Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7S/89/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Tymka a členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu BARBARA Slovensko, s.r.o., so sídlom Železničná 2, Čaňa, IČO: 45 568 669, zastúpeného advokátskou obchodnou spoločnosťou JUDr. Marián Prievozník, PhD, advokát, s.r.o., so sídlom Krmanova 1, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101524669/2017 zo dňa 11.07.2017, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Daňový úrad Košice rozhodnutím č. 100569930/2017 zo dňa 05.04.2017 podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov určil daňovému subjektu BARBARA Slovensko, s.r.o., Železničná 2, 044 14 Čaňa, IČO: 45 568 669, DIČ: 2023037830, IČ DPH: SK2023037830 rozdiel v sume nadmerného odpočtu 26 605,42 eur na dani z priadnej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013.

nadmerný odpočet dane uplatnený v daňovom priznaní .................................28 117,43 eur nadmerný odpočet dane priznaný správcom dane vo vyrubovacom konaní .... 1 512,01 eur rozdiel v sume nadmerného odpočtu ...............................................................26 605,42 eur

2. Odôvodnenie citovaného rozhodnutia Daňového úradu Košice je obsahom podrobného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.

3. Proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice č. 100569930/2017 zo dňa 05.04.2017 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101524669/2017 zo dňa 11.07.2017, ktorým podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 100569930/2017 zo dňa 05.04.2017, ktorým bol podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 26 605,42 eur na dani z pridanej hodnoty, za zdaňovacie obdobie apríl 2013 daňovému subjektu BARBARA Slovensko, s.r.o., Železničná 2, 044 14 Čaňa, IČO: 45 568 669, DIČ: 2023037830, IČ DPH: SK2023037830 potvrdil.

4. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou pre určenie rozdielu na dani z pridanej hodnoty boli závery správcu dane o porušení § 19 ods. l a § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Správca dane nepriznal

daňovému subjektu právo na odpočítanie dane v sume 26 605,42 eur z faktúr vystavených dodávateľom HYDINA SLOVENSKO s.r.o., 065 11 Nová Ľubovňa č. 505, IČO: 45 300 950, DIČ: 2022959136 (ďalej len HYDINA SLOVENSKO s.r.o.) za dodanie tovaru - sóje.

5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na zistenia správcu dane a uviedol, že správca dane objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nepodsunul iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu BARBARA Slovensko, s.r.o., ale využil prostriedky, ktorými objasňoval okolnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Správca dane v danom prípade skúmal uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym a postupoval pri tom v súlade s § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane. Vzhľadom na to, že správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti daňovým subjektom predložených dokladov, nevychádzal len z faktúr a dokladov predložených daňovým subjektom, ale k tomuto účelu vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či daňový subjekt BARBARA Slovensko. s.r.o. prijal fakturované dodania od spoločnosti uvedenej na dokladoch - HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a či údaje uvedené na faktúrach odrážajú skutočnosti tak, ako nastali. Konanie správcu dane, ktorým zabezpečoval dôkazné prostriedky, je plne v súlade s procesnoprávnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkazy v súlade s ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Správca dane všetky zabezpečené dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, hlavne z hľadiska ich pravdivosti. pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

6. Žalovaný konštatoval, že z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, z protokolu o daňovej kontrole a z predloženého spisového materiálu zistil, že správca dane pri preverovaní sporných dodaní fakturovaných spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o. odvolávajúcemu sa daňovému subjektu vychádzal z vlastných šetrení v koordinácii s inými správcami dane a zhodnotením všetkých dôkazov dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním boli zistené také skutočnosti, ktoré nepreukázali opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane z faktúr vystavených spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o. za dodanie sóje.

7. Žalovaný poukázal na to, že správca dane vykonal dokazovanie a získal počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dostatočné množstvo dôkazov, na základe ktorých dospel k správnemu záveru, že odvolávajúci sa odpočítal daň z faktúr od spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o. neoprávnene, keďže dodania deklarované preverovanými faktúrami predloženými odvolávajúcim sa ku daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie apríl 2013 sa neuskutočnili tak, ako boli deklarované.

8. Žalovaný uviedol, že zo zistení správcu dane je zrejmé, že spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o., ktorá mala byt' dodávateľom spoločnosti Podtatranská hydina a.s., nikdy nevykonávala skutočnú ekonomickú činnosť', nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník, a preto následne nemohlo prejsť právo nakladať s tovarom ako vlastník ani na spoločnosť Podtatranská hydina a.s., následne na spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a nakoniec na odvolávajúci sa daňový subjekt BARBARA Slovensko, s.r.o.. Odvolávajúcemu sa teda nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane na základe faktúr vystavených spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o.. Spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. vykazuje všetky znaky nárazníka a zmiznutého obchodníka v reťazci zúčastnených spoločností, nesídli na adrese v zmysle výpisu z obchodného registra a správcom dane jej bola zrušená registrácia platiteľa DPH. Spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. bola zneužitá na účel vystavovania faktúr s daňou z pridanej hodnoty a v roku 2013 nevykonávala reálnu hospodársku činnosť.

9. Žalovaný poukázal na výpoveď M. S., ktorá pred orgánmi činnými v trestnom konaní (list č. PPZ-378/NKA-FP-VY-2015 zo dňa 16.12.2015) uviedla, že spoločnosti Mirbes, s.r.o., TrueCom, s.r.o. a SLOVAKIA FARMA s.r.o. boli do obchodného reťazca v súvislosti s obchodmi realizovanými spoločnosťami Podtatranská hydina, a.s., Hydina SK s.r.o., HYDINA SLOVENSKO s.r.o. zaradené len z dôvodu navýšenia DPH na vstupe pre spoločnosti Podtatranská hydina, a.s., Hydina SK s.r.o., HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a následného poníženia vlastného daňového základu. Spoločnosti Mirbes, s.r.o., TrueCom, s.r.o. a SLOVAKIA FARMA s.r.o. reálne s nikým neobchodovali, nevykonávali žiadnu činnosť, nemali žiadnych zamestnancov a ani prostriedky, aby mohli vykonávať takto deklarovanú činnosť. Sídla týchto spoločností boli len fiktívne, išlo o takmer prázdne kancelárske priestory.

10. Žalovaný ďalej poukázal na to, že spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. preukázateľne plnila funkciu účelovo vytvorenej spoločnosti - nárazníka a fakturanta pre iné spoločnosti a činnosť uvedenej spoločnosti nie je možné považovať za hospodársku činnosť. Zistenia správcu dane preukazujú, že zo strany spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o. nemohlo dôjsť k dodaniu tovaru pre spoločnosť Podtatranská hydina a.s., spoločnosťou Podtatranská hydina a. s. pre spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a následne v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov nemohlo dôjsť k dodaniu uvedeného tovaru spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o. pre spoločnosť BARBARA Slovensko, s.r.o..

11. Žalovaný konštatoval, že zistenia správcu dane preukazujú, že dodávateľské spoločnosti nepreukázali dodanie tovaru podľa ustanovenia § 8 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Ak nebolo dodávateľom preukázané dodanie tovaru, nemohla dodávateľovi pri dodaní tovaru vzniknúť daňová povinnosť podľa ustanovenia § 19 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Ak nevznikla dodávateľovi pri dodaní tovaru daňová povinnosť podľa § 19 tohto zákona, nemohlo odberateľovi vzniknúť právo na odpočítanie dane podľa ustanovenia § 49 ods. 1 tohto zákona.

12. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že správca dane v súvislosti s predmetným preverením nespochybnil dodanie tovaru (sóje) daňovému subjektu BARBARA Slovensko, s.r.o. ako takého, ani nespochybnil existenciu tovaru, no spochybnil jeho dodanie v rozsahu a za podmienok, ako to odvolávajúci sa deklaroval spornými faktúrami vystavenými spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o.. Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnom deklarovaní - v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu - t.j. musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch.

