Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/61/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Barborou Korenecovou, advokátkou, so sídlom Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, IČO: 42 174 902, proti žalovanej: Ľ. I., F.. XX.XX.XXXX, T. XXX XX J. H., W. P. XXX/X, o zaplatenie 696,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 4Csp/1/2016-45 zo dňa 19.1.2017, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaná má proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá zmluva o úvere dňa 28.12.2012. Rozsudkom č. k. XXT/XX/XXXX-XXX zo dňa XX.X.XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom XX.X.XXXX, súd uznal žalovanú za vinnú z prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, pričom žalobca bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Žalobcovi bol predmetný rozsudok doručený dňa 21.5.2014. V predmetnej veci má nárok na náhradu škody žalobcu základ v spotrebiteľskej zmluve. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, pričom spotrebiteľ úver prijíma na spotrebu. Teda ide o typický občianskoprávny vzťah. Spotrebiteľský úver je jeden z najfrekventovanejších občianskoprávnych vzťahov. V súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, je potrebné v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov (premlčanie, odstúpenie od zmluvy), na tieto vzťahy aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, účinného od 01.05.2014, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania, alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Vzhľadom na uvedené je súd povinný z úradnej moci prihliadať na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Ide o procesné ustanovenie, ktoré je súd povinný aplikovať v čase rozhodovania o predmetnom nároku, bez ohľadu na skutočnosť, či spotrebiteľ vznesie námietku premlčania. Ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého

na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014). Ak poškodený uplatnil v trestnom konaní nárok na náhradu škody spôsobenej mu trestným činom, a v tomto začatom konaní riadne pokračoval, premlčacia lehota sa zastaví a v priebehu tohto konania neplynie. Po skončení trestného stíhania, v ktorom nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť uplatnenú škodu a poškodený bol vyrozumený o skončení stíhania, beh premlčacej doby pokračuje (R 31/1974) (rozsudok Najvyššieho súdu SSR z 22. decembra 1983, sp. zn. 5 Cz 27/83, R 29/1985). Poškodený v začatom konaní riadne pokračuje tiež vtedy, ak po skončení iného (trestného) konania v primeranej lehote pokračuje v konaní podaním návrhu (žaloby) na uspokojenie rovnakého nároku v občianskom súdnom konaní. Ak (podľa okolností prípadu) poškodený v konaní riadne pokračuje podaním návrhu o uspokojenie rovnakého nároku v občianskom súdnom konaní, premlčacia doba nezačne znovu plynúť dňom právoplatnosti rozhodnutia v predchádzajúcom konaní, ale jej plynutie bude naďalej prerušené až do právoplatného skončenia tohto (nadväzujúceho) konania (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 13. novembra 2008, sp. zn. 21 Cdo 2958/2007). Ako vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 43/2010 z 29. februára 2012, „Po skončení trestného konania, odkázaním poškodeného na občianskoprávne konanie pokračovalo plynutie premlčacej doby. So zreteľom na uvedené pre pokračovanie plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 112 Občianskeho zákonníka nie je rozhodujúci okamih vyznačenia právoplatnosti na rozhodnutí, ktorým bol žalobca ako poškodený odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych, ale doručenie tohto rozhodnutia poškodenému. Keďže žalobkyňa podala žalobu na náhradu škody na súde prvého stupňa až 7. júla 2008 a žalovaní 2/ a 4/ v súdnom konaní vzniesli námietku premlčania práva žalobcu na náhradu škody, odvolací súd správne zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu zamietol, keďže premlčané právo mu už nebolo možné v súdnom konaní priznať.“ V prejednávanej veci žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody dňa 5.2.2014. Rozsudok bol žalobcovi doručený dňa 21.5.2014. Žalobca získal nepochybne vedomosť o osobe škodcu a rozsahu škody najneskôr v priebehu trestného konania, v ktorom vystupoval ako poškodený s uplatneným nárokom. Po doručení rozsudku dňa 21.5.2014 mal žalobca riadne pokračovať v uplatnenom nároku na náhradu škody. Dobu, po ktorú bol žalobca nečinný rozhodne nemožno považovať za primeranú, a preto takéto konanie, resp. nečinnosť poškodeného nemožno považovať za riadne pokračovanie v konaní. Po skončení trestného konania, odkázaním poškodeného na občianskoprávne konanie, pokračovalo plynutie premlčacej doby. Dvojročná subjektívna premlčacia doba podľa § 112 Občianskeho zákonníka tak v predmetnej veci začala plynúť najneskôr dňa 22.5.2014 a uplynula dňa 22.5.2016. Keďže žalobca podal žalobu o náhradu škody na súde až dňa 1.7.2016, urobil tak až po uplynutí premlčacej doby. Nárok žalobcu na náhradu škody proti žalovanej tak súd považoval za premlčaný, preto ho v celom rozsahu zamietol. Za daných okolností súd nemohol prihliadať na mimoriadnu splatnosť úveru (v dôsledku jeho absolútnej neplatnosti) dňa 15.9.2013 a posudzovať premlčanie podľa všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Žalobca si z predmetného právneho vzťahu medzi ním a žalovanou uplatnil nárok na náhradu škody v trestnom konaní, a tento sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe. V závere súd poukázal aj na skutočnosť, že v prípade, že by nešlo o premlčaný nárok, súd by okrem iných predpokladov, skúmal aj požadovanú výšku škody. Predmetná spotrebiteľská zmluva zo dňa 28.12.2012, od ktorej žalobca nárok na náhradu škody odvodzuje, však nespĺňa všetky zákonom požadované náležitosti. Súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu, žalovanej tak vznikol nárok na plnú náhradu trov konania, pričom súd vychádzal z tej skutočnosti, že žalovaná sa zriekla práva na náhradu trov, preto súd žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti rozsudku podal žalobca včas odvolanie, v ktorom uviedol, že súdna prax zhodne určila použitie Obchodného zákonníka nezávisle na dohode strán v prípade sporov zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere (R SR 11/2001), ako aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere. Je teda podľa žalobcu nepochybné, že zmluva o úvere sa bez ohľadu na dohodu zmluvných strán, riadi Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 3 písm. d/). Podľa odvolateľa zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto nie je namieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. V zmluve o úvere a Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, povinný zároveň vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasil s obsahom zmluvy (vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru), a že nemá k nej žiadne výhrady a zaväzuje sa ju dodržiavať. Keďže aplikáciu právnej normy úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv podľa žalobcu nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju v

skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah, alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty, pričom ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.6.2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa podľa odvolateľa riadi predpisom účinným do 31.5.2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzatvorenej do 31.5.2014, obmedzenie výšky odplaty sa nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Na peňažnom trhu boli v čase poskytnutia úveru stovky iných subjektov, ktorí vystupovali ako veritelia pri poskytnutí úveru, pričom žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere so žalobcom slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojim podpisom. K premlčaniu nároku žalobca poukázal na ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že jeho nárok nie je premlčaný, a to z dôvodu, že Okresný súd Vranov nad Topľou žalobcu rozsudkom zo dňa 28.12.2012 odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 15.5.2014 s tým, že z vyššie citovaného zákonného ustanovenia podľa žalobcu jasne vyplýva, že uplatnený nárok nie je premlčaný. Okrem toho z ustanovení o premlčaní nároku na náhradu škody, konkrétne § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa žalobcu jasne vyplýva, že právo na náhradu škody sa premlčuje za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Z právoplatného a vykonateľného rozsudku jasne vyplýva, že k udalosti došlo dňa 28.12.2012, a teda nárok bol uplatnený v premlčacej dobe. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, a v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, § 362 ods. 1 , a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379 a § 380 a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 , prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Predmetom konania je nárok žalobcu, v ktorom sa domáha voči žalovanej zaplatenia sumy 550,- eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 15.9.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom žalobu zamietol po prijatí záveru, že nárok žalobcu je premlčaný, keď trestný rozsudok, ktorým súd okrem iného uznal žalovanú vinnú zo spáchania prečinu úverového podvodu, bol žalobcovi doručený dňa 21.5.2014 s tým, že žalobca bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie, kde ďalej pokračovalo plynutie premlčacej doby. Dvojročná premlčacia doba podľa § 112 Občianskeho zákonníka tak v predmetnej veci začala plynúť najneskôr 22.5.2014 a uplynula 22.5.2016, a keďže žalobca podal žalobu o náhradu škody na súde až dňa 1.7.2016, urobil tak podľa okresného súdu po uplynutí premlčacej doby.

