Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Co-498-2016.pdf
PDF · 126.67 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/498/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu Fond na podporu vzdelávania, so sídlom v Bratislave, Panenská č. 29, IČO: 47 245 531, zastúpeného advokátskou kanceláriou AENAE Legal s.r.o., so sídlom v Bratislave, Jozefská č. 3, IČO: 35 951 125, proti žalovanému X.. S. N., R.. X.XX.XXXX, D. C. J., V. Č.. XXX, o zaplatenie 5.660,45 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II dňa 28. júna 2016 č.k. 36C/200/2013-617 takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie istiny 107,- eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania z istiny od 15.10.2012 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom opätovne zamietol žalobu žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 5.660,45 eur s príslušenstvom a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, potom ako jeho predchádzajúci rozsudok zo dňa 6.2.2015 č.k. 36C/200/2013-486, ktorým zamietol žalobu žalobcu, zrušil Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 14. januára 2016 č.k. 1Co/298/2015-581.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca je právnym nástupcom pôvodného žalobcu - Pôžičkový fond pre začínajúcich pedagógov, zriadeného zák. č. 471/2002 Z.z. o Pôžičkovom fonde pre začínajúcich pedagógov, ktorý bol v priebehu sporu zrušený zák. č. 396/2012 Z.z. o Fonde na podporu vzdelávania, poukázal na tvrdenie žalobcu, že voči žalovanému sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého prijatím plnenia v období rokov 2008 až 2010 z neplatne uzatvorených dohôd o vykonaní práce, ktoré žalovaný uzatvoril s jeho právnym predchodcom v čase, keď bol členom rady žalobcu (jeho právneho predchodcu), pretože žalovaný ako člen rady Fondu nebol oprávnený prijať odmenu za výkon činnosti, lebo v zmysle § 3 ods. 9 zák. č. 471/2002 Z.z. o Pôžičkovom fonde pre začínajúcich pedagógov sú členstvo a funkcie v rade Fondu čestné a pretože člen rady Fondu nemohol byť zamestnancom Fondu, uzavreté dohody o vykonaní práce sú absolútne neplatné s ohľadom na § 5 ods. 4 zák. č. 471/2002 Z.z.. Pripomenul aj obranu žalovaného, že plnenia od žalobcu prijal na základe dohôd o vykonaní práce, ktorých predmetom bola činnosť presahujúca rámec jeho členstva a funkcie v rade Fondu a vzniesol námietku premlčania z dôvodu uplynutia dvojročnej premlčacej doby.
3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými sporovými stranami, najmä dohodami o vykonaní práce účtovnou evidenciou žalobcu, výpismi z účtu žalobcu, Štatútom Pôžičkového fondu pre začínajúcich pedagógov (č.l. 248 - 262), Rokovacím poriadkom Rady Pôžičkového fondu pre začínajúcich pedagógov (č.l. 261 - 266), ako i výsluchom sporových strán a svedkov K.. S. J., K. I. O. X.. Ľ. U., obsah výpovedí ktorých v rozsudku podrobne reprodukoval. Pri rozhodovaní potom vychádzal zo zistenia, že žalobca a žalovaný uzatvorili podľa § 226 Zákonníka práce dohodu o vykonaní práce: dňa XX.XX.XXXX (predmetom dohody bol záväzok žalovaného pripraviť na zasadnutie dňa XX.XX.XXXX návrhy ako postupovať v prípade poskytnutia pôžičiek žiadateľom, ktorým nebola priznaná pôžička z nedostatku voľných finančných prostriedkov v roku 2010 podľa jednotlivých krajov, a to za odmenu vo výške 107 eur netto, ktorá