Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_38CbPv-1-2018.pdf
PDF · 135.2 KB
Case nature
Subarea
38CbPv/1/2018
Uznesenie
Okresný súd Bratislava I v právnej veci žalobcu: Občianske združenie koncesovaných taxikárov, Belinského 1050/14, 851 01 Bratislava - Petržalka, IČO: 50 897 179, zast. GÁLIK & PARTNERS ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s.r.o., Krátka 8, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Uber B.V., Vijzelstraat 68, 1017 HL, Amsterdam, Holandské kráľovstvo, IČO (RSIN): 852071589, v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, takto
rozhodol:
Žalovaný je povinný zdržať sa prevádzkovania taxislužby na území Slovenskej republiky pomocou osôb, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vodiča taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Žalovaný je povinný zdržať sa sprostredkúvania taxislužby na území Slovenskej republiky osobám, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vodiča taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Žalovaný je povinný zdržať sa prevádzkovania taxislužby na území Slovenskej republiky pomocou vozidiel, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vozidlo taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Žalovaný je povinný zdržať sa sprostredkúvania taxislužby na území Slovenskej republiky pomocou vozidiel, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vozidlo taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Žalovaný je povinný zdržať sa prevádzkovania taxislužby na území Slovenskej republiky spôsobom, ktorý nespĺňa požiadavky na prevádzkovanie taxislužby stanovené zákonom o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Žalovaný je povinný zdržať sa sprostredkúvania taxislužby na území Slovenskej republiky osobám, ktoré nespĺňajú požiadavky na prevádzkovanie taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Žalovaný je povinný zdržať sa uzavierania zmlúv o preprave osôb prostredníctvom osôb, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vodiča taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Žalovaný je povinný zdržať sa úkonov, ktorými sprostredkúva možnosť uzavrieť zmluvu o preprave osôb osobám, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vodiča taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o nariadení neodkladného opatrenia v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
Súd poučuje žalovaného, že môže podať ako žalobca vo veci samej žalobu proti žalobcovi ako žalovanému, ktorej predmetom bude nárok na plnenie alebo iný druh občianskoprávnej žaloby.
odôvodnenie:
1. Návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia vo veci nekalej súťaže doručeným Okresnému súdu Bratislava I 18. 1. 2018 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť:
- zdržať sa prevádzkovania taxislužby na území Slovenskej republiky pomocou osôb, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vodiča taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov;
- zdržať sa sprostredkúvania taxislužby na území Slovenskej republiky osobám, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vodiča taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov;
- zdržať sa prevádzkovania taxislužby na území Slovenskej republiky pomocou vozidiel, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vozidlo taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov;
- zdržať sa sprostredkúvania taxislužby na území Slovenskej republiky pomocou vozidiel, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vozidlo taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov;
- zdržať sa prevádzkovania taxislužby na území Slovenskej republiky spôsobom, ktorý nespĺňa požiadavky na prevádzkovanie taxislužby stanovené zákonom o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov;
- zdržať sa sprostredkúvania taxislužby na území Slovenskej republiky osobám, ktoré nespĺňajú požiadavky na prevádzkovanie taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov;
- zdržať sa uzavierania zmlúv o preprave osôb prostredníctvom osôb, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vodiča taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov;
- zdržať sa úkonov, ktorými sprostredkúva možnosť uzavrieť zmluvu o preprave osôb osobám, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vodiča taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov.
2. Podstatou návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia je uloženie dočasného zákazu žalovanému prevádzkovať resp. podieľať sa na prevádzkovaní taxislužby do času, kým na túto činnosť nezíska potrebné oprávnenia. Odôvodňuje to najmä tým, že žalovaný je v zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-434/15 z 20. 12. 2017 subjektom podnikajúcim v prepravných službách a nie iba púhym poskytovateľom elektronických služieb. Argumentuje, že v bode 37 rozsudku Súdny dvor EÚ (ďalej len „SD EÚ“) skonštatoval, že služba žalovaného nepredstavuje len sprostredkovateľskú službu s osobou, ktorá sa potrebuje prepraviť v rámci mesta, prostredníctvom aplikácie pre smartfóny. V spojení s bodom 38 rozsudku SD EÚ uviedol, že situácia, kde prepravu pasažierov zabezpečujú neprofesionálni vodiči využívajúci svoje vlastné vozidlo, poskytovateľ tejto sprostredkovateľskej služby totiž vytvára ponuku služby prepravy v rámci mesta, ktorú sprístupňuje najmä prostredníctvom nástrojov výpočtovej techniky, akou je aplikácia dotknutá vo veci samej, a zároveň organizuje jej všeobecné fungovanie v prospech osôb, ktoré chcú túto ponuku využiť na účely prepravy v rámci mesta. Z uvedeného vyplýva (bod 39 rozsudku), že sprostredkovateľská služba spoločnosti Uber spočíva vo výbere neprofesionálnych vodičov využívajúcich svoje vlastné vozidlá, ktorým táto spoločnosť poskytuje aplikáciu, bez ktorej by jednak títo vodiči nemohli poskytovať prepravné služby, a jednak osoby, ktoré sa potrebujú prepraviť v rámci mesta, by nemali prístup k službám uvedených vodičov. Uber má navyše rozhodujúci vplyv na podmienky, za ktorých títo vodiči poskytujú svoje služby. V tejto súvislosti je najmä zjavné, že Uber prostredníctvom rovnomennej aplikácie stanovuje prinajmenšom maximálnu cenu jazdy, že táto spoločnosť danú sumu vyberie od klienta predtým, ako časť z nej vyplatí neprofesionálnemu vodičovi daného vozidla, a že vykonáva určitú kontrolu kvality vozidiel a ich vodičov, ako aj správania týchto vodičov, ktorá dokonca môže viesť k ich vylúčeniu. Podľa bodu 40 rozsudku teda túto sprostredkovateľskú službu treba považovať za neoddeliteľnú súčasť celkovej služby, ktorej hlavným prvkom je dopravná služba a ktorá v dôsledku toho nezodpovedá kvalifikácii „služby informačnej spoločnosti“ v zmysle článku 1 bodu 2 smernice 98/34, na ktorú odkazuje článok 2 písm. a) smernice
2000/31, ale kvalifikácii „služby v oblasti dopravy“ v zmysle článku 2 ods. 2 písm. d) smernice 2006/123. Z týchto dôvodov Súdny dvor EÚ rozhodol nasledovne: Článok 56 ZFEÚ v spojení s článkom 58 ods. 1 ZFEÚ, ako aj článok 2 ods. 2 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu a článok 1 bod 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/48/ES z 20. júla 1998, na ktorý odkazuje článok 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode („smernica o elektronickom obchode“), sa majú vykladať v tom zmysle, že sprostredkovateľskú službu, akou je služba dotknutá vo veci samej, ktorej účelom je prostredníctvom aplikácie pre smartfóny skontaktovať za odplatu neprofesionálnych vodičov využívajúcich svoje vlastné vozidlo s osobami, ktoré sa potrebujú prepraviť v rámci mesta, je nutné považovať za neoddeliteľne spätú s dopravnou službou, a preto sa na ňu vzťahuje kvalifikácia „služby v oblasti dopravy“ v zmysle článku 58 ods. 1 ZFEÚ. Táto služba preto musí byť vylúčená z pôsobnosti článku 56 ZFEÚ, smernice 2006/123 a smernice 2000/31.
3. Žalovaný poukazuje aj na rozhodnutia nemeckých súdov ktoré svojimi rozhodnutiami konštatovali podnikanie žalovaného v dopravných službách a toto podnikanie mu zakázali z dôvodov nekalého súťažného konania a rozporu s vnútroštátnymi normami upravujúcimi dopravné služby a podnikanie v nich.
4. Podľa názoru žalobcu činnosť žalovaného v Slovenskej republike porušuje platné právo, najmä zákon o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v platnom znení (ďalej len „zákona o CD“), čo bolo konštatované príslušným kontrolným orgánom na tomto úseku, a to Okresným úradom Bratislava, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií, oddelenie cestnej dopravy, v rozhodnutí sp. zn. OU-BA-OCDPKl-2017/093547, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. 10. 2017. Do právneho vzťahu so zákazníkom vstupuje žalovaný prostredníctvom zmluvy vo forme „obchodných podmienok“. Voči vodičom vystupuje žalovaný ako subjekt, ktorý buď vodičom, ako svojim subdodávateľom, zabezpečuje prepravu osôb alebo prinajmenšom sprostredkováva obchodné príležitosti spočívajúcu v preprave osôb. Žalovaný cestujúcim zabezpečuje prepravu osobným motorovým vozidlom v požadovanom čase na požadovanej trase, za čo zaplatí odplatu, v závislosti na prejdenej vzdialenosti a dĺžke trvania jazdy. Je teda zrejmé, že žalovaný poskytuje služby, ktoré sú zhodné so službami poskytovanými podnikateľmi prevádzkujúcimi taxislužbu. Žalovaný zabezpečuje a kontroluje všetky platobné operácie (odplatu platí zákazník výlučne platobnou kartou a výlučne žalovanému, nie vodičovi), ako aj rozhoduje o výške ceny cestovného a spôsobe jej uplatnenia medzi zákazníkom a vodičom. Žalovaný taktiež vo svojej mobilnej aplikácii určuje výšku tejto odmeny (sadzbu).
5. Žalovaný napriek tomu, že poskytuje služby slovenským osobám, a teda podniká na území Slovenskej republiky, v Slovenskej republike nemá umiestnený podnik ani organizačnú zložku, a teda podľa žalobcu tu podniká v rozpore s Obchodným zákonníkom.
6. Žalobca dôvodí, že žalovaný poskytuje alebo sprostredkúva poskytovanie dopravných služieb/ prevádzkuje cestnú dopravu resp. osobám, ktoré ponúkajú prepravu sprostredkúvanú žalovaným (teda vodiči vozidiel) prostredníctvom osobných motorových vozidiel, teda vozidiel s obsaditeľnosťou najviac 9 osôb vrátane vodiča a je možné konštatovať, že žalovaný prevádzkuje alebo sprostredkúva prevádzkovanie taxislužby tak, ako ju definuje zákon o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. (ďalej len „zákona o CD“). V tomto kontexte žalobca upriamuje pozornosť na nedodržiavanie ustanovení viacerých právnych predpisov žalovaným (resp. osobami, ktorým žalovaný sprostredkúva prevádzkovanie taxislužby), najmä na nesplnenie podmienok na výkon povolania prevádzkovateľa cestnej dopravy v súlade s § 6 zákona o CD; porušovanie všeobecných povinností dopravcu podľa § 7 zákona o CD; absenciu poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovaním cestnej dopravy; porušovanie povinností pri prevádzkovaní taxislužby podľa § 26 ods. 2 zákona o CD; absenciu koncesie na prevádzkovanie taxislužby a preukazu vodiča taxislužby; porušovanie povinností vyplývajúcich z § 29 ods. 1 zákona o CD; porušovanie podmienok kladených na vozidlo taxislužby podľa § 30 ods. 1 zákona o CD; porušovanie tarifnej povinnosti, povinnosti zverejniť prepravný poriadok; absenciu lekárskych prehliadok a psychologických vyšetrení; nepoužívanie taxametrov, účtovanie „jazdného“ aj „stojného“ súčasne. Žalobca ďalej argumentoval tým, že zo strany žalovaného (resp. osôb, ktorým
žalovaný sprostredkúva prevádzkovanie taxislužby) dochádza k porušovaniu daňových a finančných predpisov, najmä zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, zákona č. 361/2004 Z.z. o dani z motorových vozidiel, zákona č. 289/2008 Z.z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice ako aj Vyhlášky Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o niektorých ustanoveniach zákona č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
7. Z povahy, akou svoju činnosť žalovaný prevádzkuje, žalobca odvodzuje, že jeho konanie je konaním v hospodárskej súťaži a žalovaný ním sleduje súťažný zámer. Vstupuje svojím konaním do konkurenčných vzťahov s legálnymi prevádzkovateľmi taxislužby, ktorých záujmy je žalobca oprávnený hájiť. Žalovaný sa tak dostáva do priamych konkurenčných vzťahov s ostatnými konkurentmi, keď predmetom ich súťažného boja je získanie zákaziek od osôb, ktorých prepravná potreba má byť uspokojená, a obsahom týchto zákaziek je zabezpečenie prepravných služieb za odplatu. Konanie žalovaného žalobca považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi súťaže, keďže jeho konanie porušuje alebo prinajmenšom obchádza verejnoprávne podmienky pre výkon činností vykonávaných na relevantných trhoch. Ide o konanie, ktoré je nielen spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo zákazníkom, ale žalobca je názoru, že v tomto prípade ide už o ujmu vzniknutú, ktorá sa ďalším pôsobením žalovaného na trhu ďalej zvyšuje.
8. Žalobca ďalej uviedol, že argument žalovaného, že neposkytuje dopravné služby, ale výlučne služby technologické bol úplne zamietnutý Rozsudkom SD EÚ.
9. Potrebu neodkladnej úpravy vidí žalobca predovšetkým v tom, že žalovaný môže svojím nekalosúťažným konaním získať značný podiel na relevantnom trhu, práve v dôsledku rozsahu poskytovaných služieb a najmä v rozsahu porušovania podmienok regulovaného trhu, ktorého sa žalovaný na tuzemskom trhu dopúšťa. Žalobca má za to, že záujem na tejto úprave pomerov presahuje záujmy žalobcu a ďalších konkurentov (legálnych taxislužieb) a veľmi úzko sa dotýka záujmov zákazníkov (spotrebiteľov) a súčasne i verejného záujmu ako takého, pretože konaním žalovaného hrozí rozvrátenie celého relevantného trhu na území Slovenskej republiky a jeho verejnoprávnej regulácie. Žalobca nevyhnutnosť potreby bezodkladnej úpravy pomerov vidí najmä v potrebe zamedzenia rozvracania súťaže, ku ktorému nepochybne činnosťou žalovaného dochádza. Z činnosti žalovaného a predložených dôkazov vyplýva, že plánuje ďalšie rozširovanie svojej činnosti a priamo tak hrozí ďalšie rozširovanie ujmy konkurentov a zákazníkov. Činnosťou žalovaného tiež podľa názoru žalobcu vzniká poctivým podnikateľom, legálnym prevádzkovateľom taxislužby konkrétna škoda vo forme ušlého zisku, za ktorú žalovaný a osoby, ktorým žalovaný v rozpore s právom sprostredkúva nelegálne prevádzkovanie taxislužby, nesie zodpovednosť.
10. Zabezpečovacie opatrenie v tomto prípade nie je možné z dôvodu, že podľa informácií žalobcu, žalovaný, ktorý je holandským subjektom, nemá na území Slovenskej republiky žiadne veci, práva alebo iné majetkové hodnoty, ktoré by mohli byť zabezpečené záložným právom zriadeným zo strany súdu.
11. Záverom žalobca doplnil, že všeobecná nespokojnosť žalovaného s úrovňou regulácie určitého typu podnikania nemôže byť ospravedlnením protiprávneho stavu. Prvý článok Ústavy SR zakotvuje inštitút právneho štátu, ktorý sa prejavuje v dôslednom dodržiavaní tzv. rule of law. Pozitívne právo (napríklad pravidlá na podnikanie v oblasti osobnej dopravy) musí mať prednosť aj v prípade, ak sa to žalovanému zdá nespravodlivé alebo neúčelné.
12. Aktívnu legitimáciu žalobca odvodzuje z § 54 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca je právnická osoba oprávnená v zmysle svojich stanov hájiť záujmy súťažiteľov alebo spotrebiteľov. Žalovaný vzhľadom na povahu služieb, ktorú poskytuje, je subjekt, ktorý pôsobí v rovnakom, alebo navzájom nahraditeľnom odvetví ako poskytovatelia osobnej cestnej dopravy pre cudzie potreby (taxislužby), ktorú poskytujú osoby združené v žalobcovi (občianskom združení), teda jednotliví prevádzkovatelia taxislužieb. Žalovaný teda poskytuje služby zameniteľné so službami týchto poskytovateľov, vstupuje s nimi do súťažného vzťahu a do tejto súťaže svojím konaním nekalosúťažne zasahuje. Žalobca je tak aktívne legitimovaný domáhať sa proti rušiteľovi nekalej súťaže, aby sa tohto nekalého súťažného konania zdržal. Pasívna legitimácia žalovaného je daná tým, že žalovaný prostredníctvom mobilnej aplikácie Uber zabezpečuje, prípadne sprostredkováva prepravu osôb v požadovanom čase,
na požadovanej trase za odplatu, pomocou osôb (vodičov) a vozidiel, ktoré nespĺňajú podmienky stanovené zákonom o cestnej doprave. Z informácií dostupných žalobcovi vyplýva, že sa jedná o sústavnú činnosť vykonávanú za účelom dosahovania zisku. Žalovaný prevádzkuje služby konkurujúce osobám prevádzkujúcim legálnu taxislužbu bez toho, aby spĺňal podmienky stanovené príslušnými verejnoprávnymi predpismi, najmä zákonom o cestnej doprave. Žalovaný tým vstupuje na (resp. minimálne ovplyvňuje) relevantný trh bez toho, aby k tomu mal príslušné oprávnenia. Poskytovaním svojich služieb žalovaný narušuje hospodársku súťaž na území Slovenskej republiky svojím nekalo súťažným konaním a v rozpore s dobrými mravmi súťaže koná spôsobom, ktorý je spôsobilý privodiť ujmu žalobcovi, iným konkurentom či zákazníkom.
13. Podľa § 324 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len CSP) pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
14. Podľa § 324 ods. 3 CSP neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.
15. Podľa § 325 ods. 1 CSP, neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
16. Podľa § 325 ods. 2 písm. d) CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.
17. Podľa § 326 ods. 1 a ods. 2 CSP v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa § 132 CSP uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. K návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva.
18. Podľa § 328 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 CSP, ak súd nepostupoval podľa § 327, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne. O návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodne súd najneskôr do 30 dní od doručenia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý spĺňa náležitosti podľa § 326 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/20170501>. O návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 2 písm. e) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2015/160/20170501>rozhodne súd do 24 hodín od doručenia návrhu. Uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, je súd povinný písomne vyhotoviť a odoslať.
19. Podľa § 329 ods. 1 CSP, súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania.
20. Podľa § 334 CSP súd na návrh neodkladné opatrenie zruší, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené.
21. Podľa § 336 ods. 1 CSP, ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania, môže vo výroku uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Súd túto povinnosť neuloží najmä vtedy, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami.
22. Podľa § 337 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 CSP, ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania a ak navrhovateľovi povinnosť podľa § 336 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2015/160/20170501> neuloží, poučí strany, ktorým sa neodkladným opatrením ukladá určitá povinnosť, že môžu podať žalobu vo veci samej a o právnych následkoch s tým spojených. Lehotu na podanie žaloby súd neurčuje. Súd vo výroku uznesenia podľa odseku 1 uvedie strany a predmet konania vo veci samej. Konanie vo veci samej sa môže týkať aj nárokov na navrátenie do pôvodného stavu alebo nárokov na náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia.
Súd aj bez návrhu uznesenie o neodkladnom opatrení zruší rozhodnutím, ktorým žalobe vo veci samej vyhovel. Ustanovenie § 335 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/20170501> platí primerane.
23. Podľa § 41 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obch. zák.“),j fyzické i právnické osoby, ktoré sa zúčastňujú na hospodárskej súťaži, aj keď nie sú podnikateľmi (ďalej len „súťažitelia“), majú právo slobodne rozvíjať svoju súťažnú činnosť v záujme dosiahnutia hospodárskeho prospechu a združovať sa na výkon tejto činnosti; sú však povinné pritom dbať na právne záväzné pravidlá hospodárskej súťaže a nesmú účasť na súťaži zneužívať.
24. Podľa § 42 ods. 1 Obch. zák., zneužitím účasti na hospodárskej súťaži je nekalé súťažné konanie (ďalej len „nekalá súťaž“) a nedovolené obmedzovanie hospodárskej súťaže.
25. Podľa § 44 ods. 1 Obch. zák., nekalou súťažou je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje.
26. Neodkladné opatrenie môže súd nariadiť pred začatím konania, alebo po začatí konania, alebo po ukončení konania. Nariadenie neodkladného opatrenia predpokladá, aby sa aspoň osvedčila danosť práva a aby neboli vážnejšie pochybnosti o nutnosti neodkladnej úpravy. Neodkladné opatrenie môže byť v odôvodnených prípadoch konečným rozhodnutím, ale jeho hlavnou funkciou je rýchla, i keď dočasná úprava právnych a faktických pomerov účastníkov. Z uvedeného charakteru neodkladného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia. Je však nutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť neodkladná ochrana.
27. Pre účely rozhodnutia o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa súd oboznámil s rozsiahlym obsahom predložených listinných dôkazov, najmä rozsudkom Súdneho dvora (veľká komora) Európskej Únie z 20. decembra 2017 vo veci C-434/15, rozhodnutiami nemeckých súdov, rozhodnutím Okresného úradu Bratislava sp. zn. OU-BA-OCDPK1-2017/093547 z 12. 10. 2017, mnohými pripojenými článkami zverejnenými na internete, ako aj s ostatným obsahom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (a jeho prílohami), ktoré predložil žalobca. Súd sa zároveň oboznámil aj s obsahom spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 26CbPv 1/2017 (rovnaký predmet konania medzi totožnými sporovými stranami ako v tejto veci). Po oboznámení sa s citovanými listinami súd dospel k záveru, že žalobca osvedčil existenciu základných predpokladov nariadenia neodkladného opatrenia tak, ako to predpokladá zákon.
28. Úvodom súd uvádza, že z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 26CbPv/1/2017 zistil, že o rovnakom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia medzi identickými procesnými stranami, postavenom na podobných argumentoch už rozhodované bolo, pričom súd prvej inštancie v tomto konaní návrh zamietol (uzn. Okresného súdu Bratislava I zo 4. 7. 2017, sp. zn. 26 CbPv/1/2017) a Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I na základe podaného odvolania potvrdil (uzn. Krajského súdu v Bratislave z 26. 10. 2017, 4CoPv/4/2017). Po vydaní citovaných rozhodnutí však došlo k výraznej zmene právneho stavu nakoľko Súdny dvor Európskej únie predniesol výklad akú službu žalovaný skutočne poskytuje. Súd v načrtnutom kontexte poukazuje na najkľúčovejší dôkaz v tejto veci, ktorým je rozsudok Súdneho dvora (veľkej komory) Európskej Únie z 20. decembra 2017 vo veci C-434/15 (ďalej len „rozsudok SD EÚ“). Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol SD EÚ predložený v rámci sporu medzi profesijným združením taxikárov mesta Barcelona (Španielsko) Asociación Profesional Elite Taxi a spoločnosťou Uber Systems Spain SL, prepojenou so spoločnosťou Uber Technologies Inc., ktorý sa týkal situácie, že Uber Systems Spain SL poskytuje prostredníctvom aplikácie pre smartfóny odplatnú službu spočívajúcu v skontaktovaní neprofesionálnych vodičov využívajúcich svoje vlastné vozidlo s osobami, ktoré sa potrebujú prepraviť v rámci mesta, pričom na výkon svojej činnosti nemá potrebné administratívne licencie a povolenia. SD EÚ (veľká komora) rozhodol nasledonve: Článok 56 ZFEÚ v spojení s článkom 58 ods. 1 ZFEÚ, ako aj článok 2 ods. 2 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu a článok 1 bod 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel vzťahujúcich
sa na služby informačnej spoločnosti, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/48/ES z 20. júla 1998, na ktorý odkazuje článok 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode („smernica o elektronickom obchode“), sa majú vykladať v tom zmysle, že sprostredkovateľskú službu, akou je služba dotknutá vo veci samej, ktorej účelom je prostredníctvom aplikácie pre smartfóny skontaktovať za odplatu neprofesionálnych vodičov využívajúcich svoje vlastné vozidlo s osobami, ktoré sa potrebujú prepraviť v rámci mesta, je nutné považovať za neoddeliteľne spätú s dopravnou službou, a preto sa na ňu vzťahuje kvalifikácia „služby v oblasti dopravy“ v zmysle článku 58 ods. 1 ZFEÚ. Táto služba preto musí byť vylúčená z pôsobnosti článku 56 ZFEÚ, smernice 2006/123 a smernice 2000/31.
29. Výklad príslušných noriem európskeho práva konštatovaný v rozsudku SD EÚ je priamo záväzný pre všetky členské štáty Európskej únie, teda aj pre Slovenskú republiku (ďalej len „SR“).
30. Z rozsudku SD EÚ vyplýva, že sprostredkovateľská služba spoločnosti Uber spočíva vo výbere neprofesionálnych vodičov využívajúcich svoje vlastné vozidlá, ktorým táto spoločnosť poskytuje aplikáciu, bez ktorej by jednak títo vodiči nemohli poskytovať prepravné služby, a jednak osoby, ktoré sa potrebujú prepraviť v rámci mesta, by nemali prístup k službám uvedených vodičov. Uber má navyše rozhodujúci vplyv na podmienky, za ktorých títo vodiči poskytujú svoje služby. V tejto súvislosti je najmä zjavné, že Uber prostredníctvom rovnomennej aplikácie stanovuje prinajmenšom maximálnu cenu jazdy, že táto spoločnosť danú sumu vyberie od klienta predtým, ako časť z nej vyplatí neprofesionálnemu vodičovi daného vozidla, a že vykonáva určitú kontrolu kvality vozidiel a ich vodičov, ako aj správania týchto vodičov, ktorá dokonca môže viesť k ich vylúčeniu. Súdny dvor EÚ ustálil, že túto sprostredkovateľskú službu potrebné považovať za neoddeliteľnú súčasť celkovej služby, ktorej hlavným prvkom je dopravná služba a ktorá v dôsledku toho nezodpovedá kvalifikácii „služby informačnej spoločnosti“ v zmysle článku 1 bodu 2 smernice 98/34, na ktorú odkazuje článok 2 písm. a) smernice 2000/31, ale kvalifikácii „služby v oblasti dopravy“ v zmysle článku 2 ods. 2 písm. d) smernice 2006/123. Činnosti, ktoré vykonáva (sprostredkúva) žalovaný na území Slovenskej republiky sú identického charakteru ako tie ktoré boli predmetom rozhodovania pred Súdnym dvor EÚ.
31. V kontexte uvedeného a s odkazom na rozsudok SD EÚ nie je teda sporné, že žalovaný poskytuje (sprostredkúva) služby v oblasti dopravy. Súd má za preukázané, že žalovaný prostredníctvom aplikácie riadi, organizuje a koordinuje jednotlivých neprofesionálnych vodičov, ktorí „de facto“ jazdia pre žalovaného, a zastrešuje tým celý systém fungovania ním poskytovanej dopravnej služby, od prideľovania zákaziek (cestujúcich) vodičom, určovania ceny jazdy, prijímania platieb za prepravu od cestujúcich, strhnutie si provízie a následného vyplácania vodičov, a podobne, ktorá aktivita napĺňa zákonné parametre prevádzkovania taxislužby v zmysle zákona o CD, nakoľko zo strany žalovaného jednoznačne dochádza na území SR k prevádzkovaniu osobnej dopravy vozidlami s obsaditeľnosťou najviac deväť osôb vrátane vodiča (§ 8 ods. 3 zákona o CD).
32. Po ustálení záveru, že žalovaný prevádzkuje na území SR taxislužbu, je v právnom štáte, ktorým Slovenská republika podľa Ústavy SR jednoznačne je, absolútne nevyhnutné, aby pri výkone tejto podnikateľskej aktivity dodržiaval, rovnako ako aj ostatní prevádzkovatelia taxislužieb pôsobiacich na trhu, všetky zákonné podmienky a predpoklady pre riadnu a legálnu prevádzku tejto činnosti, ktoré žalobca v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia detailne opísal (povinnosti vyplývajúce najmä zo zákona o CD, zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, zákona č. 142/2000 Z.z. o metrológii a ostatných).
33. Žalobca v návrhu upriamil pozornosť na stále pretrvávajúce praktiky žalovaného v tom smere, že nedodržiava viac menej žiadne z povinností vyplývajúce zo zákonov Slovenskej republiky pre prevádzkovanie taxislužby (prevádzkovanie taxislužby bez príslušnej koncesie, neoznačenými vozidlami, bez taxametrov, registračných pokladníc, prepravných a tarifných poriadkov, osobami (vodičmi) bez preukazu vodiča taxislužby, ktorí sa nepodrobujú pravidelným lekárskym prehliadkam a psychologickým vyšetreniam a podobne). Uvedené oprel o viaceré články zverejnené na rôznych internetových portáloch, v ktorých bol spochybnený model fungovania žalovaného najmä z pohľadu legálnosti jeho podnikanie na území SR. Sám žalovaný (resp. prevádzkový manažér spoločnosti Uber na Slovensku - Peter Chovanec) v rozhovore uverejnenom v periodiku „Právo a Justícia“ 26. 1. 2016 uviedol, že: „Od nášho (pozn.: Uberu) uvedenia na trh sme sa usilovali zabezpečiť, že vodiči budú
spĺňať zákonné požiadavky súčasného rámca licencií. Tento proces bol pomalší, ako sa očakávalo, vzhľadom na niekoľko obmedzení. Napríklad malý počet miest počas skúšok prebiehajúcich len raz za štvrť roka. Takmer všetci sú v procese získania licencie a ich počet neustále rastie.“ Síce ide o vyjadrenie s dvojročným časovým odstupom, avšak vzbudzuje to výrazné podozrenie, že žalovaný najprv začal prevádzkovať taxislužbu na území SR, v čom aj pokračuje, avšak až následne zabezpečil resp. dodatočne ešte stále len zabezpečuje potrebné povolenia, čo je rovnako neakceptovateľný prístup. Každý subjekt, nielen žalovaný, ktorý sa rozhodne vstúpiť na podnikateľský trh a poskytovať určité služby (v tomto prípade taxislužbu), je bez ďalšieho povinní splniť všetky zákonné náležitosti a disponovať všetkými administratívnymi povoleniami a zariadeniami pre výkon tejto činnosti už v čase začatia poskytovania (prevádzkovania) tejto služby. Súd ma za preukázané nedodržiavanie podmienok prevádzky taxislužby žalovaným aj z rozhodnutia Okresného úradu Bratislava z 12. 10. 2017 sp. zn. OU-BA-OCDPK1-2017/093547, právoplatného 16. 10. 2017, ktorým bol pokutovaný vodič vykonávajúci taxislužbu pre žalovaného, práve z dôvodu, že nemal označené a vybavené vozidlo taxislužby, nebola vystavená základná sadzba cestovného, vo vozidle nebol pevne zabudovaný taxameter, vodič nemal preukaz vodiča vozidla taxislužby a prevádzkoval taxislužbu bez koncesie alebo povolenia oprávňujúceho dopravcu ponúkať dopravné služby. Nakoľko vozidlá prostredníctvom ktorých žalovaný cez svoju aplikáciu prevádzkuje taxislužbu nie sú označené a nie je ich možné identifikovať, ako správne dôvodil žalobca, je prítomné vysoké podozrenie, že takýmto spôsobom žalovaný prevádzkuje taxislužbu aj prostredníctvom mnoho ďalších vodičov a ich vozidiel nespĺňajúcich zákonné kritériá (čo žalovaný sám ani nepopiera vyplývajúc z pripojených medializovaných článkov, kde dôvodí, že neprevádzkuje taxislužbu).
