Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/283/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudcov JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu O. P., nar. XX.X.XXXX, bývajúceho v C., C. č. XX, zastúpeného JUDr. Milanom Slebodníkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému O. U., nar. XX.X.XXXX, bývajúcemu v C., C. č. XX, zastúpenému JUDr. Pavelom Piovarčím ml., advokátom so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 38C/229/2014-97 zo dňa 18.5.2017 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanému určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXXXX, okres C. T., obec C. - V. hrdinov, katastrálne územie Y., a to bytu č. XX v C. na ulici C. č. XX, nachádzajúceho sa vo vchode č. XX na 8. poschodí obytného domu C. XX, XX, súpisné číslo XXX v C., stojaceho na parcele registra „C“ č. XXXX o výmere 531 m2, evidovanej na LV č. XXXXX, spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach vo veľkosti 1548/100000. Určenie vlastníckeho práva žiadal titulom vrátenia daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je starým otcom žalovaného, ktorému dňa 20.3.2003 darovacou zmluvou daroval predmetný byt. Následne po darovaní sa mu zhoršil z dôvodu opakovaného prekonania mozgovej príhody zdravotný stav, potreboval pomoc a asistenciu druhej osoby, napriek tomu žalovaný ho nikdy nenavštívil ani v nemocnici a 5 rokov ani doma a dlhodobo o neho neprejavuje žiaden záujem. Negratuluje mu k jeho výročiam a sviatkom, nedáva mu žiadne darčeky, nezatelefonuje mu a dokonca nedvíha telefón. Takéto správanie žalovaného je proti dobrým mravom a tak ho dňa 28.8.2014 požiadal o vrátenie daru, čo žalovaný odmietol. Má naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníkom predmetného bytu s príslušenstvom, keďže doposiaľ je v evidencii nehnuteľností ako vlastník zapísaný žalovaný, vrátenie daru odmietol a len podaním žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti môže dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností v rozsahu vymedzenom v žalobnom petite.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Skutočnosti, ktoré uvádzal žalobca považuje za účelovo zavádzajúce s cieľom navodiť dojem, že zo strany žalovaného došlo vo vzťahu k žalobcovi k nežiaducemu správaniu sa, priečiacemu sa dobrým mravom, avšak toto tvrdenie nie je pravdivé. V čase, keď došlo k uzavretiu darovacej zmluvy, bol maloletý a mal 11 rokov a všetky právne úkony s tým súvisiace vykonávala jeho matka, dcéra žalobcu. Po darovaní bytu nestratil o starého otca záujem, naopak ich vzťahy sa nijako sa nezmenili, nezhoršili sa, boli úplne normálne, ako je obvyklé medzi

starým otcom a vnukom, no vzhľadom na svoj vek nemohol starému otcovi poskytovať faktickú osobnú alebo materiálnu pomoc, toto za neho robila jeho matka. Aj keď dosiahol starší vek, bol nápomocný žalobcovi, vždy keď ho požiadal, napr. o nákup, vyšiel mu v ústrety, jedine vtedy nie, ak nemohol odísť z práce, čo si vysvetlil žalobca ako odmietnutie. Poukázal na to, že už v čase darovania bytu mal žalobca partnerku C. K., s ktorou neskôr začal viesť spoločnú domácnosť a v byte žijú dodnes. Spočiatku vzťahy medzi rodinou žalobcu a C. K. boli dobré, neskôr sa však zhoršili. C. K. opísal ako osobu dlhodobo holdujúcu alkoholu, ktorú opakovane žalobca aj z bytu vyhodil, no opätovne sa k sebe vrátili. Má za to, že vzťahy sa zmenili vplyvom partnerky C. K. na žalobcu, čo vyvolalo práve zo strany žalobcu nežiadúce správanie voči žalovanému a jeho rodine s cieľom, aby predmetný byt získala do vlastníctva C. K..

4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie jednak výsluchom účastníkov konania, listinnými dôkazmi a vec správne posúdil podľa § 628 ods.1, § 630, § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

5. Poukázal na podstatu darovacej zmluvy, ktorá spočíva v bezodplatnosti, z toho dôvodu je vôľa darcu poskytnúť dar výsledkom zrelej úvahy a spravidla odráža skutočnú vôľu darcu, ktorý si je vopred vedomý, že sa zrieka bezodplatne svojho vlastníctva v prospech obdarovaného a že za dar nedostane žiadne protiplnenie. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru je veľký nevďak zo strany obdarovaného, prejavujúci sa v takom správaní, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov a to značenej intenzity alebo sústavnosti. Ide o taký spôsob správania voči darcovi, resp. členom jeho rodiny, ktorý hrubo porušuje morálne pravidlá správania sa ako súhrnu určitých etických, kultúrnych noriem spoločnosti, všeobecne uznávaných. Pri posudzovaní správania sa obdarovaného však treba vychádzať aj z princípu vzájomnosti, t.j. brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu a zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve správanie darcu nevyvolalo správanie sa obdarovaného.

6. V danom prípade súd hodnotil a vzal do úvahy skutočnosť, že žalovaný sporný byt nadobudol darom ako 11 ročné dieťa, kedy si len ťažko vzhľadom na rozumovú vyspelosť mohol uvedomiť význam danej právnej skutočnosti a v tom čase to bol práve žalobca, ako dospelý v tomto vzťahu, ktorý sa mal výraznou mierou podieľať na budovaní kvalitného blízkeho vzťahu so svojím vnukom. Zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že vzťah žalobcu a žalovaného bol do roku 2012, resp. až do r. 2014 normálny vzhľadom na vek žalovaného, bol skôr sprostredkovaný cez rodinu žalovanému ako bezprostredný a blízky. V rámci týchto intencií sa žalovaný zaujímal o žalobcu ako svojho starého otca a bolo tomu tak aj naopak. Znamená to, že sporové strany sa stýkali v rámci svojej rodiny, t.j. v rámci rodinných udalostí, dovoleniek a matka žalovaného sa o svojho otca starala. Súd konštatoval, že bolo preukázané, že žalobca je pod výrazným vplyvom svojej družky K., čo má negatívny dopad na postoj žalobcu voči žalovanému a jeho najbližšej rodine a z čoho vyplynula aj žiadosť žalobcu o vrátenie daru. Všetko toto malo za následok stratu vzájomnosti so žalovaným a jeho matkou (dcérou žalobcu) a podrobne rozanalyzoval svedecké výpovede T. U., rodenej P., dcéry žalobcu a matky žalovaného, A. U., otca žalovaného, B. K., vnučky žalobcu a sestry žalovaného, M. C., kamarátky žalobcu a sestry C. K., A. A., dcéry žalobcu a tety žalovaného, Z. C., dcéry družky žalobcu C. K.. Z toho všetkého vyplynulo záver súdu, že nevhodné správanie žalovaného spočívajúce v tom, že nekontaktuje svojho starého otca, nepomáha mu v chorobe a v starobe, je však len dôsledkom negatívneho postoja žalobcu vo vzťahu k nemu a k jeho najbližšej rodine ovplyvneného postojom jeho družky, čo nemožno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Zmena v správaní žalobcu od r. 2012, resp. od r. 2013, či 2014 je príčinou reakcie žalovaného a jeho správania sa. Zároveň súd vyhodnotil, že správanie sa žalovaného voči žalobcovi od uvedeného obdobia nemožno hodnotiť ako také nevhodné, že by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného žalobcu. Podstatnou skutočnosťou po zistení súdu vykonaným dokazovaním bolo aj to, že skutočným cieľom žaloby žalobcu nie je vrátenie bytu pre žalobcu, ale preto, aby ho mohla nadobudnúť jeho družka pani C. K., o čom taktiež svedčia svedecké výpovede. Svedčili tak nielen svedkovia v blízkom rodinnom vzťahu so žalovaným, ale aj to vyplynulo zo svedeckej výpovede družky žalobcu C. K. a jej dcéry, Z. C.. Ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka nemôže byť stranou sporu zneužité na iný ako zákonom predpokladaný účel. Záverom súd uviedol, že darovacia zmluva je platná, zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi nedošlo k hrubému porušeniu dobrých mravov jeho správaním, a teda nárok žalobcu na vrátenie daru a titulom toho i na určenie vlastníckeho práva k darovanému bytu je nedôvodný, preto súd žalobu zamietol.

