Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/115/2017

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu: AB 2 B. V., so sídlom Strawinskylaan 933, 1077XX Amsterdam, Holandské kráľovstvo, registračné číslo: 572 79 667, zast. Allen & Overy Bratislava, s.r.o., so sídlom: Eurovea Central 1, Pribinova 4, Bratislava, proti žalovanej: L. L., nar. X.X.XXXX, bytom v F., R. XX, o zaplatenie 589,63 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 13C/380/2015-77 z 29. júna 2016

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I rozsudkom č.k. 13C/380/2015-77 z 29. júna 2016 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 243,70 € s 5 % ročným úrokom z omeškania od 7.5.2016 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). V prevyšujúcej časti návrh zamietol (II. výrok). O trovách rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu (III. výrok).

2. Rozhodol tak o návrhu, ktorým sa žalobca domáhal úhrady sumy 580,63 € s príslušenstvom s odôvodnením, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovanou ako dlžníčkou dňa 11.8.2013 úverovú zmluvu č. 4308040381, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Úverové zmluvné podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia a. s.. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 599 €, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v 30-tich pravidelných mesačných splátkach po 32,66 €. Žalovaná bola v omeškaní s úhradou splátok, preto bola právnym predchodcom žalobcu vyzvaná listom zo dňa 8.1.2015 k splateniu celého zostatku úveru. Pohľadávky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. boli v súlade s § 526 na základe zmluvy zo dňa 8.1.2015 postúpené na obchodnú spoločnosť AB 1 B. V. (pôvodného žalobcu). Žalobca eviduje voči žalovanej dlh pozostávajúci z istiny vo výške 95,12 €, vyčísleného úroku vo výške 60,16 €, zosplatnenej istiny vo výške 372,97 €, poistenia vo výške 13,38 €, poplatku za upomienku vo výške 48 €, teda dlh spolu tvorí 589,63 €. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 497 Občianskeho zákonníka (poznámka odvolacieho súdu - vychádzajúc z citácie jedná sa o chybu v písaní, správne má byť Obchodného zákonníka), § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, spolu s § 52 ods. 1,2,3,4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 2, § 3 ods. 1 Obč. zák. a § 9 ods. 1,2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj podľa § 39, § 451 ods. 1, § 517 ods. 1,2, § 563 Obč. zák. a § 3 ods. 1 nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z.. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere a zmluva o revolvingovom úvere obsahujú neplatne určenú výšku RPMN i úrokovú sadzbu, a preto s poukazom na § 39 je takýto právny úkon uzavretia zmluvy o úvere neplatný. V zmluve bola totiž dojednaná úroková miera vo výške 31,51 %, pričom v čase uzavretia predmetnej zmluvy v nových obchodoch - spotrebiteľských úveroch poskytovaný bankami domácnostiam predstavovala v priemere 15,77 %. Dojednaný úrok vo výške 31,51 % ročne podstatnou mierou prekračuje horný limit obvyklej úrokovej miery. Prvoinštančný súd poukázal na to, že v rozpore s dobrými mravmi podľa súdne praxe je spravidla taká výška úrokov,

ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník (ktorý uzatvára zmluvu o pôžičke často z dôvodov svojej inak neriešiteľnej situácie) poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky, čo odporuje dobrým mravom. V danom prípade podľa názoru súdu došlo k neplatnej dohode o podstatnej náležitosti úverovej zmluvy a to dohode o výške úrokov, čo robí predmetnú zmluvu neplatnou v jej celku nakoľko ani nemožno hovoriť, že daná úverová zmluva vôbec vznikla. Súd ďalej poukázal aj na neplatnosť výške RPMN stanovenej navrhovateľom v úverovej zmluve, ktorú stanovil v 2 údajoch 37,0 % a 48,52 %. Za nepochybné však považoval, že odporkyňa odčerpala finančné prostriedky v sume 599 EUR, na ktorú sumu vykonala úhrady 355,30 EUR, preto suma 243,70 EUR predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane odporkyne, t. j. plnenie z neplatného právneho úkonu, ktoré musí odporkyňa navrhovateľovi vydať a preto zaviazal odporkyňu na zaplatenie tejto sumy navrhovateľovi. Na základe toho súd zaviazal odporkyňu na úhradu istiny 243,70 € s 5 % ročným úrokom z omeškania od 7.5.2016 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti istiny (v časti nad 243,70 € do sumy 589,63 €) a úrokov z omeškania žalobu zamietol ako nedôvodnú. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p..

3. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie proti výroku, ktorým prvoinštančný súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol a proti výroku o náhrade trov konania z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h/ a f/, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca rozporoval záver súdu prvej inštancie o neplatne uvedenom údaji o RPMN v zmluve, keďže podľa súdu RPMN bola stanovená v dvoch rôznych údajoch, a to vo výške 37 % a 48,52 %. K uvedenému žalobca zdôraznil, že v zmluve sa nachádza údaj o RPMN vo výške 37 % v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň sa tam nachádza údaj o priemernej hodnote RPMN vo výške 48,52 % v súlade s § 9 ods. 2 písm. z/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Teda nejde o zmätočné uvedenie dvoch rôznych výšok RPMN, ale o uvedenie dvoch rôznych náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca zároveň nesúhlasil so závermi súdu o neplatnosti zmluvných dojednaní o výške úroku a výške RPMN podľa § 39 Obč. zák., pretože samotná výška úrokov nemôže byť bez ďalšieho v rozpore s dobrými mravmi a zároveň výška úrokov dojednaná v tomto konkrétnom prípade nie je v rozpore s dobrými mravmi, keďže je výslovne aprobovaná osobitným predpisom. Žalobca poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky za platnosti Občianskeho zákonníka z roku 1964 sp. zn. 30Cdo/1776/2007, v zmysle ktorej okolnosť hrubého nepomeru plnenia jednej zo strán k tomu čo poskytla druhá strana môže v spojitosti s ďalšími okolnosťami toho ktorého prípadu naplňovať znaky konania v rozpore s dobrými mravmi, avšak sama osebe takáto okolnosť absolútnu neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 založiť nemôže. Tento záver aj v spotrebiteľských vzťahoch potvrdzuje čl. 4 ods. 2 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého kontrolám neprijateľnosti nepodliehajú hlavný predmet zmluvy a primeraná cena, pričom v prípade spotrebiteľského úveru sa jedná o samotný úver a úrok ako jeho cenu. Zároveň žalobca poukázal na ust. § 1a nar. vl. 857/1995 Z.z. (poznámka odvolacieho súdu - správne nar. vl. č. 87/1995 Z.z.), ktorý výslovne ustanovuje, že najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvoj násobok RPMN bánk. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutej časti zmenil a vyhovel žalobnému návrhu, ako aj návrhu žalobcu na priznanie trov konania v celom rozsahu.

4. Žalovaná ostala v odvolacom konaní nečinná.

5. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, preto rozhodnutie (v napadnutých výrokoch) zrušil a vec (v rozsahu zrušenia) vrátil súdu prvej inštancie, nakoľko neboli splnené podmienky ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozhodnutia v tejto časti.

6. Žalobca podal odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

7. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods.1 písm. f) je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

8. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

9. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy ale nesprávne ich vyhodnotil a vyvodil z nich nesprávne závery o právach a povinnostiach strán sporu. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia súd prvej inštancie nevykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a neprihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

10. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol z dôvodu posúdenia dohodnutých úrokov ako dojednaných v rozpore s dobrými mravmi, keďže podľa jeho názoru dohodnutý úrok podstatne prekračuje obvykle úroky poskytované bankami, ktoré činili v priemere 15,77 % (a preto považoval zmluvu v časti dojednania úrokov za neplatnú v z mysle § 39 .

11. Odvolací súd stotožňuje s názorom odvolateľa o nesprávnosti záveru súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o výške úrokov, keďže v zhode s odvolateľom poukazuje aj odvolací súd na konštantnú judikatúru, ktorá ustálila, že v rozpore s dobrými mravmi je výška úrokov prevyšujúca viac ako dvojnásobne priemerný úrok poskytovaný bankami, najmä zohľadniac skutočnosť, že výška úrokov u nebankových subjektov akým je aj žalobca je spravidla vyššia ako obvykle bankové úroky vzhľadom na vyššie podnikateľské riziko. Úrok poskytovaný bankami v danom období bol vo výške 15,77 % ročne (tak ako na to poukázal aj prvoinštančný súd), pričom konkrétny zmluvne dojednaný úrok v danom prípade činil 31,51 % ročne. Z uvedeného je zrejmé, že dojednaný úrok bol vyšší oproti priemernému úroku o niečo menej ako dvojnásobne, t.j. neprevyšoval priemerný úrok poskytovaný bankami viac ako dvojnásobne.

12. Zároveň odvolací súd má za to, že pri vyhodnocovaní súladnosti dojednanej odplaty s dobrými mravmi nie je možné vychádzať iba z výšky dojednaného úroku, ale je potrebné zohľadňovať aj výšku RPMN ako údaj, ktorý bol zákonodarcom zavedený ako podstatná náležitosť spotrebiteľskej úverovej zmluvy spolu s údajom o priemernej výške RPMN práve z dôvodu možnosti spotrebiteľa vyhodnotiť výhodnosť alebo nevýhodnosť konkrétnej spotrebiteľskej zmluvy. Informácia o RPMN je významná pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o jeho možnosť zhodnotiť ekonomickosť poskytnutého úveru, posúdenie, či požadovaný úrok za úver je pre neho výhodný, prijateľný, resp. aby spotrebiteľ bol schopný posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej žalobcom za poskytnutý úver. V súlade s § 19 ods.2 z.č. 129/2010 Z.z. na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom zahŕňajúce aj všetky plnenia súvisiace s poskytnutým spotrebiteľským úverom nad rámec poskytnutého spotrebiteľského úveru poukazované veriteľovi alebo akejkoľvek tretej osobe s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere; náklady na

vedenie platobného účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom. Údaj o RPMN teda vychádza nielen z dojednanej výšky úrokov, ale aj ďalších poplatkov, ktoré sú spojené s dojednaným úverom, a teda jedná sa o údaj, ktorý je komplexnejší oproti samotnej informácii o výške úrokov.

13. V danom prípade teda súd prvej inštancie nepostupoval správne, pokiaľ pri vyhodnocovaní rozpornosti dojednania o výške úrokov s dobrými mravmi nezohľadnil aj ďalšie zmluvné dojednania vrátane RPMN. Odvolací súd uvádza, že práve porovnaním RPMN určeným pre túto konkrétnu zmluvu vo výške 37 % s priemernou hodnotou RPMN na príslušný spotrebiteľský úver, ktorá bola v danom čase 48,52 %, je možné dospieť k záveru, že celková odplata dojednaná za tento konkrétny spotrebiteľský úver nebola dojednaná v rozpore s dobrými mravmi.

14. O správnosti uvedeného záveru svedčí aj zavedenie § 1a do nar. vl.č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianského zákonníka( s účinnosťou od 1.9.2014), v zmysle ktorého odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Teda aj keď uvedené ustanovenie nebolo účinné v čase uzatvorenia zmluvy medzi stranami sporu, je možné vychádzať z jeho znenia pri posúdení úmyslu zákonodarcu vo vzťahu k posúdeniu otázky kedy je dojednaná odplata neprimerane vysoká. Toto zákonné ustanovenie súd použil ako interpretačné pravidlo pri posudzovaní primeranosti výšky úrokovej sadzby stanovenej v ÚZ.

15. Vzhľadom na uvedené nemožno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o výške úrokov v tomto konkrétnom prípade v zmysle ust. § 39 OZ.

16. Rovnako odvolací súd považuje za dôvodnú námietku žalobcu vo vzťahu k záveru súdu o neplatnom dojednaní RPMN zo súdom uvedeného dôvodu - jej stanovenie v dvoch údajoch (37 % a 48,52 %). Tak, ako správne žalobca uviedol, nejedná sa o dvakrát uvedený údaj o RPMN, ale jedná sa o údaj o výške RPMN v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch určenej pre danú úverovú zmluvu 37 % a druhý údaj predstavuje priemernú hodnotu RPMN na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o úvere podľa § 9 ods. 2 písm. z/ zákona o spotrebiteľských úveroch vo výške 48,52 %.

17. Na základe uvedených úvah odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pochybil, pokiaľ zamietol návrh v prevyšujúcej časti s poukazom na neplatnosť dojednanej výšky RPMN a neplatnosť dojednaných úrokov.

18. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia sa súd prvej inštancie nezaoberal ďalšími skutočnosťami relevantnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, nakoľko v súlade so zásadami ochrany spotrebiteľa nepodrobil súdnej kontrole ďalšie zmluvné dojednania, resp. či zmluva obsahovala všetky relevantné a zákonom požadované náležitosti a ani neskúmal ako došlo k jednotlivým úhradám, v akej výške, kedy sa žalovaná dostala do omeškania a podobne. Preto neboli splnené podmienky pre potvrdenie ani zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolací súd v súlade s § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

19. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť uplatnený nárok v zamietnutej časti (nakoľko prvý výrok rozsudku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 243,70 € s príslušenstvom nadobudla právoplatnosť) a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť tak, aby zodpovedalo požiadavkám na rozhodnutie a aby bolo presvedčivé a úplné.

20. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach 3 : 0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .