Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/33/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcov 1. I. N., L.. XX. X. XXXX, J. Ž.R. XXX, 2. S. N., L.. XX. X. XXXX, bytom tamtiež, oboch zastúpených Advokátskou kanceláriou Hovan, Hospůdka, s.r.o. so sídlom Ing. Kožucha č. 1, Spišská Nová Ves, proti žalovanej Psychiatrickej liečebni Samuela Bluma v Plešivci, Gemerská 233, Plešivec, IČO: 17 335 959, zastúpenej Advokátskou kanceláriou h & h PARTNERS, s.r.o. so sídlom v Košiciach, Mäsiarska 6, o náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody, o odvolaní žalobcov, ako aj žalovanej proti rozsudku Okresného súdu v Rožňave zo dňa 28. 06. 2016 č.k. 8C/85/2014-158 jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v zamietavom výroku.

V prevyšujúcej časti rozsudok z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 487,55 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 487,55 eur od 17. 4. 2014 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Žalobu žalobcov v 1. a 2. rade o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

3. Žalovanú zaviazal nahradiť trovy štátu vo výške 7 eur a tieto zaplatiť na výdavkový účet Štátneho rozpočtu - Okresného súdu Rožňava do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

4. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcov v 1. a 2. rade na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnenej vo výške po 15.000 eur pre každého zo žalobcov, ako aj o nároku na náhradu škody v sume 487,55 eur. Týchto nárokov sa žalobcovia domáhali na základe tvrdenia, že ako rodičom nebohého I. N., zomrelého dňa XX. X. XXXX v Psychiatrickej liečebni Samuela Bluma v Plešivci došlo zo strany tohto zdravotníckeho zariadenia k zásahu do ich práva na ochranu súkromia chráneného ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, a to konkrétne do práva na rodinný život. Náhrady škody sa domáhal žalobca na základe tvrdenia, že porušením povinností žalovanou, ktorá mala za následok smrť ich syna, mu vznikla škoda.

5. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že z výsledkov šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 14. 08. 2013 vyplýva, že vyhodnotením informácií získaných výkonom dohľadu na mieste a prešetrení zdravotnej dokumentácie, skupina vykonávajúca dohľad u dohliadaného poskytovateľa pri poskytovaní

zdravotnej starostlivosti I. N., nezistila porušenie v zmysle § 4 ods. 3/ zák. č. 567/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, ani porušenie iných právnych predpisov. Úrad konštatoval, že nemá kompetenciu prešetrovať okolnosti úmrtia, organizačné zabezpečenie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ani vypočúvať tretie osoby a overovať pravdivosť tvrdení, ktorých objektivizácia nie je na základe dostupnej zdravotnej dokumentácie možná. Zdravotná starostlivosť bola pacientovi v PL Plešivec poskytnutá štandardným spôsobom a správne.

