala finančné prostriedky na vrátenie kúpnej ceny, 7/ na svoje tvrdenia navrhla výsluch svedka J., ktorý bol osobne prítomný v nehnuteľnosti pri jej odovzdaní a má písomnú komunikáciu ohľadne rozsahu zapratania nehnuteľnosti.
6. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie z nespornej skutočnosti, že žalobca ako spoluvlastník 1 označenej nehnuteľnosti v J. R. B. K. Č.. XX a žalovaná ako spoluvlastníčka podielu 1 predmetnej nehnuteľnosti uzatvorili dňa 26.9.2003 zmluvu o prevode spoluvlastníckeho podielu žalovanej na žalobcu, na základe ktorej žalobca uhradil žalovanej kúpnu cenu 4.500.000,-Sk, ktorú žalovaná žalobcovi doposiaľ nevrátila potom, ako bola zmluva určená za neplatnú rozsudkom Okresného súdu Košice I č.k. 25C/41/2006-79 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.10.2010 č.k. 6Co/272/2009, právoplatným dňa 21.12.2010, a žalobca nehnuteľnosť odovzdal v mesiaci júl 2013.
7. Po právnom posúdení sporu podľa § 3, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 107, § 123, § 136, § 137, § 139 ods. 1 a 2, § 451, § 456, § 457 Občianskeho zákonníka, § 217 ods. 1 CSP dospel súd k záveru, že nárok žalobcu
na vrátenie kúpnej ceny z neplatnej zmluvy o prevode nehnuteľností zo dňa 26.9.2003 je opodstatnený. Dovodiac, že žalovaná si nesplnila svoju povinnosť vrátiť žalobcovi ním zaplatenú kúpnu cenu a žalobca svoju povinnosť vydať nehnuteľnosť splnil, lebo túto nesporne odovzdal žalovanej v mesiaci júl 2013, súd prvej inštancie obranu žalovanej, že žalobca v petite svojej žaloby neuviedol synallagmatický záväzok žalobcu, vyhodnotil ako nedôvodnú, rovnako ako i žalovanou vznesenú námietku premlčania práva žalobcu na vrátenie kúpnej ceny, na ktorú neprihliadol v zmysle § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka s odôvodnením, že žalobca ako druhý účastník zmluvy by nemohol namietať premlčanie práva žalovanej domáhať sa užívania nehnuteľnosti v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu, lebo toto právo žalovanej je odvodené z vlastníckeho práva, ktoré sa podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepremlčuje.
8. Ďalej prvoinštančný súd konštatoval, že žalovaná v odpore proti platobnému rozkazu vzniesla započítaciu námietku voči uplatnenému peňažnému nároku žalobcu s tvrdením, že žalobca do roku 2013 užíval celú nehnuteľnosť, teda aj jej spoluvlastnícky podiel a bral z nehnuteľnosti úžitky, v podaní zo dňa 23.5.2016 upresnila, že v spore uplatňuje peňažný nárok do výšky žalobcom uplatnenej pohľadávky titulom „nájomného, vrátane médií“ a nad výšku uplatnenej pohľadávky uplatňuje vzájomným návrhom voči žalobcovi nárok na zaplatenie „sumy 3.758,01 eur s príslušenstvom“ za obdobie užívania nehnuteľnosti žalobcom od 22.12.2010 do 19.7.2013 a v podaní zo dňa 9.9.2016 žalovaná upresnila, že svoj nárok uplatňuje titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo 284/2008, vychádzajúc z úsudku, že v období od 22.12.2010 do 19.7.2013, t.j. po právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti označenej zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu žalovanej na žalobcu, boli žalobca a žalovaná ako ideálni podieloví spoluvlastníci predmetnej nehnuteľnosti, ktorí boli v zmysle § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnení spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, súd prvej inštancie uzavrel, že ak sa žalovaná ako podielová spoluvlastníčka domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči žalobcovi ako druhému spoluvlastníkovi predmetnej nehnuteľnosti za to, že neužíva(la) spoločnú vec v rozsahu spoluvlastníckeho podielu, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 123 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného potom súd kvalifikoval nárok žalovanej uplatnený v rámci kompenzačnej námietky a vzájomného návrhu nie ako bezdôvodné obohatenie, ale nárok na odplatu v zmysle § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý sa premlčuje v trojročnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Prihliadnuc na žalobcom vznesenú námietku premlčania nároku žalovanej prvoinštančný súd následne uzatvoril, že nárok žalovanej za obdobie od 22.12.2010 do 22.5.2013 je premlčaný. V tejto súvislosti dôvodil, že nárok na odplatu za užívanie spoluvlastníckeho podielu za toto obdobie žalovaná uplatnila na súde až v podaní zo dňa 23.5.2016, t.j. po uplynutí v trojročnej premlčacej lehoty, ktorá uplynula dňa 23.5.2016, nakoľko nepovažoval uplatnenie kompenzačnej námietky žalovanej v odpore proti platobnému rozkazu za riadne uplatnený nárok, pretože žalovaná nešpecifikovala aké svoje právo voči žalobcovi uplatňuje, za aké obdobie a v akej výške.
9. Nárok žalovanej za obdobie od 23.5.2013 do 17.7.2013 (správne do 19.7.2013, pozn. odvolacieho súdu) súd prvej inštancie zamietol ako nedôvodný s odôvodnením, že žalovaná napriek poučeniu o tvrdenej výške svojho nároku nenavrhla žiaden dôkaz a najmä že žalovaná v spore nepreukázala, že jej žalobcom bolo znemožnené užívanie jej spoluvlastníckeho podielu, resp. že z užívania spoločnej nehnuteľnosti bola vylúčená, ak len tvrdila, že v spoločnej nehnuteľnosti boli v rozhodnom období dve miestnosti zo šiestich zapratané, a preto neboli spriechodnené ďalšie štyri miestnosti. Doplnil, že žalovanej v užívaní spoluvlastníckeho podielu nebránilo ani zriadenie exekučného záložného práva na spoluvlastnícky podiel žalovanej, keďže samotné zriadenie exekučného záložného práva nad rámec spoluvlastníckeho podielu žalobcu (teda aj na spoluvlastnícky podiel žalovanej) nie je dôkazom o užívaní nehnuteľnosti žalobcom nad rámec jeho ideálneho spoluvlastníckeho podielu a vyvodil, že žalovaná nebola vylúčená žalobcom z užívania svojho spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti, žalobca jej v užívaní jej spoluvlastníckeho podielu nebránil, keď napokon sama žalovaná vo svojej výpovedi tvrdila, že sa voči žalobcovi nikdy nedomáhala užívania svojho spoluvlastníckeho podielu, žalobcu nikdy nevyzývala na umožnenie užívania nehnuteľnosti, naopak, že jej tento stav vyhovoval, lebo pre žalobcu nemala finančné prostriedky na vrátenie kúpnej ceny, čo potvrdili aj svedecké výpovede svedkov J. D. O. N. J., ktorí osvedčili „vyjadrenie žalovanej, že nemá finančné prostriedky na vrátenie kúpnej ceny a jej snahu vyriešiť vzniknutý právny stav formou darovania jej spoluvlastníckeho podielu žalobcovi, resp. formou dovolania voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým potvrdil určenie neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy“. Nakoniec dodal, že zároveň považuje žalovanou uplatnený nárok na odplatu za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu po právoplatnom rozhodnutí súdu o určení neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy
za rozporný s dobrými mravmi, zohľadniac fakt, že neplatnosť zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu žalovanej na žalobcu zavinila žalovaná, keď nesplnila zákonnú ponukovú povinnosť odpredaja spoluvlastníckeho podielu voči ostatným jej spoluvlastníkom.