odmena bola žalovanému uhradená v hotovosti z pokladne žalobcu dňa XX.XX.XXXX), A. X.XX.XXXX (predmetom dohody bol záväzok žalovaného pripraviť na zasadnutie dňa XX.XX.XXXX analýzu zabezpečenia finančných zdrojov pre nasledujúcich 5 rokov potrebnú na prerokovanie s členmi Výboru pre vzdelanie NR SR, a to za odmenu vo výške 107 eur netto, ktorá odmena bola žalovanému uhradená v hotovosti z pokladne žalobcu dňa XX.XX.XXXX), A. XX.X.XXXX (predmetom dohody bol záväzok žalovaného pripraviť v období od 15.6.2010 do 29.6.2010 návrhy na dopracovanie štatútu fondu v súlade s uzneseniami rady fondu a dozornej rady v súvislosti zo zmenou sadzobníka poplatkov, a to za odmenu vo výške 1.620 eur netto, ktorá odmena bola žalovanému uhradená bankovým prevodom dňa XX.X.XXXX), A. X.X.XXXX (predmetom dohody bol záväzok žalovaného pripraviť dňa X.X.XXXX podklady na zasadnutie rady fondu dňa X.X.XXXX ohľadom zmeny štatútu fondu v súvislosti s úpravou spoplatnenia predčasného splatenia pôžičiek, a to za odmenu vo výške 107 eur netto, vyplatenú žalovanému v hotovosti z pokladne žalobcu dňa X.X.XXXX), A. XX.X.XXXX (predmetom dohody bol záväzok žalovaného pripraviť na zasadnutie dňa XX.X.XXXX návrhy na úpravu sadzobníka poplatkov a náhrad od 1.7.2010, za odmenu vo výške 107 netto, vyplatenú žalovanému v hotovosti z pokladne žalobcu dňa XX.X.XXXX), A. XX.XX.XXXX (predmetom dohody bol záväzok žalovaného pripraviť na zasadnutie dňa XX.XX.XXXX pripomienky k návrhu novely zákona na zlúčenie PFZP a ŠPF, za odmenu vo výške 107 eur netto, vyplatenú žalovanému v hotovosti z pokladne žalobcu dňa XX.XX.XXXX) O. A. XX.XX.XXXX (predmetom dohody bol záväzok žalovaného pripraviť v období od XX.XX.XXXX A. XX.XX.XXXX návrh koncepcie poskytovania pôžičiek pre žiadateľov z Pôžičkového fondu začínajúcich pedagógov na najbližších 5 rokov, za odmenu vo výške 2.430 netto, vyplatenú žalovanému uhradená bankovým prevodom dňa XX.XX.XXXX). Zistil tiež, že žalobca listom zo dňa 2.10.2012 vyzval žalovaného na vrátenie neoprávnene vyplatených odmien v celkovej sume 7.165,62 eur v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Zistil tiež, že podľa § 6 ods. 7 Štatútu Pôžičkového fondu pre začínajúcich pedagógov členstvo a funkcie v rade fondu sú čestné a podľa § 6 ods. 17 štatútu do pôsobnosti rady Fondu patrí: a) rozhodovať o poskytnutí prostriedkov fondu na pôžičky pre jednotlivé krajské školské úrady, b) schvaľovať štatút fondu a rokovací poriadok fondu, c) schvaľovať rozpočet fondu, d) schvaľovať ročnú účtovnú závierku overenú audítorom, e) schvaľovať výročnú správu o hospodárení a činnosti fondu za predchádzajúci rok, f) vymenúvať a odvolávať riaditeľa fondu a určovať jeho mzdu podľa osobitných predpisov a g) schvaľovať a upravovať manipulačné poplatky a náhrady vychádzajúcich z obchodných a ekonomických podmienok fondu. Štatút neurčuje žiadnemu z členov rady fondu povinnosť bezodplatne pripravovať materiály potrebné na prerokovanie programu rokovania rady. Napokon súd zistil, že žalobca listom zo dňa 2.10.2012 vyzval žalovaného na vrátenie neoprávnene vyplatenej odmeny v celkovej sume 7.165,62 eur v lehote 10 dní od doručenia výzvy a uzavrel, že žalobca v spore preukázal, že žalovanému na základe vyššie uvedených dohôd uhradil celkovú sumu iba vo výške 4.585 eur, hoci v žalobe požadoval priznať mu istinu 5.660,45 eur.
