Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16Co-24-2017.pdf
PDF · 101.69 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/24/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžová 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, XXX XX M., o zaplatenie 1.394,15 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 10C 39/2016-40 zo dňa 23. marca 2017, takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vo výroku o povolení splátok a vo výroku o trovách konania.
Žalobca n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1 394, 15 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne od 30.11.2015 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 100 Eur vždy k 20. dňu v mesiaci počnúc mesiacom po právoplatnosti tohto rozsudku pod následkom straty výhody splátok.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku v rozsahu 80 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 9 odsek 2 písm. j/, § 11 odsek 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“).
3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 08.01.2014 bola medzi stranami sporu uzatvorená Zmluva o úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1.500 Eur s úrokovou sadzbou 19,90 % ročne. Žalovaná sa zaviazala úver uhradiť 120 mesačnými splátkami po 28,82 Eur, pričom splatnosť prvej splátky bola stanovená na 16.1.2014 a poslednej na 18.12.2023. Celkove mala žalovaná zaplatiť žalobcovi 3,558,40 Eur. V zmluve je uvedené aj RPMN 24,72 % a jeho priemerná hodnota 28,84 %. Listom zo dňa 19.11.2015 žalobca úver predčasne zosplatnil a vyzval žalovanú na úhradu jeho dlhu vyčísleného na sumu 1.554,16 Eur s príslušenstvom najneskôr do 29.11.2015. Obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú vymenované v § 9 ods. 2 citovaného zákona. Medzi nimi pod písm.
j/ je uvedená ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V dôsledku chýbajúcej vyššie citovanej obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je teda potrebné poskytnutý úver s poukazom na § 11 odsek 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná by preto mala žalobcovi vrátiť len sumu poskytnutého úveru, t.j. 1.500 Eur a keďže doposiaľ jej dlh na istine predstavuje sumu 1.394,15 Eur, čo nepoprela ani samotná žalovaná, súd preto zaviazal žalovanú len k zaplateniu tejto istiny a žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol. Súd zamietol aj žalobu o kapitalizované úroky z omeškania vo výške 0,80 Eur nakoľko tento nárok žalobca dostatočne nešpecifikoval a nepreukázal. V žalobe uviedol len to, že nárok vznikol z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru. Žalobca mal presne uviesť akou úrokovou sadzbou počítal pri vyčíslení úrokov z omeškania, konkrétne z akej splátky a za aké obdobie. Súd prvej inštancie v danom prípade zohľadnil aj zlú sociálnu situáciu žalovanej, ktorá ak má, tak len nízky príjem, pričom má aj ďalšie finančné záväzky, preto jej v zmysle § 232 odsek 4 C.s.p. povolil mesačné splátky tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
4. Proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, výroku o povolení splátok a výroku o trovách konania podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v celom rozsahu. Uviedol, že Zmluva o úvere obsahuje všetky predpoklady použité na výpočet RPMN. Zákon nepožadoval uvádzať v zmluve konkrétny matematický výpočet RPMN a nepožadoval ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 odsek 2 smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, v tomto prípade na Formulári so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere. K názoru súdu prvej inštancie, že žalobca dostatočne nešpecifikoval a nepreukázal úroky z omeškania vo výške 0,80 Eur žalobca uviedol, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie. Uvedený úrok z omeškania bo dohodnutý v Zmluve o úvere v zmysle ustanovenia § 369 odsek 1 Obchodného zákonníka. K povoleniu splácania dlhu v splátkach uviedol, že rozsudok v tejto časti nie je dostatočne odôvodnený. Má za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania postupoval nesprávne, keď pri určení hodnoty sporu neprihliadal iba na žalovanú istinu.
5. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.
6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie proti rozsudku nie je opodstatnené.
7. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
8. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza nasledovné:
9. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi stranami sporu bola dňa 08.01.2014 uzatvorená Úverová zmluva č. XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1.500 Eur, pri úrokovej sadzbe 19,9 % ročne. Splatnosť úveru bola v zmluve dohodnutá na deň 18.12.2023. Listom zo dňa 19.11.2015 žalobca úver predčasne zosplatnil a žalovanú vyzval na úhradu jej dlhu vyčísleného na 1.554,16 Eur s príslušenstvom najneskôr do 29.11.2015.
10. Podľa ustanovenia § 9 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
11. Podľa ustanovenia § 11 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
12. Ak zákon vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady použité na výpočet RPMN je podľa názoru odvolacieho súdu nepochybné, že do kategórie týchto predpokladov je potrebné zaradiť i matematický výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Ako inak by spotrebiteľ mohol preveriť správnosť takéhoto výpočtu RPMN, ako jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť do úverového vzťahu s veriteľom. S nesprávne uvedenou RPMN v neprospech spotrebiteľa Zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 11 odsek 1 písm. b/ spája následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
13. K údaju o RPMN (ročnej percentuálnej miere nákladov) odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky. Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Odvolací súd preto zastáva názor, že týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokovej sadzby a prípadných poplatkov. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tento údaj chýba, nie je uvedené aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN, a preto už len z tohto jediného dôvodu je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ žalobca namieta formalistický výklad súdu, tak odvolací súd dáva do pozornosti, že obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN aj podľa transponovanej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008, a to v článku 10 odsek 2 písm. g/ cit.: „Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery“.
14. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.
15. Podľa čl. 288 odsek 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.
16. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov (resp. všetky predpoklady na výpočet RPMN) alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady potrebné na výpočet RPMN, resp. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
17. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje aby v samotnej zmluve boli uvedené predpoklady na výpočet RPMN, resp. vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.
18. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie ho nevyzýval na špecifikovanie a preukázanie úroku z omeškania vo výške 0,76 Eur odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nemal povinnosť sporovú stranu vyzývať na doloženie dôkazov, ktoré majú svedčať jeho tvrdeniam, a ktoré majú byť na jeho prospech. Prejednávaná vec je ovládaná zásadou kontradiktórnosti a súd nemá povinnosť vyzývať strany aby predkladali dôkazy, súd len hodnotí dôkazy prednesené stranami sporu. Súd prvej inštancie neviedol konanie ex offo, nemal povinnosť vyšetrovať a zisťovať skutkový stav veci, bol povinný len hodnotiť prednesené dôkazy. Pokiaľ teda sporová strana nepredniesla dôkazy svedčiace jej nároku, súd nemal povinnosť ani právo vyzývať ju na doplnenie dokazovania. Takýto postup by bol v rozpore s vyššie uvedenou zásadou kontradiktórnosti a zásadou rovnosti zbraní sporových strán. Každá sporová strana má povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena, pokiaľ má záujem byť v spore úspešná, pričom sa nemôže spoliehať na iniciatívu zo strany súdu, tak ako tomu je v konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku č. 161/2015 Z.z..
19. Ak si žalobca žalobou uplatňoval aj nárok na zaplatenie kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 0,76 Eur, bol povinný preukázať nie len uzavretie relevantnej zmluvnej podmienky so spotrebiteľom, ale aj to, či si spotrebiteľ uzavretie takejto podmienky slobodne vyjednal.
20. Z obsahu žaloby vyplýva, že úroky z omeškania vo výške 0,76 Eur predstavujú úrok z omeškania z každej omeškanej splátky. Každá splátka v sebe zahŕňa popri istine aj úrok ako príslušenstvo pohľadávky. Podľa názoru odvolacieho súdu Občiansky zákonník ani Obchodný zákonník neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo (úroky z omeškania) v prípade omeškania s platením príslušenstva pohľadávky (dohodnutých zmluvných úrokov). Úroky, úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú podľa ustanovenia § 121 odsek 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky, ktorou sa v zmysle tohto ustanovenia a v nadväznosti na definíciu záväzkového vzťahu v ustanovení § 488 Občianskeho zákonníka rozumie peňažné plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene dochádza priamo zo zákona práve až omeškaním dlžníka.
Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, jeho vznik je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká aj akcesorický záväzok úrokový, pretrváva iba povinnosť uhradiť už splatné úroky. Tým, že dlžník včas nesplní úroky z istiny, sa dostáva do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením istiny. Ani Občiansky ani Obchodný zákonník pri tom nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky.
21. V sume 0,76 eur je obsiahnutý nielen úrok z omeškania s platením istiny, ale aj úrok z omeškania s platením príslušenstva. Keďže z obsahu žaloby nie je zrejmé, do akej výšky ide o úroky z omeškania z istiny a do akej výšky o úroky z omeškania z príslušenstva, súd prvej inštancie správne rozhodol, keď zamietol žalobu čo do sumy 0,76 eur v celom rozsahu. Súd nebude nahrádzať úlohu žalobcu pri riadnom vyčíslení žalovanej sumy.
22. Čo sa týka splatnosti pohľadávky priznanej žalobcovi v tomto smere je potrebné poukázať na ustanovenie § 232 odsek 3 C.s.p. upravujúce lehotu na plnenie. V zmysle tohto ustanovenia lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Hoci do tohto ustanovenia nebola prevzatá veta z ustanovenia § 160 odsek 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2016 umožňujúceho súdu určiť vykonanie splátok peňažného plnenia, táto možnosť zostáva zachovaná i v terajšej dobe. Ak Civilný sporový poriadok v ustanovení § 232 odsek 3 hovorí o dlhšej lehote takouto dlhšou lehotou môže byť i lehota na plnenie rozložené na konkrétne špecifikované splátky.
23. V prejednávanej veci pomery na strane žalovanej boli zisťované pri jeho výsluchu na pojednávaní konanom dňa 23.03.2017. Žalovaná sa nachádza v nepriaznivej finančnej situácii, jej príjem, ako aj príjem manžela, ktorý má navyše cukrovku, sú nízke. Podľa jej vyjadrenia má tiež z dôvodu exekúcie zablokovaný účet. Za takejto situácie súd prvej inštancie správne postupoval, ak žalovanej uložil povinnosť splácať žalobcovu pohľadávku v splátkach po 100 Eur mesačne. Pri takto určených splátkach pohľadávka žalobcu bude uhradená v dobe kratšej ako dva roky čo nemožno považovať za neprimerané. Zároveň žalobca má možnosť v súlade s ustanovením § 232 odsek 4 C.s.p. požadovať zaplatenie celej pohľadávky v prípade omeškania žalovanej s úhradou čo i len jednej splátky.
24. Správnemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Pokiaľ súd prvej inštancie pri určovaní pomeru úspechu strán zohľadnil skutočnosť, že žalobca v časti o zaplatenie úrokov nebol úspešný, postupoval správne. Niet dôvodu pri posudzovaní rozsahu úspechu strán v konaní uvedenú skutočnosť opomenúť. Žalobcovi by nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vznikol za predpokladu, že by žalobe bolo vyhovené v celom rozsahu, k čomu však v predmetnom prípade nedošlo.
25. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04)
26. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré časti žaloby nevyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06)
27. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdzuje ako vecne správny (§ 387 C.s.p.).
28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá by mala s poukazom na úspech v odvolacom konaní nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ich náhradu nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).