10. Nevykonanie dôkazu žalovanou navrhovaným svedkom J. na okolnosti užívania nehnuteľnosti žalobcom, súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na vyjadrenie žalovanej, z ktorého mal súd za zrejmé, že jeho svedecká výpoveď by reálne nepotvrdila rozsah užívania nehnuteľnosti žalobcom nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu za celé žalované obdobie, lebo svedok bol oprávnený na základe plnej moci iba prevziať nehnuteľnosť od žalobcu a vedel by sa vyjadriť len k rozsahu zapratania nehnuteľnosti žalobcom v čase odovzdávania nehnuteľnosti.
11. O príslušenstve priznanej peňažnej pohľadávky žalobcovi rozhodol prvoinštančný súd podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 vládneho nariadenia SR č. 87/1995 Z. z. účinného do 31.1.2013, vychádzajúc pritom zo zistenia, že základná úroková sadzba ECB platná k 23.12.2010 bola stanovená na 1 % a úsudku, že žalovaná sa dostala do omeškania s plnením žalobcovi dňom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami a v prevyšujúcej časti žalobu v časti nároku žalobcu na úhradu úrokov z omeškania ako nedôvodnú zamietol, keďže žalobca uplatnil nárok na úroky pred dňom omeškania žalovanej.
12. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou § 255 ods. 1 a 2 CSP a prevažným procesným úspechom žalobcu v spore.
13. Proti tomuto rozsudku, okrem výroku o zamietnutí žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti, podala včas odvolanie žalovaná z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, resp. aby rozsudok zmenil a rozhodol, že žalobu zamieta a žalovanej priznáva právo na náhradu trov konania. Poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.2.2009 sp. zn. 3Cdo 115/2008, rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 915/2014, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo 2182/2011, 30Cdo 4718/2010, publikáciu KRAJČO, J.: Občiansky zákonník pre prax (komentár), Bratislava: EUROUNION, 2015, s. 1951-1952, žalovaná súdu prvej inštancie žalovaná vytkla, že sa nestotožnil s jej tvrdením, že v danom prípade sa nejedná o synallagmatický záväzok, nakoľko žalobný návrh tak, ako ho koncipoval žalobca v žalobe, bol formulovaný ako klasická žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Citujúc znenie § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka žalovaná zotrvala na svojom stanovisku, že nárok žalobcu titulom vydania bezdôvodného obohatenia je premlčaný. V tejto súvislosti zopakovala, že žalobca ako oprávnený sa mohol s určitosťou dozvedieť, že došlo k bezdôvodnému obohateniu dňa 21.12.2010, t.j. nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia Okresného súdu Košice l zo dňa 4.6.2009 sp. zn. 25C/41/2006, v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.10.2010 sp. zn. 6Co/272/2009, ktorým bola označená zmluva o prevode spoluvlastníckeho podielu vyhlásená za neplatnú, odo dňa nasledujúceho, teda od 22.12.2010 začala žalobcovi plynúť dvojročná premlčacia doba na uplatnenie jeho práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia na súde, ktorá uplynula dňa 22.12.2012, pričom návrh na vydanie platobného rozkazu bol žalobcom podaný až po uplynutí premlčacej doby stanovenej zákonom dňa 31.5.2013. Podľa žalovanej v danom prípade sa nejedná o synallagmatický záväzok, aplikácia § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka o premlčaní v prípade neplatnej alebo zrušenej zmluvy je nesprávna, pretože rozsudkom Okresného súdu Košice l zo dňa 4.6.2009 sp. zn. 25C/41/2006, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.10.2010 sp. zn. 6Co/272/2009 súd síce súčasne určil, že žalovaná je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX, J..Ú.. I. K., a to pozemku parc. č. XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 340 m2 a budovy so súp. č. XXX, postavenej na parc. č. XX/X v podiele 1/4 k celku, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom uvedených nehnuteľností v podiele 1 k celku a C. U. O. X. U. sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v podiele 1/4 k celku, avšak neurčil, že účastníci sú povinní vrátiť si všetko, čo podľa zmluvy dostali. Z týchto dôvodov podľa žalovanej je potrebné ňou vznesenú námietku premlčania posudzovať podľa § 107 ods. 1 a § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože v danom prípade sa nejedná o synallagmatický záväzkový vzťah, v prejednávanej veci sa žalobca mohol domáhať na súde vrátenia plnenia voči nej bez vyjadrenia vzájomnej podmienenosti, len ak by sám nebol povinný vrátiť jej plnenie, a pretože žalobcom uplatnený nárok nezodpovedá § 457 Občianskeho zákonníka, podaná žaloba je nedôvodná a nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 149.372,63 eur s príslušenstvom je premlčaný. Pripomenula pritom, že v danom prípade
síce došlo k zmene zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností späť na žalovanú, avšak žalobca jej nehnuteľnosti nikdy reálne neodovzdal, naopak, tieto aj po právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým bola zmluva o prevode vlastníctva vyhlásená za neplatnú, neoprávnene užíval, čo bolo v konaní preukázané výpisom z listu vlastníctva č.10661 zo dňa 23.5.2013, v ktorom bola zapísaná informatívna poznámka
- upovedomenie o začatí exekúcie č. Ex 4030/2012 zriadením exekučného záložného práva, vedená exekútorským úradom JUDr. Mgr. Andreja Dembického, P - 102/2013 - 47/2013, nielen na nehnuteľnosti uvedenej pod B 1 predmetného Q. Č.. XXXXX, ale aj na ďalšiu 1/4 tejto nehnuteľnosti uvedenej pod B2 tohto listu vlastníctva, a to v čase, keď žalovaná na základe rozsudku Okresného súdu Košice l zo dňa 4.6.2009 sp. zn. 25C/41/2006, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.10.2010 sp. zn. 6Co/272/2009 bola určená opätovne za spoluvlastníčku nehnuteľnosti v podiele 1/4 k celku, z čoho podľa žalovanej jednoznačne vyplýva, že žalobca užíval aj jej spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti, nikdy nebol pripravený nehnuteľnosť jej odovzdať, neinicioval ani zmenu zápisu vlastníka 1/4 nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností tak, aby bola zapísaná opätovne ako spoluvlastník, naopak, neoprávnene užíval aj spoluvlastnícky podiel žalovanej, o čom svedčí skutočnosť, že v rámci exekučného konania Ex 4030/2012 žalobca ako povinný v tomto exekučnom konaní zaťažil exekučným záložným právom aj žalovanej nehnuteľnosti a až na základe výzvy na sprístupnenie a fyzické odovzdanie nebytových priestorov zo dňa 3.6.2013 žalobca odpovedal podaním zo dňa 12.6.2013, že nehnuteľnosť odovzdá do 1.7.2013, ktoré konanie žalobcu žalovaná považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Na uvedené tvrdenia žalovaná predložila ako dôkaz plnomocenstvo zo dňa 31.5.2013, výzvu na sprístupnenie a fyzické odovzdanie nebytových priestorov na ulici K. XX C. J. zo dňa 3.6.2016, odpoveď žalobcu zo dňa 12.6.2013, upovedomenie o začatí exekúcie predajom spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti, Ex 4030/2012 - 69 LP, odpoveď na odkúpenie spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach evidovaných na LV č. XXXXX, k.