Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2S-122-2021.pdf
PDF · 146.18 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/122/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: D. W. A. A. X., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan C., bytom: A. S. El- D., D. El- A. S. D., S. G. č. XX, právne zastúpený: KOČIŠ & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária IČO: 52 662 624, Súľovská 9, 040 01 Košice, proti žalovaným: 1. Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, Hlboká cesta 2, 833 36 Bratislava, 2. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného 1. č. SVK0300000302021 zo dňa 29.04.201 a proti opatreniu žalovaného 2. - nesúhlasné stanovisko k udeleniu národného víza žalobcovi, jednohlasne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky č. SVK0300000302021 zo dňa 29.04.2021 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Súd žalobu proti opatreniu orgánu verejnej správy - nesúhlasné stanovisko Ministerstva vnútra Slovenskej republiky k udeleniu národného víza žalobcovi o d m i e t a.
Účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žaloba
1. Žalobou doručenou elektronicky súdu dňa 03.06.2021 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného 1 č. SVK0300000302021 zo dňa 04.05.2021, ktorým žalovaný, Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Káhire rozhodol o neudelení národného víza žalobcovi podľa § 15 ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o pobyte cudzincov“ alebo ako „zákon č. 404/2011 Z.z.“). Žalobca sa správnou žalobou domáhal aj preskúmania zákonnosti nesúhlasného stanoviska žalovaného 2 s udelením národného víza žalobcovi. Uvedené stanovisko bolo vydané v konaní pre potreby ako podklad vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného 1.
2. Žalobca uviedol, že dňa 13.04.2021 mu bol žalobcovi Ministerstvom vnútra SR prostredníctvom Oddelenia cudzineckej polície PZ Trenčín v súlade s § 43 zákona o pobyte cudzincov udelený trvalý pobyt na 5 rokov na území SR s platnosťou do 12.04.2026.
3. Následne, za účelom vstupu na územie SR, žalobca dňa 25.04.2021 žalovanému 1 prostredníctvom Veľvyslanectva SR v Káhire podal žiadosť o udelenie národného víza vedenú pod číslom 30/2021 v súlade s § 15 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov.
4. Žalobca namietal, že napriek udeleniu trvalého pobytu v SR na 5 rokov, žalovaný 1 neudelil národné vízum s odkazom na negatívne stanovisko žalovaného 2 resp. s odkazom na § 17 ods. 5 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.
5. Rozhodnutie žalovaného 1 má podobu „formulárového“ a značne zjednodušeného administratívneho rozhodnutia a podľa žalobcu nespĺňa základné obsahové náležitosti individuálneho správneho aktu orgánu verejnej správy, absentuje v ňom akékoľvek bližšie odôvodnenie postupu žalovaného, vôbec nezohľadňuje individuálnu právnu situáciu žalobcu a je nanajvýš zmätočné. Na konštatovaní negatívneho stanoviska žalovaného 2 bolo postavené prakticky celé odôvodnenie rozhodnutia, žalovaný neuviedol skutočnosti tvrdené žalobcom a jeho manželkou ani ich nevyhodnotil, čo svedčí o tom, že skutočnosti súkromného a rodinného života žalobcu a jeho manželky vôbec neboli posúdené. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia vôbec neprezentoval úvahy, ktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov, vôbec neaplikoval správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a nevyrovnal sa ani s návrhmi a námietkami žalobcu a jeho manželky a s ich vyjadreniami.
6. Žalobca dodal, že nestačí, ak je rozhodnutie správneho orgánu zrozumiteľné len pre orgán, ktorý ho vydal, ale musí byť zrozumiteľné aj pre účastníkov konania. Žalobca nebol oboznámený s konkrétnymi dôvodmi pre neudelenie národného víza resp. dôvodmi nesúhlasného stanoviska MV SR a ani s podstatou dôvodov, ktoré boli žalobcovi kladené na ťarchu. Nemal tak nijakú možnosť brániť sa proti postupu správnych orgánov, nepozná dôvody nesúhlasného stanoviska MV SR a nemá tak možnosť predložiť dôkazy na svoju obranu. Napriek skutočnosti, že na konanie o udelenie národného víza sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, správne orgány zásadným spôsobom porušili základné procesné práva žalobcu a nerešpektovali zásadné princípy administratívneho konania, ktoré sa v súlade s konštantnou judikatúrou súdov SR uplatňujú na všetky typy administratívnych konaní.
7. Žalobca poukázal na to, že žalovaný 2 žalobcovi na jeho výslovnú žiadosť a po skončení správneho konania listom zo dňa 05.05.2021 oznámil ako dôvody pre nesúhlasné stanovisko podľa § 17 ods. 5 písm. b) zákona o pobyte cudzincov údajné bezpečnostné riziko, ktoré má žalobca predstavovať, avšak bez uvedenia ani len podstaty dôvodov, pre ktoré má žalobca predstavovať bezpečnostné riziko. Žalobca sa nedozvedel, čo mu je kladené na ťarchu, spochybnil však zákonnosť uvádzaného dôvodu pre zamietnutie národného víza, nakoľko skúmanie bezpečnostných dôvodov zákon o pobyte cudzincov v prípade žiadosti o udelenie národného víza nijako neupravuje a ani nepožaduje. Žalovaný 2 v prípade trvalého pobytu v SR nenamietal bezpečnostné dôvody a trvalý pobyt žalobcovi v SR udelil, avšak už niekoľko dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia ten istý správny orgán bránil žalobcovi v uplatnení jeho pobytového práva v SR a bránil mu v pricestovaní do SR.
8. Údajné bezpečnostné riziko správne orgány žalobcovi nijako nekonkretizovali, existenciu údajného bezpečnostného rizika dokonca žalobcovi úplne zamlčali a v rozhodnutí tento dôvod vôbec neuviedli. Žalobca sa počas celého správneho konania nemohol nijako brániť proti ničím nepodloženým všeobecným tvrdeniam o tom, že predstavuje bezpečnostné riziko. Pritom presný obsah resp. konkrétne zdôvodnenie bezpečnostného rizika, ktoré má žalobca predstavovať, žalovaný 1 ani nepozná a pri vydaní rozhodnutia sa uspokojil iba so samotnou skutočnosťou, že takéto stanovisko žalovaného 2 existuje a že je negatívne. Zákonnou povinnosťou žalovaného 1 a žalovaného 2 bolo oboznámiť žalobcu aspoň s podstatou dôvodov, ktoré sú mu kladené na ťarchu. Žalovaný 1 bol povinný v rozhodnutí aspoň druhovo špecifikovať, aký typ bezpečnostného (či iného) rizika má žalobca predstavovať.
9. Žalovaný nemohol vo veci rozhodnúť zákonne keďže nepoznal dôvody stanoviska a ani len podstatu údajného rizika, ktoré má žalobca predstavovať. Bez uvedeného totiž nie je najmä možné vykonať komplexné posúdenie podmienok pre udelenie či neudelenie národného víza. Žalobca mal právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia žalovaného 1.
10. Žalobca rozhodnutím o udelení trvalého pobytu v SR na 5 rokov získal právny nárok zdržiavať sa v SR a štátna moc mu vo výkone tohto práva neodôvodnene bráni. Poznamenal, že v súlade s § 49 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, trvalý pobyt zanikne, ak štátny príslušník tretej krajiny nevstúpi na územie Slovenskej republiky do 180 dní od udelenia trvalého pobytu.
II. Vyjadrenie žalovaného 1
11. Žalovaný 1 sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 17.08.2021, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť.
12. Zastupiteľský úrad Káhira po prijatí žiadosti žalobcu zaslal dňa 25.04.2021 podľa §17 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov žiadosť o stanovisko na CVO (centrálny vízový orgán). Správny orgán prijal dňa 27.04.2021 prostredníctvom národného vízového informačného systému nesúhlasné stanovisko CVO k udeleniu víza žalobcovi. Nesúhlasné stanovisko CVO s udelením víza je podľa § 17 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov prekážkou, pre ktorú zastupiteľský úrad nemôže národné vízum udeliť. Na rozdiel od konania o udelení schengenského víza, ktoré upravuje § 16 zákona o pobyte cudzincov, žalovaný 1 nemá oprávnenie v konaní o udelení národného víza v rámci nového posudzovania dôvodov vyžiadať si opätovné stanovisko CVO. Na uvedenom právnom základe udelenie národného víza žalobcovi by bolo v rozpore so zásadou legality vyjadrenej v Ústave SR a v zásadách správneho konania. Práve odlišný postup, ktorý v žalobe žalobca navrhuje by spôsobil nezákonnosť rozhodnutia v konaní o udelení národného víza, keďže na takýto postup by nemal žalovaný právny základ a bola by porušená zákonná a ústavná zásada legality.
13. Podľa žalovaného 1 je napadnuté rozhodnutie zrozumiteľné, dostatočne odôvodnené a preskúmateľné, preto je argumentácia žalovaného nesprávna a žaloba je nedôvodná. Žalovaný sa nestotožnil s argumentáciou v žalobe vo vzťahu k preskúmateľnosti rozhodnutia o zamietnutí víza, pričom žalobca v žalobe neuviedol argumenty, z ktorých pri tomto konštatovaní vychádzal a len účelovo tento dôvod uviedol do odôvodnenia svojej žaloby.
14. Podľa žalovaného žalobca rozumie, že rozhodnutie o zamietnutí víza je založené iba na nesúhlasnom stanovisku CVO tak, ako to predpokladá § 17 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, čo žalovaný v odôvodnení rozhodnutia o zamietnutí národného víza riadne uviedol a splnil tak povinnosť odôvodnenia rozhodnutie aj napriek skutočnosti, že sa správny poriadok na konanie o národného víza nevzťahuje. Žalovaný argumentoval, že podmienka nezrozumiteľnosti a absencie odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí víza na základe § 191 ods. 1 písm. d) SSP nebola naplnená, pretože rozhodnutie o zamietnutí víza nebolo nezrozumiteľné ani neodôvodnené.
15. Žalovaný sa nestotožnil s žalobcovou argumentáciou, že rozhodnutie o zamietnutí víza je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalovaný vo vzťahu k náležitostiam rozhodnutia v prvom rade poukázal na § 17 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého sa na konanie o udelení národného víza a o zrušení národného víza nevzťahuje správny poriadok, avšak aj napriek vylúčeniu správneho poriadku je správny orgán povinný dodržiavať zásady správneho konania. Okrem zásady legality patrí medzi základné zásady aj tzv. zásada nearbitrárnosti konania, vyjadrená aj v § 3 ods. 5 správneho poriadku tak, že rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, pričom porušenie tejto zásady namieta aj žalobca v žalobe. Z predmetnej zásady však nemožno vyvodzovať konkrétne náležitosti rozhodnutia, ak je v predmetnom konaní vylúčená pôsobnosť správneho poriadku v prípade, že tieto náležitosti nie sú upravené priamo v osobitnom predpise, ktoré osobitné konanie upravuje. Tento záver je taktiež vyjadrený v Rezolúcii č. (77) 31 Výboru ministrov Rady Európy o správnom konaní, o ktorú svoj právny názor opieral aj NS SR vo vyššie citovanom rozhodnutí (sp. zn. lSžr/68/2011). Predmetná rezolúcia jednoznačne definuje charakter zásad ako abstraktný a všeobecný, dokonca pripúšťa modifikáciu, či dokonca aj vylúčenie zásad správneho konania v špecifických prípadoch v špecifických typoch správnych konaní. V prípade správneho konania o udelení národného víza sa na konanie vzťahuje zákon o pobyte cudzincov, ktorý rozhodnutie ani jeho osobité náležitosti neupravuje. Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaný bol povinný rozhodnúť na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, avšak nebol povinný dodržať náležitosti odôvodnenia rozhodnutia tak a v tom rozsahu, ako to ustanovuje správny poriadok.
16. Správny orgán po prijatí žiadosti spolu s prílohami zaslal dňa 25.04.2021 podľa § 17 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov žiadosť na CVO. Dňa 25.04.2021 prostredníctvom národného vízového informačného systému nesúhlasné stanovisko CVO k udeleniu víza žalobcovi a predmetné stanovisko neobsahovalo žiadne iné informácie, pričom nesúhlasné stanovisko CVO podľa § 17 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov nemá povinnosť odôvodňovať svoje stanoviská v konaní o udelení národného víza. Nesúhlasné stanovisko CVO s udelením víza je podľa § 17 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov prekážkou, pre ktorú zastupiteľský úrad nemôže národné vízum udeliť.
17. Nesúhlasné stanoviská CVO k udeleniam víz sú založené na vyhodnotení komplexu informácií, ktoré sú spravidla tvorené aj utajovanými skutočnosťami podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZoUS“). Ako je uvedené aj v dôvodovej správe k ZoPC, na konanie o udelení národného víza sa nevzťahuje správny poriadok, pre jeho špecifickosť. Táto špecifickosť sa vyznačuje aj vstupovaním utajovaných skutočností do konania prostredníctvom CVO za účelom ochrany národnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku a predchádzaniu zločinnosti, čo má následne priamy vplyv na rozsah informácií, ktoré sú uvádzané v odôvodneniach rozhodnutí v imigračnej a pobytovej agende, vrátane rozhodnutí v konaniach o udelení národného víza. Tento znížený rozsah informácií, ktoré sú uvádzané v odôvodneniach rozhodnutí je teda v súlade so zákona o pobyte cudzincov ako aj so zásadami správneho konania vo všeobecnosti. Tento záver bol potvrdený aj Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) v obdobnom prípade pri zohľadňovaní inej zásady správneho konania v odôvodňovaní rozhodnutí v pobytovej agende. SDEÚ sa v prípade C-300/11 ZZ proti Secretary of State for the Home Department, rozsudok zo 4. júna 2013, zaoberal predloženou prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa interpretácie, či sa má zásada účinnej súdnej ochrany vykladať v tom zmysle, že súdny orgán, ktorý skúma odvolanie podané proti rozhodnutiu o zákaze vstupu občana Európskej únie na územia iného členského štátu z dôvodu verejného poriadku a verejnej bezpečnosti, je povinný dohliadnuť na to, aby bol dotknutý občan Európskej únie informovaný o podstate dôvodov svedčiacich proti nemu bez ohľadu na to, že orgány členského štátu dospeli k záveru, že sprístupnenie podstaty dôvodov svedčiacich proti nemu by bolo v rozpore so záujmami verejnej bezpečnosti. Súdny dvor predmetným rozsudkom konštatoval, že za určitých okolností môže zverejnenie týchto dôkazov priamo a konkrétne ohroziť bezpečnosť štátu, pretože môže napríklad ohroziť život, zdravie alebo slobodu osôb alebo odhaliť vyšetrovacie metódy vnútroštátnych vyšetrovacích orgánov a tým vážne narušiť splnenie budúcich úloh týchto orgánov, prípadne im v nich úplne zabrániť. Záverom SDEÚ bolo, že v prípade, ak príslušný vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie, je potrebné aby príslušný vnútroštátny súd zabezpečil, že sa to obmedzí na nevyhnutnú mieru a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov. Podmienka, ktorá je v citovanom rozsudku SDEÚ vyjadrená, je jednoznačne splnená uvedením skutočnosti v rozhodnutí o zamietnutí víza, že rozhodnutie je založené na nesúhlasnom stanovisku CVO k udeleniu národného víza. Žalovaný na tomto mieste taktiež poukazuje na svoju dlhoročnú aplikačnú prax pri vydávaní rozhodnutí v konaniach o udelení schengenského víza a v konaniach o udelení národného víza podľa ZoPC, v ktorých žalovaný neuvádza detailné a presné dôvody zamietnutia žiadostí o udelenia víza v prípade, že je dôvodom na vydanie rozhodnutia nesúhlasné stanovisko CVO. Dôvodom tohto postupuje práve špecifickosť konania, ktorú žalovaný uviedol vyššie, a ktorá sa vyznačuje najmä vstupovaním utajovaných skutočností do konania prostredníctvom CVO, ktorých vyzradení e by mohlo spôsobiť ujmu na úseku ochrany utajovaných skutočností definovanú v § 2 písm. d) ZoUS, a to v podobe možného ohrozenia alebo poškodenia záujmov Slovenskej republiky alebo záujmu, ku ktorého ochrane sa Slovenská republika zaviazala, a ktorého následky by nebolo možné odstrániť. Na základe uvedeného možno jednoznačne konštatovať, že žalovaný pri rozhodovaní o udelení národného víza žalobcovi vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, dodržal zásadu nearbitrárnosti správneho konania a v rozhodnutí uviedol všetky dôvody, ktoré viedli žalovaného k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí víza, a preto rozhodnutie o zamietnutí víza nie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a argumentácia žalovaného je nesprávna a žaloba je podľa § 190 SSP nedôvodná.
18. Žalovaný uviedol, že rozhodnutie o zamietnutí víza vychádza z dostatočného zistenia skutkového stavu, je správne a zákonné, a preto je žaloba podľa § 190 SSP nedôvodná. Žalovaný sa nestotožnil so žalobným dôvodom o nedostatočnom zistení skutkového stavu. Napriek argumentácii týmto žalobným dôvodom v žalobe, žalobca neuviedol žiadne skutkové okolnosti, ktoré neboli v konaní o udelení národného víza zohľadnené alebo boli opomenuté. Pokiaľ žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný nezistil náležité skutkový stav a zároveň, že žalovaný sa nevysporiadal s námietkami a návrhmi dôkazov, ktoré žalobca predložil a pri rozhodovaní na tieto skutočnosti vôbec neprehliadal, žalobca ďalej vôbec nekonkretizuje, čo malo byť dôkazom alebo námietkou, na ktoré žalovaný v konaní neprihliadal. Ako vyplýva z administratívneho spisu žalovaného 1, od podania žiadosti o udelenie národného víza, ktorým konanie o udelenie národného víza začína až po právoplatné rozhodnutie o zamietnutí národného víza, ktorým toto konanie končí, žalobca nepredložil žiaden dôkaz (okrem samotnej žiadosti s prílohami) alebo námietku. Okrem toho, že tak žalobca neurobil, takýto postup ani nepredpokladá ani § 17 zákona o
pobyte cudzincov upravujúci konanie o udelenie národného víza. Žalobca tento žalobný dôvod uviedol účelovo, pričom nedokázal pomenovať, v čom malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu žalovaným.
19. Žalovaný ďalej upozornil na právnu a skutkovú irelevantnosť tvrdenia žalobcu vo vzťahu k udeleniu trvalého pobytu žalobcu a zamietnutiu žiadosti žalobcu o národné vízum. Napriek tomu, že obe konania sú upravené v rovnakom právnom predpise, je konanie o udelenie trvalého pobytu na päť rokov upravené v § 44 a nasl. zákona o pobyte cudzincov odlišným správnym konaním od konania o udelenie národného víza upraveného v § 17 tohto zákona. V konaní o udelenie trvalého pobytu na päť rokov a v konaní o udelenie národného víza sa posudzujú odlišné skutočnosti, pričom konania a ich závery nie sú vzájomne prepojené. Rozhodnutie o udelení trvalého pobytu žiadnym spôsobom nezakladá právny nárok na udelenie národného víza, ako to v žalobe žalobca naznačuje. Zákonodarca nevyňal osoby, ktorým bol udelený trvalý pobyt v Slovenskej republike z povinnosti žiadať o národné vízum, a preto je potrebné dôrazne odmietnuť žalobcov záver, že v prípade, ak sa v konaní o udelenie národného víza rozhodne zamietavo, pôjde o nezákonné alebo nesprávne rozhodnutie.
20. Žalovaný dodal, že na základe ustálenej rozhodovacej činnosti ESĽP je možno jednoznačne konštatovať, že v rámci imigračnej a vízovej politiky zmluvných strán Dohovoru, samotné neumožnenie vstupu občanovi tretej krajiny, ktorý uzavrel manželstvo so štátnym príslušníkom dotknutej zmluvnej strany Dohovoru, na územie dotknutej zmluvnej strany Dohovoru nemôže byť porušením čl. 8 Dohovoru. Tento fakt konštatoval ESĽP vo viacerých rozhodnutiach, napr. Abdulaziz, Cabales a Balkandali vs. Spojené Kráľovstvo, rozsudok z 28. mája 1985; Mitchell vs. Spojené Kráľovstvo, rozsudok z 24. novembra 1998; Ajayi a ďalší vs. Spojené Kráľovstvo, rozsudok z 22. júna 1999; M. vs. Spojené Kráľovstvo, rozsudok z 24. júna 2008; Rodrigues da Silva a Hoogkamer vs. Holandsko, rozsudok z 3. júla 2006; Arvelo Aponte vs. Holadsko, rozsudok z 3. novembra 2011; Butt v. Nórsko, rozsudok z 4. decembra 2012 alebo Biao vs. Dánsko, rozsudok z 24. mája 2016. Pre demonštráciu tohto dlhoročného výkladu ESĽP vo vzťahu k čl. 8 Dohovoru v imigračnej a vízovej agende Žalovaný cituje z rozhodnutia ESĽP Jeunesse vs. Holandsko, rozsudok z 3. októbra 2014, odseky 107 a 108: „Pokiaľ ide o prisťahovalectvo, článok 8 sa nemôže považovať za článok, ktorý ukladá štátu všeobecnú povinnosť rešpektovať výber krajiny manželského páru pre miesto pobytu v manželskom zväzku alebo povoliť zlúčenie rodiny na jeho území. V prípade rodinného života, ako aj prisťahovalectva, sa však rozsah povinností štátu priznať na svoje územie príbuzným osôb s bydliskom v danom štáte bude líšiť v závislosti od konkrétnych okolností dotknutých osôb a všeobecného záujmu. Faktory, ktoré treba v tejto súvislosti brať do úvahy, sú miera, do akej by sa rodinný život skutočne narušil, rozsah väzieb v zmluvnom štáte, či existujú neprekonateľné prekážky v ceste rodiny žijúcej v krajine pôvodu krajiny pôvodu dotknutého cudzinca a či existujú faktory prisťahovaleckej kontroly (napríklad história porušovania imigračného zákona) alebo dôvody verejného poriadku, ktoré sa vážia v prospech vyhostenia. Ďalším dôležitým hľadiskom je, či rodinný život vznikol v čase, keď si zúčastnené osoby boli vedomé toho, že imigračný status jednej z nich bol taký, že pretrvávanie tohto rodinného života v hostiteľskom štáte by bolo od samého začiatku neisté. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v takom prípade je pravdepodobné, že iba za výnimočných okolností bude vysťahovanie cudzinca z rodiny predstavujúce porušenie článku 8.“
21. ESĽP tento záver v danom prípade konštatoval pri rozhodovaní o vyhostení, čo je jednoznačne väčší zásah do práv osoby ako v prípade neudelenia víza, preto je daný postup jednoznačne aplikovateľný argumentom a maiori ad minus pri posudzovaní právnej a skutkovej situácie predmetného prípadu žalobcu a jeho manželky. Žalobca nepoukázal v rámci žaloby na akékoľvek osobitosti svojho prípadu alebo na všeobecný záujem a žalovaný nemal v čase rozhodovania o udelení národného víza a ani v súčasnosti nemá o takýchto skutočnostiach žiadnu vedomosť. Ako vyplýva zo sobášneho listu žalobcu a jeho manželky, ktorý žalobca pripojil k žiadosti o udelenie trvalého pobytu v roku 2020, žalobca uzavrel manželstvo so svojou manželkou dňa 01.12.2019 v Káhire, Egypt, teda v čase, keď žalobca nemal na území Slovenskej republiky prechodný pobyt alebo trvalý pobyt, a teda žalobca a jeho manželka si boli vedomí toho, že imigračný status žalobcu bol taký, že pretrvávanie tohto rodinného života v hostiteľskom štáte - v Slovenskej republike - bolo od samého začiatku manželstva neisté. Keďže z právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje právny nárok na udelenie národného víza a keďže článok 8 Dohovoru sa nemôže považovať za ustanovenie, ktoré ukladá štátu všeobecnú povinnosť rešpektovať výber krajiny manželského páru pre miesto pobytu v manželskom zväzku alebo povoliť zlúčenie rodiny na jeho území, rozhodnutím o zamietnutí víza nemohlo a ani nedošlo k porušeniu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života žalobcu a jeho manželky zo strany žalovaného, a preto je žaloba nedôvodná.
III. Administratívny spis
22. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach adresovaných súdu. Žalovaný 1 v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutie, pričom jeho odôvodnenie je obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam tohto rozhodnutia a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení v časti V tohto rozsudku.
IV. Relevantné právne predpisy
23. Podľa § 15 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov štátnemu príslušníkovi tretej krajiny môže byť udelené národné vízum, ak je to potrebné v súvislosti s udelením pobytu v Slovenskej republike.
24. Podľa § 17 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny podáva žiadosť o udelenie národného víza na úradnom tlačive na zastupiteľskom úrade. Štátny príslušník tretej krajiny môže podať žiadosť o udelenie národného víza aj na ministerstve vnútra, ak sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky a národné vízum má byť udelené v záujme Slovenskej republiky.
25. Podľa § 17 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov zastupiteľský úrad rozhodne o žiadosti o udelenie národného víza do 30 dní od jej prijatia; v tej istej lehote rozhodne aj ministerstvo vnútra, ak bola žiadosť podaná podľa odseku 1 druhej vety.
26. Podľa § 17 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov zastupiteľský úrad môže udeliť národné vízum len po predchádzajúcom súhlasnom stanovisku ministerstva vnútra; ministerstvo vnútra a ministerstvo zahraničných vecí sa môžu dohodnúť, v ktorých prípadoch môže zastupiteľský úrad udeliť národné vízum aj bez stanoviska ministerstva vnútra. Zastupiteľský úrad alebo ministerstvo vnútra neudelí národné vízum, ak a) štátny príslušník tretej krajiny nepredloží všetky doklady podľa odseku 2, b) štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa podmienky na udelenie národného víza alebo c) štátny príslušník tretej krajiny uvedie nepravdivé alebo zavádzajúce údaje alebo predloží falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby.
27. Podľa § 17 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov na konanie o udelení národného víza a o zrušení národného víza sa nevzťahuje osobitný predpis ani všeobecný predpis o správnom konaní; všeobecný predpis o správnom konaní sa vzťahuje na konanie o udelenie národného víza štátnemu príslušníkovi tretej krajiny podľa § 15 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2011/404/20210101.html>.
V. Argumentácia správneho súdu k rozhodnutiu žalovaného 1
28. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe správnych žalôb zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.
29. Súd musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní, resp. iný procesný zákon.
30. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Uvedené platí aj pre správny orgán. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.
31. Pri výklade právnej normy treba vychádzať z toho, že podstatná je aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť (napr. nález ÚS ČR z 04.02.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96). Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi (napr. nález ÚS ČR z 02.11.2009, sp. zn. II. ÚS 2048/2009). Podľa konštantnej judikatúry nemožno orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov (napr. nález ÚS ČR z 07.09.2010, sp. zn. Pl. ÚS 34/09).
32. Správne orgány v oblasti víz môže na žiadosť občana tretej krajiny, teda krajiny, ktorá nie je členským štátom Európskej únie alebo zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, udeliť vízum. V prípade národného víza správny orgán, v danom prípade v súlade so zákonom o pobyte cudzincov zastupiteľský úrad SR alebo Ministerstvo vnútra SR, môže udeliť takéto vízum občanovi tretej krajiny, ak je to potrebné v súvislosti s udelením pobytu v Slovenskej republike (§ 15 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov).
33. Zákon o pobyte cudzincov požaduje, aby policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie trvalého pobytu (okrem iného) prihliadal na verejný záujem, mieru ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia zo strany štátneho príslušníka tretej krajiny, záujmy, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu, mieru integrácie štátneho príslušníka tretej krajiny do spoločnosti alebo na stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu trvalého pobytu.
34. Pokiaľ štátny príslušník tretej krajiny je nežiaducou osobou alebo je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie alebo štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa podmienky na udelenie trvalého pobytu alebo štátny príslušník tretej krajiny uzavrel účelové manželstvo alebo manželstvo nebolo uzavreté podľa osobitného predpisu alebo štátny príslušník tretej krajiny uvedie nepravdivé alebo zavádzajúce údaje alebo predloží falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby alebo údaje v cestovnom doklade nezodpovedajú skutočnosti alebo stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva podľa § 125 ods. 6 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2011/404/20210101.html> obsahuje nesúhlas s udelením trvalého pobytu, policajný útvar žiadosť o udelenie trvalého pobytu zamietne
35. Pred podaním žiadosti o udelenie národného víza bol žalobcovi (dňa 13.04.2021), ktorý je manželom štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, udelený trvalý pobyt na päť rokov na území SR s platnosťou do 12.04.2026. Správny súd predpokladá, že policajný útvar postupom podľa § 48 zákona o pobyte cudzincov udelil žalobcovi trvalý pobyt na päť rokov po spoľahlivom zistení skutkového stavu a nezistil žiadne dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 48 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/20210101.html>, teda žiadnu zo skutočností vymenovaná v ods. 34 odôvodnenia rozsudku.
36. Udelenie národného víza podľa § 15 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov priamo súvisí s predchádzajúcim udelením pobytu v Slovenskej republike (vrátane trvalého pobytu), na ktoré udelenie národného víza nadväzuje. Postup správneho orgánu v oblasti víz pri rozhodovaní o národných vízach upravuje predovšetkým § 17 zákona o pobyte cudzincov. Zastupiteľský úrad môže udeliť národné vízum len po predchádzajúcom súhlasnom stanovisku ministerstva vnútra, pokiaľ nejde o prípad, kedy sa uvedené správne orgány nedohodli, že možno udeliť národné vízum aj bez takéhoto stanoviska. Zastupiteľský úrad alebo ministerstvo vnútra neudelí národné vízum, ak štátny príslušník tretej krajiny nepredloží všetky doklady podľa odseku 2 alebo štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa podmienky na udelenie národného víza alebo štátny príslušník tretej krajiny uvedie nepravdivé alebo zavádzajúce
údaje alebo predloží falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby. V žalobcovom prípade bolo rozhodnuté o tom, že ako žiadateľ nespĺňa podmienky na udelenie národného víza podľa § 17 ods. 5 písm. b zákona o pobyte cudzincov.
37. Žalovaný 1 vydal dňa 04.05.2021 rozhodnutie č. SVK0300000302021 o neudelení národného víza žalobcovi.
38. V úvode rozhodnutia je uvedené registratúrne číslo 046330/2021-EGVV-2 označenie správneho orgánu (Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Káhire) číslo rozhodnutia.
39. Výrok rozhodnutia obsahuje údaj o správnom orgáne, o mene, priezvisku a bydlisku žiadateľa (žalobcu), označenie jeho žiadosti (č. 30/2021 zo dňa 25.04.2021) uvedenie ustanovení zákona o pobyte cudzincov (§ 15 ods. 1 písm. a/ a § 17 ods. 4) a konštatovanie, že sa žiadateľovi národné vízum neudeľuje.
40. Rozhodnutie má formu formulára s možnosťou dopĺňania stanoviska správneho orgánu alebo označenia vhodného z na výber daných údajov. V rozhodnutí je žalobca na viacerých miestach omylom označený ako žiadateľka.
41. V odôvodnení je z ponúkaných možností označená „podľa § 17 ods. 5 písm. b/ žiadateľka nespĺňa všetky podmienky na udelenie národného víza (aj v prípade nesúhlasu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky)“ a doplnené je : „ nesúhlas MV SR s udelením národného víza“. Ďalej sa v odôvodnení rozhodnutia nachádza nadpis „Správna úvaha“ a za ním doplnená veta „Nesúhlas MV SR s udelením národného víza“ a veta „na základe uvedených skutočností správny orgán rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia“.
42. V závere rozhodnutia sa nachádza poučenie o možnosti preskúmania tohto rozhodnutia súdom, dátum vyhotovenia rozhodnutia (29.04.2021) odtlačok úradnej pečiatky správneho orgánu, označenie osoby podpísanej pod rozhodnutím (Ivana Majerová, konzul) a podpis tejto osoby.
43. Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jedným zo základných predpokladov na možnosť súdu vôbec posúdiť zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia je to, aby takéto rozhodnutie po formálnej a materiálnej stránke spĺňalo základné atribúty vyžadované právnymi predpismi. Je prekážkou preskúmania, ak rozhodnutie napadnuté v žalobe neobsahuje také odôvodnenie, ktoré umožňuje oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré správny orgán rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku rozhodnutia. Správny súd nie je povinný a v podstate ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov pri odôvodňovaní rozhodnutí. Platí, že vecne preskúmať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia, keď správny orgán náležitým spôsobom vyhodnotí námietky účastníka správneho konania.
44. Právna bezchybnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného 1, spočíva v tom, že je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, obsahuje náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonného rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, musí sa s nimi správny orgán v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať.
45. Správny súd po preštudovaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného 1 dospel k záveru, že nedostatky v odôvodnení tohto rozhodnutia sú natoľko zásadné, že to bráni riadnemu preskúmaniu jeho zákonnosti. Nedostatok dôvodov rozhodnutia bol pre súd neprekonateľnou prekážkou vôbec sa zaoberať meritórne vecou, pričom zároveň nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola výrazne v rozpore s právom žalobcu na spravodlivý proces.
46. Správny súd pripomína, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Súd v záujme spravodlivého riešenia pristúpil k zrušeniu rozhodnutia žalovaného 1, ktorý nedostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia ponechal nezodpovedané otázky, kedy by bolo pre súd náročné a z hľadiska zmyslu a úlohe správneho súdnictva i neefektívne, aby konštruoval rôzne alternatívy skutkového stavu a ich právneho posúdenia.
47. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie Ústavou garantovaného základnému práva. S uvedeným právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, prípadne len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené, alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím je tým odňatá možnosť skutkovo či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia.
48. Rozhodnutie žalovaného 1 napadnuté správnou žalobou o neudelení národného víza ako rozhodnutie, ktoré je výsledkom správnej úvahy, bol správny orgán povinný náležite a zrozumiteľne pre účastníka vysvetliť. Odôvodnenie rozhodnutia má dať účastníkovi administratívneho konania možnosť pochopiť, z akých dôvodov bolo jeho žiadosti o udelenie národného víza nevyhovené. Zároveň je nevyhnutné, aby argumentácia správneho orgánu dávala účastníkovi možnosť obrany. Jednoduché konštatovanie nesplnenia podmienky na udelenie národného víza s odkazom na „ nesúhlas MV SR s udelením národného víza“ nepostačuje, pretože žalobcovi nedáva žiadnu možnosť pochopiť rozhodnutie a najmä sa pre absentujúcu vysvetľujúcu argumentáciu proti rozhodnutiu brániť. V neposednom rade rozhodnutie bez náležitého odôvodnia a jeho zákonnosť nemohol preskúmať ani správny súd.
49. Zákon o pobyte cudzincov použitím pojmu „môže“ v § 15 ods. 1 písm. a) dáva správnemu orgánu možnosť nie nevyhnutnosť rozhodnúť. Jeho úloha nie je ustálená exaktne, ale prenecháva sa mu voľná úvaha - ide o uplatnenie tzv. diskrečnej právomoci. Úlohou správneho orgánu je po spoľahlivom zistení skutkového stavu, posúdiť splnenie zákonných podmienok, pričom uvedené posúdenie je predmetom správneho uváženia správneho orgánu (žalovaného). Súdu neprislúcha, aby vlastnou úvahou nahrádzal diskrečné oprávnenie správneho orgánu v predmetnej otázke, pretože by tým vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží.
50. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný nepatrične označil „Správna úvaha“ a za ním doplnil vetu „Nesúhlas MV SR s udelením národného víza“ a vetu „na základe uvedených skutočností správny orgán rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia“. Spomínaná správna úvaha sa reálne v napadnutom rozhodnutí žiadna nenachádzala. Podľa názoru súdu uvedené vo svojej strohosti nijako neumožnilo žalobcovi oboznámiť sa s dôvodmi rozhodnutia o neudelení národných víz.
51. Žalovaný 2 listom č. PPZ-HCP-OCP2-2021/033952-008 zo dňa 03.05.2021 na základe infožiadosti podľa zákona č. 211/2000 Z.z. žalobcovi oznámil, že po udelení trvalého pobytu bol zistený dôvod na zrušenie pobytu podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, ktorý spočíval v tom, že bol zistený dôvod na zamietnutie žiadosti podľa § 48 ods. 2 písm. b) tohto zákona. K otázke neudelenia národného víza žalovaný 2 žalobcovi oznámil, že žalobcova žiadosť bola zamietnutá z bezpečnostných dôvodov.
52. V danej súvislosti je potrebné uviesť, že i keď zákonodarca ako jednu z podmienok pre vydanie rozhodnutia o udelení národného víza ako kategorickú predpokladá kladné stanovisko, uvedené stanovisko nespája s posudzovaním ako pri konaní podľa § 48 zákona o pobyte cudzincov vrátane zisťovania, či štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Je tomu tak preto, že zákonodarca vníma proces udelenia národného víza podľa §
15 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov ako úzko spätý s udelením trvalého pobytu, v rámci ktorého sú otázky opísané v ods. 34 až 36 odôvodnenia rozsudku. Ustanovenia zákona o pobyte cudzincov upravujúce konanie o žiadosti o udelenie národného víza, ktoré je kauzálne spojené s udelením trvalého pobytu, sa už podmienkami pre udelenie pobytu nezaoberajú. Preto pokiaľ zákon o pobyte cudzincov v § 17 ods. 5 uvádza podmienku kladného stanoviska, to sa dotýka formálnych predpokladov na udelenie víz, ktoré má potvrdiť správny orgán udeľujúci pobyt.
53. Je potrebné uviesť i to, že zákon o pobyte cudzincov umožňuje zrušiť pobyt, a to napríklad v prípade ak Policajný útvar zistí skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu (§ 50 ods. 1 písm. a) v spojení s 48 ods. 2). Následne je zastupiteľský úrad alebo policajný útvar oprávnený zrušiť aj národné vízum. Na pojednávaní dňa 27.04.2022 účastníci súd informovali, že sa vedie konanie o zrušení trvalého pobytu žalobcu.
54. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov, správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného 1 je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto toto rozhodnutie správny súd zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 3 písm. a/ SSP. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak by orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd by opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). Žalovaný sa bude v ďalšom konaní dôslednejšie zaoberať zisteným skutkovým stavom a odôvodnením rozhodnutia v intenciách tohto rozsudku.
VI. Argumentácia správneho súdu k stanovisku žalovaného 2
55. Žalobca sa správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti nesúhlasného stanoviska žalovaného 2 s udelením národného víza žalobcovi. Uvedené stanovisko bolo vydané v konaní pre potreby ako podklad vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného 1.
56. Krajský súd v Bratislave preskúmal v prvom rade podmienky prípustnosti súdneho preskúmania stanoviska žalovaného 2, pričom dospel k záveru, že žalobu je potrebné v tejto časti odmietnuť pre jej neprípustnosť, keďže smeruje proti správnemu aktu orgánu verejnej správy, ktoré nemalo povahu rozhodnutia (opatrenia) o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby.
57. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
58. Podľa § 7 písm. b) SSP správne súdy nepreskúmavajú správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby, najmä rozhodnutia a opatrenia organizačnej povahy a rozhodnutia a opatrenia upravujúce vnútorné pomery orgánu, ktorý ich vydal, ak tento zákon neustanovuje inak.
59. Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná.
60. V systéme správneho súdnictva je právo na prístup k súdnemu preskúmaniu právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe správnej žaloby determinované princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia alebo opatrenia orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia, zrušujú alebo deklarujú práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté, a to okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje (§ 7 SSP).
61. Stanovisko žalovaného 2 predstavuje správny akt, ktorý sám o sebe nemohol mať za následok priamu ujmu na subjektívnych právach žalobcu. Ide o podklad pre rozhodnutie žalovaného 1, ktoré správny súd preskúmal na základe predmetnej správnej žaloby a posúdil jeho zákonnosť, ako je uvedené v časti V odôvodnenia rozsudku. Pre stanovisko žalovaného 2 právny poriadok neurčuje samostatný postup súdneho prieskumu, ale jeho právnu relevanciu posudzuje správny orgán (v danom prípade žalovaný 1) v konaní o žiadosti o udelenie národného víza.
62. Zákonnosťou stanoviska žalovaného 2 sa správny súd zaoberal len z hľadiska do akej miery ovplyvnilo toto stanovisko zákonnosť rozhodnutia žalovaného 1.
63. Keďže súd dospel k záveru, že žaloba v časti proti stanovisku žalovaného 2 je neprípustná, postupoval podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP v spojení s § 7 písm. b) SSP a žalobu odmietol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
VII. Posúdenie nároku na náhradu trov konania
64. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
65. Podľa § 167 ods. 1 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
66. Podľa § 171 ods. 1 SSP ak účastník konania procesne zavinil odmietnutie žaloby alebo zastavenie konania, správny súd prizná trovy konania ostatným účastníkom konania.
67. Žalobca žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného 1 a stanovisko žalovaného 2. Pokiaľ ide o správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného 1, v tejto časti bol žalobca úspešný. Na druhej strane v časti týkajúcej sa stanoviska žalovaného 2, v ktorej bola žaloba zamietnutá, ako súd vysvetlil v časti VI odôvodnenia rozsudku, odmietnutie žaloby zavinil žalobca.
68. Žalobca mal vo veci len čiastočný úspech, preto sa správny súd priklonil k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu vo veci, pričom zároveň pokiaľ ide o žalovaného 2, ktorý bol v konaní úspešný, resp. by mu patrila náhrada podľa § 171 ods. 1 SSP, správny súd žalovanému 1 nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil podmienky, na základe ktorých to možno spravodlivo požadovať a žalovanému nevznikli ani trovy právneho zastúpenia.
69. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).