7. O trovách súd rozhodol podľa § 262 ods.1,2 a § 255 ods. 1 a vzhľadom na úspech žalovaného v spore priznal mu plný nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi s tým, že o výške náhrady rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej súd prvej inštancie.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. V prvom rade namietal, že prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu zisteniu, že narušenie vzťahu sporových strán má na svedomí žalobca a že toto zhoršenie bolo v dôsledku osobnej intervencie družky žalobcu C. K.. Nesprávnosť tohto zistenia spočíva napr. vo výpovedi žalovaného, pred súdom, ktorý tvrdil, že komunikovať prestali z dôvodu, že žalobca mal opakovane urážať jeho matku a hovoriť o nej zle. Nebolo však preukázané, že by voči žalovanému žalobca vystupoval agresívne alebo že niekedy na neho priamo slovne alebo fyzicky útočil, preto žalovaný podľa jeho názoru prerušil s ním kontakt a prestal sa o neho zaujímať bez jeho zavinenia. O tom svedčí aj svedecká výpoveď vnučky B. K., sestry žalovaného, ktorá vo svedeckej výpovedi uviedla, že rodina k žalobcovi prestali chodiť sami od seba. Poukázal na to, že v čase podania žaloby mal 79 rokov, opakovane prekonal mozgovú príhodu, s čím súvisí jeho zlý zdravotný stav. Žalovaný bol v tom čase už plnoletý a musel si v plnej miere uvedomovať, že sa na udržiavaní vzťahu musí aktívne podieľať vo veľkej miere on sám. Kým žalovaný nebol dospelý, vzťah medzi nimi bol veľmi dobrý, čo potvrdili svedkovia a zmena nastala až v roku 2012, keď už mal žalovaný 20 rokov, a teda musí niesť zodpovednosť za budovanie kvalitného vzťahu medzi vnukom a starým otcom. Nie je tiež pravdivé tvrdenie a záver súdu na základe vykonaného dokazovania, že C. K. zasahovala do vzťahu žalobcu so žalovaným. Žalovaný ani netvrdil, že by na neho C. K. slovne útočila a bránila mu v kontakte so starým otcom a jeho vyjadrenia boli len neurčité. Tiež dcéra A. A., ktorá svedčila, potvrdila, že v čase, keď bývala spolu s ním a jeho družkou, vychádzali s družkou bez konfliktov. Pokiaľ mal žalovaný pocit, že sa s ním nemôže stretávať doma, nič mu nebránilo, aby udržiaval s ním aspoň telefonický kontakt, počas hospitalizácie ho navštíviť bez prítomnosti tretích osôb, čo však žalovaný nevyužil. Správal sa preto v hrubom rozpore s dobrými mravmi, keď ani len neprejavil záujem o vtedy bezvládneho svojho starého otca, ktorý bol odkázaný na pomoc druhých. Keďže prvoinštančný súd nesprávne zistil, kto zapríčinil rozvrat vzájomných vzťahov, a teda nesprávne zhodnotil, že správanie žalovaného bolo len reakciou na zmenu správania žalobcu, toto zistenie je nesprávne a zakladá odvolacie dôvody, ktoré žalobca použil. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel, napadnutý rozsudok zrušil tak, že podanej žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu trovy odvolacieho konania.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril. Uviedol, že považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a žiadal, aby odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. Odvolanie žalobcu neuvádza žiadne nové skutočnosti, ktoré by už neboli prednesené v konaní pred súdom prvej inštancie, všetky odvolacie námietky žalobcu sú totožné s tvrdeniami, ktoré uviedol už vo svojich doterajších písomných a ústnych prednesoch pred súdom prvej inštancie. Súd sa s nimi náležite vysporiadal, ako to vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno tak, ako mu to vzhľadom na jeho procesné postavenie ukladá Civilný sporový poriadok, pričom v konaní nebola preukázaná ani jedna skutočnosť, ktorú tvrdil vo svojej žalobe. Nebolo preukázané, že by o žalobcu stratil záujem po darovaní bytu a že sa k nemu správal v rozpore s dobrými mravmi. Naopak bolo preukázané, že dôvodom zmeny správania sa žalobcu voči nemu a jeho rodine bol negatívny vplyv jeho partnerky C. K., ktorý sa začal prejavovať najmä potom, čo dotyčná zistila, že byt, v ktorom žije so žalobcom mu nepatrí, ale jeho vlastníkom je žalovaný. Neobstojí ani námietka žalobcu, že z jeho strany nebola poskytnutá adekvátna pomoc a starostlivosť jeho chorobe. Vo svojej žalobe žalobca totiž prezentoval svoju situáciu tak, že je odkázaný na jeho pomoc, pričom tejto sa mu nedostáva. Pritom však v žalobe zamlčal významnú skutočnosť, že žije v spoločnej domácnosti s partnerkou, ktorá tieto jeho potreby uspokojuje, t.j. žalobca nebol a nie je odkázaný na pomoc svojho vnuka. Správanie sa žalovaného voči žalobcovi bolo stále vzhľadom na jeho vek, z ktorého vyplývali určité možnosti, študijné a pracovné povinnosti, adekvátne a obvyklé vzťahu medzi starým otcom a vnukom a medzi darcom a obdarovaným. Záverom poukázal na významnú skutočnosť, ktorá vyplynula z vykonaného dokazovania a to výsluchom samotného žalobcu na pojednávaní, kedy žalobca vypovedal úplne zmätočne a z jeho výpovede sa javilo, že nemá reálnu vedomosť, čoho sa v konaní domáha, aký je obsah jeho žalobného návrhu a nakoniec možno nechápal ani význam samotného konania. Naďalej zotrvával na názore, že hlavne aj z výpovede svedkyne K. bolo zrejmé, že pravým dôvodom, prečo žalobca inicioval predmetný spor nebol jeho záujem na vrátení daru do jeho vlastníctva, ale dostať ho späť preto, aby vlastnícke právo následne previedol na svedkyňu

K.. Napokon táto svedkyňa na pojednávaní uviedla, že predmetný byt by mal patriť jej, vzhľadom na to, že poskytuje žalobcovi opateru.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie ako podané včas a oprávnenou osobou bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, preskúmal rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a 380 ods. 1, 2 a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Žalobca použil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav, a o omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

12. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP.

13. Odvolacie námietky odvolateľa boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

14. Podľa § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré je vyčerpávajúce, preto na neho v plnom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie s prihliadnutím na odvolacie námietky odvolací súd dodáva:

15. Právo darcu na vrátenie daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov (R 31/1999). V súlade s § 630 Občianskeho zákonníka možno za právne relevantné považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu, pretože pri posudzovaní správania sa obdarovaného je potrebné vziať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či jeho správanie sa voči obdarovanému nie je príčinou takéhoto správania sa obdarovaného. Uplatnenie princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania sa obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov teda súd vezme do úvahy všetky okolnosti. Výnimkou by bolo také právanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu ( rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 108/2007). Znaky skutkovej podstaty vrátenia daru nenapĺňa teda iba nevďak, prípadne reakcia na nevhodné správanie sa darcu. Musí ísť o také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.

16. Všetky tieto pravidlá pri posudzovaní nároku žalobcu súd prvej inštancie dodržal. Aj odvolací súd je tohto názoru, že správanie sa žalovaného ako obdarovaného voči žalobcovi ako darcovi s prihliadnutím na vzájomné vzťahy v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako také správanie, ktoré by napĺňalo predpoklady uvedené v § 630 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že po určitom čase žalobca či už sám, alebo vplyvom inej osoby prehodnotil svoje rozhodnutie darovať vnukovi predmetný byt, lebo by ho chcel dať inej osobe, nezakladá dôvod na úspešné požadovanie vrátenia daru. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil vrátane správneho výroku o náhrade trov konania.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1,2 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .