Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cob-180-2016.pdf
PDF · 101.76 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/180/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobkyne: I. G., bytom Y. XXXX/XX, XXX XX P., podnikajúcej pod obchodným menom: Janka Peržeľ s miestom podnikania Halalovka 2393/28, 911 08 Trenčín, IČO: 41 133 510 (podnikateľská činnosť ukončená ku dňu 29.12.2017), proti žalovanému: P. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/ X, XXX XX W., o zaplatenie 2.840 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 37Cb/331/2015-72 zo dňa 12. mája 2016, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II., ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá a vo výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
Odvolací súd odvolanie žalobkyne proti výroku I., ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 340 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne z tejto sumy od 05.04.2014 do zaplatenia o d m i e t a.
Odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom vydaným za platnosti a účinnosti O.s.p. súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 340 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne z tejto sumy od 05.04.2014 do zaplatenia. Výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a výrokom III. žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovanému splnenia povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 2.840 Eur spolu s úrokom z omeškania od 05.04.2014 až do zaplatenia, a všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň si uplatnila právo na náhradu trov konania. Na skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 261 ods. 1, 6 Obch. zák., § 324 ods. 1 Obch. zák., § 365 prvá veta Obch. zák., § 369 ods. 1 Obch. zák., § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2003 Z.z., § 566 ods. 1 Obch. zák., § 37 ods. 1 Obč. zák., § 720 Obč. zák., § 663 Obč. zák., § 3 ods. 1, 3, 4, § 7 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Podľa článku IV odsek 4.1 zmluvy o podnájme nebytového priestoru zo dňa 18.10.2013 (ďalej len „zmluva“) za užívanie nebytových priestorov je podnájomca povinný platiť nájomcovi podnájomné v sume 200,- Eur mesačne s DPH. Podľa článku IV odsek 4.5 zmluvy v prípade omeškania s platením podnájomného je podnájomca povinný zaplatiť dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne z dlžnej sumy. Podľa článku V odsek 5.1 zmluvy podnájomné je splatné v mesačných splátkach vopred vždy do 5. dňa daného mesiaca, za ktorý sa podnájomné platí. Podnájomné za prvý mesiac podnájmu je splatné do 5. dní od podpisu tejto zmluvy a platí sa v plnej výške. Náklady na energie sú splatné v lehote 10 dní od ich oznámenia podnájomcovi.
Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázaný tento skutkový stav. Žalobkyňa ako nájomca a žalovaný ako podnájomca uzatvorili platne podnájomnú zmluvu, na základe ktorej prenechala žalobkyňa žalovanému do užívania nebytový priestor. Podnájomná zmluva bola uzatvorená v písomnej forme a okrem samotných subjektov zmluvy, obsahovala predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť odmeny za podnájom a spôsob platenia, teda všetky podstatné náležitosti nájomnej zmluvy v zmysle zákona. Zmluvné strany si v podnájomnej zmluve vymedzili aj ďalšie vzájomné práva a povinnosti. Uzatvorenie podnájomnej zmluvy dňa 18.10.2013 medzi žalobkyňou a žalovaným nebolo v konaní sporné. Z predloženej a v konaní ako dôkaz vykonanej podnájomnej zmluvy mal prvoinštnačný súd preukázanú výšku dohodnutej odmeny za podnájom, a to v sume 200 Eur mesačne s DPH. Žalovaný uhradil odmenu za podnájom v lehote splatnosti iba za prvý mesiac, a to za mesiac uzatvorenia podnájomnej zmluvy, za mesiac október, aj to iba v časti 150,- Eur. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že predmet podnájmu riadne neužíval, bol tam iba trikrát, preto nevidí dôvod, prečo by mal platiť za jeho užívanie podnájomné. Spochybnil možnosť žalobkyne uzatvoriť k predmetnému predmetu nájmu podnájomnú zmluvu. Súd prvej inštancie k tejto obrane žalovaného uviedol, že ani sám žalovaný nespochybnil, že podnájomnú zmluvu podpísal, pričom zároveň sám uviedol, že to bola chyba. Podpisom zmluvy o podnájme, ktorá, ako už bolo vyššie uvedené, obsahuje všetky zákonné náležitosti podnájomnej zmluvy, došlo k vzniku právneho vzťahu medzi stranami, z ktorého stranám vyplývajú práva a zároveň aj povinnosti. To, ako ten ktorý zo strán realizuje svoje oprávnenie, je na strane. Žalovaný ako podnájomca mal možnosť predmet podnájmu počas zmluvne dohodnutej doby podnájmu užívať, a ak ho užíval iba trikrát, nič nemení na skutočnosti, že žalovaný túto možnosť mal a bol počas celej doby trvania podnájomnej zmluvy oprávnený predmet podnájmu užívať, na strane druhej bol zároveň povinný plniť si svoje povinnosti, medzi ktoré patrilo aj riadne platenie odmeny za podnájom. V uvedenom prípade zanikol medzi stranami sporu zmluvný vzťah z podnájomnej zmluvy k 31.01.2014, táto skutočnosť medzi stranami sporná nebola, pričom do tejto doby žalovaný jednak predmet nájmu užívať mohol, avšak mal aj povinnosť, a to za jeho užívanie platiť dohodnutú odmenu. Vzhľadom k vyššie uvedenému mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi stranami sporu konania vznikol zmluvný vzťah z titulu podnájomnej zmluvy, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal žalobkyni za predmet podnájmu uhrádzať mesačne sumu 200,- Eur a to počnúc mesiacom október 2013 až do mesiaca január 2014, kedy sa zmluvný vzťah medzi stranami ukončil. Z tvrdení žalobkyne a v konaní vykonanom dokazovaní mal prvoinštančný súd za preukázané, že žalovaný uhradil z odmeny za podnájom sumu 150,- Eur za mesiac október, následne po lehote splatnosti uhradil dňa 28.12.2013 sumu 20,- Eur, dňa 05.01.2014 sumu 30,- Eur, dňa 31.01.2016 sumu 100,- Eur, v apríli 2014 sumu 80,- Eur a dňa 16.05.2014 sumu 80,- Eur, čiže uhradil celkom 460,- Eur. Zvyšok odmeny za podnájom, vo výške 340,- Eur (4 x 200 - 460) žalovaný neuhradil, preto bola žaloba v tejto časti, a to v časti o zaplatenie 340,- Eur, ktoré predstavuje dohodnutú a nezaplatenú odmenu za užívanie predmetu podnájmu počas doby trvania podnájmu, podaná dôvodne. Okrem nároku na zaplatenie nájomného si žalobkyňa voči žalovanému uplatnila aj nárok na zaplatenie „vkladu pre firmu vo výške 1.000,- Eur“ v zmysle čl. 1 odsek 1 dodatku k mandátnej zmluve zo dňa 18.10.2013. Mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje za odplatu zariadiť určitú obchodnú záležitosť pre mandanta, pričom zariaďovanie obchodných záležitostí spočíva buď v uskutočnení právnych úkonov alebo v uskutočnení inej činnosti v mene mandanta. Mandátnu zmluvu uzatvárajú dva samostatné subjekty práva, vykonávajúce samostatne, na vlastnú zodpovednosť, svoju podnikateľskú činnosť. Žalobkyňa na jednej strane zdôvodnila uplatnený nárok existujúcou mandátnou zmluvou, na strane druhej podľa obsahu nároku tento charakteristiku mandátnej zmluvy nespĺňa. Všetky právne úkony strán musia spĺňať atribút určitosti v zmysle § 37 Obč. zák., inak sú takéto právne úkony absolútne neplatné a pri absolútnej neplatnosti ide o skutočnosť, na ktorú je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Mandátna zmluva má svoje špecifiká, ako už bolo vyššie uvedené, jej základnou charakteristikou je obstarávanie obchodných záležitostí, nie podieľanie sa na účasti v spoločnosti vkladom. Predmetný dodatok a jeho odsek 1 je v tomto smere neurčitý a nezrozumiteľný a preto aj neplatný, preto súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol. Vklad do spoločnosti je možný pri jednotlivých typoch spoločností spôsobom v zákonne presne vymedzeným resp. je možný aj na základe zmluvy o tichom spoločenstve, ktorá rovnako má svoje špecifiká, ktoré však predložená zmluva, nespĺňa. Žalobkyňa si zároveň voči žalovanému uplatnila aj nárok na zmluvnú pokutu, ktorú odôvodnila tým, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou odplaty za podnájom nehnuteľností, a preto je povinný zaplatiť žalobkyni zmluvnú pokutu v súlade s čl. 7 Dodatku k mandátnej zmluve a to vo výške 500,- Eur za každé omeškania s úhradou odplaty za podnájom nebytových priestorov. Žalobkyňa žiadala priznať nárok vyplývajúci z dohody o zmluvnej