ú. I. K. C. J.Š. zo dňa 20.6.2013, preberací protokol zo dňa 1.7.2013. Následne za nesprávny a v rozpore so zákonom žalovaná označila postup súdu, keď v bode 11 napadnutého rozsudku nezdôvodnil dostatočne dôvody nepripustenia zmeny jej vzájomného návrhu a nárok uplatnený v rámci kompenzačnej námietky posúdil ako nárok na odplatu podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý sa premlčuje v trojročnej premlčacej lehote, pričom uviedol, že aj keď tento nie je premlčaný za obdobie od 23.5.2013 do 17.7.2013 (správne do 19.7.2013), tento nárok jej súd nepriznal pre rozpor s dobrými mravmi. V tejto súvislosti žalovaná vo svojom odvolaní zopakovala, že vzhľadom na to, že žalobca užíval aj jej 1/4 nehnuteľnosti, podaním zo dňa 23.5.2016 a podaním zo dňa 8.9.2016 uplatnila voči žalobcovi „vzájomný návrh v podobe kompenzačnej námietky“ a žiadala, aby súd zaviazal žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 3.758,01 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.758,01 eur od 23.5.2016 do zaplatenia (v podaní zo dňa 23.5.2016) a následne upraveným podaním zo dňa 8.9.2016 žiadala, aby súd zaviazal žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 185.421,24 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 185.421,24 eur od 23.5.2016 do zaplatenia z dôvodu, že žalobca neoprávnene užíval jej 1/4 nehnuteľnosti v období od 29.9.2003 do 19.7.2013, po právoplatnosti rozhodnutí okresného a krajského súdu, ktorými bola zmluva o prevode nehnuteľností zo dňa 26.9.2003 vyhlásená za neplatnú, žalovanej jej podiel na nehnuteľnosti reálne nikdy neodovzdal, naopak, aj po právoplatnosti súdnych rozhodnutí túto časť nehnuteľnosti naďalej užíval a nakladal s ňou, o čom svedčí tá skutočnosť, že na LV č. XXXXX zo dňa 23.5.2013 bola zapísaná poznámka o zriadení exekučného záložného práva v rámci exekučného konania vedeného súdnym exekútorom JUDr. Mgr. Andrejom Dembickým pod sp. zn. Ex 4030/2012 a za užívanie nehnuteľnosti jej neposkytol do dnešného dňa žiadnu finančnú náhradu. Nakoniec žalovaná súdu prvej inštancie vytkla, že nepripustil vykonanie dôkazu výsluchom svedka S. J. na okolnosti užívania nehnuteľnosti žalobcom a toto svoje rozhodnutie ani dostatočne nezdôvodnil. Žalovaná mala za to, že výpoveď tohto svedka v konaní bola podstatná pre rozhodnutie súdu, nakoľko svedok sa mal vyjadriť k rozsahu zapratania nehnuteľnosti žalobcom, ako i k dohode medzi žalobcom, žalovanou a manželmi U. o tom, kto bude užívať jednotlivé časti nehnuteľnosti, aj keď nehnuteľnosť nebola rozdelená reálne, a súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie tak, ako bolo navrhované. Podľa žalovanej rozsudok súdu prvej inštancie sa preto vyznačuje arbitrárnosťou a nezákonnosťou aj ohľadne vyhodnotenia skutkového stavu veci, čím došlo k porušeniu čl. 2 ods. 1 CSP a základného práva žalovanej na spravodlivý proces, zaručeného aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
14. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej označil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch za vecne správny a navrhol ho potvrdiť. Zdôraznil, že v zmysle § 153 ods. 2 CSP súd nemusí prihliadnuť na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas a podľa § 366 CSP nemožno prihliadnuť na prostriedky procesnej obrany žalovanej, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie. Mal pritom za absurdné a
účelové tvrdenie žalovanej, že nemala k dispozícii listiny, ktoré mal k dispozícii jej zástupca S. J. na základe plnomocenstva zo dňa 31.5.2013 v súvislosti so zariaďovaním záležitostí žalovanej. Uviedol, že k prostriedkom procesnej obrany žalovanej, uplatneným v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré žalovaná zopakovala v podanom odvolaní, sa podrobne vyjadril v doterajšom konaní a na týchto vyjadreniach zotrváva. Zopakoval, že jeho nárok nemôže byť v žiadnom prípade premlčaný aj s poukazom na § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, keďže v dôsledku rozsudku v konaní č. 25C/41/2006 pred Okresným súdom Košice l vznikol medzi žalobcom a žalovanou zo zákona (§ 457 Občianskeho zákonníka) synallagmatický vzťah. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie postupoval správne, keď zaviazal na splnenie reštitučnej povinnosti (vrátenie kúpnej ceny) len žalovanú, keďže v čase vyhlásenia rozsudku bol stav taký, že reštitučná povinnosť žalobcu už bola v celom rozsahu splnená. Zdôraznil, že protiváhou k vráteniu kúpnej ceny (na čo bola povinná žalovaná) mohlo byť zo strany žalobcu eventuálne poskytnutie nejakej súčinnosti, aby bola v katastri nehnuteľností ako vlastníčka dotknutého spoluvlastníckeho podielu zapísaná žalovaná, ako to vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 8.5.2014 sp. zn. 28Cdo 1444/2014, avšak to v danom prípade nebolo potrebné. Podčiarkol opätovne, že žalovanej nič nebránilo v tom, aby svoj spoluvlastnícky podiel aj užívala, pričom od kedy sa žalobca dozvedel o konaní č. 25C/41/2006 pred Okresným súdom Košice l, neužíval viac ako 1/2 nehnuteľnosti, a teda o žiadnom nároku žalovanej za tvrdené užívanie jej podielu žalobcom nemožno hovoriť. Tvrdený nárok žalovanej neexistuje, keďže žalobca neužíval väčšiu časť nehnuteľnosti, než na akú mal nárok, pričom poznámka o zriadení exekučného záložného práva nie je v žiadnom prípade dokladom o užívaní spoluvlastníckeho podielu žalovanej zo strany žalobcu a on sám naviac súdneho exekútora informoval, že je vlastníkom len 1/2 nehnuteľnosti. Napokon žalobca pripomenul, že svedka J. žalobkyňa navrhla vypočuť až na pojednávaní pred vyhlásením rozsudku, napriek tomu, že prostriedky procesného útoku žalobcu jej boli dávno známe, týmto návrhom na výsluch S. J. podľa žalobcu žalovaná sledovala len záujem na oddialení rozhodnutia súdu, o to viac, že žalovanou navrhovaný svedok bol zástupcom žalovanej až na základe plnomocenstva zo dňa 31.5.2013 a nemá žiadne priame a podrobnejšie informácie ohľadom nehnuteľnosti a už vôbec nie predmetu sporu.
