Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-68-2017.pdf
PDF · 102.86 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/68/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu: X. N., nar. XX.XX.XXXX, Y. X, E., právne zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, Svidník proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 12C/123/2014 - 133 zo dňa 17.01.2017, takto
rozhodol:
P o t v r d z u je rozsudok.
P r i z n á v a žalobcovi vo vzťahu k žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
I. Obsah napadnutého rozhodnutia
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 345,22 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi priznal trovy konania v plnom rozsahu.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 345,22 eur a určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve o úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovaným č. XXXXXXX, v bode 13 v tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny, zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou a trov konania. Dňa 17.04.2008 uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 40 000 Sk (1327,76 eur) za poplatok 10 400 Sk (345,22 eur) na dva mesiace. Spolu mal vrátiť žalovanému sumu 50 400 Sk (1672,97 eur) a poplatok z predmetného úveru tak predstavoval 156 % ročne. Žalobca mal zato, že ide o úžerný poplatok, v rozpore s dobrými mravmi pre jeho neprijateľnosť. Žalovaný mu neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok, a preto je podľa ustanovenia § 53 odsek 1 Občianskeho zákonníka neprijateľný. Žalobca uviedol, že žalovaný mu poskytol za obdobie 12-tich mesiacov 6 úverov, pričom išlo o zmluvy, na základe ktorých sa úver mal splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne štyrmi splátkami v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov. Poukazoval na skutočnosť, že predmetný úver je neplatný, odporuje dobrým mravom podľa ustanovenia § 39 OZ, ako i na to, že boli porušené jeho spotrebiteľské práva, pretože žalovaný v zmluve neuviedol RPMN. Bezdôvodné obohatenie vyčíslila ako rozdiel medzi jeho platbami a výškou úveru, t.j. 345,22 eur (10 400 Sk).
3. Okresný súd Humenné vo veci rozhodol rozsudkom č. 12C 123/2014 zo dňa 22.6.2015 a určil, že na konanie je miestne príslušný Okresný súd Humenné, zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi sumu 315,22 eur a trovy konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku, určil, že zmluvná podmienka v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania číslo zmluvy XXXXXXX, v bode 103 v tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahrňujúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Krajský súd v Prešove uznesením č. 2Co 273/2015 zo dňa 27.7.2016 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o určení miestnej príslušnosti a vo výroku o určení neprijateľnej zmluvnej podmienky. V prevyšujúcej časti rozsudok zrušil. námietke premlčania súd druhej inštancie konštatoval správnosť záverov súdu prvej inštancie o vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, v dôsledku čoho sa inak trojročná objektívna premlčacia doba predĺžila na desať rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. V tejto súvislosti súd druhej inštancie zdôraznil, že žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov, a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Neuvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov v uzatvorenej zmluve strán sporu, použitie neprijateľnej podmienky nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech opísanými praktikami. Ustanovenie o desaťročnej premlčacej dobe na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je obsolentné a má svoj význam v prípade prijatia nadobudnutia bezdôvodného obohatenia úmyselne a postačí nepriamy úmysel, pri ktorom nie je potrebné zistenie, či sa obohatený chcel obohatiť. Relevantné je zistenie, či obohatený vedel, že sa môže bezdôvodne obohatiť a pre prípad, že sa tak stane bol s tým uzrozumený. V tomto smere je nepredstaviteľné podnikanie so spotrebiteľskými úvermi za stavu, že veritelia napriek zákonnej požiadavke odbornej starostlivosti porušia zákonné pravidlá fungovania na trhu, príjmu, plnenia v rozpore so zákonom a má sa to považovať len za ich nedbanlivosť.
4. K otázke premlčania súd vypočul žalobcu, ktorý uviedol, že sa skutočnosti, že zmluvné podmienky sú neprijateľné dozvedel v apríli 2014 kedy sa obrátil na spoločnosť HOOS, ktorá mu vypočítala výšku sumy bezdôvodného obohatenie, poučila ho o neprijateľných podmienkach a odporučila mu právneho zástupcu. Keďže iné skutočnosti neboli preukázané súd začiatok subjektívnej dvojročnej premlčacej doby stanovuje na 30. apríl 2014 (keďže žalobca uviedol len mesiac apríl, súd zobral posledný deň tohto mesiaca), žaloba bola podaná 29.7.2014 teda v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote. V danom prípade už bolo ustálené, že objektívna premlčacia lehota je 10 rokov. Táto lehota začala plynúť nasledujúci deň po uzavretí zmluvy. Zmluva bola uzavretá dňa 17.4.2008 a teda začiatok 10 ročnej premlčacej lehoty je 18.4.2008 a táto desaťročná lehota uplynie dňom 18.4.2018. Na základe vyššie uvedených skutočností nepovažuje súd nárok žalobcu za premlčaný a zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi sumu 345,22 eur - výška poplatku a poskytnutý úver, keďže ustanovenia týkajúce sa tejto časti boli vyhlásené ako neprijateľná zmluvná podmienky.
5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Keďže žalobca bol úspešný v celom rozsahu a súd celej jeho žalobe vyhovel, priznal mu súd náhradu trov konania v plnom rozsahu.
II. Obsah odvolania žalovaného
1. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Uviedol, že povinnosť riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strany. Porušením uvedeného práva sa strane odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu. Ak potom nedostatok odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania. K otázke premlčania uplatneného nároku žalovaný uviedol, vydania bezdôvodného obohatenia sa žalobca môže domáhať v subjektívnej dvojročnej lehote, najneskôr však v trojročnej objektívnej lehote. Namietal, že k premlčaniu došlo tak v objektívnej ako i subjektívnej lehote dňa 24.11.2011. žalobca uplatnil svoj nárok až dňa 29.07.2014. Žalobca nijako skutkovo nepreukázal možnosť uplatnenia 10-ročnej premlčacej lehoty. V ďalšom rozsahu sa žalovaný pridržiaval svojich vyjadrení a trvá na tom, že zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V danom prípade sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere sa v čase jej uzavretia považovala za absolútny obchod, preto nie je možné aplikovať iné predpisy ako Obchodný zákonník. Predmetný úver mal byť splatený v dvoch splátkach preto je vyňatý spod pôsobnosti ust. § 1 ods. 2 písm. f) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, platného v čase uzavretia zmluvy. Je notorietou, že do 31.12.2007 zákon č. 258/2001 Z. z. obsahoval chybný vzorec na výpočet RPMN, čo povinnosť uvádzať tento údaj veľmi relativizuje. Do RPMN sa nezahŕňali zmluvné sankcie a z poplatkov prichádzal do úvahy poplatok, ktorý je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytnutím úveru. Poplatok dojednaný v predmetnej zmluve o úvere takúto povahu nemá a nárok na jeho zaplatenie je prípadným uvedením RPMN nedotknutý. Žalovaný ďalej uviedol, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Razantne odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodného obohateniu, nakoľko nárok žalobcu je premlčaný. Vzhľadom na uvedené navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žiadal úhradu trov konania, ktoré mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.
2. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia dostatočne a zrozumiteľne zaoberal všetkými rozhodnými skutočnosťami. K vznesenej námietke premlčania uviedol, že súdy opakovane posúdili konanie dodávateľov, ktorí porušujú spotrebiteľské právo ako úmyselné konanie, vedúce k ich bezdôvodnému obohateniu na úkor spotrebiteľov, čo má za následok desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ak profesionálny poskytovateľ nebankových úverov dlhodobo, systematicky, masovo a na území celej Slovenskej republiky, porušuje spotrebiteľské právo, teda právo, ktoré je základným nástrojom jeho profesionálnej činnosti, tak bezpochyby musí toto právo ovládať a ak ho porušuje, nie je možné tak konať inak, ako vedome a cielene, teda úmyselne. Len žalovaný pripravuje formulárovú zmluvu, manažuje obsah a formu právneho úkonu a tým aj právneho vzťahu a robí tak vedome a ako chce on. O tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, sa žalobca dozvedel od združenia na ochranu občana spotrebiteľa, v mesiaci apríl 2014, kedy bol informovaný o tom, že predmetná zmluva nemá náležitosti predpísané zákonom a obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Na základe uvedeného naďalej považuje žalobca námietku premlčania za nedôvodnú. K odvolacej námietke týkajúcej sa posúdenia úverovej zmluvy uviedol, že ide o spotrebiteľskú vec, na ktorú je potrebné aplikovať ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovaný poskytol žalobcovi za obdobie 12 mesiacov 6 úverov. V týchto zmluvách bol poskytnutý úver do hodnoty 200,- eur alebo išlo o zmluvu, podľa ktorej sa úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne 4 splátkami v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov. Takýmto konaním žalovaný úmyselne obchádzal zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, s cieľom odňať spotrebiteľom ich práva. Úverová zmluva obsahuje neprijateľný administratívny poplatok, absentujú v nej podstatné náležitosti požadované zákonom 258/2001 Z.z., napríklad údaj o RPMN, priemerná hodnota RPMN či výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Z tohto dôvodu je úver bezúročný a bez poplatkov, žalovaný má nárok len vrátenie istiny. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu odvolacích trov, spolu vo výške 102,83 eura, ktoré ma žalovaný zaplatiť na účet právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
III. Hodnotenie odvolacieho súdu
1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len C.s.p.) v zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
2. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
3. Podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe:
a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
4. Odvolací súd uvádza, že uplatnené odvolacie námietky žalovaného už boli riešené v rámci rozsudku č. k. 2Co/273/2015-114 zo dňa 27.07.2016. Z odôvodnenia vyplýva, že v predmetnej právnej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Tou sa rozumie každá zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalovaný podľa údajov obchodného registra poskytuje úvery a pôžičky z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom a žalobca nesledoval použiť úverové prostriedky na obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť. V zmluve o úvere je žalobca identifikovaný rodným číslom a osobnými údajmi - bydliskom, číslom občianskeho preukazu. Rovnako z obsahu zmluvy nemožno vyvodiť záver, že by úver bol žalobcovi poskytnutý v súvislosti s vykonávaním podnikateľskej činnosti alebo na výkon zamestnania alebo povolania. Rovnako nie je sporné, že predmetná vec sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vzhľadom na čas vzniku zmluvy. Žalovaný poskytol žalobcovi za obdobie 12 mesiacov 6 úverov, pričom išlo o zmluvy, ktorými žalovaný účelovo obchádzal ustanovenie § 1 ods. 2 písm. f) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V dôsledku takéhoto konania je nevyhnutné spotrebiteľovi garantovať ochranu i v režime spotrebiteľských úverov, a to s prihliadnutím na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu považuje odvolací uplatnenú námietku žalovaného, týkajúcu sa aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka na predmetnú úverovú zmluvu, za nedôvodnú.
5. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku, týkajúcu sa správnosti záverov o desaťročnej premlčacej dobe. K otázke úmyselného vzniku bezdôvodného obohatenia odvolací súd už konštatoval, že je potrebné zdôrazniť, že žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov, a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Neuvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov v uzatvorenej zmluve strán sporu, použitie neprijateľnej podmienky nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech opísanými praktikami. Ustanovenie o desaťročnej premlčacej dobe na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je obsolentné a má svoj význam v prípade prijatia nadobudnutia bezdôvodného obohatenia úmyselne a postačí nepriamy úmysel, pri ktorom nie je potrebné zistenie, či sa obohatený chcel obohatiť. Relevantné je zistenie, či obohatený vedel, že sa môže bezdôvodne obohatiť a pre prípad, že sa tak stane bol s tým uzrozumený. V tomto smere je preto nepredstaviteľné podnikanie so spotrebiteľskými úvermi za stavu, že veritelia napriek zákonnej požiadavke odbornej starostlivosti porušia zákonné pravidlá fungovania na trhu, príjmu plnenia v rozpore so zákonom a má sa to považovať len za ich nedbanlivosť. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že v predmetnej právnej veci nedošlo k uplynutiu objektívnej premlčacej doby na podanie žaloby.
6. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, keď vyslovil, že nedošlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby. Odvolací sú uvádza, začiatok plynutia subjektívnej a objektívnej lehoty je stanovený odlišne a na sebe nezávislý je aj priebeh plynutia ako aj ich skončenie. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený skutočne dozvedel (bez ohľadu na to, že pri vynaložení všetkého úsilia sa mohol dozvedieť skôr), že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto bezdôvodné obohatenie získal. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa o neprijateľnosti zmluvných podmienok skutočne dozvedel až v apríli roku 2014, kedy sa obrátil na združenie HOOS, ktoré mu vypočítalo výšku sumy bezdôvodného obohatenia, poučilo ho o neprijateľných zmluvných podmienkach a odporučilo mu právneho zástupcu. Vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná dňa 29.07.2014, subjektívna dvojročná premlčacia doba bola zachovaná, pričom zároveň plynula v rámci desaťročnej objektívnej premlčacej doby.
7. Ako už bolo uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že predmetnú zmluvu o úvere č. XXXXXXX zo dňa 17.04.2008 je potrebné posudzovať aj v zmysle ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V dôsledku tejto skutočnosti bol žalovaný povinný postupovať v zmysle § 4 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého má zmluva obsahovať aj údaj o výške RPMN. Nesplnením tejto zákonnej povinnosti je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd zároveň dodáva, že súd prvej inštancie rozsudkom č. 12C 123/2014 zo dňa 22.6.2015 určil, že zmluvná podmienka v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania číslo zmluvy XXXXXXX, v bode 103 v tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahrňujúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Predmetný výrok bol potvrdený uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 2Co 273/2015 - 114 zo dňa 27.7.2016. Na strane žalovaného v takomto prípade došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, v rozsahu rozdielu medzi reálne poskytnutou sumou žalobcovi, na základe zmluvy o úvere, a sumou, ktorú sa žalobca zaviazal zaplatiť, nad rámec poskytnutej istiny úveru.
8. Väčšina členov senátu považuje odlišné stanovisko za vecne nesprávne. Podľa menšinového názoru žalobca získal vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia nadobudnutím vedomosti už o obsahu zmluvy, a to v zásade jej podpisom, a to na základe nevyvrátiteľnej domnienky o znalosti všeobecne záväzných predpisov. Stotožňujeme sa s názorom, že každý je síce povinný poznať právo, no nikto nemá povinnosť vedieť právo aj aplikovať. Ak navyše ide o tak zložité právne vzťahy, akým je výpočet RPMN, problém sa len umocňuje. Menšinový názor za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby považuje moment vedomosti o tom, že spotrebiteľ zaplatil viac ako mu bolo poskytnuté. Zdá sa teda, že sa za relevantný čas považuje čas, kedy spotrebiteľ začal preplácať sumu poskytnutú mu ako úver. No ak má mať relevanciu (bez ďalšieho) tvrdenie o povinnosti poznať zákon, potom vzniká otázka, prečo sa za relevantný nepovažuje už čas plynúci od zaplatenia tej - ktorej splátky, ktorá (už) obsahuje okrem splácania istiny aj nedovolenú časť úrokov a poplatkov, ktorých sa premlčanie týka . Ako problém vidíme taktiež fakt, že menšinové stanovisko v podstate potiera rozdiel medzi začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej doby a objektívnej premlčacej doby, čo zákonodarca celkom iste nesledoval. Stotožňujeme sa s menšinovým názorom v časti jeho teoretickej definície právnej istoty s odkazom na legitímne očakávania vyplývajúce z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít a taktiež s relevantnosťou poznania skutkových a nie právnych okolností na účely plynutia subjektívnej premlčacej doby. Nestotožňujeme sa však s praktickým pretavením uvedeného dôležitého princípu a záverov do aplikačnej praxe. Najvyšší súd vo veci R 1/1979 na účely začiatku premlčacej doby stanovuje ako relevantný čas, kedy sa strana o dôvodoch neplatnosti právneho úkonu dozvedela. Za relevantné skutkové okolnosti na účely plynutia premlčacej doby sa majú považovať tie skutkové okolností (súhlas , že nie právne), ktoré determinujú skutok z porušenia práva (zložky bezdôvodného obohatenia) a nie skutok zo zmluvy. Zdá sa, že zhoda je v relevancii skutkových (nie právnych) okolnosti, no názory sa rozchádzajú v identifikácii skutkových okolností. Je treba sa stotožniť s nevyhnutnosťou prihliadať na názor vyslovený aj v kasačnom rozhodnutí dovolacieho súdu, no rovnako dôležité je vyrovnanie sa s jednotlivými názormi a v tomto smere je predmetný rozsudok s touto požiadavkou konformný.
Menšinový názor v súvislosti s konštatovaním právnej istoty v prípade absencie ustálenej rozhodovacej praxe za relevantné považuje očakávanie každého, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. V tomto smere poukazujeme na skutočnosť, že žalobca sa domáha vydania úžerného plnenia ( úrokov a poplatkov cca 100 %), ktoré by za žiadnych okolností v demokratickej spoločnosti nemali byť predmetom spoločenských vzťahov . Súd by mal na nápravu protiprávneho stavu vo vzťahoch , na ktoré dopadá sféra záujmu Európskej únie použiť všetky výkladové metódy pri zohľadnení práva ako celku tak, aby dospel k riešeniu súladnému s princípom spravodlivostí. Pre úplnosť sa pridržiavame väčšinového stanoviska spoločného občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia tunajšieho súdu na účely predloženia podnetu na zjednotenie rozhodovacej praxe, cit.:,, Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 1 OZ treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Vyžaduje sa skutočná, nielen predpokladaná vedomosť oprávneného o skutkových okolnostiach zakladajúcich bezdôvodné obohatenie a ktoré sú predpokladom uplatnenia práva na súde. Čas, kedy spotrebiteľ plní , je významný na účely objektívnej premlčacej doby (od kedy k bezdôvodnému obohateniu ,,došlo“) a nemožno ho bez ďalšieho spájať so začiatkom subjektívnej premlčacej doby len s poukazom na povinnosť poznať právo. Každý a teda aj spotrebiteľ je povinný poznať právo, no žiadny spotrebiteľ nemá povinnosť vedieť právo aj aplikovať.
9. Za daného stavu odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p..
10. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.. Odvolanie žalovaného nebolo dôvodné, v dôsledku čoho vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi, v súlade so zásadou úspechu v sporovom konaní. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
11. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2 : 1.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).