Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13C/313/2015

Potvrdené rozhodnutím 19Co/17/2020
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Promont, spol. s r.o. Prešov, Pod Táborom 2793/13, 080 01 Prešov, IČO: 31 722 989, zastúpeného spoločnosťou PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., Masarykova 13, 080 01 Prešov, IČO: 36 492 086, proti žalovanému: E.. R. Z., nar.: XX.XX.XXXX, C. XX, XXX XX Q., zastúpenému JUDr. Máriou Jenčovou, advokátkou, Hlavná 111, P.O. BOX 265, Prešov, o 17.895,42 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 13C/313/2015-72 zo dňa 20.02.2018 takto rozhodol: Potvrdzuje rozsudok. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: Promont, spol. s r.o. Prešov, Pod Táborom 2793/13, 080 01 Prešov, IČO: 31 722 989, zastúpeného spoločnosťou PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., Masarykova 13, 080 01 Prešov, proti žalovanému: E.. R. Z., S..: X.X.XXXX, Ž. XX, XXX XX Q., zastúpenému JUDr. Máriou Jenčovou, advokátkou, Hlavná 111, P.O. BOX 265, Prešov, o 17.895,42 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu 30.12.2014 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť mu sumu 17.895,42 Eur s príslušenstvom.

2. Žalobu odôvodnil tým, že na základe objednávky žalovanému (odberateľovi) poskytli plnenie - výkon stavebných prác na akcii: „Rekonštrukcia ústredného vykurovania v rodinnom dome odporcu E.. R. Z. v Prešove na ulici Ž. Č.. XX - ústredné vykurovanie - solár“ v dohodnutom rozsahu podľa rozpočtu prác a dodávok, ktoré mu následne vyfakturoval faktúrou č. D. zo dňa 21.10.2014, splatnou dňa 4.11.2014 na sumu 17.895,42 Eur (s DPH). Na preukázanie toho ako dôkazy o tom žalobca predložil faktúru zo dňa 21.10.2014, rozpočet (2 písomnosti zo dňa 1.10.2014, a to jeden s rozpisom položiek na sumu 3.129,779 Eur - viď č.l. 8, a druhý s rozpisom položiek na sumu 11.783,066 Eur - viď č.l. 12 rub) a súpis vykonaných prác za obdobie 01.10.-22.10.2014.

3. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný aj napriek uplynutiu lehoty splatnosti uvedenej vo faktúre a svojim opakovaným avizovaným plnením svoj záväzok neuhradil, preto ho dňa 27.11.2014 vyzvali na zaplatenie dlžnej sumy aj prostredníctvom ich právneho zástupcu, a že žalovaný aj napriek týmto ich pokusom o vyriešenie tejto veci mimosúdne dlžnú sumu neuhradil a dňa 3.12.2014 im oznámil, že stavebné práce neboli vykonávané v roku 2014 a že neobdržal od nich žiadnu faktúru. Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovanému faktúru riadne zaslali doporučenou poštovou zásielkou, no zásielka sa im vrátila späť z dôvodu, že adresát neprevzal zásielku v odbernej lehote, na preukázanie čoho žalobca predložil kópiu oznámenia o vrátení zásielky adresovanej žalovanému zo dňa 18.11.2014. Uviedol, že písomným podaním zo dňa 5.12.2014 žalovaného opätovne vyzvali na zaplatenie dlžnej sumy a on im dňa 15.12.2014 opätovne oznámil, že nemá doručenú žiadnu faktúru a nemá vedomosť o splatných záväzkoch voči nim.

4. Žalobca uzavrel, že žalovanému riadne vykonali dohodnuté práce na jeho rodinnom dome, o čom má samozrejme vedomosť, keďže v predmetnom dome býva, čo je preukázateľné listinnými dôkazmi a prípadnými svedeckými výpoveďami, pričom z jeho strany naopak doposiaľ k úhrade ceny diela nedošlo napriek tomu, že ho na plnenie opakovane vyzvali.

5. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Písomným podaním zo dňa 30.1.2015 sa k žalobe vyjadril tak, že si nikdy u žalobcu žiadne práce ani dodávky neobjednal, a že na jeho dome sa nevykonávali práce ani v roku 2014, ani v roku 2013 a ani v roku 2012. Uviedol, že mu nie je zrejmé za aké práce či dodávky bola žalobcom vystavená faktúra, keď žiadne práce u žalovaného nevykonával v uvedených rokoch. Tvrdil, že nikdy neuzatvoril žiadnu zmluvu so žalobcom, a to ani ústne ani písomne, a že si neobjednal práce u žalobcu, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že k žalobe nie je priložená objednávka podpísaná žalovaným, a rovnako ani jeden z predložených listinných dôkazom nepreukazuje, že by ho potvrdil žalovaný s tým, že všetky listiny sú vyhotovené žalobcom a ním aj podpísané.

6. Písomným podaním zo dňa 14.10.2015 žalovaný svoje vyjadrenie doplnil tak, že žalobca nepreukázal žiadnym vierohodným spôsobom, že medzi ním a žalovaným vznikol záväzkovo právny vzťah s tým, že žalovaný je subjektom občianskeho práva, fyzická osoba a na tento zmluvný vzťah je potrené hľadieť ako na spotrebiteľský. Uviedol, že je pravdou, že žalobca vykonával u žalovaného ako občana spotrebiteľa práce v roku 2010, tieto sú popísané v listine s označením zápis o odovzdaní budovy alebo stavby (alebo jej dokončenej časti), a všetky práce uvedené v zápise o odovzdaní boli vykonané a odovzdané podľa uvedeného zápisu dňa 4.11.2010. Žalovaný tvrdil, že od tejto doby žalobca u žalovaného na jeho rodinnom dome označenom v žalobe žiadne práce nevykonával. Súčasťou dodávky bol aj plynový závesný kondenzačný kotol CGB-24, ako aj slnečné kolektory a rozvody, ktoré sú fakturované vo faktúre č. D., z ktorej je uplatnený nárok žalobcu.

7. Žalovaný uzavrel, že vo faktúre je uvedený dátum plnenia resp. dátum dodania 21.10.2014, avšak práce boli vykonávané u žalovaného v roku 2010 s tým, že na dodaný kotol vyhotovil žalobca žalovanému aj záručný list potvrdený 13.9.2010, a tento kotol je pravidelne servisovaný u odbornej firmy. Skutočnosti uvedené v žalobe žalovaný označil za vymyslené resp. nepravdivé, nie sú založené na pravdivých údajoch či už vecných alebo časových, a už vôbec nie cenových. Tvrdil tiež, že v prílohe faktúry nazvanej ako krycí list - súpis vykonaných prác, ktoré predložil žalobca, sú duplicitne uvedené niektoré dodávky a práce. Podľa jeho názoru všetky vzájomné vzťahy boli vysporiadané medzi nimi v čase dodania a odovzdania prác v roku 2010 s tým, že faktúrou č. D. XXXXXXX si žalobca uplatňuje nárok, ktorý bol vysporiadaný v roku 2010, opakovane a v rozpore s reálnou hodnotou. Keďže práce boli podľa neho ukončená a odovzdané v roku 2010, vzniesol aj námietku premlčania.

8. V replike k vyjadreniu žalovaného žalobca poukázal na to, že žalovaný na jednej strane tvrdí, že žalobca nepreukázal vznik záväzkovo-právneho vzťahu, a na druhej strane uvádza, že u neho vykonávali práce v roku 2010, a písomne potvrdil, že na jeho rodinnom dome dodali okrem prác aj tovar - plynový závesný kondenzačný kotol, ako aj slnečné kolektory a rozvody, čo vyúčtovali faktúrou, na základe ktorej si práve uplatňujú nárok v tomto konaní. Tým je podľa žalobcu jednoznačne preukázaný vznik vzájomného záväzkovo-právneho vzťahu medzi nimi s tým, že k plneniu záväzku žalovaného, teda k zaplateniu ceny dodaného tovaru a diela nedošlo. Tvrdenie, že všetky vzájomné vzťahy mali byť vysporiadané medzi nimi v čase dodania a odovzdania prác v roku 2010 podľa žalobcu neobstojí, keďže k plneniu zo strany žalovaného nedošlo (pozn. súdu: tvrdenie žalovaného o dodaní všetkých prác v roku 2010 však žalobca nepoprel).

9. Žalobca ďalej v replike tvrdil, že žalovaný údajne opakovane prisľúbil splniť svoj záväzok (pozn. súdu: z čoho, v prípade pravdivosti týchto tvrdení, by malo vyplývať, že jeho záväzok bol v tom čase už splatný) a požiadal ich, aby k vyúčtovaniu plnenia nedošlo bezprostredne po odovzdaní diela, čo údajne akceptovali, keďže v osobe žalovaného išlo o človeka, ktorému s poukazom na dlhoročnú spoluprácu a vzájomne dobré ľudské vzťahy plne dôverovali s tým, že medzi účastníkmi predmetného zmluvného vzťahu teda došlo k dohode o neskoršom plnení kúpnej ceny, či ceny diela. Po urgenciách z ich strany (pozn. súdu: čo by opätovne mohlo svedčiť o skoršej splatnosti než tej ktorá bola uvedená na faktúre) a potom, čo žalovaný údajne nepochopiteľne prestal vo veci komunikovať, oznámili mu, že ho vyzývajú na plnenie, k čomu došlo písomným vyúčtovaním na základe účtovného dokladu - faktúry. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že nárok mal byť vysporiadaný už v roku 2010 žalobca žiadal, aby to žalovaný

hodnoverne preukázal, teda koľko, kedy a komu plnil s tým, že k žiadnemu plneniu zo strany žalovaného nedošlo.

10. Napokon žalobca v replike tiež vyjadril nesúhlas s námietkou premlčania. Uviedol, že z ust. § 101 Občianskeho zákonníka vyplýva skutočnosť, že pokiaľ subjektívne právo nedospelo do štádia nároku, nemôže začať plynúť ani premlčacia doba s tým, že začiatok premlčacej doby pripadá na deň, kedy došlo k uplatneniu práva u fyzickej alebo právnickej osoby, a nie je rozhodné, či sa uplatnenie práva stalo ústne, písomne, telegraficky alebo iným spôsobom, pokiaľ zákon výslovne nepredpisuje určitý spôsob uplatnenia práva. Žalobca uviedol, že nárokom je hmotnoprávne oprávnenie subjektu požadovať od niekoho iného aby niečo konal alebo sa niečoho zdržal, a že pokiaľ ide o nárok na plnenie, ten vzniká už (pozn. súdu: správne zrejme malo byť „až“) tým, že sa záväzok stane splatným, a ak doba splatnosti pohľadávky nebola dohodnutá (pozn. súdu: žalobca pritom tvrdil, že údajne došlo k dohode o neskoršom plnení kúpnej ceny či ceny diela - ktorú bližšie nešpecifikoval), môže nastať splatnosť pohľadávky i dňom uplatnenia žaloby na splnenie na súde podľa § 563 OZ. Uviedol, že právo na plnenie od dlžníka podľa § 488 (v záväzkovom právnom vzťahu) vzniká okamihom, kedy nastane právna skutočnosť, s ktorou právny predpis alebo zmluva spája vznik práva na plnenie, a že v tomto prípade bolo vykonanie diela právnou skutočnosťou zakladajúcou vznik práva na zaplatenie ceny diela, čím však nenastala jeho splatnosť. Tvrdil, že nakoľko splatnosť v tomto prípade nebola zmluvnými stranami pevne určená, došlo na základe požiadavky žalovaného k odkladu vyúčtovania plnenia (pozn. súdu: ktorý odklad žalobca bližšie nešpecifikoval) a veriteľ ju vyvolal následne tým, že požiadal dlžníka o plnenie na základe ust. § 563 (pozn. súdu: ktorý však upravuje čas povinnosti dlžníka splniť dlh len v prípadoch, ak čas splnenia dlhu nebol dohodnutý, zatiaľ čo v danom prípade žalobca tvrdil, že údajne „došlo k dohode o neskoršom plnení“ po odovzdaní diela, ktorú dohodu bližšie nešpecifikoval, a neskôr dokonca tvrdil, že čas plnenia bol ponechaný v prospech dlžníka, a teda ust. § 563 by sa aplikovať nemalo). Žalobca poukázal na to, že okamih splatnosti práva na plnenie má v uvedenom prípade rozhodujúci význam pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby. Poukázal tiež na to, že súdy neakceptujú vznesenú námietku premlčania, ak je táto vznesená v rozpore s dobými mravmi, a že v danom prípade práve na základe požiadavky žalovaného - spotrebiteľa veľmi ústretovo počkali so stanovením splatnosti vyúčtovanej ceny (pozn. súdu: táto však nemusí byť stanovená až vystavením faktúry, ale, ako to správne uviedol aj žalobca, aj ústne, písomne, telegraficky alebo iným spôsobom

- pričom v danom prípade, podľa jeho tvrdení, došlo k dohode o neskoršom čase plnenia), a podľa žalobcu preto nemožno aktuálny odkaz žalovaného na premlčanie považovať za taký, ktorý by bol v súlade s akceptovateľnými pravidlami správania sa účastníka občianskoprávneho vzťahu, teda v súlade s dobrými mravmi.

11. Žalovaný pritom počas konania písomným podaním zo dňa 3.2.2016 doplnil svoje vyjadrenia a poukázal aj na to, že žalobca nepredložil žiadnu zmluvu v písomnom vyhotovení, žiadnu objednávku od žalovaného ale ani žiadne potvrdenie o tom, že bude vykonávať stavebné práce na rodinnom dome žalovaného. Súd toto stanovisko zaslal žalobcovi s výzvou, aby v stanovenej lehote doplnili rozhodujúce skutočnosti, ktoré konkrétne odôvodňujú uplatnený nárok čo sa týka jeho výšky, a to v celku alebo jeho jednotlivé položky (vzhľadom na priložené stanovisko žalovaného mal súd na mysli zjavne najmä spôsob dojednania diela a jeho ceny - napr. poukazom na dohodu s uvedením jej konkrétneho obsahu, poukazom na rozpočet schválený žalovaným, alebo poukazom na cenu obvyklú), a aby zároveň predložili resp. označili dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca na to však reagoval iba tak, že jeho návrh spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti, a ak má súd názor, že ním predložené návrhy nie sú dostatočné pre rozhodnutie o veci navrhovaným spôsobom, súd má k dispozícii inštitút zamietnutia návrhu z dôvodu nedôvodnosti uplatneného nároku, či z dôvodu neunesenia dôkazného bremena tvrdenia. Žalobca poukázal na to, že práce boli vykonávané v roku 2010 a v tom istom roku boli aj odovzdané, a podľa neho tak nie je potrebné dopĺňať obsah listinných dôkazov o nejakú zmluvu v písomnom vyhotovení z roku 2014, a nie je potrebné preukazovať dôvodnosť nároku objednávkou z roku 2014 (pozn. súdu: žalobca sa však v tejto súvislosti opätovne vôbec nevyjadril k celkovému spôsobu a okolnostiam dojednania a dodania dotknutého diela, a to či už v roku 2010 alebo inom čase, keď výhrada žalovaného nehovorila len o nedostatku objednávky z roku 2014, ale o tom, že v konaní nebola predložená žiadna objednávka, a že nikdy u žalobcu žiadne práce ani dodávky neobjednal - viď bod 5. tohto odôvodnenia).

12. Následne súd výzvou zo dňa 7.11.2017 žalobcu vyzval, aby v zmysle ust. § 150 ods. 2 v stanovenej lehote za účelom vymedzenia predmetu konania doplnil skutkové tvrdenia o poskytnutom

plnení, ktorého úhrada má byť predmetom tohto konania, t.j. presne špecifikoval jednotlivé položky poskytnutého plnenia, kedy a ako ich žalovanému poskytol, a z čoho odvodzuje výšku úhrady za jednotlivé plnenia s upozornením, že v zmysle ust. § 132 ods. 2 opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Žalobca však k tomu znovu iba zopakoval žalobné tvrdenia uvedené v žalobe a poukázal na prílohy k nej pripojené (ním vypracovaný rozpočet z roku 2014) , a vyslovil, že ak žalovaný tvrdí, že všetky vzájomné vzťahy medzi ním a žalobcom „vysporiadal“, je podľa názoru žalobcu potrebné, aby v zmysle ust. § 150 a 151 toto svoje tvrdenie preukázal listinným dôkazom - potvrdením o úhrade. K spôsobu dojednania plnenia a stanovenia jeho ceny sa žalobca opätovne nevyjadril.

13. Na pojednávaní žalobca (prostredníctvo svojho právneho zástupcu) uviedol iba všeobecne, že došlo k dohode o zmluve o diele (ktorú však nijako bližšie nešpecifikoval), na základe ktorej žalobca dodal žalovanému práce a materiál, a navrhol výsluch strán sporu, najmä žalovaného, aby vysvetlil, akým spôsobom došlo k vyporiadaniu vzájomných vzťahov.

14. Žalovaná strana na pojednávaní poprela tvrdenia žalobcu uvedené jeho v replike (viď bod 9. tohto odôvodnenia) o dohode o neskoršom plnení kúpnej ceny či ceny diela s tým, že pokiaľ by malo dôjsť k odkladu na zaplatenie ceny, vo vzťahu k tomu je potrebná vzájomná dohoda, pričom takáto dohoda medzi nimi nebola. Poukázala tiež na to, že ani cena tohto diela alebo dodaného plnenia určite nie je zrejmá, spochybnila primeranosť tejto ceny, a že mnohé položky uvedené vo faktúre nie je zrejmé z čoho by mali vyplývať. Uviedla, že predpokladala takýto vývoj konania aj v súvislosti s inými konaniami, ktoré žalovaný absolvuje so žalobcom, poukázala na to, že od začiatku konania ani jedna zo strán nenavrhla výsluch druhej strany v tomto konaní a má za to, že takýto (dodatočný) návrh nie je dôvodný, a aby (ako uviedla) nedochádzalo k predlžovaniu konania, predložila písomné vyhlásenie žalovaného o tom, že k dohode o odložení, alebo predĺžení lehoty splatnosti nedošlo. V súvislosti s námietkou premlčania uviedla, že ju vzniesli preto, pretože v súčasnosti nevedia preukázať vzájomné vysporiadanie. Vo vzťahu k návrhu na výsluch žalovaného poukázala na to, že tvrdenia o vzájomnom vysporiadaní uviedli už skôr a protistrana k tomu nenavrhla žiadne dôkazy, a nevidí preto dôvod dodatočne na pojednávaní navrhovať nejaké dôkazy. Uviedla, že žalobca nepreukázal dohodu o cene, a nevystavil ani potvrdenie o tom, že (keďže nedošlo k písomnej dohode) prevzal nejakú zákazku a bude realizované dielo, čo je v rozpore s § 632 Občianskeho zákonníka.

15. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany sporu počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď § 204 , a na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 , vykonaných dôkazov, i s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, zistil tento podstatný skutkový stav:

16. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca vykonával u žalovaného na jeho dome v roku 2010 práce popísané v listine s označením zápis o odovzdaní budovy alebo stavby (alebo jej dokončenej časti), a že všetky práce uvedené v tomto zápise boli vykonané a odovzdané podľa uvedeného zápisu dňa 4.11.2010. Súčasťou dodávky bol aj materiál, a to plynový závesný kondenzačný kotol CGB-24, ako aj slnečné kolektory a rozvody, ktoré sú fakturované vo faktúre č. D., ktorou neskôr žalobca dňa 21.10.2014 vyúčtoval žalovanému (za v nej uvedené položky) sumu k úhrade vo výške 17.895,42 Eur (s DPH).

17. Ostatné skutočnosti obsiahnuté v tvrdeniach strán sporu, najmä skutkové tvrdenia žalobcu o dohode o zmluve o diele (ktorú žalobca nijako bližšie nešpecifikoval), o výkone stavebných prác v rozsahu dohodnutom podľa rozpočtu prác a dodávok (teda zrejme podľa rozpočtu dohodnutého a známeho pred ich dodaním), a jeho tvrdenia o dohode o neskoršom plnení kúpnej ceny, či ceny diela, ako aj tvrdenia žalovaného o tom, že všetky vzájomné vzťahy boli medzi nimi vysporiadané v čase dodania a odovzdania prác v roku 2010, boli medzi stranami sporné a v konaní preukázané neboli. Strany síce tieto skutočnosti (aj to len veľmi všeobecne) tvrdili, tieto skutočnosti však v konaní nijako spoľahlivo (a dokonca ani v nižšej miere - vôbec ničím) nepreukázali, a teda v zmysle ich vysokej pravdepodobnosti hraničiacej s istotou (bez dôvodných pochybností) zákonom stanoveným postupom súdu v konaní zistené a preukázané neboli.

18. Strany totiž tieto svoje tvrdenia navzájom popreli, a žiadna z nich tieto svoje pomerne všeobecné tvrdenia o údajnej dohode či už o diele alebo o jeho vysporiadaní (bez uvedenia dostatku konkrétnych podrobností i okolností o jej obsahu, najmä o konkrétnych aktéroch takejto dohody, o rozsahu dohodnutých prác a dodávok, o spôsobe dojednania ceny a času jej splatnosti, či spôsobe ich určenia, alebo o spôsobe ich urovnania, úhrady či inej kompenzácie za poskytnuté plnenie) do ukončenia dokazovania pred súdom nie len že riadne a včas nijako nepreukázala, ale ani len netvrdila.

19. Dodatočnému návrhu žalobcu na výsluch strán, predovšetkým žalovaného, predloženému na pojednávaní, a to (podľa jeho odôvodnenia) vo vzťahu k tomu akým spôsobom došlo k vysporiadaniu vzájomných vzťahov, resp. čo malo byť vysporiadané (teda k tvrdeniam žalovaného, ktorých preukázanie bolo vecou žalovaného), a na preukázanie svojich všeobecných tvrdení (či dokonca podľa predstáv žalobcu zrejme ešte len na zisťovanie podrobností, ktoré sám - vo vzťahu k údajnej dohode o neskoršom plnení kúpnej ceny, či ceny diela - dovtedy nijako konkrétnejšie ani len netvrdil) zistiť akým spôsobom došlo k dohode o úhrade záväzku zo strany odberateľa dodávateľovi, resp. na preukázanie toho, že bolo ponechané podľa ich dohody na vôli žalovaného, aby v čase kedy bude disponovať finančnými prostriedkami, svoj záväzok splnil, súd nevyhovel.

20. V tejto súvislosti pritom súd poukazuje na to, že nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy (§ 185 ods. 1 a uznesenie ÚS SR sp. zn.: I. ÚS 64/1997 zo dňa 8.10.1997), a že aj pri rozhodovaní o návrhu na výsluch strany je povinný postupovať v súlade s princípom hospodárnosti a efektívnosti konania (čl. 17 a v súlade s pravidlami o koncentrácii konania (§ 153 a § 154 . Podľa § 153 ods. 1 a 2 platí, že strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, pričom prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Podľa § 153 ods. 2 na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Podľa ust. § 179 ods. 1 pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, pričom v zmysle ust. § 183 ods. 1 pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov (na čo v danom prípade možno nahliadať aj v súvislosti s nepriamym návrhom na odročenie za účelom vykonania ďalšieho dôkazného návrhu - výsluchu strán, ktoré neboli prítomné

- ktorý mohla strana žalobcu predložiť už skôr, ako aj s poukazom na to, že pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť).

21. Dokazovanie (i výsluchom strany sporu) vo všeobecnosti (ako to vyplýva už z jeho podstaty) totiž slúži (okrem niektorých výnimiek - napr. pri sporoch so slabšou zmluvnou stranou) iba na preukazovanie tvrdených skutočností, ktoré sú sporné, a teda nie na vyhľadávanie resp. „zisťovanie“ eventuálnych ďalších rozhodujúcich skutočností (ktoré nikto v konaní riadne ešte ani len netvrdil). „Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany netvrdili. Dokazovanie nemá slúžiť strane sporu na to, aby prostredníctvom neho zistila, či (náhodou) existujú skutočnosti v jej prospech (tzv. fishing expectations)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571). Napokon, aj v zmysle ust. § 195 ods. 1 platí, že výsluch strany môže súd nariadiť (iba) o tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo, a aj to (iba výnimočne) ak ich nemožno preukázať inak (zrejme vzhľadom na logicky obvykle nižšiu dôkaznú silu a význam výsluchu strany vo vlastnej veci); ustanovenie § 150 ods. 2 tým nie je dotknuté.

22. V danom prípade pritom žalobca v súvislosti s návrhom na výsluch strán žiadne konkrétne skutočnosti (ktoré by dovtedy tvrdil a boli spochybnené, a zároveň boli vo veci aj rozhodné, a tak mali byť predmetom dokazovania výsluchom strán) konkrétne (určite a zrozumiteľne) vôbec neuviedol (netvrdil), a ani dodatočne nevyšli najavo, a nevysvetlil ani to, prečo by ich nebolo možné preukázať inak (inými dôkazmi - viď § 195 ods. 1 in fine). Okrem toho návrh na realizáciu tohto výsluchu právny zástupca žalobcu predložil oneskorene až na pojednávaní (na ktorom žiadna zo strán osobne prítomná nebola), hoci takýto návrh, ak by konal starostlivo so zreteľom na hospodárnosť konania, mohol urobiť skôr, a pojednávanie by sa tak muselo z toho dôvodu odročiť (§ 153 ods. 2 . Vzhľadom na dôkaznú povahu takéhoto dôkazného prostriedku (vzhľadom na beztrestnú možnosť procesnej strany v rámci svojej

procesnej taktiky vo svojej výpovedi vo vlastnej veci uvádzať eventuálne aj nepravdu), ako i s poukazom na predložené písomného vyhlásenia žalovaného (o tom, že k dohode o odložení alebo predĺžení lehoty splatnosti nedošlo), by navyše ani nebolo možné očakávať zásadné objasnenie skutkového stavu (v prospech žalobcu). Navrhovaný výsluch strany (ktorý je v konaní v zmysle ust. § 195 prípustný v zásade iba výnimočne) sa vo svojej podstate (z hľadiska podmienok jeho prípustnosti podľa § 195 napokon ani netýkal žiadnych takých podstatných skutočností, ktoré by v konaní nejako vyšli najavo. Ba práve naopak. Podľa odôvodnenia tohto dôkazného návrhu žalobcom (o tom, čo by malo byť týmto výsluchom preukázané) mal tento výsluch strany dokonca smerovať vlastne len k zmene jeho dovtedajších skutkových tvrdení (z tvrdení, že úhrada za plnenie bola dohodnutá na neskôr, resp. že došlo k dohode o neskoršom plnení, na tvrdenie, že čas plnenia bol napokon údajne ponechaný na vôli žalovaného) - čo by bolo v zmysle ust. § 140 ods. 2 zmenou žaloby, ktorá by navyše (ak by aj súd túto zmenu pripustil a tieto tvrdenia žalobcu boli aj preukázané) bola aj tak v jeho neprospech (rozpore s tvrdeným právom žalobcu ), nakoľko ak by aj čas plnenia, tak ako to dodatočne formuloval žalobca, bol ponechaný na vôli žalovaného, musela by byť v zmysle ust. § 564 v takom prípade (pre právo žalobcu na plnenie) najprv súdom v osobitnom konaní (právoplatne) určená jeho splatnosť - k čomu zjavne nedošlo. Preto, zo všetkých týchto dôvodom, súd tento dôkaz nevykonal.

23. A napokon, v súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých účastníkov súdnych konaní, súd už len pre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 uplatnenými prostriedkami procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila, predmetom konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 a § 185 ods. 2 . To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších podstatných skutočností, resp. skutkových tvrdení (§ 153 ods. 1 v spojení s § 149 , ktoré by v zmysle ust. § 140 ods. 2 bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 podstatne nezmenili (v odvolacom konaní dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa § 371 meniť žalobu - ktorou je v zmysle ust. § 140 ods. 2 i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe - v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné nie sú (§ 366 .

24. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania),

za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

25. Možno zhrnúť, že strany sporu sa v danom prípade podľa názoru súdu evidentne zdráhali riadne a včas predložiť súdu všetky podrobnosti o ich vzájomných vzťahoch (úplné opísanie rozhodujúcich skutočností - viď § 132 ods. 1 a § 150 ods. 1 , takáto taktika je však ich procesnou možnosťou a nesú za ňu (za zvolené a uplatnené prostriedky procesného útoku a obrany) zodpovednosť, a preto súd pri posúdení tejto veci vychádzal len z toho skutkového stavu a jeho rozsahu, ako ho strany určite a zrozumiteľne tvrdili (a urobili tak predmetom tohto konania), a ako ho súd z týchto ich tvrdení a vykonaných dôkazov zákonom ustanoveným procesným postupom (§ 215 ods. 2 zistil.

26. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnými normami upravujúcimi bremeno tvrdenia a preukazovania sú ustanovenia § 132 ods. 1 CSP, § 150 ods. 1 a § 167 CSP, podľa ktorých treba v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich preukázanie, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, a vo svojich vzájomných vyjadreniach označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

27. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov.... Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. ... Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo17/2010).

28. „Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani na

základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu (pozn. súdu: v súčasnosti už len v zmysle ust. § 185 ods. 2 , je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2010, sp. zn. 4 Cdo 13/2009).

29. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania, a v priebehu sporu sa môže aj meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka pritom treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Nie je teda povinnosťou, a obvykle ani primeranou možnosťou strany preukázať neexistenciu skutočnosti, ktorú popiera. Už od čias rímskeho práva preto logicky platí všeobecná právna zásada, že dokazuje kto tvrdí, nie kto popiera (ei incumbit probatio qui dicit, non qui negat - Paul. D 22, 3, 2). Napríklad od žalovaného nemožno požadovať, aby preukazoval, že všeobecne deklarovaná (bližšie nešpecifikovaná) dohoda o diele, jeho rozsahu, cene a dátume jej splatnosti medzi stranami dojednaná nebola, resp. že požadovaná suma zodpovedá cene obvyklej za plnenie a výkony dodané bez právneho dôvodu (ktorú popiera). V takomto alebo podobnom prípade je na žalobcovi, aby tvrdil a preukazoval uzavretie dohody resp. zmluvy o diele odôvodňujúcej výšku a čas požadovanej platby, resp. rozsah, čas a (obvyklú) cenu plnenia, ak ho (dielo resp. plnenie) žalovanému dodal bez dohody, na základe neplatného právneho úkonu alebo z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, kedy a v akom rozsahu sa tak stalo, a aká je jeho (obvyklá) cena.

Právne posúdenie

30. Podľa § 631 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) zmluvou o dielo zaväzuje sa objednávateľovi ten, komu bolo dielo zadané (zhotoviteľ diela), že ho za dojednanú cenu vykoná na svoje nebezpečenstvo

31. Podľa § 632 ak nedôjde k zhotoveniu diela na počkanie, zhotoviteľ je povinný vydať objednávateľovi písomné potvrdenie o prevzatí objednávky. Potvrdenie musí obsahovať označenie predmetu diela a ďalej jeho rozsah, akosť, cenu za vykonanie diela a čas jeho zhotovenia.

32. Podľa § 451 ods. 2 bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

33. Podľa § 458 ods. 1 musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

34. Podľa § 100 ods. 1 právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

35. Podľa § 101 pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

36. Podľa § 107 ods. 1 právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

37. Podľa § 107 ods. 2 najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

38. V danom prípade sa žalobca domáha úhrady za dodané plnenie, ktoré dodal do domu žalovaného, a to v roku 2010 /práce popísané v listine s označením zápis o odovzdaní budovy alebo stavby (alebo jej dokončenej časti)/, pričom všetky práce uvedené v zápise o odovzdaní boli vykonané a odovzdané dňa 4.11.2010. V konaní však nebolo preukázané (a vlastne ani riadne tvrdené) na základe čoho, teda na základe akej konkrétnej dohody či zmluvy (zahŕňajúcej aj rozsah diela a cenu za jeho vykonanie) koho a s kým sa tak stalo. Žalobca síce v žalobe tvrdil, že plnenie - výkon stavebných prác dodal „v dohodnutom rozsahu podľa rozpočtu prác a dodávok“ (k čomu však predložil iba ním dodatočne v roku

2014 vyhotovený rozpočet), a že mal údajnú dohodu so žalovaným, že to mal zaplatiť neskôr, žalovaný však takúto dohodu, na základe ktorej by bol žalobca oprávnený (v spojení s plnením do jeho domu) žiadať za to od neho neskôr sumu 17.895,42 Eur poprel, a bolo preto vecou žalobcu, aby takúto dohodu (zahŕňajúcu dohodu o rozsahu, cene a dojednanom čase úhrady diela) preukázal, čo sa však nestalo.

39. Na druhej strane ani žalovaný však v tomto konaní nijako nepreukázal, že by vzťahy medzi žalobcom a žalovaným, súvisiace s týmto plnením v roku 2010, mali byť medzi nimi (bližšie nešpecifikovaným spôsobom) už vysporiadané. Vzhľadom na to a vyššie uvedené všeobecné skutkové tvrdenia, ktorými žalobca vymedzil predmet tohto konania, by tak tento ich vzťah medzi nimi a žalobcom tvrdená povinnosť úhrady žalovaného v prospech žalobcu mohli byť posúdené (vyplývať) buď len 1. podľa (z) právneho režimu úhrady ceny za dielo (ak bola medzi nimi uzavretá dohoda resp. zmluva o dielo, v zmysle ktorej mal žalovaný žalobcovi určitú sumu zaplatiť), alebo 2. v rámci (z) režimu vydania bezdôvodného obohatenia (ak žalobca toto plnenie žalovanému dodal bez platnej dohody resp. zmluvy o dielo, zahŕňajúcej aj platné dojednanie o cene, a vzťahy medzi nimi by vzájomnou dohodou neboli vysporiadané inak). V oboch týchto právnych režimoch však právo žalobcu na úhradu požadovanej sumy 17.895,42 Eur podlieha premlčaniu, a keďže sa ho (premlčania) žalovaný dovolal, bolo potrebné sa prioritne zaoberať jeho námietkou premlčania, pretože ak je toto právo premlčané, nemožno ho veriteľovi priznať.

40. Z ustálenej súdnej praxe (porovnaj R 29/1983) totiž vyplýva, že ak dlžník vznesenie námietku premlčania, nemôže súd premlčané právo (nárok) priznať a žalobu v takomto prípade zamietne bez toho aby skúmal, či uplatňované právo veriteľa existuje alebo nie. Vychádza sa pritom z princípu procesnej ekonómie - úspornosti, že ak je uplatnené právo - pohľadávka skutočne premlčaná, bola by žaloba aj tak zamietnutá.

41. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou premlčania. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Uplynutím premlčacej doby totiž právo nezaniká, iba sa oslabuje. Základným účelom inštitútu premlčania tak je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby neistota v právnych vzťahoch netrvala po neprimeraný čas, a aby tak povinné osoby aj po časovo neprimeranej dobe neboli nútené plniť povinnosti, alebo ich splnenie preukazovať. Inštitút premlčania teda takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam (vrátane potreby uchovávať k tomu dôkazy) s poukazom na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, podľa ktorej práva patria bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým). Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Vznesenie tejto námietky nemá za následok zánik samotného práva, dlžníkom účinne vznesená námietka premlčania však bráni súdnej vymáhateľnosti premlčaného práva.

42. Hlavnou „funkciou premlčania je uľahčiť obranu povinného subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a preto často možno predpokladať, že už zanikli. Keby povinný subjekt nemal námietku premlčania, musel by sa brániť námietkou, že právo zaniklo určitým spôsobom (napr. splnením, započítaním alebo inak) /pozn. súdu: prípadne že nevzniklo vôbec, alebo nie v takom rozsahu, resp. výške, ako sa ho veriteľ domáha/. Dokázanie tejto skutočnosti po dlhšom čase by mohlo viesť k značným alebo neprekonateľným ťažkostiam práve preto, lebo právo trvalo dlho“. Súvisí to s tým, že za bežných okolností nemožno spravodlivo očakávať, aby povinný po neprimerane dlhý čas uchovával dôkazy, alebo po neodôvodnene alebo neočakávane dlhej dobe zabezpečoval dôkazy a preukazoval, že jeho povinnosť v uplatnenom rozsahu nevznikla, alebo určitým spôsobom zanikla. Podstatou a účelom inštitútu premlčania z pohľadu dlžníka je teda „zabrániť dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcich povinností, ktoré môžu byť, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie, spojené s neistotou, pochybnosťou a spornosťou, a tým aj s prípadnými zložitými súdnymi spormi“ (porovnaj: Vojčík, P. a kol.: Občiansky zákonník. Stručný komentár. Bratislava, IURA EDITION 2008, s. 200 a s. 205). Zmyslom premlčania a včasného uplatňovania práv je zároveň nútiť veriteľa aby bezdôvodne neotáľal s uplatňovaním práv a súvisí i s hospodárnosťou konania. „Čím neskôr od relevantných okolností zakladajúcich nárok sa vedie konanie, tým obtiažnejšie je spravidla dokazovanie“ (Tichý, L.: K subjektivnímu počátku promlčecí doby. Právní rozhledy 19/2010, s. 703, zdroj: www. beck-online.cz).

43. Všeobecná premlčacia doba je pritom v zmysle ust. § 101 trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Takýmto dňom sa pritom vo všeobecnosti rozumie prvý deň po tom, keď dlžník svoj dlh nesplnil dobrovoľne (sám), a veriteľ môže uplatniť svoje právo voči nemu na súde (po prvý raz).

44. Ak by sme v danom prípade, vychádzajúc z tvrdení žalobcu a jeho nejasnej právnej kvalifikácie (ktorá však pre súd aj tak nie je záväzná) vychádzali z právneho režimu úhrady ceny za dodané dielo, žalobca vo vzťahu k zaplateniu požadovanej sumy za dielo (okrem absencie tvrdení o spôsobe dojednania konkrétneho rozsahu a ceny diela) nijako netvrdil a ani nepreukázal dohodu o konkrétnom čase úhrady ceny diela, a v súvislosti s časom úhrady ani (obojstrannú) dohodu o neskoršej konkrétnej zmene v obsahu záväzku v zmysle ust. § 516 ods. 1 (napr. o odložení, resp. konkrétnej neskoršej splatnosti záväzku). Žalovaný totiž takúto údajnú (žalobcom bližšie nešpecifikovanú) dohodu o neskoršej úhrade ceny diela v celom rozsahu poprel, dokonca tvrdil, že cena diela (ktorej výšku označil aj za neadekvátnu) bola už v minulosti vysporiadaná inak, a žalobca ju (takúto dohodu) nijako nepreukázal. Ak pritom čas plnenia dlhu (úhrady ceny) podľa zisteného skutkového stavu nebol dohodnutý na konkrétny termín, tak mohol byť buď len ponechaný na vôli (v prospech) žalovaného (no v takom prípade, ak by to aj bolo preukázané, by však nebola dôvodná žaloba na plnenie, ale, tak ako to súd naznačil už vyššie, len žaloba na určenie splatnosti dlhu v zmysle ust. § 564 , alebo bol neurčený resp. ponechaný v prospech žalobcu (na jeho vôli). Právna prax pritom vychádza z toho, že pokiaľ splatnosť záväzku nie je stanovená žiadnym právne relevantným spôsobom, premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu (viď R 91/2004, obdobne aj NS SR 1Cdo 197/2009, ale aj R (ČR) 104/2011). Podľa NS SR totiž platí, že „Ak čas splnenia dlhu (záväzku) nebol účastníkmi dohodnutý, ani inak stanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal; veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol (z objektívneho, nie subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu, t. j. hneď ako dlh vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť predmetu pôžičky“ (R 91/2004). Výstižne to pritom (pri rovnakej relevantnej právnej úprave v ČR) vo svojom rozhodnutí vysvetlil NS ČR (sp. zn. 33 Cdo 2634/2008), podľa ktorého „Jelikož občanský zákonník neupravuje otázku ujednání o splatnosti dluhu ponechaného na vůli veřitele, platí v občanskoprávních vztazích, že věřitel může dlužníka požádat o jeho splnení kdykoliv; z toho pak plyne ten důsledek, že za den rozhodný pro počátek behu promlčecí doby je třeba považovat den, který následuje po vzniku dluhu.“(R (ČR) 104/2011). Súdy teda vychádzajú v podstate z toho, že ak môže veriteľ vyvolať splatnosť dlhu (požiadať dlžníka o splnení dlhu), potom - objektívne - môže svoje právo i vykonať s tým, že iný výklad začiatku plynutia premlčania (viazaný na osobitnú výzvu veriteľa na plnenie) by vlastne znamenal neprípustné posunutie začiatku plynutia premlčacej doby (podľa uváženia veriteľa) na prakticky neobmedzený čas (čo by bolo v zjavnom rozpore s účelom inštitútu premlčania uvedeným v bode 37. a 38. tohto odôvodnenia).

45. V prejednávanom prípade teda možno uzavrieť (z hľadiska úhrady ceny za dodané dielo), že ak splatnosť ceny podľa tvrdení žalobcu eventuálne nebola dohodnutá, premlčacia doba na jej úhradu tak začala plynúť dňom nasledujúcim po dodaní plnenia, ktoré bolo podľa zisteného skutkového stavu uskutočnené (resp. vykonané a odovzdané) naposledy dňa 4.11.2010. Najneskôr od nasledujúceho dňa 5.11.2010 tak mohol žalobca požiadať o plnenie dlhu a uplatniť svoje práva aj na súde, a začala tak plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá potom uplynula dňa 5.11.2013, keďže nič nebráni tomu, aby žaloba i výzva na plnenie boli žalovanému doručené naraz (v zhode s vyjadrením žalobcu uvedeným v bode 10. tohto odôvodnenia, podľa ktorého „ak doba splatnosti pohľadávky nebola dohodnutá, môže nastať splatnosť pohľadávky i dňom uplatnenia žaloby na splnenie na súde).

