Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20P/56/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom vo veci starostlivosti súdu o maloletého K. A., Z.. XX.XX.XXXX, v konaní zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica, dieťa rodičov: matka F.. M. A., Z.. XX.XX.XXXX, B. E.J. XX, Z. B., otec F.. T. A., Z.. XX.XX.XXXX, B. Q. C. XXXX/X, Z. B., v konaní právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Mančíková s.r.o., so sídlom Pečnianska 3, Bratislava, v konaní o návrhu otca na rozhodnutie pri nezhode rodičov, takto

rozhodol:

I. Súd návrh otca z a m i e t a.

II. Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Podaným návrhom žiadal otec rozhodnúť, že maloletý K. bude navštevovať povinne voliteľný predmet etická výchova, pretože sa s matkou maloletého v tejto otázke nevedia dohodnúť. Konkrétne v súvislosti so zápisom maloletého do 1. ročníka základnej školy zvolil tento predmet pre maloletého on, no matka jeho voľbu na zápisnom hárku prečiarkla a prekvapivo zvolila maloletému náboženskú výchovu, i keď ani počas predchádzajúceho spoločného manželského života náboženstvo nepraktizovali.

2. K návrhu otec priložil rodný list maloletého a tiež kópiu protokolu o zápise maloletého do prvého ročníka I. Š. P. I. Z. B., v ktorom je viacnásobne zmenená (niekoľkokrát preškrtnutá aj označená zakrúžkovaním) voľba rodičov ohľadne toho, či maloletý bude navštevovať etickú alebo náboženskú výchovu.

3. Matka s návrhom nesúhlasila považujúc ho za neopodstatnený, lebo podľa nej je to naopak otec, ktorý (nielen) v tejto otázke s ňou nekomunikoval a bol to práve on, kto zápisný lístok „zneplatnil“. Náboženskú výchovu vybrala po rozhovore s maloletým, ktorý je s predmetom spokojný. Ako rodičia mali svadbu v kostole, kde sa zaviazali vychovávať deti v kresťanskej viere a tak maloletý K., ako aj starší syn K. sú pokrstení a preto nevidí dôvod, aby nepristúpili aj k ďalším sviatostiam. Žiadala, aby maloletý pokračoval v náboženskej výchove.

4. Kolízny opatrovník žiadal návrh zamietnuť, pretože s maloletým robili rozhovor a vyjadril sa, že nechce meniť náboženskú výchovu, chce tam chodiť aj naďalej, s maminou sa o tom rozprávali a súhlasil, aby ho zapísala na náboženstvo. Aj ocinovi povedal, že chce chodiť na náboženstvo.

5. Ako potom vyplynulo z výpovedí oboch rodičov pred súdom, v súčasnosti maloletý od začiatku tohto školského roka navštevuje predmet náboženská výchova.

6. Podľa otca je tomu tak z dôvodu, že jeho námietky ohľadne nekorektného prepisovania tlačiva matkou škola ignorovala a za pol roka sa mu nepodarilo dosiahnuť nápravu ani cestou zriaďovateľa školy ani cestou Ministerstva školstva SR a tak bol nútený sa obrátiť na súd.

7. V tomto smere je potrebné najskôr uviesť, že podľa § 28 ods. 2 Zákona o rodine majú rodičovské práva a povinnosti obidvaja rodičia, ktorí sú pri ich výkone povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa. Podľa § 28 ods. 3 Zákona o rodine vykonáva rodičovské práva a povinnosti jeden z rodičov len v prípade, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, čo platí aj v prípade, ak jeden z rodičov bol pozbavený rodičovských práv a povinností, ak mu bol výkon jeho rodičovských práv a povinností obmedzený alebo pozastavený.

8. Z konania je potom evidentné, že žiaden z prípadov predvídaných v § 28 ods. 3 Zákona o rodine nenastal (netvrdil to otec ani matka) a preto obaja rodičia majú rodičovské práva a povinnosti a obaja, tak otec, ako aj matka sú oprávnení rozhodovať vo veciach týkajúcich sa maloletého.