7. Je potrebné uviesť, že žalobca si svoj nárok v tomto konaní uplatnil podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Táto všeobecná zodpovednosť vychádza zo zásady zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením akejkoľvek právnej povinnosti. Je zodpovednosťou za zavinený protiprávny úkon. Zodpovednosť žalovanej, žalobca odvodzoval zo skutočnosti, že rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou vo veci č. k. XXT/XX/XXXX-XXX zo dňa XX.X.XXXX, bola žalovaná uznaná vinnou zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa dopustila tak, že od žalobcu vylákala úver tým, že ho uviedla do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru na jeho splácanie, a tým mu spôsobila škodu. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 15.5.2014. Odvolací súd v danej právnej veci rešpektujúc závery právoplatného rozhodnutia v trestnej veci konštatuje, že viazanosť odsudzujúcim rozsudkom je daná vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia žalovanej (odsúdenej), a ktoré boli zistené súdom prvej inštancie, vrátane zistenia vzniku škody na majetku poškodeného (žalobcu) v dôsledku protiprávneho konania odsúdeného (nález I.ÚS 269/2011). V danej veci si žalobca uplatňuje náhradu škody na základe

okolností totožných s okolnosťami, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie v trestnom konaní, preto rešpektujúc právny názor Ústavného súdu SR, vyslovený v náleze I.ÚS 269/2011, odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo záveru, že rozsah viazanosti všeobecného súdu rozhodnutím vydanom v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, t. j. o spáchaní trestného činu, a o tom, kto ho spáchal, nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t.j. o spáchaní trestného činu, kto ho spáchal (R 77/2011). V občianskosúdnom konaní je súd viazaný nielen rozhodnutím súdu v trestnom konaní o tom, že bol spáchaný trestný čin, a kto ho spáchal, ale aj právnou kvalifikáciou skutku, a tým aj formou zavinenia, predpokladanou Trestným zákonom (2Cz 16/92 z 29.4.1992, R 35/1993). S ohľadom na uvedené odvolací súd uzavrel, že viazanosť právoplatným rozsudkom vydaným v trestnom konaní, v ktorom bol žalobca s nárokom na náhradu škody odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych, zakladá právny nárok žalobcu na náhradu škody uplatnenej v tomto konaní priamo proti žalovanej.

8. Odvolací súd vychádzajúc z výroku rozsudku o vine žalovanej ako celku, s prihliadnutím na jeho právnu a skutkovú časť, a viazaný totožnými znakmi skutkovej podstaty trestného činu, a nároku na náhradu škody uplatnenej v tomto konaní, súhlasí s právnym záverom súdu prvej inštancie, že nárok žalobcu je premlčaný. V tejto súvislosti žalobca v odvolaní poukazoval na nesprávny postup súdu, keď tvrdil, že nárok na náhradu škody si uplatnil včas, v desaťročnej objektívnej premlčacej dobe.

9. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Súd je povinný na zistenú námietku premlčania vždy prihliadnuť. Podľa § 106 ods. 1, 2 cit. zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode, a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

10. Pri právach na náhradu škody ustanovuje Občiansky zákonník premlčaciu dobu v § 106, a to kratšiu subjektívnu (ods. 1), a dlhšiu objektívnu (ods. 2). Ich začiatok je upravený odlišne. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Ak napríklad odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a škodca v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, právo sa premlčiavalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

11. Podľa ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode, a o tom, kto za ňu zodpovedá. Občiansky zákonník v tomto ustanovení viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného a) o škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti), ako určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme, určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodovej udalosti, či s protiprávnym konaním, b) o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, t.j. o zodpovednostnom subjekte.

12. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o tomto prvku (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o ňom). Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá, v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a jeho zodpovednosti (rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/82/2009).