46. Ak by sme ale aj v danom prípade, vychádzajúc zo všeobecných tvrdení (bez preukázania dohody) variantne vychádzali z režimu bezdôvodného obohatenia, teda že plnenie, resp. všetky práce uvedené v zápise o odovzdaní (vykonané a odovzdané dňa 4.11.2010), tak ako to naznačil žalovaný, alebo tak ako by to mohlo vyplývať aj z nedostatku tvrdení žalobcu o dohode o diele, o spôsobe jej uzavretia i jej obsahu, boli zo strany žalobcu do domu žalovaného poskytnuté bez dohody so žalovaným, resp. na základe neplatnej resp. neúplnej dohody so žalovaným (bez dojednania o cene či spôsobe jej určenia a úhrady), a žalobcovi tak mohol vzniknúť nárok na ich vrátenie, resp. na poskytnutie peňažnej náhrady za poskytnuté výkony (vydanie bezdôvodného obohatenia), tak plnenie, resp. všetky práce uvedené v zápise o odovzdaní, boli vykonané a odovzdané najneskôr dňa 4.11.2010, a k eventuálnemu

bezdôvodnému žalovaného tak mohlo dôjsť, resp. došlo naposledy najneskôr v tento deň (v posledný deň ich vykonania a odovzdania).

47. Pre vydanie bezdôvodného obohatenia pritom zákon, vychádzajúc z ust. § 107 ods. 1 a 2 OZ, ustanovuje kombinované premlčacie doby, a to subjektívnu, ktorá je dvojročná a je viazaná na osobu oprávneného (plynie od kedy sa oprávnený o okolnostiach bezdôvodného obohatenia dozvedel - teda od kedy mal k dispozícii všetky skutkové okolnosti odôvodňujúce záver o tom, že k bezdôvodnému obohateniu došlo), a objektívnu, ktorá plynie nezávisle od vnímania kohokoľvek o bezdôvodnom obohatení (teda objektívne) od vzniku bezdôvodného obohatenia a nemožno ju prekročiť, hoci by ešte boli podmienky pre plynutie subjektívnej premlčacej doby. Jej dĺžka je určená rozdielne podľa charakteru získania bezdôvodného obohatenia. V prípade ak bolo bezdôvodné obohatenie získané neúmyselne, je objektívna premlčacia doba trojročná, a ak bol taký prospech získaný úmyselne, desať rokov. Ak oprávnený potom počas premlčacej doby svoje právo voči dlžníkovi nevykonal (neuplatnil na súde) a povinný subjekt sa premlčania dovolá, nemožno následne oprávnenému právo na vydanie bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt. Žalobca pritom v danom prípade žiadne skutočnosti svedčiace o úmyselnom bezdôvodnom obohatení vôbec netvrdil.

48. Z uvedeného teda vyplýva, že ak by sme aj v danom prípade variantne vychádzali z režimu bezdôvodného obohatenia, malo by byť pritom zrejmé, že všetky skutočnosti, z ktorých žalobca mohol usudzovať, že došlo k bezdôvodnému obohateniu (ak by to aj bola pravda), mal k dispozícii už v čase jeho vzniku, teda od 4.11.2010, a teda subjektívna 2 ročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť v tento deň a uplynula 4.11.2012, a objektívna 3 ročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia (keďže žalobca netvrdil a ani neuviedol žiadne skutočnosti svedčiace o eventuálnom úmyselnom bezdôvodnom obohatení žalovaného) uplynula (od jeho vzniku) najneskôr 4.11.2013.

49. Vzhľadom na to, keďže žalobca si právo na zaplatenie ceny za dodané plnenie (dielo) uplatnil na súde v tomto konaní voči žalovanému až dňa 4.1.2013 (keď súdu došiel jej návrh na začatie konania, resp. súdu bola doručená táto jeho žaloba - § 82 ods. 1 O.s.p., resp. teraz obdobne § 156 , a teda až po uplynutí premlčacej doby, a žalovaná strana sa premlčania dovolala, nemohol by súd žalobcovi toto právo na zaplatenie požadovanej sumy, či už z dôvodu ceny alebo vydania bezdôvodného obohatenia (aj keby tu bolo) priznať. Preto súd bez toho, aby sa ďalej zaoberal bližšími okolnosťami alebo dôvodmi (ne)zaplatenia požadovanej sumy (teda tým či táto alebo iná suma za plnenie žalobcovi uhradená alebo inak vysporiadaná bola), žalobu zamietol.

50. Vo vzťahu k výhrade žalobcu o tom, že uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi súd poukazuje na to, že žalobca netvrdil a ani nepreukázal žiadne také konkrétne a vážne skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že by uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovaného v danom prípade malo byť v rozpore s dobrými mravmi. Okrem toho súd poukazuje aj na to, že uplatnenie tejto námietky (premlčania) nie je (hmotným) právom vyplývajúcim z občianskoprávneho vzťahu (ktorého výkon by v zmysle ust. § 3 ods. 1 snáď nemal požívať právnu ochranu), ale legálnym a legitímnym procesným inštitútom slúžiacim práve na to, aby neistota v právnych vzťahoch netrvala neprimerane dlho, a aby veriteľ svoje práva uplatnil včas. A keďže žalobca zodpovedá za ochranu svojich práv, za to aké práva uplatňuje, ako aj za výber a formuláciu procesných prostriedkov, mohol vykonať úkony, aby sa jeho právo neoslabilo, a na ochranu svojich práv mohol a mal zvoliť a riadne a včas uplatniť vhodné právne prostriedky, nepovažoval súd túto jeho výhradu za dôvodnú.

51. Už len pre úplnosť (i v zmysle snahy o nachádzanie spravodlivosti) pritom možno uviesť, že podaná žaloba a jej dôvody (najmä jej vymedzenie) sa vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti, ktoré si žalobca (vzhľadom na jeho postup) zrejme aj uvedomoval, javí aj ako nenáležité, zámerne (účelovo) všeobecné a bližšie neodôvodnené uplatňovanie práva, ktorého okolnosti (určité a zrozumiteľné dojednanie i zachovanie) žalobca v minulosti zrejme zanedbal (v rozpore so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“, podľa ktorej práva patria bdelým - pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým).

52. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, a preto mu súd voči žalobcovi v zmysle ust. § 255 ods. 1 priznal

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.