15. Žalovaná v replike na vyjadrenie žalobcu k jej odvolaniu uviedla, že v celom rozsahu zotrváva na svojich písomných ako aj ústnych stanoviskách prednesených v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolaní zo dňa 25.10.2016, najmä, že nárok žalobcu titulom vydania bezdôvodného obohatenia je v celom rozsahu premlčaný podľa § 107 ods. 1 a § 100 ods. l Občianskeho zákonníka, pretože v danom prípade teda neprichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pretože v danom prípade sa nejedná o synallagmatický záväzkový vzťah strán sporu, nakoľko podaná žaloba je koncipovaná ako žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia a je ju potrebné posudzovať podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Opätovne zdôraznila, že žalobca jej nehnuteľnosti nikdy reálne neodovzdal, naopak, tieto neoprávnene užíval aj po právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým bola zmluva o prevode vlastníctva vyhlásená za neplatnú, nikdy nebol pripravený nehnuteľnosť jej odovzdať, o čom svedčí aj skutočnosť, že v rámci exekučného konania Ex 4030/2012 žalobca ako povinný v tomto exekučnom konaní zaťažil exekučným záložným právom aj 1/4 nehnuteľnosti patriacu žalovanej, neinicioval ani zmenu zápisu vlastníka 1/4 nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností tak, aby bola opätovne zapísaná ako spoluvlastník 1/4 a až na základe výzvy na sprístupnenie a fyzické odovzdanie nebytových priestorov zo dňa 3.6.2013 žalobca odpovedal dňa 12.6.2013, že nehnuteľnosť odovzdá do 1.7.2013. Podľa žalovanej uvedené skutočnosti boli v konaní preukázané listinnými dôkazmi, a to výzvou na sprístupnenie a fyzické odovzdanie nebytových priestorov na ulici K. XX C. J. zo dňa 3.6.2016, odpoveďou žalobcu zo dňa 12.6.2013, upovedomením o začatí exekúcie predajom spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti, Ex 403012012-69, odpoveďou na odkúpenie spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach evidovaných na LV č. 10661, k.ú. Stredné mesto v Košiciach zo dňa 20.6.2013 a preberacím protokolom zo dňa 1.7.2013, ktoré predložila v odvolacom konaní, lebo ich skôr nemala k dispozícii, čo zakladá dôvod na možnosť použitia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany v odvolacom konaní podľa § 366 písm. d) CSP. Následne žalovaná zrekapitulovala, že podaním zo dňa 23.5.2016 a podaním zo dňa 8.9.2016 uplatnila žalovaná voči žalobcovi vzájomný návrh v podobe kompenzačnej námietky a žiadala, aby súd zaviazal žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 3.758,01 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.758,01 eur od 23.5.2016 do zaplatenia (v podaní zo dňa 23.5.2016) a následne upraveným podaním zo dňa 8.9.2016 žiadala, aby súd zaviazal žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 185.421,24 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 185.421,24 eur od 23.5.2016 do zaplatenia z dôvodu, že žalobca neoprávnene užíval 1 nehnuteľnosti patriacu žalovanej v období od 29.9.2003 do 19.7.2013. Na preukázanie vzájomného návrhu žalovaná doložila vyjadrenie realitnej kancelárie Atomia s.r.o. zo dňa 27.5.2014, ktoré bolo vypracované pre účely
trestného konania vedeného Krajským riaditeľstvom PZ v Košiciach, Odborom kriminálnej polície, pod číslom: ČVS: KRP-95/2-VYS-KE-2014, v ktorom táto určila cenu prenájmu kancelárskych priestorov na 3. nadzemnom podlaží budovy, súp. č. XX postavenej na parcele Č.. XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, zapísanej na LV č. XXXXX, okres: J. Q., V.: J.X. - I. K., J..Ú.. I. K. (D. R. K. XX C. J.) v období od 29.9.2003 do 1.7.2013 na sumu vo výške 143.866,60 eur (t.j. nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu), s čím sa žalovaná (v trestnom konaní v pozícii obvinenej) oboznámila prvýkrát až dňa 23.3.2017 pri nazretí do vyšetrovacieho spisu, o čom podľa žalovanej svedčí záznam o nazretí do vyšetrovacieho spisu, číslo: ČVS: KRP-95/2- VYS-KE-2014 zo dňa 23.3.2017, ktoré z týchto dôvodov predložila žalovaná až v odvolacom konaní, nakoľko v konaní pred súdom prvej inštancie tento dôkaz nemala k dispozícii.
16. Žalobca v duplike na vyjadrenie žalovanej označil za absurdné tvrdenia žalovanej, že žalobca zaťažil exekučným záložným právom 1/4 nehnuteľnosti patriacej žalovanej, nakoľko exekučné záložné právo bolo zriadené bez akéhokoľvek pričinenia žalobcu. Podľa žalobcu list realitnej kancelárie ATOMIA s.r.o. z 27.5.2014, na ktorý žalovaná poukazovala vo svojej replike, bol vypracovaný len v teoretickej rovine a za iné obdobie ako naznačovala žalovaná, pričom ani v trestnom konaní KRP-95/2-VYS-KE-2014 nebola argumentácia žalovanej akceptovaná a dňa 6.3.2017 jej bolo vznesené obvinenie pre zločin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. b), ods. 5 písm. a) Trestného zákona, keď aj orgány činné v trestnom konaní dospeli k záveru, že žalovaná zmarila uspokojenie žalobcu tým, že žalobcovi nevrátila kúpnu cenu vo výške 149.372,63 eur, následne uzatvorila dňa 23.5.2013 záložnú zmluvu k 1/4 spoluvlastníckemu podielu k nehnuteľnostiam s S. J., ktorý začal s výkonom záložného práva prakticky ihneď a priamym predajom previedol sporný spoluvlastnícky podiel 1/4 k nehnuteľnostiam na spoločnosť jeho kamaráta QUELLE s.r.o., čím žalobcovi spôsobil škodu vo výške 149.372,63 eur. Dodal, že trestné konanie sa týka tých skutočností, ktoré sú aj predmetom konania pred Okresným súdom Košice l vedeného pod sp. zn. 35C/295/2013, o čom predložil žalobca ako dôkaz upovedomenie o vznesení obvinenia č. KRP-95/2-VYS-KE-2014 z 6.3.2017.
17. Žalovaná v písomnej odpovedi na dupliku žalobcu upozornila, že žiadnu právnu relevanciu nemá žalobcom predložené upovedomenie o vznesení obvinenia zo dňa 6.3.2017, číslo: KRP-95/2-VYS- KE-2014, ktoré jej bolo vznesené pre zločin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. b), ods. 5 písm. a) Trestného zákona, pretože trestné konanie do dnešného dňa nie je právoplatne ukončené a platí zásada prezumpcie neviny, v zmysle ktorej každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (§ 2 ods. 4 Trestného poriadku). Za nepravdivé označila tvrdenie žalobcu, že exekučné záložné právo bolo zriadené bez akéhokoľvek pričinenia žalobcu, čo bolo podľa žalovanej v konaní preukázané výpisom z listu vlastníctva č. XXXXX zo dňa 23.5.2013, v ktorom bola zapísaná informatívna poznámka - upovedomenie o začatí exekúcie č. Ex 4030/2012 zriadením exekučného záložného práva, vedenej exekútorským úradom JUDr. Mgr. Andreja Dembického, P - 102/2013 - 47/2013. Za účelové označila žalovaná námietky žalobcu týkajúce sa ňou predloženého listu realitnej kancelárie ATOMIA s.r.o. zo dňa 27.5.2014, z ktorého jednoznačne vyplýva, o akú dobu prenájmu ide, t.j. za obdobie od 29.9.2003 do 1.7.2013. Podľa žalovanej ide o reálne obdobie, kedy žalobca predmetné nebytové priestory aj fakticky užíval, lebo k povoleniu vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na žalobcu došlo dňa 29.9.2003 a dňa 1.7.2013 samotný žalobca listom zo dňa 12.6.2013 oznámil, že predmetné nebytové priestory vypratá a odovzdá do 1.7.2013, čím odpovedal na výzvu na sprístupnenie a fyzické odovzdanie nebytových priestorov. Z uvedeného žalovaná mala za to, že pohľadávka žalobcu zanikla započítaním, keďže v rámci súdneho konania bola podaná započítacia námietka v celom rozsahu žalobcom uplatneného nároku s tým, že ku dňu stretu vzájomných pohľadávok tieto pohľadávky zanikli, a to s účinkami ex nunc. V danom prípade žalovaná žiadala započítať iba to, čo tvorí žalobný petit, a bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa s týmto jej tvrdením dostatočným spôsobom vysporiadať bez akýchkoľvek pochybností, preto aj v tejto časti označila napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmateľný a nejasný. Dodala, že je zarážajúci postup súdu, keď na jednej strane ňou uplatnený nárok na odplatu považuje za rozporný s dobrými mravmi a na druhej strane konanie žalobcu, ktorý dlhodobo neoprávnene užíval jej časť nehnuteľnosti a zaťažil ju exekučným záložným právom, za rozporné s dobrými mravmi nepovažoval, čo žalovaná označila za nespravodlivo zvýhodňujúce stranu žalobcu. Nakoniec žalovaná uviedla, že podieloví spoluvlastníci si predmetné nebytové priestory reálne rozdelili, t.j. tá časť, ktorú reálne predala žalobcovi, zodpovedá rozlohe, za ktorú ATOMIA s.r.o. aj vypočítala nájom. Ide o podlahovú plochu 3. nadzemného podlažia o rozlohe 297,75 m2, a preto list ATOMIA s.r.o. zo dňa 27.5.2014, považuje
za riadny a relevantný doklad o výške predpokladaného nájmu za predmetné kancelárske priestory v uvedenom období, pričom ide o sumu 143.866,60 eur.
18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je neopodstatnené.
19. Rozsudku súdu prvej inštancie v jeho odvolaním napadnutej časti nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP, alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Neboli zistené ani vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v spore.
20. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku žalobcu a vzájomnej žalobe žalovanej, než ako rozhodol súd prvej inštancie, ktorý svoje úvahy a záver o vyhovení žalobe žalobcu v časti jeho nároku na zaplatenie istiny 149.372,63 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 149.372,63 eur od 23.12.2010 do zaplatenia, ako i o zamietnutí vzájomnej žaloby žalovanej odôvodnil dostatočne presvedčivo, zhodnotil všetky dôkazy predložené na podporu tvrdení žalobcu i žalovanej, uviedol, ktoré z nich považoval za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a z akých právnych noriem pri rozhodnutí vychádzal, pričom tak žalobcovi ako aj žalovanej vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali všetky svoje procesné práva.
21. Správne, presvedčivé, zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), a preto len na doplnenie správnosti napadnutých výrokov rozsudku a k odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza nasledovné:
22. V prvom rade odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú žalovanej námietku tvrdenej nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia o započítacej námietke žalovanej, o nepripustení vykonania dôkazu žalovanou navrhnutým svedkom J. a nepripustení zmeny jej vzájomného návrhu, ktorej dôvodnosť by z podstaty veci bránila prieskumu napadnutej časti rozsudku z hľadiska ďalších relevantných odvolacích námietok žalovanej.
23. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
24. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorého judikatúra ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, pretože špecifická odpoveď sa vyžaduje len na argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (por. Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súd je teda povinný uviesť dôvody pre svoje rozhodnutie, avšak táto povinnosť nemôže byť chápaná ako príkaz predložiť detailnú odpoveď na každý argument, ktorý strana sporu v konaní uvedie. Obdobne Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (por. napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30).
25. Súdna prax sa ustálila aj v závere, že za nepreskúmateľné možno považovať také súdne rozhodnutie, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne súd rozhodol, prípadne ktorého výrok je vnútorne rozporný. Pod tejto pojem ustálená judikatúra súdov zaraďuje i prípad, kedy nemožno rozoznať, čo je výrok a čo odôvodnenie, kto sú strany sporu a kto bol rozhodnutím zaviazaný, ako i také rozhodnutie, v ktorom absentujú základné zákonné náležitosti, z ktorých nemožno zistiť, o akej veci bolo rozhodované alebo ako bolo rozhodnuté, ktorého výrok je v rozpore s odôvodnením, ktoré neobsahuje vôbec právne závery vyplývajúce z rozhodných skutkových okolností alebo ktorého dôvody nie sú vo vzťahu k výroku jednoznačné. Súdna prax je jednotná i v úsudku, že nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku skutkových dôvodov, nie na dielčích nedostatkoch odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Musí sa pritom jednať o vady skutkových zistení, o ktoré súd opiera svoje rozhodovacie dôvody. Za také vady možno považovať prípady, kedy súd oprel rozhodovacie dôvody o skutočnosti v spore nezisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom, prípadne kedy nie je zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy boli v konaní vykonané. Nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov je tiež také rozhodnutie, z ktorého odôvodnenia nie je zrejmé, prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu strany sporu v žalobe a prečo považuje žalobné námietky sporovej strany za mylné alebo vyvrátené, najmä vtedy, ak ide o právnu argumentáciu, na ktorej je postavený základ žaloby.
26. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutej časti rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok je v jeho napadnutých výrokoch dostatočne zrozumiteľný a určitý. Súd prvej inštancie v ňom totiž uviedol úvahy, pre ktoré považoval žalobu žalobcu v časti za dôvodnú a pre ktoré zamietol vzájomný návrh žalobkyne, ako i dôvody, pre ktoré vyhodnotil ako neopodstatnenú obranu žalovanej (žalovanej vznesenú kompenzačnú námietku i námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku na vrátenie kúpnej ceny z neplatnej zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu žalovanej k označenej nehnuteľnosti). Z odôvodnenia rozsudku je úplne zrejmé, prečo neprisvedčil námietkam žalovanej a z akých právnych úvah vychádzal, zhodnotiac pritom všetky žalobné námietky a argumentáciu žalobcu i žalovanej v priebehu sporu na súde prvej inštancie. Odvolací súd považuje na tomto mieste za potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu v časti vyhodnotenia ako neopodstatnenej obrany žalovanej (žalovanou vznesenej kompenzačnej námietky) je odrazom tvrdení žalovanej prezentovaných v priebehu sporu na súde prvej inštancie, založených na argumente, že žalobou uplatnený peňažný nárok žalobcu na vrátenie kúpnej ceny z neplatnej zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu žalovanej zanikol v celom rozsahu započítaním s peňažnou pohľadávkou žalovanej, ktorá žalovanej mala vzniknúť podľa jej tvrdenia tým, že žalobca neoprávnene užíval 1 nehnuteľnosti patriacu žalovanej v období od 29.9.2003 do 19.7.2013 bez toho, aby za užívanie poskytol žalovanej peňažnú náhradu, čím sa podľa žalovanej žalobca bezdôvodne obohatil na jej úkor.
27. Súd prvej inštancie sa správne pri posudzovaní dôvodnosti žalovanou vznesenej kompenzačnej námietky, ktorou popierala podstatu a oprávnenosť tvrdeného žalobcovho nároku, v odôvodnení rozsudku najprv zaoberal otázkou dôvodnosti pohľadávky uplatnenej žalobou žalobcu a následne, po zistení jej opodstatnenosti, náležite posúdil otázku prípustnosti žalovanou navrhovaného započítania, a to tak, že správne uzavrel, že je sčasti nežalovateľná pre stratu jej vynútiteľnosti v dôsledku jej neuplatnenia v zákonom stanovenej lehote (správnosť tohto záveru súdu žalovaná vo svojom odvolaní nespochybňuje) a sčasti neexistujúca, pre neunesenie dôkazného bremena žalovanou na tvrdenie o užívaní nehnuteľnosti žalobcom nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu a o výške žalovanej peňažnej pohľadávky z toho titulu. Z odôvodnenia rozsudku totižto plynie, že súd prvej inštancie svoj záver o neopodstatnenosti kompenzačnej námietky žalovanej vznesenej „podaním zo dňa 23.5.2016 a podaním zo dňa 8.9.2016“ založil na úsudku, že nárok žalovanej za obdobie do 22.5.2013 je premlčaný a nárok žalovanej za obdobie od 23.5.2013 do 17.7.2013 (správne do 19.7.2013, pozn. odvolacieho súdu) je nedôvodný, pretože žalovaná napriek poučeniu o tvrdenej výške svojho nároku nenavrhla žiaden dôkaz a najmä v spore nepreukázala, že jej žalobcom bolo znemožnené užívanie jej spoluvlastníckeho podielu, resp. že z užívania spoločnej nehnuteľnosti bola vylúčená, ak len tvrdila, že v spoločnej nehnuteľnosti boli v rozhodnom období dve miestnosti zo šiestich zapratané, a preto neboli spriechodnené ďalšie štyri miestnosti, pričom žalovanej v užívaní spoluvlastníckeho podielu nebránilo ani zriadenie exekučného záložného práva na spoluvlastnícky podiel žalovanej. V tejto súvislosti vyhodnotil súd prvej inštancie tvrdenie a dôkaz žalovanej (označený list vlastníctva) o tom, že došlo k zriadeniu exekučného záložného práva nad rámec spoluvlastníckeho podielu žalobcu (teda aj na
spoluvlastnícky podiel žalovanej) ako dôkaz, ktorý sám osebe nepreukazuje užívanie nehnuteľnosti žalobcom nad rámec jeho ideálneho spoluvlastníckeho podielu, poukazom súčasne (o.i.) na výpoveď samotnej žalovanej, že sa voči žalobcovi nikdy nedomáhala užívania svojho spoluvlastníckeho podielu, žalobcu nikdy nevyzývala na umožnenie užívania nehnuteľnosti, naopak, že jej tento stav vyhovoval, lebo pre žalobcu nemala finančné prostriedky na vrátenie kúpnej ceny.
28. Na uvedom nemôže nič zmeniť ani tvrdenie žalovanej (ohľadom ňou vznesenej kompenzačnej námietky a vzájomného návrhu) v jej odvolaní, že vzhľadom na to, že žalobca užíval aj jej „1/4 nehnuteľnosti“, podaním zo dňa 23.5.2016 a podaním zo dňa 8.9.2016 uplatnila voči žalobcovi „vzájomný návrh v podobe kompenzačnej námietky“ a žiadala, aby súd zaviazal žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 3.758,01 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.758,01 eur od 23.5.2016 do zaplatenia (v podaní zo dňa 23.5.2016) a následne upraveným podaním zo dňa 8.9.2016 žiadala, aby súd zaviazal žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 185.421,24 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 185.421,24 eur od 23.5.2016 do zaplatenia z dôvodu, že žalobca neoprávnene užíval „jej 1/4 nehnuteľnosti“ v období od 29.9.2003 do 19.7.2013 a ani dodatočný argument v replike na vyjadrenie žalobcu a v písomnej odpovedi na dupliku žalobcu, že „podieloví spoluvlastníci si predmetné nebytové priestory reálne rozdelili, t.j. tá časť, ktorú reálne predala žalobcovi, zodpovedá rozlohe, za ktorú ATOMIA s.r.o. aj vypočítala nájom. Ide o podlahovú plochu 3. nadzemného podlažia o rozlohe 297,75 m2, a preto list RK ATOMIA s.r.o. zo dňa 27.5.2014, považuje za riadny a relevantný doklad o výške predpokladaného nájmu za predmetné kancelárske priestory v uvedenom období, pričom ide o sumu 143.866,60 eur“ a na preukázanie tvrdenia žalovaná doložila vyjadrenie realitnej kancelárie ATOMIA s.r.o. zo dňa 27.5.2014, ktoré bolo vypracované pre účely trestného konania vedeného Krajským riaditeľstvom PZ v Košiciach, Odborom kriminálnej polície, pod číslom: ČVS: KRP-95/2-VYS- KE-2014“, s čím sa žalovaná oboznámila prvýkrát až dňa 23.3.2017 pri nazretí do vyšetrovacieho spisu.
29. Zo všetkých uvedených dôvodov nie je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov ani v tejto časti, lebo žalovaná nemôže požadovať niečo, čo účinne nenamietala (v rámci procesnej obrany) a netvrdila (v časti jej vzájomného návrhu v rámci procesného útoku) v priebehu konania na súde prvej inštancie, a v okolnostiach posudzovaného sporu, v korelácii s vyššie uvedeným a vzhľadom na dôvody vyhodnotenia obrany žalovanej i jej vzájomného návrhu prvoinštančným súdom ako neopodstatnených, do ústavou zaručených práv žalovanej podľa názoru odvolacieho súdu nie je spôsobilé zasiahnuť ani rozhodnutie súdu prvej inštancie o nepripustení zmeny vzájomnej žaloby a odvolací súd nevzhliadol nedostatočne odôvodneným ani rozhodnutie súdu o nepripustení dôkazu výsluchom svedka J., ktoré súd prvej inštancie odôvodnil v bode 10 svojho rozsudku. Všetky námietky žalovanej podľa kontextu v rámci odvolania, vyjadrujú skôr nesúhlas žalovanej s odôvodnením rozsudku.
30. Poukazom na uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná námietka žalovanej týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, lebo súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia. Rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalovaná sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia súdu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 188/06).
31. Žalovaná vo svojom odvolaní v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP rovnako neopodstatnene namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces tým, že súd prvej inštancie odmietol vykonať ňou navrhnutý dôkaz výsluchom svedka J..
32. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
33. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
34. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).
35. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola sporová strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/04).
36. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (por. napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
37. Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 52/03). Súd v civilnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi sporových strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 132 ods. 1 CSP, § 185 ods. 1 až 3 CSP), a nie sporových strán. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP (por. m.m. R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto bez ďalšieho vyvodiť, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (v posudzovanom spore žalovanej), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
38. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že postupom súdu bolo porušené jej právo na súdnu ochranu, odvolací súd pripomína, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach prezentoval svoj názor, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní, lebo jeho obsahom je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 88/01). Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 37/01). Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Civilný sporový poriadok nemôžu porušiť základné právo oprávneného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m.m. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 811/00).
39. So zreteľom na to, že súd nie je viazaný dôkaznými návrhmi sporových strán a súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP), za dôvodnú preto nemožno považovať ani námietku žalovanej, že prvoinštančný súd pochybil, ak odmietol vykonať žalovanou navrhnutý dôkaz výsluchom svedka J.. Ak totiž boli z pohľadu vyššie uvedeného právneho posúdenia všetky rozhodné skutočnosti podľa názoru súdu prvej inštancie dôkazne ozrejmené a svedecká výpoveď (navrhovaná žalovanou) ako dôkazný prostriedok už nemohla zvrátiť záver o skutkových zisteniach nosných pre právne posúdenie sporu (dôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcu, kompenzačnej námietky žalovanej a vzájomnej
žaloby žalovanej), ako to konštatoval súd prvej inštancie, nemožno samotnú okolnosť, že prvoinštančný súd nepristúpil k vykonaniu svedeckej výpovede žalovanou navrhovaného svedka J., považovať za vadu konania, ktorá by mohla založiť odvolací dôvod porušenia práva žalovanej na spravodlivý proces.
40. Žalovaná v odvolaní uplatneným odvolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodne spochybňuje i správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie tak v jeho výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 149.372,63 eur s príslušenstvom, ako i vo výroku, ktorým zamietol jej protinávrh.
41. O nesprávne právne posúdenie veci môže ísť vtedy, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav veci nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
42. Z odôvodnenia rozsudku plynie, že výrok o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi istinu 149.372,63 eur súd prvej inštancie založil na závere, že nárok žalobcu z neplatnej zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu žalovanej na označenej nehnuteľnosti v J.X., R. B. K. Č.. XX je nárokom vzájomne podmieneným (synallagmatickým) v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka, ktorý nie je premlčaný, pretože ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
43. Žalovaná tvrdí, že žalobe žalobcu podanej na súd dňa 31.5.2013 nemožno vyhovieť jednak z dôvodu, že peňažný nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný, ak žalobca v petite žaloby nevyjadril vzájomnú reštitučnú povinnosť plynúcu z § 457 Občianskeho zákonníka, ako i z dôvodu, že nárok žalobcu zanikol v celom rozsahu započítaním s peňažnou pohľadávkou žalovanej, ktorá žalovanej mala vzniknúť podľa jej tvrdenia tým, že žalobca „neoprávnene užíval 1 nehnuteľnosti patriacu žalovanej v období od 29.9.2003 do 19.7.2013“ bez toho, aby za užívanie poskytol žalovanej peňažnú náhradu, čím sa podľa žalovanej žalobca bezdôvodne obohatil na jej úkor.
44. Podľa žalovanej nesprávne právne posúdenie spočíva v chybnej kvalifikácii nároku žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré mal súd kvalifikovať podľa „§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka“, ako aj v nesprávnej aplikácii ustanovení o premlčaní, keď nárok žalobcu posúdil ako nepremlčaný a nárok žalovanej ako premlčaný a takisto bezdôvodný.
45. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
46. Podľa § 457 ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
47. Citované stanovenie § 457 Občianskeho zákonníka upravuje povinnosť účastníkov, ktorí si navzájom plnili na základe neplatnej zmluvy, osobitným spôsobom, a to tak, že požiadavka jednej zmluvnej strany, aby jej bolo druhou zmluvnou stranou vrátené plnenie, ktoré jej už poskytla, môže uspieť, len ak je žiadateľom navonok deklarovaná i pripravenosť vrátiť to, čo na základe takej zmluvy obdržal on sám, a ak ide o žalobu, musí sa uvedený záväzok premietnuť i do znenia tzv. žalobného petitu. V prípade povinnosti vrátiť si obojstranne plnenia ide v režime ustanovenia o tzv. synallagmatický (vzájomne podmienený) záväzok. V ustanovení § 457 Občianskeho zákonníka sa nejedná o samostatnú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia, ale len o osobitný spôsob vydania predmetu bezdôvodného obohatenia pri neplatnej zmluve, podľa ktorej si strany vzájomne plnili (por. Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 - 459. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2008, s. 1193).
48. Ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka upravuje okrem spôsobu i rozsah povinnosti účastníkov neplatnej či zrušenej zmluvy na vrátenie vzájomného plnenia a uplatní sa v prípade, že na základe obojstranne zaväzujúcej zmluvy si obe strany plnili. Typicky obojstranne zaväzujúcou zmluvou je pritom kúpna zmluva, kedy práva a povinnosti oboch účastníkov sú vzájomne podmienené a rovnako vzájomne podmienené sú ich nároky na vrátenie už prijatých plnení, ak je ich zmluva neplatná alebo bola zrušená. Obe zmluvné strany sú zároveň povinným i oprávneným z právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia získaného plnením podľa neplatnej či zrušenej zmluvy.
49. Podľa § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.
50. Otázka premlčania práva kupujúceho na vrátenie kúpnej ceny vyplatenej predávajúcemu na základe neplatnej kúpnej zmluvy sa v súdnej praxi ustálila. Dospela pritom k záveru, že pre posúdenie počiatku omeškania predávajúceho s vrátením kúpnej ceny z neplatnej zmluvy je rozhodujúce, ktoré povinnosti sú povinnosťami synallagmatickými k jeho povinnosti vrátiť kúpnu cenu, a či a kedy kupujúci tieto povinnosti splnil alebo ich splnenie reálne ponúkol. V prípade kúpy nehnuteľnosti (v danom prípade spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti) sú vzájomnými a navzájom podmienenými plneniami zo strany predávajúceho prevod vlastníctva a zo strany kupujúceho zaplatenie kúpnej ceny. Zaplatenie kúpnej ceny je protiváhou vlastníctva k prevádzanej veci. Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená a kupujúci nie je vlastníkom veci, hoci zaplatil kúpnu cenu, predávajúci je povinný kúpnu cenu mu vrátiť. Vrátenie kúpnej ceny je na druhej strane vyvážené tým, že vlastníctvo k predmetu prevodu zostáva predávajúcemu.
51. Z hľadiska aplikácie ustanovenia § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka nie je rozhodujúce, že sa prevod vlastníctva z dôvodu neplatnosti zmluvy neuskutočnil a kupujúci vlastníctvo k veci podľa zmluvy platne nenadobudol, a nie je rozhodujúca ani tá okolnosť, či sa kupujúci fakticky ujal držby veci alebo nie. Ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorého zmyslom je zachovanie rovnováhy práv oboch zmluvných strán neplatnej či neskôr zrušenej zmluvy, tak dopadá na všetky prípady, kde synallagmatický vzťah vznikol zo zákona (typicky neplatná kúpna zmluva). Pretože kupujúci nie je oprávnený namietať premlčanie vlastníckeho práva predávajúceho (§ 100 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva), nemožno prihliadnuť ani k námietke premlčania práva na vrátenie zaplatenej kúpnej ceny vznesenej predávajúcim (por. m.m. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 14.7.2010, sp. zn. 31Cdo 2250/2009 uverejnený v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod R 32/2011). Rozhodujúce je teda vždy, čo bolo podľa zmluvy plnené a o čo sa každý z nich obohatil v dobe, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo. Na charaktere synallagmatického záväzku tak nič nemení okolnosť, že ideálny spoluvlastnícky podiel, ktorý na žalobcu neplatne previedla žalovaná, žalobca žalovanej vrátil a fyzicky odovzdal žalovanej „nehnuteľnosť“ dňa 19.7.2013.
52. Uvedené závery pritom neoslabujú právnu istotu účastníkov zmluvy. Vyjadrujú naopak v súlade so zákonnou úpravou rovné postavenie účastníkov neplatnej zmluvy. Úsudok prvoinštančného súdu, že nárok kupujúceho žalobcu na vrátenie kúpnej zmluvy vyplatenej na základe neplatnej kúpnej zmluvy nie je premlčaný, tak zodpovedá ustálenej judikatúre súdov, od ktorej nie je dôvod odchyľovať sa ani v posudzovanom prípade. Je zároveň potrebné prisvedčiť žalobcovi v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovanej v tom, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď zaviazal na splnenie reštitučnej povinnosti (vrátenie kúpnej ceny) len žalovanú v situácii, ak v čase vyhlásenia rozsudku bola reštitučná povinnosť žalobcu už v celom rozsahu splnená a súd ako neopodstatnenú vyhodnotil kompenzačnú námietku žalovanej ako aj vzájomný návrh ako premlčaný a takisto bezdôvodný (nárok žalovanej za obdobie od 23.5.2013 do 19.7.2013), vychádzajúc z názoru, že žalovaná v spore nepreukázala, že jej žalobcom bolo znemožnené užívanie jej spoluvlastníckeho podielu, resp. že z užívania spoločnej nehnuteľnosti bola vylúčená, keď dôkaz žalovanej (list vlastníctva) o tom, že došlo k zriadeniu exekučného záložného práva nad rámec spoluvlastníckeho podielu žalobcu (teda aj na spoluvlastnícky podiel žalovanej) sám osebe nepreukazuje užívanie nehnuteľnosti žalobcom nad rámec jeho ideálneho spoluvlastníckeho podielu, a poukazom súčasne (o.i.) na výpoveď samotnej žalovanej, že sa voči žalobcovi nikdy nedomáhala užívania svojho spoluvlastníckeho podielu, žalobcu nikdy nevyzývala na umožnenie užívania nehnuteľnosti, naopak, že jej tento stav vyhovoval, lebo pre žalobcu nemala finančné prostriedky na vrátenie kúpnej ceny. Uvedené potvrdzuje nakoniec aj argumentácia žalovanej odkazujúca na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 115/2008, ktoré síce vychádzalo z odlišného skutkového rámca (nároky strany z odstúpenia zmluvy o dielo z dôvodov neodstrániteľných vád diela, s prihliadnutím na ktoré, po zrušení zmluvy o dielo nebola vrátená cena diela), avšak v ktorom najvyšší súd rovnako uzavrel, že na súde sa možno domáhať vrátenia plnenia bez toho, aby v žalobe bola vyjadrená podmienenosť tohto plnenia nárokom druhej strany, len ak by strana sama nebola povinná vrátiť plnenie protistrane „(teda len ak by podľa zrušenej zmluvy plnil výlučne on alebo ak by do vyhlásenia rozsudku splnili svoju povinnosť vrátiť žalovanému jeho plnenie)“.
53. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní pritom vychádzal zo správnej premisy, že ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne upravený v Občianskom zákonníku (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 277/2009, sp. zn. 6Cdo 184/2010). Vo vzťahu k užívaniu veci spoluvlastníkom nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu sa vyslovila judikatúra už v rozsudku najvyššieho súdu zo dňa 27.9.1979 sp.zn. 2 Cz 54/79, podľa ktorého, ak jeden zo spoluvlastníkov v rozpore s dohodou a proti vôli ostatných spoluvlastníkov sám užíva predmet spoluvlastníctva, musí ostatným spoluvlastníkom poskytnúť náhradu.
54. Súdna prax sa ustálila i v závere, že neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, pretože iba v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Takýto nárok ale nevzniká v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, alebo ak nič nebráni druhému spoluvlastníkovi (v danom prípade žalovanej), aby sa tiež podieľal(a) na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník (žalovaná) prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.
55. Odvolací súd konštatuje, že nárok žalovanej ako spoluvlastníčky na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu v rozhodnom období (t.j. nárok žalovanej za obdobie od 23.5.2013 do 19.7.2013, správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie o premlčaní nároku žalovanej za obdobie do 22.5.2013 žalovaná vo svojom odvolaní nespochybňovala žiadnou námietkou - pozn. odvolacieho súdu), súd prvej inštancie tak správne vyvodil z § 137 ods. l Občianskeho zákonníka a v tejto súvislosti správne a v súlade s ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej republiky uzavrel, že žalobcovi nevznikla povinnosť na náhradu voči žalovanej ako spoluvlastníčke neužívajúcej vec v rozsahu svojho podielu za stavu, ak bezpochyby nič nebránilo žalovanej, aby sa v rozhodnom období tiež podieľala na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci, čo potvrdila i sama žalovaná, keď vo svojej výpovedi v priebehu sporu na súde prvej inštancie sama uviedla, že sa voči žalobcovi nikdy nedomáhala užívania svojho spoluvlastníckeho podielu, žalobcu nikdy nevyzývala na umožnenie užívania nehnuteľnosti, naopak, že jej tento stav vyhovoval, lebo pre žalobcu nemala finančné prostriedky na vrátenie kúpnej ceny. Za takejto situácie, ak žalovaná v rozhodnom období nerealizovala svoje vlastnícke práva, hoci objektívne neexistovala prekážka, ktorá by jej v tom bránila, lebo žalovaná sa sama rozhodla nerealizovať svoje vlastnícke právo z dôvodu, že „jej tento stav vyhovoval, lebo pre žalobcu nemala finančné prostriedky na vrátenie kúpnej ceny“, nárok za neužívanie jej nevzniká, na čom potom nemôže nič zmeniť ani žalovanej tvrdenie, že podieloví spoluvlastníci si predmetné nebytové priestory reálne rozdelili, a časť, ktorú reálne predala žalobcovi, zodpovedá rozlohe, za ktorú realitná kancelária ATOMIA s.r.o. aj vypočítala nájom a dôkaz - vyjadrenie ATOMIA s.r.o. zo dňa 27.5.2014, ktoré bolo vypracované pre účely trestného konania vedeného Krajským riaditeľstvom PZ v Košiciach, Odborom kriminálnej polície, pod číslom: ČVS: KRP-95/2-VYS-KE-2014“, s čím sa podľa vyjadrenia žalovanej oboznámila žalovaná prvýkrát až dňa 23.3.2017 pri nazretí do vyšetrovacieho spisu.
56. Žalovanou v odvolaní zmienený rozpor s dobrými mravmi je rozhodne korektívom spôsobu výkonu práv subjektov občianskoprávnych vzťahov (§ 3 Občianskeho zákonníka), nie je však skutočnosťou, ktorá by ovplyvňovala samotnú ich existenciu. Vymedzenie hypotézy ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, závisí na úvahe súdu, v rámci ktorej musí súd zvážiť všetky rozhodné okolnosti jednotlivého prípadu. V korelácii už s vyššie uvedeným sa tak v okolnostiach posudzovaného sporu nemôže presadiť ani výhrada žalovanej, že uplatnenie nároku žalobcu na vrátenie kúpnej ceny je v rozpore s dobrými mravmi a neobstojí ani odvolacia námietka žalovanej, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, ak vyhodnotil za rozporné s dobrými mravmi uplatnenie nároku na odplatu za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu za stavu, ak z odôvodnenia rozsudku nepochybne vyplýva, že prvoinštančný súd neprihliadol na žalovanou vznesenú kompenzačnú námietku vychádzajúc
zo záveru, že žalovanej nevznikol nárok na odplatu za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu z dôvodu, že sa svojho práva užívať nehnuteľnosť (v rozsahu spoluvlastníckeho podielu) výslovne vzdala, čo potvrdila sama žalovaná vo svojej účastníckej výpovedi na súde prvej inštancie a vo zvyšnej časti pretože prihliadol na žalobcom dôvodne vznesenú námietku premlčania žalovanou uplatneného peňažného nároku (správnosť tohto záveru žalovaná vo svojom odvolaní nespochybňuje).
57. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že žalobkyňou uvádzané odvolacie dôvody dané nie sú, preto odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil vrátane vecne správneho výroku o trovách konania a v odvolaní procesne úspešnému žalobcovi priznal podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie. Žalovaná nemala úspech v odvolacom konaní, a tak jej náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.
58. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).