pokute, preto súd prvej inštancie skúmal, či a akým spôsobom došlo medzi stranami k dojednaniu zmluvnej pokuty a či samotné dojednanie zmluvnej pokuty je platné. Preskúmaním zmluvy o podnájme nebytového priestoru zo dňa 18.10.2013 súd prvej inštancie zistil, že táto zmluva, ktorou bol medzi stranami dohodnutý podnájomný vzťah a zároveň aj platenie odplaty za užívanie nebytových priestorov žalobkyne, žiadnu dohodu o zmluvnej pokute neobsahuje. Medzi stranami teda nebola dohodnutá pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného ako podnájomcu platiť riadne a včas odmenu za podnájom žiadna zmluvná pokuta, preto bola žaloba podaná nedôvodne. Pre úplnosť uviedol, že dohodu o zmluvnej pokute vo výške 500,- Eur obsahuje Dodatok k mandátnej zmluve v bode 7, v zmysle ktorého sa mandatár zaviazal uhrádzať odmenu mandantovi na čas v stanovenom dni v mesiaci v bode 6, a to za prípadné omeškanie za každý mesiac. V bode 6 sa mandatár zaviazal platiť mesačnú odmenu mandantovi vo výške 200,- Eur do piateho dňa daného mesiaca za organizačnú pomoc, ktorá bude nahrádzať aj nájomné. Súd prvej inštancie opakovane poukázal na obsah a podstatu mandátnej zmluvy, ktorou sa mandatár zaväzuje za odplatu zariadiť určitú obchodnú záležitosť pre mandanta, teda ide o činnosť vykonávanú mandatárom pre mandanta za odplatu a nie naopak. Samotná mandátna zmluva uzatvorená medzi stranami v predmete zmluvy v čl. II a čl. III. túto charakteristiku spĺňa. Avšak následne uzatvorený dodatok pôsobí zmätočne, neurčito, nezrozumiteľne, keď, ako už bolo vyššie uvedené, žiada od mandatára vklad do spoločnosti mandanta a následne aj platobnú povinnosť mandatára, pričom naopak mandátnou zmluvou má práve mandant platiť mandatárovi za poskytovanú činnosť. Preto súd prvej inštancie aj toto dojednanie vzhľadom k obsahu zmluvy považoval za neurčité a nezrozumiteľné. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný, resp. keď jeho prípadný rozpor možno odstrániť výkladom. Uvedený rozpor však odstrániť nie je možné, preto považoval mandátnu zmluvu v tejto časti za neplatnú, opakovane s poukazom na § 37 ods. 1 Obč. zák. Žalobkyňa podanou žalobou nežiadala odplatu v zmysle čl. 6 Dodatku mandátnej zmluvy, ale žiadala iba neuhradenú odplatu za podnájom v zmysle podnájomnej zmluvy. Ak je neplatné z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti dojednanie čl. 6, je potom bez právneho významu a možnosti akejkoľvek nárokovateľnosti dojednanie aj čl. 7, ktorý upravuje zmluvnú pokutu a ktorý na neplatný článok nadväzuje. Pretože žalovaný je v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku, je povinný zaplatiť žalobkyni aj úroky z omeškania. Výška úrokov z omeškania bola dohodnutá v zmluve, avšak žalobkyňa pri podaní žaloby nešpecifikovala výšku úroku z omeškania, ktorú žiada priznať, rovnako ako tak neurobila ani na výzvu súdu, nakoľko výslovne uviedla, že výšku úroku z omeškania necháva na zváženie súdu, preto súd prvej inštancie žalobkyni priznal úrok z omeškania v zákonnej výške za použitia § 369 ods. 1 Obch. zák. Pri určení výšky úroku z omeškania vychádzal z toho, kedy došlo k omeškaniu. Nakoľko žalobkyňa a žalovaný sa dohodli na zmene lehote splatnosti uzatvorením splátkového kalendára, prvoinštančný súd vychádzal pri určení výšky úroku z omeškania podľa zmenenej, stranami dohodnutej doby splatnosti, a žalobkyni priznal úrok z omeškania od doby ním v žalobe uvedenej, teda od 05.04.2014 do zaplatenia. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola od 13.11.2013 do 11.06.2014 vo výške 0,25 %, preto súd priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške zvýšenej o 9 percentuálnych bodov, vo výške 9,25 % ročne. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Žalovaný mal nárok na náhradu trov konania, nakoľko bol v konaní úspech v prevažujúcej časti, avšak vzhľadom k tomu, že žalovaný si nárok na náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal.
2. Proti tomuto rozsudku podala za účinnosti O.s.p. odvolanie žalobkyňa a namietala, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný podpísal splátkový kalendár, čím súhlasil so zmluvnými pokutami ako aj s vkladom pre žalobkyňu v zmysle dodatku k mandátnej zmluve. Žalobkyňa sa v odvolaní domáhala zaplatenia celej žalovanej sumy 2.840 Eur aj s príslušenstvom. Rozhodnutím súdu prvej inštancie sa cítila poškodená. Žalovaný splátkový kalendár čiastočne plnil, čím uznal jeho opodstatnenosť. Prvoinštančný súd vyzval žalobkyňu uznesením zo dňa 10.06.2016, č. k. 37Cb/331/2015-84 na odstránenie vád podaného odvolania. Žalobkyňa podaním doručeným prvoinštančnému súdu dňa 04.07.2016 odstránila vady odvolania, a uviedla, že žalovaný svojim podpisom súhlasil so splátkovým kalendárom a pokutami z omeškania a tento začal aj splácať, preto je zmluva s dodatkom ako aj dohoda o splatení dlhu 2.840 Eur platná. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považovala za čiastočne nezrozumiteľné.
3. K podanému odvolaniu sa žalovaný písomne nevyjadril.
4. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p..
5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.
6. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
7. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval v odvolacom konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP, pričom v súlade s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti O.s.p. Odvolací súd tak rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti, ochrane porušených práv a právom chránených záujmov a na plnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1 a 2 CSP).
8. Skôr, ako odvolací súd pristúpil k preskúmaniu veci v dôsledku podaného odvolania, zisťoval, či odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, subjektom, ktorý je na podanie odvolania oprávnený a či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon takýto opravný prostriedok pripúšťa.
9. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
10. Podľa § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
11. Citované zákonné ustanovenia upravujú podmienku prípustnosti odvolania z hľadiska subjektu tak, že právo podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu prislúcha strane, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je teda skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa spravidla prejavuje v neúspechu vo veci samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre stranu sporu ujmu (napríklad nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, uloženie poriadkovej pokuty, nepriznanie náhrady trov konania, atď.).
12. V danej veci z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 340 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne z tejto sumy od 05.04.2014 do zaplatenia. Odvolací súd konštatuje, že predmetným výrokom nebolo zasiahnuté do práv a povinností žalobkyne ako odvolateľa, napadnutý výrok nevyznel v jej neprospech, z čoho možno vyvodiť, že u žalobkyne nebol splnený zákonný subjektívny predpoklad na podanie odvolania voči výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie. Z týchto dôvodov odvolací súd bez nariadenia pojednávania odvolanie žalobkyne proti výroku I. odmietol podľa § 386 písm. b) CSP a nezaoberal sa preto vecnou správnosťou odvolaním napadnutého výroku I. rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani samotnými dôvodmi odvolania.
13. Odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
14. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán sporu, dôkazy vyhodnotil správne v súlade so zásadami v § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa § 132 O.s.p.) a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia žalobu čiastočne zamietol a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd prvej
inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 podľa § 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).
15. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
16. V súlade s obsahom podaného odvolania považoval odvolací súd za základné a podstatné odvolacie námietky žalobkyne, v ktorých zotrvala na svojom tvrdení, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, žalovaný podpísal splátkový kalendár a tak súhlasil so zmluvnými pokutami ako i s odmenou, vkladom pre žalobkyňu podľa dodatku k mandátnej zmluve. Tieto odvolacie námietky odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Zhodne so závermi súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že zmluvné dojednania týkajúce sa vkladu do spoločnosti ako aj dojednania o zmluvnej pokute sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi, z ktorých žalobkyni nemožno priznať žiadne práva. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnené a spĺňa všetky náležitosti riadne odôvodneného rozhodnutia pričom odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.
17. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol za aplikácie § 142 ods. 2 O.s.p. platného v čase jeho rozhodovania.
18. Rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch II. a III. vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a na ich právne posúdenie. Žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedla žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.
19. Žalobkyňou uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. potvrdil, ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.
20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, a preto mu ich odvolací súd nepriznal.
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).