Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_16Co-345-2017.pdf
PDF · 110.23 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/345/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu D.. X. U. - Lekáreň OPIUM s miestom podnikania Námestie SNP 71, 960 01 Zvolen, IČO: 35 190 779, proti žalovanému 1/ D? VERA zdravotná poisťovňa, a. s. so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 35 942 436, v konaní o náhradu škody vo výške 11,34 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 17C/98/2016-73 zo dňa 04. 05. 2017, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu voči žalovanému 1/, ktorou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 11,34 EUR s príslušenstvom titulom náhrady škody. Okresný súd vychádzal zo skutkového stavu, podľa ktorého žalobca v zmysle zmluvy č. 4982/2006 (ďalej v texte „zmluva“) vystavil žalovanému 1/ dňa 29. 02. 2016 faktúru č. 20160037 na sumu 13,66 EUR so splatnosťou do 30. 03. 2016. Vyfakturovaná suma zodpovedala v časti 11,34 EUR dlžnej sume za poskytnutú lekárenskú starostlivosť pre žalovaného 2/, ktorému v zmysle lekárskeho predpisu č. HT0571710 predpísanom F.. T. T. dňa 15. 01. 2016 vydal liečivo, a to dvakrát Epilan D a dvakrát Novalgin 500 mg, ktoré náklady v súvislosti s poskytnutím lekárskej starostlivosti žalovaný 1/ odmietol uhradiť. Žalobca tvrdil, že žalovaný 1/ sa dopustil protiprávneho konania v rozpore s dobrými mravmi a žalobcovi tak vznikla škoda vo výške 11,34 EUR, ktorá zodpovedá sume za liečivá vydané ním žalovanému 2/ prostredníctvom lekárskeho receptu a nepreplatené žalovaným 1/ z dôvodu, že nejde o neodkladnú zdravotnú starostlivosť pre dlžníka žalovaného 1/ (teda pre žalovaného 2/).
2. Okresný súd Zvolen pred tým ako rozhodol, že žalobu voči žalovanému 1/ zamietol, vydal dňa 10. 06. 2016 platobný rozkaz č. k. 17C/98/2016-12, ktorým zaviazal žalovaných 1/ a 2/ (v tom čase žalovaným 2/ bola fyzická osoba - F. A., ktorému boli vyššie uvedené liečivá žalobcom 1/ vydané. Voči tomuto platobnému rozkazu podal odpor len žalovaný 1/ a z tohto dôvodu Okresný súd Zvolen svojim uznesením č. k. 17C/98/2016-39 zo dňa 29. 11. 2016 zrušil platobný rozkaz len voči žalovanému 1/. Uvedený platobný rozkaz sa tak voči žalovanému 2/ stal právoplatným dňa 28. 10. 2016. Z uvedených dôvodov súd ďalej konal vo veci už len voči žalovanému 1/.
3. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že žalovaný 2/ bol v rozhodnom čase, čiže v čase vydania lekárskeho predpisu na lieky dňa 15. 01. 2016 vedený v zozname dlžníkov, ktorý viedol žalovaný 1/. Táto skutočnosť medzi stranami sporu ani nebola sporná. Z uvedeného lekárskeho predpisu zo dňa 15. 01. 2016 súd ďalej vyvodil skutočnosť, že z neho nevyplývalo, že by
sa malo jednať o neodkladnú zdravotnú starostlivosť pre žalovaného 2/. V zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení (ďalej v texte „Zákon o zdravotnom poistení“) má poistenec (žalovaný 2/), ktorý nezaplatí príslušnej zdravotnej poisťovni preddavok na poistné za 3 mesiace v príslušnom kalendárnom roku, nedoplatok za poistné, poistné, ktoré bol povinný uhradiť odo dňa vzniku spoločnosti zakladajúcej vznik verejného zdravotného poistenia do dňa potvrdenia prihlášky príslušnou zdravotnou poisťovňou, alebo úhradu za zdravotnú starostlivosť, ak sa mu poskytla preukázateľne v dôsledku porušenia liečebného režimu, alebo užitia alkoholu, alebo inej návykovej látky v rozsahu, ustanovenom osobitným predpisom v sume vyššej ako 10,- EUR, a súčasne ktorý je z tohto dôvodu uvedený v zozname podľa § 25 ods. 1 písm. e/ druhého bodu, má právo len na úhradu neodkladnej zdravotnej starostlivosti, ak v štvrtej a piatej vete nie je ustanovené inak. Okresný súd sa tak stotožnil s názorom žalovaného 1/, že v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona poistenci, ktorí nezaplatili príslušnej zdravotnej poisťovni poistné, alebo úhradu za zdravotnú starostlivosť poskytnutú v dôsledku porušenia liečebného režimu, alebo užitia návykovej látky a ktorí sú z tohto dôvodu uvedení v zozname dlžníkov vedenom zdravotnou poisťovňou v zmysle Zákona o zdravotnom poistení, majú právo len na úhradu neodkladnej zdravotnej starostlivosti verejného zdravotného poistenia. V prejednávanej veci mal však žalovaný 2/ vystavený lekársky predpis, na ktorom nebola uvedená poznámka, že ide o neodkladnú zdravotnú starostlivosť a v rozhodnom čase bol žalovaný 2/ vedený v zozname dlžníkov žalovaného 1/, teda podľa názoru okresného súdu bol povinný tieto lieky uhradiť sám žalovaný 2/. Okresný súd uznal, že žalobca nie je povinný kontrolovať, či osoby, ktorým vydáva lieky na lekársky predpis sú v zozname dlžníkov, ale uvedené je v jeho záujme, inak podstupuje riziko, že vydá lieky bez zaplatenia a za tieto mu nezaplatí ani zdravotná poisťovňa, tak ako tomu bolo aj v tomto prípade. Naviac, v prejednávanej veci už tým, že platobný rozkaz voči žalovanému 2/ nadobudol právoplatnosť, má žalobca právoplatný exekučný titul a môže si svoj nárok vymáhať priamo od žalovaného 2/. Na strane žalovaného 1/ teda nedošlo k vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, nakoľko skutočnosť, že žalovaný 1/ neuhradil žalobcovi úhradu za žalobcom vydané lieky žalovanému 2/, nešlo o konanie v rozpore s dobrými mravmi tak, ako to tvrdil žalobca. Žalovaný 1/ postupoval v súlade so Zákonom o zdravotnom poistení, ako aj v súlade so zák. č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej v texte „Zákon o liekoch“), ako aj v súlade so zmluvou uzavretou medzi ním a žalobcom. Naviac okresný súd zdôraznil, že ak bola medzi stranami uzatvorená zmluva č. 4982/2006, ktorá odkazovala aj na všeobecné zmluvné podmienky pre lekárenskú starostlivosť s tým, že tieto boli následne menené v neprospech žalobcu, žalobca predmetnú zmluvu nepredložil, čím neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu ku svojim tvrdeniam. Pokiaľ sa týka všeobecných zmluvných podmienok pre lekárenskú starostlivosť, ktorej mali byť zo strany žalovaného 1/ menené, žalovaný 1/ súdu predložil všeobecné zmluvné podmienky pre lekárenskú starostlivosť, ktoré nadobudli účinnosť 01. 04. 2012, avšak neboli predložené všeobecné zmluvné podmienky s účinnosťou od 01. 04. 2015, o ktorých žalobca tvrdil, že žalovaný 1/ s nimi v rozpore s dobrými mravmi založil zmluvným vzťahom výraznú nerovnováhu v prospech žalovaného 1/. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý namietal, že rozhodnutie sa týka nielen predmetu sporu, ale každodennej praxe žalobcu pri výdaji liekov a v prípade správnosti napadnutého rozhodnutia by ho nútil k porušovaniu zákona a ohrozovaniu zdravia pacientov. Namietal teda, že pokiaľ by mal postupovať v súlade s doporučeným postupom súdu uvedeným v napadnutom rozhodnutí a vyberal by úhradu od pacientov nad rámec stanovený podľa § 23 ods. 1 písm. x/ Zákona o liekoch, konal by v rozpore so Zákonom o liekoch a hrozila by mu za to sankcia za iný správny delikt, a to nielen finančná, ale pri opakovanom porušení aj strata oprávnenia podnikať v oblasti poskytovania lekárenskej starostlivosti. Pokiaľ by teda odmietol výdaj lieku bez uhradenia nad rámec stanovený podľa § 23 ods. 1 písm. x/ Zákona o liekoch, mohlo by dôjsť k ohrozeniu zdravia a života pacienta. Bránil sa tým, že pokiaľ okresný súd ho odkazoval na tzv. „zoznam dlžníkov“, ktorý vedie žalovaný 1/, je v ňom výslovne uvedené, že údaje v ňom majú len informatívny charakter a nie sú použiteľné pre právne úkony. Z odôvodnenia rozhodnutia pre neho ani nevyplýva to, ako by mal podľa súdu postupovať bez toho, aby takýto postup nebol v rozpore so zákonom. Považuje za rozpor s dobrými mravmi, ak žalovaný 1/ jednej zo strán reťazca poskytovania zdravotnej starostlivosti, t. j. lekárovi úkony prepláca, avšak ďalšej strane - lekárni úkony preplácať odmieta napriek tomu, že výdaj lieku a výber doplatku je len pokračovaním zdravotného výkonu, ktorý bol lekárovi už preplatený. Uznal, že na lekárskom predpise, ktorý bol predmetom sporu nebola vyznačená poznámka „hradí pacient“ a ani to, že by išlo o neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Ak teda vystavil faktúru preukazujúcu vykázanie poskytnutej zdravotnej starostlivosti pre poistenca žalovaného 1/, boli tým splnené zákonom stanovené podmienky pre úhradu sumy, ktorá je predmetom sporu. Súd teda neuviedol dôvod, pre ktorý mu žalovaný 1/ ním
požadovanú sumu nepreplatil, teda na základe čoho mal právo žalovaný 1/ odmietnuť plnenie voči nemu, keď on preukázateľne splnil svoje povinnosti.
5. Žalobca ďalej namietal, že zo strany súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci spočívajúcom v tom, že žalovaný 2/ je dlžníkom žalovaného 1/, a preto bol povinný od žalovaného 2/ vybrať úhradu (doplatok) za lieky nad rámec stanovený zákonom v tzv. kategorizačnom zozname. Zákon o zdravotnom poistení je však len právnym rámcom pre zmluvný vzťah medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, nezasahuje do vzťahu medzi ním a žalovaným 1/, ktorý je založený na základe iného zákona, a to Zákona o liekoch. V zmysle § 23 ods. 2 tohto zákona, ak lekár vyznačí na lekárskom predpise, alebo na lekárskom poukazuje poznámku „hradí pacient“, je držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti oprávnený vyberať finančnú úhradu za výdaj lieku, zdravotnej pomôcky a dietetickej potraviny, za ktoré by mu inak patrila úhrada podľa osobitného predpisu. Na lekárskom predpise, ktorý bol predmetom sporu, však takáto poznámka vyznačená nebola. Vzhľadom na uvedené je preto ust. § 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení v rozpore s inými ustanoveniami Zákona o liekoch. Prijatím znenia § 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení boli podľa neho v rozpore s Ústavou zavedené do právneho poriadku rôzne kategórie poistencov s rôznym nárokom na úhradu poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Na základe vyššie uvedených skutočností má za to, že za škodu spoločne a nerozdielne zodpovedajú obaja žalovaní, teda žalovaný 1/, ako aj žalovaný 2/, nakoľko predmet sporu - zdravotné poistenie je predmetom zmluvného vzťahu medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a obom žalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 11,34 EUR s príslušenstvom.
6. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu odmietol vzhľadom k tomu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Ak totiž platobný rozkaz, ktorým priznal žalobcovi žalovanú sumu v celom rozsahu, je voči žalovanému 2/ právoplatný, súd rozhodol v prospech žalobcu. Napriek vyššie uvedenému zdôraznil, že tvrdenia uvádzané žalobcom v odvolaní nie sú pravdivé, pretože pokiaľ žalobca poukazuje na § 23 ods. 1 písm. x/ Zákona o liekoch, tento sa na danú situáciu vôbec nevzťahuje, keďže rieši výšku doplatku liekov, ktoré sú čiastočne hradené z verejného zdravotného poistenia. Napriek žalobcom vydanej faktúre, zdravotná poisťovňa nie je povinná uhradiť všetku zdravotnú starostlivosť, ktorú jej žalobca fakturuje, ale iba tú, ktorú je povinná a oprávnená uhradiť v zmysle príslušných právnych predpisov. Vzájomné vzťahy medzi poskytovateľom zdravotnej a lekárenskej starostlivosti zdravotnou poisťovňou a poistencom sú riešené vo viacerých ustanoveniach viacerých právnych predpisov, pričom právny vzťah medzi zdravotnou poisťovňou a poskytovateľom rieši najmä zák. č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „Zákon o zdravotných poisťovniach“). Oba zákony, teda Zákon o zdravotných poisťovniach, ako i Zákon o zdravotnom poistení odkazujú na zák. č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, pričom je potrebné brať do úvahy aj iné ustanovenia iných osobitných právnych predpisov, ktoré upravujú rozsah úpravy verejného zdravotného poistenia. Žalobca sa teda nedôvodne snaží navodiť dojem, že je v lekárni oprávnený vydať liek iba v prípade, ak ho hradí zdravotná poisťovňa. Množstvo liekov však nie je vôbec hradených z verejného zdravotného poistenia, týka sa to i receptových liekov a žalobca vydá takýto liek v lekárni poistencovi za úhradu aj bez toho, aby bola na recepte uvedená poznámka „hradí pacient“. Ak ale liek nie je hradený z verejného zdravotného poistenia (§ 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení) a poistenec je povinný si ho uhradiť v lekárni sám, dlžník stráca nárok na úhradu lieku z verejného zdravotného poistenia momentom zverejnenia dlžníka v zozname dlžníkov. Zdravotná poisťovňa by úhradou lieku, ktorý nie je hradený z verejného zdravotného poistenia porušila zákon, čo potvrdil aj dozorný orgán - Úrad na dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v protokole o kontrole, ktorý žalovaný 1/ predložil okresnému súdu v prejednávanej veci.
7. Na záver žalovaný poukázal i na to, že žalobca sa snaží navodiť dojem, že by porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť predchádzania škody na zdraví, ak by liek nevydal. Predmetom sporu je však úhrada lieku a nie jeho výdaj. Žalobca môže liek vydať, má však žiadať jeho úhradu priamo od pacienta, ako je to i v prípade iných liekov, ktoré nie sú hradené z verejného zdravotného poistenia. V prípade výdaja lieku dlžníkovi preto lekárnik postupuje úplne rovnako, ako v iných prípadoch plnej úhrady lieku poistencom. Len pre úplnosť uviedol k námietke žalobcu o nezáväznosti a nedôveryhodnosti zoznamu dlžníkov, že povinnosť viesť zoznam dlžníkov na internete, ako i podmienky jeho vedenia určuje zdravotnej poisťovni Zákon o zdravotnom poistení v § 25 a 25a tohto zákona a zároveň nie zdravotná
poisťovňa, ale zákon v ust. § 9 ods. 2 tohto zákona spája so zverejnením v zozname dlžníkov pre dlžníka právne následky.
8. Žalobca sa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 1/ vyjadril, že sa s jeho názorom nestotožňuje, keď žalovaný 1/ vykladá vlastným spôsobom nad rámec konkrétneho znenia VZP aj zákony. V tejto súvislosti poukázal i na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/30/2016, kedy súd zhodne konštatoval, že išlo o šikanózne podmienky a konanie žalovaného 1/ v rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi. Čo je, v akom rozsahu a za akých podmienok hradené z verejného zdravotného poistenia, je u liekov presne špecifikované v „kategorizačnom zozname“ pravidelne aktualizovanom Ministerstvom zdravotníctva SR v rozsahu a podľa zák. č. 363/2011 Z. z. o úhrade liekov, zdravotníckych pomôcok z verejného poistenia. Žiadne ustanovenie žiadnej právnej normy nedáva možnosť zdravotnej poisťovni zmeniť pomer úhrady stanovenej v aktuálnom „kategorizačnom zozname“ vydanom Ministerstvom zdravotníctva SR. Žalovaný 1/ tak podľa neho opakovane, svojvoľne a vo svoj prospech vykladá text uvedený v jeho „zozname dlžníkov“, v ktorom je uvedené, že údaje v ňom majú len informatívny charakter a nie sú použiteľné pre právne úkony, teda nenahrádzajú potvrdenia o stave pohľadávok. Následne zaujal názor, podľa ktorého pri súčasnom platnom systéme rozdelenia je pre zdravotné poistenie pri prijímaní poistného nepodstatné, či je poistenec platiaci, alebo „dlžník“. Na záver preto žalobca poukázal aj na nesúlad, protirečivosť, resp. konkurovanie si právnych noriem bez toho, aby boli takéto normy výslovne derogované a poukazuje na tzv. derogačné interpretačné pravidlá, pomocou ktorých súd usúdi, či pri riešení konkrétnej veci neprihliadne na určitý skorší normatívny akt, jeho časť, alebo ustanovenie kvôli ich nesúladu s neskôr prijatým normatívnym aktom. Naďalej zotrval na svojich písomných vyjadreniach a stanoviskách.
9. V písomnom vyjadrení žalovaného 1/ k vyjadreniu žalobcu tento uviedol, že mu nie je zrejmé, aký vplyv má ustanovenie § 9 ods. 1 Zákona o zdravotných poisťovniach na úhradu lekárenskej starostlivosti za dlžníka. Nie je ani možné súhlasiť s tvrdeniami žalobcu, že je povinný uhradiť všetku zdravotnú starostlivosť, ktorú jej žalobca vykáže a vyfakturuje. VZP v danom prípade upravujú spôsob fakturácie a odmietnutia takejto úhrady, pričom rozsah úhrady vyplýva žalovanému 1/ zo zákona, konkrétne z ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení. Pokiaľ ide o rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, v uvedenej veci súd posudzoval úplne iný skutkový a právny stav a ani na základe vykonaného dokazovania nedospel ku konštatovaniu, ktoré uvádzal žalobca. S tvrdením žalobcu o nesúlade, protirečivosti, či konkurovaniu si právnych noriem s ustanovením § 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení však nesúhlasí, ak v zmysle § 9 ods. 2 tohto zákona je výslovne uvedené, že dlžníci uvedení v zozname dlžníkov nemajú nárok na úhradu inej, ako neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Ustanovenie § 23 ods. 1 písm. x/ Zákona o liekoch a zdravotníckych pomôckach sa týka len pomeru úhrady zdravotnej poisťovne a poistenca za lieky čiastočne hradené z verejného zdravotného poistenia. Ustanovenie § 23 ods. 2 Zákona o liekoch a zdravotníckych pomôckach rieši vyberanie úhrady za lieky, za ktoré by poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti inak patrila úhrada podľa osobitného predpisu. Zákon teda zakazuje vybrať úhradu za lieky, ktoré sú hradené z verejného zdravotného poistenia. V danom prípade však lieky nie sú vôbec hradené z verejného zdravotného poistenia, preto by nebolo možné konštatovať porušenie § 23 ods. 1 písm. x/ a § 23 ods. 2 Zákona o liekoch a zdravotníckych pomôckach zo strany žalobcu v prípade, ak by priamo od žalovaného 2/ žiadal úhradu za vydané lieky, nakoľko žalovaný 2/ stratil nárok na ich úhradu z verejného zdravotného poistenia momentom jeho zverejnenia v zozname dlžníkov žalovaného 1/. Naďalej zotrval na tom, že navrhuje, aby odvolací súd odvolanie žalobcu odmietol, prípadne, aby rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
10. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej v texte „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP (á contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny.
11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
12. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, dostatočné, preto sa odvolací súd obmedzil iba na konštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP), najmä v bodoch 4 až 16, a na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu uvádza nasledovné:
14. Nie je úlohou súdu v prípade, ak sa žalobca domáha voči žalovaným 1/ a 2/ náhrady škody v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, prípadne § 415 Občianskeho zákonníka posudzovať ústavnoprávnu rovinu jeho nároku. Z ustanovení posudzovaných zákonov nevyplýva ich nesúlad s Ústavou SR a tento nekonkretizoval ani žalobca. Nepostačuje na jeho úspech v spore len jeho tvrdenie, že právna úprava je nedôsledná, či vzájomne si odporujúca. Úlohou súdu bolo posúdiť, či boli naplnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá žalobcovi vznikla. Predpokladmi vzniku zodpovednosti v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka je protiprávne konanie toho, kto škodu spôsobil, vznik škody ako majetkovej ujmy na strane poškodeného a súčasne príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodou. Okresný a ani odvolací súd na strane žalovaného 1/ nezistil konanie, ktoré by bolo v rozpore s objektívnym právom.
15. Z ust. § 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení, v zmysle ktorého dlžníci zverejnení v zozname dlžníkov nemajú nárok na úhradu inej, ako neodkladnej zdravotnej starostlivosti vyplýva, že v prípade žalovaného 2/, ktorý bol dlžníkom uvedeným v tomto zozname vznikol nárok len na úhradu neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Nie je možné sa stotožniť s tvrdením žalobcu o nesúlade protirečivosti, či konkurovaniu si právnych noriem, konkrétne znenia § 23 ods. 1 písm. x/ a § 23 ods. 2 Zákona o liekoch a zdravotníckych pomôckach s ust. § 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení. Ustanovenie § 23 ods. 1 písm. x/ Zákona o liekoch sa týka pomeru úhrady zdravotnej poisťovne a poistenca za lieky čiastočne hradené z verejného zdravotného poistenia a ust. § 23 ods. 2 Zákona o liekoch rieši vyberanie úhrady za lieky, za ktoré by poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti inak patrila úhrada podľa osobitného predpisu. Zákon teda zakazuje vyberať úhradu za lieky, ktoré sú hradené z verejného zdravotného poistenia. V prejednávanom prípade však lieky neboli vôbec hradené z verejného zdravotného poistenia, preto by nebolo možné konštatovať porušenie § 23 ods. 1 písm. x/ a § 23 ods. 2 Zákona o liekoch zo strany žalobcu v prípade, ak by priamo od žalovaného 2/ žiadal úhradu za vydané lieky, nakoľko žalovaný 2/ stratil nárok na ich úhradu z verejného zdravotného poistenia momentom jeho zverejnenia v zozname dlžníkov žalovaného 1/. Skutočnosť, že v zozname dlžníkov je uvedené, že má len informatívny charakter, neznamená, že by osoba v ňom uvedená dlžníkom v zmysle vyššie uvedených zákonov nebola. Iná by bola otázka, ak by osoba uvedená v zozname dlžníkov nespĺňala podmienky pre jej uvedenie v tomto zozname, avšak tieto skutočnosti nie sú predmetom prejednávanej veci a samotného predmetu konania. Ak teda sa žalobca domáhal voči žalovaným 1/ a 2/ náhrady škody a v konaní nebolo zistené, že by žalovaný 1/ postupoval v rozpore so zákonom, prípadne by konkrétnym spôsobom došlo z jeho strany k protiprávnemu konaniu, či ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi, nie je možné mať za to, že na jeho strane došlo k vzniku zodpovednosti za škodu, ktorá by eventuálne na strane žalobcu vznikla. Naviac tohto času je už právoplatné rozhodnutie (platobný rozkaz ), na základe ktorého bolo o povinnosti žalovaného 2/ rozhodnuté a bola mu uložená povinnosť škodu žalobcovi uhradiť.
16. Okresný súd podrobne uviedol, prečo má za to, že k protiprávnemu konaniu, resp. konaniu, ktoré by napĺňalo charakter konania v rozpore s dobrými mravmi zo strany žalovaného 1/ nedošlo, preto vecne správne rozhodol, ak žalobu zamietol. Odvolaním žalobcu nebola žiadnym spôsobom spochybnená vecná správnosť napadnutého rozhodnutia, preto odvolací súd rozsudok potvrdil.
17. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že na strane žalovaných 1/ a 2/, ktorí boli pôvodne žalobou označení ako pasívne legitimovaní, nejde o spoločné práva a povinnosti, ohľadom ktorých by sa rozsudok musel vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na strane žalovaného. Takýto dôsledok z hmotnoprávneho vzťahu medzi žalovaným 1/ a 2/ nevyplýva, ani nevyplýval, preto v prípade, že sa platobný rozkaz stal právoplatným voči žalovanému 2/, dôvodne okresný súd pokračoval v konaní voči žalovanému 1/. Žalobca už v samotnej žalobe úplne inak kvalifikoval právny dôvod žaloby v prípade žalovaného 1/ a žalovaného 2/, a teda aj podľa názoru súdu nie sú predmetom sporu voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ rovnaké práva a povinnosti. V danom prípade povinnosť zdravotnej poisťovne uhradiť zdravotnú starostlivosť za svojho poistenca vylučuje povinnosť jej úhrady zo strany samotného
poistenca a naopak. Vzhľadom na uvedené je rozhodnutie okresného súdu vecne správne, ak žalobu voči žalovanému 1/ v celom rozsahu zamietol a vzhľadom na uvedené nebol dôvod na odmietnutie odvolania tak, ako to tvrdil žalovaný 1/. Treba dodať aj to, že aj podľa judikatúry Ústavného súdu SR nepatrí do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo strany, aby súdy preberali, alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá strana v konaní (II ÚS 3/97, II ÚS 251/03).
18. Okresný súd rozhodol vecne správne aj pokiaľ ide o náhradu trov konania, keď aplikoval ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 CSP. Uvedenú skutočnosť odvolací súd poznamenáva napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo napadnuté, avšak ide o výrok závislý.
19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, ktorému však trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky žalovaného (§ 251 CSP) nevznikli, preto žalovaný nemá nárok na ich náhradu.
20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).