Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25C/268/2008

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I dňa 8.2.2018 v právnom spore žalobkyne: U..J. U., Q..XX.XX.XXXX, U. X.Š., E. XX, zastúpená akad. sochárom Miroslavom Bonkom, nar.6.1.1951, bytom Košice, Galaktická 34, proti žalovaným: I.rade Technická Univerzita v Košiciach, Letná 9, Košice, II.rade Technická Univerzita v Košiciach, Fakulta umení, Letná 9, Košice o vydanie vecí, resp. o zaplatenie 2.489,54 € s prísl., takto

rozhodol:

Žalobu o vydanie vecí - troch autoportrétov z a m i e t a .

Konanie voči žalovanej v I.rade z a s t a v u j e .

Žalovaná v II.rade je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 450,-€ so 7,5% ročným úrokom z omeškania od 6.11.2008 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalovanej v II.rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania vo výške 64%.

Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť na účet Okresného súdu Košice I trovy štátu vo výške 15,30 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaná v II.rade je p o v i n n á zaplatiť na účet Okresného súdu Košice I trovy štátu vo výške 3,35 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa žalobou zo dňa 4.11.2008 sa domáhala vydania troch nepoškodených autoportrétov, ktoré špecifikovala v podaní zo dňa 6.8.2009, resp. zaplatenia sumy vo výške 2.489,54 € (pôvodných 75.000,- Sk) s príslušenstvom, ako aj trov konania. Z obsahu žaloby, z vyjadrenia žalobkyne na pojednávaní dňa 3.4.2014, ale aj v priebehu konania, na pojednávaní dňa 28.4.2016 žalobkyňa, resp. jej zástupca, potvrdila, že predmetnou žalobou sa domáha vydania v žalobe špecifikovaných vecí, autoportrétov a v prípade, že žalovaná tieto portréty k dispozícii nemá, požaduje uvedenú finančnú náhradu. Z takto formulovaného petitu (aj keď žalobkyňa v žalobe uviedla alternatívny petit), keď od začiatku žiadala vydanie vecí, resp. zaplatenie sumy, súd posúdil, že ide o petit eventuálny, ktorý zakladá osobitný procesný režim, a z ktorého dôvodu nebolo potrebné rozhodovať o jeho zmene.

2. Po vykonanom dokazovaní súd dňa 3.4.2014 rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že základ uplatneného nároku žalobkyne je daný.

3. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa v rokoch 2002 - 2006 bola študentkou žalovanej, o čom svedčil výkaz o štúdiu na vysokej škole (v priebehu konania tento výkaz bol žalobkyni vrátený), ktorá skutočnosť medzi stranami sporu sporná nebola. Preukázané a nesporné bolo aj to, že v rámci štúdia v školskom roku 2003-2004, v 2.ročníku na katedre dizajnu študovala pod vedením D..W. U., ktorý študentom vrátane žalobkyne na začiatku semestra zadal prácu - vnútorný, vonkajší autoportrét a šachy, splnenie ktorej úlohy bolo podmienkou prezentácie a následne aj zápočtu. Uvedené skutočnosti boli potvrdené žalobkyňou, ale aj svedkami a nakoniec aj samotným vyučujúcim. Všetci študenti vrátane žalobkyne zadanú úlohu splnili, pričom vypracovanie všetkých úloh bolo podmienkou prezentácie, ktorá sa uskutočnila začiatkom januára 2004. Preukázané a potvrdené svedkami, žalobkyňou, svedkom A.H. i samotným dekanom fakulty umenia Z..H. bola tá skutočnosť, že podmienkou hodnotenia toho, ktorého študenta, teda aj žalobkyne bola prezentácia nielen hlavnej, ale aj pomocných prác. V danom prípade hlavnou semestrálnou prácou boli šachy, pomocnými, rozbehovými prácami boli vnútorný, vonkajší autoportrét. Žalobkyňa úlohu vnútorný autoportrét splnila tak, že vytvorila tri autoportréty, ktoré predložila súdu vo farebnom znázornení.

4. Z vykonaného dokazovania súd uzavrel, že na prezentácii v januári 2004 žalobkyňa prezentovala všetky práce, vrátane autoportrétov, ktorých vydanie v konaní požaduje. Z uvedeného vyplýva, že požadované práce na prezentácii boli odprezentované. Po jej ukončení vystavované práce žalobkyňa odovzdala vyučujúcemu U., ktorá skutočnosť bola preukázaná nielen tvrdením zástupcu žalobkyne, ktorý jej pomohol všetky práce do kabinetu p. U. dopraviť, ale aj svedeckou výpoveďou svedka A., ktorý potvrdil, že vyučujúci dal študentom pokyn v tom zmysle, aby práce zostali v ateliéri a mali sa použiť pri ďalších výstavách. Aj svedok W., ktorý v rozhodnom období pôsobil ako asistent vedúceho katedry dizajnu vo výpovedi potvrdil, že práce po skončení prezentácie študenti nechali na škole pre účely výstav, rovnako túto skutočnosť potvrdil svedok J., podľa ktorého každý študent po prezentácii vystavené práce musel U. odovzdať, nakoniec aj dekan fakulty umení potvrdil, že bolo záležitosťou vedúceho ateliéru, čiže p. U., ktoré študentské práce prevezme a čo s nimi urobí. Potvrdil aj to, že U. študentské práce v ateliéri uskladňoval. Rovnako svedok W., ktorý pôsobil v určitom období ako odborný asistent na škole v rokoch 2002 - 2005 a bol členom komisie, pred ktorou žalobkyňa práce v januári 2004 obhajovala potvrdil, že študenti na prezentácii vystavovali všetky práce, teda aj doplnkové a podmienkou na známku do indexu bolo odovzdanie prác po ich prezentácii p. U. a to vrátane doplnkových prác. Potvrdil aj to, že každý študent práce nechával k dispozícii škole počas piatich rokov, ktorá lehota nebola žiadnym predpisom stanovená. Túto vedomosť nadobudol, keďže bol asistentom a situáciu na poradách niekoľkokrát riešili. Nakoniec aj svedok U. vo výpovedi potvrdil, že práce a to vonkajší profil aj šachy žalobkyni na jej výzvu, resp. na výzvu jej zástupcu vydal, šachy pred podaním žaloby. Za daných okolností súd vyvodil záver, že pokiaľ žalobkyni vyučujúci vydal časť doplnkovej práce - vonkajší profil a semestrálnu prácu, musel prevziať aj vnútorný autoportrét od žalobkyne, keďže tieto práce boli prezentované súčasne a všetky boli predložené pri udelení zápočtu týmto vyučujúcim žalobkyni, nakoľko tvorili jeden celok. Hodnotiac všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach dospel súd k záveru, že vyučujúci U. prevzal od žalobkyne jej semestrálnu prácu, vrátane doplnkových prác, aj tri autoportréty, ktoré sú predmetom žaloby a vydania ktorých sa domáha. Z uvedených skutkových zistení vyvodil, že základ nároku na vydanie autoportrétov žalobkyne je daný.

5. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej súd skúmal, či nárok žalobkyne je premlčaný. Dospel k záveru, že tomu tak nie je. Predmetom konania je vydanie autoportrétov žalobkyni, ktoré právo sa podľa § 100 ako právo spojené s osobnosťou autora nepremlčuje. Keďže až v prípade nemožnosti vydania autoportrétov žalobkyňa požaduje, náhradné, finančné plnenie, nemožno považovať jej nárok za premlčaný, keďže primárnym nárokom tejto strany sporu je vydanie veci a finančná náhrada sa odvíja a prichádza do úvahy len v prípade nemožnosti vydania veci, ktorý nárok, tak ako bolo uvedené premlčaniu nepodlieha.

6. V dôsledku odvolania žalovanej Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 31.8.2015 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie.

7. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že súd prvého stupňa nepostupoval dôsledne podľa ustanovení O.s.p. a dopustil sa procesného pochybenia, ktoré malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vytkol mu predovšetkým to, že v priebehu konania si dostatočne neujasnil čo je predmetom konania, žalobný petit. Z obsahu žaloby, ale predovšetkým z vyjadrenia žalobkyne na pojednávaní zo dňa 3.4.20104 vyplynulo, že predmetnou žalobou sa domáha voči žalovanej vydania v

žalobe špecifikovaných vecí a v prípade, že ich žalovaná nemá, domáha sa voči nej finančnej náhrady. Z takto formulovaného petitu je zrejmé a vyplýva, že ide o eventuálny petit, ktorý zakladá osobitný procesný režim a to aj pri skúmaní otázky prípadného premlčania nároku žalobkyne. Podľa odvolacieho súdu, súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku jednoznačne nešpecifikoval, ako žalobkyňa svoj nárok formulovala, keď na prvej strane rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa domáhala vydania veci, alternatívne zaplatenia sumy, avšak pri skúmaní otázky premlčania naznačil, že sa domáha vydania veci a v prípade nemožnosti jej vydania požaduje finančnú náhradu. Takáto nejednoznačnosť posudzovania nároku žalobkyne sa odrazila aj v nedostatočne zistenom skutkovom stave veci, keď súd prvého stupňa nezameral dokazovanie na skúmanie otázky, či zo strany žalovanej prichádza do úvahy možnosť vydania veci, teda či má vec u seba. Uviedol aj to, že pokiaľ navrhovateľ formuluje v jednom petite niekoľko možných nárokov, hovoríme o tzv. eventuálnom, či alternatívnom petite, ktorých obsah zakladá odlišný procesný režim. O eventuálny petit ide vtedy, keď navrhovateľ žiada, aby odporca bol zaviazaný na určité plnenie, napr. na vydanie veci a pre prípad (in eventum), že nastane určitá situácia (napr. nemožnosť vydať vec in natura), aby bol zaviazaný na iné (eventuálne) plnenie, príp. na náhradné peňažité plnenie. Súd sa teda môže zaoberať a rozhodovať o eventuálnom petite až potom, čo zistí nemožnosť plnenia nároku uvedeného v primárnom petite. Preto tu nie je možnosť voľby plnenia. O alternatívny petit ide vtedy, keď navrhovateľ žiada, aby odporca bol zaviazaný vydať mu určitú vec, alebo podľa svojej voľby zaplatiť peňažitú náhradu. V takomto prípade navrhovateľ ponecháva odporcovi právo voľby plniť jedno z dvoch požadovaných plnení. Uvedené posúdenie je rozhodujúce aj z hľadiska skúmania otázky prípadného premlčania nároku.

8. Odvolací súd súhlasil s názorom odvolateľa, že nárok na finančnú náhradu, teda majetkovú ujmu, ktorá žalobkyni vznikla v súvislosti so zadržiavaním jej diela zo strany žalovanej je potrebné považovať za nárok na náhradu škody, ktorý sa premlčuje v zmysle § 106 OZ.

9. Subjektívna premlčacia doba sa odvíja od doby, kedy má poškodený vedomosť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Jej začiatok sa viaže k okamihu, kedy poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že na jeho úkor došlo k škode a kto za ňu zodpovedá. Dozvedieť sa o škode znamená, že poškodený sa dozvie o majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch, a že možno právo na jej náhradu dôvodne uplatniť na súde. Znalosť poškodeného o osobe škodcu sa tak viaže k okamihu, kedy obdŕžal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok o tom, ktorá konkrétna osoba je za škodu zodpovedná.

10. Právo na náhradu škody sa premlčuje aj vtedy, pokiaľ je uplatnené tzv. eventuálnym petitom v žalobe na vydanie veci, t.j. pokiaľ z dôvodu procesnej ekonómie sa nárok na náhradu škody pripojuje k vindikačnej žalobe požiadavkou na zaplatenie peňažitej čiastky pre prípad, že povinnosť vydať vec nebude možné uložiť preto, že žalovaný ju už nemá a vlastníkovi nemožno zaistiť opätovné uchopenie držby a obnovenie výkonu vlastníckych oprávnení k predmetnej veci. Ani v tomto prípade požiadavka na peňažité plnenie neprestáva mať charakter nároku na náhradu škody, preto sa premlčuje podľa § 106 OZ. Začiatok behu subjektívnej premlčacej doby sa však neviaže k okamihu, kedy sa poškodený dozvedel, že mu bola vec odňatá (a kým), ale až v okamihu, kedy zistil, že proti škodcovi nemôže uspieť vlastníckou žalobou na vydanie, t.j., že sa znížil jeho majetkový stav (vznikla škoda) v dôsledku toho, že škodca vec už nemá; vtedy získal poškodený znalosť o tom, že sa nemôže domôcť ochrany svojich práv žalobou na vydanie veci, a že mu zostáva nárok na náhradu škody, ktorý možno práve pre takýto prípad uplatniť i tzv. eventuálnym petitom. Škoda spočívajúca v tom, že ten, kto vec neoprávnene zadržal, vlastníka o vec pripravil a jej stratou mu spôsobil majetkovú škodu, vzniká práve okamihom straty, či zničenia veci, preto subjektívna premlčacia doba nemôže začať bežať skôr, napr. v okamihu, kedy sa poškodený dozvie o odňatí veci určitou osobou.

11. Odvolací súd na základe uvedeného uzavrel a uviedol, že pre posúdenie základu uplatneného nároku žalobkyne v prípade, pokiaľ svoj nárok uplatňuje eventuálnym petitom je rozhodujúce nielen preukázanie tej skutočnosti, že žalovaná prevzala od žalobkyne veci, vydania ktorých sa domáha, ale aj skutočnosť, či žalovaná je schopná vydať požadované veci žalobkyni, teda či ich má u seba, pretože v opačnom prípade by mohla byť žalovaná zaviazaná (len) na náhradné peňažité plnenie. V tomto prípade súd nárok na vydanie veci zamietne a žalovanú zaviaže na náhradné peňažité plnenie. Táto situácia však vylučuje záver o danosti základu uplatneného nároku žalobkyne, z ktorého dôvodu bol odvolací súd toho názoru, že v prípade tzv. eventuálneho petitu nie je na mieste rozhodovať medzitýmnym rozsudkom o základe uplatneného nároku, keďže pre rozhodnutie o základe uplatneného nároku sú dôležité všetky

okolnosti, determinujúce rozhodnutie o uplatnenom nároku, ktoré v danom prípade neboli súdom prvého stupňa jednoznačne zistené.

12. Z predložených dokladov, ktoré sú súčasťou žaloby je zrejmé, že zástupca žalobkyne vyzýval žalovanú na vydanie vecí. Svedčí o tom žiadosť o vrátenie školských semestrálnych prác, troch autoportrétov z druhého ročníka v školskom roku 2003/2004 zo dňa 25.6.2007, prípis adresovaný dekanátu Technickej Univerzity v Košiciach, Fakulte umení zo dňa 18.9.2007, ako aj urgencia zo dňa 30.11.2007, žiadosť o vydanie semestrálnych prác študentom adresovaný D..J..G.. W.M.K. U. U..R. A. - čl.7 spisu, žiadosť o prešetrenie postupu školy pri vrátení semestrálnych prác žalobkyne zo dňa 29.8.2008 i odpovede Technickej Univerzity v Košiciach zo dňa 18.9.2008, podľa ktorej univerzita oznámila zástupcovi žalobkyne, že ním požadované práce, tri autoportréty boli U..U. vrátené, ktorú skutočnosť potvrdila Katedra dizajnu listom zo dňa 10.12.2007 a výsledok šetrenia mu bol písomne oznámený 20.12.2007. Rovnako sa žalovaná vyjadrila k žiadosti žalobkyne podaním zo dňa 11.9.2008, aj stanoviskom zo dňa 20.12.2007. Žalobkyňa predložila súdu aj stanovisko Katedry dizajnu k jej žiadosti o vrátenie semestrálnych prác adresované Dekanátu Fakulty umení Technickej Univerzity v Košiciach zo dňa 10.12.2007.

13. Z vyššie uvedených listinných dokladov a vyjadrenia žalobkyne - podanie zo dňa 15.10.2015, pojednávanie 28.4.2016 - je zrejmé, že žalobkyňa pred podaním žaloby jednoznačne vždy žiadala o vydanie semestrálnych prác, autoportrétov, ktoré odovzdala vyučujúcemu v akademickom roku 2003/2004 v zimnom semestri. Žalobou teda žiadala vydanie uvedených prác a v prípade, že ich žalovaná vydať nemôže a k dispozícii ich nemá, požadovala finančnú náhradu.

14. Na pojednávaní dňa 28.4.2016 zástupkyňa žalovanej potvrdila, že veci, ktorých vydania sa žalobkyňa v konaní domáha jej vydať nevedia z dôvodu, že vyučujúci predmetné portréty neprevzal a čo prevzal, to vydal. Keďže vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaná veci, vydania ktorých sa žalobkyňa domáha nemá, teda ich vydať nemôže, v danom prípade má žalobkyňa nárok na náhradné plnenie, t.j. na finančnú náhradu titulom náhrady škody.

15. Na preukázanie výšky škody žalobkyňa predložila súdu so žalobným návrhom Znalecký posudok č.19/2008 Slovenského syndikátu znalcov umenia ARS LEGIS s.r.o., Bratislava vypracovaný konateľom R..H. G.U. dňa 10.7.2008. Zadávateľom posudku bola žalobkyňa v zastúpení J. U., otca, ktorý dal znalecký posudok vypracovať za účelom určenia súčasnej primeranej finančnej protihodnoty troch výtvarných diel pripisovaných autorke J. U.. Znalecký posudok bol vypracovaný k 10.7.2008 a bol vypracovaný aj pre potreby konania vo veci náhrady škody: podľa informácie zadávateľa posudku sa jednalo o semestrálne práce vytvorené v školskom oku 2003/2004 na katedre dizajnu, Fakulte umení Technickej Univerzity v Košiciach s tým, že potom boli tamtiež deponované a neskôr deklarované ako stratené. Prizvaným znalcom bol D..H., expert pre slovenské a zahraničné výtvarné umenie 20.storočia. Znalec znalecký posudok vydal bez možnosti fyzickej obhliadky diel, na základe ich fotografickej dokumentácie a údajov poskytnutých zadávateľom posudku. Vzhľadom na túto skutočnosť znalec mohol stanoviť primeranú finančnú protihodnotu diel len s licenciou: relevantné údaje nebolo možné overiť optickou, ani inou expertízou. V záujme objasnenia metodiky ocenenia diel žalobkyne znalec uviedol niektoré právne normy a zaužívané postupy podmieňujúce prax oceňovania výtvarných diel. Vo všeobecnosti konštatoval, že i v prípade keď ocenenie diela nepredchádza jeho predaju, simuluje sa obchodná situácia kúpy diela, ktorá jediná umožňuje stanoviť jeho aktuálnu trhovú hodnotu. V praxi sa používa termín „predaj výtvarného diela“ rovnako pre prípady, keď ide o nadobudnutie diela od iných vlastníkov, než od jeho autora, ako aj prípady, keď ide o prvé nadobudnutie diela od jeho autora. V každom prípade sa jedná o zvláštny typ autorského práva - zmluvu o prevode diela. Takýmto zmluvným spôsobom autor alebo majiteľ diela, resp. autorských práv, realizuje svoje oprávnenie a prevádza originál diela za zaplatenie odmeny vo forme úplaty za prevod. Táto úplata nie je identická s umeleckou hodnotou diela. Nejde totiž o kúpnu cenu, ale o odmenu za prenechanie autorského práva na dielo. Výška odmeny nie je stanovená žiadnymi cenovými predpismi, keďže charakter odmeny i povaha samotného diela takéto záväzné ustanovenie neumožňuje. V tomto smere poukázal na autorský zákon, podľa ktorého je stanovenie výšky odmeny za prevod diela vždy vecou subjektívnou, záležitosťou individuálneho posúdenia, či už účastníkov samých, alebo odborných komisií. Určenie „správnej ceny“ je potom otázkou obchodnej etiky a nie striktných cenových predpisov.

16. Na základe takéhoto konštatovania znalec uviedol, že stanoviť taxatívnu cenu predmetného diela pripisovaného autorke J. U. nie je možné, teoretické ocenenie diela je vždy spochybniteľné. „Presnú cenu“ diela je možné získať len v praktickej obchodnej situácii s tým, že i táto cena by bola relatívna. Cieľom posudku preto bolo len stanovenie primeranej súčasnej obchodnej hodnoty posudzovaného diela autorky U., pričom znalec vychádzal z princípu precedensu, t.j. porovnával predmetné dielo v súvislostiach cenových relácií aktuálnych v terajšom obchode s umením a východiskom bolo stanovenie aproximatívneho obchodného renomé autora diela. Konečné stanovenie hodnoty diela vychádzalo z posúdenia výtvarných a galerijných kvalít predmetného diela z hľadiska cenovej tvorby autora ako aj z hodnotenia jedinečnej umeleckej úrovne oceňovaného diela. Na základe uvedených kritérií a zistení znalec ocenil každé dielo žalobkyne rozmerov 40 x 30 cm v hodnote 25.000,-Sk.

17. Žalovaná strana v priebehu konania namietala finančné ohodnotenie prác, vydania ktorých sa žalobkyňa v konaní domáha, keďže znalec ocenenie porovnal s cenovými reláciami maliarskych prác autorov súčasnej generácie na domácom trhu s výtvarným umením, pričom žalobkyňa nie je maliarkou a ako sama potvrdila vo svojej výpovedi, pokračuje v grafickom dizajne, navyše dielo vytvorila ako študentka 2.ročníka dizajnu, pričom znalec porovnával jej dielo s dielami maliarov, posudok podľa tvrdenia žalovanej strany vychádza zo starej právnej úpravy, pričom poukázala na § 30 - zmluva o prevode diela - hodnota a spoločenský význam diela, pričom autorský zákon č.618/2013 je účinný od 1.1.2014 a pozná školské dielo, súčasne cena bola stanovená podľa aproximatívneho tzv. približného obchodného renomé autora vo vzťahu k jej doterajšej tvorbe, pritom nepreukázala ďalšie diela, ani to, kde vystavovala. Na základe takéhoto stanoviska žalovaná strana navrhla znalecké dokazovanie, ktoré bolo nariadené uznesením zo dňa 7.10.2013 (vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nebolo realizované) a to znalkyňou D..Č.P., znalkyňou z odboru umelecké diela, odvetvie výtvarné umenie s tým, že úlohou znalkyne bolo určiť finančnú protihodnotu troch diel - školských (semestrálnych) prác žalobkyne a to autoportrétu I., II., III. o rozmeroch 40 x 30 cm, technika kombinácia techník na papieri ku dňu ich odovzdania, t.j. ku dňu ich prezentácie, čo bol január 2004.

18. Znalkyňa Č. predložila znalecký posudok č.7/2017 zo dňa 5.9.2017. Pri vypracovaní posudku použila komparatívnu metódu a umelecko-historickú analýzu, pričom všeobecná hodnota troch diel, školských (semestrálnych) prác žalobkyne bola stanovená metódou komparácie obdobných diel podobnej proveniencie a zamerania a ich posúdenie bolo možné len na základe fotokópií v spise, nie priamej obhliadky. Stanovenie finančnej protihodnoty vychádza zo simulovanej situácie na domácom trhu s výtvarným umením ku dňu ich ohodnotenia a tiež odborných konzultácií za účelom posúdenia výtvarných a galerijných kvalít uvedených diel.

19. Podľa záveru znaleckého posudku znalkyňa v danom prípade posúdila umeleckú hodnotu a estetické kvality troch diel pripisovaných autorke J. U. s názvom autoportrét I., II., III. vzniknutých ako doplnková rozbehová práca k hlavnej semestrálnej práci. Diela vznikli ako výsledok pedagogického procesu v umeleckom odbore a nejde o záverečnú prácu pri ukončení štúdia. V danom období žalobkyňa nemala žiadne obchodné renomé a jej etablovanie na trhu nemožno v čase vzniku uvedených autoportrétov porovnávať so samostatne činnými profesionálnymi umelcami. Primerané stanovenie hodnoty semestrálnej práce neupiera posudzovaným dielam ich výtvarnú kvalitu a zasadzuje do reálneho cenového kontextu umelecko - dizajnérsky prejav, v tej dobe študentky 2.ročníka katedry dizajnu. Po odborných konzultáciách s historikmi a pedagógom výtvarného umenia, ktorých vyjadrenia tvoria prílohy znaleckého posudku a pri porovnaní obdobných výtvarných diel na simulovanom trhu s umením v čase ich vzniku znalkyňa stanovila všeobecnú hodnotu posudzovaných školských (semestrálnych) prác autorky U. ku dňu 31.1.2004 tak, ako je uvedené v jednotlivých položkách časti posudok a ich celkovú hodnotu po sčítaní určila sumou 450,-€.

20. Prílohou znaleckého posudku je Odborné vyjadrenie k znaleckému dokazovaniu J..H. N.Z., historika umenia Šarišskej galérie v Prešove, ktorý po oboznámení sa so znaleckým posudkom D..G.U. uviedol, že jeho dlhoročná prax ako historika umenia, kritika a kurátora v galerijníctve a múzejníctve mu oprávňuje vyniesť následovné stanovisko. Podľa jeho názoru kardinálnou chybou posúdenia uvedených diel v roku 2008 bolo úplné a bezvýhradné zrovnoprávnenie diela poslucháčky výtvarnej školy s dielami osvedčených umelcov zvučných mien. To by bolo možné len v prípade, že predmetná autorka je výtvarníčkou pozoruhodných kvalít, avšak predmetné diela tento oprávnený predpoklad nedosvedčujú. Naopak v prípade posudzovaných U. prác nemá do činenia s plnohodnotným umeleckým dielom. Pripomenul, že nejde o voľnú tvorbu svojbytného umelca, ale o školskú prácu, ktorá je napriek určitým

estetickým kvalitám výsledkom splnenia zadanej úlohy, je naviazaná na učebný proces. V prípade Bonkovej prác sa teda jedná do istej miery o spoluautorstvo školy, keďže dielo bolo v intenciách pedagogického pôsobenia pripomienkované príslušným profesorom a výsledná práca teda bola ním regulovaná. Uvedený historik umenia uviedol aj to, že nezvyčajne vysoká suma, ktorá je odhadom D..G.U. je krajným nedorozumením a je obhájiteľná jedine v prípade, ak autorka už v tom období úspešne predávala, čo by umožnilo porovnať ceny. Takéto údaje žiaľ k dispozícii neboli, preto zotrvávanie na pozícii posudku D..G.U. je neudržateľné. V prípade akceptovania posudku D..G.U. podľa tvrdenia uvedeného historika reálne hrozí nebezpečný precedens, že nedospelé dielka poslucháčov vyšších umeleckých škôl sa budú musieť brať ako plnohodnotné vo vzťahu ku kvalitným dielam úspešných absolventov. S odstupom času podľa jeho názoru deviatich rokov sa tri predmetné práce Michaely U. reálne dajú oceniť nanajvýš 1/5 ceny priznanej D..G.U., t.j. maximálne 5.000,-Sk za každú prácu.

21. Súčasťou znaleckého posudku je aj Odborné posúdenie troch diel žalobkyne historičkou umenia J..F.G., z Galérie umelcov Spiša, ktorá rovnako bola oboznámená so znaleckým posudkom D..G.U., a ktorá spochybnila ocenenie diela J. U. z viacerých dôvodov. Podľa jej názoru, hoci posudzované práce majú isté výtvarné kvality, ostávajú v rovine dizajnérsko - dekoratívneho riešenia jej neznámeho zadania (šlo o semestrálne cvičenie). Porovnávané diela autorov Y.G., Y. G. U. sú podstatne zaujímavejšie, z jej pohľadu hodnotnejšie z hľadiska inovatívnosti ideového konceptu i maliarskej realizácie. Zavádzajúce je aj porovnávanie diel náročnejšej maliarskej techniky - olejomaľby na plátne so skôr kresbovými prácami na papieri, neporovnateľné sú aj formáty diel. Tzv. „obchodné renomé“ - termín uvádzaný pri hodnotení autorov v aukciách SOGY - spomínaných umelcov a autorky posudzovaných diel je neporovnateľné. Všetci traja uvedení autori sú na slovenskej výtvarnej scéne už etablovaní, ich diela sa uvádzajú v aukčných katalógoch, prezentujú ich renomované komerčné galérie a zastúpení sú vo verejných zbierkach. Nič také sa nedalo povedať o J. U. v roku 2008 a podľa verejne dostupných zdrojov sa situácia v tomto smere nezmenila doposiaľ. Autor posudku podľa tejto historičky umenia uvažuje o hypotetickom predaji posudzovaných diel, ktorý by však do značnej miery bol nereálny i v prípade, keby diela boli k dispozícii (pokiaľ sa diela začínajúcich umelcov vôbec v aukciách ponúkajú, iba zriedka sa vydražia). Najmä v podmienkach východoslovenského trhu s umením, ktorý je v porovnaní s Bratislavou ovplyvnený nižšou kúpnou silou obyvateľstva, je nepravdepodobné, aby diela tohto typu sa predali a už vonkoncom nie za uvedenú cenu.

22. Aj R.D..P. T. z Prešovskej Univerzity v Prešove, Filozofickej fakulty, Inštitút hudobného a výtvarného umenia podala Odborné stanovisko k posudku troch diel žalobkyne, ktoré je súčasťou znaleckého posudku. Vo vzťahu škola - študent uviedla, že autorský zákon v § 63 zák.č.131/2002 Zb. o vysokých školách sa dotýka len záverečných prác ukončených obhajobou (bakalárske, magisterské, dizertačné), kde sa odovzdáva Licenčná zmluva. Priebežné práce, ktoré vznikli počas štúdia boli pri skúške, zápočte, čo je daný prípad, ohodnotené známkou, čo je ich ocenenie. Boli vytvorené na študijný účel, teda nie na predaj. Na ich vzniku má podiel aj vyučujúci, pod vedením ktorého práce vznikli, nie je to teda len duševné vlastníctvo študenta. Podľa zvyklostí školy vyučujúci môže požiadať študenta o niektoré práce na archivovanie z dôvodu ukážky pre iných študentov, na výstavné účely, na dokumentáciu študijných výsledkov školy a podobne. Po dohode s vyučujúcim tak študent dobrovoľne ponechá práce na katedre. Je zvykom tieto práce archivovať počas piatich rokov, neskôr sa z priestorových dôvodov práce prehodnocujú, vyraďujú, znehodnocujú. Katedra ich nesmie predávať, ale nie je povinná ich študentovi vrátiť. Podľa jej názoru posudzované práce nejavia známky umeleckého diela mimoriadnej kvality, ale spĺňajú podmienky na udelenie zápočtu, nie sú nijako objavné, ani prelomové.

23. Voči záverom znaleckého posudku zástupca žalobkyne podal vyjadrenie, v ktorom záver znalkyne Č. považoval za absolútne neprofesionálny v tom zmysle, že autorka nemala žiadne obchodné renomé a jej etablovanie na trhu nemožno v čase vzniku uvedených autoportrétov porovnať so samostatne činnými profesionálnymi umelcami. V tomto smere uviedol, že žalobkyňa dlhodobo pôsobí v oblasti výtvarného umenia, konkrétne po ukončení štúdia na Fakulte Umení TU Košice odcestovala do Londýna, kde navštevovala školu Central Saint Martins-UAL- University of the Arts London a úspešne absolvovala kurz design and styling a počas pôsobenia sa zúčastnila London Fashion week 2009 ako spoluorganizátorka prehliadok. Doposiaľ sa venuje vzdelávaniu v oblasti módy a designu. Momentálne pracuje v Prahe pre spoločnosť Sephora a ako jediná Slovenka reprezentuje spoločnosť na celoeurópskej úrovni, svoje znalosti v oblasti umenia a grafického designu využíva dennodenne, vytvára grafické podklady pre rôzne časopisy, firma v ktorej pracuje jej poskytuje ďalší odborný a profesionálny rast. Záver znaleckého posudku D..Č. považuje za absolútne nepoužiteľný, keďže znalkyňa poukázala len na stanoviská

údajných historikov umenia, ktorých vyjadrenia považuje za neodborné a neprofesionálne. Znalkyňa nepojala žiadne vlastné hodnotenie. Z uvedeného dôvodu sa rozhodol, že závery tohto posudku dá k dispozícii na oboznámenie spoločnosti ARS LEGIS, ktorý vypracoval posudok pre žalobkyňu a zároveň túto spoločnosť požiadal o súkromné vyjadrenie k posudku D..Č.. Zástupca žalobkyne dlhodobo pôsobí v oblasti výtvarného umenia, je členom rôznych umeleckých komisií, kedy posudzoval kvalitu výtvarných diel návrhárov, prevedenia až po samotné kolaudácie umeleckých diel, vrátane finančného hodnotenia. Stanovenie ceny diela podľa znaleckého posudku D..Č. podľa jeho názoru uráža umenie. K tomuto posudku predložil vyjadrenie Slovenského syndikátu znalcov umenia ARS LEGIS zo dňa 16.11.2017.

24. Syndikát v zastúpení konateľa R..G. okrem toho, že zotrval na záveroch znaleckého posudku, ktorý vypracoval v roku 2008, uviedol, že určenie správnej ceny je otázkou obchodnej etiky a nie striktných cenových predpisov. To vedie ku skutočnostiam, že pri opakovanom predaji tých istých diel, alebo diel porovnateľných umeleckých kvalít, dochádza k rozdielom, často i viacnásobne presahujúcim 100%, pričom však účastníkom takýchto ohodnocovaní nemožno vytknúť nedostatky v odbornom prístupe. Protiposudkom právo na ich cenový názor neberie, mal však niekoľko zásadných pripomienok k metodike, ktorú k zdôvodneniu posudku využili. Pokiaľ ide o tvrdenie, že na diela autorky sa nevzťahuje autorský zákon, keďže ich vytvorila ako študentka špecializovanej vysokej školy, tento názor považoval za zvláštny a svojvoľný výklad autorského zákona. Ako by sa umelec stal autorom s veľkým „A“ až potom, čo ukončí príslušnú vysokú školu. V tomto smere použil príklad diel J. U. z obdobia rokov 1911 až 1914, ktoré diela sa bežne dražia na verejných aukciách za relatívne vysoké sumy (až do 20.000,-€), pričom Benka v uvedených rokoch študoval na súkromnej maliarskej škole, ktorú poriadne ani nedokončil a na pôdu akademických štúdií nikdy nevstúpil, pričom je to najlepšie predávaný autor moderny Slovenska. Uviedol ďalšie práce autorov J., J., E., Š., ktoré sú dnes zberateľské a obchodné unikáty vytvorené ešte predtým, než získali akademický diplom. Podľa jeho názoru je bežnou praxou, že sa verejne i neverejne obchodujú diela výtvarníkov z posledných ročníkov vysokých škôl, dokonca sa obchodujú aj ich diplomové práce, vždy v kontexte dikcie autorského zákona. Pokiaľ protiposudky uvádzajú ceny predmetných diel ich nízkymi výtvarnými kvalitami, ide o mylný predpoklad vychádzajúci z laickej predstavy, že sa nejakým spôsobom dá umelecká hodnota „prepočítať na peniaze“. Podľa jeho názoru predajná cena umeleckého diela nie je vyjadrením jeho umeleckej hodnoty, ale je to len poplatok za získanie práva na disponovanie s ním. Autorka U. v čase posudzovania predmetných diel verejne svoje práce neobchodovala, preto posudok, ktorý táto spoločnosť vypracovala využil precedensy verejných predajov diel slovenských mladých, začínajúcich výtvarníkov, a primeranú - teoretickú finančnú protihodnotu predmetných diel pritom stanovil hlboko na spodnej hranici takto vygenerovaných cenových rozpätí.

25. Zástupca žalobkyne predložil aj Odborné stanovisko k posudkom diel žalobkyne aj historika umenia R.N..T. H., ktorý sa na vypracovaní znaleckého posudku č.19/2008 podieľal. Pripomenul, že D..G.U. je jedným z najerudovanejších odborníkov v novodobom ponímaní na slovenskom trhu s výtvarným umením a jeho posudok je potrebné vnímať nielen ako subjektívny pohľad na posudzované dielo, ale aj ako súhrn názorov a obchodných skúseností kolektívu odborníkov, s ktorými dlhodobo spolupracuje. Posúdenie strateného diela J. U. a jeho finančného ohodnotenia na základe posudku D..Č. podrobil kritike, keď uviedol, že sa pravdepodobne zaoberala výtvarným umením v inej oblasti, z ktorého dôvodu sa obrátila a požiadala o odborné stanoviská kolegov. Namietal závery odborníkov odborných stanovísk, ktoré sú súčasťou znaleckého posudku poukazujúc na ich prax a naviazanosť na prostredie, v ktorom pôsobia, bez možnosti získania skúseností k profesionálnemu posúdeniu umeleckého diela a jeho zaradenia v historickom kontexte samotného autora. Sám sa v osobnej praxi stretol s tým, že študenti predávali svoje práce domácim i zahraničným zberateľom, alebo galeristom za vysoké ceny, dlhodobo sleduje mizernú akvizičnú prax múzeí a galérií, a preto ju nemožno na daný stav aplikovať. Keďže patríme do EÚ, stretáva sa s absenciou odvahy našej generácie plynule sa zaradiť ku kultúrnym princípom západnej Európy, spokojnosť zaznamenal pri kontakte s mladou generáciou, ktorá študuje v zahraničí, alebo odchádza po štúdiách „na vandrovku“ do sveta bez akýchkoľvek problémov, alebo komplexov menejcennosti a správy o ich pôsobení v zahraničí sú neraz príjemným prekvapením. Z uvedených argumentov a poukazom na dlhodobú prax v oblasti výtvarného umenia, jeho finančného hodnotenia sa stotožnil so závermi D..G.U. a jeho názor považuje za primeraný a správny z hľadiska posúdenia i ohodnotenia strateného diela žalobkyne.

26. Žalovaná sa k tomuto stanovisku žalobkyne vyjadrila - čl.298 spisu, keď uviedla, že znalkyňa zodpovedala na otázky súdu a určila finančnú protihodnotu troch diel, odborné stanoviská sú len

prílohou znaleckého posudku, uviedla aj metódu, na základe ktorej predložené diela posudzovala. Tvrdenie, že znalkyňa nepojala vlastné hodnotenie sa nezakladá na pravde, keďže brala do úvahy umeleckú hodnotu a estetické kvality diel, uviedla, že v danom prípade autorka nemala žiadne obchodné renomé a jej etablovanie na trhu nemožno porovnávať s dielami profesionálnych umelcov, výtvarnú kvalitu a zasadzovanie do reálneho cenového kontextu dielam neuprela, pričom poukázala na posudok spoločnosti ARS LEGIS, ktorý porovnáva diela žalobkyne s dielami autorov mladej generácie najúspešnejšej aukčnej sieni SOGA. Vyjadrila sa aj k hodnoteniu dôkazov - tvrdenie zástupcu žalobkyne, že stanovisko D..H. má vyššiu váhu ako odborné stanoviská autorov stanovísk, ktoré sú prílohou znaleckého posudku, je podľa jej názoru tvrdením odvážnym s tým, že hodnotenie dôkazov je vecou súdu.

27. Na pojednávaní dňa 8.2.2018 zástupca žalobkyne potvrdil, že jeho dcéra počas štúdia na fakulte umení nemala vlastnú samostatnú výstavu, dcéra obrazy maľovala, jeden z nich predala, podľa jeho tvrdenia cca za 20.000,-Sk - rozmerov 60 x 80cm, technika akryl, šlo o obraz ruky. Uvedenú skutočnosť nepreukázal. Súd dokazovanie navrhnuté zástupcom žalobkyne a to výsluchom svedka H. nepripustil, keďže uvedený svedok odborné stanovisko v danej veci podal.

28. Podľa § 126 vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

29. Vyššie uvedené zákonné ustanovenie upravuje nárok vlastníka na súdnu ochranu. Základnou podmienkou úspechu všetkých žalôb vo veciach vlastníckych je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu. Bez preukázania tohto vlastníckeho práva nie je totiž žalobca aktívne legitimovaný domáhať sa ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi prislúcha. Aktívna legitimácia prislúcha vlastníkovi, pasívna legitimácia osobe, ktorá má vec fakticky u seba, avšak nemá na tom žiadny právom aprobovaný dôvod. Ak porušovateľ vlastníckeho práva už nemá vec u seba, vzniká mu zodpovednostná povinnosť na náhradu škody.

30. Podľa ust. § 106 ods.1, 2 právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

31. K premlčaniu práva na náhradu škody, v ktorej je kombinovaná premlčacia doba kratšia subjektívna a dlhšia objektívna vyslovil právny názor odvolací súd v rozhodnutí, keď uviedol, že začiatok subjektívnej premlčacej doby sa neviaže k okamihu, kedy sa poškodený dozvedel, že mu bola vec odňatá, ale až v okamihu, kedy zistil, že proti škodcovi nemôže uspieť vlastníckou žalobou na vydanie, t.j., že sa znížil jeho majetkový stav, vznikla škoda, v dôsledku toho, že škodca vec už nemá. Vtedy získal poškodený znalosť o tom, že sa nemôže domôcť ochrany svojich práv žalobou na vydanie veci, a že mu zostáva nárok na náhradu škody, ktorý možno uplatniť práve eventuálnym petitom. Škoda spočívajúca v tom, že ten, kto vec neoprávnene zadržal a vlastníka o vec pripravil a jej stratou mu spôsobil majetkovú ujmu vzniká okamihom straty, či zničenia veci.

32. Vykonaným dokazovaním boli preukázané skutočnosti, uvádzané tak v medzitýmnom rozsudku zo dňa 3.4.2014, ako aj v úvode tohto súdneho rozhodnutia a to, že žalobkyňa bola v rokoch 2002 až 2006 študentkou vysokej školy, Technickej Univerzity v Košiciach, Fakulty umení, že v rámci štúdia v 2.ročníku na katedre dizajnu študovala pod vedením D..U., ktorý študentom, teda aj žalobkyni na začiatku semestra zadal prácu vonkajší, vnútorný autoportrét a šachy, splnenie ktorej úlohy bolo podmienkou prezentácie a následne aj zápočtu. Preukázané bolo aj to, že všetci študenti, aj žalobkyňa danú úlohu splnili, pričom vypracovanie všetkých úloh bolo podmienkou prezentácie v januári 2004. Uvedené skutočnosti boli potvrdené okrem žalobkyne aj svedkami - A.H. i dekanom fakulty umenia Z..H.. Nesporné bolo aj to, že hlavnou prácou boli šachy, pomocnými, rozbehovými prácami bol vnútorný, vonkajší autoportrét, ktorú úlohu žalobkyňa splnila tak, že vytvorila tri autoportréty. V januári 2004 žalobkyňa všetky práce odprezentovala. Preukázané bolo aj to, že po ukončení výstavy v januári 2004 vystavované práce žalobkyňa odovzdala vyučujúcemu U., ktorá skutočnosť bola potvrdená výpoveďou svedka A., podľa ktorého vyučujúci U. dal študentom pokyn v tom zmysle, aby práce zostali v ateliéri a mali sa použiť pri ďalších výstavách, aj svedkom Tomkom, ktorý v rozhodnom období pôsobil ako

asistent vedúceho katedry dizajnu, a ktorý potvrdil, že práce po skončení prezentácie študenti nechali na škole pre účely výstav. Uvedená skutočnosť bola potvrdená aj svedkom J., podľa ktorého každý študent po prezentácii vystavené práce musel odovzdať U. a nakoniec danú skutočnosť potvrdil aj dekan fakulty, podľa ktorého bolo záležitosťou vedúceho ateliéru, čiže U., ktoré študentské práce prevezme. Tento svedok potvrdil aj to, že U. študentské práce v ateliéri uskladňoval, rovnako svedok W., ktorý pôsobil v určitom období ako odborný asistent na škole v rokoch 2002 až 2005 a bol členom komisie, pred ktorou žalobkyňa práce v januári 2004 obhajovala potvrdil, že študenti na prezentácii vystavovali všetky práce, teda aj doplnkové a podmienkou u U. na známku do indexu bolo po prezentácii odovzdanie prác tomuto vyučujúcemu, vrátane doplnkových prác. Súd nakoniec poukázal na výpoveď vyučujúceho U., ktorý potvrdil, že práce a to vonkajší profil, aj šachy žalobkyni na jej výzvu, resp. výzvu jej zástupcu vydal, šachy pred podaním žaloby, z ktorých okolností vyvodil záver, že pokiaľ žalobkyni vydal časť doplnkovej práce - vonkajší profil a semestrálnu prácu, musel prevziať aj vnútorný autoportrét od žalobkyne, ktoré práce boli prezentované súčasne a ako bolo preukázané, všetky predložené pri udeľovaní zápočtu týmto vyučujúcim žalobkyni, keďže tvorili jeden celok. Na základe vyššie uvedeného bolo preukázané, že U. ako vyučujúci žalobkyne prevzal jej semestrálnu prácu, vrátane doplnkových prác i autoportréty, ktoré sú predmetom vydania.

33. Preukázané bolo aj to, že žalovaná tieto práce vydať nevie a nemôže, podľa jej tvrdenia z dôvodu, že vyučujúci od žalobkyne predmetné portréty neprevzal a čo prevzal, vydal. Keďže žalobkyňa sa domáha vydania vecí, ktoré žalovaná vydať nevie a podľa jej tvrdenia k dispozícii ich nemá, v prípade nemožnosti ich vydania má žalobkyňa nárok na finančnú náhradu. Pokiaľ žalovaná uplatnila námietku premlčania, súd v tomto smere poukazuje na odôvodnenie zrušujúceho rozsudku odvolacím súdom, podľa ktorého sa žalobkyňa ako poškodená dozvedela o tom, že žalovaná jej autoportréty nemá a vydať ich nemôže až vykonaným dokazovaním v priebehu konania, o čom svedčia prípisy adresované žalovanej, resp. dekanátu pred podaním žaloby, v ktorých sa domáha vydania veci, a z ktorého dôvodu premlčacia lehota začína plynúť až od tohto dňa, t.j. až v priebehu konania sa žalobkyňa dozvedela, že žalovaná jej autoportréty vydať nemôže, z ktorého dôvodu má nárok na náhradu škody. Z uvedeného dôvodu subjektívna premlčacia doba v danom prípade neuplynula.

34. Pokiaľ ide o výšku škody žalobkyňa predložila súdu znalecký posudok č.19/2008, ktorý bol vypracovaný ku dňu 10.7.2008, a ktorý posúdil, resp. finančne ohodnotil autoportréty žalobkyne, každý v sume 25.000,-Sk.

35. Žalovaná strana navrhla dokazovanie, ktoré bolo nariadené znalkyňou z odboru umelecké diela, odvetvie výtvarné umenie D..Č., ktorého súčasťou znaleckého posudku sú aj odborné stanoviská troch historikov umenia.

36. Pokiaľ ide o výšku náhrady škody súd sa stotožnil so závermi znaleckého posudku znalkyne Čechovej z nasledujúcich dôvodov:

37. V danom prípade bolo nesporné, že práce žalobkyne vznikli v rámci jej štúdia v školskom roku 2003/2004 a to v 2.ročníku na katedre dizajnu, Fakulte umení Technickej Univerzity v Košiciach pod vedením D..U.. Šlo o semestrálnu prácu s názvom vnútorný a vonkajší portrét, kedy autorka vytvorila k danej téme tri samostatné autoportréty. Vytvorenie tohto diela bolo teda podmienkou prezentácie a následne zápočtu žalobkyne v 2.ročníku, ktoré boli odprezentované v januári 2004, pričom tieto práce predstavovali rozbehovú prácu k hlavnej semestrálnej práci - šachy. Vznikli teda počas štúdia a boli vytvorené na študijný účel. Znalkyňa pri určení hodnoty prác žalobkyne brala do úvahy a posúdila ich umeleckú hodnotu a estetickú kvalitu, ktoré vznikli ako výsledok pedagogického procesu v umeleckom odbore, pričom v danom prípade nešlo o záverečnú prácu pri ukončení štúdia, s ktorými sa verejne, či neverejne obchoduje, tak ako uviedol D..G.. To, že žalobkyňa v rozhodnom období, v roku 2004 nemala žiadne obchodné renomé potvrdil aj zástupca žalobkyne na pojednávaní 8.2.2018, keď uviedol, že jeho dcéra počas štúdia na fakulte umení nemala žiadnu samostatnú výstavu, aj keď obrazy maľovala, mal vedomosť o predaji jedného obrazu cca za 20.000,-Sk, ktorú skutočnosť nepreukázal. Súd sa teda stotožnil s názorom znalkyne, že v čase vzniku uvedených autoportrétov tieto nemožno porovnávať s dielami samostatne činných profesionálnych umelcov už vzhľadom na vyššie uvedené, pričom znalkyňa neuprela posudzovaným dielam ich výtvarnú kvalitu a stanovenie hodnoty týchto prác zasadila do reálneho cenového kontextu umelecko - dizajnérsky prejav, v tej dobe študentky 2.ročníka katedry dizajnu. V tomto smere je nutné prisvedčiť žalovanej, že v danom prípade znalkyňou bola

