Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Csp/143/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci žalobcu: W. C., nar. X. X. XXXX, trvale bytom XXX XX J., C. XXXX/XXB, zast.: JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom so sídlom 920 01 Hlohovec, Železničná 4/A, IČO: 42 256 593, proti žalovanému: Profi Credit Slovakia, s.r.o., so sídlom 824 96 Bratislava 26, Pribinova 25, IČO : 35 792 752, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom 811 04 Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia, takto

rozhodol:

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 564,26 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 5. 10. 2017 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd žalobcovi priznáva voči žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorej výške súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

odôvodnenie:

1. Žalobca žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 30. 9. 2016, žiadal, aby súd vydal rozhodnutie, ktorým určí, že Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, preto je úver zo zmluvy bezúročný a bez poplatkov a žalobcovi uložiť povinnosť uhradiť úver len do výšky istiny poskytovaného úveru. Zároveň žalobca žiadal, aby súd vydal rozhodnutie, ktorým určí, že Dohoda o poskytnutí služieb uzatvorená v bode 8. Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX je neplatná a žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 215,75 eur a nahradiť trovy konania. Na návrh žalobcu súd vydal dňa 31. 10. 2017 uznesenie pod č. k. XXCsp/XXX/XXXX - 109, právoplatné dňom 26. 11. 2017, ktorým pripustil naposledy zmenu žaloby, a to tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 564,26 eura spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 564,26 eura od doručenia podania o zmene žaloby žalovanému (t.j. 3. 10. 2017) až do zaplatenia. Zároveň žalovaný žiadal priznať náhradu trov konania vo výške 100 %. Uvedenú zmenu žaloby žalobca odôvodnil s poukazom na vydanie bezdôvodného obohatenia.

2. Svoju žalobu žalobca odôvodnil tým, že dňa 22. 11. 2013 žalobca uzatvoril so žalovaným Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX. Žalobca v Zmluve vystupuje ako spotrebiteľ, keďže uzatvoril Zmluvu ako fyzická osoba a pri uzatváraní a plnení Zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Predmetná Zmluva je tak spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Na žalobcu sa preto vzťahujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Žalovaný je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení Zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Predmetom Zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru. V zmysle uvedenej Zmluvy bol žalobcovi poskytnutý úver s nasledujúcou špecifikáciou:

- celková výška úveru - 1500,- eur;

- úrok - 70,01 %;

- RPMN - 68,33 %;

- výška splátky - 80,37 eura;

- počet mesačných splátok - 42;

- celková čiastka splatná spotrebiteľom - 3375,44 eura;

- odplata za poskytnuté služby podľa čl. 8 bod 8.1 písm./ a Dohody o poskytnutí služby - 215,75 eura.

Žalobca poukázal na to, že uvedená Zmluva nie je v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a so zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Žalovaný v Zmluve neuviedol spôsob započítania splátky úveru na istinu, úroky a poplatky, ako to vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch. Z § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, vyplýva, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona spotrebiteľských úveroch, okrem iných aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, tak sa poskytnutý uver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ďalšou podstatnou náležitosťou zmlúv o spotrebiteľskom úvere je aj uvedenie doby trvania zmluvy. V Zmluve nie je uvedená žiadna informácia, kedy sa predmetná Zmluva končí, preto podľa ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch to spôsobuje, že úver vyplývajúci z takejto zmluvy sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V zmluve nie je dojednaná konečná splatnosť úveru. Táto podstatná náležitosť musí byť v Zmluve jasne určená pevným dátumom, aby spotrebiteľ pri podpise zmluvy mal dostatočné informácie na kvalifikované rozhodnutie. Neuvedenie tejto zákonnej náležitosti môže do značnej miery narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa. Na základe vyššie uvedeného je Zmluva a poskytnutý úver zo Zmluvy bezúročný a bez poplatkov. Žalobca mal tak povinnosť splatiť úver len do výšky skutočnej istiny, ktorá sa rovná výške požičanej sumy úveru.

3. Po poslednej zmene petitu (doručenej súdu dňa 3. 10. 2017 - č. l. 100 spisu) žalobca argumentoval tým, že podľa bodu 8 Zmluvy sa strany dohodli na uzatvorení Dohody o poskytnutí služby, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu na základe Žiadosti/Zmluvy uzatvorenej medzi Veriteľom a Dlžníkom a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 215,75 eura. Podľa bodu 8.4 Zmluvy odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok úveru je splatná dňom uzavretia tejto Dohody o poskytnutí služby. Veriteľ a Dlžník sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok a to pohľadávky Dlžníka voči veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky úveru podľa článku 2.3 Zmluvných dojednaní Žiadosti/Zmluvy oproti pohľadávke Veriteľa voči Dlžníkovi na zaplatenie odplaty podľa ods. 8.1 písm. a) tejto Dohody o poskytnutí služby a to ku dňu poskytnutia úveru Dlžníkovi podľa článku 2.3 Zmluvných dojednaní Žiadosti/Zmluvy. Vzhľadom na uvedené ustanovenia zmluvy je zrejmé, že žalovaný neposkytol žalobcovi dohodnutú čiastku úveru vo výške 1500,- eur, ale úver ponížený o sumu 215,75 eura, predstavujúcu „pohľadávku“ žalovaného z titulu uzavretia Dohody o poskytnutí služby, teda možnosti odkladu splátok. Skutočná výška poskytnutého úveru teda bola 1284,25 eura. Podľa ustanovenia § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkom na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Podľa ustanovenia § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľova spotrebiteľsky úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Úverom teda sú prostriedky skutočne spotrebiteľovi poskytnuté. Žalobca splatil celkovo sumu 1848,51 eura, teda preplatil istinu o 564,26 eura. Preplatok vo výške 564,26 eura tak zakladá bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu. Žalobca požaduje vrátiť preplatok späť z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaného spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy odo dňa 3. 10. 2017 (odo dňa, kedy súdu doručil návrh na zmenu žalobného petitu) do zaplatenia.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne dňa 7. 11. 2016 tak, že objektívne neexistuje právna norma, na základe ktorej by sa žalobca mohol domáhať rozhodnutia uvedeného v petite žaloby a ani žalobca

ju v podanej žalobe neoznačil. Medzi skutočnosťami uvádzanými v žalobe nejestvuje žiadna spojitosť a navrhovaný výrok je v rozpore s právnym poriadkom. Medzi napádanými zmluvnými ustanoveniami v podanej žalobe je ustanovenie o výške RPMN, o ktorej žalobca prehlasuje, že je uvedená nejasným a nezrozumiteľným spôsobom, nakoľko bod 5 a bod 6 Zmluvy obsahujú rozdielny údaj o RPMN. Podstatné pre konanie je v prvom rade ustanovenie článku 2., ods. 2.1 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere, v zmysle ktorých: „Vyplnená Žiadosť o poskytnutie revoívingového úveru podpísaná Dlžníkom, Spoludlžníkom 1 a Spoludlžníkom 2 je návrhom na uzatvorenie Zmluvy o RU. Zmluva o RU je uzatvorená a nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu Dlžníka, Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2 a Veriteľa. Dlžník vyplní do formulára Žiadosti o poskytnutie revoívingového úveru/ Zmluvy o revolvingovom úvere nim požadovanú výšku úveru a súhlasí s tým, že Veriteľ je oprávnený po posúdení schopnosti Dlžníka splácať úver výšku úveru znížiť a schváliť iné parametre požadovaného úveru ako Dlžník uviedol v bode 5 Žiadosti o poskytnutie revoívingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere, pričom výška úrokovej sadzby a RPMN nebude vyššia než v prípade úveru požadovaného Dlžníkom v bode 5 Žiadosti o poskytnutie revoívingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere bez toho, aby to znamenalo porušenie povinnosti zo strany Veriteľa. Ustanovenie o RPMN nie je teda zmluvná podmienka. Údaj o RPMN sa v zmysle žiadneho zákona dohodnúť nedá. Ani zákon č. 129/2010 Z.z. neurčuje, že pôjde o dohodnutý údaj, ale o vypočítaný ukazovateľ. Tento zákon určuje aj to, kedy sa tento údaj má vypočítať - v čase uzavretia zmluvy o úvere (a nie napríklad v čase podania žiadosti o úver, čo sa žalobca mylne domnieval ak vychádzal z toho, že medzi stranami sporu nedošlo k dohode o RPMN, pretože žalobca navrhol iný údaj a žalovaný v prijatí návrhu uviedol zasa iný). V súvislosti s údajom o RPMN poukázal na ustanovenie smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú.v. EÚ L 133, 22.05. 2008). Náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pokiaľ ide o údaj RPMN a o to, na základe čoho a kedy má byť určený, je formulovaný v predmetnej smernici podľa článku 10, odstavec 2, písmeno g), podľa ktorého zmluva musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery. Pokiaľ ide o výšku úrokovej sadzby, žalovaný uviedol, že namietané skutočnosti sú nesprávne pre rozpor s ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluvné strany sa dohodli na odplatnom požičaní peňažných prostriedkov. Zmluva o úvere je odplatnou zmluvou a na jej uzavretie je potrebná dohoda o podstatných náležitostiach, ktorými je dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky, stanovenie sumy týchto peňažných prostriedkov a záväzok dlžníka peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Samotné dojednanie o výške úrokov nie je podmienkou pre vznik zmluvy o úvere. Pri posúdení tvrdení žalobcu uvádzaných v žalobe, teda ohľadne výšky úrokov, sú rozhodujúce tie ustanovenia (právne normy), ktoré danú otázku výslovne upravujú. Toto aplikačné pravidlo vyplýva z jednej zo základných zásad vecnej (a aj časovej) pôsobnosti právnych noriem a ktorá je vyjadrená tak, že lex specialis derogat legi generáli. Teda špeciálne ustanovenie neguje (vylučuje) z aplikácie všeobecné ustanovenie. Uvedené súdna prax potvrdzuje opakovane (porov. uznesenie NS SR sp. zn. IM Cdo 8 /2007 kde výslovne uvádza úprava lex generalis sa nemôže uplatniť, ak jestvuje úprava v lex specialis). Podľa ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka platí, že dlžník je povinný platiť úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Uvedené ustanovenie je svojou povahou a obsahom lex specialis, keďže ustanovenia Obchodného zákonníka sa použijú v rozsahu, v akom nejaká otázka nie je (pre účely spotrebiteľských právnych vzťahov) upravená osobitne v Občianskom zákonníku. Zákonom v prípade úpravy maximálnej výšky odplaty bolo v rozhodnom čase (t. j. v čase uzavretia zmluvy) pritom ustanovenie, ktoré upravovalo maximálnu výšku odplaty. Ak by uvedená hodnota, určená na jeho základe, bola prekročená, potom by v zmysle § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka nešlo o neplatný právny úkon. Dlžník z takejto zmluvy by nebol povinný platiť len úrok v rozsahu prevyšujúcom najvyššiu prípustnú hodnotu. Z toho vyplýva, že návrh na určenie neplatnosti zmlúv o revolvingovom úvere odporuje zákonu, a to konkrétne § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka ktorý určuje iný právny následok v prípade rozporu výšky úrokov so zákonom, než aký tvrdí žalobca. Termínom „zákon" sa v označenom ustanovení pritom nešpecifikuje konkrétny právny predpis, ale akýkoľvek právny predpis vyhlásený v štátom stanovenej (alebo uznanej) forme ako zákon. Zákonom je potom možné rozumieť každé ustanovenie právneho poriadku. Odplata, ktorá je regulovaná v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, vyjadruje celkovú nákladovosť úveru pre spotrebiteľa (teda okrem úroku aj prípadne ďalšie poplatky, ktoré v súvislosti s úverom má zaplatiť s výnimkou tých, ktoré nie sú povinné a teda predpokladom pre získanie úveru). Pri porovnaní výšky odplaty s hodnotu priemernej odplaty za spotrebiteľské úvery je na mieste záver, že táto nebola podstatne prevýšená. Obvyklou odplatou, vzhľadom na spôsob jej určovania v korelácii s tým, že ide o odplatu na finančnom trhu (nie na bankovom trhu) je práve hodnota priemernej odplaty

určovanej Ministerstvom financií SR. Tá bola v rozhodnom období, t. j. ku dňu 22. 11. 2013 vo výške 45,94 %. Dohodnutá odplata v zmluve priemernú odplatu na finančnom trhu podstatným spôsobom neprevvšovala. Oba údaje boli stanovené ako údaje platné v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Čo sa týka spôsobu započítania splátky úveru na istinu, úroky a iné poplatky, Zmluva obsahuje v bode 6 zákonom vyžadovanú výšku splátky (85,15 eura), termín splatnosti splátky (ku ktorému dňu sa platí - 16. deň v mesiaci) a počet splátok (36 splátok), teda aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Nad rámec toho zmluva obsahuje aj dátum splatnosti prvej splátky (v Oznámení veriteľa o schválení úveru). Žalovaný tvrdí, že zmluva jednoznačne obsahuje náležitosť aj podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Žalovaný rovnako poprel aj pravdivosť tvrdení žalobcu o nezahrnutí viacerých obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy do zmluvy o revolvingovom úvere, vrátane údajného neuvedenia adresy veriteľa na podávanie sťažností a reklamácií (táto náležitosť je obsiahnutá v ustanovení článku 15 ods. 1 Zmluvných dojednaní) a dojednania o zmluvnej pokute (článok 14). Zmluvné dojednania nepredstavujú samostatný dokument oddelený od Zmluvy o revolvingovom úvere, ale jej technickú súčasť. Žiadosť/Zmluva a Zmluvné dojednania sa nachádzajú na jednom liste papiera, pričom Žiadosť/Zmluva o revolvingovom úvere tvorí líce listiny a Zmluvné dojednania tvoria rub zmluvy. Z textu zmluvy, konkrétne z bodu 13. zmluvy o revolvingovom úvere vyplýva, že zmluvné dojednania sú nielen neoddeliteľnou súčasťou zmluvy (čo do právnej povahy), ale sú súčasťou zmluvy aj z hľadiska technického vyhotovenia danej zmluvy. Podľa bodu 13. zmluvy o revolvingovom úvere riadnym vyplnením a následným podpisom tejto Žiadosti/Zmluvy všetkými zúčastnenými stranami uzatvoril Veriteľ s Dlžníkom Zmluvu o revolvingovom úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvné dojednania (na zadnej strane tejto žiadosti/zmluvy). V zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka zachovaná je požiadavka na písomnú formu právneho úkonu, ak je listina obsahujúca právny úkon podpísaná konajúcou osobou. Pojem „listina" je v právnom zmysle chápaný ako nosič určitého obsahu (v tomto prípade právneho úkonu, teda prejavu vôle smerujúce k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, ktoré s týmto prejavom vôle právne predpisy spájajú). Listina o právnom úkone môže pozostávať aj z niekoľkých strán. Z hľadiska ustanovenia § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka je písomná forma právneho úkonu zachovaná vtedy, ak je listina o tomto právnom úkone aj podpísaná. Zákon nevyžaduje, aby jednotlivé strany tvoriace listinu o právnom úkone boli samostatne podpisované. Aj v súdnej praxi sa ustálil názor, že ak je listina o právnom úkone tvorená viacerými listami (hárkami), potom na to aby tvorili jednu listinu, musia byť tieto spojené tak, aby tvorili technickú jednotu (porov. stanovisko NS SR sp. zn. Cpj. 33/01). A len listina ako celok má byť podpísaná. V prípade údaju o termíne konečnej splatnosti úveru žalovaný uviedol, že ako podstatnú skutočnosť je potrebné zdôrazniť, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa na jej lícnej strane, ako aj zmluvnými dojednaniami nachádzajúcimi sa na rubovej strane tej istej listiny. Zároveň obsah zmluvy tvoria aj prílohy, ktoré sa v zmysle článku 7., ods. 7.1 zmluvných dojednaní sú neoddeliteľnou súčasťou zmlúv. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o uzatváraní zmluvy majú v zásade dispozitívnu povahu, čo vyplýva zo základnej zásady civilného práva - zmluvnej slobody. Tento princíp okrem iného znamená aj to, že zmluvné strany vzájomným prejavom vôle môžu určiť, čo obsah zmluvného vzťahu má a nemá tvoriť, ako má byť vyjadrený, atď. V zmysle uvedeného teda Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi predstavuje nielen potvrdenie akceptácie predloženého návrhu na uzavretie zmluvy (v podobe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru), aleje súčasťou zmluvy ako takej. V zmysle ustanovenia článku 7, ods. 7.1 zmluvných dojednaní predstavuje toto oznámenie neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Podľa vôle zmluvných strán teda dané oznámenie tvorí súčasť zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania. Údaj o dni splatnosti poslednej splátky vyplýva pritom nielen zo spomenutého splátkového kalendára, ale aj z Oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Zmluva teda údaj o termíne konečnej splatností úveru obsahuje. Žalovaný poprel tvrdenia žalobcu týkajúce sa Dohody o poskytnutí služby. Z tvrdení žalobcu nevyplýva, v čom má spočívať dôvod neplatnosti, v čom má spočívať neprijateľnosť poplatkov. Žalobca v podanej žalobe pritom nespochybňuje, že sa s dohodou oboznámil a uzavrel ju dobrovoľne. Tvrdenie, že platba je podľa danej dohody považovaná za neprijateľnú podmienku, je nepreskúmateľné, pretože okrem paušálneho tvrdenia o neprijateľnosti žaloba neobsahuje žiadne skutočnosti (a ani dôkazy na ich preukázanie) o tom, v čom sú dôvody nerovnováhy v postavení strán.

5. Predmetom sporu tak bolo, po pripustení poslednej zmeny žalobného petitu, vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného a to vo výške 564,26 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 3. 10. 2017 do zaplatenia.

6. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10. 2013 súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady

kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na strany, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie strany napr. so stanoviskom iných strán nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

7. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

8. Súd dáva stranám do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa nimi navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

9. Nová právna úprava v ustanovení § 150 zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 . K žalobe je potrebné doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe. Preto súd nemôže vyzývať (s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať.

10. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 150 CSP, podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie (Uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009 z 24. 2. 2010). Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu sporu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám sporu ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma

zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena (pozri aj rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/217/2007 z 27. 7. 2009).

11. Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi (najmä Zmluva o revolvingovom úvere so zmluvnými podmienkami) v ňom založených a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

12. Žalobca podal žalobu v znení jej zmeny tak, ako je vyššie popísané a odôvodnené.

13. Na pojednávaní konanom dňa 8. 2. 2018 žalobca uviedol, že Zmluvu podpísal u neho doma za prítomnosti zástupcu žalovaného, ktorý v zmluve vyplnil časť 1, 2, 5 a túto zmluvu podpísal (dňa 14. 11. 2013) dvakrát, ako to vyplýva z jej druhej strany a to v bode 8.6 a pod bodom 13. Jednu kópiu zmluvy bez vyplnenej časti 6 jej zástupca žalovaného ponechal a neskôr mu zaslal aj druhú kópiu zmluvy, nepamätal si však, či už tam bol vyplnený bod 6. Potom mu žalovaný na účet poslal úver, avšak nie vo výške 1500,- eur, ale ponížený o sumu 215,75 eura podľa bodu 8.1 Zmluvy, teda mu na účet poslali sumu 1284,25 eura. Žalobca si však Zmluvu neprečítal, preto že má drobné písmo. Žalobca si nepamätal, či mu boli zmluvné podmienky odovzdané už doma pri podpise zmluvy, alebo či mu boli zaslané poštou s druhou kópiou zmluvy, tieto však určite nečítal, ani ho zástupca žalovaného s nimi neoboznámil pred podpisom zmluvy.

14. Je nesporné, že žalobca dňa 14. 11. 2013 podpísal Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru, na poskytnutie úveru vo výške 1500,- eur, pričom však v žiadosti, keď ju odovzdával žalovanému na schválenie, nebola vyplnená časť 6. - údaje o schválenom revolvingovom úvere. Toto tvrdenie žalovaný nijako nepoprel, ani nepoprel, naopak potvrdil tú skutočnosť, že reálne bola žalobcovi vyplatená na účet suma 1284,25 eura.

15. Podľa § 43 OZ, Účastníci sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov.

Podľa § 43a ods. 1 a 2 veta prvá OZ, (1) Prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len "návrh"), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia. (2) Návrh pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený.

Podľa § 44 ods. 2 OZ, Prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh.

Podľa § 46 ods. 1 a 2 OZ, (1) Písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov. (2) Pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.

16. Platným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy je zmluva uzavretá a nadobúda účinnosť. Platnosť zmluvy nastáva teda súčasne s jej účinnosťou, pokiaľ zákon (§ 47) alebo dohoda účastníkov neustanovujú inak. Dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné podstatné zmeny, ktoré sú obsiahnuté v prijatí návrhu na uzavretie zmluvy, sa považujú za nový návrh adresáta pôvodného návrhu a súčasne platí, že takýto prejav vôle je aj odmietnutím návrhu (oferty). Táto právna norma účinne bráni tomu, aby zmluva vznikla inak, než na základe konsensu zmluvných strán. Právna istota a bezpečnosť právneho styku vyvolali potrebu výslovne v zákone vymedziť, ktoré zmluvy musia mať písomnú formu. Predovšetkým sú to všetky zmluvy o prevodoch nehnuteľností, medzi ktoré treba zahrnúť kúpne zmluvy, darovacie zmluvy, zámenné zmluvy, zmluvy podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, ako aj zmluvy, v ktorých len časť sa týka prevodu nehnuteľností.

17. Písomnú formu musia mať aj zmluvy, o ktorých to ustanovuje zákon. Ak je zákonom určená písomná forma zmluvy, v písomnej forme treba vyhotoviť aj každú zmenu alebo doplnenie takejto zmluvy. Nedodržanie zákonom ustanovenej písomnej formy vyvoláva absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

18. V danom prípade žalobca vyplnil časť 5. Žiadosti/zmluvy (vrátane údajov o RPMN, úrokovej sadzbe, mesačných splátkach atď.) a takto podpísanú žiadosť zaslal na schválenie žalovanému. Žalovaný vyplnil časť 6. Žiadosti/zmluvy (vrátane údajov o RPMN, úrokovej sadzbe, mesačných splátkach atď.), pričom však zmenil údaje pri RPMN a priemernej RPMN pri úvere ako aj revolvingovom úvere, čiže takáto zmena je s poukazom na § 44 ods. 2 odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Tento nový návrh však nebol zaslaný žalobcovi na schválenie, ale žalovaný rovno poukázal na účet žalobcu sumu 1284,25 eura. V danom prípade teda nevznikla zmluva o spotrebiteľskom úvere, pretože táto podľa § 9 ods. 1 veta prvá zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, musí mať písomnú formu, pri nedodržaní tejto formy podľa § 46 ods. 1 a 2 je potom absolútne neplatná.

19. Žalovaný tak zaslal finančné prostriedky na účet žalobcu vo výške 1284,25 eura z titulu bezdôvodného obohatenia.

20. Podľa § 151 ods. 1 CSP, Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

21. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické , že

- pôsobí ex tunc, t. j. od začiatku,

- nastáva priamo zo zákona a aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto má na tom právny záujem, nie je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným rozhodnutím orgánu právnej ochrany,

- určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu v súdnom konaní predpokladá naliehavý právny záujem na takomto určení, inak súd takejto žalobe nemôže vyhovieť,

- sa na ňu prihliada aj bez námietky, t. j. z úradnej povinnosti (ex offo),

- ju nemožno žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje, a nadväzne na to, z rovnakého dôvodu - nemožno od takého právneho úkonu (zmluvy) odstúpiť,

- nie je časovo obmedzená, aj keď určitou výnimkou je, ak sú splnené ostatné zákonné predpoklady, inštitút vydržania, kde aj absolútne neplatný právny úkon môže byť iusta causa possesionis,

- zakladá nároky z bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl.).

22. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 457 OZ, Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

23. Bezdôvodné obohatenie je v § 451 ods. 1 konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v § 451 ods. 2 konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Bezdôvodné obohatenie je teda zamerané len na to, aby sa vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. V odseku 1 je vyjadrená všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Na základe toho vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať, a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje. Ustanovenie odseku 2 vymedzuje pojem bezdôvodné obohatenie. Zákon uvádza štyri formy bezdôvodného obohatenia, pričom v prípade majetkový prospech bol získaný plnením z neplatného právneho úkonu, spravidla z neplatnej zmluvy.

24. Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie vymedzená vo všeobecnosti v § 451 ods. 1 a v § 456 je v ustanovení § 457 konkretizovaná. Ide o dve formy získania bezdôvodného obohatenia, a to o bezdôvodné obohatenie získané 1. neplatnou zmluvou alebo 2. zrušenou zmluvou.

25. Pokiaľ ide o neplatnosť zmluvy, treba skúmať, či zmluva je vôbec neplatná a ak áno, z akého dôvodu. V danom prípade súd sa stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu a je toho názoru, že Zmluva z 22. 11. 2013 je absolútne neplatná (bližšie pozri na odôvodnenie uvedené v bodoch 12. až 15. tohto rozsudku).

26. Z neplatnej zmluvy je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo na základe nej dostal. Táto povinnosť je vzájomná, pričom účastníci majú možnosť dohodnúť sa o čase a spôsobe vrátenia toho, čo navzájom dostali. Ak k takejto dohode nedôjde, účastník zmluvy je povinný vrátiť to, čo dostal, v prvý deň po tom, čo ho druhý účastník o vrátenie požiadal (pozri § 563). Podľa § 457 je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo dostal.

27. V prejednávanom prípade sa jednoznačne jedná o vydanie bezdôvodného obohatenia ktoré vzniklo plnením z absolútne neplatného právneho úkonu - Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 22. 11. 2013. K účinkom neplatnosti právneho úkonu pozri odôvodnenie uvedené v bode 18. K plneniu z titulu bezdôvodného obohatenia došlo zo strany žalovaného v prospech žalobcu dňa 22. 11. 2013 vo výške 1284,25 eura.

28. Nepochybne, čo potvrdil aj žalovaný, žalobca vrátil žalovanému namiesto sumy 1284,25 eura celkovo sumu 1848,51 eura, t. j. o 564,26 eura viac, čím sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil.

29. Vzhľadom na uvedené súd potom vyhovel žalobe v rozsahu žalovanej istiny a priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenie vo výške 564,26 eura.

30. Súd zároveň zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 5. 10. 2017 do zaplatenia. Žalobca pôvodne žiadal priznať úroky z omeškania od 3. 10. 2017 s poukazom, že jeho podanie zo dňa 3. 10. 2017 (č. l. 100 spisu) je zároveň aj výzvou na vydanie bezdôvodného obohatenia.

31. Podľa § 563 OZ, Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

32. Splatnosť pohľadávky môže byť dohodnutá v zmluve alebo určená právnym predpisom, prípadne rozhodnutím súdu. Ustanovenie § 563 sa týka tých prípadov, keď čas splnenia nebol určený žiadnym z uvedených spôsobov. Právo určiť čas plnenia má podľa tohto ustanovenia veriteľ. Ak čas splnenia nebol dohodnutý a nebol daný ani na voľbu dlžníka, veriteľ môže kedykoľvek, hoci aj na druhý deň po uzavretí zmluvy, vyzvať dlžníka, aby plnil. Dlžník je povinný predmet záväzku splniť v nasledujúci deň po obdržaní výzvy (upomienky). V tom prípade platí na splnenie čas, ktorý určil veriteľ vo svojej výzve dlžníkovi.

33. V danom prípade za výzvu na plnenie je možné, podľa ustálenej judikatúry, považovať doručenie podania žalobcu na súd a zároveň aj žalovanému. Nasledujúci deň je potom dlžník povinný plniť (t. j. 4. 10. 2017) a ak tak neurobí, dostáva sa ďalším dňom do omeškania (t. j. až 5. 10. 2017).

34. Podľa § 517 ods. 2 OZ, Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, Výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

35. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania dňom 5. 10. 2017, súd priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % p.a., nakoľko základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola určená vo výške 0 % p.a., potom výška úrokov z omeškania je 5 % p.a. Súd žalobe nevyhovel v časti dvoch dní uplatnených úrokov z omeškania s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie v bodoch 28. až 30. O zamietajúcej časti súd zabudol rozhodnúť, preto tak učinil v dopĺňajúcom rozsudku (pod č. k. 17Csp/143/2016 - 138

zo dňa 1. 3. 2018) podľa § 225 ods. 1 veta druhá CSP, ktorý bude doručený stranám spolu s týmto rozsudkom.

36. O nároku žalobcu na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t. j. každá strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2011, sp. zn. 8 Sžo 215/2010). Súd pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 255 ods. 2 určí pomer úspechu a neúspechu strán sporu. Žalobca bol v konaní úspešný takmer v celej výške, jeho nepatrný neúspech predstavuje len zamietnutie príslušenstva za dva dni, čo je vzhľadom na výšku príslušenstva zanedbateľná suma, preto súd priznal žalobcovi plnú náhrada trov konania voči neúspešnej strane. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 . Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 .

Podľa § 363 v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 371 žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.