6. Z uznesenia OR PZ - odboru kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej kriminality v Rožňave sp. zn. ČVS: ORP-117/OVK-RV-2013 zo dňa 13. 05. 2013 konštatoval, že trestné stíhanie, ktoré bolo začaté za prečin usmrtenia na tom skutkovom základe, že dňa 30. 1. 2013 zomrel na klinike popálenín Nemocnice Košice - Šaca a.s. I. N., L.. XX. XX. XXXX na následky zranení, ktoré utrpel dňa XX. XX. XXXX v PL v Plešivci tak, že došlo k jeho podpáleniu, pri ktorom utrpel popáleniny na 63 % tela, v dôsledku ktorých zranení podľahol, bolo zastavené, lebo skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Zo záverov predmetného uznesenia vyplývalo, že medzi konaním páchateľa a ujmou poškodeného musí byť zistená a preukázaná príčinná súvislosť, teda kauzálny nexus. Ak takáto príčinná súvislosť vo vzťahu k vzniknutému následku neexistuje, nemožno hovoriť o trestnej zodpovednosti, ani o trestnom čine. Konanie zdravotníckeho personálu vo vzťahu k pacientovi v inkriminovanom čase nemožno považovať na porušenie dôležitej povinnosti, t. j. porušenie akéhokoľvek predpisu, ale len takej povinnosti, ktorej porušenie podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť, napríklad tým, že má za následok nebezpečenstvo pre ľudský život, alebo zdravie. Medzi porušením takejto povinnosti a následkom trestného činu musí byť preukázaná príčinná súvislosť. Z vykonaných dôkazov vyplýva, že neboli naplnené znaky subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví, nakoľko nebolo preukázané úmyselné ani nedbanlivostné konanie zo strany zdravotníckeho personálu, ktorý v čase úrazu zabezpečoval nevyhnutnú starostlivosť o zdravotne postihnutých pacientov a nemohol tak zabrániť zraneniu pacienta I. N.. Preto bolo trestné stíhanie zastavené. Ako to vyplývalo aj z predmetného uznesenia, riaditeľ PL Samuela Bluma v Plešivci v rámci svojej kompetencie, podľa § 47 a nasl. zákona č. 311/2001 Z.z. „porušenie pracovnej disciplíny príslušným zdravotníckym personálom“, nedodržaním Pracovného poriadku, článku VII. bodu „neplnenie pracovných úloh v požadovanej kvalite a v stanovených termínoch“, dňa 20. 01. 2013, vyriešil jeho písomným upozornením službukonajúcim zamestnancom s možnosťou skončenia ich pracovného pomeru výpoveďou.

7. Z faktúry č. 121313 konštatoval, že za pohrebné služby bolo fakturované Jánovi Gabčovi staršiemu 487,55 eur.

8. Zo správy Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice - Šaca zo dňa 04. 06. 2014 zistil, že odsúdeného I. N. počas pobytu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Košice - Šaca, ktorý vykonával posledne v období od 15. 08. 2006 do 02. 05. 2012, navštívili rodičia 6 krát a to v roku 2009 a 2010.

9. Zo správy Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne vyplýva, že odsúdený I. N. počas hospitalizácie v nemocnici nežiadal o návštevu blízkych osôb.

10. Podľa záznamu o sociálnej situácii pacienta PL Samuela Bluma v Plešivci, I. N. udal kontakt na príbuznú a to: jeho babku - S. C., bytom T., Y. XX.

11. Z lekárskej správy MUDr. Danici Caisovej - psychiatričky - sexuologičky, zo dňa 19. 10. 2011 zistil, že I. N. bol opakovane preliečovaný na základe nariadenej ústavnej ochrannej sexuologickej a protitoxikomanickej liečby, dňa 26. 09. 2011, na úseku ochranných liečení v zdravotníckom zariadení ÚVV a ÚVToS v Košiciach, na základe právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Spišská Nová Ves, zo dňa 15. 05. 2007, sp. zn. 5T/186/2006. Predchádzajúce liečebné pobyty absolvoval od 04. 02. 2008 do 03. 02. 2009 a od 09. 03. 2010 do 22. 11. 2010.

12. Z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 4 T 181/2003, rozsudku zo dňa 21. 10. 2003 vyplýva, že I. N., L.. XX. X. XXXX bol uznaný za vinného z pokusu trestného činu znásilnenia, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov na výkon trestu do I. nápravnovýchovnej skupiny. Ďalším rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi sp. zn. 5T/186/2006 zo dňa 15. 05. 2007 bol uznaný vinným z pokračujúceho zločinu sexuálneho násilia, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 4,5 roka do ústavu so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu bolo uložené ochranné liečenie sexuologické a ochranné liečenie

protitoxikomanické ústavnou formou. Uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 1 Nt 51/2011 zo dňa 7. 2. 2012 bolo rozhodnuté o pokračovaní jeho ochrannej ústavnej sexuologickej a ochrannej ústavnej protitoxikomanickej liečby.

13. S prihliadnutím na výsledky výsluchov svedkov súd prvej inštancie konštatoval, že usmrtením syna žalobcov došlo k zásahu do ich práva na súkromie ako čiastkového práva, chráneného ust. § 11 OZ, pretože protiprávnym narušením rodinných vzťahov zo strany žalovanej došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ich súkromný a rodinný život. Konštatoval, že smrť človeka je nepochybne vysoko závažná ujma, je však nevyhnutné pri posudzovaní nemajetkovej ujmy v peniazoch posúdiť intenzitu ujmy, vyvolanej zásahom do súkromia žalobcov, teda skúmať okrem existencie zrejmej rodinnej väzby (rodič - dieťa) aj fakticky charakter vzťahov medzi žalobcami a ich nebohým synom. Konštatoval, že z výpovedí žalobcov vyplýva, že mali so synom dobrý vzťah, tento však žil a bol vychovávaný u svojej starej matky a nežil v spoločnej domácnosti s rodičmi, naviac, dlhodobo bol vo výkone trestu odňatia slobody - posledne 6 rokov a po výkone trestu nastúpil následne ochrannú sexuologickú a protitoxikomanickú liečbu, do PL Plešivec, pričom počas jeho pobytu v ústavnej liečbe ho rodičia ani nenavštívili, ani sa nezaujímali o jeho zdravotný stav. To, že sa podrobil predmetnej liečbe sa dozvedeli z jeho listov, ktoré rodičom písal, v ktorých ich žiadal, aby mu odpísali, zaujímal sa o svoju babku a podobne. Rodičia sa s ním ani len telefonicky neskontaktovali a o tragickej udalosti sa dozvedeli až z Obecného úradu Žehra, keď telefonicky boli požiadaní pracovníci z Obecného úradu Žehra o spoluprácu pri skontaktovaní sa s príbuznými I. N., keďže počas celej hospitalizácie žalobcovia svojho syna nenavštívili. Intenzita vzťahov medzi žalobcami a nebohým synom v čase jeho smrti nebola tak vysoká, že by pretrhnutie väzby medzi rodičmi a synom a strata možnosti udržiavať vzťahy so synom ochudobnila sféru prirodzených vzťahov, a teda sféru súkromia žalobcov do takej miery, že by bolo odôvodnené priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z výpovedí žalobcov vyplýva, že smrť svojho syna relatívne dobre zvládli, nepretrvávajú u nich žiadne psychické problémy, ktoré by si vyžiadali odborné vyšetrenie, ani im nespôsobili vážnejšie duševné poruchy. Súd dal do pozornosti aj skutočnosť, že nebohý I. N. mal problémy so správaním už v podstate od detstva, opakovane sa dopustil aj násilných trestných činov, za čo bol odsúdený nepodmienečne a bol dlhšiu dobu vo výkone trestu a následne sa opakovane podrobil aj psychiatrickej a sexuologickej liečbe. Je nesporné, že bol vychovávaný starou matkou, s ktorou žil v spoločnej domácnosti, dokonca aj trestných činov sa dopustil v mieste trvalého bydliska jeho starej matky a to v roku 2003 a 2006. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcov, že svojho syna vychovávali oni, že s ním neboli žiadne problémy, že navštevoval základnú školu, ale pravdou je, že ich syn mal problémy so správaním od detstva, navštevoval osobitnú školu a rodičia resp. ani stará matka nezvládli jeho výchovu. Medzi žalobcami a nebohým neexistovali tak silné sociálne, morálne, citové a kultúrne putá, vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, že by náhlou smrťou ich syna žalobcovia stratili možnosť viesť súkromný život a že by odo dňa smrti ich syna boli ochudobnený o sféru prirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov. U žalobcov sa nejednalo o stratu lásky a radosti, prežívaných so synom a o stratu pomoci a opory, ktorú by im mal poskytnúť, hlavne s poukazom už na vyššie uvedené, čo potvrdzuje skutočnosť, že o syna sa nezaujímali ani v čase jeho pobytu v PL Plešivec, ani ho tam nenavštívili, navštívili ho iba vo výkone trestu, aj to prvý krát po 4 rokoch od nástupu do výkonu trestu. Pokiaľ by boli žalobcovia na syna citovo naviazaní, boli by sa o neho zaujímali, zaujímal by ich aj jeho zdravotný stav a neopomenuli by ani návštevy syna v zariadení - PL Samuela Bluma v Plešivci. Žalobcovia dokonca ani nemali vedomosť, kedy ich syn ukončil výkon trestu a kedy nastúpil liečbu. Tým, že ich syn nevyrastal v ich rodine, nemohlo dôjsť ani k narušeniu celistvosti ich rodiny, ani k ochudobneniu v citovej oblasti, keďže žalobcovia so synom nevytvárali harmonickú fungujúcu rodinu, ako to má na mysli vyššie citované ustanovenie v súvislosti z pohľadu satisfakčného účinku. Žalobcovia nemajetkovú ujmy relevantne ani nezdôvodnili, ani sa nevyjadrili k svojmu psychickému stavu, prípadne potreby akejkoľvek lekárskej pomoci a aj keď je síce emočné vnímanie výsostne individuálne, nevyjadrili sa ani k svojim pocitom smútku, zúfalstva, prípadne šoku zo smrti svojho syna.

14. Na základe toho dospel súd prvej inštancie k záveru, že nároku žalobcov nemožno vyhovieť v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, keďže v konaní nebolo preukázané, aby u žalobcov došlo úmrtím ich syna k závažnému zásahu do ich osobnostných práv.

15. Ohľadne nároku žalobcu v 1. rade na náhradu škody uviedol, že táto bola uplatnená v sume 487,55 eur a predstavuje náklady na pohreb, ktoré sú aj vyšpecifikované. S poukazom na ust. § 420 ods. 1 a 2, ako aj § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. konštatoval, že má za to, že pri vyhodnocovaní otázky protiprávnosti konania žalovanej, aj keď bola zabezpečená jej starostlivosť o pacienta v zmysle predpisov

v súlade s § 4 ods. 3 cit. zákona, predsa došlo k pochybeniu, resp. zanedbaniu určitej povinnosti zo strany žalovanej, pokiaľ došlo k tragickej udalosti. Aj keď ÚDZS nezistil porušenie v zmysle § 4 ods. 3 citovaného zákona, došlo napriek tomu k uhoreniu pacienta, ku ktorej udalosti pri dôslednom dodržaní všetkých predpisov nemalo dôjsť, prípadne sa malo tomu zabrániť. Aj keď trestné stíhanie vo veci bolo zastavené, vzhľadom na to, že skutok, ktorý sa stal, nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci, minimálne došlo k nedôslednej kontrole, nesprávnej fixácii, prípadne absentovalo monitorovanie pacienta, zvýšený dozor a podobne. Mal za to, že v dôsledku úmrtia pacienta vznikla žalobcovi v 1. rade škoda, spočívajúca minimálne v nákladoch pohrebu. Konštatoval, že ku vzniku škody došlo v príčinnej súvislosti s protiprávnym nedôsledným konaním žalovanej, a preto v tejto časti žalobe vyhovel. Mal za to, že úmrtie pacienta bolo spôsobené aj pochybením zdravotníckeho personálu žalovaného, ktorý napriek tomu, že sa snažil dodržať všetky predpisy pri ošetrení pacienta, došlo k tragickej udalosti, ktorej nezabránili. Vzhľadom na odstup času už nebolo možné jednoznačne určiť príčinu uhorenia pacienta, avšak z vykonaného dokazovania mal za zrejmé, že ak by bol pacient správne fixovaný do remeňov a bol by pod náležitým dohľadom, vzhľadom na jeho psychický stav a skutočnosť, že bol v pavilóne III, ktorý je určený pre liečbu najťažších stavov a kde má byť aj zvýšený dozor, pacient by sa nemal dostať k akýmkoľvek zapaľovacím prostriedkom a už vôbec by nemal mať možnosť sa podpáliť. Takto došlo k určitému pochybeniu a zanedbaniu povinností zo strany zdravotníckeho personálu. Poukázal na to, že v konečnom dôsledku aj riaditeľom zariadenia došlo k všeobecnému písomnému upozorneniu personálu na závažné porušenie pracovnej disciplíny s možnosťou skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Na základe toho vyhovel nároku na náhradu škody v uplatnenej výške 487,55 eur. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a konštatoval, že v danom prípade žalobcovia mali vo veci úspech iba čiastočný, a to v nepatrnej časti, preto žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

16. Proti rozsudku podali včas odvolanie tak žalovaná, ako aj žalobcovia. Žalovaná žiadala rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku zmeniť a žalobu zamietnuť a žalovanej priznať náhradu trov konania. Svoje odvolanie zakladala na dôvodoch uvedených v § 365 C.s.p., teda na tvrdení, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedla, že k otázke protiprávnosti svojho konania opätovne uvádza, že v tomto konaní absentuje akýkoľvek prvok protiprávnosti konania. Zdravotná starostlivosť bola poskytovaná v súlade s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, teda lege artis. Má za to, že uvedenú skutočnosť potvrdil aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý konštatoval, že u žalovanej neboli zistené nedostatky v poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi I.Á. N.. Absencia protiprávneho konania vyplýva aj z uznesenia OR PZ OKP OVK v Rožňave zo dňa 13. 05. 2013, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie vzhľadom na to, že skutok nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Skutočnosť, že zo strany žalovanej došlo vo vzťahu k zamestnancom k tvrdšej reakcii, než si okolnosti zasluhovali uviedla, že išlo z jej strany iba o reakciu na nešťastnú udalosť tak, aby sa týmto udalostiam v budúcnosti čo najviac predchádzalo. Konštatovala, že pokiaľ mal súd za to, že z jej strany došlo k porušeniu právnych povinností tak mal uviesť, z ktorých právnych predpisov alebo interných smerníc jej tieto povinnosti vyplývajú a ktoré konkrétne povinnosti mali byť porušené.

17. Žalobcovia žiadali napadnutý rozsudok zmeniť v jeho zamietavom výroku a každému z nich priznať náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške po 15.000 eur spolu s príslušenstvom. V odvolaní uviedli, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázali na to, že žalovaná akcentovala tým, že u žalobcov absentujú predpoklady pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj to, že chýba protiprávnosť, teda postup „non lege artis“, vznik ujmy a príčinná súvislosť medzi postupom non lege artis a ujmou. Poukazujú však na to, že súd napriek tomu konštatoval, že „došlo k uhoreniu pacienta, ku ktorej udalosti pri dôslednom dodržaní všetkých predpisov nemalo dôjsť, prípadne sa malo tomu zabrániť“. Poukázali aj na záver súdu v tom, že ak by bol pacient správne fixovaný do remeňov a bol by pod náležitým dohľadom, vzhľadom na jeho psychický stav a skutočnosť, že bol v pavilóne III, ktorý je určený pre liečbu najťažších stavov, a teda mal mať aj zvýšený dozor, pacient by sa nemal k akýmkoľvek zapaľovacím prostriedkom a už vôbec nemal možnosť sa podpáliť. Majú za to, že tieto skutočnosti vyvolávajú odôvodnený záver, a to postup „non lege artis“. Za nesprávny považujú aj záver súdu prvej inštancie o tom, že ich syna vychovávala stará matka. Majú za to, že z predloženého potvrdenia Obecného úradu v Žehre vyplýva, že rodina bývala spolu so synom v tejto dedine. Pred rokom 2003 bývali v chatrči v Ž., ktorú žalobcovia odkúpili od sestry žalobcu v 1. rade. Majú za to, že je bežné, že s výchovou detí vypomáhajú aj starí rodičia. Poukázali na to, že syn sa vyjadril, že vyrastal zväčša v T. u svojej babky. Majú za to, že ak by tejto argumentácii pripisovali

význam, aký tomu dáva žalovaná, keď neguje aktívnu legitimáciu žalobcov, tak potom poukazujú na skutočnosti, že opakovane tvrdili, že to boli oni, ktorí sa v prevažnej miere starali syna a aj samotný syn uvádzal „zväčša“, čo nevylučuje aj účasť rodičov. Za správnu považujú konštatáciu, že ich syn bol mentálne retardovaný a tomu možno pripísať aj fakt nenáležitých formulácií a nepresné orientovanie v čase a v priestore. Majú za to, že citové väzby v rodine sa nevyvíjali len v čase, kedy rodina žila v Krompachoch v susedstve so starou mamou. Konštatovali, že sú jednoduchí ľudia, nezvládli výchovu svojho dementného syna, avšak konaním žalobcu došlo k pretrhnutiu rodinných väzieb a došlo teda k zásahu do ich osobnostných práv.

18. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (C.s.p.).

19. Podľa prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

20. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona zostávajú zachované.

21. Odvolací súd v súlade s citovanými prechodnými ustanoveniami preskúmal účastníkmi napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 380 C.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné a odvolanie žalovaného je dôvodné.

22. Pri rozhodovaní o nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie vykonal dokazovanie zodpovedajúce úprave § 120 ods. 1 O.s.p., keď vykonal všetky účastníkmi označené dôkazy, tieto vyhodnotil postupom podľa § 132 O.s.p., vec aj správne právne posúdil, aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové okolnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvej inštancie. Odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, pokiaľ tento zo skutkových okolností žaloby vyvodil záver o tom, že predmetom konania je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobcovia domáhajú z dôvodu, že žalovaná zavinila smrť ich syna, a tým zasiahla do ich práva na súkromie tým, že smrťou ich syna došlo k pretrhnutiu rodinných väzieb medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi.

23. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

24. Tak ust. čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj ustanovenie čl. 8 Dohovoru hovorí vo všeobecnej rovine o ochrane rodinného života, resp. rešpektu k rodinnému životu. Bez toho, aby v právnych pojmoch vymedzovali, čo sa rozumie pod pojmom rodinný život. Pri interpretácii týchto ustanovení je preto potrebné vychádzať z faktu, že rodina predstavuje primárne biologickú väzbu, potom sociálny inštitút, ktorý je ešte len následne predvídaný právnou normou. Pri výklade týchto pojmov je preto potrebné zohľadňovať tak biologickú väzbu, ako aj na to nadväzujúcu sociálnu realitu rodinných vzťahov a rodinného života. Z uvedeného je zrejmé, že pri poskytovaní ochrany pred zásahom do tohto práva samotné úmrtie dieťaťa predstavuje pretrhnutie biologickej väzby, ktorá však môže byť do značnej miery ovplyvnená konkrétnou sociálnou realitou rodiny a rodinného života. Samotná biologická väzba takto môže byť v konkrétnych prípadoch zvýraznená, ale na druhej strane aj značne znížená práve konkrétnou sociálnou realitou rodiny. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak pri posudzovaní nároku žalobcov vyhodnocoval práve uvedenú sociálnu realitu rodiny a v rámci nej intenzitu vzťahov medzi žalobcami ako rodičmi a ich nebohým synom. V tejto otázke svoje závery založil na konkrétnych skutkových okolnostiach, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, správne prihliadol na zistené okolnosti, a to, že tento nežil so žalobcami v spoločnej domácnosti ako rodičmi, ale dlhodobo sa zdržiaval u svojej starej matky. Tento bol dlhodobo počas 6 rokov vo výkone trestu odňatia slobody, v rámci ktorého absolvoval aj ochranu sexuologickú a protitoxikomanickú liečbu. Poukázal na to, že počas doby 6 rokov vo výkone trestu ho žalobcovia navštívili iba jedenkrát po 4 rokoch a počas jeho pobytu v ústavnej liečbe ho ani raz nenavštívili, ani sa nezaujímali o jeho stav. Aj o jeho úmrtí sa dozvedeli až od pracovníkov obecného úradu. Takéto zistenia odôvodňujú záver, ktorý súd prvej inštancie vyvodil, a to, že medzi žalobcami a ich nebohým synom neexistovali citové, morálne a kultúrne putá primerané ich príbuzenskému vzťahu. Za správny považuje odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia v konaní neoznačili dôkazy, z ktorých by vyplýval nepochybný záver, že smrťou ich syna došlo k tak

intenzívnemu zásahu do ich práva na rodinný život, aby to odôvodňovalo náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na správnosti týchto záverov sa nezmenilo nič ani v priebehu odvolacieho konania. Dôvody odvolania žalobcov sú totiž založené výlučne na skutkových tvrdeniach, ktoré však boli vyvrátené dôkazmi vykonanými súdom prvej inštancie, predovšetkým ohľadne spornej otázky, či nebohý syn žalobcov žil v spoločnej domácnosti so žalobcami alebo v spoločnej domácnosti s jeho starou matkou v Krompachoch.

25. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p.

26. Za dôvodné považuje odvolací súd odvolanie žalovanej proti vyhovujúcemu výroku, ktorým súd prvej inštancie túto zaviazal na náhradu škody. V tejto časti súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení, keď správny hmotnoprávny predpis nesprávne aplikoval na ustálený skutkový stav. Súd prvej inštancie správne tento nárok žalobcov kvalifikoval podľa ust. § 420 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti...

27. Z citovaných ustanovení vyplýva, že právna zodpovednosť v zdravotníctve sa vyznačuje niektorými špecifikami, hoci samotná právna úprava zodpovednosti je obsiahnutá v ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Napriek tomu na niektoré otázky, ktorých naplnenie je predpokladom pre vznik zodpovednosti je potrebné hľadať odpoveď v ustanoveniach iných úprav (najmä upravujúcich povinnosti zdravotníckych pracovníkov). V prípade zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka ide o všeobecnú zodpovednosť (zodpovednosť za výsledok, ktorej všeobecný výklad je uvedený v Komentári k ust. § 420 . Predpokladom tejto zodpovednosti je porušenie právnej povinnosti, za ktoré je pri medicínskej zodpovednosti vo všeobecnosti treba považovať porušenie § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že ide o zodpovednosť za zavinenie. V prípade poskytovania zdravotníckej starostlivosti prichádza do úvahy aj všeobecná zodpovednosť toho, kto túto starostlivosť poskytuje. K vzniku zodpovednosti dochádza vtedy, ak osoba poskytujúca túto zdravotnú starostlivosť, neposkytla túto v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z citovaného ustanovenia § 4 ods. 3 zák. č. 576/204 Z.z., teda či jeho postup pri poskytovaní tejto starostlivosti je možné označiť ako postup „lege artis“. Tento postup používaný v medicíne v podstate znamená súladnosť postupu pri poskytovaní zdravotníckych služieb spôsobom predpokladaným ustanoveniami § 3 ods. 4 citovaného zákona. Vo väzbe na uvedený pojem sa javí potreba vyporiadať aj s pojmom „vitium artis“, a to vo význame, či celkový postup zdravotníckeho zariadenia bol „lege artis“, avšak v činnosti zdravotníckeho pracovníka sa vyskytol dielčí nedostatok (ktorý nemožno označiť za „non lege artis“, ale ani za postup „lege artis“) a ktorý je výsledkom manuálneho alebo iného nedostatku v činnosti zdravotníckeho pracovníka konajúceho napríklad v časovej tiesni a pod. Aplikačná prax aj takýto nedostatok považuje za postup „non lege artis“, uvedený pojem sa v aplikačnej praxi nepoužíva a iba zriedkavo sa môže vyskytnúť v znaleckých posudkoch. Zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia poskytujúceho zdravotnícke služby podľa § 420 je závislá od toho, či postup subjektu poskytujúceho zdravotnícke služby bol postupom lege artis alebo non lege artis. Nie je teda pre túto zodpovednosť rozhodný len samotný následok, napr. smrť osoby, ktorej je služba poskytovaná. Ustáliť zodpovednosť podľa uvedeného ustanovenia je totiž možné len za splnenia predpokladov uvedených v § 420 OZ. Ustáliť zodpovednosť podľa uvedeného ustanovenia je totiž možné len za splnenia predpokladov v ňom uvedených. V porovnaní so všeobecnou úpravou uvedenej zodpovednosti je však potrebné rozlišovať protiprávnosť konania (rozpor so zákonom). Za postup „lege artis“ nemožno považovať iba konanie, ktoré je expresis verbis upravené zákonom, ale zákonná povinnosť postupovať lege artis je ustanovená všeobecnejšie a znamená postupovať spôsobom, ktorý zodpovedá aktuálnemu stavu lekárskej vedy, ktorý sa samozrejme mení v závislosti od aktuálneho stavu.

28. Ako špecifické prípady boli v súdnej praxi riešené prípady vzniku škody osôb umiestnených v zdravotníckych zariadeniach ich vlastným konaním. V takýchto prípadoch platí, že v rozsahu, v akom bola škoda spôsobená vlastným konaním poškodeného znáša ju sám (§ 441 , a to aj v prípade, že vznikla následkom činu poškodeného, ktorému pre nedostatok schopnosti ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky, nemožno pripočítať zavinenie. Poškodenému sa pripočítajú aj všetky, hoci aj náhodné okolnosti na jeho strane, ktoré prispeli ku škodlivému následku. V prípade, že bezprostrednou príčinou poškodenia zdravia bolo konanie poškodeného (hoci aj v duševnej poruche), ktorým si spôsobil

škodu na zdraví, súdy vyhodnocujú zodpovednosť zariadenia aj z hľadiska porušenia jeho prevenčnej povinnosti (§ 415 . V rámci toho je povinnosťou prihliadnuť aj na spôsob, za akých okolností si poškodený spôsobil poškodenie zdravia. V prípade ustálenia záveru, že škoda bola spôsobená vlastným konaním poškodeného, znáša ju tento sám, a to aj v prípade, že vznikla následkom jeho činu, ktorému pre nedostatok schopnosti ovládať svoje konanie posúdiť jeho následky, nemožno pripísať zavinenie. Samotná okolnosť, že k poškodeniu zdravia žalobcu došlo v čase jeho hospitalizácie v zdravotníckom zariadení neznamená, že jej zodpovednosť je absolútna (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo/2824/2012).

29. S poukazom na tieto závery má odvolací súd za to, že pokiaľ z vykonaného dokazovania je nesporné, že k poškodeniu zdravia syna žalobcov, ktoré vyústilo do jeho smrti bolo spôsobené jeho vlastným konaním, kedy napriek jeho zabezpečeniu spôsobom, ktorý zodpovedá štandardom pre konkrétnu situáciu, sa tomuto podarilo uvoľniť si ruku zo zabezpečovacieho remeňa, ktorým bol pripútaný a zapáliť matrac na lôžku, na ktorom sa nachádzal, odôvodňuje záver o tom, že takáto škoda vznikla výlučne v dôsledku konania poškodeného. Na správnosti takéhoto záveru nemení nič ani spochybňovaná skutočnosť, či bola zo strany zdravotníckeho personálu zabezpečená jeho kontrola v 15 - minútových intervaloch, a to z dôvodu, že bezprostrednou príčinou vzniku poškodenia zdravia nebolo zanedbanie tejto povinnosti, ale aktívne konanie poškodeného, ktoré mohlo byť vykonané vo veľmi krátkom časovom úseku medzi jednotlivými termínmi kontroly.

30. S poukazom na tieto závery má odvolací súd za to, že vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento vyhovel nároku na náhradu škody je predčasný bez vyporiadania sa s uvedenými osobitnými okolnosťami pre posúdenie zodpovednosti za škodu spôsobenú poškodením zdravia v zdravotníckom zariadení. Odvolací súd preto v tejto časti rozsudok zrušil a vec mu vracia na ďalšie konanie. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne vyhodnotiť tento nárok žalobcov a pri hodnotení sa spravovať záväzným právnym názorom odvolacieho súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.