4. Po právnom posúdení sporu podľa § 451 ods. 1 a 2 a § 456 Občianskeho zákonníka, § 5 ods. 4 zák. č. 471/2002 Z.z. o Pôžičkovom fonde pre začínajúcich (ďalej aj „zák. č. 471/2002 Z.z.“ alebo „zákon o PFZP“), § 17 ods. 3 a § 226 ods. 1 a 2 Zákonníka práce dospel k záveru, že žalovaný so žalobcom (jeho právnym predchodcom) uzavrel dohody o vykonaní práce platne. Dôvodil, že prípadnú neplatnosť týchto právnych úkonov nie je možné odvodzovať ani ustanovením § 5 ods. 4 zák. č. 471/2002 Z.z., nakoľko dohody boli uzatvorené podľa ustanovenia § 226 Zákonníka práce, ktoré je systematicky zaradené do IX. časti Zákonníka práce, upravujúcej dohody o prácach mimo pracovného pomeru a žalovaný sa podľa týchto dohôd zamestnancom žalobcu nestal. Z uvedeného usúdil, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatil, pretože k plneniu zo strany žalobcu v prospech žalovaného nedošlo na základe neplatných právnych úkonov. Dodal, že ani prípadná neplatnosť sporných dohôd o vykonaní práce by nemohla byť žalovanému na škodu v zmysle § 17 ods. 3 Zákonníka práce a žalobca nijako nepreukázal, že by žalovaný prijal plnenie bez vykonania dohodnutých prác, keďže výpoveď svedka X.. Ľ. U. takúto
možnosť vylúčila a svedkovia K.. S. J. O. K. I. uviedli, že o činnosti žalovaného pre žalobcu nemali žiadnu vedomosť.
5. Námietku premlčania vznesenú žalovaným posúdil podľa § 100 ods. 1 a § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uzavrel, že je nárok žalobcu je v časti premlčaný, okrem nároku žalobcu na zaplatenie istiny 107 eur, t.j. nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v súvislosti s vyplatením odmeny uhradenej dňa XX.XX.XXXX podľa dohody o vykonaní práce zo dňa XX.XX.XXXX. Dôvodil, že všetky ostatné nároky na vrátenie odmien, vyplatených žalobcovi naposledy dňa X.XX.XXXX, sa premlčali v subjektívnej dvojročnej lehote najneskôr uplynutím dňa X.XX.XXXX, a pretože žaloba bola podaná na súd dňa 13.12.2012, žalobca svoj nárok uplatnil oneskorene a nemožno mu ho priznať. Za začiatok plynutia subjektívnej lehoty pritom považoval deň, kedy boli peniaze zo strany žalobcu žalovanému uhradené a to z dôvodu, že žalobca už v tomto čase jednoznačne mal vedomosť komu a z akého dôvodu svoje finančné prostriedky uhrádza.
6. Výrok o trovách konania odôvodnil aplikáciou § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (ďalej len „O.s.p.“) poukazom na skutočnosť, že ide o zložitejší spor.
7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Navrhol odvolaciemu súdu, aby v súlade s ustanovením § 388 CSP rozsudok zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 5 660,45 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 5 660,45 eur od 12.12.2012 do zaplatenia do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku na označený účet žalobcu a nahradiť mu trovy konania na súde prvej inštancie ako i trovy odvolacieho konania. Žalobca mal za to, že Okresný súd Košice II dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a súčasne vec nesprávne právne posúdil, keď aplikoval právne normy, ktoré sa na daný vzťah nevzťahujú. Žalobca za zjavný prípad nesprávneho právneho posúdenia veci považoval posúdenie vyššie uvedených dohôd o vykonaní práce ako platných právnych úkonov, ktoré neodporujú zákonu o PFZP. V tejto súvislosti žalobca tvrdil, že súd prvej inštancie síce v odôvodnení rozsudku správne cituje § 5 ods. 4 zákona o PFZP, avšak je nesprávny jeho úsudok, že ani § 5 ods. 4 zákona o PFZP nie je možné odôvodňovať prípadnú neplatnosť právneho úkonu, resp. že „k plneniu zo strany žalobcu v prospech žalovaného nedošlo na základe neplatného právneho úkonu“, ktorý nenachádza oporu v právnej úprave zákona o PFZP, platnej a účinnej v čase uzatvorenia dohôd o vykonaní práce, pretože zákon o PFZP zakazuje členom rady a dozornej rady súčasne byť zamestnancami Fondu, uzavretie dohody o vykonaní práce medzi členom rady a Fondom nie je možné vyhodnotiť ináč, ako právny úkon urobený v rozpore so zákonom o PFZP a z toho dôvodu neplatný v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Ďalej namietol, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce z dôvodu, že dohody o vykonaní práce sú celkom ako zjavne absolútne neplatné právne úkony, ktoré svojím obsahom a účelom odporujú nielen ustanoveniu § 5 ods. 4 zákona o PFZP, ale aj § 3 ods. 9 zákona o PFZP, nemohli platne a účinne založiť žiaden pracovnoprávny vzťah a s ním režim aplikácie Zákonníka práce, lebo na základe absolútne neplatných právnych úkonov nevznikajú právne vzťahy nimi sledované a žalovaný sa na ich základe nikdy nestal zamestnancom žalobcu (jeho právneho predchodcu), pričom neplatnosť dohôd o vykonaní prác bola spôsobená žalobcom i žalovaným, pretože obaja slobodne a vážne uzavreli právny úkon, ktorý v zmysle zákona o PFZP uzavrieť nesmeli. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne právne interpretoval taktiež ustanovenie § 3 ods. 9 zákona o PFZP a za nesprávny označil žalobca i úsudok súdu, že „člen rady nemá nárok na odmenu len z titulu jeho účasti v príslušnom orgáne, respektíve aj z dôvodu, že v tomto orgáne bol ustanovený do nejakej funkcie (napr. predseda rady), t.j. členovi rady nepatrí odmena len za jeho účasť v rade“, keď naviac predmet činností v jednotlivých dohodách o vykonaní práce uzavretých so žalovaným svedčí podľa žalobcu o tom, že sa týkali oblasti a otázok spadajúcich do kompetencií členov rady a dozornej rady PFZP a že žalovaný ich spracoval v priamej súvislosti s výkonom svoje funkcie člena rady PFZP. Žalobca vyslovil názor, že v danom prípade boli naplnené zákonné predpoklady priznania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako ich ustanovuje § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nestotožnil sa ale s názorom súdu prvej inštancie, že tento jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je z väčšej časti premlčaný, ak pritom vyšiel z úsudku, že za začiatok plynutia subjektívnej lehoty je potrebné považovať deň, kedy boli peniaze zo strany žalobcu žalovanému uhradené, lebo žalobca už v tom čase jednoznačne mal vedomosť komu a z akého dôvodu svoje finančné prostriedky uhrádza, pričom podľa žalobcu k tomuto záveru dospel bez toho, aby skúmal, či v okamihu vyplatenia
odmien žalovanému reálne na strane žalobcu existovala vedomosť o neplatnosti dohôd o vykonaní práce, a nevzal do úvahy svedeckú výpoveď svedka X.. Ľ. U. (riaditeľa právneho predchodcu žalobcu v čase vyplácania odmien žalovanému), ktorý výslovne potvrdil, že dohody považoval za platné a o možnosti založiť na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie v čase vyplácania odmien nevedel a navyše tieto dohody o vykonaní práce dodnes považuje za platné. V tomto smere žalobca doplnil, že v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka základnými zákonnými predpokladmi na začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby sú reálna - preukázaná, t.j. nie len predpokladaná alebo súdom stanovená, vedomosť žalobcu, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a reálna - preukázaná vedomosť žalobcu o osobe, ktorá sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila a súdu prvej inštancie vytkol, že tieto esenciálne skutočnosti riadne preukázané nemal, uvedený záver len prezumoval a vyvodil ho zo skutočnosti, že žalobca so žalovaným uzatváral dohody o vykonaní práce a on aj predmetné finančné prostriedky vyplácal žalovanému. Žalobca na podporu v priebehu odvolacieho konania predložil viaceré rozhodnutia krajských súdov i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu (č.l. 669 súdneho spisu) označiac vyjadrenia žalobcu v odvolaní za účelové, neprávne a nepodložené, navrhol rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.
9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý nadobudol účinnosť od 1.7.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu i žalovanej ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je opodstatnené len sčasti.
10. Z obsahu spisu plynie, že predmetom sporu je peňažný nárok žalobcu, v zmysle § 23 ods. 1 zák. č. 396/2012 Z.z. o Fonde na podporu vzdelávania právny nástupca Pôžičkového fondu pre začínajúcich pedagógov, na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaného, ktorý ako člen rady Pôžičkového fondu pre začínajúcich pedagógov v období od 1.4.2008 až do 31.3.2012, podľa tvrdenia žalobcu nemohol byť zamestnancom Fondu a nebol oprávnený prijať ani odmenu za výkon tejto funkcie v období rokov 2008 až 2010, nakoľko členstvo v rade je čestné, a tak sú dohody o vykonaní práce zo dňa 14.12.2009, 14.12.2009, 19.3.2010, 9.6.2010, 14.6.2010, 8.10.2010 a 13.12.2010 absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre ich rozpor s § 5 ods. 4 a § 6 ods. 8 zák. č. 471/2002 Z.z. o pôžičkovom fonde pre začínajúcich pedagógov, platného do 31.12.2012.
11. V posudzovanom spore o tomto nároku rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom potom, ako jeho predchádzajúci rozsudok zo dňa 6.2.2015 č.k. 36C/200/2013-486, ktorým žalobu žalobcu zamietol s úsudkom, že označené dohody o vykonaní práce sú platné právne úkony, neodporujúce zák. č. 471/2002 Z.z., napriek tomu že tento zákon v § 5 ods. 4 zakazoval členom rady a dozornej rady byť zamestnancami Pôžičkového fondu pre začínajúcich pedagógov (ďalej aj „PZFP“), zrušil Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 14. januára 2016 č.k. 1Co/298/2015-581. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení prvoinštančnému súdu vytkol, že za stavu, keď žalobca spochybnil platnosť označených dohôd o vykonaní práce podľa § 226 Zákonníka práce (zo dňa XX.XX.XXXX, XX.XX.XXXX, XX.X.XXXX, X.X.XXXX, XX.X.XXXX, X.XX.XXXX O. XX.XX.XXXX), svoj záver o zamietnutí žaloby založil len na všeobecnej konštatácii o neopodstatnenosti námietky absolútnej neplatnosti označených dohôd poukazom na znenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce a fakt, že dohody o vykonaní práce podľa § 226 Zákonníka práce sú systematicky zaradené do deviatej časti Zákonníka práce, ktorá bližšie upravuje dohody o prácach mimo pracovného pomeru, preto „ani ustanovením § 5 ods. 4 zákona č. 471/2002 Z.z. nie je možné odôvodňovať prípadnú neplatnosť právneho úkonu“.
12. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku plynie, že zamietnutie žaloby v časti prevyšujúcej istinu 107 eur s príslušenstvom, založil súd prvej inštancie na závere, že peňažný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, uplatnený žalobou podanou na súd dňa 13.12.2012, je podľa § 100 ods. 1 a § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka premlčaný, okrem nároku na zaplatenie 107 eur s príslušenstvom, t.j. nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v súvislosti s vyplatením odmeny uhradenej dňa XX.XX.XXXX podľa dohody o vykonaní práce zo dňa XX.XX.XXXX. Súd prvej inštancie vychádzal pritom z úsudku, že za začiatok plynutia subjektívnej lehoty je potrebné považovať deň, kedy boli peniaze zo strany žalobcu žalovanému uhradené a to z dôvodu, že žalobca už v tomto čase jednoznačne mal
vedomosť komu a z akého dôvodu svoje finančné prostriedky uhrádza, a preto všetky ostatné nároky na vrátenie odmien, vyplatených žalobcovi naposledy dňa X.XX.XXXX, sa premlčali v subjektívnej dvojročnej lehote najneskôr uplynutím dňa X.XX.XXXX.
13. V súlade so zásadou hospodárnosti konania vyplývajúcou z článku 17 CSP odvolací súd sa prednostne zaoberal správnosťou posúdenia otázky premlčania práva žalobcu (por. m.m. napr. R 2/83) a dospel k záveru, že súd prvej inštancie námietku premlčania, ktorú žalovaný uplatnil, posúdil v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov, nadväzujúcou na stanovisko publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 29/1983, aplikovateľné i v súčasnosti. V ňom bol formulovaný právny názor, že podľa ktorého, ak sa dovolá účastník občianskeho súdneho konania (od 1.7.2016 strana sporu) premlčania, nemôže súd premlčané právo (nárok) priznať. Dôvodné vznesenie námietky premlčania má potom za následok, že súdu neostáva iné, ako žalobu oprávnenej osoby bez ďalšieho zamietnuť.
14. Z obsahu spisu je zrejmé, že v posudzovanom spore žalobca v žalobe podanej na súd dňa 13.12.2012 jednoznačne skutkovo uplatňuje právo (nárok) na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
15. Odvolací súd je prejednávanom spore toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a dospel k správnemu právnemu záveru, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný, okrem nároku na zaplatenie 107 eur s príslušenstvom, t.j. nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v súvislosti s vyplatením odmeny uhradenej dňa XX.XX.XXXX podľa dohody o vykonaní práce zo dňa XX.XX.XXXX, pretože ho žalobca uplatnil po uplynutí doby stanovenej v ustanovení v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka a že už z tohto dôvodu žalobe žalobcu vyhovieť nemožno. Záver prvoinštančného súdu, že súdna vynútiteľnosť práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia (v časti presahujúcej istinu 107 eur s príslušenstvom) bola odvrátená dôvodnou námietkou premlčania, je správny. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej v tejto časti. K zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP.).
16. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, pričom Súdna prax je pritom dlhodobo ustálená v závere, že oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy oprávnený získal informácie o právnej stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia (napríklad o tom, ako možno právne kvalifikovať jeho nárok), nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 67/2011 konštatoval, že v prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr, pričom „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“. K obdobným právnym záverom dospel najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 121/2009, v ktorom uviedol, že pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“ a napokon i vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 169/2017 zo dňa 10.1.2018. Uvedené vyplýva i z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.7.2014 sp. zn. 5Co/409/2014 - 320 (strana 10 tohto rozhodnutia, č.l. 612 súdneho spisu), Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5CoPr/4/2013-260 (strana osem, druhý odsek tohto rozhodnutia,
č.l. 543 súdneho spisu) v obdobnej veci, proti ktorému podal dovolanie žalobca, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením zo dňa 27.1.2015 sp. zn. 2Cdo 89/2014 (č.l. 545 súdneho spisu) tak, že dovolanie odmietol.
17. Na podklade uvedeného odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalobcu nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ak súd zamietol v časti presahujúcej istinu 107 eur s príslušenstvom nárok žalobcu pre stratu jeho súdnej vynútiteľnosti z dôvodu žalovaným úspešne vznesenej námietky premlčania, ktorú súd prvej inštancie posúdil v súlade s dlhodobo ustálenou judikatúrou, na ktorú odvolací poukázal v bode 16 rozsudku. Na správnosti tohto záveru podľa názoru odvolacieho súdu nemôžu nič zmeniť odvolacie námietky žalobcu, že v spore nebolo preukázané, že v okamihu vyplatenia odmien žalovanému reálne na strane žalobcu existovala vedomosť o neplatnosti dohôd o vykonaní práce, a ani námietka, že súd prvej inštancie v tomto smere nevzal do úvahy svedeckú výpoveď svedka X.. Ľ. U. (riaditeľa právneho predchodcu žalobcu v čase vyplácania odmien žalovanému), ktorý výslovne potvrdil, že dohody považoval za platné a o možnosti založiť na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie v čase vyplácania odmien nevedel a navyše tieto dohody o vykonaní práce dodnes považuje za platné. To, kedy žalobca získal informácie o právnej stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia (teda o tom, ako možno právne kvalifikovať jeho nárok a že označené dohody o vykonaní práce sú absolútne neplatné pre ich rozpor so zákonom), nie je totiž pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.
18. Napokon za dôvodnú nemožno uznať ani odvolaciu námietku žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
19. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorého judikatúra pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (por. Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998), ako i z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (por. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30).
20. Súdna prax je jednotná v úsudku, že nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku skutkových dôvodov, nie na dielčích nedostatkoch odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Musí sa pritom jednať o vady skutkových zistení, o ktoré súd opiera svoje rozhodovacie dôvody. Za také vady možno považovať prípady, kedy súd oprel rozhodovacie dôvody o skutočnosti v spore nezisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom, prípadne kedy nie je zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy boli v konaní vykonané.
21. Po preskúmaní súdneho spisu a odôvodnenia rozhodnutia súdu o zamietnutí žaloby v časti presahujúcej istinu 107 eur s príslušenstvom pre stratu súdnej vynútiteľnosti uplatneného nároku v tejto časti z dôvodu žalovaným úspešne vznesenej námietky premlčania, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v písomnom vyhotovení tejto časti napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia. Rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia súdu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 188/06). Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí ani právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to,
aby bola sporová strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
22. Poukazom na uvedené je nutné uzavrieť, že žalobcom uvádzané odvolacie dôvody nie sú dané, ak smerujú proti rozhodnutiu súdu o zamietnutí žaloby v časti presahujúcej istinu 107 eur s príslušenstvom pre stratu jeho súdnej vynútiteľnosti z dôvodu žalovaným úspešne vznesenej námietky premlčania. Vzhľadom na správnosť tohto záveru a stratu súdnej vynútiteľnosti práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v tejto časti, ani ostatné odvolacie námietky žalobcu vecnú správnosť tejto časti napadnutého rozsudku nemôžu ovplyvniť.
23. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v časti presahujúcej istinu 107 eur s príslušenstvom v tejto časti potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
24. Odvolanie žalobcu je dôvodné v časti, ktorou smeruje pri výroku o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie istiny 107 eur s príslušenstvom.
25. Po dôkladnom oboznámení sa s odôvodnením zostávajúcej časti rozhodnutia, odvolací súd v prvom rade konštatuje, že prvoinštančný súd znova neúplne a preto nesprávne vec právne posúdil a túto i nedostatočne odôvodnil, keď napriek poukazu na právny názor a pokyny odvolacieho súdu, vyslovené v jeho uznesení zo dňa 14. januára 2016 č.k. 1Co/298/2015-581, nevenoval pozornosť žiadnej zo skutočností, ktoré boli zdôraznené v skoršom zrušovacom rozhodnutí odvolacieho súdu, rozsudok v tejto zostávajúcej časti v podstate odôvodnil identickou argumentáciou, akú použil vo svojom predchádzajúcom zrušenom rozsudku a opätovne žalobu totožne ako vo svojom predchádzajúcom rozsudku zamietol len s paušálnym záverom o neexistencii práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaný so žalobcom (jeho právnym predchodcom) uzavrel dohody o vykonaní práce platne, pričom prípadnú neplatnosť týchto právnych úkonov nie je možné odvodzovať ani ustanovením § 5 ods. 4 zák. č. 471/2002 Z.z., pretože ak dohody boli uzatvorené podľa ustanovenia § 226 Zákonníka práce, ktoré je systematicky zaradené do IX. časti Zákonníka práce, žalovaný sa podľa týchto dohôd zamestnancom žalobcu nestal, pričom ani prípadná neplatnosť sporných dohôd o vykonaní práce by nemohla byť žalovanému na škodu v zmysle § 17 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý záver je tak predčasný a preto opäť nesprávny. Žalobca pritom na podporu svojej argumentácie, (o.i.) že pre absolútnu neplatnosť dohôd o vykonaní práce nevznikol medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným pracovnoprávny vzťah, že z tohto dôvodu nemožno nároky vyplývajúce z neplatného právneho úkonu posudzovať podľa Zákonníka práce, predložil viaceré rozhodnutia krajských súdov i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a bez povšimnutia ponechal (o.i.) právny záver vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.7.2014 č.k. 5Co/409/2014-320 (strana 9, druhý odsek rozsudku, č.l. 612 súdneho spisu), ktorý za nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie označil aplikáciu § 17 ods. 3 Zákonníka práce a v tejto súvislosti uviedol, „že medzi účastníkmi pracovnoprávny vzťah nevznikol, a preto nebol žiadny dôvod aplikovať na ich nároky ustanovenia Zákonníka práce, vrátane § 17 ods. 3“.
26. Súd prvej inštancie sa pri vydaní nového rozhodnutia v rozpore s § 391 ods. 3 CSP (do 30.6.2016 ust. § 226 O.s.p.) dôsledne neriadil právnym názorom odvolacieho súdu a o nároku žalobcu v tejto zostávajúcej časti (o zaplatenie istiny 107 eur s príslušenstvom) opätovne rozhodol bez toho, aby dal odpoveď na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, čím uprel žalobcovi právo na spravodlivý proces. Zaťažil tak svoje rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce vážnou procesnou vadou, zakladajúcou dôvod pre zrušenie rozhodnutia, ktoré pre nedostatok dôvodov nemožno preskúmať. Za takejto situácie odvolací súd nie je ani oprávnený pre účely eventuálnych vlastných skutkových záverov bez ďalšieho hodnotiť vykonané dôkazy.
27. Z uvedeného dôvodu odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie istiny 107 eur s 8,75 % ročným úrokom z
omeškania z istiny od 15.10.2012 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
28. Úlohou súdu prvej inštancie bude v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí o zostávajúcej časti sporu opätovne rozhodnúť. Rozhodnutie odôvodniť v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP tak, aby jeho obsahom boli jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ako aj možnosťou aplikácie ustanovenia § 257 CSP, vrátane námietok žalobcu i žalovaného v odvolacom konaní.
29. Vo svojom novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.
30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).