stanovená hodnota prác žalobkyne nie z historického hľadiska, ale v čase ich odovzdania vyučujúcemu a z hľadiska tej skutočnosti, že šlo o študijnú úlohu v rámci semestrálnej práce. Navyše znalecký posudok Slovenského syndikátu znalcov umenia č.19/2008 stanovil primeranú obchodnú hodnotu posudzovaného diela autorky U., pričom vychádzal z princípu precedensu, čiže porovnával predmetné dielo v súvislostiach cenových relácií aktuálnych v terajšom obchode s umením, t.j. v období roku 2008, znalecký posudok bol vypracovaný k 10.7.2008, pričom rozhodné obdobie, t.j. obdobie odovzdania prác vyučujúcemu bol január 2004.

38. Na základe vyššie uvedeného súd žalobu o vydanie veci - troch autoportrétov žalobkyne zamietol, keďže žalovaná veci žalobkyni vydať nemôže, pretože nimi nedisponuje, žalovanú v II.rade zaviazal na zaplatenie náhrady škody vo výške 450,-€ v zmysle záverov znaleckého posudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

39. Keďže žalobca pred začatím konania o veci samej žalobu voči žalovanej v I.rade zobral späť - na pojednávaní dňa 15.7.2010, súd konanie podľa ust. § 144, § 145 ods.1 zastavil.

40. Podľa ust. § 144 žalobca môže vziať žalobu späť.

41. Podľa ust. § 145 ods.1 ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

42. Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobkyne voči žalovanej v I.rade súd rozhodol tak, že konanie voči tejto strane sporu zastavil.

43. Podľa § 517 ods.1 dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

44. Podľa § 517 ods.2 ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

45. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

46. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

47. Podľa § 10a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v účinnom znení, ak došlo k omeškaniu pred 1. januárom 2009, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných do 31. decembra 2008.

48. Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom do 31.12.2008, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

49. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola od 29.10.2008 do 11.11.2008 3,75 % (údaj z web stánky Národnej banky Slovenska

- https://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/financne-trhy/urokove-sadzby/urokove-sadzby-nbs/zakladna- urokova-sadzba-nbs-limitna-urokova-sadzba-pre-dvojtyzdnove-repo s poznámkou, že ak sa vo všeobecne záväzných právnych predpisoch používa pojem „diskontná úroková sadzba Národnej banky Slovenska“, rozumie sa tým základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska).

50. Keďže žalovaná v II. rade nezaplatila dlžnú sumu do dnešného dňa, je v omeškaní s plnením peňažného dlhu, z ktorého dôvodu má žalobkyňa okrem nároku na zaplatenie istiny nárok aj na úrok z

omeškania vo výške 7,5 % ročne, nakoľko základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v čase prvého dňa omeškania žalovanej v II. rade so zaplatením peňažnej sumy bola 3,75 % (v zmysle § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. úrok z omeškania je dvojnásobok základnej úrokovej sadzby ECB, teda 2 x 3,75 %, t.j. 7,5 %), od 06.11.2008, t.j. odo dňa podania žaloby na súd do zaplatenia.

51. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

52. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.

53. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

54. Žalobkyňa si v konaní uplatnila nárok na zaplatenie sumy vo výške 2.489,54 EUR, súd jej priznal sumu 450,- EUR, v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Žalobkyňa tak bola v konaní v prevažnej miere, percentuálne vyjadrenej na 18,08 % úspešná a neúspešná v pomere 81,92 %. Z uvedeného dôvodu vznikol žalovanej v II. rade nárok na pomernú náhradu trov konania vo výške 64 % (81,92 % - 18,08 %, t.j. 63,84 % po zaokrúhlení 64 %).

55. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

56. Okresný súd Košice I uznesením zo dňa 07.10.2013 č.k. 25C/268/2008-187 nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru Umelecké diela, odvetvia Umenie výtvarné R.. H. Č..

57. Uznesením č.k. 25C/268/2008-260 zo dňa 06.07.2017 uložil žalovanej v II. rade povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 330,- EUR na účet Okresného súdu Košice I do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Žalovaná v II. rade preddavok zložila dňa 24.07.2017.

58. Dňa 12.09.2017 znalkyňa doručila súdu vypracovaný znalecký posudok č. 7/2017 spolu s vyúčtovaním odmeny v celkovej výške 349,95 EUR podľa § 3 ods. 1, § 5 písm. b), § 14 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 491/2004 Z. z. o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov.

59. Okresný súd Košice I uznesením č.k. 25C/268/2008-287 zo dňa 31.10.2017 priznal znalkyni odmenu vo výške 348,65 EUR a nariadil učtárni vyplatiť znalečné v sume 18,65 EUR znalkyni z finančných prostriedkov štátu. V odôvodnení uviedol, že na náklady znaleckého dokazovania bol žalovanou zložený preddavok vo výške 330,- EUR, ktorý už bol znalkyni v plnej výške vyplatený a vo zvyšnej časti 18,65 EUR bude znalečné uhradené preddavkovo z finančných prostriedkov štátu.

60. V konaní tak vznikli trovy štátu a to titulom doplatku znalečného, ktoré nebolo v plnej miere uhradené zloženým preddavkom.

61. V novej úprave Civilného sporového poriadku, účinnej od 01.07.2016 absentuje osobitné ustanovenie, ktoré by upravovalo náhradu trov, ktoré platil štát. Súd preto pri rozhodovaní vychádzal z článku 4 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

62. Predmetnú otázku najbližšie čo do obsahu a účelu upravuje ust. § 255 CSP. Štát má právo na náhradu trov, ktoré platil, v závislosti od výsledkov konania a teda, v závislosti od pomeru úspechu a neúspechu strán sporu vo veci.

63. O týchto trovách súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého má štát nárok na náhradu trov v plnej výške, ktoré podľa pomeru úspechu v spore sú povinné nahradiť obe sporové strany, teda žalobkyňa 81,92 % z 18,65 EUR, t.j. 15,30 EUR a žalovaná v II. rade 18,08 % z 18,65 EUR, t.j. 3,35 EUR.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.