Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Cpr-1-2016.pdf
PDF · 106.57 KB
Case nature
Area
Subarea
9Cpr/1/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Senica sudkyňou JUDr. Vierou Slávikovou v právnej veci žalobcu: C. R., nar. XX.X.XXXX, bydlisko XXX XX L., Š. XXX/XX, štátny občan SR, právne zastúpený: JUDr. Mária Trylčová, advokátka so sídlom Advokátskej kancelárie 905 01 Senica, J. Kráľa 738/12, proti žalovanému: L. Z., IČO: 44 494 408, miesto podnikania XXX XX H. XXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária BÁNOS s.r.o. so sídlom 924 01 Galanta, Mierové námestie 2, o zaplatenie mzdy a cestovných náhrad, takto
rozhodol:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3422,40 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 422,40 € od 1.2.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 76,- € od 1.3.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 76,- € od 1.4.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2848,- € od 16.6.2015 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd priznáva žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o trovách konania súd prvého stupňa rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania v sume 205,- € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca podal na Okresnom súde Senica dňa 12.8.2015 žalobu o zaplatenie mzdy a cestovných náhrad spolu v sume 3422,40 € s príslušenstvom a náhrady trov konania proti žalovanému. Žalobu odôvodnil tým, že medzi sporovými stranami vznikol dňa 6.12.2014 pracovný pomer, keď žalovaný vykonával pre žalobcu prácu vodiča medzinárodnej kamiónovej dopravy. K spísaniu pracovnej zmluvy medzi sporovými stranami nedošlo. Žalobca odpracoval pre žalovaného v decembri 2014 14 dní. Za toto obdobie mu žalobca nezaplatil mzdu vôbec. Za mesiace január 2015, kedy žalobca odpracoval 29 dní a február 2015, kedy odpracoval 21 dní, vyplatil žalovaný žalobcovi sumu minimálnej mzdy, v dôsledku čoho žalobca žiada zaplatenie mzdy za všetky 3 mesiace vo výške 574,40 €, zohľadňujúc jeho minimálny mzdový nárok, ktorý je 1,2 násobok minimálnej mzdy. Žalobca tiež žiada cestovné náhrady v sume 2848,- € za 64 dní práce v zahraničí.
2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že žalobca začal pre žalovaného pracovať na základe pracovnej zmluvy zo dňa 2.1.2015, pričom pre žalovaného nevykonával závislú prácu pred uzatvorením pracovnej zmluvy. Pracovný pomer nevznikol dňa 6.12.2014, nakoľko to, že sa žalovaný so žalobcom nachádzal vo vozidle, ktoré je vo vlastníctve tretej strany, nezakladá znaky závislej práce. Žalovaný ďalej tvrdil, že hrubá mzda zamestnanca je 380,- € podľa pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi sporovými stranami.
3. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán, výsluchom svedkýň N. R., Y. I. a V. I., spisom Okresného súdu Senica sp. zn. 7Cpr/1/2015, výkazmi o činnosti vodičov, výplatnými lístkami za obdobie 1/2015 až 2/2015, zadanými symbolmi zemí, kde začína a končí denná pracovná doba, pracovnou zmluvou zo dňa 2.1.2015, skončením pracovného pomeru zo dňa 3.3.2015, pokusom o zmier zo dňa 9.3.2015, zmluvou o preprave zo dňa 26.4.2014, faktúrou č. 11400014, faktúrou č. 11500001, faktúrou č. 11500000, vyjadreniami sporových strán, potvrdením o poistení (poistka) zo dňa 2.2.2015, Protokolom Inšpektorátu práce Trnava zo dňa 26.5.2015 a jeho dodatkom, a zistil tento stav veci:
4. Z predložených listinných dôkazov súd zistil, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer, keď žalobca mal vykonávať prácu vodiča medzinárodnej kamiónovej prepravy. Pracovná zmluva v písomnej podobe datovaná dňom 2.1.2015 nebola žalobcom podpísaná, pričom súčasne s touto zmluvou žalovaný zaslal žalobcovi aj listinu zo dňa 3.3.2015 s názvom Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe - § 72 Zákonníka práce. Okresný súd Senica rozsudkom zo dňa 14.6.2016, č.k. 7Cpr/1/2015 - 108 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp.zn. 25CoPr/4/2017 - 161 zo dňa 26.7.2017 určil, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným na základe uvedenej listiny je neplatné. Druhou výrokovou vetou súd žalovanému určil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 2146,75 € za čas od 27.3.2015 do 18.8.2015 spolu s úrokom z omeškania a trovy konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 7.7.2016 v prvom odseku výroku a dňa 13.9.2017 v ostatných častiach. Z výplatných pások predložených žalobcom súd zistil, že žalovaný vyplatil žalobcovi za mesiac 1/2015 hrubú mzdu v sume 380,- € (čistá mzda vo výške 336,71 €) a za mesiac 2/2015 hrubú mzdu v sume 380,- € (čistá mzda vo výške 336,71 €). Ďalej z predložených dôkazov a tvrdení sporových strán vyplynulo, že žalobca ako vodič absolvoval pracovné cesty, a to aj v mesiaci december 2014. Táto skutočnosť vyplýva aj z vyjadrenia žalovaného, podľa ktorého sa žalobca nachádzal vo vozidle aj na pracovných cestách pred 2.1.2016. Tiež tvrdil, že žalobca nevykonával v tomto čase závislú prácu, keďže vo faktúre zo dňa 30.12.2014 nie je uvedené jeho meno. Toto tvrdenie nie je jasné vzhľadom na to, že z vykonaného dokazovania nevyplynula existencia žiadneho právneho vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou SAELENS Slovakia s.r.o., a teda táto skutočnosť nesúvisí s výkonom práce žalobcu pre žalovaného.
5. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že pri rozhovore pri uzatváraní pracovného pomeru ústne dňa 6.12.2014 bola prítomná manželka žalobcu a bola tiež prítomná družka žalovaného. Žalovaný vtedy povedal žalobcovi, že by mal mať uzatvorenú poistnú zmluvu zo zodpovednosti za vzniknutú škodu. Žalobca si z jeho podnetu potom takúto poistnú zmluvu v spoločnosti Allianz aj uzatvoril. Išlo o poistku pre prípad, že by s autom spôsobil v zahraničí nejakú škodu. Žalobca nevedel uviesť odkedy dokedy mal túto poistnú zmluvu uzatvorenú, pamätal si však, že keď u žalovaného skončil, tak poistku zrušil. Tvrdil a žalovaný to nepoprel, že sa so žalovaným pri jazdách v roku 2014 v šoférovaní striedal tak, ako to pri šoférovaní v dvojke funguje, teda riadne vykonával prácu vodiča. Žalobca tento vzťah chápal ako vznik riadneho pracovného pomeru od 6.12.2014, myslí, že aj zo strany žalovaného to tak bolo, opak začal žalovaný tvrdiť až potom, čo boli podané žaloby na súde. Žalobca žiadal od žalovaného opakovane pracovnú zmluvu v písomnej podobe. Žalovaný mu povedal, že mu túto písomnú pracovnú zmluvu dá po skončení turnusu, čo malo byť okolo 20.12.2014 a potom medzi sviatkami jeho účtovníčka mala papierovo uzatvoriť rok. Riadnu pracovnú zmluvu s tým, na čom sa dohodli, mu však žalovaný nedal ani neskôr.
6. Z výsluchu žalovaného súd zistil, že tento so žalobou nesúhlasí vôbec. Poprel že by v decembri 2014 žalobca pre neho pracoval. Zotrvával na tvrdeniach, že žalobca pracoval pre tretiu stranu, ktorou bola talianska firma a predložil Zmluvu o preprave zo dňa 26.4.2014, ktorá je žalobcom podpísaná a za zamestnávateľa vystupuje spol. Transporty FFL.I Santangelo SNC. Žalobca mal základ 1536,- € , čo boli diéty a ešte dostal plat v hrubom v sume 380,- € čo bol plat za január 2015. Potvrdil, že doplatok mzdy za január 2015 a február 2015 žalobca doteraz nemal doplatený, pretože si nevyúčtoval služobné cesty. Vyplatená suma predstavovala zálohy. Rozhovor strán sporu v presne neurčený čas v decembri 2014 žalovaný nepovažoval za uzatvorenie pracovnej zmluvy so žalobcom, tvrdil, že sa rozprávali o možnosti nástupu žalobcu pracovať pre taliansku firmu, s ktorou mal žalovaný uzatvorenú Zmluvu o preprave. Najskôr žalobca musí vyskúšať jazdiť, a potom sa rozhodne, či do práce nastúpi alebo nie. Pretože žalovaný mal štátne skúšky, bolo s talianskou firmou dohodnuté, že žalobca pôjde na skúšobnú cestu so žalovaným. Trvalo to iba 2 týždne. Potom sa stalo, že talianska firma od spolupráce so žalobcom upustila, nemali o neho záujem, pretože mali dosť svojich zamestnancov, a tak sa strany dohodli, že
zostane žalobca pracovať u žalovaného. Podľa žalovaného pracovný pomer vznikol ústnou pracovnou zmluvou zo dňa 2.1.2015.
7. Z výsluchu svedkyne N. R., ktorá je manželkou žalobcu, vyplynulo, že má vedomosť o tom, že prišlo k dohode, že žalobca nastúpi k žalovanému do práce. Malo to byť v decembri 2014. Potvrdila, že manžel do práce nastúpil, odrobil, čo sa od neho požadovalo, avšak potom mu žalovaný za vykonanú prácu nezaplatil, hoci ho žalobca i svedkyňa urgovali. Podľa svedkyne poslal žalovaný jej manželovi 2-krát po 400,- €. T. Z. pred začatím spolupráce usmernil žalobcu, čo všetko musí spraviť a kúpiť. Aby mohol manžel chodiť do Belgicka, kde mal nástup výkonu práce, kúpili si osobné auto. Svedkyňa si nepamätala, či takto cestoval manžel do zahraničia jeden alebo dva krát a kedy to bolo. Manžel mal dostávať 75,- € na deň, dostal len 2 krát po 400,- € a nič viac.
8. Z výsluchu svedkyne Y. I., súd zistil, že táto je priateľkou žalovaného. S pani N. R. boli priateľky. Často sa sťažovala, že pán R. nemá prácu a preto jej navrhla, že sa skúsi spýtať svojho priateľa, či by mu nevedel pomôcť. Dohodli sa na stretnutí, nepamätá si kedy presne to bolo. Bolo to v reštaurácii v L.. Boli tam len štyria, a to pán R., jeho manželka, svedkyňa a jej priateľ. Muži dohodli, za akých podmienok a čo by preto musel p. R. urobiť, aby mohol dostať prácu. Potvrdila, že p. R. mal pracovať pre nejakú zahraničnú firmu. Zhodne s vypočutou svedkyňou V. I. tvrdili, že žalobcovi odovzdala sumu 1600,- €. Prevzatie potvrdil žalobca svojím podpisom na listine nadpísanej „Výplatný lístok R. C., január 2015“. Žalobca však prevzatie sumy poprel.
9. Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
10. Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
11. Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.
12. Podľa § 46 Zákonníka práce pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce.
13. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.
14. Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam, náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada podľa § 83a ods. 4 a iné plnenie poskytované zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona, osobitných predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.
15. Podľa § 119 ods. 1 Zákonníka práce mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená osobitným predpisom.
16. Podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce sadzba minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň je násobkom hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín alebo minimálnej mzdy v eurách za mesiac, ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou, ustanovenej osobitným predpisom, a koeficienta minimálnej mzdy.
17. Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.
18. Podľa § 145 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi za podmienok ustanovených osobitným predpisom cestovné náhrady, náhrady sťahovacích výdavkov a iných výdavkov, ktoré mu vzniknú pri plnení pracovných povinností.
19. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov, b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie, c) stravné, d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov, e) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu 3) alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie však za jeden mesiac.
20. Podľa § 10 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách na poskytovanie náhrad pri zahraničných pracovných cestách vrátane iných náhrad a vyšších náhrad sa vzťahujú ustanovenia § 3 až 9, ak tento zákon neustanovuje inak.
21. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
22. Podľa ust. § 3 ods. 1/ nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z. výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
23. Z vykonaného dokazovania a zisteného stavu veci vyvodil súd ten právny záver, že žaloba bola podaná dôvodne. V konaní bolo nesporné, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer. Ako druh práce vykonával žalobca prácu vodiča medzinárodnej kamiónovej prepravy. Tunajší súd rozhodol rozsudkom č.k. 7Cpr/1/2015 zo dňa 14.6.2016, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany žalovaného je neplatné a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 2146,75 € s príslušenstvom. Sporným medzi stranami bol deň vzniku tohto pracovného pomeru. Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce je deň nástupu do práce jednou z podstatných náležitostí pracovnej zmluvy, pričom podľa § 46 Zákonníka práce pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce. V zmysle uvedených ustanovení pre vznik pracovného pomeru je dôležitá dohoda o dni nástupu do práce. Pracovný pomer totiž vzniká dňom, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce. Nevzniká teda uzavretím pracovnej zmluvy, pretože pracovná zmluva je iba právnym základom pre vznik pracovného pomeru. Žalovaný v konaní popieral tvrdenie žalobcu, že pracovný pomer vznikol už dňa 6.12.2014. Tvrdil, že pracovný pomer vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 2.1.2015. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že žalobca túto pracovnú zmluvu nepodpísal, v dôsledku ktorej skutočnosti pracovný pomer medzi sporovými stranami nemohol vzniknúť touto pracovnou zmluvou. Rovnako tiež z vykonaného dokazovania je zrejmé, že pracovný pomer medzi sporovými stranami nebol vôbec založený písomnou pracovnou zmluvou. Zákonník práce síce ustanovuje písomnú formu pracovnej zmluvy (§ 42 Zákonníka práce), avšak v dôsledku absentujúcej
doložky neplatnosti v tomto ustanovení (§ 17 ods. 2 Zákonníka práce) nedodržanie písomnej formy nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu a pracovná zmluva môže byť uzatvorená aj ústne, resp. konkludentne. V danom prípade preto súd považuje za dohodnutý deň nástupu do práce deň, kedy žalobca ako zamestnanec začal fakticky vykonávať prácu a týmto dňom zároveň vzniká pracovný pomer medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca začal pracovať u žalovaného dňa 6.12.2014. Táto skutočnosť vychádza z listinných dôkazov, podľa ktorých žalobca sa zúčastňoval na pracovných cestách a aj skutočne šoféroval motorové vozidlo v rozsahu ako druhý vodič, čo mal súd preukázané tiež výpoveďou žalovaného, ktorý potvrdil, že žalobca sa nachádzal vo vozidle aj na pracovných cestách pred dňom 2.1.2015.
24. Právny zástupca žalovaného tvrdil, že žalobca nevykonával pred 2.1.2015 závislú prácu, keďže vo faktúre zo dňa 30.12.2014 nie je uvedené jeho meno. Táto skutočnosť je irelevantná a nehovorí o tom, že žalobca závislú prácu nevykonával pre žalovaného, nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplynula existencia žiadneho právneho vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou SAELENS Slovakia s.r.o. alebo inými tretími osobami.
25. Konanie žalovaného ohľadom uzatvorenia pracovnej zmluvy vykazuje znaky obštrukcií. Nie je zrejmé, prečo žalovaný ako zamestnávateľ nemal záujem na riadnom uzatvorení písomnej pracovnej zmluvy. Dokonca tento záujem nemal ani v mesiacoch január a február 2015, za ktoré žalobcovi vyplácal mzdu za vykonaná prácu. Návrh pracovnej zmluvy mu zaslal až v čase, keď nemal záujem na zamestnávaní žalobcu, teda spolu so skončením pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Zamestnanec je v rámci pracovnoprávnych vzťahov v slabšom postavení oproti zamestnávateľovi (výkon práce vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca), v dôsledku čoho mu hmotné právo poskytuje podstatne vyššiu úroveň ochrany. Toto hmotnoprávne postavenie zamestnanca bolo premietnuté aj do procesného práva, keď ide o spor s ochranou slabšej strany. Na základe tohto postavenia zamestnanca je preto nemysliteľné, aby si zamestnanec musel vynucovať (a ani nedisponuje prostriedkami na také vynútenie) uzavretie pracovnej zmluvy v písomnej forme, keďže práve u tohto účastníka vzniká potreba aj nevyhnutnosť pracovať a zabezpečiť si tak živobytie. Zamestnanec veľakrát prácu nemôže odmietnuť práve vzhľadom na svoje neisté sociálne postavenie. Navyše žalovaný vôbec nedodržal štandardný postup pre vznik pracovného pomeru tak, ako je to u iných zamestnávateľov, pričom s ohľadom na svoju osobu a podnikateľské aktivity mu musel byť taký postup známy. Takéto konanie zamestnávateľa nemôže byť na ťarchu zamestnancovi a zamestnancovi preto patrí mzda a cestovné náhrady minimálne v takom rozsahu, ako to ustanovuje zákon.
26. Podľa § 119 ods. 1 Zákonníka práce mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená osobitným predpisom. V roku 2014 bola minimálna mzda vo výške 352,- € a v roku 2015 vo výške 380,- €. Súd zároveň určil mzdu žalobcu na sumu zodpovedajúcu minimálnemu mzdovému nároku podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce a použil koeficient minimálnej mzdy vo výške 1,2. To predstavuje mesačnú mzdu vo výške 422,40 € v roku 2014 a mesačnú mzdu vo výške 456,- € v roku 2015, keďže žalobca pracoval na pozícii vodiča medzinárodnej nákladnej prepravy a súd sa stotožnil so žalobcovým zaradením tejto pracovnej pozície ako pracovného miesta zodpovedajúceho druhému stupňu náročnosti práce. Žalobcovi tak vznikol nárok na mzdu za december 2014 vo výške 422,40 € a za mesiace január 2015 a február 2015 len po 76,- € za každý mesiac, nakoľko žalovaný vyplatil žalobcovi sumu minimálnej mzdy vo výške 380,- € za každý z týchto mesiacov (456,- € - 380,- €). Spolu žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie nedoplatku mzdy vo výške 574,40 €.
27. Súd žalovanému tiež priznal aj cestovné náhrady, a to za pracovné cesty do Veľkej Británie (4 dni po 37,- €) a za pracovné cesty do Talianska, Belgicka a Francúzska (60 dní po 45,- €). Keďže podľa § 145 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi za podmienok ustanovených osobitným predpisom cestovné náhrady, náhrady sťahovacích výdavkov a iných výdavkov, ktoré mu vzniknú pri plnení pracovných povinností, zaviazal súd žalovaného zaplatiť žalobcovi cestovné náhrady spolu v sume 2848,- €, ktorá suma je v súlade s § 4 ods. 1 zákona o cestovných náhradách.
28. Súd neuveril tvrdeniu žalovaného, podporeného výpoveďami svedkýň Y. I. a jej dcéry V. I., ktoré výpovede súd vyhodnotil ako nedôveryhodné, o odovzdaní sumy 1600,- € žalobcovi, ktorej prevzatie mal potvrdiť svojím podpisom na listine „Výplatný lístok R. C., január 2015“. Žalobca prevzatie sumy popieral, potvrdil, že podpis na listine je jeho podpisom, podpísal však len prevzatie výplatného lístka a nie to, čo tam niekto dodatočne dopísal. Súd mal k dispozícii fotokópiu i originál predmetnej listiny. Na fotokópii
(č.l. 173 spisu) je uvedené : „Diety Hotovosť 1536,80 € prevzal : nečitateľný podpis“. Na origináli (č.l. 185 spisu) je však uvedené : „Prevzaté v hotovosti 1536,80 Eur. Prevzal: nečitateľný podpis“. Tieto dva rôzne texty svedčia o tom, že text bol dopisovaný dodatočne a pisateľ, ktorým bola Y. I., si už nepamätala presne, čo dopísala pôvodne pri predložení fotokópie do spisu, a následne, keď súd žiadal originál tohto dôkazu, dopísala naň text približný. Preto súd nezapočítal voči žalovanej sume tvrdenú sumu 1536,80 €.
29. Žalobca žiadal priznať úroky z omeškania v ich zákonnej výške ročne z jednotlivých dlžných súm. Keďže takáto výška úrokov z omeškania bola stanovená v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a súd mal preukázané, že žalovaný sa dostal do omeškania tak, ako to tvrdil žalobca, súd žalobcovi žiadané úroky z omeškania priznal.
30. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal ich plnú náhradu, nakoľko bol v konaní úspešný v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania súd rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, a to po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia.
31. Podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, od poplatku je oslobodený žalobca v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu a choroby z povolania, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru.
32. Podľa § 2 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.
33. Keďže žalobca súdny poplatok z predmetu konania v sume 205,- € (6% zo sumy 3422,40 €) nezaplatil, súd uložil žalovanému túto povinnosť, a to z toho dôvodu, že žalobca bol v konaní úspešný a žalovaný bol v celom rozsahu neúspešný.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák.č.233/1995Z.z. resp. návrh na výkon rozhodnutia podľa § 370 a nasl.CMP.