Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/168/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného Tomáš Kušnír, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanému: W. X., Q.. XX.XX.XXXX, U. F. XXX/XX, XXX XX Y., o zaplatenie 836,26 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 9Csp/2/2017-63 zo dňa 21.09.2017 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a v súvisiacom výroku o trovách konania.

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol: „ I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 402,33 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne z tejto sumy od 16.08.2014 až do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 16,64 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.“ Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 7 ods. 1, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 2, § 53 ods. 9, § 101, § 103, § 517 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. V odôvodnení uviedol, že návrhom došlým súdu dňa 29.12.2016 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy vo výške 836,26 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 670 € od 14.01.2014 až do zaplatenia a náhrady trov konania. Dňa 15.05.2013 došlo medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere s nasledujúcimi parametrami:

- výška úveru 670 €,

- výška mesačnej splátky 61,99 €,

- počet mesačných splátok 15,

- splatnosť mesačnej splátky 15-ty deň v mesiaci,

- splatnosť prvej mesačnej splátky 15.06.2013,

- konečná splatnosť úveru 15.08.2014,

- výška úrokovej sadzby 44,50 % ročne,

- RPMN 54,81 %,

- priemerná RPMN 47,29 %,

- celková čiastka k zaplateniu 885,60 €,

- zvolený súbor poistenia: štandardný súbor poistenia,

- poplatok za poistenie 4,99 %. Žalobca ďalej súdu predložil oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 10.01.2014 spolu s obálkou s vyznačením toho, že zásielka žalovanému doručená nebola. K predčasnému zosplatneniu úveru a teda k strate výhody splátok u dlžníka - žalovaného nedošlo, z dôvodu nedodržania postupu podľa § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka. Doručenie upozorňujúcej výzvy žalobca súdu nepreukázal. Z vyššie uvedeného záveru vyplýva, že žalovaný bol povinný aj naďalej plniť svoj záväzok v splátkach. Cieľom § 7 ako aj § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. je, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Doklady, ktorými by sa skúmala bonita žalovaného pred uzavretím zmluvy, súdu zaslané neboli. Je teda zrejmé, že vyššie uvedeným spôsobom zodpovedajúcim odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity dlžníka žalobca nepostupoval, čoho výsledkom je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru ako aj nemožnosť jeho predčasného zosplatnenia. Zo záverov súdu o tom, že k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo a žalovaný nie je povinný platiť úroky vyplýva, že súd mohol žalobcovi priznať iba splátky istiny splatné ku dňu jeho rozhodovania. Ku dňu rozhodovania súdu už boli splatné všetky splátky. Poskytnutá istina predstavovala výšku 670 € a vrátená bola v rozsahu 0,00 €. Ako vyplýva z citovaného § 103 Občianskeho zákonníka premlčanie každej splátky je potrebné posudzovať samostatne. Keďže žaloba bola podaná na súde dňa 29.12.2016, premlčané sú všetky splátky splatné pred dňom 29.12.2013. Ide teda o nezaplatené splátky splatné v čase od 15.06.2013 do 15.12.2013. V týchto splátkach istina podľa rozpisu predloženého žalobcom predstavovala sumu 267,67 € a poistné sumu 20,65 €. Celkom premlčaná suma tak je 288,32 €. Nepremlčaná dlžná istina tak predstavuje 402,33 €. Žalobca požadoval úrok z omeškania odo dňa 14.01.2014. Súd priznal úroky z omeškania až od dňa 16.08.2014, teda od dňa nasledujúceho po dni konečnej splatnosti úveru. K tomuto dňu bola základná sadzba ECB 0,15 % ročne a preto výška úrokov z omeškania je 5,15% ročne. Úroky z omeškania súd nemohol priznať od skoršieho dátumu, pretože mu dlžná istina po splatnosti jednotlivých splátok nebola známe, keďže žalobca súdu rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky nezaslal. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca požadoval zaplatenie sumy 670 € + 129,71 € (5,25% ročne zo sumy 670 € od 14.01.2014 do dňa rozhodnutia súdu 21.09.2017), spolu 799,71 €. Žalobcovi bola priznaná suma 402,33 € + 64,26 € (5,15% ročne zo sumy 402,33 € od 16.08.2014 do dňa rozhodnutia súdu 21.09.2017), spolu 466,59 €. Úspech žalobcu - 58,32%, úspech žalovaného - 41,68%, čistý úspech žalobcu - 16,64%.

2. Proti rozsudku, a to proti zamietavému výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Zákonodarca v ust. § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch stanovil, že veriteľ je pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere povinný posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať takýto úver. V ustanovení presne špecifikoval, že na účely tohto posúdenia má brať do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku úveru, príjem spotrebiteľa, prípadne účel úveru. Žaloba sa nestotožňuje so záverom, že konaním s odbornou starostlivosťou veriteľa sa na účely ust. § 7 ods. 1 považuje také konanie, na základe ktorého skúma nielen príjmy dlžníka ale aj jeho ďalšie záväzky. Ak by bol úmyslom zákonodarcu takýto výklad, pretavil by ho priamo do znenia zákonného ustanovenia. Žalobca v konaní predložil listinu Okresnej prokuratúry v Prešove, ktorá žalobcovi oznámila, že bola podaná obžaloba na Okresný súd v Prešove pre trestný čin úverového podvodu. Žalobca zákonné podmienky dodržal, no žalovaný ho svojím konaním uviedol do omylu. Úver preto nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Postup, ktorý postupca pri vyhlasovaní mimoriadnej splatnosti úveru zvolil je plne v súlade s ust. § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka. V zmysle odbornej literatúry z celého kontextu ust. § 53 ods. 9 možno vyvodiť, že musí uplynúť najmenej 15 dní odo dňa, keď dodávateľ upozornil spotrebiteľa, že uplatňuje právo

na zaplatenie celej pohľadávky, do dňa, keď má dôjsť k splatnosti celej pohľadávky, resp. do dňa, keď ju má spotrebiteľ uhradiť. Pôvodný veriteľ využil svoje právo zosplatniť pohľadávku a podaním zo dňa 10.01.2014 upozornil žalovaného, že si toto právo uplatňuje. Zároveň žalovaného týmto podaním vyzval, aby v lehote 14 dní dobrovoľne uhradil pohľadávku. Márnym uplynutím tejto lehoty na zaplatenie došlo k zosplatneniu úveru. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo že právny predchodca žalobcu (Cetelem Slovensko a.s.) a žalovaný uzatvorili dňa 15.05.2013 zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 670 Eur. Úver mal byť splatený 15 mesačnými splátkami po 61,99 Eur. Splatnosť prvej splátky bola stanovená na 15.06.2013 a poslednej na 15.08.2014. V konaní nebolo sporné, že predmetná zmluva predstavuje spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zároveň ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V záväzkovom vzťahu založenom predmetnou zmluvou má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12, EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice 2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej). Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len ZoSÚ) veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak

je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3. Ako vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia, okolnosti, ktoré má veriteľ brať do úvahy pri posudzovaní bonity spotrebiteľa sú uvedené demonštratívne, t.j. ako neuzavretý okruh (arg.: „najmä“). Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta zo strany dodávateľa. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, zákon č. 129/2010 Z.z. a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že jeho právny predchodca bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Žalobca bol súdom vyzvaný na predloženie dôkazov, žiadne dôkazy svedčiace o relevantnom skúmaní bonity klienta súdu nepredložil. Pokiaľ právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy vychádzal len z vyjadrenia spotrebiteľa o jeho schopnosti splácať úver, uvedené nepochybne predstavuje formalistický prístup dodávateľa k splneniu povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., a to povinnosti veriteľa pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Právny predchodca žalobcu pred uzavretím zmluvy nekonal s odbornou starostlivosťou a hrubo porušil povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v dôsledku čoho sa ním poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov ( § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.). Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta. 5. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Citované ustanovenie Občianskeho zákonníka sleduje, aby dodávateľ pri neplnení povinnosti spotrebiteľom, dosiahol splatnosť celej pohľadávky, ale sleduje aj zamedziť tejto možnosti v prípade, ak neplnenie povinnosti zo strany spotrebiteľa bude iba krátkodobé, nepresahujúce dobu troch mesiacov odo dňa omeškania so zaplatením splátky. Samotné ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka umožňuje, aby v prípade, ak ide o plnenie v splátkach, veriteľ požiadal dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Pre účely posúdenia splnenia zákonných podmienok výkonu práva veriteľa požadovať predčasné splatenie dlhu v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je potrebné rozlišovať medzi dvoma úkonmi veriteľa, a to 1) upozornením dlžníka na uplatnenie práva na zosplatnenie dlhu a 2) úkonom, ktorým veriteľ realizuje právo predčasne zosplatniť, vyzýva dlžníka na zaplatenie celkového dlhu. Podmienkou účinnosti výzvy na zaplatenie celej pohľadávky je, že veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Lehota 15 dní začína plynúť nasledujúci deň po tom, čo dodávateľovi vzniklo právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka, t. j. po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým, že dodávateľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné (JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax; Komentár; Vydavateľstvo Eurounion, 2015, str. 758-759). Je zrejmé, že obsahom listu právneho predchodcu žalobcu zo dňa 10.01.2014 je prejav jeho vôle, ktorým zamýšľal realizovať právo na zosplatnenie dlhu. Existenciu a doručenie upozornenia dlžníkovi na uplatnenie tohto práva veriteľa, ktoré predchádzalo samotnému úkonu veriteľa smerujúcemu k zosplatneniu dlhu, žalobca v konaní nepreukázal. Za tohto stavu je správnym záver súdu prvej inštancie, že pokiaľ nebol dodržaný postup stanovený v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak teda veriteľ

neupozornil spotrebiteľa na možnosť zosplatnenia dlhu, uplatnenie práva na zosplatnenie dlhu veriteľom v predmetnom prípade nemožno považovať za právne účinné. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na to, že k predčasnému zosplatneniu došlo márnym uplynutím lehoty na plnenie uvedenej v liste jeho právneho predchodcu zo dňa 10.01.2014, k tomuto je potrebné uviesť, že predmetným listom bol dlžník vyzvaný plniť už zosplatnený dlh, nie iba čiastku, s ktorou bol v omeškaní. Správnemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Za daného stavu odvolací súd rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 .

6. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. O ich výške rozhodne prvoinštančný súd (§ 262 ods. 2 .

7. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.