13. Žalovaný konštatoval, že z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane viedol dokazovanie tak, aby smerovalo z rôznych strán k prevereniu vecnej a formálnej správnosti uplatneného odpočítania dane deklarovaného na základe faktúr od spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o.. Je na správcovi dane, aké dôkazy v daňovom konaní vykoná. Pokiaľ z týchto úkonov vyplynuli skutočnosti, ktoré jednoznačne nepreukazujú dodanie tovaru tak, ako je uvedené na faktúre, či nepreukázali pôvod deklarovaného tovaru, správca dane musel na tieto okolnosti prihliadnuť a bolo zákonnou povinnosťou odvolávajúceho sa predložiť dôkazy, ktoré by tieto pochybnosti vyvrátili. Takéto dôkazy však odvolávajúci sa nepredložil.

14. Žalovaný ďalej uviedol, že odvolávajúci sa nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené na faktúrach od spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o.. Odvolávajúci sa nepredložil také dôkazy, na základe ktorých by správca dane mohol uznať odpočítanie dane zo zdaniteľných obchodov deklarovaných predmetnými faktúrami. Aj keď je odvolávajúci sa v pozícií odberateľa, musí preukázať, že zdaniteľné obchody prijal práve tak (v rozsahu a spôsobom), ako je deklarované na dokladoch. Odvolávajúci sa však v pozícii odberateľa nepreukázal, že zdaniteľné obchody sa reálne uskutočnili tak, ako je deklarované na faktúrach od dodávateľa HYDINA SLOVENSKO s.r.o.. Samotné predloženie faktúr, bez toho, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty veci, sú nepostačujúce dôkazy o tom, že sa obchod s tovarom uvedeným na faktúrach reálne uskutočnil práve tak, ako sa to na predmetných faktúrach uvádza.

15. K námietke odvolávajúceho sa daňového subjektu, že správca dane uviedol v úvode odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia tvrdenia o nepreukázaní uskutočnenia zdaniteľného obchodu tak, ako bol deklarovaný predloženými dokladmi, t.j. že správca dane uviedol závery ešte pred uvedením dôkazov a popisu skutkového stavu, čo podľa názoru odvolávajúceho sa evokuje pochybnosti, či vopred nebolo určené rozhodnúť v jeho neprospech, žalovaný uviedol, že podľa § 63 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, v ktorom sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Žalovaný po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia zistil, že odôvodnenie rozhodnutia obsahuje náležitosti vyžadované zákonom, jeho štruktúra je logicky zrozumiteľná a zvolenou postupnosťou zistených skutočnosti uvedených v obsahu odôvodnenia rozhodnutia správca dane neporušil žiadne ustanovenie zákona.

16. K námietke odvolávajúceho sa, že v úvode odôvodnenia rozhodnutia správca dane uvádza, že nepriznal nárok na odpočítanie dane v sume 26 605,42 eur z faktúr vystavených dodávateľom HYDINA SLOVENSKO s.r.o., pričom nie je konkrétne uvedené, o ktoré faktúry a v akých sumách ide, žalovaný zistil, že správca dane v nasledujúcej časti odôvodnenia rozhodnutia na str. 4 uvádza konkrétne čísla faktúr vystavených spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o.. Z ďalšieho textu odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že ide o faktúry týkajúce sa zdaňovacieho obdobia apríl 2013. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že výsledky daňovej kontroly sú uvedené v protokole z daňovej kontroly č. 103220463/2017 zo dňa 26.05.2017, ktorý je dôkazom uvedeným v odvolaním napadnutom rozhodnutí a tento obsahuje podrobnú špecifikáciu jednotlivých faktúr, z ktorých správca dane neuznal odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie apríl 2013. Obsah protokolu je daňovému subjektu známy, na základe výzvy správcu dane sa k zisteniam uvedeným v protokole vyjadril. Z uvedeného vyplýva, že daňový subjekt mal vedomosť, o ktoré konkrétne faktúry ide a neuvedenie ďalších identifikačných údajov faktúr podľa názoru žalovaného nemá vplyv na zákonnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia.

17. K námietke odvolávajúceho sa, že tvrdenie správcu dane o nepredložení iných dôkazov okrem faktúr je nepravdivé, žalovaný uviedol, že v úvodnej časti odôvodnenia rozhodnutia správca dane skonštatoval, že v prílohe vyjadrenia k protokolu z daňovej kontroly odvolávajúci sa predložil ďalšie doklady (zmluvu uzatvorenú so spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o., potvrdenie o pridelení IČ DPH, potvrdenie o zápise do obchodného registra, vystavené faktúry spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o., doklad o vydaní tovaru, prepravný list, protokol o testovaní vzoriek sójového šrotu, kartu tovaru a i.). Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že uvedené doklady odvolávajúci sa predložil vo vyrubovacom konaní a spolu s pripomienkami a vyjadrením daňového subjektu k protokolu z daňovej kontroly ich správca dane prerokoval s odvolávajúcim sa dňa 24.03.2017 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100524792/2017). Správca dane po preverení predložených dôkazov dospel k záveru, že tieto dôkazy nepostačujú na preukázanie opodstatnenosti uplatneného odpočítania dane. Bezvýhradným akceptovaním daňovým subjektom predkladaných dokumentov ako faktov, bez komplexného posúdenia celej transakcie ako celku, s vplyvom na jednotlivé zúčastnené strany, by správca dane porušil princípy daňovej kontroly a vedenia dokazovania. Daňový subjekt je povinný preukazovať vznik ním uplatnených nárokov tak, aby správca dane nemal žiadnu pochybnosť o ich zákonnosti, a to aj bez potreby dodatočného preverovania a zabezpečiť vierohodnosť, zrozumiteľnosť a preukaznosť realizovaných transakcií.

18. Žalovaný poukázal na to, že vzhľadom na skutočnosť, že bolo preukázané vytvorenie fakturačného reťazca, ktorý nebol totožný s fyzickým dodaním tovaru, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce subjekt, spočívajúce len predložením zákonom požadovaných formálne vyhotovených dokladov ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby odvolávajúci sa preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia vyplývajúce z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči zdaniteľných obchodov s tým istým tovarom - zneužívajúcich právo poskytované zásadou neutrality DPH. Dôkazy, ktoré daňový subjekt predložil k preverovanému odpočítaniu dane, neboli schopné osvedčiť splnenie podmienok pre odpočítanie dane.

19. Žalovaný ďalej poukázal na to, že zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká nárok na odpočítanie dane, nespočívajú len v predložení dokladov s predpísaným obsahom (vo formálnej deklarácií), ale tieto musia preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, objekte i subjekte, t.j. musia mať povahu faktu. V danom prípade daňový subjekt predložil listinné dôkazy, ktorými dôvodil, že zdaniteľný obchod sa uskutočnil tak, ako to bolo deklarované predloženými faktúrami, ale šetrením správcu dane sa tieto skutočnosti nepotvrdili. Správca dane zistil, že v reťazci subjektov SLOVAKIA FARMA s.r.o. › Podtatranská hydina a.s. › HYDINA SLOVENSKO s.r.o. › BARBARA Slovensko s.r.o., síce prebehla fakturácia, ale reálne uskutočnenie obchodu sa nepotvrdilo. Spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. plnila funkciu účelovo vytvorenej spoločnosti, ktorá nevykonávala hospodársku činnosť, z jej strany preto nemohlo v skutočnosti dôjsť k dodaniu tovaru spoločnosti Podtatranská hydina a.s., ktorá preto tento tovar nemohla reálne dodať spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o. v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o. následne spoločnosti BARBARA Slovensko, s.r.o.. Základným predpokladom vzniku nároku na odpočet dane u príjemcu tovaru alebo služby je podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov skutočnosť, že vznikla daňová povinnosť dodávateľovi tovaru, ale v tomto prípade

dodávateľovi - spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o. vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov nebol preukázaný.