9. Pri bežných, každodenných veciach dohodu rodičov zákon nevyžaduje a každý z rodičov bez ohľadu na existenciu či neexistenciu dohody s druhým rodičom, môže vykonávať v bežných veciach rodičovské práva a povinnosti sám. Je ale samozrejmým, že prirodzeným korektívom toho je povinnosť rodiča chrániť záujmy maloletého dieťaťa.

10. V nadväznosti na to následne § 35 Zákona o rodine hovorí o tom, že ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, o takejto otázke má rozhodnúť na návrh niektorého z rodičov súd. Príkladmo toto ustanovenie konkrétne uvádza, že za podstatnú vec sa považuje vysťahovanie maloletého dieťaťa do cudziny, správa majetku maloletého dieťaťa, jeho štátne občianstvo, súhlas na poskytovanie zdravotnej starostlivosti maloletému dieťaťu, či jeho príprava na budúce povolanie. Výpočet „podstatných vecí“ teda nie je taxatívny a preto v každom prípade treba zohľadňovať individuálne okolnosti - to čo sa v jednom prípade môže považovať za podstatnú vec, v inom prípade bude len vecou bežnou.

11. Vodítkom pri posudzovaní toho, či sa v konkrétnom prípade jedná o vec podstatnú alebo nie, je však už samotný výpočet nachádzajúci sa v citovanom ustanovení. V rámci neho sú určité záležitosti týkajúce sa maloletého dieťaťa považované zákonodarcom úplne logicky za tak dôležité, že dohoda rodičov nemôže absentovať a ak predsa len absentuje, musí byť na žiadosť niektorého z rodičov nahradená súdnym rozhodnutím. Ide totiž o situácie s možnosťou závažných dopadov na ďalší vývoj maloletého dieťaťa a tak nemožno ponechať len na jedného rodiča, aby v takejto otázke rozhodol sám. Nepochybne je totiž pre dieťa zásadné, či a aká zdravotná starostlivosť má byť dieťaťu poskytnutá, či odíde s rodičom žiť do zahraničia, resp. aké bude mať štátne občianstvo, aké povolanie bude vykonávať v budúcnosti atď.

12. Nahliadajúc na situáciu v súdenej veci cez prizmu uvedeného musí súd skonštatovať, že skutočne nepovažuje za zásadnú a podstatnú vec nezhodu rodičov v otázke, či maloletý K., ktorý v tomto školskom roku nastúpil ešte len do prvého ročníka základnej školy a ktorý má v súčasnosti približne 7 a pol roka, či má tento v rámci školského vyučovania jednu hodinu do týždňa navštevovať výchovu etickú alebo výchovu náboženskú.

13. Podľa súdu aj otec maloletého musí pri kritickom zamyslení sa nad situáciami rozobratými v odseku 11. tohto odôvodnenia pochopiť rozdiel so situáciou aká je v tejto veci. Tu ide „len“ o to, aký predmet zameraný na rozvoj prosociálneho správania sa má maloletý absolvovať a nie o zásadné rozhodnutie o tom, aké (a či) bude mať maloletý vierovyznanie. Práve v tom je ten rozdiel, čo otec zrejme prehliadol snažiac sa prezentovať celý problém pred súdom ako otázku zápasu hodnotového charakteru (ktorá takou ale vôbec nie je), pretože súd si inak nevie vysvetliť opakované vyjadrenia otca o tom, ako maloletý bude (slovami otca) „indoktrinovaný“ dogmami na hodine náboženskej výchovy. Predsa je to práve otec ako jeden z rodičov, ktorý môže a má možnosť maloletého viesť k poznaniu plurality názorov, aby sa tak maloletý skutočne vo vyššom veku mohol v tejto otázke rozhodnúť sám.

14. Povedané aj inými slovami, súd si jednoducho nemyslí, že absolvovanie štátom uznaného vyučovacieho predmetu - náboženskej výchovy v rozsahu jednej hodiny týždenne, bude pre maloletého znamenať ohrozenie slobody vlastného rozhodovania sa o svojom vierovyznaní v budúcnosti, keďže ako to správne otec pomenoval - maloletý je v takom veku a na takom stupni vyspelosti, že túto

(aj pre mnohých dospelých) pomerne komplikovanú otázku ešte evidentne posúdiť nedokáže. Po predchádzajúcom rozvode rodičov je maloletý spolu so svojim starším bratom aktuálne na základe rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 09.03.2017 č.k. 12P/86/2015-172 (právoplatným dňa 20.10.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05.09.2017 č.k. 14CoP/43/2017-266) zverený do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v rozsahu týždenných intervalov (čo je súdu známe z práve prebiehajúceho konania sp. zn. 20P/53/2017) a tak otec má evidentne dostatok časového priestoru, aby „indoktrinalizáciu“ maloletému vysvetlil a ponúkol mu aj iné pohľady na chápanie sveta. Tu priliehavo možno poukázať na ust. § 30 ods. 1 prvej vety Zákona o rodine, podľa ktorého rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia (teda aj otec a nie škola).

15. Súd samozrejme uznáva, že otázka voľby vyučovacieho predmetu - etickej či náboženskej výchovy súvisí s budovaním budúcich životných hodnôt maloletého dieťaťa, no jednoznačne nemožno chápať túto voľbu v tom zmysle, ako ju v podstate predostrel otec. Znovu súd opakuje, že je to on, ktorý ako jeden z rodičov hrá vo výchove maloletého primárnu úlohu a má právo vychovávať maloletého v súlade s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením (§ 30 ods. 1 druhá veta Zákona o rodine).

16. V konečnom dôsledku, aj keď by súd odhliadnuc od doteraz uvedeného bol toho názoru, že sa v predostretom prípade nejedná o bežnú vec (čomu tak z už uvedených dôvodov nie je), tak zohľadniac všetky zistené skutočnosti vrátane hodnotovej orientácie otca, ktorá súdu vyplynula z jeho písomných a ústnych vyjadrení, dospel by súd k tomu záveru, že je pre maloletého len obohatením oboznámenie sa aj s iným vnímaním sveta prostredníctvom náboženskej výchovy. Teda jej navštevovanie je v prospech maloletého. V tomto smere je podľa súdu paradoxom, že náboženská výchova prekáža otcovi, ktorý uzatváral manželstvo s matkou maloletého v kostole a takisto obidve jeho deti sú pokrstené. To otec v podstate ospravedlňoval tým, že „sa to tak robí“, no potom otec vyznieva v tomto smere nedôveryhodne, lebo nevedno, či treba veriť otcovi, že nekonal úprimne pri svojom sobáši a krste detí alebo nekoná úprimne teraz. Súd má za to, že skôr druhá možnosť je správna, pretože vzhľadom na po rozvode narušený vzťah s matkou maloletého (evidentný aj z konania sp. zn. 20P/53/2017), ide podľa súdu o akúsi schválnosť reagujúcu na to, že maloletý navštevuje náboženskú výchovu, ktorú pre neho vybrala matka. Potvrdzuje to vyjadrenie otca v návrhu, že by určite nebránil, ak by v staršom veku maloletý inklinoval k nejakému vierovyznaniu, čo ako už súd uviedol vyššie, jedna hodina náboženstva do týždňa zásadným spôsobom nedokáže ovplyvniť pri plnení si výchovnej úlohy predovšetkým rodičmi.

17. Súd preto návrh otca ako nedôvodný zamietol.

18. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať účastník konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané. Pokiaľ sa oprávnená osoba účinne vzdala odvolania, odvolanie už nemôže neskôr podať. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci.

Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní. V odvolacom konaní možno uvádzať nové skutkové tvrdenia a predkladať nové dôkazné návrhy. Zmena návrhu na začatie konania je v odvolacom konaní prípustná.

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie. Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 Exekučného poriadku) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 Exekučného poriadku).

Podľa štvrtej časti sa postupuje pri výkone rozhodnutia, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému. Podľa štvrtej časti sa postupuje aj pri výkone rozhodnutia o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní. Podľa štvrtej časti sa postupuje aj vtedy, ak z osobitného predpisu alebo z medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vyplýva vykonateľnosť dohody alebo verejnej listiny, ktorou bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému.