Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

18C/76/2016

Potvrdené rozhodnutím 17Co/147/2018
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou so sídlom Nám. Biely Kríž 3, P.O.BOX 39, Bratislava, proti žalovanému: Hotel Flóra, a.s., so sídlom 17. novembra 14, Trenčianske Teplice, IČO: 31 420 664, zastúpenému Advokátskou kanceláriou PETKOV & Co, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 4.819 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 21. februára 2018, č.k. 18C/76/2016-207, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou Mgr. Lenkou Kvasnicovou v právnej veci žalobcu LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO 00420166, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou so sídlom Nám. Biely kríž 3, P. O. BOX 39, Bratislava, proti žalovanému Hotel Flóra, a. s., so sídlom 17. novembra 14, Trenčianske Teplice, IČO 31420664, zastúpenému PETKOV & Co, s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO 50430742, o zaplatenie 4.819 eur s príslušenstvom takto

rozhodol:

I. Návrhy žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), b), c) Civilného sporového poriadku sa z a m i e t a j ú.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 4.819 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.819 eur od 27.05.2016 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobcovi sa voči žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 4.819 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.819 eur od 27.05.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že nadobudol postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, nakoľko mu bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 Ministerstvom kultúry SR zo dňa 11.05.2010 pod č. k. MK-663/2010-70/6165, a to na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Postavenie organizácie kolektívnej správy autorských práv má aj v zmysle novej právnej úpravy platnej od 01.01.2016. V zmysle uvedeného vykonáva kolektívnu správu na použitia diel ním zastúpených autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Ide predovšetkým o použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo iných priestoroch ubytovacích zariadení, alebo v iných prevádzkach, ako reštaurácie, kaviarne, bary a pod. V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom týchto technických zariadení pre klientov takýchto prevádzok a zariadení považuje za verejný prenos diel. Na použitie predmetov ochrany, ku ktorým spravuje práva takýmto verejným prenosom uzatvára s prevádzkovateľmi daných zariadení hromadné licenčné zmluvy, pričom základom na určenie licenčnej odmeny je sadzobník, a to konkrétne Časť II, sekcia B, odsek 2. Poznamenal, že žalovaný prevádzkuje ubytovacie zariadenie Hotel Flóra, pričom ide o zariadenie v štandarde hotel 3*. Má za to, že žalovaný v tomto zariadení

používal v roku 2015 predmety ochrany ním spravované, a to prostredníctvom ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Z webovej stránky a z ďalších voľne dostupných zdrojov na internete má vedomosť, že v predmetnom zariadení dochádza k verejnému prenosu technickými zariadeniami v nasledovnom rozsahu: 61 zvukovoobrazových a 61 zvukových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia.. Dodal, že žalovanému navrhol uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel. Žalovaný ako člen Zväzu hotelov a reštaurácií SR (ďalej len ZHR SR) osobitnou príkaznou zmluvou splnomocnil ZHR SR k jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a povinností vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom. V roku 2015 prebiehali so ZHR SR rokovania o podmienkach hromadnej licenčnej zmluvy, avšak neúspešne. ZHR SR nikdy nespochybňoval skutočnosť, že je oprávnený k uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy a takisto nikdy nevzniesol požiadavku vedenia zoznamu zastupovaných autorov a zoznamu predmetov ochrany. Medzi ním a ZHR SR bola sporná výška odmeny. Žalobca vychádzajúc zo svojho sadzobníka ponúkol členom ZHR SR pri uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy zľavu vo výške 40 % zročnej licenčnej odmeny. Zvýhodnený návrh však ZHR SR neakceptoval a jeho protinávrhom bola ponuka vyplatiť licenčnú odmenu vo výške 1000 euro za všetkých svojich členov, a to za použitie všetkých diel, ku ktorým vykonáva správu za celý rok 2015. ZHR SR v roku 2015 podalo vo veci sadzobníka aj -3- 18C/76/2016

podnet protimonopolnému úradu. Po prešetrení skutkového a právneho stavu sa protimonopolný úrad podnetom nezaoberal. Dňa 15.10.2015 sa uskutočnilo rokovanie kedy ZHR SR, predložil návrh dohody podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Súčasťou návrhu dohody o urovnaní bol návrh kolektívnej licenčnej zmluvy. Po celú dobu rokovaní žalovaný nikdy nespochybnil legitimitu žalobcu, nevzniesol požiadavku ani neodkazoval na potrebu preukázania zoznamov autorov a už vôbec nie na zoznam diel. Žalobca ďalej uviedol, že prostredníctvom emailu ako aj písomne prostredníctvom právneho zástupcu upozornil žalovaného koncom roka 2015 na skutočnosť, že používa ním spravované predmety ochrany neoprávnene a zároveň ho vyzval k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného obohatenia a k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy za zvyšok roka 2015. Žalovaný doposiaľ dobrovoľne bezdôvodné obohatenie nevyplatil a keďže naďalej neoprávnene používa predmety ochrany ním spravované, uplatňuje si tento nárok za obdobie od 01.01.2015 do 31.12.2015 vo výške 4.819 eur podľa nasledovného: izby zvukovoobrazové zariadenia v hoteli 3* á 26 eur, izby zvukové zariadenie v hoteli 3* á 13,50 eur, t. j. 61 x 26 eur + 61 x 13,50 eur = 2.409,50 eur, z toho dvojnásobok obvyklej licenčnej odmeny, ktorá by mu prislúchala za dané obdobie je 4.819 eur. K námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobca dodal, že preukázal oprávnením ministerstva kultúry, že má postavenie organizácie kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv a vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. Pokiaľ žalovaný bez uzatvorenia licenčnej zmluvy používal diela chránené autorským právom, neoprávnene tým zasiahol do autorských práv autorov, ktorých zastupuje, pričom z tejto skutočnosti vyplýva právo žalobcu ako organizácie kolektívnej správy domáhať sa voči neoprávnenému porušovateľovi autorských práv vydania bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie E. zo dňa 15. 6. 2016, rozhodnutie Krajského súdu v Plzni zo dňa 11. 10. 2016, rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 12 C/358/2015 a pod. má za to, že žalovaný účelovo nesprávne interpretuje ustanovenia autorského zákona, keďže žiada, aby preukázal, na akej konkrétnej diela poskytuje licencie. Ustanovenia autorského zákona nevyžadujú špecifikáciu konkrétnych diel, ale naopak výslovne hovoria o možnosti udeliť hromadnou alebo kolektívnou licenčnou zmluvou uzatvára nov v zákonom predpísanej písomnej forme súhlas na použitie všetkých diel, ktoré správu je daná organizácia kolektívnej správy práv alebo niektorých z nich. Hromadné či kolektívne licenčné zmluvy sa uzatvárajú na konkrétny spôsob alebo spôsobiť po užitie diela a na všetky alebo niektoré diela, ku ktorým daná organizácia kolektívnej správy vykonáva správcu. Vo všeobecnosti platí sa, že pokiaľ chce ktorýkoľvek užívateľ legálne použiť dielo, musím mať predchádzajúci súhlas autora. Jedná už iba telový, aby uviedol, ktorej diela chce pôdu užívať a akým spôsobom ich chce užívať a, aby autora požiadal o udelenie súhlasu na takto k užívateľom špecifikované predmety ochrany a spôsobiť užitia. Nie je na autorovi, aby preukazoval používateľovi, ktoré diela a akým spôsobom bude používateľ používať. Pri aplikácii tohto základného pravidla pri verejnom prenose by tak nastala situácia, že by si používateľ musel zistiť programovú štruktúru jednotlivých vysielateľov, autorov a nositeľov práv, ktorých diela budú súčasťou vysielania a tak požiadať týchto autorov a nositeľov práv o udelenie licencie. Práve z dôvodu faktickej nemožnosti udeľovania licencií na konkrétne špecifikované diela pri masovom použití

diel, sú v právnej úpravy zavedené inštitúty kolektívnej správy práv, oprávnenia na ich výkony, kontroly a dohľadu nad -4- 18C/76/2016

činnosťou organizácií kolektívnej správy práv, inštitút hromadných a kolektívnych zmlúv a inštitút plnenia povinností zo strany používateľov priamo organizácii kolektívnej správy. Na základe takejto právnej úpravy používateľ získa právnu istotu legálneho použitia diel a autor má prostredníctvom organizácie kolektívnej správy zabezpečenú licenčnú odmenu. Poukázal aj na dôvodovú správu k autorskému zákonu. Zotrval na tom, že v zmysle výslovnej právnej úpravy a aj jej princípov nie je potrebné ani žiaduce alebo možné, aby sa pred uzatváraním hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy pre daný prípad použitia diel jednotlivo preukazoval presný výpočet spravovaných predmetov ochrany. Zdôraznil, že na svojej webovej stránke uverejnili zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. V roku 2015 zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 2933 slovenských nositeľov práv. Zo samotnej povahy kolektívnej správy je zrejmé, že najčastejšími právami, ktoré nositelia uplatnili sú základné majetkové práva, t. j. právo udeľovať súhlas na použitie diela, právo na odmenu a právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca uzatvára s nositeľmi práv zmluvy o zastupovaní, ktorými nositelia práv poverujú žalobcu zastupovaním pri výkone ich všetkých majetkových autorských práv a zároveň je v zmluvách uvedený obsah zastúpenia. Uzatvára rovnaké typizované zmluvy, ktoré sú verejne dostupné na webovej stránke. Poznamenal, že preukazovanie konkrétnych autorov a konkrétnych predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou vysielania v roku 2015 je nereálne, objektívne nemožné a nezmyselné. Práve pre vylúčenie takýchto situácii s cieľom zabezpečenia ochrany práv autorov je zavedený inštitút kolektívnej správy, hromadnej licenčnej zmluvy. Na poukázal, že žalovaný zastúpený ZHR SR pri iných organizáciách kolektívnej správy (SOZA, SLOVGRAM) pri uzatváraní licenčných zmlúv takéto preukazovanie nepožadoval, čo tiež svedčí o účelovosti tvrdení žalovaného. k námietke žalovaného na, že nepreukázal použitie televíznych prijímačov, poukázal na rozsudok ESD C-306/05, podľa ktorého poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos. Tiež poukázal na rozhodnutie ESDH C-162/10, podľa ktorého prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. V neposlednom rade poukázal aj na rozhodnutie ESD C-136/09 ako aj na výzvu generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev zo dňa 18.10. 2005 zaslanú MZV ČR. Dodal, že v zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa tak samotné poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diela. To znamená, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. V akom rozsahu žalovaný nakoniec po získaní licencie reálne príjmy mal a sprostredkovával verejný prenos je pre splnenie povinnosti žalovaného mať pred začatím poskytovania verejného prenosu uzatvorenú licenčnú zmluvu nepodstatné. Podstatou licencie je právo používať predmety ochrany a nie povinnosť používať predmety ochrany. Žalobca dal do pozornosti i Smernicu Európskeho parlamentu a rady č. 2001/29/ES z 22.05.2001 o zosúladením niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. Podľa odseku 9 úvodných ustanovení smernice sa duševné vlastníctvo považuje za integrálnu súčasť vlastníctva. Na duševné vlastníctvo ako súčasť vlastníctva sa tak v plnom rozsahu vzťahuje -5- 18C/76/2016

ochrana vlastníctva a jeho nedotknuteľnosti podľa Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd. Akýkoľvek zásah a obmedzenie vlastníckeho práva je preto možné len v rozsahu ustanoveným zákonom a extenzívne výklady obmedzovania vlastníckych práv sú nedovolené a v rozpore so základnými princípmi právneho štátu. Autorské práva autorov ním zastúpených sú chránené zákonom a ústavou a medzinárodnými normami do najvyššej možnej miery. Autori ním zastúpení môžu so svojimi právami nakladať podľa vlastnej vôle a nikto do ich práv nesmie zasahovať. Pokiaľ chcel žalovaný realizovať verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení v roku 2015, bolo jeho povinnosťou mať uzatvorené licenčné zmluvy so všetkými autormi, ktorých diela sú súčasťou televízneho a rozhlasového vysielania, čo je nereálne, alebo mať uzatvorené hromadné licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy, ktoré zastupujú autorov a nositeľov práv k dielam, ktoré sú súčasťou televízneho a rozhlasového vysielania. Žalobca nie je jedinou organizáciou kolektívnej správy. V Slovenskej republike pôsobí viacero organizácií kolektívnej správy. K duplicite kolektívne spravovaných práv medzi jednotlivými

organizáciami kolektívnej správy nedochádza, čo potvrdilo a dôsledne objasnilo aj Ministerstvo kultúry SR, ako vydavateľ oprávnení pre výkon činnosti organizácie kolektívnej správy, vo svojom stanovisku zo dňa 20.05.2015. Žalovaný súc si vedomý, že je povinný ako používateľ predmetov ochrany mať uzatvorené licenčné zmluvy a platiť licenčné odmeny, si svoje povinnosti vysporiadal prostredníctvom ZHR SR s inými organizáciami kolektívnej správy. Uzatvorením zmluvy so SOZA žalovaný získal súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam. Uzatvorením zmluvy so SLOVGRAM získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. Žalovaný však nezískal súhlas autorov a iných nositeľov práv k predmetom ochrany, ktoré žalobca spravuje. Čo sa týka počtu zvukových a zvukovoobrazových zariadení žalovaného, vychádzal z údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho www stránke. Vychádzal z toho, že deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacích jednotkách zariadení žalovaného znamená to, čo sa pod tým obvykle vykladá, teda, že na izbách sú umiestnené funkčné zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, a teda, že žalovaný ponúka v svojom zariadení ubytovaným hosťom funkčné zariadenia. Žalovaný zdôraznil, že predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, keď jeho výška sa odvíja od obvyklej odmeny. Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Žalobca uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa sadzobníka, čo ju robí odmenou obvyklou. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/2011 zo dňa 24.03.2011. Výška bezdôvodného obohatenia je podľa Autorského zákona pevne stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Sadzobník žalobcu je používateľmi - nečlenmi, ale aj mnohými členmi ZHR SR - akceptovaný. Organizácie kolektívnej správy pri tvorbe sadzobníka odmien za užívanie predmetov ochrany zohľadňujú viaceré kritéria. Okolnosti použitia predmetov ochrany, ale najmä samotných charakter toho - ktorého použitia je jedným z kritérií. Počet zastupovaných nositeľov práv je tiež jedným z kritérií. Ďalším kritériom je rozsah typov predmetov ochrany zastupovaných jednotlivými organizáciami kolektívnej správy. V tomto smere má najširšie portfólio zo všetkých -6- 18C/76/2016

organizácií kolektívnej správy jednoznačne žalobca, ktorý zastupuje majetkové práva autorov k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym a fotografickým dielam, k dielam výtvarného umenia, architektonickými dielam a dielam úžitkového umenia. Ďalším kritériom je počet použitých predmetov ochrany, ktorý narastá s počtom televíznych kanálov. Jednoznačne najdôležitejším kritériom, na ktorom je vždy nevyhnutné stavať sadzobníky odmien za použitie predmetov ochrany, je váha, význam a charakter jednotlivých zložiek predmetov ochrany v rámci toho - ktorého spôsobu použitia. Pri televíznom vysielaní audiovizuálnych diel sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom (réžia, scenár a dialógy ). Má za to, že sadzobník vychádza z kritérií stanovených pre licenčné odmeny v § 45 ods. 1 Autorského zákona a zohľadňuje požiadavky uplatňované pre licenčné odmeny zahraničnými partnermi žalobcu. Zotrval na tom, že požiadavka žalovaného na predloženie zoznamov nositeľov práv a zoznamov predmetov ochrany je v rozpore s princípom kolektívnej správy v kontexte platnej právnej úpravy a je nelegitímna a šikanózna. Poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II ÚS 2186/14. Zdôraznil, že, aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do práv autorov a iných nositeľov práv, kedy je pre týchto takmer nemožné alebo veľmi obtiažne zisťovať a kontrolovať používanie predmetov ochrany a uplatňovať svoje práva individuálne, je v právnej úprave v Autorskom zákone založený systém kolektívnej správy. Zákonodarca prísne stanovil podmienky kolektívnej správy, kedy pre získanie statusu organizácie kolektívnej správy stanovil prísne podmienky, ktorých naplnenie a stálu existenciu sám kontroluje a na základe ich preukázania udeľuje, prípadne odníma oprávnenie k výkonu kolektívnej správy. Zákonodarca zároveň zavádza priamo v zákone také opatrenia, kedy používatelia sú povinní plniť príslušnej oprávnenej organizácii kolektívnej správy a na druhej strane zákon ukladá organizácii kolektívnej správy povinnosť tak, aby príslušnou organizáciou zastupovaní autori a nositelia práv mali istotu realizácie ich majetkových práv. Takýmto spôsobom štát zabezpečuje realizáciu verejného záujmu - ochranu subjektívnych práv autorov a nositeľov práv v zmysle medzinárodného práva. Dodal, že aj autori majú právo sa rozhodnúť, za akých podmienok a za akú odmenu umožnia iným používať ich diela. Na druhej strane má v prípade záujmu používateľ možnosť používať diela jednotlivých autorov a nositeľov práv, ktoré sú súčasťou verejného prenosu, iba zo súhlasom tej organizácie kolektívnej správy, ktorej štát pre daný okruh nositeľov práv poskytol zákonné

oprávnenie a nemá možnosť výberu. Pre vyváženie postavenia používateľa a pre ochranu používateľa, ktorý nesúhlasí s podmienkami príslušnej organizácie kolektívnej správy a napriek tomu chce legálne používať predmety ochrany spravované danou organizáciou, má takýto používateľ zákonnú možnosť podať žalobu o určenie obsahu licenčnej zmluvy. Zákonodarca teda dáva zdanlivom monopolnému a dominantnému postaveniu organizácie kolektívnej správy korektív. Má za to, že pre predmet sporu má relevanciu zisťovanie, aká bola obvyklá odmena za získanie licencie v roku 2015, a teda úvahy žalovaného v spoločnom výbere s Ochranným združením interpretov Slovenska (OZIS) nemajú relevanciu pre rozhodnutie vo veci samej. Pre ozrejmenie uviedol, že OZIS zastupuje úzky okruh výkonných umelcov (spravuje teda práva súvisiace s autorskými právami a nie autorské práva) a aj to výlučne slovenských interpretov. S OZIS uzavoril v roku 2009 dohodu o spoločnom výbere odmien. Vzhľadom na skutočnosť, že OZIS vykonával správu pre oveľa menej nositeľov práv, pre oveľa menej spravovaných predmetov ako žalobca a že OZISu prislúchal výbeu -7- 18C/76/2016

len primeranej odmeny pre nositeľov práv súvisiacich s autorskými právami a nie licenčnej odmeny za použitie diel, tak mu z vyberaných odmien prislúchal minimálny podiel. Podľa vtedajšieho spoločného sadzobníka, ktorý bol schvaľovaný v roku 2009, bola stanovená napríklad odmena za zvukovoobrazové zariadenie v zariadení kategórie 3* vo výške 23 eur. Pri schvaľovaní nového sadzobníka žalobcu v roku 2014 bral do úvahy okrem iného dovtedajší spoločný sadzobník, pričom zohľadnil viaceré skutočnosti ako napríklad rozšírenie vysielacích kanálov jednotlivých TV, medziročnú infláciu a tak pre zariadenie v kategórii 3* stanovil odmenu 26 eur. Zdôraznil, že pokiaľ sa žalovanému požadovaná odmena za používanie predmetov ochrany zdala neprimeraná a chcel realizovať ďalší verejný prenos vo svojom ubytovacom zariadení, mal podať žalobu o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy. Keďže žalovaný takto nepostupoval, je teraz povinný znášať následky neoprávneného zasahovania do autorských práv. V otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobca ďalej uviedol že vykonáva kolektívnu správu aj pre majetkové právo - nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo vyplýva z ustanovenia § 57 ods. 1 Autorského zákona a § 81 ods. 1 písm. i), j) a k) Autorského zákona. Pokiaľ teda žalovaný bez uzatvorenia licenčnej zmluvy používal diela chránené autorským právom zasiahol tým neoprávnene do autorských práv autorov, ktorých zastupuje žalobca, pričom z tejto skutočnosti vyplýva, že právo žalobcu ako organizácie kolektívnej správy domáhať sa voči neoprávnenému porušovateľovi autorských práv, v tomto prípade žalovanému, vydania bezdôvodného obohatenia, a to v zákonom stanovenej výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny. K žalovaným spomenutej organizácii SAPA poznamenal, že táto vykonáva na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR kolektívnu správu majetkových práv výrobcov zvukovoobrazových záznamov a iných nositeľov práv k zvukovoobrazovým záznamom. Majetkové práva výrobcov zvukovoobrazových záznamov patria do kategórie práv súvisiacich s majetkovými právami a sú upravené v § 66 Autorského zákona. V prípade audiovizuálneho diela je teda potrebné rozlišovať majetkové práva autorov a iných nositeľov práv k dielam podľa § 18 Autorského zákona a majetkové práva výrobcov zvukovoobrazových záznamov a iných nositeľov práv k zvukovoobrazovým záznamom podľa § 66 Autorského zákona. Žalobca má v zmysle oprávnenia Ministerstva kultúry SR postavenie organizácie kolektívnej správy, ktorá na základe priameho mandátu vyplývajúceho z oprávnenia Ministerstva kultúry SR vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu práv autorov, ktorí sú pôvodnými nositeľmi práv k audiovizuálnemu dielu. Ako organizácia kolektívnej správy s priamym mandátom pôvodných nositeľov práv je žalobca primárne a priamo legitimovaný na uzatváranie hromadných licenčných zmlúv s používateľmi a aktívne legitimovaný pri súdnom uplatňovaní majetkových práv autorov a iných nositeľov práv. SAPA je organizácia kolektívnej správy, ktorá na základe priameho mandátu vyplývajúceho z oprávnenia Ministerstva kultúry SR vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu majetkových práv výrobcov zvukovoobrazových záznamov a výrobcov originálu audiovizuálnych diel. Aj výrobcovia originálu audiovizuálneho diela môžu vykonávať majetkové práva autorov k audiovizuálnym dielam (t. j. práva pôvodných nositeľov práv), avšak len za predpokladu kumulatívneho naplnenia osobitných podmienok ustanovených v § 55 ods. 2 Autorského zákona. Uvedený výkonu majetkových práv nie je teda právom pôvodným, ale odvodeným od práv autora, kedy SAPA na základe oprávnenia a zmlúv, ktoré má uzatvorené s výrobcami originálov audiovizuálnych diel, vykonáva tieto odvodené práva. Používatelia preto uzatvárali hromadné licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy, ktoré sú priamymi -8- 18C/76/2016

zástupcami pôvodných autorov, a to v záujme právnej istoty, že nik nespochybní, či boli alebo neboli splnené osobitné podmienky pre výkon majetkových práv podľa § 55 ods. 2 Autorského zákona. Práva

pôvodných autorov sú na rozdiel od práv výrobcov originálu audiovizuálnych diel totiž nespochybniteľné. Poukázal osobitne na skutočnosť, že jedným z autorov audiovizuálneho diela je aj autor hudby vytvorenej osobitne pre toto dielo. Žalovaný uzatvoril zmluvu so SOZA a nekládol si otázku, či by nemal uzatvoriť zmluvu so SAPA. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný uzatvoril licenčné zmluvy so SOZA a SLOVGRAM. je však technicky nemožné, aby pri televíznom vysielaní po uši dal iba dielo autorov a dodaných dielov a výkony vykonaných umelcov a nie tu už iba o diela nositeľov práv zastúpených žalobcom. Za nazad klade akých informácií by dielo žalovaný pri uzatváraní zmlúv s inými organizáciami kolektívnej správy, či bude dochádzať k vysielaniu predmetov ochrany a akých konkrétnych predmetov ochrany nositeľov práv SOZA a SLOVGRAM? na základe žiadnych, stačilo mu vedieť, že hudobnej diela a výkony výkonných umelcov u k bludu a nespochybniteľný s časťou a televízneho vysielania. Nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného, že po užívatelia, s ktorými uzatvoril sme mu Vígh konali v tiesni a pod hrozbou iniciovania súdnych konaní a, že si takto sám kreuje obvyklú odmenu. Tieto tvrdenia je potrebné chápať ich rodín v rovine vlastnej a svojvoľnej interpretácie žalovaného, kedy žalovaný vykladá vôľu tretích strán. Obvyklosť licenčnej odmeny sa posudzuje nie podľa sebou samým v určených predstáv žalovaného o primeranej odmene, ale podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobca obvykle poskytoval licenciu k iným bol užívateľom, teda za akú uzatváral hromadnej licenčnej zmluvy. Samotná výška bezdôvodného obohatenia je hmotným právom stanovená pevnou sumou podľa § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. V tejto súvislosti po ukázal na uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 101/2011 a na rozsudok Súdneho dvora EÚ v právnej veci Stowarzyszenie „Olawska Telewizja Kablowa“ proti Stowarzyszenie Filmowców Polskich, kedy Súdny dvor EÚ rozhodol, že ak boli porušené práva duševného vlastníctva, môže majiteľ požadovať od porušovateľa buď náhradu spôsobenej ujmy alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukazovať existenciu skutočnej škody. K poukazu žalovaného na rozhodnutie Súdneho dvora C-177/16 zdôraznil, že v rámci tohto rozsudku je relevantná výroková časť a súdny dvor v nej konštatuje, že obchod medzi členskými štátmi môže byť ovplyvnený výškou poplatkov. Ďalej uvádza, ako je vhodné porovnávať sadzby v jednotlivých štátoch, aký rozdiel môže predstavovať znak zneužitia dominantného postavenia a v prípade, že sa zistí porušenie čl. 102, ako treba postupovať pri stanovovaní výšky pokuty. Predmetom tohto konania nie je posudzovanie, či žalobca zneužil dominantné postavenie.

2. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a túto žiadal zamietnuť. Uviedol, že žalobca ako organizácia kolektívnej správy zastupuje v zmysle autorského zákona nositeľa práv vo vlastnom mene a na jeho účet, a to v rozsahu s ním dohodnutom. Žalobca je oprávnený domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia vo vlastnom mene, ale v prospech nositeľov práv. Súčasne potom v súlade s § 456 Občianskeho zákonníka sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Žalobca -9- 18C/76/2016

je oprávnený konať, a teda aj uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje. Z uvedenej dohody musí byť zrejmé, v akom rozsahu je žalobca oprávnený toho ktorého nositeľa práv zastupovať a vo vzťahu ku ktorým jeho autorským dielom. Ak žalobca tvrdí, že žalovaný používa predmety ochrany, ku ktorým sú nositeľmi práv práve subjekty, ktoré žalobca zastupuje pri výkone správy a súčasne, že túto správu vykonáva práve ku konkrétnym predmetom ochrany, ktoré mu títo nositelia práv do správy zverili, musí toto svoje oprávnenie preukázať a až následne môže preukazovať, či vôbec k použitiu tých, ktorých predmetov ochrany v rozhodujúcom období došlo. Zdôraznil, že žalobca zastupuje len tých nositeľov práv, ktorí s ním uzavreli dohodu o výkone kolektívnej správy ich majetkových práv, a to len v dohodnutom rozsahu a síce len vo vzťahu k tým predmetom ochrany, ktoré tento zastúpený nositeľ práv aj prihlásil žalobcovi za účelom zaradenia tohto predmetu ochrany do registra predmetov ochrany, ktorý podľa § 81 ods. 1 písm. f) Autorského zákona žalobca vedieť. Oprávnenie žalobcu zastupovať subjekty, na úkor ktorých malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, a teda oprávnenie uplatňovať údajné práva v prospech týchto zastúpených subjektov, musí byť v konaní preukázané. Uvedené len potvrdzuje aj skutočnosť, že právo na zaplatenie odmeny za použitie predmetov ochrany verejným prenosom prostredníctvom akéhokoľvek technického zariadenia nie je obligatórne kolektívne spravovaným majetkovým právom. Nie je teda vylúčené, že nositelia práv vykonávajú tieto svoje majetkové práva sami a z tohto dôvodu len oni ako jediní sa tak aj môžu vo vlastnom mene domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, ak ich autorské dielo bolo neoprávnene žalovaným použité. V týchto prípadoch patrí aktívna vecná legitimácia výlučne samotným nositeľom práv a v žiadnom prípade nie žalobcovi. Ak by súd priznal žalobcovi právo na

vydanie bezdôvodného obohatenia bez skúmania jeho aktívnej vecnej legitimácie vo vzťahu ku všetkým nositeľom práv, ktorých autorské diela boli neoprávnene žalovaným použité, vrátane tých, ktorí nemajú uzatvorenú dohodu so žalobcom o výkone kolektívnej správy alebo ju síce uzatvorenú majú, ale práve tie diela (hoci iné áno), ktoré mali byť verejným prenosom neoprávnene použité, žalobcovi neprihlásili za účelom zaradenia do zoznamu predmetov ochrany, by práve na strane žalobcu došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor týchto nositeľov práv, a to plnením na základe takéhoto rozsudku. Žalobca tvrdí, že dôkazné bremeno vo vzťahu k uvedeným predpokladom nenesie a naopak, že ho v modifikovanej podobe nesie práve žalovaný a to s poukazom na § 84 ods. 1 Autorského zákona. A síce v tom zmysle, že je potrebné prezumovať, že žalobca zastupuje „celých svet“ a síce všetky predmety ochrany všetkých a akýchkoľvek nositeľov práv v danom odbore kolektívnej správy na celom svete. Odhliadnuc od rozporu vedeného stanovenia s európskym a medzinárodným právom aj uvedené ustanovenie predpokladá preukázanie použitia predmetov ochrany. Ak by k preukázaniu použitia predmetov ochrany žalovaným v rozhodnom čase došlo, bol by žalovaný podľa tohto ustanovenia povinný plniť nositeľom práv prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany. Na základe čoho však je možné dospieť k záveru, že touto organizáciou kolektívnej správy je práve žalobca? Nositeľmi práv k audiovizuálnym dielam nie sú len autori, kde vykonáva kolektívnu správu práv žalobca, ale aj výrobca originálu audiovizuálneho diela (producent), kde vykonáva a v roku 2015 aj vykonávala kolektívnu správu práv odlišná organizácia kolektívnej správy, a síce SAPA. Ak žalobca teda tvrdí, že je aktívne vecne -10- 18C/76/2016

legitimovaným v tomto spore, musí preukázať, či vykonáva kolektívnu správu práv tých nositeľov práv a vo vzťahu k tým predmetom ochrany (audiovizuálnym dielam), aby bolo možné ustáliť, že aktívne vecne legitimovaným v spore nie je iná organizácia kolektívnej správy, napr. SAPA. Potvrdil, že v priebehu roka 2015 prostredníctvom ZHR SR rokoval o uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy, ale k dohode nedošlo. K dohode nedošlo preto, lebo ZHR SR žiadalo od žalobcu predloženie zoznamu ním zastúpených nositeľov práv a súčasne aj zoznamu predmetov ochrany, ku ktorým v rozhodnom období vykonáva správu práv patriacich týmto zastúpeným nositeľom, aby bolo možné posúdiť, či na strane žalovaného vôbec môže eventuálne dôjsť k použitiu toho ktorého diela za predpokladu, že by sa rozhodol vykonávať ďalší verejný prenos vysielania. Žalobca odmietol tieto informácie poskytnúť, a teda ani on sám nemohol posúdiť a rozhodnúť sa, či je vôbec potrebné uzatvárať licenčnú zmluvu práve so žalobcom a na základe nej potom platiť licenčnú odmenu. Podstatou licencie je totiž udelenie súhlasu na použitie konkrétne špecifikovaných diel, bez ohľadu na to, či ich žalovaný aj reálne použije alebo nepoužije. Nemožno po každom ubytovacom zariadení paušálne požadovať, aby platil za použitie „nevedno čoho“ práve žalobcovi len preto, že je registrovanou organizáciou kolektívnej správy a to bez znalosti zoznamu zastúpených autorov a rozsahu ich diel, ktorých sa zastúpenie týka. Žalobca produkuje len ničím nepodložené tvrdenia, z ktorých za žiadnych okolností nevyplýva skutočnosť, že by na strane žalovaného vôbec mohlo dôjsť k realizácii ďalšieho verejného prenosu vysielania a už vôbec nie k verejnému prenosu diel, ku ktorým vykonáva žalobca správu. Svoje tvrdenia žalobca opiera len o žiadnym dôkazným prostriedkom nepodložené tvrdenie o existencii 61 ks zvukovoobrazových a zvukových zariadení nachádzajúcich sa v izbách ubytovacieho zariadenia. Pre preukázanie vykonávania verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia nepostačuje len preukázanie existencie a prítomnosti televízneho prijímača a rádia v ubytovacom zariadení, ale žalobca musí preukázať, že uvedené televízne prijímače boli spôsobilé sprostredkovať signál, prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie a tiež, že žalovaný signál aj v skutočnosti reálne prijímal a sprostredkovával prostredníctvom týchto televíznych prijímačov svojím zákazníkom a súčasne, že do programovej štruktúry šíreného vysielania boli zaradené aj diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca. Všetky uvedené predpoklady museli byť splnené v rozhodujúcom období, za ktoré si žalobca nárok uplatňuje. Poznamenal, že vzhľadom na verejnoprávne prvky kolektívnej správy autorských práv konanie žalobcu vykazuje aj znaky porušenia zákazu ľubovôle vyplývajúceho z článku 2 ods. 2 Ústavy SR, ktorý sa v zásade prejavuje najmä nedostatkom kvalitnej argumentácie spočívajúcej v nedostatkoch odôvodnenia. K poznámke žalobcu, že od ostatných organizácií kolektívnej správy nepožadoval predloženie zoznamu zastúpených autorov poznamenal, že ak iné organizácie navrhujú licenčnú odmenu vo výške približne dvojnásobne nižšej než je to v prípade žalobcu, domáha sa ZHR SR zodpovedania otázky, za čo má vlastne platiť sumu, ktorú považuje už na prvý pohľad za neprimerane vysokú a absolútne nereflektujúcu zákonné požiadavky. U tých organizáciách, kde je suma odmeny na prvý pohľad akceptovateľná vzhľadom na ekonomické správanie členov ZHR SR nie je dôvod domáhať sa vysvetlenia vo vzťahu k predmetom ochrany, keďže tieto informácie nie je potrebné ďalej konfrontovať s cieľom zisťovať primeranosti

licenčnej odmeny. Navyše závery Súdneho dvora týkajúce sa výšky sadzieb organizácii kolektívnej správy, ktoré ak sú porovnávané na rovnakom základe, by nemali byť v jednom členskom štáte vyššie ako v inom, by analogicky mali platiť aj -11- 18C/76/2016

pokiaľ ide o porovnanie sadzieb v organizáciách kolektívnej správy pôsobiacich v jednom štáte. Ak žalobca výslovne odmietol poskytnúť potrebné informácie ZHR SR, bola a aj je príliš vysoká cena v spojení so záhadným konaním žalobcu podľa Súdneho dvora jednoznačnou indíciou zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu. Ak je potom konanie žalobcu zneužitím dominantného postavenia na trhu, je súčasne aj nekalosúťažným konaním podľa § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka, a teda aj konaním v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nepožíva právnu ochranu. Poprel, že by protimonopolný úrad po prešetrení skutkového a právneho stavu vyhodnotil podnet ako nedôvodný. V tom čase len všeobecne konštatoval, že sa podnetom ďalej nebude zaoberať, avšak nevylúčil, že sa v budúcnosti k problematike obsiahnutej v podnete vráti. Súčasne uviedol, že na problém upozornil ministra kultúry SR. V liste ministrovi predseda protimonopolného úradu konštatuje, že zistil, že sadzby odmien uplatňovaných žalobcom sú jedny z najvyšších v Európe a súčasne, že žalobca si od 01.01.2015 vytvoril samostatný nový sadzobník odmien, ktoré sú dokonca vyššie než sadzby odmien stanovenej v sadzobníku Ochranného združenia interpretov Slovenska, ktorý do konca roka 2014 vyberal odmeny aj za nositeľov práv zastúpených žalobcom. Žalovaný opakovane pripomenul, že v tomto konaní je predmetom uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za údajné neoprávnené použitie doposiaľ nevedno akých diel. Ak žalovaný aj vykonával verejný prenos prostredníctvom technického zariadenia nie je možné tvrdiť, že vykonával verejný prenos správe tých diel, ktoré spravuje žalobca, a že tým žalovaný neoprávnene zasiahol do práv práve tých nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca. V otázke verejného prenosu sa nestotožnil s rozhodnutím ESD C-306/05, keď sa prikláňa k opačnému právnemu názoru, ktorý reprezentuje napríklad švajčiarsky Federálny súdny dvor, ktorý vysielanie prostredníctvom TV na hotelových izbách nepovažoval za verejné šírenie a vyberanie poplatkov vo Švajčiarsku z tohto dôvodu zastavil. Navyše predmetný rozsudok nerieši ani len v náznakoch vzťahy bezdôvodného obohatenia, ktoré by mali vzniknúť v súvislosti s neoprávneným verejným prenosom predmetov ochrany. Poukázal na existenciu dvoch odlišných právnych vzťahov, ktoré žalobca neustále zamieňa. Prvým je licenčný vzťah a druhým vzťah bezdôvodného obohatenia. Pre preukázanie predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia nepostačuje, že v hotelovom zariadení je TV prijímač a že hotel súčasne poskytuje do tohto TV prijímača nejaký signál, hoci na záver o potrebe uzavretia licenčnej zmluvy s niekým to zrejme postačuje, ak sa dá predpokladať, že signálom sa šíria chránené diela - predmety ochrany. Ak hotel licenčnú zmluvu uzavrie s oprávneným subjektom, môže verejný prenos legálne vykonávať, ale aj nemusí, keď signál prestane poskytovať, napríklad z dôvodu, že v TV prijímačoch nainštaloval aplikáciu Netflix, na ktorej si hosť prostredníctvom svojho účtu legálne prezerá filmovú tvorbu podľa svojho uváženia bez toho, aby bolo možné uvažovať o verejnom prenose. V licenciou si hotel kúpil možnosť. Ak ale licenčnú zmluvu z rôznych dôvodov neuzavrel, na splnenie predpokladov bezdôvodného obohatenia nestačí existencia TV prijímača a neidentifikovateľného signálu, ktorým sa šíri nejaká programová štruktúra. Nestačí teda tvrdiť a preukázať, že bol vykonávaný verejný prenos, ale treba preukázať, že bol vykonávaný verejný prenos práve tých predmetov ochrany zaradených do programovej štruktúry, ku ktorým nepochybne vykonáva správu práve žalobca. V tejto súvislosti poukázal na nález v Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 2186/14 zo dňa 13.01.2015. K výške bezdôvodného obohatenia uviedol, že žalobca pri jej určení vychádzal zo svojho jednostranne určeného sadzobníka odmien -12- 18C/76/2016

uplatňovaného v roku 2015 a túto odmenu považuje za obvyklú, s čím nemôže súhlasiť. Je neprijateľné, ak žalobca jednostranne ľutuje svoju ničím nepodloženú predstavu o výške licenčnej odmeny, a, o ktorej len bez ďalšieho tvrdiť, že spĺňa kritéria podľa § 45 ods. 1 autorského zákona, ak to predložením návrhu licenčnej zmluvy s tým, že v prípade ich neakceptovania si bude súdnou cestou uplatňovať dvojnásobok tejto ničím nepodložených sumy. Pod hrozbou iniciovania súdnych konaní si teda žalobca kreuje je obvyklú odmenu tým, že by iba tieseň eventuálnych po už iba cieľov a uzatvárať s nimi licenčné zmluvy s licenčnou odmenou, ktorá je neprimeraná a vôbec nájmy netransparentná. Poukázal na rozhodnutie ESD C-351/12 a C-52/07. Má za to, že konanie žalobcu týmto spôsobom je jednoznačným zneužitím dominantného postavenia na trhu poškodzujúce nielen žalovaného a ostatných používateľov predmetov ochrany, ale aj samotných žalobcom zastúpených aj nezastúpených nositeľov práv k predmetom ochrany. K žalobcom predloženej štatistike vysielania uviedol, že z nej vyplýva, že určitý predmet

ochrany bol v určitom čase vysielaný na určitom TV kanáli. Okrem toho je z tohto listinného dôkazu zrejmé, že žalobca ku každému konkrétnemu predmetu ochrany tvrdí, že zastupuje určitý druh autora, napr. režisér, autor scenára a pod. Z tohto listinného dôkazu však už nevyplýva, kto týmto subjektom skutočne je, a teda nie je možné doposiaľ verifikovať, či žalobca tento konkrétny subjekt v zmysle § 78 Autorského zákona naozaj zastupuje. V tomto prípade totiž ide o dobrovoľnú kolektívnu správu, ktorú žalobca, ako organizácia kolektívnej správy, vykonáva na základe písomnej zmluvy, z ktorej následne vychádza aj písomná prihláška, resp. písomné oznámenie adresované organizácii kolektívnej správy od nositeľa majetkových práv, ktorý si konkrétne predmety ochrany u OKS prihlasuje. Žalobca ako OKS, keďže je nepochybné, že má povinnosť vyplácať, či už licenčné odmeny alebo finančné sumy získané z titulu bezdôvodného obohatia, týmto nositeľom majetkových práv vypláca, musí vedieť presne špecifikovať koho a v akom rozsahu zastupuje a či zastupuje ten konkrétny subjekt práve vo vzťahu k tým predmetom ochrany, ktoré boli údajným obsahom neoprávneného verejného prenosu. Pretože ak v štatistike vysielania sú uvedené také predmety ochrany, ktoré nositelia majetkových práv u žalobcu neprihlásili, a teda žalobca nespravuje majetkové práva k týmto predmetom ochrany, nie je oprávnený domáhať sa vydávania bezdôvodného obohatia vo vzťahu k tým predmetom ochrany, ktoré nespravuje. Ak by tomu tak bolo, nositeľovi majetkových práv by bola odňatá možnosť rozhodovať o ochrane svojich majetkových práv. Tento stav, ktorý zrejme sa snaží presadzovať aj žalobca, je v rozpore jednak s medzinárodnými dohovormi, konkrétne s Bernským dohovorom, ako aj s európskym právom. Príkladom uvedeného a do predmetu sporu vnášajúceho pochybnosti o pravdivosti dosiaľ tvrdených skutočností zo strany žalobcu môžu byť nasledovné skutočnosti: Žalovaný z vlastnej iniciatívy náhodne vybral zo štatistiky vysielania predmet ochrany Aféry(II. séria, 16. diel s názvom Druhá tvár). Podľa informácií na webovej stránke TV JOJ, pre ktorú toto dielo vyrábala produkčná spoločnosti Dark room, je uvedené, že režisérom tohto diela je A. U. a scenáristkou je p. T. T.. K tomuto predmetu ochrany zo štatistiky vysielania vyplýva, že žalobca tvrdí, že vo vzťahu k tomuto predmetu ochrany zastupuje režiséra a autora scenára, avšak v zozname autorov, ktorý žalobca v tomto konaní predložil ako dôkaz sa tieto subjekty nenachádzajú. Žalobca vo vzťahu k týmto subjektom do konania nepredložil ani zmluvy, na základe ktorých dali nositelia majetkových práv tieto predmety ochrany žalobcovi do správy. Žalobca nepredložil ani písomné oznámenie nositeľov práv, že tento predmet ochrana -13- 18C/76/2016

žalobcovi na základe zmluvy v zmysle § 78 autorského zákona zverujú. Ďalšími skutočnosťami, na ktoré by chcel v súvislosti s uvedeným poukázať, je skutočnosť, že nie každý pôvodca diela - autor je zároveň aj nositeľom majetkových práv, a teda, že mu vždy prislúcha napr. aj vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade neoprávneného použitia predmetu ochrany. Žalobca do konania okrem štatistiky vysielania predložil aj tabuľky troch údajných nositeľov majetkových práv k predmetom ochrany - p. M., p. T. a p. T.. Podľa tejto tabuľky žalobca tvrdí, že zastupuje p. T. a spravuje jej práva, napr. k dielam V., Q.er a Dr. U.e. Z internetovej stránky dabingforum.sk zistil, že tieto seriály pre konkrétnych vysielateľov vyrábali produkčné spoločnosti. Poukazujúc sa § 10 autorského zákona žalovaný tvrdí, že výroba dabingu slovenského znenia je spoločným dielom, na ktoré sa aplikujú ustanovenia o zamestnaneckom diele, a teda nositeľom majetkových práv v týchto prípadoch nie je samotný autor, ale ich vykonáva fyzická alebo právnická osoba, ktorá vytvorenie diela iniciovala, financovala. V tomto prípade teda má za to, že p. T. neprihlásila a ani nemohla prihlásiť k žalobcovi uvedené diela, pretože majetkové práva k týmto dvom dielam jej neprislúchajú, naopak subjektom, ktorý by bol v prípade preukázanie predpokladov vydania bezdôvodného obohatenia oprávnený bezdôvodné obohatenie požadovať, je buď samotný vysielateľ, prípadne produkčná spoločnosť. Zodpovedanie tejto otázky však závisí od skúmania licenčných vzťahov medzi pôvodcom diela p. T. a produkčnou spoločnosťou na jednej strane a na strane druhej medzi produkčnou spoločnosťou a vysielateľom. Je rozumné predpokladať, že p. T. za vytvorenie diela dostala odmenu a že vysielateľ na základe výhradnej licencie je vykonávateľom majetkových práv vo vzťahu k týmto dielam. Z listinného dôkazu, ktorý sme predložili, vyplýva, že seriál V., resp. jeho dabing vyrábali pre Q. a neskôr J. Vo vzťahu k seriál C.e z nami predloženého listinného dôkazu zrejmé, že dabing tohto seriálu vyrábala pre Slovenskú televíziu produkčná spoločnosť Drigon produktion. Ďalej poukázal aj na film Svadby podľa Mary. Film mal byť vysielaný dňa 01.11.2015 na TV Joj, pričom žalobca tvrdí, že úprava dialógov bola vykonaná autorkou p. E. T.. Z verejne dostupných informácií na internete zistil, že k uvedenému filmu sú vyhotovené dva dabingy - prvý pre Q. a druhý pre Q.a. Kým pre Q.j vyrábala dabing agentúra C. a preklad a dialógy v tomto dabingu mala na starosti p. Q. S., tak pri druhom dabingu, ktoré pre Q. vyrobilo štúdio L., sa podieľala aj p. E. T.. Z uvedeného vyplýva, že žalobca v konaní prekladá nielen listiny, ktorými nie je schopný preukázať, či skutočne zastupuje skutočného nositeľa majetkových práv, ale prekladá listiny, o ktorých, na základe tohto príkladu, možno uviesť, že sú nepravdivé. Je

teda podstatné sa v tomto konaní zaoberať otázkou, kto je skutočným nositeľom majetkových práv k predmetom ochrany, ktoré sa nachádzajú v štatistike vysielania predloženej zo strany žalobcu. Samotný autor, ako pôvodca diela, nemusí byť nevyhnutne osobou oprávnenou vykonávať majetkové práva ku dielu, ktoré vytvorí, pretože tieto majetkové práva, na základe licenčného vzťahu alebo zo zákona, môže vykonávať tretia osoba odlišná od samotného autora, a to z pozície zamestnávateľa. V tomto ohľade uviedol, že dabing k filmom a seriálom je spoločným dielom v zmysle § 10 autorského zákona. Pri takýchto dielach vykonáva majetkové práva a teda je oprávnený dožadovať sa vydania bezdôvodného obohatenia ten subjekt, pre ktorý bolo dielo vytvorené a ktorý vytvorené diela financoval. V prípade napr. filmu Svadby -14- 18C/76/2016

podľa E. to teda môžu byť agentúra C., prípade E. TV, kde sa na preklade a dialógoch podieľala p. Q. S. a v prípade druhého dabingu to môže byť štúdio L., prípadne TV E., kde na výrobe dabingu participovala p. E. T.. Dal do pozornosti § 81 autorského zákona, podľa ktorého je žalobca povinný viesť register nositeľov práv, ktorých zastupuje a rovnako register predmetov ochrany, ktoré nositelia práva dali žalobcovi do správy. Nemôže byť pri tom teda problém, zo strany žalobcu riadne označiť a preukázať, ktorých nositeľov práv, ku ktorým predmetom ochrany zastupuje a následne týchto nositeľov práv a tieto predmety ochrany skonfrontovať so štatistikou vysielania, ktorú do konania predložil. K výške odmeny poukázal na rozhodnutie ESD vo veci C-177/2016.

3. Žalovaný podal návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), b), c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) žiadal z toho dôvodu, že má dôvod sa domnievať, že žalobca zo svojej pozície zneužíva svoje dominantné postavenie na trhu, keď prípadným užívateľom predmetov ochrany jednak nie je ochotný riadne preukazovať okruh subjektov, ktoré zastupuje ani rozsah v akom tieto subjekty zastupuje a jednak z dôvodu, že si svojvoľne prostredníctvom sadzobníka stanovuje výšku licenčnej odmeny, ktorá je neprimeraná a navyše sa následne v súdnych konaniach prostredníctvom žalôb o vydanie bezdôvodného obohatenia domáha dokonca dvojnásobku tejto neprimeranej licenčnej odmeny, čím teda aj prípadných používateľov stavia do tiesňovej pozície, kedy títo sa musia rozhodnúť, či uzatvoria dohodu s už aj tak neprimeranými podmienkami alebo sa vystavia nebezpečenstvu súdneho sporu, prípadnému riziku, že súdom budú zaviazaný na zaplatenie dvojnásobku. Prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. b) žiadal preto, že ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) je v rozpore s viacerými článkami Ústavy SR a to v tom, že ako bezdôvodné obohatenie stanovuje bez zjavného účelu, zmyslu a teda neproporcionálne dvojnásobok licenčnej odmeny. Žiadal súd, aby sa obrátil na Ústavný súd so svojim návrhom podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy a do času, kým Ústavný súd o tejto otázke rozhodne, konanie prerušil. V neposlednom rade prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) navrhoval z toho dôvodu, že žalobca, podľa názoru žalovaného, v tomto konaní predostiera z pohľadu európskeho práva neakceptovateľnú interpretáciu ustanovenia § 84 ods. 1 autorského zákona. Žalovaný podotkol, že podľa jeho názoru toto ustanovenie v predmetnom spore ani nie je aplikovateľné, keďže dopadá na odlišné právne vzťahy. Ak by však súd mal odlišný právny názor, má za to, že je nevyhnuté obrátiť sa na Európsky súdny dvor s prejudiciálnou otázkou, ktorú vo svojom podaní rámcovo naformuloval. Zodpovedaním tejto otázky sleduje ustálenie skutočnosti, či OKS je oprávnená vystupovať v mene nositeľov práv, ktorých na základe písomnej dohody nezastupuje alebo či európske právo takémuto postupu bráni, pretože by tak dochádzalo k obmedzovaniu výlučných práv autorov, a to napr. vo vzťahu aj k tomu, či autor chce alebo nechce svoje majetkové práva brániť prostredníctvom súdneho konania.

4. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

5. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v -15- 18C/76/2016

tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.

6. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská

republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

7. Súd jednotlivé návrhy na prerušenie konanie preskúmal a dospel k záveru, že nie sú dôvodné. Čo sa týka návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, na tomto mieste súd konštatuje, že konanie Protimonopolného úradu vo veci posúdenia, či zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu nemá žiadny vplyv na predmet tohto konania, nakoľko jeho meritom je vydanie bezdôvodného obohatenia a nie výška licenčnej odmeny. Navyše právomoc posúdiť výšku licenčnej odmeny nemá ani Protimonopolný úrad SR (porovnaj § 82 Autorského zákona). Návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) vyhodnotil ako nedôvodný z toho dôvodu, že ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona nepovažuje za také, ktoré by svojim obsahom bolo v rozpore s Ústavou SR. Pri výklade jednotlivých ustanovení treba vychádzať z kontextu celého zákona a je nutné zohľadniť zámer a ciele zákonodarcu a špecifickosť právnej úpravy. Vzhľadom na tieto kritéria považuje súd žalovaným napadnuté ustanovenie Autorského zákona za také, ktoré je v súlade s Ústavou SR. K návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) súd uvádza, že Súdny dvor EÚ je oprávnený vykladať výlučne právo únie a nie právo vnútroštátne. Naformulovaná prejudiciálna otázka nesmeruje k posúdeniu súladu vnútroštátneho práva s právom EÚ, ale k posúdeniu postupov súdov SR pri aplikácii platného vnútroštátneho práva na prejednávanú vec.

8. S poukazom na uvedené zamietol súd všetky návrhy na prerušenie konania.

9. Súd vykonal dokazovanie oboznámením oprávnenia Ministersta kultúry SR č. k. MK-663/2010-70/6165 zo dňa 11.05.2010, sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel, hromadných licenčných zmlúv, zmlúv o zastupovaní, štatistiky vysielania Q. D., C., JOJ+, E., C., S. 1, S. 2, Y., V., zoznamu autorov, zoznamu sesterských OKS, prehľadu vysielania diel H. T., E. T., emailovej komunikácie žalobcu a ZHR SR zo 4/2015, stanoviska E. zo dňa 20.05.2015, výtlačku z www stránky žalovaného o možnostiach ubytovania v jeho ubytovacom zariadení, vyjadrenia k záverom rokovania zo dňa 24.02.2016, odpovede k vyjadreniu k záverom rokovania zo dňa 09.03.2016, podnetu adresovaného Protimonopolnému úradu SR zo dňa 17.06.2015, odpovede Protimonopolného úradu SR zo dňa 14.07.2015, podnetu ministrovi kultúra zo dňa 14.07.2015, výtlačku z V.> k seriálu V., Q. S.r a J. podľa E., výzvy k vydaniu bezdôvodného obohatenia zo dňa 07.10.2015, vyjadrenia k výzve zo dňa 23.10.2015 a zistil nasledovný skutkový stav:

-16- 18C/76/2016

10. Oprávnením Ministerstva kultúry SR č. k. MK-663/2010-70/6165 zo dňa 11.05.2010 získal žalobca oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam alebo dielam úžitkového umenia, a to povinná kolektívna správa práv podľa § 78 ods. 3 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) a dobrovoľná kolektívna správa práv v odboroch uvedených v Oprávnení.

11. Zo sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel na rok 2015 vyplýva, že základná sadzba licenčnej odmeny v hoteli 3* pre zvukové zariadenie v izbách predstavuje sumu 13,50 eur a pre zvukovoobrazové zariadenie v izbách sumu 26 eur.

12. Výzvou na vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 07.10.2015 vyzval žalobca žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia titulom neoprávneného používania predmetov ochrany. Odpoveďou zo dňa 23.10.2015 žalovaný oznámil žalobcovi, že výzve nevyhovie, nakoľko sumu nijak nešpecifikuje.

13. Z emailovej komunikácie medzi žalobcom a ZHR SR v 4/2015 vyplýva, že ZHR SR ponúklo vysporiadať odmeny pre svojich členov paušálnou sumou vo výške 1.000 eur, čo žalobca neakceptoval. Listom zo dňa 24.02.2016 sa žalovaný vyjadril k výsledkom rokovania so žalobcom, kde uviedol, že bez toho, aby žalobca prezentoval zoznam autorov alebo subjektov vykonávajúcich majetkové práva autorov, ktorých žalobca zastupuje v rozhodnom čase, preukázal samotné zastúpenie autorov a

prezentoval zoznam autorských diel, ku ktorým vykonáva práva autorov, nie je možné s očakávaním reálneho výsledku rokovať o uzavretí licenčnej zmluvy. V odpovedi na toto vyjadrenie dňa 09.03.2016 žalobca uviedol, že vzhľadom na možnosť uzavrieť

14. rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu na použitie diel verejným prenosom v prevádzkarni prostredníctvom technických zariadení, nevidí žiaden dôvod na preukazovanie zastupovania autorov.

15. Zo stanoviska Ministerstva kultúry SR zo dňa 20.05.52015 prezidentovi ZHR SR vyplýva, že týmto listom reaguje na jeho list, v ktorom žiada o prijatie opatrení v súvislosti s uplatňovaním sadzobníkom odmien a primeraných odmien za používanie predmetov ochrany spravovaných organizáciami kolektívnej správy ako aj zabezpečenie kontroly týchto sadzobníkov. Podľa vyjadrenia právna teória rozlišuje dva druhy odmien, ktoré prislúchajú autorom a ostatným nositeľom práva za použitie predmetov ochrany a to zákonné odmeny a zmluvné odmeny. Zmluvné odmeny predstavujú licenčnú odmenu stanovenú organizáciou kolektívnej správy ako zástupcom nositeľov práv. Výšku odmien neustanovuje žiadny zákon a nepodlieha ani schvaľovaniu ministerstva. Jediná zákonná podmienka uplatniteľná pri stanovovaní výšky taríf upravuje § 45 ods. 1 autorského zákona, podľa ktorého dohodnutá odmena musí zodpovedať spôsobu, rozsahu, účelu a času použitia diela. Sadzobníky nepodliehajú schvaľovaniu ministerstva. Organizácie kolektívnej správy sú povinné oznámiť tomu, kto o to písomne požiada, či zastupuje nositeľa práv a na žiadosť a náklady žiadateľa vydať o tom písomné potvrdenie. Väčšina organizácií kolektívnej -17- 18C/76/2016

správy má navyše zoznam nositeľov práv, ktorých zastupuje, uverejnený na webovej stránke. Zákonom nie je vylúčené, aby niekoľko organizácií kolektívnych správ spravovalo práva k rovnakým predmetom ochrany, pričom však rozdiel spočíva v spôsobe použitia predmetu ochrany alebo v zozname zastupovaných nositeľov práv, teda nemôže dôjsť k prípadu, aby používateľ platil dvakrát za to isté. Jeden nositeľ práv nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastupovaný viacerými organizáciami kolektívnej správy. Vzťah medzi organizáciou kolektívnej správy ako zástupcu nositeľa práv a používateľom je vzťahom súkromnoprávnym a v prípade, že nedôjde k dohode zmluvných strán na obsahu licenčnej zmluvy strany sú oprávnené obrátiť sa na príslušný súd.

16. Z internetovej stránky Hotela Flóra je zrejmé, že žalovaný ponúka ubytovanie celkovo v 61 izbách rôzneho druhu (12 jednolôžkových izieb, 44 dvojlôžkových izieb, 3 apartmány a 2 rodinné apartmány), pričom každá izba je okrem iného vybavená aj TV a rádiom.

17. Z hromadných licenčných zmlúv vyplýva, že žalobca ich v roku 2015 uzavrel celkovo 217.

18. Zo zmlúv o zastupovaní autorských práv vyplýva, že žalobca tieto uzavrel napr. s B. T., H. T., E. T., D. T., H.. U. T., C. C., Q. M., C.. C. Q., ArtD. a s inými.

19. Z prehľadu vysielania RTVS 2 vyplýva, že v roku 2015 táto stanica odvysielala programy W. kde réžiu a scenár tvoril H. T..

20. Z prehľadu vysielania vyplýva, že na rôznych TV staniciach boli počas roka 2015 odvysielané programy, a to napr. J., M. ku ktorým preklad a úpravu dialógov tvorila E. T..

21. Zo štatistiky vysielania TV staníc D., C., D.+, E., C., S. 1, S. 2, Y., V. sú zrejmé programy, ktoré boli v roku 2015 odvysielané a predmet ochrany (réžia, scenár... a pod.).

22. Zo zoznamu autorov sú zrejmí autori hudobno-dramatických diel, literárnych diel, audiovizuálnych diel a výtvarných diel.

23. Zo zoznamu sesterských organizácií vyplývajú partnerské organizácie kolektívnej správy s recipročným zastupovaním. Žalobca tiež uzavrel recipročnú zmluvu o zastupovaní s organizáciou I.24. Z podnetu na prešetrenie správania žalobcu adresovaného dňa 17.06.2015 Protimonopolnému úradu vyplýva, že ZHR SR poukázal, že žalobca mal spoločný -18- 18C/76/2016

cenník s OZIS. Samotné osamostatnenie sa žalobcu znamenalo zvýšenie sadzieb pre oblasť verejného prenosu. Povinnosťou žalobcu je zohľadniť vo svojom sadzobníku rozsah použitia, ako to vyplýva z § 81 ods. 1 písm. h) autorského zákona, ale aj z § 82 ods. 1 Autorského zákona a tiež z § 45 ods. 1 Autorského zákona. Sadzobník žalobcu na daný právny stav nereaguje, keď kritériom je výhradne počet technických zariadení používateľa a kategorizácia ubytovacieho zariadenia. Preto žiadal, aby Protimonopolný úrad prešetril správanie žalobcu a v prípade odôvodneného podozrenia z porušenia zákona začal správne konanie vo veci. V odpovedi zo dňa 14.07.2015 Protimonopolný úrad uviedol, že vzhľadom na aspekty daného prípadu, charakteru konania a na jeho možný vplyv na hospodársku súťaž sa vecou nebude zaoberať. Nevylúčil, že v budúcnosti sa k danej problematike vráti a bude ju podrobnejšie posudzovať. Listom zo dňa 14.07.2015 upozornil Protimonopolný úrad ministra kultúry SR, že výška licenčných odmien vyberaných žalobcom je jedna z najvyšších v Európe a navrhol zvážiť legislatívne zmeny, ktoré by mohli limitovať kolektívnych správcov práv pri nastavovaní svojej cenovej politiky.

25. Z výtlačku z www.dI. k seriálu V., Q. vyplýva, že na preklade spolupracovala E. T. a program vyrobili R. A. a R. 7, s. r. o.. Z výtlačku z V. k filmu J. podľa E. vyplýva, že preklad a dialógy pre TV E. spracovala E. T. a program vyrobilo R. L..

26. Podľa § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015; to neplatí, ak odseky 3 a 4 ustanovujú inak

27. Podľa § 5 ods. 14 zákona č. 618/2003 Z. z. verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti.

28. Podľa § 18 ods. 2 písm. h) Autorského zákona, autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na verejný prenos diela.

29. Podľa § 40 ods. 1 Autorského zákona, licenčnou zmluvou udeľuje autor nadobúdateľovi súhlas na použitie diela (ďalej len "licencia"). Licenčná zmluva obsahuje najmä spôsob použitia diela (§ 18 ods. 2), rozsah licencie, čas, na ktorý autor licenciu udeľuje, alebo spôsob jeho určenia a odmenu alebo spôsob jej určenia, ak sa autor s nadobúdateľom nedohodol na bezodplatnom poskytnutí licencie.

30. Podľa § 48 ods. 1 Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy môže s nadobúdateľom uzatvoriť aj hromadnú licenčnú zmluvu. Hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje táto organizácia nadobúdateľovi súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým spôsobom alebo

-19- 18C/76/2016

spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a nadobúdateľ sa zaväzuje, ak nie je dohodnuté inak, uhradiť odmenu.

31. Podľa § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona, autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.

32. Podľa § 78 ods. 1, 2, 5 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon), účelom kolektívnej správy práv podľa tohto zákona (ďalej len "kolektívna správa") je kolektívne uplatňovanie a kolektívna ochrana majetkových práv autora a majetkových práv výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovo-obrazového záznamu a vysielateľa a umožnenie uvedenia predmetu týchto práv na verejnosti. Kolektívna správa je zastupovanie viacerých osôb, ktoré

a) majú majetkové práva k dielu, umeleckému výkonu, zvukovému záznamu, zvukovo-obrazovému záznamu alebo k vysielaniu (ďalej len "predmet ochrany"), b) vykonávajú majetkové práva na základe tohto zákona (§ 50 a 55) alebo c) na základe zmluvy získali výhradnú licenciu na celé trvanie majetkových práv k predmetu ochrany a pre územie Slovenskej republiky s právom udeliť sublicenciu (ďalej len "nositelia práv") na ich spoločný prospech, a to pri výkone ich majetkových práv k zverejneným alebo na zverejnenie ponúknutým predmetom ochrany, ak iný ako kolektívny výkon týchto práv nie je dovolený (odsek 3) alebo je neúčelný; za predmet ochrany ponúknutý na zverejnenie sa považuje taký predmet ochrany, ktorý nositeľ práva písomne oznámi príslušnej organizácii kolektívnej správy na účely zaradenia takéhoto predmetu do registra predmetov ochrany. Kolektívnou správou nie je dočasné zastupovanie nositeľov práv pri výkone ich majetkových práv, ak je dovolený aj iný ako kolektívny výkon týchto práv. Kolektívnu správu vykonáva organizácia kolektívnej správy, a to sústavne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a ako hlavný predmet činnosti.

33. Podľa § 79 ods. 1 Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je právnická osoba, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy.

34. Podľa § 81 ods. 1 písm. h) Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia uzatvárať s používateľmi alebo s osobami oprávnenými obhajovať záujmy v nich združených používateľov, ktorí používajú predmety ochrany, alebo s osobami povinnými uhrádzať náhradu odmeny podľa tohto zákona za primeraných a rovnakých podmienok zmluvy, ktorými sa 1. používateľovi poskytuje oprávnenie na použitie predmetu ochrany, ku ktorému právo kolektívne spravuje, 2. dohodne s používateľom alebo s povinnou osobou odmenu, primeranú odmenu alebo náhradu odmeny a spôsob jej uhradenia.

35. Podľa § 81 ods. 3 Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy zastupuje nositeľa práv vo svojom mene a na jeho účet. Organizácia kolektívnej správy

-20- 18C/76/2016

vykonáva kolektívnu správu bez nároku na zisk. Organizácia kolektívnej správy je oprávnená požadovať náhradu účelne vynaložených nákladov.

36. Podľa § 84 ods. 1 Autorského zákona, ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.

37. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba podaná žalobcom je dôvodná. Súd skôr než pristúpil k preskúmaniu dôvodnosti uplatneného nároku, zaoberal sa otázkou aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie, o to viac, keď práve aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní žalovaný spochybňoval. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jedna strana je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide a druhá strana je subjektom hmotnoprávnej povinnosti. Ako vyplýva z ustanovenia § 78 ods. 5 Autorského zákona, kolektívnu správu práv môže vykonávať len organizácia kolektívnej správy, ktorá je právnickou osobou a ktorej na výkon takejto kolektívnej správy bolo vydané oprávnenie. Žalobca v konaní spoľahlivo preukázal, že takéto oprávnenie mu bolo udelené E. Na základe tohto oprávnenia teda môže vykonávať okrem iného i dobrovoľnú kolektívnu správu práv podľa Autorského zákona v odboroch verejný prenos literárneho, dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia prevedením akýmikoľvek technickými prostriedkami okrem vysielania, káblovej retransmisie a sprístupňovania verejnosti. S poukazom na uvedené možno konštatovať, že žalobca je aktívne legitimovaný v danom spore, pričom povinnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia mu vyplýva aj priamo zo zákona (§ 81 ods. 1 písm. i) Autorského zákona). Žalovaný v tejto súvislosti tiež namietal, že žalobca mu nepredložil zoznam autorov, ktorých zastupuje a ani zoznam predmetov ochrany. Na tomto mieste súd poukazuje na

ustanovenie § 84 ods. 1 Autorského zákona, podľa ktorého je na žalovanom, aby preukázal, že nositeľ práv vylúčil kolektívnu správu všetkých alebo niektorých svojich diel. Žalovaný však toto nepreukázal. Pokiaľ počas celého konania poukazoval na prípad E. T. a v tej súvislosti žiadal predkladať rôzne zmluvy týkajúce sa dvoch konkrétnych filmov, tieto dôkazy súd nevykonal, nakoľko ich považoval za nadbytočné a nijak neovplyvňujúce výsledok konania. Ak by totiž aj táto autorka k svojim právam súvisiacim práve s týmito filmami kolektívnu správu vylúčila, podľa štatistiky vysielania boli v rozhodnom období vysielané mnohé ďalšie programy, na ktorých sa podieľala a o ktorých žalovaný netvrdil, že k týmto ostatným dielam menovaná autorka kolektívnu správu vylúčila (a nespochybnil ani kolektívnu správu iných žalobcom zastúpených autorov, ktorých predmety ochrany boli v rozhodnom čase odvysielané). Navyše žalobca v konaní predložil zmluvu o zastupovaní autorských práv uzavretú s E. T., z ktorej vyplýva, že predmetom ochrany je úprava a preklad dialógov. Okrem toho žalobca v konaní predložil príkladmo ďalších 12 zmlúv o zastupovaní autorských práv uzavretých s autormi, a to napr. H. T., D. T., H.. U. T., C. -21- 18C/76/2016

C., Q. M., C.. C. Q., I.. a iní a rovnako tak predložil aj zoznam autorov, ktorých zastupuje a zoznam partnerských organizácií kolektívnej správy s recipročným zastúpením. Námietky žalovaného tak možno vyhodnotiť ako účelové a neopodstatnené. Súd dáva do pozornosti, že detailné preukazovanie autorov a diel, ktoré boli v rozhodnom období odvysielané je technicky prakticky nemožné.

38. Po tom, ako súd ustálil otázku aktívnej vecnej legitimácie, zaoberal sa ďalej dôvodnosťou uplatnené nároku. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný neuzavrel so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu, pričom tým, že vo svojej prevádzke má umiestnené TV prijímače a rádia sprostredkoval svojim klientom verejný prenos, t. j. neoprávnene použil predmety ochrany spravované žalobcom. Týmto konaním sa žalovaný bezdôvodne obohatil, a preto je nárok žalobcu dôvodný. Pokiaľ sa žalovaný bránil tvrdeniami, že žalobca nepreukázal použitie TV prijímačov hosťami a ani to, že tieto boli spôsobilé sprostredkovať signál, súd uvádza, že žalobca v konaní dostatočne preukázal výtlačkom z webovej stránky ubytovacieho zariadenia žalovaného, že izby v ubytovacom zariadení žalovaného sú vybavené TV prijímačom a rádiom. Je viac než pravdepodobné, že ak žalovaný izby týmito zariadeniami vybavil, mali slúžiť na účel zodpovedajúci ich určeniu, t. j. na sledovanie televíznych programov, a preto možno ustáliť, že všetky tieto TV prijímače a rádiá boli vybavené signálom. Možno so žalovaným súhlasiť, že samotné umiestnenie zvukovoobrazových a zvukových zariadení v ubytovacom zariadení ešte neznamená verejný prenos, ale poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ (rozhodnutie C-306/05, C-162/10) poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom TV prijímačov klientom ubytovaným v zariadení predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos (úvahy žalovaného o použití aplikácie Netflix sú len špekulatívne). V ubytovacom zariadení žalovaného sa teda nachádzalo celkovo 61 zvukovoobrazových zariadení a 61 zvukových zariadení. Podľa sadzobníka žalobcu je licenčná odmena za zvukovoobrazové zariadenie v ubytovacom zariadení 3* vo výške 26 eur a za zvukové zariadenie v ubytovacom zariadení tej istej kategórie je licenčná odmena vo výške 13,50 eur. Spolu teda 2.409,50 eur (61 x 26 eur + 61 x 13,50 eur = 2.409,50 eur). V zmysle ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona má autor, do ktorého práv sa neoprávnene zasiahlo nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny. Obvyklou odmenou je odmena podľa sadzobníka licenčných odmien žalobcu. Keďže podľa tohto sadzobníka uhrádzalo licenčné odmeny až 217 subjektov, čo žalobca preukázal predložím hromadných licenčných zmlúv so všetkými týmito subjektmi, možno cenu určenú sadzobníkom považovať za obvyklú. Jej dvojnásobok potom v súdenej veci predstavuje sumu 4.819 eur. Pokiaľ žalovaný vznášal počas konania rôzne námietky týkajúce sa výšky odmeny, treba uviesť, že táto je žalobcom vypočítaná zákonom stanoveným spôsobom a súd sa s jej výškou stotožňuje.

39. S poukazom na uvedené uložil súd žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 4.819 eur.

40. Žalovaný po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania súdu predložil ďalšie dôkazy, ktoré žiadal v konaní vykonať. Súd však poukazuje, že v zmysle § 154 Civilného sporového poriadku môže strana sporu prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany uplatniť len dovtedy, kým nie je vyhlásené uznesenie, ktorým sa

-22- 18C/76/2016

dokazovanie končí. Preto súd na ďalšie žalovaným predložené tvrdenia a dôkazy neprihliadol.

41. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

42. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

43. Keďže žalovaný žalobcovi bezdôvodné obohatenie riadne a včas nevydal, dostal sa do omeškania, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi nárok na úroky z omeškania, ktoré mu súd priznal v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia vo výške 5 % ročne zo sumy 4.819 eur od 27.05.2016 do zaplatenia.

44. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

45. V predmetnej veci mal plný úspech žalobca, preto mu súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 .

46. Lehotu na splnenie povinnosti, 3 dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia, určil súd podľa § 232 ods. 3 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Trenčíne, pokiaľ sa tohoto práva po vyhlásení rozsudku účastníci výslovne nevzdali.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 132 ods. 1 uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.