20. Žalovaný ďalej uviedol, že odvolávajúci sa poukazuje na zistenia vyplývajúce z výpovede M. S. a tvrdí, že svedčia v prospech spoločnosti BARBARA Slovensko, s.r.o. (svedkyňa potvrdila objednávanie tovaru v Poľsku a jeho fyzické dodanie ďalším spoločnostiam, tovar objednávali predstavitelia spoločností HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a Podtatranská hydina a.s., ktoré ho následne predali odvolávajúcemu sa; ak by aj tieto spoločnosti využívali tzv. „zmiznutých obchodníkov“, nešlo o žiadne konanie zo strany spoločnosti BARBARA Slovensko. s.r.o.; svedkyňa vôbec nespomína spoločnosť BARBARA Slovensko, s.r.o. v akýchkoľvek súvislostiach). Zároveň odvolávajúci sa poukazuje na nadobudnutie vlastníckeho práva k tovaru spoločnosťami HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a Podtatranská hydina a.s. (zastrený právny úkon v zmysle § 41 a ods. 2 Občianskeho zákonníka) a nadobudnutie vlastníckeho práva kupujúcim (t.j. spoločnosťou BARBARA Slovensko, s.r.o.) v zmysle § 446 Obchodného zákonníka, keď kupujúci nadobúda vlastnícke právo k tovaru aj v prípade, ak predávajúci nie je vlastníkom tovaru.

21. Žalovaný k uvedeným tvrdeniam odvolávajúceho sa uviedol, že správca dane nespochybnil, že spoločnosti BARBARA Slovensko, s.r.o. bol tovar (sója) dodaný, avšak nebolo preukázané, že bol dodaný tak, ako to odvolávajúci sa daňový subjekt deklaroval. V reťazci subjektov SLOVAKIA FARMA s.r.o. › Podtatranská hydina a.s. › HYDINA SLOVENSKO s.r.o. › BARBARA Slovensko, s.r.o. síce prebehla fakturácia, ale reálne uskutočnenie obchodu sa nepotvrdilo. Spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. plnila funkciu účelovo vytvorenej spoločnosti, ktorá nevykonávala hospodársku činnosť, z jej strany preto nemohlo v skutočnosti dôjsť k dodaniu tovaru spoločnosti Podtatranská hydina a.s., ktorá preto tento tovar nemohla reálne dodať spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o. v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o. následne spoločnosti BARBARA Slovensko, s.r.o..

22. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že bol vytvorený fakturačný reťazec, keď medzi dodávateľa a odberateľa tovaru (fyzické dodanie) boli vsunuté spoločnosti pre účely fakturácie. V prípade, že by odvolávajúci sa nadobudol sóju priamo z Poľska od poľského dodávateľa, ktorý bol odosielateľom tejto sóje, vznikla by mu povinnosť odviesť daň a taktiež právo na odpočítanie tejto dane, takže výsledný vplyv na jeho daňovú povinnosť by bol nulový, avšak tým, že sóju fakturoval slovenský dodávateľ (ako to deklaroval na faktúrach), cez ďalšiu spoločnosť, ktorá je zmiznutým obchodníkom, uplatnil si odpočítanie dane z faktúr vystavených spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o., ale nepreukázal, že boli splnené podmienky na odpočítanie tejto dane. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že spoločnosť BARBARA Slovensko, s.r.o., ktorej štatutárnymi orgánmi sú občania Poľska, nakupovala tovar z Poľska sprostredkovane cez reťaz slovenských firiem, pričom fakturácia medzi spoločnosťami vo vnútri obchodného reťazca nemala žiadne ekonomické opodstatnenie, bola vytvorená umelo s cieľom získania nadmerného odpočtu.

23. Žalovaný zo spisového materiálu zistil, že spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. je uvedená na predložených nákladných listoch CMR, ktoré sa týkajú preverovaných zdaniteľných obchodov uskutočnených v apríli 2013, príjemcom tovaru je spoločnosť BARBARA Slovensko, s.r.o.. Z uvedeného vyplýva, že odvolávajúci sa nemohol nevedieť o účasti spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o. na obchode so sójou v zdaňovacom období apríl 2013.

24. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR č. 5Sžf/97/2009, č. 4Sžf/1/2016.

25. K námietke odvolávajúceho sa, že z odvolaním napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, či bola zachovaná lehota pre vykonanie daňovej kontroly v zmysle zákona, žalovaný zo spisového materiálu zistil, že podľa zápisnice o začatí daňovej kontroly č. 9801404/5/2302357/2013/Balá začala dňa 29.05.2013. Rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly zo dňa 05.03.2014 bola daňová kontrola v zmysle § 61 ods. 1 Daňového poriadku prerušená odo dňa 10.03.2014 z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, a to do ukončenia daňových kontrol vykonávaných v spoločnostiach zúčastnených v preverovanom obchodnom reťazci subjektov a do doručenia odpovedí z dožiadaní zaslaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií. Listom zo dňa 08.04.2016 správca dane oznámil odvolávajúcemu sa, že prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená, pominuli dňa

08.04.2016 (oznámenie č. 102897458/2016 doručené odvolávajúcemu sa dňa 26.04.2016). Daňová kontrola bola ukončená dňom doručenia protokolu, t.j. dňa 30.05.2016. Informácie o výsledku daňovej kontroly u priameho dodávateľa daňového subjektu BARBARA Slovensko, s.r.o. boli rozhodujúce pre preverenie skutočností týkajúcich sa zdaniteľných obchodov, preto správca dane v záujme objektívneho vyhodnotenia okolností zdaniteľných obchodov až do doručenia príslušných informácií nemohol pokračovať vo výkone kontroly a kontrolu z týchto dôvodov prerušil. Počas prerušenia kontroly lehoty neplynú, správca dane v súlade s platnými zákonmi nepokračoval v daňovej kontrole. Prerušením daňovej kontroly správca dane v súlade so zákonom nevstupoval do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňoval voči nemu práva ani nepožadoval od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly, preto je zrejmé, že k porušeniu práv žalobcu prerušením kontroly nedošlo. Po pominutí dôvodov na prerušenie daňovej kontroly správca dane pokračoval v daňovej kontrole a ukončil ju v zákonnej lehote. Informácia o tom, že daňová kontrola bola prerušená v období od 10.03.2017 do 08.04.2016, je uvedená v protokole z daňovej kontroly č. 103220463/2016 zo dňa 26.05.2016, ktorý je dôkazom uvedeným v odvolaním napadnutom rozhodnutí. Obsah protokolu je daňovému subjektu známy, na základe výzvy správcu dane sa k zisteniam uvedeným v protokole vyjadril. Z uvedeného vyplýva, že daňový subjekt mal vedomosť o termíne prerušenia daňovej kontroly, i termíne pokračovania v daňovej kontrole a skutočnosť, že tieto informácie nie sú uvedené v odvolaním napadnutom rozhodnutí, nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Zákonom stanovená lehota na výkon daňovej kontroly bola dodržaná.

26. K poukázaniu odvolávajúceho sa, že neporušil ustanovenia § 19 ods. 1, § 49 ods. 1 a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pretože predložil faktúru od platiteľa dane HYDINA SLOVENSKO s.r.o., vystavenú podľa § 71 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, právo odpočítať mu vznikol momentom, keď pri tovare vznikla jeho daňová povinnosť, žalovaný uviedol, že podľa § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov podmienkou uplatnenia práva na odpočítania dane je, že musí vzniknúť daňová povinnosť podľa § 49 ods. 1, t.j. musí vzniknúť daňová povinnosť dodávateľovi tovaru. V tomto prípade správca dane preukázateľne zistil, že na faktúre uvedenému dodávateľovi HYDINA SLOVENSKO s.r.o. daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov nevznikla, a preto následne nemohlo odvolávajúcemu sa vzniknúť právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 citovaného zákona.

27. V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že postup správcu dane, keď daňovému subjektu BARBARA Slovensko, s.r.o. určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 26 605,42 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013, bol v súlade s platnými právnymi predpismi. Postup správcu dane zodpovedal zásade voľného hodnotenia dôkazov v ich vzájomnej súvislosti, a to predovšetkým z hľadiska ich pravdivosti a preukaznosti.

28. Včas podanou všeobecnou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101524669/2017 zo dňa 11.07.2017 a súčasne aj prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Košice o určení rozdielu dane č. 100569930/2017 zo dňa 05.04.2017 a vrátenia veci Daňovému úradu Košice na ďalšie konanie.

29. V podanej žalobe žalobca namietal zistenia správcu dane a žalovaného týkajúce sa skutkového stavu veci a taktiež právne posúdenie veci, t.j. závery daňových orgánov týkajúce sa neuznaných deklarovaných obchodov za zdaňovacie obdobie apríl 2013.

30. K skutkovým zisteniam daňových orgánov žalobca namietal:

1. Tvrdenie, že žalobca okrem faktúr od strany dodávateľa Hydina Slovensko č. 5130103017, 5130103252, 5130103535, 5130103536 a 5130103797 nepredložil žiadne dôkazy o dodaní tovaru, je nepravdivé. Žalobca predložil všetky potrebné listinné dôkazy na preukázanie reálneho dodania tovaru, a to Dohodu o všeobecných nákupných podmienkach, dodacie listy, nákladné listy CMR, potvrdenie o pridelení IČ DPH, zmluvu o postúpení pohľadávky, a ďalšie dôkazy jednoznačne preukazujúce dodanie tovaru do jeho skladových priestorov. V napadnutom rozhodnutí sa ani nespochybňuje fakt dodania tovaru žalobcu, spochybňujú sa len okolnosti jeho dodania zo strany iných daňových subjektov. 2. Svedkyňa M. S. podľa názoru žalobcu potvrdila, že tovar bol v Poľsku reálne objednaný a následne reálne fyzicky dodávaný ďalším spoločnostiam. Konkrétne žalobcu vo svojej výpovedi vôbec nespomína.

Tovar objednávali predstavitelia a pracovníci Podtatranská hydina predstierajúc oprávnenie konať za neexistujúcu spoločnosť Slovakia farma, aby si tak znížili daňový základ a mohli uplatniť DPH na vstupe pre spoločnosť Podtatranská hydina, ktorá tak mala získať neoprávnenú daňovú výhodu. Túto daňovú výhodu však nezískal žalobca, pričom tovar mu bol dodaný až následne po tom, čo túto výhodu získal iný subjekt. 3. Všetky vyššie uvedené skutkové zistenia sa týkajú výlučne daňových subjektov Podtatranská hydina, Hydina Slovensko a Slovakia farma, ale nie žalobcu BARBARA Slovensko, s.r.o., vo vzťahu ku ktorému sú len vyvodzované právne následky za konanie iných daňových subjektov. Vo vzťahu k žalobcovi nebolo vykonané akékoľvek dokazovanie, žalovaný vychádzal výlučne zo záverov daňových kontrol vykonaných u iných daňových subjektov, a to napriek tomu, že niektoré osoby bolo možné priamo vypočuť aj v rámci prebiehajúceho daňového konania. 4. Vykonané dokazovanie je pre účely rozhodnutia vo veci žalobcu nepostačujúce. Najmä nebola dostatočným spôsobom preukázaná pozícia žalobcu v rámci transakcií popísaných v napadnutom rozhodnutí, a ani jeho vedomosť o tom, že sa môže jednať o transakcie poznačené podvodom. Viaceré konštatovania žalovaného vo vzťahu k žalobcovi len v rovine dohadov, domnienok a nepriamych dôkazov.

31. V žalobných námietkach týkajúcich sa právneho posúdenia veci žalobca uviedol, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že spoločnosť Slovakia farma nemohla nadobudnúť a ani nenadobudla právo nakladať s deklarovaným tovarom - sója ako vlastník, a preto nemohla vlastnícke právo previesť na spoločnosť Podtatranská hydina, ktorá ho následne nemohla previesť na spoločnosť Hydina Slovensko a z tohto dôvodu táto spoločnosť nemohla previesť vlastnícke právo na žalobcu. Toto právne posúdenie odporuje príslušným ustanoveniam zákona, konkrétne:

1. § 4la ods. 2 Občianskeho zákonníka: „Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.“

32. Žalobca poukázal na to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že za spoločnosť Slovakia Farma objednával tovar S.. K. H., ktorý bol súčasne predsedom predstavenstva spoločnosti Podtatranská hydina, pre ktorú bol tovar v skutočnosti určený. Tovar sa objednával takýmto spôsobom výlučne z dôvodu, aby Podtatranská hydina získala pre seba daňovú výhodu v podobe uplatnenia odpočítania DPH na vstupe. Právny úkon - kúpna zmluva medzi poľským dodávateľom a spoločnosťou Slovakia farma je nepochybne neplatný právny úkon, nakoľko chýba prejav vôle kupujúceho. Jedná sa však súčasne o tzv. simulovaný právny úkon v zmysle vyššie citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka - tovar skutočne bol objednaný a následne aj dodaný, len dodanie spoločnosti Podtatranská hydina, ku ktorému by inak smerovala vôľa strán, bolo zastreté dodaním tovaru „nárazníkovej spoločnosti“ Slovakia farma. Vychádzajúc zo zákona v takomto prípade platí tento zastretý právny úkon, to znamená kúpna zmluva medzi predávajúcim - poľským dodávateľom a kupujúcim Podtatranská hydina, ktorého predstaviteľ tovar v Poľsku skutočne objednal. Spoločnosť Podtatranská hydina teda vlastníctvo k tovaru v občianskoprávnom zmysle nadobudla.

33. Žalobca citoval § 446 Obchodného zákonníka a uviedol, že bez ohľadu na to, či sa spoločnosti Podtatranská hydina a Hydina Slovensko stali vlastníkmi tovaru - sóje, žalobca v zmysle citovaného ustanovenia Obchodného zákonníka k tomuto tovaru vlastnícke právo nadobudol, a to momentom, kedy mu tento tovar bol dodaný. V daňovom konaní nebolo preukázané, že by žalobca v čase, keď mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je jeho vlastníkom, a že súčasne nie je ani oprávnený s týmto tovarom nakladať, za účelom jeho predaja.

34. V podanej žalobe žalobca ďalej uviedol, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukazuje na zásadu, že v daňovom konaní sa prihliada na skutočný obsah právnych úkonov, resp. reálnosť transakcií, ktorá má mať prednosť pred formálnou deklaráciou dodania tovaru na faktúre. V tomto prípade však žalovaný práve naopak uprednostnil formálnu deklaráciu pred skutočnosťou - v daňovom konaní bolo preukázané, že tovar bol žalobcovi reálne dodaný, žalovaný ani žiaden z vykonaných dôkazov tento fakt nespochybnil, pričom z vykonaného dokazovania je evidentné, že tento tovar žalobcovi skutočne dodala spoločnosť Hydina Slovensko. Všetky tieto relevantné skutkové zistenia však boli v napadnutom rozhodnutí znegované výlučne s poukazom na to, že formálne tento tovar spoločnosť Podtatranská hydina nadobudla od nárazníkovej spoločnosti Slovakia farma. Napadnuté rozhodnutie teda favorizovalo

formálnu deklaráciu dodania tovaru na faktúre (vo vzťahu medzi Slovakia farma a Podtatranskou hydinou) pred skutočným dodaním tovaru (vo vzťahu medzi Podtatranskou hydinou, Hydinou Slovensko a žalobcom).

35. Žalobca poukázal na to, že žalovaný v súvislosti s dôkaznou povinnosťou žalobcu uvádza, že nespochybnil existenciu, resp. dodanie tovaru, no spochybnil jeho dodanie za podmienok, ako ich žalobca deklaroval spornými faktúrami vystavenými spoločnosťami Podtatranská hydina a Hydina Slovensko. Uvedené tvrdenie považoval žalobca za zavádzajúce, nakoľko vytvára nesprávnu predstavu, ako keby si žalobca sám vystavil fiktívne faktúry, pričom ten istý tovar súčasne nadobudol iným spôsobom alebo od iného subjektu. Jednalo sa predsa o faktúry vystavené spoločnosťou Hydina Slovensko, ktoré potvrdili dodanie tovaru žalobcovi. Žalobcovi boli tieto faktúry doručené bez toho, aby mal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ďalším dokazovaním bolo potvrdené, že spoločnosť Podtatranská hydina bola od začiatku reálnym účastníkom predmetného obchodu, nakoľko jej štatutári tovar v Poľsku fakticky objednávali (hoci formálne za iný subjekt) a platili zaň kúpnu cenu. V konaní bolo teda nepochybne preukázané, že predmetný tovar vo vzťahu k žalobcovi skutočne pochádzal od dodávateľa Hydina Slovensko.

36. V podanej žalobe žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 3Sžf/1/2011 (R 1/2011), rozsudok Európskeho súdneho dvora z 12.01.2006, spojené konania C-354/03, C-355/03 a C-484/03, uznesenie Európskeho súdneho dvora č. C-33/13 zo dňa 06.02.2014. Žalobca ďalej citoval § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a konštatoval, že všetky vyššie uvedené zákonné podmienky pre odpočítanie dane boli splnené. Žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno preukázať nielen fakturáciu, ale aj skutočné dodanie tovaru, ktoré nespochybnil ani žalovaný. Akékoľvek nedostatky zistené daňovými orgánmi sa týkajú výlučne iných daňových subjektov a nie žalobcu. Žalovaný voči žalobcovi uplatnil princíp kolektívnej viny za pochybenia iných daňových subjektov, na činnosť ktorých nemá žalobca žiadny dosah. Podľa názoru žalobcu zásade zákonnosti daňového konania a individuálnej zodpovednosti daňových subjektov by zodpovedalo, ak by boli sankcie uplatnené výlučne vo vzťahu k tým daňovým subjektom, ktoré svoje povinnosti porušili, najmä pokiaľ ide o povinnosť odviesť DPH štátu. Vo vzťahu k žalobcovi BARBARA Slovensko, s.r.o. sa v napadnutom rozhodnutí neuvádza žiadne konkrétne pochybenie, s výnimkou toho, že bol zapojený do reťazovej obchodnej transakcie, v rámci ktorej došlo k podvodnému konaniu.

37. V závere podanej žaloby žalobca uviedol, že jediné pochybenie, ktoré žalovaný uvádza konkrétne vo vzťahu ku žalobcovi, je že mal prijať opatrenia, aby zabránil svojej účasti na pochybných transakciách s DPH. Z napadnutého rozhodnutia však nie je zrejmé, aké opatrenia mal žalobca prijať a dokonca ani to, ako žalovaný dospel k záveru, že žalobca mal „účasť“ na pochybných transakciách. Vychádzajúc zo skutkového stavu ako bol popísaný v napadnutom rozhodnutí je evidentné, že pochybné transakcie skončili tým, že iné daňové subjekty získali daňovú výhodu. Následné dodanie tovaru spoločnosti BARBARA Slovensko, s.r.o. nevykazuje žiadne znaky pochybnej transakcie.

38. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 26.10.2017 k žalobným dôvodom žalobcu uviedol, že správca dane viedol dokazovanie tak, aby smerovalo z rôznych strán k prevereniu vecnej a formálnej správnosti uplatneného odpočítania dane deklarovaného na základe faktúr od spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o. za dodanie sóje. Žalovaný zistil, že správca dane v súvislosti s predmetným preverením nespochybnil dodanie tovaru (sóje) žalobcovi BARBARA Slovensko, s.r.o. ako takého, ani nespochybnil existenciu tovaru, ale spochybnil jeho dodanie v rozsahu a za podmienok, ako to žalobca deklaroval predloženými dokladmi. Správca dane vychádzal z vlastných šetrení v koordinácii s inými správcami dane a z ich súvisiacich šetrení a zhodnotením všetkých dôkazov dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním boli zistené také skutočnosti, ktoré nepreukázali opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane z faktúr vystavených spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o. za zdaňovacie obdobie apríl 2013.

39. Žalovaný poukázal na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že spoločnosť SLOVAKIA FARMA, s.r.o., ktorá mala byt' dodávateľom spoločnosti Podtatranská hydina a.s. a táto následne dodávateľom spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o., nikdy nevykonávala skutočnú ekonomickú činnosť, nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník, a preto následne nemohlo prejsť právo nakladať s tovarom ako vlastník ani na spoločnosť Podtatranská hydina a.s., následne na spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o., a potom na žalobcu - BARBARA Slovensko, s.r.o.. Žalobcovi teda nemohlo

vzniknúť právo na odpočítanie dane na základe faktúr vystavených spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o.. Spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. vykazuje všetky znaky nárazníka a zmiznutého obchodníka, bola zneužitá na účel vystavovania faktúr s daňou z pridanej hodnoty a v roku 2013 nevykonávala reálnu hospodársku činnosť. Spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. vystupovala ako nárazník v reťazovom obchode s kŕmnou zmesou a sójovým šrotom, ako medzičlánok medzi poľskými, resp. českými subjektmi a Podtatranskou hydinou, a.s., resp. HYDINOU SLOVENSKO s.r.o., vykazovala vysoké hodnoty intrakomunitárnych dodaní s oslobodením od dane, nepodávala súhrnné výkazy, nepreukázala dodania zo Slovenska. V mene spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o. mal od poľských a českých subjektov nakupovať tovar S.. K. H. (predseda predstavenstva spoločnosti Podtatranská hydina a.s. a spoločník v spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o.), ktorý nebol osobou oprávnenou konať v mene spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o.. Konateľom spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o. bol nekontaktný občan Českej republiky. Tovar mal byť následne spoločnosťou SLOVAKIA FARMA s.r.o. predaný spoločnosti Podtatranská hydina a.s. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o., t.j. spoločnostiam personálne prepojeným cez S.. K. H.. V reťazci subjektov SLOVAKIA FARMA s.r.o. › Podtatranská hydina a.s. › HYDINA SLOVENSKO s.r.o. › BARBARA Slovensko, s.r.o. síce prebehla fakturácia, ale reálne uskutočnenie obchodu sa nepotvrdilo.

40. Žalovaný uviedol, že z judikatúry SR vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí mat' skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam, zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplateným z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Podmienky uvedené v § 49 ods. l a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani za dobromyseľnosti platiteľa. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený. Žalovaný zistil, že konanie správcu dane, ktorým zabezpečoval dôkazné prostriedky, je v súlade s procesnoprávnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkaz v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Správca dane hodnotil všetky zabezpečené dôkazy v súlade s ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku a zabezpečil objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Správca dane vykonanou daňovou kontrolou a šetreniami v daňovom konaní zistil, že dodania v zmysle preverovaných faktúr sa neuskutočnili tak, ako bolo deklarované a žalobca nepreukázal opak.

41. K tvrdeniu žalobcu, že zistenia správcu dane sa netýkali žalobcu a mali mať právne následky pre iný daňový subjekt žalovaný uviedol, že správca dane zistil, že zo strany spoločnosti SLOVAKIA FARMA, s.r.o. nemohlo dôjsť k dodaniu tovaru spoločnosti Podtatranská hydina a.s., ktorá preto tento tovar nemohla reálne dodať spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o. v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o. následne spoločnosti BARBARA Slovensko, s.r.o.. Žalovaný vo svojom žalobou napadnutom rozhodnutí konštatoval vytvorenie fakturačného reťazca, keď medzi dodávateľa a odberateľa tovaru (fyzické dodanie) boli vsunuté spoločnosti pre účely fakturácie. V prípade, že by žalobca nadobudol sóju priamo z Poľska od poľského dodávateľa, ktorý bol odosielateľom tejto sóje, vznikla by mu povinnosť odviesť daň a taktiež právo na odpočítanie tejto dane, takže výsledný vplyv na jeho daňovú povinnosť by bol nulový, avšak tým, že sóju fakturoval slovenský dodávateľ (ako to deklaroval na faktúrach), cez ďalšiu spoločnosť, ktorá je zmiznutým obchodníkom, uplatnil si odpočítanie dane z faktúr vystavených spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o., ale nepreukázal, že boli splnené podmienky na odpočítanie tejto dane. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca, ktorej štatutárnymi orgánmi sú občania Poľska, nakupoval tovar z Poľska sprostredkovane cez reťaz slovenských firiem, pričom fakturácia medzi spoločnosťami vo vnútri obchodného reťazca nemala žiadne ekonomické opodstatnenie, bola vytvorená umelo s cieľom získania nadmerného odpočtu.

42. V písomnom vyjadrení žalovaný ďalej uviedol, že správca dane vykonaným dokazovaním, (v ktorom správca dane nepožadoval, aby žalobca prevzal zodpovednosť za zabezpečenie úplnosti dokazovania) dospel k jednoznačnému záveru, že deklarované zdaniteľné obchody sa neuskutočnili tak, ako bolo deklarované predloženými faktúrami. Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane

získal dostatočné množstvo relevantných dôkazov, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery, podrobne sa zaoberal skúmaním jednotlivých skutočností, faktúr, vyjadrení, ktoré hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo.

43. V závere písomného vyjadrenia žalovaný konštatoval, že sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli obsahom odvolania. Z obsahu rozhodnutí jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane, ako aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa porušenia ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj Daňového poriadku. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby Krajský súd v Košiciach žalobu zamietol.

44. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 13.1.2017 poukázal na vyjadrenie žalovaného a uviedol, že takáto konštrukcia žalovaného podľa názoru žalobcu, nemá ekonomický zmysel, ani nemá oporu vo vykonanom dokazovaní:

1. Podľa vyššie uvedeného vysvetlenia žalovaného teda nie je nárazníkovým subjektom v reťazci len SLOVAKIA FARMA, s.r.o., ako to vyplynulo zo svedeckých výpovedí a vykonaného dokazovania, ale aj Podtatranská hydina a.s. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o. - žalovaný v podstate tvrdí, že žalobca v skutočnosti nadobudol tovar priamo od Poľského dodávateľa a všetky slovenské spoločnosti boli do reťazca zapojené len pre účely získania daňovej výhody žalobcom. 2. V tomto vysvetlení absentuje zrozumiteľný ekonomický alebo logický dôvod, prečo by žalobca organizoval takúto komplikovanú odberateľskú štruktúru, a akú výhodu tým mal získať - v prípade, ak by nadobudol tovar priamo z Poľska, vznikla by mu podľa žalovaného povinnosť odviesť DPH a súčasne právo na jej odpočítanie, takže výsledný vplyv na daňovú povinnosť žalobcu by bol nulový. Keďže ale tento tovar nadobudol od slovenského dodávateľa, vznikla mu rovnako povinnosť odviesť DPH (čo žalovaný v tomto vysvetlení opomenul uviesť, pretože faktúry boli žalobcovi vystavené s DPH) a súčasne právo na jej odpočítanie, v dôsledku čoho bol vplyv na daňovú povinnosť žalobcu taktiež nulový. Na právne postavenie žalobcu ako platiteľa DPH nemalo žiadny vplyv to, či by tovar nadobudol od slovenského alebo poľského dodávateľa. Žalobca si uplatnil odpočet len tej DPH, ktorú sám predtým uhradil. 3. Tvrdenie žalovaného, že štatutári žalobcu sú občania Poľska, a preto ak kupovali tovar pochádzajúci z Poľska cez reťaz slovenských firiem, tak táto fakturácia nemá žiadne ekonomické opodstatnenie a bola vytvorená umelo s cieľom získania daňovej výhody, je značne zavádzajúce a nemá žiadnu oporu v zákone ani v práve Európskej únie. Predovšetkým je potrebné uviesť, že žalobca je slovenská spoločnosť, ktorej daňové práva a povinnosti sa nemôžu posudzovať podľa štátnej príslušnosti spoločníkov alebo štatutárov, pretože by to zakladalo diskrimináciu v právach a povinnostiach občanov členských krajín EÚ. Situácia, kedy slovenská spoločnosť so zahraničnými štatutármi, nakupuje od inej slovenskej spoločnosti tovar pôvodne pochádzajúci z krajiny, z ktorej pochádzajú zahraniční štatutári, je v trhových podmienkach úplne bežná a nemôže zakladať dôvod pre spochybňovanie obchodných transakcií (napríklad slovenská spoločnosť, ktorej štatutári sú Česi, nemôže podľa výkladu žalovaného kúpiť autá vyrobené v Českej republike od slovenského predajcu, pretože by to bola transakcia bez ekonomického opodstatnenia a konanie s cieľom získania daňovej výhody?). 4. Skutočným dôvodom, prečo žalobca kupoval tovar od dodávateľa HYDINA SLOVENSKO, s.r.o., boli výlučne obchodné vzťahy s týmto subjektom, ktorý mal výhodné ceny. Od koho tento dodávateľ získaval tovar alebo za akých okolností (vrátane toho, či tovar pochádza z Poľska alebo z inej krajiny), žalobca nemal dôvod skúmať. 5. Názor žalovaného, že celý obchodný reťazec v skutočnosti organizoval žalobca, aby si takto zabezpečil bližšie nevysvetlenú daňovú výhodu, nebolo podložené svedeckými výpoveďami ani inými dôkazmi. Svedkovia zo spoločností Podtatranská hydina a.s. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o. v rámci výsluchov na polícii veľmi podrobne popísali, ako fungovalo objednávanie tovaru v Poľsku, a akým spôsobom používali nárazníkové subjekty na zníženie svojej DPH na vstupe. Ak by bolo pravdou, že obchod mal takto organizovať žalobca, nepochybne by bol žalobca aspoň v jednej svedeckej výpovedi spomenutý, v akejkoľvek súvislosti, čo sa ale nestalo. Práve naopak, svedkovia uviedli, že spoločnosť Podtatranská hydina a.s. v Poľsku objednávala takýmto istým spôsobom cez nárazníkové subjekty aj iné komodity (mäso, hydinu, atď.), s ktorými žalobca nemal nič spoločné, a ktoré boli dodávané iným odberateľom.

6. Tvrdenie žalobcu, že pochybné transakcie sa uskutočnili na inom stupni obchodu, s ktorým nemal nič spoločné, nebolo v napadnutom rozhodnutí spochybnené akýmkoľvek spôsobom. Opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 3Sžf/1/2011 (R 1/2011), podľa ktorého „každá transakcia musí byť hodnotená samostatne, a teda nemožno na ňu ťaživo prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu“ a rozsudok Európskeho súdneho dvora z 12.01.2006, spojené konania C-354/03, C-355/03 a C-484/03, podľa ktorého „právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia, spočívajúce v odpočítaní dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v reťazci dodávok, ktorej sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty.“ Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca trval na podanej žalobe v celom rozsahu.

45. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok uvedených v § 107 ods. 2 SSP, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

46. Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. (odpočítanie dane platiteľom), právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom dane v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona.

Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy dane, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Pri uplatňovaní daňových predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie alebo vybratie dane (§ 3 ods. 6 Daňového poriadku).

Podľa § 24 ods. 1 písm. a/, c/ Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie daní a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dná, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy dane boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku).

Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

47. Účelom daňového konania je zistiť, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Pretože ide o fiškálne záujmy štátu, obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Cieľom daňového konania je určenie výšky dane a záväzné uloženie povinnosti zaplatiť ho konkrétnemu daňovému subjektu.

48. V rámci dokazovania v daňovom konaní dôkazná povinnosť prioritne svedčí daňovému subjektu. Správca dane dokazovanie vykonáva, pričom jeho úloha je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesným postupom, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie, pričom pri dokazovaní správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov; daňové konanie nie je pritom konaním vyhľadávacím. K otázke dôkaznej povinnosti daňového subjektu pri preukazovaní nároku na odpočítanie DPH sa vo svojej judikatúre opakovane vyjadril Najvyšší súd SR, napr. v rozsudku č. k. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 judikoval, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok“.

49. Úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet DPH podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. je potrebné považovať za špeciálnu úpravu vo vzťahu k spôsobu preukazovania podľa Daňového priadku. Ustanovenie § 49 ods. 2 a § 51 citovaného zákona určujú, ako musí platiteľ prijať a tiež zdaniteľné plnenia použiť, aby mu vznikol nárok na odpočet DPH, ako má preukázať uplatnenie práva na odpočet a kedy mu tento nárok vzniká. Nárok na nadmerný odpočet DPH vzniká platiteľovi dane vtedy, ak splní obidve zákonné podmienky stanovené v § 49 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona, t.j. že nadobudol tovar alebo služby a použil nadobudnutý tovar alebo služby na dodávky tovaru alebo služieb ako platiteľ.

50. Vychádzajúc z obsahu žaloby zo dňa 10.08.2017 (doručenej správnemu súdu 11.08.2017) a v nej obsiahnutých žalobných námietok týkajúcich sa žalobcom deklarovaných obchodnoprávnych vzťahov neuznaných správcom dane za kontrolované zdaňovacie obdobie apríl 2013 pri kontrole oprávnenosti nároku žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty správny súd konštatuje, že závery daňových orgánov o neunesení dôkazného bremena na strane žalobcu sú dôvodné. Predmetné závery sa opierajú nielen o konštatovania správcu dane obsiahnuté v protokole č. 103220463/2016 zo dňa 26.05.2016 poukazujúce na nezvládnutie dôkaznej povinnosti daňového subjektu na preukázanie ním produkovaných - deklarovaných tvrdení, ale aj na závery predstavujúce naplnenie dôkaznej možnosti správcu dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania.

51. Z dôvodu, že žalobca v priebehu daňovej kontroly preukazoval deklarované nadobudnutie tovaru na základe listinných dokladov a nevedel vierohodne preukázať na materiálnej báze reálne dodanie tovaru od spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o., správca dane vykonal rozsiahle šetrenie vo veci tým, že preveroval celé obchodné reťazce a zisťoval pritom prvotného dodávateľa, t.j. pôvod tovaru a konečného odberateľa, t.j. konečnú spotrebu tovaru.

52. Z dôkazov vykonaných správcom dane tak, ako to vyplýva z protokolu č. 103220463 /2016 zo dňa 26.05.2016, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, je preukázané, že spoločnosť SLOVAKIA FARMA, s.r.o., ktorá mala byt' dodávateľom spoločnosti Podtatranská hydina a.s. a táto následne dodávateľom spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o., nikdy nevykonávala skutočnú ekonomickú činnosť, nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník, a preto ani následne nemohlo prejsť právo nakladať s tovarom ako vlastník na spoločnosť Podtatranská hydina a.s., následne na spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o., a potom na žalobcu - BARBARA Slovensko, s.r.o.. Žalobcovi teda nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane na základe faktúr vystavených spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o., pričom spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. vykazuje všetky znaky nárazníka a zmiznutého obchodníka, bola zneužitá na účel vystavovania faktúr s daňou z pridanej hodnoty a v roku 2013 nevykonávala reálnu hospodársku činnosť. Spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. vystupovala ako nárazník v reťazovom obchode s kŕmnou zmesou a sójovým šrotom, ako medzičlánok medzi poľskými, resp. českými subjektmi a Podtatranskou hydinou, a.s., resp. HYDINOU SLOVENSKO s.r.o., vykazovala vysoké hodnoty intrakomunitárnych dodaní s oslobodením od dane, nepodávala súhrnné výkazy, nepreukázala dodania zo Slovenska. V mene spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o. mal od poľských a českých subjektov nakupovať tovar S.. K. H. (predseda predstavenstva spoločnosti Podtatranská

hydina a.s. a spoločník v spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o.), ktorý nebol osobou oprávnenou konať v mene spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o.. Konateľom spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o. bol nekontaktný občan Českej republiky. Tovar mal byť následne spoločnosťou SLOVAKIA FARMA s.r.o. predaný spoločnosti Podtatranská hydina a.s. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o., t.j. spoločnostiam personálne prepojeným cez S.. K. H.. V reťazci subjektov SLOVAKIA FARMA s.r.o. › Podtatranská hydina a.s. › HYDINA SLOVENSKO s.r.o. › BARBARA Slovensko, s.r.o. síce prebehla fakturácia, ale reálne uskutočnenie obchodu nebolo preukázané. Uvedené skutočnosti vyplývajú aj z úradného záznamu č. 102976434/2016 spísaného Daňovým úradom Košice dňa 20.04.2016, predmetom ktorého bolo nahliadnutie do protokolu z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie NO alebo jeho časti č. 21315110/2015 zo dňa 27.11.2015 za zdaňovacie obdobie apríl 2013 u kontrolovaného daňového subjektu HYDINA SLOVENSKO s.r.o. (č.l. 32 administratívneho spisu).

53. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že tovar predávaný medzi uvedenými spoločnosťami v obchodnom reťazci mal pochádzať výlučne od spoločnosti SLOVAKIA FARMA, s.r.o., ktorá ako už bolo vyššie uvedené nikdy nevykonávala skutočnú ekonomickú činnosť, a preto nemohla nadobudnúť právo nakladať s tovarom ako vlastník.

54. K vyššie uvedenému považuje správny súd za potrebné uviesť, že správca dane je oprávnený v prípade pochybností (a tie v danom prípade boli opodstatnené), preverovať celý obchodný reťazec. Daňovou kontrolou preveroval správca dane dodržiavanie jednotlivých ustanovení zákona o DPH, a to nielen po formálnej stránke, ale aj po materiálnej stránke, a aj z dôvodu pochybností (len na základe predložených listinných dokladov, ako to očakával daňový subjekt) nemohol mu uznať nadmerný odpočet dane uplatnený v daňovom priznaní. Správca dane neobral daňový subjekt o žiadne jeho práva, keď preveroval ďalšie skutočnosti obchodnej transakcie (reálne dodanie tovaru), ale chránil záujmy štátu, čo je jeho prvoradou povinnosťou. Názor žalobcu, že správca dane mal uznať právo na odpočítanie dane len na základe predložených listinných dokladov je nesprávna, až špekulatívna. Je to práve daňový subjekt, ktorý si nesplnil svoje zákonné povinnosti a v doterajšom konaní nepreukázal materiálnu podstatu veci.

55. K obsahu žaloby a na doplnenie svojej hore uvedenej argumentácie správny súd zároveň považuje za nevyhnutné uviesť, že prísne pravidlá požadované zákonom č. 222/2004 Z. z. pre priznanie nadmerného odpočtu DPH sa priamo dotýkajú aj právnej otázky rozloženia dôkaznej povinnosti medzi správcu dane a daňový subjekt, resp. problematiky dôkaznej povinnosti daňového subjektu pre preukázanie právnych podmienok pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Právnym východiskovým základom ustálenej judikatúry správnych súdov v Slovenskej republike pri posudzovaní právnych podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty je jednak požiadavka, aby daňový doklad odrážal skutočnosť pri súčasnom zvýrazňovaní dôkazného bremena, ktorým je zaťažovaný daňový subjekt a nie správca dane. Na druhej strane však nemožno uprieť právo správcu dane na vykonanie takých dôkazov, ktoré správca dane považuje za nevyhnutné pre náležité objasnenie veci. V tejto súvislosti správny súd poukazuje napr. na rozsudky Najvyššieho súdu SR č. k. 8Sžf/29/2010 z 10.03.2011, č. k. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011, č. k. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011, č. k. 2Sžf/41/2010 z 15.06.2011 a iné.

56. Správny súd zároveň z obsahu administratívneho spisu správcu dane zistil, že žalobcovi bol daný v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dostatočný procesnoprávny priestor pre dokazovanie a tým pre preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku na odpočítanie DPH. Procesnoprávne a tým aj ústavnoprávne rozmery preskúmavanej právnej problematiky správny súd hodnotil aj v intenciách judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a v súlade s ňou dáva do pozornosti účastníkom konania, že zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z ustanovení článku 47 ods. 3, článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z článku 6 Dohovoru je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledky konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhými účastníkmi konania. Procesný postup orgánu verejnej moci by predstavoval protiústavný zásah do označených základných práv, ak by účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu

pomoc v konaní, alebo uplatniť opravné prostriedky (nález Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 153/07-35 z 18.10.2007).

57. Na podporu svojej argumentácie v naznačenom smere týkajúcej sa neuznaného obchodu daňovými orgánmi a taktiež v reakcii na obsah žalobných námietok poukazujúcich na judikatúru Súdneho dvora EÚ dáva správny súd do pozornosti, napr. obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6Sžf/32/2015, v ktorom NS SR okrem iného argumentoval nasledovne:

„K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu odvolací súd uvádza, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní (§ 2 písm. a/ Daňového poriadku) a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti, rozhodujúce pre správne určenie dane, príp. oprávnenosti uplatneného nároku na vrátenie dane podľa zákona o DPH (§ 44 ods. 1 Daňového poriadku). Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní a akú hodnovernosť, výpovednú hodnotu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 a 4 citovaného zákona).

Odvolací súd s poukazom na § 24 ods. 1 Daňového poriadku pripomína, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania práva na odpočet dane (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71).

Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu odvolací súd uvádza, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby boli reálne dodané (§ 8, § 9 zákona o DPH) a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným na faktúre.“

58. Správny súd, vychádzajúc aj z obsahu hore uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu SR považoval za potrebné formulovať aj vlastné závery vzťahujúce sa na obsah žaloby, v ktorej právny zástupca žalobcu špecifikoval žalobné námietky týkajúce sa neuznania zdaniteľných obchodov - dodávok tovaru od dodávateľa HYDINA SLOVENSKO s.r.o. s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora Európskej únie obsahujúce záver, podľa ktorého každú transakciu v rámci určitého reťazca je potrebné hodnotiť samostatne a nemožno prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu na iný článok v tomto reťazci (rozhodnutia ESD vo veci spojených konaní C-354/2003, C-355/2003 a C-484/2003 a ďalšie). K predmetnej argumentácii správny súd uvádza, že jej právna priechodnosť by bola možná jedine za situácie, keď by žalobca preukázal reálne dodanie tovaru v právnom vzťahu medzi jeho dodávateľom - HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a ním ako odberateľom, v rámci ktorého by uvedený subjekt bol preukázateľným vlastníkom a tým aj dodávateľom tovaru, čo v preskúmavanej právnej veci v administratívnom konaní preukázané nebolo. Zároveň by žalobca musel preukázať, že ak došlo k podvodnému správaniu sa daňových subjektov v inej predchádzajúcej časti obchodného reťazca medzi spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a jej obchodným partnerom a jej dodávateľom, prípadne v inom prvšom právnom vzťahu medzi inými obchodnými subjektmi, musel by žalobca preukázať, že vyvinul maximálne úsilie za účelom preverenia si vlastného obchodného partnera a jeho dôveryhodnosti a spoľahlivosti pre naplnenie právnych podmienok pre odpočítanie dane z pridanej

hodnoty. Až pri splnení všetkých uvedených podmienok by bol žalobca v pozícii dobromyseľného subjektu požívajúceho taký istý stupeň právnej ochrany v právnych vzťahoch súvisiacich s uplatnením nároku na odpočítanie DPH.

59. Správny súd ako nedôvodnú hodnotí aj žalobnú námietku žalobcu týkajúcu sa nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu k predmetu tovaru s poukazom na § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 446 Obchodného zákonníka, pretože podľa § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. podmienkou uplatnenia práva na odpočítanie dane je, že musí vzniknúť daňová povinnosť podľa § 49 ods. 1, t.j. musí vzniknúť daňová povinnosť dodávateľovi tovaru. V tomto prípade bolo správcom dane preukázateľne zistené, že na faktúre dodávateľovi HYDINA SLOVENSKO s.r.o. daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. nevznikla, a preto následne nemohlo žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 citovaného zákona.

60. K predmetu administratívneho a súdneho preskúmavacieho konania v predmetnej veci so zameraním sa na otázku dôkazného bremena daňového subjektu a možnosti rozloženia dôkaznej povinnosti medzi daňový subjekt a správcu dane, správny súd zároveň poukazuje popri hore uvedených dôvodoch vyplývajúcich z rozsudku NS SR č. k. 1Sžf/61/2016 na rozsiahlu a nemennú judikatúru NS SR riešiacu otázku rozloženia dôkazného bremena. Najvyšší súd SR pritom permanentne kontinuitu svojej judikatúry v naznačenom smere potvrdzuje, ako tomu bolo napr. v rozsudku NS SR č. k. 1Sžf/81/2015 z 01.12.2016, v ktorom Najvyšší súd SR poukázal na podstatné časti odôvodnenia rozsudkov NS SR č. k. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011 a č. k. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011. V rozsudku č. k. 1Sžf/81/2015 z 01.12.2016 Najvyšší súd SR zaujal stanovisko aj k námietke poukazujúcej na rozpor postupu správneho súdu s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (rozhodnutie C-80/11 Mahagében, rest. C-142/11 Dávid), v súvislosti s ktorými NS SR uviedol, že obidve rozhodnutia vychádzajú z podmienky, že musia byť splnené tak všetky vecné, ako aj formálne podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Nie je tak tomu v prípade, ak neboli splnené vecné podmienky, t.j. ak žalobca nepreukázal uskutočnenie sporných zdaniteľných obchodov.

61. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ako aj Daňového poriadku, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.

62. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1, § 168 SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobca nemal vo veci celkom, ani sčasti úspech, a preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

63. Správny súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods. 9, posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení zák. č. 33/2011 Z. z.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.