34. Súd vychádzajúc z tvrdení a predložených dôkazov v návrhu síce nemá za preukázané, či všetci vodiči jazdiaci pre žalovaného disponujú koncesiou alebo nie, či absolvovali lekárske prehliadky alebo nie a pod., ale za preukázané považuje porušovanie minimálne niektorých zákonných povinností vyplývajúcich zo zákona o CD pre prevádzkovanie taxislužby (napr.: vozidlá a vodiči ktorých žalovaný organizuje nie sú zákonným spôsobom označení, nemajú taxametre, nakoľko fungujú na systéme GPS). Tieto skutočnosti však pri rozhodovaní o nariadení neodkladného opatrenia ani nezohrávali podstatný význam.
35. Cieľom nariadeného neodkladného opatrenie nie je obmedzenie žalovaného v jeho podnikateľských aktivitách na území SR, ale práve s poukazom na rozhodnutie SD EÚ, spôsob akým pôsobí na slovenskom trhu a ako fungujú ním poskytované dopravné služby, je účelom neodkladného opatrenia len zabezpečenie dodržiavania platných a účinných predpisov SR aj žalovaným pri prevádzkovaní taxislužby. Všetci súťažitelia pôsobiaci v segmente akýchkoľvek služieb (aj dopravných) majú na trhu pôsobiť v rámci férovej hospodárskej súťaže, za rovnakých podmienok pre všetkých a bez akýchkoľvek nekalosúťažných praktík.
36. Nakoľko žalovaný pri prevádzkovaní taxislužby na území SR riadne nedodržiava všetky zákonom stanovené podmienky, jeho konanie možno jednoznačne vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi súťaže. Dokáže (priamo žalovaný resp. jeho vodiči) ušetriť mnoho finančných prostriedkov, ktoré ostatní súťažitelia musia investovať do administratívnej záťaže (vybavovanie koncesií, prehliadok, odbornej spôsobilosti, označenie vozidiel atď.) vyplývajúcej z právnych predpisov. Žalovaný teda vie prevádzkovať taxislužbu za výhodnejších finančných podmienok (avšak nie z dôvodu svojej šikovnosti, ale pre nedodržiavanie zákonných kritérií), čo sa logicky odzrkadľuje v lacnejšej cene cestovného, čím iným súťažiteľom nielen že je spôsobilý privodiť ujmu, ale ujmu aj reálnu spôsobuje, keďže oproti konkurencii získava zjavne neodôvodnenú a nezákonnú konkurenčnú výhodu, v podobe výrazne nižších nákladov na prevádzku, napĺňajúcu atribúty nekalo súťažného konania v zmysle § 44 Obch. zák.. Ujma, ktorú je žalovaný spôsobilý privodiť iným súťažiteľom a ktorú už aktuálne aj spôsobuje (prevádzkovaním taxislužby) spočíva najmä v tom, že vďaka nižším nákladom a následným nižším cenám cestovného (prepravného) dokáže osloviť veľké množstvo zákazníkov (cestujúcich), ktorí by inak využili práve služby iných súťažiteľov, združených aj v osobe žalobcu a títo prichádzajú o zákazky, tržby a zisky. Ide de facto o preberanie klientov od konkurencie, na čom by v rámci férového boja v hospodárskej súťaži nebolo nič neštandardného, avšak žalovaný pri tom funguje spôsobom nie súladným s platným právom.
37. Nevyhnutnosť bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami, okrem už uvedenej vznikajúcej ujmy, podporuje aj argument žalobcu, že žalovaný svojím nekalosúťažným konaním môže získať značný podiel na trhu, pretože aktuálne pre neho jazdí okolo 500 vodičov, má registrovaných vyše 40.000
užívateľov jeho aplikácie a počet jázd sa za rok 2016 zvýšil o 90% oproti predchádzajúcemu roku. Tieto údaje vyplývajú aj z pripojených článkov:
- „Zástupca fenoménu Uber: Máme tisíce žiadostí od ľudí, ktorí chcú za nás jazdiť“ zverejnený na portále aktuálne.atlas.sk a
- „UBER už via ako rok a pol jazdí po Bratislave. Pozrite sa na zaujímavé čísla“ zverejnený na portále androidportal.zoznam.sk 2. 4. 2017. Načrtnuté štatistiky a stúpajúca tendencia tak v počte vodičov ako aj zákazníkov žalovaného preukazuje, že ten reálne expanduje a rozširuje svoje pôsobenie ako prevádzkovateľ dopravnej služby - taxislužby, teda svojim nekalo súťažným konaním získava významný podiel na trhu s taxislužbami, ale bez splnenia príslušných zákonných podmienok. Aj táto okolnosť znásobuje ujmu ktorú žalovaný spôsobuje iným súťažiteľom. Nekalo súťažné konanie žalovaného však vyplýva aj z prítomnej možnosti privodenia ujmy spotrebiteľom, keďže tí nemajú garantované, že vodič žalovaného spĺňa odborné predpoklady vodiča taxislužby, že je zdravotne spôsobilý na výkon tejto činnosti, že jeho vozidlo je v požadovanom technickom stave a iné, ktoré skutočnosti môžu vystaviť spotrebiteľa - zákazníka zvýšenému riziku.
38. Nepôjde o nekalú súťaž, ak žalovaný bude prevádzkovať taxislužbu v súlade so zákonnými požiadavkami určenými pre výkon tejto činnosti a následne priláka zákazníkov práve kvalitou svojich služieb a výhodnejšiu cenu pre cestujúceho oproti ostatným súťažiteľom dosiahne napríklad vďaka svojmu „knowhow“ resp. podnikateľskými schopnosťami, prípadne novými nápadmi.
39. Žalovaného inovatívna myšlienka v oblasti poskytovania dopravných služieb prostredníctvom aplikácie, ktorou organizuje a prevádzkuje na území SR taxislužbu sa môže vo všeobecnosti tešiť veľkej obľube, byť vodičmi a spotrebiteľmi aj vítaná a určite spôsobilá aj prispieť k rozvoju a skvalitneniu služieb v tejto oblasti, avšak primárne musí byť poskytovaná a prevádzkovaná, v súlade s právnym poriadkom SR. Pripustenie resp. akceptovanie opačného stavu (spôsob akým žalovaný aktuálne stále funguje) znamená výrazný zásah a ohrozenie férovosti hospodárskej súťaže, kedy jeden súťažiteľ má do veľkej miery zľahčené podmienky na výkon podnikateľských aktivít, keďže disponuje silnou, avšak neoprávnenou konkurenčnou výhodou postavenou na nedodržiavaní zákonných požiadaviek na prevádzku svojej činnosti (služby) oproti ostatným súťažiteľom, čím jednoznačne dochádza k nekalo súťažnému konaniu.
40. Nastavenie zákonných podmienok, predpokladov, znalostí či zručností (koncesia, lekárske prehliadky, odborná spôsobilosť a ďalšie) na prevádzku určitej činnosti (aj taxislužby) je výhradne v kompetencii legislatívnej moci, prípadne exekutívy (napr. Vyhlášky). Súd nad rámec dodáva, že eventuálne námietky na nedôvodnosť niektorých podmienok resp. prehnanú byrokraciu pre získanie potrebných povolení na prevádzku určitej činnosti je preto potrebné smerovať týmto orgánom. Pri rozhodovaní sporov súd v zásade právne normy vykladá. V právnom štáte však platí, že každý kto chce určitým spôsobom pôsobiť na relevantnom trhu a v nejakej oblasti podnikať, musí sa prispôsobiť platnému a účinnému zákonnému stavu, tento riadne dodržiavať a nie je možné akceptovať jeho svojvoľné porušovanie.
41. V zmysle uvedeného súd uzatvára, že žalobcom tvrdené a osvedčené skutočnosti odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov spôsobom a z dôvodov ako sú uvedené v tomto uznesení. Rovnako je splnená aj podmienka naliehavosti úpravy pomerov medzi stranami neodkladným opatrením, nakoľko rozhodnutie SD EÚ, ktoré konštatuje, že žalovaný poskytuje dopravnú službu, čím došlo k zmene právneho rámca tejto veci, je „čerstvé“, bolo prijaté 20. 12. 2017, pričom žalobca podal návrh na nariadenie neodkladného opatrenia na súd ani nie mesiac od jeho prijatia (18. 1. 2018). S prihliadnutím aj na zásadu proporcionality súd konštatuje, že právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia žalovaného neprimeraným spôsobom, nad nevyhnutný rozsah a nespôsobia mu vznik škody, nakoľko sa mu nezakazuje prevádzkovať dopravnú službu - taxislužbu, ale len ukladá povinnosť zdržať sa jej prevádzkovania resp. sprostredkúvania v rozpore so zákonom. Ide len o zabezpečenie riadneho dodržiavania platného právneho stavu.
42. Žalobca správne argumentoval aj skutočnosťou, že v tejto veci bolo potrebné nariadiť neodkladné opatrenie, nakoľko sledovaný účel nebolo možné dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.
43. Vo výroku tohto rozhodnutia súd zároveň poučil žalovaného o možnosti podania žaloby vo veci samej, v prípade že to bude považovať za potrebné.
44. Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že slovenskému súdu je daná právomoc na rozhodnutie tejto veci podľa čl. 5, ods. 1 v spojení s oddielom 2, čl. 7, ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamenty a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach („Nariadenie Brusel I“). Rovnako je daná aj miestna a vecná príslušnosť Okresného súdu Bratislava I s poukazom na § 19 písm. b) CSP a § 26 ods. 1 písm. a) CSP.
45. Súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania o nariadení neodkladného opatrenia a to v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Navrhovateľ bol v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia úspešný, nakoľko súd návrhu v plnom rozsahu vyhovel, preto mu súd priznal voči odporcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
46. Podľa 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Bratislava I, písomne, v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Toto neodkladné opatrenie je vykonateľné jeho doručením podľa § 332 ods. 1 CSP.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.