Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/89/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Moniky Géciovej, PhD. v spore žalobcu Ing. H. E., nar. X.X.XXXX, bytom P., W. XX, zast. JUDr. Jaroslavou Plažákovou, advokátkou, so sídlom Košice, Hlavná 40, proti žalovanému Mesto Košice, so sídlom Košice, Trieda SNP 48/A, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 25C 99/2016-76 z 22.11.2016 Okresného súdu Košice II

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd) rozsudkom žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností - novovytvorených parciel registra „C“ č. 136/4 - ostatné plochy o výmere XXX m2, č. XXX/X, záhrada o výmere XXX mX a žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľností - novovytvorených parciel registra „C“, č. XXX/X - ostatné plochy o výmere XXX m2, č. XXX/X záhrada o výmere XX mX v katastrálnom území A., obec P. - A., okres P. II tak, ako boli zamerané geometrickým plánom č. XXX/ XXXX, vyhotovený G. P. s.r.o., D. trieda č. XX, P., IČO: 36590711 z 9.11.2015, autorizačne overený 10.11.2015 O.. W. P., autorizovaný geodet a kartograf, úradne overený XX.XX.XXXX O.. J. J. pod č. XXXX/XXXX. Žiadal priznať aj náhradu trov konania.

3. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že na základe kúpnej zmluvy z 2.7.2012 spísanej do notárskej zápisnice č. 248/2012, NZ 23916/2012 sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľností v katastrálnom území Lorinčík, obec Košice - A., okres P. II zapísaných na LV č. XX ako parcely registra „C“ č. XXX, záhrada o výmere XXX m2, na LV č. XXX ako parcely č. „C“ č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parcely č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parcely č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere XX mX a domu č. súpis. XX na parcele registra „C“ č. XXX/X, domu súpis.č. XX na parcele č. XXX/X v celosti. V susedstve jeho parcely registra „C“ č. XXX na parcele registra „C“ č. XXX vo vlastníctve E. P., zapísanej na LV č. XX, ešte v roku XXXX došlo k rozšíreniu otáčky pre autobusy DPMK. Tento asfaltový oblúk nielen pretína hranicu medzi susediacimi parcelmi, ale zaberá časť jeho parcely č. XXX. V tom čase príslušný Obvodný národný výbor Košice - Lorinčík riešil situáciu na zasadnutí rady ObNV Košice - Lorinčík dňa 22.6.1976, prejednal nutnosť rozšírenia otáčky pre DPMK a rozhodol o zámene dotknutých častí pozemkov, parcely č. 136 a 137 v pomere 1:2, vrátane náhrady škody, ktorá vznikne rozšírením otáčky na pozemku J. H., v tom čase vlastníka. C. 10.7.1977 podpísal zástupca Obvodného národného výboru a vlastník J. H. dohodu o zámene pozemkov pre verejné účely, na základe

ktorej bola rozšírená otáčka pre autobusy a postavená zastávka na parcelách č. 136 a 137. Obe strany užívali pozemky v rozsahu podľa tejto dohody (táto nebola v katastri nehnuteľností zavkladovaná) ako vlastníci a neboli vo výkone svojich práv rušení. O týchto skutočnostiach bol žalobca pánom H. pri uzavretí kúpnopredajnej zmluvy informovaný. Žalovaný je ochotný len čiastočne akceptovať uvedenú dohodu v pomere 1:1, s čím žalobca nesúhlasí, nakoľko skutkový stav je zásahom do parcely registra „C“ č. 136 a 137. Naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva žalobca odôvodnil potrebou v zosúladení faktického stavu nehnuteľností so stavom právnym.

4. Žalovaný, ktorý navrhol žalobu zamietnuť, argumentoval, že nie je zrejmé, z akej právnej skutočnosti odvodzuje žalobca zákonný titul k určeniu vlastníckeho práva. Svoj nárok opiera o dohodu o zámene pozemkov z 18.7.1977, ktorú podľa obsahových náležitostí a samotnej formulácie jej textu treba považovať za výzvu k zámene pozemkov. V prípade súhlasu zo strany vlastníka, mala byť uzatvorená následne zmluva o zámene pozemkov s presne špecifikovanými výmerami, ktoré by boli predmetom zámeny. Podľa obsahových náležitostí túto dohodu možno považovať len za dohodu o uzatvorení budúcej zmluvy o zámene pozemkov, ktorou bola vyjadrená vôľa ObNV P. - A. uskutočniť s vlastníkmi dotknutej parcely č. XXX zámenu v pomere 1:2 za účelom rozšírenia otáčky pre autobus DPMK. K následnému uzatvoreniu zmluvy o zámene pozemkov nedošlo, pretože dohoda s ObNV nebola právnym úkonom, na základe ktorej môže vzniknúť, zmeniť alebo zaniknúť právo k nehnuteľnosti. Tejto dohode chýbajú podstatné náležitosti. Naviac žalobca nepreukázal, že parcela registra CKN č. XXX je zhodná s parcelou č. XXX, ktorá bola predmetom dohody s ObNV. Žalovaný ďalej namietal, že Mesto Košice nie je právnym nástupcom ObNV Košice - A.. Obvodné národné výbory boli ku dňu 23.11.1990 zrušené zákonom č. 369/1990 Z.z. o obecnom zriadení a s ich zánikom prešli ich pôsobnosti na obvodné úrady v zmysle zákona č. 172/1990 Zb.z. o organizácii miestnej štátnej správy. Mesto Košice vzniklo na základe zákona č. 401/1990 Z.z. o meste Košice ku dňu 1.10.1990. Žalovaný nie je právnym nástupcom ObNV P. - A., o čom svedčí aj skutočnosť, že vlastnícke právo k parcele č. XXX, k. ú. A., nadobudol dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Z.z. o majetku obcí od Československého štátu. Následne ju prevzal od ObNV Košice II protokolom o odovzdaní a prevzatí nehnuteľného majetku zo 16.7.1991, ktorý mal len deklaratórny charakter. Žalovaný v roku 1977, keď bola uzatvorená dohoda s ObNV nebol vlastníkom pozemku, ktorá bola v tom čase vo vlastníctve Československého štátu. Dohoda s ObNV, ktorú uzatvoril pôvodný vlastník pozemku J. H., nie je pre žalovaného právne záväzná. Prípadné právo na zámenu pozemkov je typickým majetkovým právom, ktoré sa podľa § 101 Občianskeho zákonníka premlčuje po troch rokoch, preto z uvedeného dôvodu žalovaný vzniesol aj námietku premlčania. Žalovaný poukázal tiež na to, že majetková komisia Mestského zastupiteľstva v Košiciach na zasadnutí 22.12.2014 nesúhlasila so zámenou pozemkov č. XXX a č. XXX v pomere 1:2 a odporučila zámenu v pomere 1:1, s ktorou žalobca nesúhlasil.

5. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca od predávajúcich bezpodielových spoluvlastníkov J. H. a E. H. dňa X.X.XXXX kúpil nehnuteľnosť v k.ú. A., zapísanej na LV č. XX ako parcela registra „C“ č. XXX záhrady o výmere XXX mX pod B1 v celosti a že podľa výpisu z LV č. XXX je v súčasnosti žalobca vedený ako vlastník tejto nehnuteľnosti. Z Dohody o zámene pozemkov pre verejné účely podpísanej Obvodným národným výborom P. A. a majiteľom pozemku J. H. súd zistil, že rada ObNV P. - A. na svojom zasadnutí XX.X.XXXX prejednala nutnosť rozšírenia otáčky pre autobusy DPMK a rozhodla sa dojednať s majiteľom pozemku na parcele č. 117 J. H., pričom z dôvodu rozšírenia otáčky ObNV bolo ochotné urobiť zámenu v pomere 1:2 a nahradiť škodu vzniknutú rozšírením otáčky na pozemku vlastníka J. H. za ovocné stromy a znovupostavenie oplotenia. V prípade nesúhlasu vlastníka bude pokračovať podľa zásad o vyvlastnení na verejné účely. Z geometrického plánu č. XXX/XXXX mal preukázané vyčlenenie z parcely č. XXX k.ú. A., časť parcely označenej ako parcela č. XXX/4 o výmere 140 m2 a z parcely č. XXX k.ú. A., parcelu č. XXX/X o výmere 70 m2, ktorej vlastníkom je evidované Mesto Košice. Zo žalobcom predloženej identifikácie parciel zistil, že parcela č. XXX v k.ú. A., záhrady o výmere 762 m2 podľa pozemkovej knihy, zodpovedá stavu podľa údajov registra CKN, parcele č. XXX, záhrada o výmere XXX m2. P., že žalobca svoj nárok odvodzuje od dohody o zámene pozemkov, ktorú považuje za platnú a túto považoval za platnú aj jeho právny predchodca, ktorý ako osoba neznalá práva vychádzal z toho, že dohodu vypracoval Obvodný národný výbor. Žalobca poukazujúc na to, že obidve zmluvné strany dohodu reálne dodržiavali, v zmysle nej došlo k vyčleneniu hraníc, pozemky boli takto užívané 40 rokov (aj keď po právnej stránke nedošlo k vyporiadaniu), mal za to, že sú splnené aj podmienky vydržania pre prípad, ak by dohoda nespĺňala náležitosti dohody o zámene pozemkov.

6. Právne súd vec posudzoval podľa § 39, § 40 ods. 1, § 46 ods. 1, 2, § 406, § 399, § 133, § 134 ods. 2, § 135 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) účinného do 31.3.1983, § 126, § 130 ods. 1 účinného od 1.1.1992, § 134, § 865 ods. 3, § 872 ods. 6 OZ, t.j. predloženú Dohodu o zámene pozemkov pre verejné účely z 18.7.1977 posúdil podľa ustanovení účinných v čase jej podpisu a uzavrel, že vychádzajúc z obsahu dohody ide o návrh na uzavretie zámennej zmluvy, ktorý neobsahuje náležitosti zámennej zmluvy, a to presné označenie pozemkov s výmerami, u ktorých malo dôjsť k zámene. Preto napriek prijatiu návrhu, k platnému uzavretiu zámennej zmluvy nedošlo. Z jej obsahu vyplýva len ochota vtedajšieho ObNV Košice - Lorinčík dohodnúť zámenu s majiteľom pozemku parcely č. XXX J. H. a v prípade jeho nesúhlasu so zámenou, postupovať podľa zásad o vyvlastňovaní na verejné účely. V konaní preto podľa názoru súdu nebola predložená platná zámenná zmluva, z ktorej by vyplývala zámena pozemkov parcely č. XXX a XXX v zmysle geometrického plánu predloženého žalobcom v pomere 1:2. Pri posudzovaní nároku žalobcu na vznik vlastníckeho práva titulom vydržania k spornej parcele súd dospel k záveru, že žalobca síce v konaní preukázal držbu predmetnej nehnuteľnosti po zákonom stanovenú dobu 10 rokov (túto skutočnosť žalovaný nenamietal) ale nebolo preukázané, že žalobca je oprávneným držiteľom. Súd konštatoval, že základnou podmienkou vydržania je držba veci, ktorá musí byť oprávnená. Oprávnenosť držby posudzoval so zreteľom na ust. § 130 ods. 1 OZ, t.j. že držiteľ musí byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi, pričom posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, teda že je jej vlastníkom, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa musí byť v danej veci posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva vyžadovať, mal, alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho práva. Aj keď držiteľ je subjektívne presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, pokiaľ mu sú alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých by pri zachovaní obvyklej opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva, o ktorého vydržanie ide. Súd argumentoval, že dobrá viera držiteľa sa posudzuje objektívne, t.j so zreteľom na konkrétne okolnosti a z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa. Oprávnená držba nemôže spočívať v takom omyle držiteľa, ktorému sa tento mohol pri bežnej opatrnosti vyhnúť.

7. V danom prípade súd dospel k záveru, že napriek okolnosti, že oba subjekty, ktoré podpísali listinu označenú ako Dohoda o zámene pozemkov, užívali predmetné nehnuteľnosti v zmysle tejto dohody a podľa geometrického plánu predloženého žalobcom, nemožno právneho predchodcu žalobcu, a teda ani žalobcu, považovať za oprávneného držiteľa, pretože títo nepostupovali s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú od nich možno so zreteľom na dané okolnosti vyžadovať. Pri riadnom oboznámení sa s obsahom listiny Dohody o zámene pozemkov muselo byť právnemu predchodcovi žalobcu - pôvodnému vlastníkovi J. H. (aj ako osobe neznalej práva) zrejmé, že predmetná listina obsahuje len návrh na uzatvorenie budúcej zámennej zmluvy, neobsahuje ani len základné náležitosti zámennej zmluvy, a to označenie parciel, ktoré sa majú zamieňať s uvedením výmery zamenených pozemkov. Pri zachovaní bežnej opatrnosti sa právny predchodca žalobcu mohol omylu, že kto je vlastníkom držanej veci vyhnúť, a to v prípade, ak by predmetnú dohodu žiadal zaregistrovať štátnym notárstvom, aby zosúladil stav skutkový so stavom právnym. Je zrejmé, že v prípade žiadosti o registráciu dohody by k registrácii nedošlo, vzhľadom na to, že takáto dohoda o zámene pozemku nemá základné náležitosti zámennej zmluvy (označenie predmetu zámeny). Taktiež v prípade návrhu na vklad vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania, by k povoleniu vkladu v dôsledku neplatnosti tejto dohody nedošlo. V danom prípade je zrejmé, že omyl držiteľa nehnuteľnosti - právneho predchodcu žalobcu nie je ospravedlniteľný, nakoľko tento sa pri bežnej opatrnosti omylu mohol vyhnúť, preto držbu právneho predchodcu žalobcu ako aj žalobcu, súd považoval za neoprávnenú. Pretože žalobca nepreukázal v konaní platnú zámennú zmluvu resp. splnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

8. Žalovaný bol v konaní úspešný, ale preukázateľné trovy mu nevznikli, neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania, preto súd vyslovil, že účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.

9. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd zrušil

rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Vytýkal súdu, že rozsudok nedostatočne odôvodnil, lebo sa nevysporiadal so všetkými skutkovými tvrdeniami žalobcu. Citoval obsah Dohody o zámene pozemkov pre verejné účely z 18.7.1977, poukázal na to, že táto bola podpísaná oboma stranami, a preto možno mať za to, že sa jedná o podmienky zámeny v súlade so závermi Obvodného národného výboru. Súd sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, ktorú nenamietal ani žalovaný, a to že na základe tejto dohody v skutočnosti obe strany splnili svoj záväzok a fakticky došlo k zámene medzi zúčastnenými, teda dohoda bola aj naplnená a rešpektovaná oboma stranami aj jej právnymi nástupcami. Súd sa nevysporiadal ani s tým, že na jednej strane dohody bol ObNV, orgán v podstate zastupujúci štát, od ktorého možno spravodlivo očakávať, že je práva znalý a pozná svoje povinnosti spojené so zámenou. Právny predchodca žalobcu dôveroval ObNV a nemal pochybnosť, že všetko je tak, ako vyžadovala platná právna úprava. Zámena bola v prvom rade na prospech obyvateľov obce A. a právny predchodca žalobcu ňou vyšiel v ústrety verejnému záujmu. Súd opomenul prihliadnuť aj na to, že zámenou bola znehodnotená nehnuteľnosť právneho predchodcu žalobcu, t.j. parcela č. XXX záhrada o výmere 743 m2, v čase podpisu dohody ako parcela č. XXX, ktorej výmera a situovanie pred zámenou bola vhodná ako pozemok na výstavu rodinného domu. Vyjadril názor, že nie je správne, že sa súd zaoberal formálnou stránkou dohody, o ktorú opiera svoje nároky a vydržaním sa zaoberal len okrajovo. Dohoda o zámene mala písomnú formu, oboma stranami bola podpísaná aj naplnená a 40 rokov rešpektovaná. Na jej základe bola v praxi realizovaná otáčka pre DPMK, právny predchodca v zmysle nej dostal do užívania časť pozemku v pomere 1:2, otáčka je dodnes funkčná a potrebná, a preto aj zámena bola a je dôvodná. Namietal, že súd obišiel skutočnosť, že svojich práv sa domáha aj titulom vydržania. Zdôraznil, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo nikým spochybnené faktické ovládanie zámenou dotknutej nehnuteľnosti, právny predchodca žalobcu ako aj žalobca mali a žalobca má za to, že sa stali jej vlastníkmi. V danej veci išlo o verejný záujem, pre ktorý bolo potrebné zrealizovať zámenu časti nehnuteľnosti, tento verejný záujem prezentoval a zabezpečoval národný výbor, jeho orgán schválil podmienky zámeny, ktoré boli stranami aj praxi naplnené. Preto právny predchodca žalobcu nemal ani v najmenšom dôvodnú pochybnosť, že na základe takejto dohody sa stal vlastníkom zamenenej nehnuteľnosti. V prípade pochybnosti platí vyvrátiteľná právna domnienka, že držba je oprávnená. Vo veci táto domnienka vyvrátená bola. Jednalo sa o špecifický prípad, nie kúpnu alebo darovaciu zmluvu ale o zámenu dvoch rovnocenných vlastníckych práv k daným nehnuteľnostiam. Nestotožnil sa preto so záverom súdu, že nepreukázal platný právny titul, resp. splnenie podmienok vydržania.

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K tvrdeniu žalobcu, že právo k zamenenému pozemku časť parcely č. XXX nebolo nikým spochybňované uviedol, že od začiatku, kedy ešte právny predchodca žalobcu žiadal žalovaného o zámenu pozemkov, žalovaný stále trval na skutočnosti, že dohoda, o ktorú opieral svoj právny nárok, nie je právne záväzná a neuznával tak vlastnícke právo žalobcu k zamenenému pozemku. Žalobca preto nemôže tvrdiť, že bol v dobrej viere, že mu zamenený pozemok časť parcely č. XXX patrí.

11. Žalobca v následnom písomnom vyjadrení uviedol, že trvá na všetkých skutočnostiach, ktoré doposiaľ uviedol.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ďalej len prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa 15.2.2018 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

13. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

14. Podľa ust. § 470 ods. 2 prvej vety právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

15. Žalobca svoje odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci., teda odvolacími dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP.

16. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie dôvody uplatnené odvolateľom nie sú dôvodné.

17. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie i s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje (§ 387 ods. 2 . Súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej tak aj po stránke právnej.

18. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by preňho ako žalobcu privodili priaznivé rozhodnutie. Námietky uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľovi.

19. So zreteľom na obsah odvolania, bolo potrebné vyriešiť otázku, či boli splnené predpoklady pre vydržanie parcely na strane žalobcu.

20. Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu právneho predchodcu žalobcu do držby nehnuteľnosti (v roku 1977, kedy bola podpísaná listina označená ako Dohoda o zámene pozemku pre verejné účely) nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním vôbec neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb. (účinnou od 1. januára 1992) boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992. Ak držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním.

21. Podľa § 134 ods. 1 a 2 oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125 . Podľa § 129 ods. 1 držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Podľa § 130 ods. 1 ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

22. Citované ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti". V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne „nadobúdací" titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu takýto titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.

23. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby.

24. V zmysle § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 30/2010 z 1.3.2010) . Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne uznávanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje) nie je neospravedlniteľný právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby. Pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť (k obdobnému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v rozhodnutiach sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 M Cdo 7/2010, 3M Cdo 8/2010, 6 M Cdo 5/2010 a 7 Cdo 12/2011). Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného, obvyklého posudzovania vecí, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takéhoto omylu, môže byť síce v dobrej viere, avšak nie „so zreteľom na všetky okolnosti“ a preto nemôže byť držiteľom oprávneným.

25. Pokiaľ sa v preskúmavanej veci právny predchodca žalobcu ujal v roku 1977 držby spornej nehnuteľnosti na základe listiny nazvanej dohoda o zámene pozemkov (z obsahu ktorej je jednoznačne zrejmé, že nejde o zámennú zmluvu, ale len o ponuku Obvodného národného výboru Košice-Lorinčík, adresovanú J. H. na prípadnú budúcu zámenu pozemkov, ktorá dohoda nebola registrovaná štátnym notárstvom - a ani nemohla byť, pretože nešlo o zámennú zmluvu z dôvodov, ktoré rozviedol súd prvej inštancie a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje), hoci zákon aj pre zámennú zmluvu týkajúcu sa nehnuteľnosti vyžadoval registráciu štátnym notárstvom, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je jej vlastníkom, aj keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Požiadavka, aby zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci, zámenné zmluvy nevynímajúc, boli registrované štátnym notárstvom, bola v Občianskom zákonníku upravená celkom jasne. Jednoznačne bola vymedzená v ustanovení § 134 ods. 2 (v znení platnom do 31. decembra 1991) tak, že „ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva". Odvolací súd poznamenáva, že právne úkony týkajúce sa nehnuteľnosti sú svojou povahou závažné, a preto je vo všeobecnom povedomí aj laickej verejnosti, že na ne sú potrebné ďalšie úradné náležitosti. Ak sa teda právny predchodca žalobcu ujal držby nehnuteľnosti na základe listiny nazvanej Dohoda o zámene pozemku, v ktorej nie sú uvedené parcely a ich výmera, ktoré majú byť zamenené (a to napriek tomu, že listina bola spísaná na Obvodnom národnom výbore), nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti, i keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený (najmä keď malo ísť o zámenu pozemkov 1:2 v jeho prospech). Požiadavka písomnej formy právneho úkonu - zámennej zmluvy a jej následná registrácia Štátnym notárstvom bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená. Pri normálnej opatrnosti, ktorú bolo možné so zreteľom na okolnosti daného prípadu od právneho predchodcu žalobcu požadovať, mohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda aj patrí a to najmä s ohľadom na všeobecný princíp nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľností, ku ktorému nedochádza bez uzavretia riadnej zmluvy písomnou formou, obsahujúcej vymedzenie nehnuteľností, ktorej sa týka a za splnenia určitého formálneho procesu, t.j. registrácie zmluvy v tom čase štátnym notárstvom. Odvolací súd poukazuje aj na to, že právnemu predchodcovi žalobcu vzhľadom na to, že v čase podpisu dohody o zámene už bol vlastníkom nehnuteľnosti, museli byť známe podmienky nadobúdania nehnuteľností, teda písomná zmluva a jej registrácia. Nemohol sa preto dôvodne a so zreteľom na všetky okolnosti domnievať, že len preto, že dohoda (nie zmluva) o zámene je spísaná na ObNV, možno tieto podmienky obísť, resp. ich

vynechať. Na účinnosť zmlúv týkajúcich sa nehnuteľnosti sa obligatórne vyžadovala registrácia štátnym notárstvom už od 1.4.1964 (ust. § 134 ods. 2 a potom ust. § 133 ods. 2 vo vtedajšom znení, pričom inštitút registrácie zmlúv bývalým štátnym notárstvom bol zavedený už od 1.1.1957, hoci išlo iba o poplatkovú registráciu), teda v roku 1977 pri normálnej opatrnosti musel právny predchodca žalobcu vedieť, že zmluva k nehnuteľnostiam, aj zámenná, vyžaduje registráciu a v prípade, ak by bol predložil listinu označenú ako Dohoda o zámene na registráciu štátnemu notárstvu, bol by zistil, že k uzavretiu samotnej zámennej zmluvy s ObNV nedošlo, a teda sa nemohol stať (a ani sa nestal) vlastníkom spornej nehnuteľnosti.

26. Vychádzajúc z vyššie uvedeného má odvolací súd za to, že právny predchodca žalobcu nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu sporná nehnuteľnosť patrí a v nadväznosti na to ani sa ani žalobca nestal vlastníkom tejto spornej parcely. Takto to správne uzavrel aj súd prvej inštancie, ktorý poukázal aj na to, že žalobca nepreukázal v konaní platnú zámennú zmluvu a ani splnenie podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva. Samotné dlhodobé užívanie nehnuteľnosti, ani nerušenie v užívaní pre dobromyseľnosť nepostačuje.

27. Ďalšou odvolacou námietkou je, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základne právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II.ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).

28. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať za nedostatočne odôvodnený a preto nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho práva nevyhovel a závery, ktoré prijal, primerane a zrozumiteľne vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Súd vnútorne komplexne a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, ako aj po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie tak považoval odvolací súd za dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní.

29. Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatujúc správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie a nedôvodnosť námietok odvolateľa, potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie..

30. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, žalovaný bol síce úspešný, ale žiadne trovy mu nevznikli, preto odvolací súd sporovým stranám nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 396 ods. 1 .

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej

obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 .