13. Občiansky zákonník v § 112 upravuje prípad, keď dochádza k zastaveniu plynutia premlčacej doby, ktorému hovoríme spočívanie premlčacej doby. Jeden z príkladov, keď dochádza k zastaveniu

plynutia premlčacej doby je, keď veriteľ uplatní v premlčacej dobe právo na súde, alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje (§ 112 veta prvá Občianskeho zákonníka). Právo je uplatnené na súde, keď je podaná žaloba, a ďalej vtedy, keď oprávnený subjekt v priebehu prebiehajúceho súdneho, alebo iného konania, uplatní svoje subjektívne právo (napríklad právo na náhradu škody). Podľa ustálenej judikatúry a teórie, ak dôjde k uplatneniu iba časti pohľadávky, nastáva spočívanie premlčania iba pri tejto časti. Prípadom konania, v rámci ktorého dochádza k zastaveniu plynutia premlčacej doby, je i tzv. adhézne konanie (§ 46 Trestného poriadku), teda konanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania. Návrh podľa platnej právnej úpravy treba podať najneskoršie na hlavnom pojednávaní pred začatím dokazovania. Ak v trestnom konaní nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť poškodenému uplatnenú náhradu škody, má poškodený možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody v občianskom súdnom konaní v premlčacej dobe, ktorej plynutie pokračovalo po skončení trestného konania (R 31/1974).

14. Riadne a včasné uplatnenie znamená, že nie sú žiadne pochybnosti o uplatnenom nároku, pričom zákon výslovne požaduje, aby boli z návrhu zrejmé dôvody a výška uplatneného nároku; stačí, ak poškodený ako dôvod uvedie, že skutkom uvedenom v uznesení o vznesení obvinenia mu bola spôsobená škoda, a z toho dôvodu si uplatňuje nárok na náhradu škody; pokiaľ ide o výšku nároku, treba uviesť aspoň konkrétnu minimálnu výšku spôsobenej škody, prípadne odkázať na dokument (písomnosť), kde je výška určená (napríklad na znalecký posudok, ktorý je súčasťou spisu); nestačí však také vyjadrenie, ktoré odkazuje na budúce vyčíslenie škody; uplatnenú minimálnu výšku škody môže ďalej upresňovať až do doby, než sa súd na hlavnom pojednávaní (verejnom zasadnutí o odvolaní) odoberie na záverečnú poradu, keďže na určenie výšky uplatneného nároku môže mať vplyv dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí o odvolaní; návrh musí byť uplatnený voči konkrétnemu obvinenému. Za nesprávne uplatnený nárok na náhradu škody treba považovať nárok uplatnený poškodeným napríklad v znení „budem žiadať náhradu škody v plnej výške“, „pripojujem sa s nárokom na náhradu škody“, „vznikla mi škoda vo výške....“ alebo „požadujem náhradu škody vo výške zistenej orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. vo výške škody spôsobenej obvineným“ (ASPI komentár § 46 zákona č. 301/2005 Z. z.).

15. V danej veci sa o škode a o subjekte zodpovednom za vzniknutú škodu, žalobca najneskoršie dozvedel doručením rozsudku, ktorým bol odkázaný so svojim nárokom na občianskoprávne konanie, t. j. dňa 21.5.2014, a týmto dňom mu začala plynúť dvojročná subjektívna lehota na uplatnenie práva na náhradu škody. Uvedeným dňom žalobca získal vedomosť o skutkových okolnostiach týkajúcich sa vzniku škody a subjektu, ktorý za škodu zodpovedá. Táto skutočnosť nebola ani v konaní sporná.

16. Odvolací súd zotrvávajúc na svojich vyššie uvedených záveroch o uplynutí premlčacej doby na uplatnenie nároku, ako aj na tom, že vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej lehoty je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba, má za to, že žalobcovi uplynula subjektívna dvojročná premlčacia doba na podanie žaloby najneskoršie dňa 22.5.2016, a pretože za dobu odo dňa, kedy bol rozsudok žalobcovi doručený (21.5.2014), do dňa skončenia subjektívnej premlčacej doby (22.5.2016), nedošlo, a žalobca to ani netvrdil, k prerušeniu plynutia premlčacej doby, bola žaloba podaná v tejto veci dňa 1.7.2016 oneskorene, a nárok žalobcu bol už v čase podania žalobného návrhu premlčaný.

17. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, keď vzhľadom na premlčanie nároku žalobcu, považoval za zbytočné zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi.

18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o tomto nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 .

19. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 .

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 .

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .