Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

38Csp/20/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I pred sudkyňou JUDr. Jarmilou Centkovou, v spore žalobcu: Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom Grösslingova 77, 824 68 Bratislava, IČO: 31 351 026, zastúpený SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, proti žalovanej: E.. J. P., nar. X.X.XXXX, trvale bytom Q. XXX/XX, XXX XX P. o zaplatenie 2.702,14 EUR s príslušenstvom

rozhodol:

I. Žalovaná je povinná z a p l a t i ť žalobcovi sumu 1.893,10 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.893,10 EUR od 28.9.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobca m á p r á v o na náhradu trov konania v rozsahu 40 %.

odôvodnenie:

Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 16.2.2017 sa žalobca voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy vo výške 2.702,14 EUR spolu so zmluvným úrokom vo výške 7,29 % ročne zo sumy 2.702,14 EUR odo dňa 28.9.2016 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.702,14 EUR odo dňa 28.9.2016 do zaplatenia titulom zmluvy o stavebnom sporení. Súčasne požadoval náhradu trov konania. Dôvodil, že so žalovanou uzavrel Zmluvu o stavebnom sporení č. XXXXXXXX/XXXX na cieľovú sumu 3.000 EUR, a zároveň na základe žiadosti žalovanej o poskytnutie úveru úverovú zmluvu k č. účtu XXXXXXXX/XXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie medziúveru v zmysle Všeobecných obchodných podmienok pre stavebné sporenie FLEXIBIL v sume 3.000 EUR pri úrokovej sadzbe 7,29 % ročne. Finančné prostriedky vo výške 3.000 EUR boli žalovanej poskytnuté na základe písomnej požiadavky žalovanej na čerpanie finančných prostriedkov, pričom táto skutočnosť bola žalovanej oznámená listom označeným ako „Oznámenie o výplate“. Žalovaná sa zaviazala splácať poskytnutý úver pravidelnými mesačnými splátkami splatnými vždy v prvý deň príslušného kalendárneho mesiaca. Začiatok splácania bol v súlade s úverovou zmluvou určený na 1.10.2011, čo bolo žalovanej oznámené listom označeným ako „ Začiatok splácania úveru.“ Žalovanej bol zo strany žalobcu poskytnutý medziúver, ktorý mal slúžiť na preklenutie obdobia do pridelenia cieľovej sumy a vzniku nároku na riadny stavebný úver. Splátka medzivúveru žalovanej vo výške 32 EUR bolo prerozdelená tak, že v súlade s úverovou zmluvou bolo 0,44 % cieľovej sumy použitých na sporenie, pričom prostriedky boli preúčtované na sporiaci úver pre účely vytvorenia kapitálu na dosporenie a pridelenie cieľovej sumy, t.j. vzniku nároku na riadny stavebný úver; 0,61 % z cieľovej sumy bolo použitých na úhradu úrokov z poskytnutého medziúveru a poplatkov súvisiacich s medziúverom. V prípade, že poberateľ úveru splní podmienky pre pridelenie cieľovej sumy a vzniku nároku na stavebný úver v zmysle zákona o stavenom sporení, medziúver sa transformuje na stavebný úver vo výške rozdielu medzi zostatkom dlžnej sumy medziúveru a nasporenou sumou, pričom získaný stavebný úver sa úročí nižšou úrokovou sadzbou. Žalovaná prestala uhrádzať riadne

mesačné splátky, čím podmienky pridelenia stavebného úveru nesplnila. Žalovaná uhradila poslednú splátku dňa 12.4.2016. Žalovaná bola žalobcom výzvou zo dňa 24.8.2016 písomne upozornená na skutočnosť, že v zmysle úverovej zmluvy, ak dlžník mešká so zaplatením dvoch splátok alebo nezaplatí niektorú zo splátok na základe upomienky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, môže žalobca požadovať okamžité splatenie celého úveru, pričom platná úroková sadzba sa zvyšuje za dobu oneskorenia o 5 % ročne. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná nerešpektovala predmetnú výzvu, žalobca ju dňa 27.9.2016 vyzval na okamžité splatenie celého zostatku úveru vo výške 2.702,14 EUR. Súčasne sa od uvedeného dátumu zvýšila platná úroková sadzba zostatku o 5 %. Žalobca pripojil k žalobe okrem uvedených zmlúv listiny - Úverová zmluva, Príloha 4. 1 - výška, počet a termíny splátok, Príloha č. 2 - Súhrnný prehľad, Všeobecné obchodné podmienky pre stavebné sporenie FLEXIBIL, Požiadavka na čerpanie finančných prostriedkov, Oznámenie o výplate, Začiatok splácania úveru, Výpisy z účtu SPORENIE, Výpisy z účtu MEDZIÚVER, Výzva pred žiadosťou o okamžité splatenie úveru, Žiadosť o okamžité splatenie úveru a doručenka. Žaloba spolu s procesným poučením bola žalovanej doručovaná dňa 5.4.2017 avšak súdu sa zásielka vrátila dňa 6.4.2017 z dôvodu „adresát neznámy.“ Súd vykonal šetrenie pobytu žalovaného prostredníctvom MEO, REGO, OOPZ, Sociálnej poisťovne, avšak pobyt žalovanej sa nepodarilo zistiť. Preto súd doručoval žalobu v zmysle ust. § 106 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“), žalovaná sa k žalobe nevyjadrila ani neoznámila súdu žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Súd v súlade s § 297 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“) nariadil pojednávanie na deň 16.2.2018, predvolanie na pojednávanie bolo žalobcovi doručené dňa 19.12.2017, žalovanej bolo predvolanie na pojednávanie doručené postupom podľa § 116 ods.3 dňa 27.12.2017.

Súd vykonal navrhované dôkazy a po ich vyhodnotení za p r e u k á z a n é podstatné skutkové tvrdenia strán sporu považuje : Žalobca ako veriteľ a žalovaná ako stavebný sporiteľ - dlžník uzatvorili dňa 31.8.2011 Úverovú zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie mimoriadneho medziúveru pod číslom XXXXXXXX. vo výške 3.000 EUR na preklenutie obdobia do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení, s tým, že po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení, na základe ktorej bol mimoriadny medziúver poskytnutý a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok a všeobecných podmienok pre zmluvy o stavebnom sporení sa mimoriadny medziúver zmení na stavebný úver. Presná výška stavebného úveru sa rovná rozdielu cieľovej sumy a nasporenej sumy pri pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení. Výška úrokovej sadzby mimoriadneho medziúveru bola 7,49 % ku dňu uzatvorenia zmluvy. Do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa dlžník zaviazal splácať medziúver pravidelnými mesačnými splátkami v odporúčanej výške 32 EUR, ktoré žalobca rozúčtuje na sporiteľský a medziúverový účet. Dlžník sa zaviazal počas celej doby splácania medziúveru platiť mesačnú splátku vo výške 0,61 % z cieľovej sumy na medziúverový účet na úhradu úrokov z poskytnutého medziúveru, s tým, že predpokladaná dĺžka trvania medziúveru sa končí pridelením stavebného úveru. Po pridelení stavebného úveru a transformácii medziúveru na stavebný úver sa dlžník zaviazal platiť mesačnú splátku stavebného úveru minimálne v sume 30 EUR a splatiť celý úver najneskôr do 8 rokov a 7 mesiacov od pridelenia stavebného úveru čo predstavuje zároveň aj konečný termín splatnosti stavebného úveru. Podľa prílohy č. 1 predloženej žalobcom k žalobnému návrhu, za schválenie žiadosti o medziúver si žalobca účtuje poplatok 50,80 EUR, za vedenie medziúverového účtu si žalobca účtuje poplatok 31,50 EUR, za vedenie úverového účtu bude veriteľ vyrubovať dlžníkovi poplatok v zmysle platného Sadzobníka poplatkov v sume 31,50 EUR. Výška mesačnej splátky medziúveru podľa predmetnej prílohy bola 18,30 EUR, pričom počet splátok predstavoval 100; výška mesačnej splátky stavebného úveru podľa predmetnej prílohy bola 30 EUR, pričom počet splátok predstavoval 104. Podľa čl. V. Zmluvy - Omeškanie poberateľa úveru, bod. 3., v prípade omeškania dlžníka s viac ako dvoma splátkami alebo jednou splátkou po dobu dlhšiu ako 3 mesiace je veriteľ oprávnený požadovať zaplatenie celého zostatku dlhu pred dohodnutou dobou splatnosti. Z Oznámenia o výplate zo dňa 16.9.2011 a 28.12.2012 súd zistil, že žalovanej bol poskytnutý úver v celkovej výške 3.000 EUR dvoma výplatami medziúveru (dňa 3016.9.2011 vo výške 2.400 EUR a dňa 28.12.2012 vo výške 600 EUR). Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru žalobca zúčtoval žalovanou ako dlžníkom nasporenú sumu vo výške 715,90 EUR so sumou poskytnutého medziúveru vo výške 3.000 EUR (poskytnuté úverové prostriedky). Dlžná suma ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje istinu vo výške 2.702,14 EUR. Požadovaním predčasného splatenia úveru úverová zmluva nezaniká, žalobca v

zmysle čl. VII. bod 6. úverovej zmluvy úročí istinu dohodnutým úrokom za úver vo výške 7,49 % ročne a zároveň celý zostatok dlhu ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne. Listom zo dňa 24.8.2016 označeným ako „ výzva pred žiadosťou o okamžité splatenie úveru žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie nedoplatku vo výške 79,20 EUR spolu s úrokmi z omeškania v sume 1,28 EUR, poplatkom za upomienku v sume 19 EUR a splátkou za nasledujúci mesiac (september 2016) v sume 21,12 EUR, t.j spolu 120,60 EUR. Listom zo dňa 27.92016 označeným ako „žiadosť o okamžité splatenie úveru“ vyzval žalobca žalovanú na bezodkladné zaplatenie celej dlžnej sumy 2.702,14 EUR. Podľa doručenky predloženej žalobcom predmetná zásielka sa žalobcovi vrátila ako nedoručená dňa 5.10.2016.

Zistený skutkový stav súd podriadil pod nasledujúce z á k o n n é ustanovenia : V zmysle čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Podľa Prílohy k Občianskemu zákonníku je Smernica Rady č.93/13 EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) prebratá do právneho poriadku SR z právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Podľa článku 6 bod 1 Smernice Rady č.93/13/EHS členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa § 488 Občianskeho zákonníka záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Podľa § 491 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú najmä zo zmlúv týmto zákonom výslovne upravených; môžu však vznikať aj z iných zmlúv v zákone neupravených (§ 51) a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich prvky rôznych zmlúv. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 13.6.2014 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa § 53 ods. 1,2,3,4 písm. k), 5 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa §4 ods.6 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa ak sa zmluva medzi predávajúcim a spotrebiteľom uzatvára písomne a obsahuje ustanovenia, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah, predávajúci je povinný zmluvné podmienky

formulovať zrozumiteľne. V pochybnostiach platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, ibaže súlad týchto podmienok so zákonom je predmetom kontroly orgánu dozoru. Podľa §5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 14.6.2014 orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme a zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Podľa § 2 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Podľa § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1. Podľa čl. 8 strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Podľa ust. § 132 ods. 1 v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Podľa ust. § 132 ods. 3 žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Podľa ust. § 150 ods. 1 strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu Podľa ust. §185 ods. 2 súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ust. § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa §3 nariadenia vlády č.87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Súd dospel k právnemu z á v e r u : V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva absolútnym obchodným vzťahom, ktorá sa v zmysle §261 ods.3 písm.d) Obchodného zákonníka spravuje úpravou podľa Obchodného zákonníka (§479 a nasl.), pričom túto úpravu možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný

spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zároveň však podľa charakteru zmluvy (t.j. formulárová predtlač a podnikateľ - fyzická osoba) ide jednoznačne o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahuje špeciálna úprava obsiahnutá v §52 ods.2, posledná veta Obč. zákonníka a v osobitnom zákone č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (pozri Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014). Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo zmluvy o úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3 ročnej premlčacej dobe v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, čo podlieha súdnej kontrole ex offo. S poukazom na vyššie uvedené skutkové zistenia a ustanovenia právnych predpisov súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť v celom rozsahu. Súd vyhodnotil podanú žalobu v časti ako nedôvodnú a v tejto časti žalobu zamietol. Z vykonaného dokazovania mal súd nesporne za preukázané, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom bola dňa 31.8.2011 uzatvorená úverová zmluva, predmetom ktorej bolo poskytnutie medziúveru vo výške 3.000 EUR, pričom po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení, na základe ktorej bol medziúver poskytnutý a pri dodržaní zmluvných podmienok a všeobecných zmluvných podmienok sa mal m medziúver zmeniť na stavebný úver vo výške 3.000 EUR. Hoci predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená podľa zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení a § 497 Obchodného zákonníka a jedná sa v danom prípade o absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), zároveň je zmluvou spotrebiteľskou. Z obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o formulárovú (typovú) zmluvu pripravenú vopred žalobcom, ktorej obsah nemala žalovaná možnosť reálne ovplyvniť alebo pozmeniť. Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy je to, že je pre spotrebiteľa vopred pripravená a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalobcom túto charakteristiku spĺňa. Spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, ktorý žalobca a žalovaná založili úverovou zmluvou dňa 31.8.2011 je nesporný. Ide o zmluvu, ktorú žalobca ako dodávateľ konajúci v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti uzatváral vo viacerých prípadoch voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňujú a zmluvné podmienky k zmluve sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. V predmetnom právnom vzťahu má tak žalovaná postavenie spotrebiteľa, v dôsledku čoho je daná aplikácia právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Z výpisu z účtu medziúveru vyplýva, že výška reálne poskytnutého úveru bola 3.000 EUR, pričom žalovaná túto sumu čerpala dvoma výplatami medziúveru, a to dňa 16.9.2011 výplatou vo výške 2.400 EUR a dňa 28.12.2012 výplatou vo výške 600 EUR. Výška skutočne čerpanej sumy úveru nebola sporná. Keďže žalovaná porušila zmluvne dohodnuté podmienky a medziúver prestala riadne a včas splácať, nastali podmienky predpokladané v zmluve a vo všeobecných zmluvných podmienkach a žalobca dňa 27.9.2016 vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého úveru a zároveň žiadal žalovanú na splatenie celého zostatku úveru v celkovej výške 2.702,14 EUR (podľa žaloby táto suma pozostáva z istiny). Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti bolo žalovanej doručené fikciou doručenia dňa 5.10.2016. Pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru bola žalovaná na možnosť tejto sankcie zo strany žalobcu upozornená výzvou na zaplatenie dlžných súm listom zo dňa 24.8.2016. Dĺžka trvania zmluvného vzťahu, ani dátum a dôvody jeho skončenia (vyhlásenie mimoriadnej splatnosti ) neboli sporné a sú preukázané aj listinnými dôkazmi. Súd mal za preukázaný nárok na zaplatenie istiny v sume 1.893,10 EUR. Po vyhlásení mimoriadnej splatnosti bola istina pohľadávky v sume 3.000 EUR znížená o vykonané vklady v celkovej sume 715,90 EUR a istina tak predstavuje sumu 2.284,10 EUR. Vo zvyšnej časti istiny súd žalobu z dôvodov uvedených v ďalších bodoch zamietol. Na tomto mieste súd poukazuje na súdmi judikovanú neprijateľnosť takej zmluvnej podmienky, ktorou je poplatok za poskytnutie úveru. V rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.11.2012, sp. zn. 18Co/109/2011 sa uvádza, že aj ďalšiu sumu, ktorú si žalovaný započítal v okamihu poskytnutia úveru s odôvodnením, že ide o poplatok za uzavretie úveru správne súd prvého stupňa odpočítal od výšky úveru. Súd preto z celkovej istiny, na ktorú má žalobca nárok po odrátaní splátok uhradených žalovanou odpočítal aj sumu 30 EUR ( poplatok za uzavretie zmluvy) a sumu 50,80 EUR (poplatok za schválenie úveru). Súd žalobu zamietol aj v časti požadovaných zmluvných úrokov odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru, nakoľko súd tento nárok považuje za absolútne nedôvodný. Zmluvný úrok ako odplata veriteľovi

