Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20Csp-81-2016.pdf
PDF · 97.25 KB
Case nature
Area
Subarea
20Csp/81/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobcu: M.. B. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/XXX, Ž. G. I., v konaní právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie 2.148,- Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.148,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 13.12.2016 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť na účet tunajšieho súdu súdny poplatok zo žaloby vo výške 128,50 Eur, a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku
odôvodnenie:
1. Podanou žalobou žiadal žalobca uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 2.148,- Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 13.12.2016 do zaplatenia na tom základe, že o túto sumu sa na jeho úkor žalovaný bezdôvodne obohatil - konkrétne so žalovaným uzavrel celkovo sedem zmlúv o spotrebiteľskom úvere, v ktorých odplata za poskytnuté prostriedky dosahovala úroveň viac ako 45 % (pri niektorých zmluvách aj viac ako 100 %) a súčasne zmluvy neobsahovali zákonné náležitosti (druh spotrebiteľského úveru, dobu trvania zmluvy a výšku, počet, termíny splátok). V dôsledku toho sú spotrebiteľské úvery považované za bezúročné a bez poplatkov. Žalovanému na základe uzavretých zmlúv uhradil celkovo o 2.148,- Eur viac než mal nárok a túto sumu mu žalovaný nevrátil ani po písomnej výzve.
2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť nespochybňujúc uzavretie úverových zmlúv so žalobcom ani to, že ide o zmluvy spotrebiteľské. Popieral však, že zmluvy nemajú požadované náležitosti, pričom výšku odplaty v každej zmluve žalobca akceptoval.
3. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré predložili obe strany a prejednal vec v neprítomnosti žalovaného, ktorý žiadal konať bez jeho účasti.
4. Bolo potom preukázané (čo nebolo nijak sporným), že žalobca v postavení dlžníka a žalovaný v postavení veriteľa uzavreli celkovo 7 zmlúv, a to v dňoch 15.02.2013, 19.08.2013, 24.09.2013, 16.01.2015, 16.06.2015, 13.08.2015 a 17.12.2015, ktorých predmetom bolo poskytnutie peňažných
prostriedkov žalobcovi zo strany žalovaného s tým, že žalobca sa zaviazal vrátiť poskytnuté prostriedky spolu s úrokmi a nákladmi, resp. poplatkami vymedzenými v tej-ktorej zmluve.
5. Jednalo sa z hľadiska právnej kvalifikácie o zmluvy spotrebiteľské podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý stanovuje, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Žalovaný pri ich uzavretí vystupoval v pozícii dodávateľa a žalobca v pozícii spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých je dodávateľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
6. Súčasne išlo o zmluvy o spotrebiteľských úveroch (čo je v konečnom dôsledku vyjadrené aj v názvoch všetkých zmlúv okrem prvej zo dňa 15.02.2013), pretože žalobca vstupoval do právnych vzťahov so žalovaným ako „neobchodník“, ako fyzická osoba spotrebiteľ a žalovaný mal postavenie veriteľa. Toto právne posúdenie vychádza z nasledovných ustanovení:
7. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
8. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom od 01.12.2011), spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.
9. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
10. Podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
11. Podľa § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy bol jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj údaj o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru. Takisto podľa § 9 ods. 2 písm. j) cit. zákona v zmluve o spotrebiteľskom úvere musí byť uvedený údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len ako „RPMN“) a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť.
12. Údaje o úrokovej sadzbe úveru a RPMN je nevyhnutné z hľadiska informovanosti spotrebiteľa o podmienkach úveru považovať za základné údaje zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lebo zákon o spotrebiteľských úveroch ich absenciu v zmluve považuje za natoľko závažnú, že úver sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru (§ 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 01.01.2013). Súčasne nesprávnosť niektorého z uvedených dvoch údajov možno vyhodnotiť ako jeho absenciu, pretože nemožno pripustiť, aby spotrebiteľ bol o podmienkach úveru v tak základných parametroch informovaný mylne. Nesprávny údaj o výške úrokovej sadzby alebo o RPMN za úver totiž nepochybne môže ovplyvniť rozhodnutie spotrebiteľa uzatvoriť pre neho v skutočnosti nevýhodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere opierajúc sa o nesprávne informácie deklarované poskytovateľom úveru. Ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 01.01.2013 takúto nesprávnosť uvedenia RPMN v neprospech spotrebiteľa dokonca sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru výslovne.
13. V prejednávanej veci bola v zmluve zo dňa 15.02.2013 (č.l. 50 spisu) deklarovaná úroková sadzba na úrovni 39,15 % ročne z poskytovaného úveru vo výške 350,- Eur, čo je podľa zmluvy 45,68 Eur, ktorú sumu sa žalobca zaviazal uhradiť do 23.06.2013 spolu s administratívnymi nákladmi na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy vo výške 120,32 Eur. Celkovo sa teda žalobca zaviazal zaplatiť okrem istiny 350,- Eur aj sumu 166,- Eur označenú v zmluve ako „príslušný poplatok“.
14. V zmluve zo dňa 19.08.2013 (č.l. 51 spisu) bola uvedená rovnaká úroková sadzba 39,15 % ročne z poskytovaného úveru 700,- Eur, čo je podľa zmluvy 274,05 Eur a túto sumu sa žalobca zaviazal uhradiť do 22.08.2014 spolu s administratívnymi nákladmi na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy vo výške 345,95 Eur. Celkovo sa teda žalobca zaviazal zaplatiť okrem istiny 700,- Eur aj sumu 620,- Eur označenú v zmluve ako „celkové náklady spojené s úverom“.
15. V zmluve zo dňa 24.09.2013 (č.l. 46 spisu) bola uvedená takisto úroková sadzba 39,15 % ročne z poskytovaného úveru 250,- Eur, čo je podľa zmluvy 48,94 Eur a túto sumu sa žalobca zaviazal uhradiť do 22.03.2014 spolu s administratívnymi nákladmi na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy vo výške 109,06 Eur. Celkovo sa teda žalobca zaviazal zaplatiť okrem istiny 250,- Eur aj sumu 158,- Eur označenú v zmluve ako „celkové náklady spojené s úverom“.
16. I keď súd samozrejme akceptuje, že veriteľ si môže za poskytnutie úveru účtovať určitý poplatok súvisiaci s uzavretím zmluvy zohľadňujúci náklady na jej uzavretie, sú podľa súdu neakceptovateľnými takto vysoké poplatky (pohybujúce sa v rozmedzí tretiny až skoro polovice úverovej istiny), ktorými žalovaný v podstate prekrýva skutočnú úrokovú mieru úveru. Nielen v prípade týchto troch zmlúv ale aj z vlastnej rozhodovacej činnosti je súdu známe, že žalovaný štandardne postupoval v istom období tak, že v úverových zmluvách je administratívny poplatok závislý od výšky poskytovaného úveru - čím vyšší úver, tým vyšší poplatok - a tým v zmluve deklaruje relatívne prijateľnú hodnotu úrokovej sadzby. Tým sa ale u spotrebiteľa vyvoláva zdanie pomerne akceptovateľného úroku, hoci skutočnosť je iná a je v jeho neprospech.
17. Vzhľadom na uvedené treba podľa názoru súdu administratívny poplatok (náklady) v takejto výške považovať za súčasť odplaty za poskytnutie úveru žalobcovi a teda zahrnúť ho do úrokovej miery, lebo štandardne úrok je práve tým ukazovateľom, ktorý odzrkadľuje reálnu „cenu“ požičiavaných peňazí. V opačnom prípade sa totiž údaj o úrokovej sadzbe stáva nič nehovoriacim parametrom, čo nezodpovedá zmyslu a účelu ust. § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch.
18. Pokiaľ v prvom prípade žalobca dostal 350,- Eur, ktoré mal vrátiť približne do 4 mesiacov spolu s celkovou odplatou 166,- Eur (t.j. mal vrátiť celkovo 516,- Eur), potom úrok za toto obdobie predstavuje hodnotu cca 47,43 %, čo v ročnom vyjadrení je 142,29 %. V prípade druhej zmluvy bol úver 700,- Eur so splatnosťou cca do jedného roka s odplatou 620,- Eur, čo predstavuje ročnú úrokovú sadzbu 88,57 % a pri poslednej zmluve bol úver 250,- Eur, ktorý sa žalobca zaviazal vrátiť cca do 6 mesiacov s odplatou 158,- Eur, kedy ročná úroková sadzba vychádza na 126,40 %.
19. Už len z uvedených dôvodov by bolo možné považovať tieto úvery za bezúročné a bezpoplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 01.01.2013, nakoľko zmluvy neobsahujú uvedenie správnej úrokovej miery, teda v konečnom dôsledku ju neobsahujú. Odhliadnuc od skúmania ostatných náležitostí zmlúv podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch súd potom musí konštatovať, že ide o vysoké úroky, ktorých výška je neakceptovateľná a rozporná s dobrými mravmi bez ohľadu na to, či v čase uzavretia konkrétnej zmluvy určitý vykonávací predpis explicitne určoval maximálne prípustnú výšku odplaty za úver v spotrebiteľskom vzťahu.
20. V čase uzavretia zmlúv nepochybne platilo ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré v znení účinnom do 31.05.2014 určovalo, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
21. Z citovaného ustanovenia i bez potreby vyjadrenia konkrétneho čísla ako prípustného úroku jednoznačne plynie, že odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu na finančnom trhu v obdobných prípadoch, pričom druhá veta súčasne príkladmo uvádza kritériá rozhodujúce pre posudzovanie obdobnosti prípadov. Treba samozrejme dodať, že finančný trh nezahŕňa len banky ale aj tzv. nebankové spoločnosti poskytujúce úvery.
22. V danom prípade boli všetky tri zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavreté stranami v roku 2013. Podľa verejne dostupných štatistických údajov NBS (priložených aj žalobcom k žalobe) bola v roku 2013 priemerná úroková miera pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných bankami domácnostiam na úrovni okolo 12 % ročne pri úveroch so splatnosťou od 1 do 5 rokov. I keď potom súd uznáva, že nebankové inštitúcie môžu poskytovať úvery i za rádovo vyššiu úrokovú mieru vzhľadom na nižšiu bonitu klienta a mieru zabezpečenia návratnosti úveru, je ale podľa súdu neprijateľná aj v prípade nebankovej inštitúcie úroková miera úveru sedemnásobne (v prípade prvej zmluvy) a viac než desaťnásobne (v prípade druhej a tretej zmluvy) prevyšujúca bankový priemer ako tomu bolo v prejednávanej veci. Preto je stranami uzavretá zmluva absolútne neplatnou podľa § 39 Občianskeho zákonníka nielen pre rozpor s dobrými mravmi ale aj pre rozpor so zákonom, konkrétne s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Na tom nič nemení skutočnosť, že úroky žalobca akceptoval a že k týmto zmluvám boli dojednané dohody o splátkach, pretože tieto sa nijak nedotkli výšky odplát, na ktoré sa žalobca v zmluvách zaviazal.
23. Pokiaľ ide o ostatné štyri zmluvy zo dňa 16.01.2015, 16.06.2015, 13.08.2015 a 17.12.2015, tak v každej jednej z týchto zmlúv je RPMN uvedená v nižšej hodnote než je v tej-ktorej zmluve uvedená ročná úroková sadzba a to pri prvej zmluve RPMN 8 % a úroková sadzba 40 % ročne, v druhej je RPMN 28 % a úroková sadzba 33,14 % ročne, v tretej RPMN je 8 % a úroková sadzba 39,43 ročne % a vo štvrtej zmluve je RPMN 28 % a úroková sadzba 47,56 % ročne. Okrem takýchto úrokov sa žalobca v každej zmluve zaviazal zaplatiť aj odplatu v konkrétnej výške uvedenej v tej-ktorej zmluve.
24. Z ust. § 2 písm. i) v spojení s § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch pritom možno vyvodiť, že v hodnote RPMN úveru sú zahrnuté všetky náklady spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom a jednou z položiek týchto nákladov je úrok za poskytnutý úver, ktorého percentuálnym vyjadrením je úroková sadzba. Okrem úroku môžu medzi náklady úveru patriť rôzne poplatky (napríklad za poskytnutie úveru) a preto je zrejmé, že pokiaľ sa v zmluve uvádza hodnota úrokovej sadzby úveru, hodnota RPMN za úver nemôže byť nižšia, môže byť minimálne len rovnaká.
25. Z uvedeného potom vyplýva, že ak RPMN je v týchto štyroch zmluvách uvedená v nižšej hodnote než úroková sadzba úveru, ide o nesprávne uvedenú hodnotu RPMN, ktorá je v skutočnosti minimálne taká aká je výška úrokovej sadzby. To podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 01.01.2013 spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť týchto úverov. Na fakte, že v zmluvách je nesprávne uvedená RPMN v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa nemení nič ani to, že ku každej zmluve bola v rovnaký deň uzavretia tej-ktorej zmluvy stranami uzavretá aj dohoda o splátkach, pretože tam uvedená RPMN sa vzťahuje na situáciu, kedy bolo následne dohodnuté splatenie úveru v splátkach. Je totiž zrejmé, že žalobca, ktorý aj podľa tvrdení žalovaného požiadal o plnenie v splátkach, nemal inú možnosť, než uzavrieť najskôr samotnú zmluvu, kde mal z hľadiska nízkej hodnoty RPMN deklarovanú výhodnosť úverov, ktorá však v konečnom dôsledku bola vzhľadom na dohodnutie splátok úplne iná (pre neho menej výhodná) a o tom mal byť žalovaným informovaný podľa § 4 ods. 1 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch.
26. Na základe uvedeného súd uzatvára, že v dôsledku absolútnej neplatnosti prvých troch zmlúv a vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť ostatných štyroch zmlúv sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, pretože žalobca na každú zo zmlúv uhradil žalovanému viac než bola poskytnutá istina.
27. Konkrétne podľa predložených prehľadov (č.l. 10 až 11pv spisu) zaplatil žalobca na prvú zmluvu celkovo sumu 516,- Eur (poskytnutých bolo 350,- Eur), na druhú 1.320,- Eur (poskytnutá suma 700,- Eur), na tretiu sumu 408,- Eur (poskytnutá suma 250,- Eur), na štvrtú uhradil 444,- Eur (poskytnutá suma 300,- Eur), na piatu zmluvu uhradil 564,- Eur (poskytnutých bolo 350,- Eur), na šiestu zmluvu 516,- Eur (poskytnutých mu bolo 350,- Eur) a na poslednú zmluvu uhradil žalobca 1.580,- Eur (poskytnutých bolo 900,- Eur).
28. Pokiaľ teda žalobca zaplatil žalovanému viac než sumu, ktorá mu bola poskytnutá na základe konkrétnej zmluvy, čiastka uhradená ním naviac predstavuje bezdôvodné obohatenie sa žalovaného na jeho úkor podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ktorý hovorí, že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu a tiež plnením z neplatného právneho úkonu. Žalovaný sa vzhľadom na absolútnu neplatnosť prvých troch zmlúv a vzhľadom na bezpoplatkovosť a bezúročnosť ostatných zmlúv na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil celkovo o sumu
2.148,- Eur a túto je povinný mu zaplatiť podľa § 451 ods. 1 OZ, ktorý určuje, že kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať a podľa § 456 OZ, podľa ktorého sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
29. Pri rozhodovaní o uplatnenom úroku z omeškania sa súd riadil právnou úpravou úrokov z omeškania obsiahnutou v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (ďalej len „nariadenie“) v znení účinnom od 01.02.2013, keďže záväzkový vzťah vznikol po 01.02.2013. Podľa § 3 nariadenia v znení účinnom od 01.02.2013 je výška úrokov z omeškania o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Do omeškania so zaplatením sumy 2.148,- Eur sa žalovaný dostal podľa § 563 OZ dňom nasledujúcim po uplynutí dňa 12.12.2016 ako dňa určeného vo výzve na dobrovoľné vrátenie, ktorá mu bola zaslaná právnym zástupcom žalobcu e-mailom dňa 11.12.2016 (výzva č.l. 6 spisu). Čas plnenia totiž nebol určený právnym predpisom, rozhodnutím súdu ani dohodou účastníkov. Preto od nasledujúceho dňa 13.12.2016 má žalobca nárok na úrok z omeškania až do zaplatenia vo výške 5 % ročne (0,00 % ako základná úroková sadzba ECB platná ku dňu 13.12.2016 + 5 percentuálnych bodov).
30. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v celom rozsahu úspešnému žalobcovi súd priznal plnú náhradu trov konania, t.j. v rozsahu 100 %. Výška trov konania bude určená samostatným uznesením ako to vyplýva z § 262 ods. 2 CSP.
31. Keďže žalobca bol ako spotrebiteľ v konaní od súdnych poplatkov oslobodený podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel, je žalovaný vzhľadom na tento výsledok povinný s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 2 cit. zákona zaplatiť súdny poplatok zo žaloby vo výške 128,50 Eur (6 % zo sumy 2.148,- Eur).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.