za poskytnuté peňažné prostriedky prislúcha len za dojednanú dobu poskytnutia úveru, čo vyplýva aj z ustanovenia § 503 Obchodného zákonníka, podľa ktorého záväzok platiť úrok je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. Keďže ku dňu splatnosti úveru došlo dňom 27.9.2016, uvedeným dňom boli splatné aj úroky z istiny úveru a od 28.9.2016 už žalobcovi zmluvné úroky neprislúchajú. Súd je toho názoru, že dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutého úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu. Po splatnosti dlhu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu zaniká. Záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnutý úver je hlavným záväzkovým vzťahom. Úrokový záväzkový vzťah je vedľajším a akcesorickým peňažným záväzkom k hlavnému záväzku. Splnením hlavného záväzku alebo iným zo spôsobov jeho zániku, zaniká i akcesorický záväzok úrokový (rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25.10.2013, sp. zn. 3Co 85/2013, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 143/98). Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. (rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014). Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/1998,dohodnuté úroky, t. j. zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, resp. jeho splátok. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver Najvyššieho súdu SR je logický a je potrebné s ním súhlasiť, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi konania. Vzhľadom na vyššie uvedený právny názor súd prvej inštancie priznal úroky z omeškania v uplatnenej výške 5% ročne a v uplatnenom rozsahu od 28.9.2016. Keďže žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru dňa 27.9.2016, žalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do 27.9.2016, potom už nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Úverové obdobie teda čas, na ktorý sa peňažné prostriedky poskytujú, medzi podstatné náležitosti úveru nepatrí. Pokiaľ však si účastníci úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby (do splatnosti úveru) nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti úveru úroky z omeškania. Ide o odlišný inštitút oproti odplatným úrokom a ten má sankčnú povahu. Jeho typickým znakom v občianskoprávnych veciach je jeho administratívny strop (limit). Nemali by byť pochybnosti, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie).Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstav poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru ) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Uvedenej ponuky zákona (dispozície) sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách. Ak evidentne táto dohodnutá konštrukcia indikuje neprimeraný nárast dlhu, zákonite sa natíska otázka

povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách). Cena musí byť jasne stanovená a uzavretá uplynutím úverového obdobia či už pôvodne dohodnutého alebo predčasne skončeného. Neuzavretá a otvorená môže byť len sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudla neprimerané rozmery. Ak by sme totiž pripustili, že cena sa môže meniť v čase a v závislosti od subjektívneho faktora správania spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť zásadný dopad aj na ustálenie podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienok, za ktorých bude spotrebiteľ kontrahovať. Zákon č. 129/2010 Z. z. požaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť výšku ročnej percentuálnej miery nákladov, a to pri zákonnej domnienke uvedenej v § 19 ods. 3 cit. zákona, podľa ktorého: „Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere“. Uvedená zákonná domnienka pri súčasnom ustálení ďalších podstatných náležitostí zmluvy, akou je napríklad konečná splatnosť, výška splátok istiny, poplatkov a iných plnení, tvorí ucelený komplex informácii, za ktorých spotrebiteľ prijíma úverové rozhodnutie a vstupuje do kontraktačného procesu a ktoré by sa pri trvaní zákonnej domnienky nemali meniť. Práve z tohto dôvodu zákonodarca absenciu zásadných zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere „odmenil“ civilnou sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Citovaná zákonná domnienka v plnej miere dopadá aj na prejednávanú vec, keďže práve interpretáciou uvedeného pravidla je potrebné ustáliť rámec uplatňovaných nárokov žalobcu. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade,ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky,a teda trvanie záväzku zospotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom. Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to až do času zmeny (obsahu) záväzku, ktorá predstavuje prekonanie dojednaných podmienok postupného splácania záväzku, považuje odvolací súd za potrebné na doplnenie odôvodnenia súdu prvej inštancie viac objasniť aj inštitút predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a odnepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav,

kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súd žalobu zamietol aj v časti požadovaných nezaplatených poplatkov ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti vo výške 310,20 EUR. Podľa výpisu z účtu zosplatneného medziúveru žalobca evidoval v podobe pasív na tomto účte je dňa 29.7.2011 evidovaný poplatok za uzavretie zmluvy vo výške 30 EUR a poplatok za vedenie účtu vo výške 14,90 EUR, dňa 11.8.2011 evidovaný poplatok za schválenie úveru vo výške 50,80 EUR (spolu 95,70 EUR), dňa 11.8.2011 evidovaný poplatok za vedenie účtu vo výške 31,50 EUR, dňa 1.1.2012 poplatok za vedenie účtu vo výške 12 EUR, dňa 1.1.2012 poplatok za vedenie účtu vo výške 42 EUR, dňa 17.7.2012 poplatok za upomienku vo výške 3,30 EUR, dňa 10.8.2012 poplatok za zmenu v poistení vo výške 10 EUR, dňa 1.1.2013 poplatok za vedenie účtu vo výške 12 EUR, dňa 1.1.2013 poplatok za vedenie účtu vo výške 42 EUR, dňa 11.2016 poplatok za vedenie účtu vo výške 12 EUR dňa 31.5.2016 poplatok za upomienku vo výške 19 EUR, dňa 30.6.2016 poplatok za upomienku vo výške 19 EUR, dňa 31.7.2016 poplatok za upomienku vo výške 19 EUR,dňa 24.8.2016 poplatok za upomienku vo výške 19 EUR a dňa 27.9.2016 poplatok za upomienku vo výške 19 EUR.. Súd pri svojom rozhodovaní nemohol opomenúť spotrebiteľský charakter právneho vzťahu strán sporu. Aj keď nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere (stavebné sporenie podlieha úprave osobitného zákona), nevyhnutná je aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, účinného k 26.06.2006, kedy bola uzatvorená zmluva, napriek tomu, že zmluva o stavebnom sporení nie je ako zmluvný typ uvedená v § 52 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy. Slovenská republika je od svojho vstupu do Európskej únie viazaná nielen vnútroštátnou, ale aj komunitárnou právnou úpravou (vrátane rozsudkov Súdneho dvora ES), ktorá je prioritnou. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo

16.11.2010 vo veci POHOTOVOSŤ, s.r.o. C-76/10, ktoré je prameňom práva a vychádza z účelu právnej úpravy Smernice č. 93/13, vnútroštátny súd má v každom štádiu konania vrátane výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalé povahy sankcií obsiahnutých v zmluve o úvere, ak má súd k tomuto účelu k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, rovnako prejudikuje rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom C-40/08. Plniac túto povinnosť tunajší súd ustálil, že ak žalobca pripisoval žalovanému na ťarchu jeho účtu mimoriadneho medziúveru poplatky za vedenie účtu a upomienky, ide o nároky, na ktoré nemá nárok. Vedenie uvedených účtov neslúži záujmu žalovanej, ale záujmu žalobcu na evidenciu jeho pohľadávok, ktorej spôsob žalovaná nemôže ovplyvniť. Z pohľadu žalovaného spotrebiteľa je nepodstatné, či veriteľ eviduje splácanie dlhu elektronicky, alebo ručne, či údaje skladuje na elektronických médiách, alebo v papierovej podobe. Ani veriteľa nezaujíma, či a akým spôsobom si dlžník eviduje úhrady dlhu. Záväzok dlžníka hradiť veriteľove náklady na evidovanie pohľadávky je v nerovnováhe s tým, že veriteľ nie je zaviazaný hradiť dlžníkove náklady, spojené s jeho evidenciou dlhu nehovoriac o tom, že ide o formulárovú zmluvu bez toho, aby mohol dlžník výšku týchto poplatkov (ako vyplýva z ich vyúčtovania, žalobcom počas trvania zmluvného vzťahu zvyšovaných) ovplyvniť. Rovnako nemohol dlžník ovplyvniť ani výšku poplatkov účtovaných žalobcom za rôzne druhy upomienok a ani existenciu svojej povinnosti platiť ich (záleží od svojvôle žalobcu, či a kedy pristúpi k napomenutiu dlžníka), najmä keď žiaden z týchto nárokov nepredstavuje nevyhnutné vecné náklady, ktoré pri uplatnení týchto finančných nástrojov žalobcovi vznikli. Navyše, žalobca ani nepreukázal súdu na základe akých ustanovení zmluvy poplatky účtoval. V danej súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR: „Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.“ (Uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV.ÚS 55/201-19). Žalobca nešpecifikoval, ktoré poplatky sú zahrnuté v ním žalovanej sume, súd na takú špecifikáciu žalobcu ani nevyzýval, nakoľko by to pre rozhodnutie súdu nebolo potrebné. V danom prípade sa jedná o sporové konanie, ktoré je konaním návrhovým. Žalobca je povinný k žalobe pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, resp. uviesť dôkazy, ktoré v priebehu súdneho konania navrhuje vykonať. Jedná sa o jeho dôkaznú povinnosť a práve v sporovom konaní je nesplnenie dôkaznej povinnosti spojené s procesnou zodpovednosťou za nedokázanie tvrdených skutočností, to znamená s neunesením tzv. dôkazného bremena. Kto a v akom rozsahu má dôkazné bremeno, určujú normy hmotného práva. Zásadne ho má ten, v koho záujme je dokázanie určitej skutočnosti. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní práve toho, kto neuniesol dôkazné bremeno (neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané). Na základe uvedeného má potom súd za to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno čo do tvrdenia o oprávnenosti výšky uplatnenej pohľadávky v časti nároku na jednotlivé poplatky, pretože nepredložil žiadne také dôkazy, ktorými by bolo možné objektívne posúdiť a preveriť výšku pohľadávky, ktorú si uplatňuje, preto súd v tejto časti žalobu spolu s príslušenstvom zamietol. Žalobca nepreukázal súdu zaslanie upomienok a ani nepreukázal, že by mu za zaslanie týchto upomienok vznikli nejaké reálne náklady v uvedenej výške. Zároveň v prípade poplatku takéhoto typu zaň dodávateľ spotrebiteľovi neposkytol žiadne protiplnenie. Predmetný poplatok tak predstavuje iba ďalšiu sankciu v prípade omeškania spotrebiteľa s úhradami dlhu, nie iba skutočnú náhradu nákladov dodávateľa. Uplatňovanie uvedeného poplatku je možné zároveň považovať za priečiace sa dobrým mravom v zmysle § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka. Súd aj v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV.ÚS 55/2011-19. Aj napriek tomu, že úverová zmluva je absolútny obchod a je nutné na ňu aplikovať , prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/350/2012 zo dňa 22.05.2014, v ktorom krajský súd uviedol: „Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany,hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie „ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).

Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné dojednania pripravený a skúsený. Spoločným znakom tejto úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu. Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:- pojem „značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. Žalobca úver zosplatnil ku dňu 27.9.2016, teda týmto dňom sa stal splatným celý úver, čím žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne od 28.9.2016 do zaplatenia, nakoľko základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania bola 0,00 %. Trovy konania : Podľa § 262 ods.1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 263 ods.1 bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta. Podľa § 255 ods.1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa zásad o náhrade trov konania súd rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu v spore, t.j. vo výške 40 % (čo predstavuje konečný úspech žalobcu v spore, pretože zo 100 % žalovanej sumy 2.702,14 EUR súd prisúdil žalobcovi sumu 1.893,10 EUR, čo je 70 % a neúspech vo výške 30 %). O výške trov súd rozhodne po právoplatnosti vo veci samej (§ 262 ods.2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Košice I., v 3 písomných vyhotoveniach (§ 362 ods.1 . V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 . Podľa ust. § 365 ods.1 odvolacie dôvody odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 365 ods.2 odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa ust. § 365 ods.3 odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).